Najvyšší súd
5Sžo/192/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci žalobcu M. D., bytom L., právne zastúpeného JUDr. D. A.,
advokátom, P., proti žalovanému Krajskému stavebnému úradu v Trenčíne,
Hviezdoslavova č. 3, Trenčín, za účasti Mesta P., Štefánikova č. 821/21, P., o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KSÚ 2010-142/314-1/Pa z 21. januára 2010, o odvolaní
proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 12. mája 2010, č. k. 11S/32/2010-58, takto
r o z h o d o l:
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
z 21. januára 2010. Predmetným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby, vydané prvostupňovým orgánom
14. októbra 2009 pod číslom č. j. 422-6/2009 na stavbu „Kultúrno-vzdelávacie centrum P.“, na pozemkoch parc. č. X. a X. v katastrálnom území P. pre stavebníka, ktorým je Mesto P.,
Štefánikova 821/21,020 18 P. (ďalej len „stavebník“).
Krajský súd sa v zmysle § 250h ods. 1 zákona č. 93/1964 Zb. Občiansky súdny
poriadok (ďalej aj „OSP“) obmedzil na preskúmanie napadnutého rozhodnutia len z pohľadu
námietok uvedených v žalobe, v ktorej žalobca namietal nedostatočnú kapacitu parkovacích
plôch a miest a nedodržania odstupovej vzdialenosti 8 metrov od susediacej nehnuteľnosti
– „Dom kultúry“ vo vlastníctve žalobcu.
Krajský súd vo vzťahu k námietke týkajúcej sa parkovacích plôch a miest s odvolaním
sa na § 3 ods. 4 písm. e/ vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky
č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, podľa
ktorého už v návrhu na vydanie územného rozhodnutia sa prikladá dokumentácia
o dopravnom napojení vrátane parkovania a § 61 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„stavebný zákon“), uviedol, že žalobca bol účastníkom územného konania a mohol uplatniť
námietky ohľadne parkovacích plôch a miest, čo neurobil. V zmysle § 61 stavebného zákona
sa na pripomienky a námietky, ktoré mohli byť uplatnené v územnom konaní, neprihliada,
preto postup správnych orgánov pri posudzovaní námietky žalobcu ohľadne parkovacích
plôch a miest v štádiu o dodatočnom povolení stavby vyhodnotil ako súladný so zákonom.
Ďalšia námietka sa týkala nedodržania odstupovej vzdialenosti, keď podľa územného rozhodnutia z 15. júna 2007 bočná stavebná čiara od pozemku č. X. (vo vlastníctve žalobcu)
bola stanovená na 8 metra a žalobca tvrdí, že je len 6,70 metra. Žalobca skosenú markízu
tvoriacu terasu považuje na rozdiel od správnych orgánov za protiľahlú stenu. Podľa § 6 ods.
7 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou
sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu
a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou
schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhl. č. 532/2002 Z. z.“), vzájomné odstupy
a vzdialenosti treba merať na najkratších spojniciach medzi vonkajšími povrchmi obvodových
stien, vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,50 m od steny. Uvedené
ustanovenie vyhlášky o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu jednoznačne
stanovuje meranie vzájomných odstupov na najkratších spojniciach medzi vonkajšími
povrchmi obvodových stien a z toho možno vyvodiť záver, že meranie vzdialenosti v časti
umiestnenej markízy, ako to urobil žalobca, je v rozpore s § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,
pretože markíza netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny
a má nepravidelný tvar. Námietka žalobcu nie je podložená objektívnym dôkazom, a preto
na ňu súd v štádiu konania o dodatočné povolenie stavby neprihliadol.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému
žalobcovi náhradu trov nepriznal.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204
OSP) odvolanie žalobca a žiadal jeho zrušenie alebo zmenu tak, že sa preskúmavané
rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Žalobca považuje
odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a nezákonné a podáva
voči nemu odvolanie podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP.
Namietal, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou,
že v projektovej dokumentácii nebolo žiadnym spôsobom riešené parkovanie návštevníkov
Kultúrno-vzdelávacieho centra (ďalej aj „KVC“), t. j. potreba a počet parkovacích miest,
čo je v rozpore s § 8 ods. 3 vyhl. č. 532/2002 Z. z. a v rozpore s STN 736056 a STN 736110.
Žalobca preto nepoznal kapacitné požiadavky na počet parkovacích miest, pretože ich počet
nie je definovaný v projektovej dokumentácii, a preto ani nemohol uplatniť námietky
v územnom konaní v tomto smere. V tomto smere preto považuje rozhodnutie krajského súdu
za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie.
Voči spôsobu, akým sa krajský súd vysporiadal s druhou námietkou žalobcu uvedenou
v žalobe uviedol, že nikdy netvrdil, že považuje skosenú markízu tvoriacu terasu na rozdiel
od správnych orgánov za protiľahlú stenu. Po celý čas tvrdil, že v tomto prípade
nie je dodržaná odstupová vzdialenosť medzi stavbami, pretože pri meraní sa musí zohľadniť
vystupujúca časť stavby v zmysle § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., ktoré definuje odstupy
stavieb jednoznačne, a to tak, že vzájomné odstupy a vzdialenosti treba merať na najkratších
spojniciach medzi vonkajšími povrchmi obvodových stien, ďalej od hraníc pozemkov
a okrajov pozemnej komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac
ako 1,50 metra od steny. V projektovej dokumentácii schválenej v stavebnom konaní
a preskúmavanom rozhodnutí je jednoznačne takouto vystupujúcou časťou terasa na prvom
nadzemnom podlaží, ktorá vystupuje od steny stavby KVC o viac ako 3 metre (túto
skutočnosť nespochybňuje ani žalovaný), čím v znení § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.
zmenšuje odstupovú vzdialenosť na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov z deklarovanej
vzdialenosti 8 metrov, ktorá má byť záväznou z územného rozhodnutia a stavebného
povolenia. Prvostupňový súd pochybil, keď vôbec nepostupoval podľa celého znenia § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., a to najmä tým, že sa dôsledne neriadil znením druhej vety
tohto ustanovenia. Podľa tohto ustanovenia sa musí zohľadniť vystupujúca časť stavby,
ak vystupuje viac ako 1,50 metra od steny a v tomto prípade vystupuje o viac ako 3 metre, a preto sa mala zohľadniť mala pri meraní odstupovej vzdialenosti medzi stavbami.
Je nesprávny záver krajského súdu v tom smere, že túto skutočnosť nezohľadnil, pretože
markíza netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny
a má nepravidelný tvar. Ustanovenie § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. neumožňuje vylúčiť
zohľadnenie vystupujúcej časti stavby, ktorá vystupuje o viac ako 1,50 m len preto, že táto
vystupujúca časť stavby netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej
steny a má nepravidelný tvar. V tomto smere prvostupňový súd absolútne pochybil.
V zákonnej lehote na podanie odvolania ho žalobca doplnil podaním z 25. júna 2010
(§ 205 ods. 3 OSP). Pre podrobnejšie vysvetlenie uviedol, že prvostupňový súd a tiež správny
orgán používali vo svojich rozhodnutiach terminus technikus „markíza“. Tento termín
by mohol byť zavádzajúci. V tom smere, že nie stavbár by si pod týmto termínom mohol
predstavovať jednoduchý plátenný prístrešok. Avšak v projektovej dokumentácii je táto
konštrukcia, ktorá je nazývaná „markíza“ tvorená masívnou železobetónovou konštrukciou,
ktorá jednoznačne ohraničuje obvod budovy a týmto jednoznačne napĺňa obidve podmienky
na meranie odstupovej vzdialenosti budov podľa § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/200 Z. z.,
t. j. vystupujúca časť tejto konštrukcie vystupuje o viac ako 1,50 metra od obvodových stien
prízemia KVC a najkratšia vzdialenosť medzi povrchmi stien KVC a susednej stavby je menšia ako 5 metrov.
Žalovaný v podanom vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Tvrdenie žalobcu, že nepoznal kapacitné požiadavky na počet parkovacích miest,
pretože ich počet nie je definovaný v projektovej dokumentácii, v dôsledku čoho nemohol
uplatniť námietky v územnom konaní, označil žalovaný za zavádzajúce. Poukázal
na preskúmavané rozhodnutie, na stanovisko žalovaného k žalobe žalobcu, ako
aj na dokumentáciu pre územné rozhodnutie, z ktorých vyplýva, že žalobca mal možnosť
v územnom konaní sa oboznámiť s dokumentáciou „Súhrnná technická správa doplnok č. 1
– Výpočet parkovacích miest“. Ako účastník územného konania mal žalobca možnosť
uplatniť námietky nielen k umiestneniu stavby, ale aj k obsahu návrhu na vydanie územného
rozhodnutia v územnom konaní, čo neurobil a nezúčastnil sa ani ústneho pojednávania, hoci
konajúci stavebný úrad v intenciách § 42 ods. 4 stavebného zákona upozornil účastníkov konania v oznámení o začatí konania číslo 124/2007 z 13. apríla 2007, že v odvolacom konaní
sa neprihliadne na námietky uplatnené po lehote.
Za neopodstatnené označil tiež žalobcom opakovane namietané nedodržanie
odstupovej vzdialenosti medzi stavbami kultúrneho domu (patriaceho žalobcovi) a KVC. Odvolal sa na dôkazy o súlade umiestnenia dodatočne povolenej stavby KVC s právoplatným
územným rozhodnutím o umiestnení stavby na určených pozemkoch parc. č. X. a X. v kat.
území P. predložené v konaní pred krajským súdom. Poukazujúc na ustanovenia § 39a ods. 1
stavebného zákona, § 4 ods. 2 vyhl. č. 453/2000 Z. z. a § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,
vyslovil žalovaný názor, že pre posúdenie umiestnenia stavby na pozemku je nevyhnutné
posúdiť umiestnenie dodatočne povoľovanej stavby KVC s podmienkami uvedenými vo
výrokovej časti územného rozhodnutia, aj keď v danom prípade sa nejedná o posúdenie
riadne povoľovanej stavby v stavebnom konaní podľa ustanovení § 66 stavebného zákona, ale
o konanie podľa ustanovení § 88a stavebného zákona, teda konanie o dodatočnom povolení
stavby. Zdôraznil, že vo výroku právoplatného územného rozhodnutia čís. 124/2007 z 15.
júna 2007 je na strane – 2 - rozhodnutia uvedená podmienka „Stavba novostavby Mestského
kultúrneho domu v CMZ P. + inžinierske siete, budú umiestnené na pozemku parc. č. KN X.,
X. v kat. území P. tak, ako je to zakreslené v kópii z katastrálnej mapy M = 1:1000 a situácii
osadenia M = 1:500, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť tohto rozhodnutia.“ A vzdialenosť 8,00
metrov je tak, ako to vyplýva z bodu 2 výroku územného rozhodnutia určená ako „bočná
stavebná čiara“. Vzájomný odstup protiľahlých stien stavieb kultúrneho domu a stavby KVC
je 8 metrov, čo v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne aj žalobca priznal a pre členitosť
fasád niektorých stavieb, ako aj rôzny tvar a skosenie niektorých fasádnych prvkov, je
overená grafická príloha územného rozhodnutia dôležitým dokladom pre posúdenie súladu
umiestňovanej stavby. Podľa nesprávneho názoru žalobcu má byť stavba KVC osadená
od stavby KD 8 metrov, pričom za odstup považuje vzdialenosť medzi stavbou KD a hrotom
„markízy“, teda železobetónovej dosky nad vstupom do KVC (markíza je vyznačená
na snímku bodkočiarkovane, obvodový múr stavby KVC červenou čiarou).
Žalovaný vyslovil názor, že žalobca sa neoboznámil s podkladmi územného
rozhodnutia ani s obsahom územného rozhodnutia. Jeho opakované tvrdenia o nedodržaní
odstupových vzdialeností stavby ako aj o neriešení potreby odstavných a parkovacích miest
sú toho dôkazom. V dokumentácii pre územné rozhodnutie ako aj v grafickej prílohe
územného rozhodnutia sú odstupové vzdialenosti umiestňovanej stavby jednoznačné
a zrozumiteľné. Vyznačené (okótované) sú odstupy od okolitých stavieb a od hraníc
susedných pozemkov. Porovnať tieto odstupy s odstupovými vzdialenosťami uvedenými
v dokumentácii pre stavebné povolenie, ale v konečnom dôsledku aj s odstupmi
už uskutočňovanej stavby KVC nie je problémom a žalobca mal a má možnosť tieto údaje
porovnať.
Žalobca v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k 13S/32/2010-58,
neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôvody, ktoré by neboli známe v administratívnom
konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo
dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Predmetom preskúmavania súdom v prejednávanej veci je rozhodnutie vydané
v stavebnom konaní – dodatočné stavebné povolenie k stavbe Kultúrno-vzdelávacieho centra
P., postaveného na parc. č. X. a X. v katastrálnom území P. pre stavebníka Mesto P. s tým, že
táto stavba susedí so stavbou Domu kultúry v P., súpis. č. X., k. ú. P., zapísanej na LV č. X.,
ktorej vlastníkom je žalobca.
V stavebnom konaní, ako aj následne v konaní pred súdom vzniesol žalobca
opakovane námietky voči nedodržaniu odstupu medzi stavbami, ktorý bol v územnom
rozhodnutí ustanovený na 8 metrov medzi protiľahlými stenami, a voči zaisteniu a kapacite
parkovacích miest s ohľadom na plánované využívanie novej stavby KVC.
S oboma týmito námietkami sa vyporiadavali ako správne orgány v stavebnom konaní,
tak aj krajský súd v rámci preskúmavania zákonnosti ich rozhodnutí a konaní
im predchádzajúcim, pričom aj stavebné úrady a aj krajský súd dospeli k zhodnému záveru,
že námietky žalobcu sú neopodstatnené, pretože mali byť uplatnené ešte v konaní o umiestnení stavby (územnom konaní), do ktorého ich žalobca nenamietal a ani nepodal
opravný prostriedok voči územnému rozhodnutiu.
Faktickému začatiu výstavby v takom rozsahu, ako v prejednávanej veci nutne musia
predchádzať dve samostatné uzavreté konania – územné konanie o umiestnení stavby (§ 32
a nasl. stavebného zákona) a stavebné konanie (§ 54 a nasl. stavebného zákona). Vydanie
územného rozhodnutia o povolení stavby je pritom podmienkou pre vydanie rozhodnutia
v stavebnom konaní.
Samostatnosť územného konania je tiež vyjadrená v § 36 ods. 1 stavebného zákona,
ktorý ukladá stavebnému úradu povinnosť do siedmich dní odo dňa, keď je žiadosť o územné
rozhodnutie úplná, oznámiť začatie územného konania dotknutým orgánom a všetkým
známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené spravidla s miestnym zisťovaním
a súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť
najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak že sa na ne neprihliadne. Následne § 61 ods. 1
veta druhá ukladá stavebnému úradu povinnosť neprihliadať v stavebnom konaní
na pripomienky a námietky, ktoré boli alebo mohli byť uplatnené v územnom konaní
alebo pri prerokúvaní územného plánu zóny.
V územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí
podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných
opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických
a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie
podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti; podľa nich môže
dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.
Rozhodnutím o umiestnení stavby určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom,
určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej
dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačí v grafickej prílohe
územného rozhodnutia (§ 39 a § 39a ods. 1 stavebného zákona).
Po právoplatnom skončení územného konania, konania o umiestnení stavby, možno
pristúpiť k stavebnému konaniu, v ktorom stavebný úrad koná a rozhoduje o vydaní
stavebného povolenia pre danú stavbu. Stavebné povolenie alebo ohlásenie stavebnému úradu
sa vyžaduje pre uskutočňovanie stavieb, ich zmien a udržiavacích prác na nich, pričom
stavebné povolenie sa vyžaduje, pokiaľ tento zákon a vykonávacie predpisy k nemu alebo
osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa
na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania; stavebné povolenie sa vyžaduje
aj pri zmene stavieb, najmä pri prístavbe, nadstavbe a pri stavebných úpravách (§ 54 a § 55
ods. 1 stavebného zákona).
V stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky uskutočnenia a užívania
stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad zabezpečí určenými
podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby,
komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne
ich predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi,
predovšetkým vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie (§ 66 ods. 1 stavebného zákona).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu
a administratívneho spisu stotožnil s právnym názorom vysloveným v preskúmavanom
rozhodnutí žalovaného a v odvolaním napadnutom rozsudku krajského súdu, že námietky,
ktoré žalobca uplatňuje sú námietkami voči územnému konaniu a územnému rozhodnutiu,
a preto na ne vo fáze stavebného konania nie je možné prihliadať.
Žalobca vo svojom odvolaní namietal nesprávny postup krajského súdu spočívajú
v nevyporiadaní sa s námietkou, že projektová dokumentácia pre územné konanie v rozpore s § 8 ods. 3 vyhl. č. 532/2002 Z. z. a v rozpore s STN 736056 a STN 736110 neobsahovala
riešenie parkovania návštevníkov KVC, a preto nemohol kvalifikovane uplatniť námietky
voči úprave parkovania.
Územné a aj stavebné konanie sa okrem osobitného predpisu, stavebného zákona,
riadia tiež všeobecnými predpismi o správnom konaní, konkrétne zákonom č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“), ktorý upravuje najmä základné zásady správneho konania za účelom zaistenia
ochrany procesných práv účastníka konania (§ 3 a §4 správneho poriadku). Základnou ideou
je umožniť účastníkovi konania riadne sa zúčastniť na konaní, byť informovaný o úkonoch
správneho orgánu tak, aby jeho vec bola prejednaná v čo najkratších možných lehotách, v súlade so zákonom. Súčasťou tohto práva je tiež právo na riadne odôvodnené rozhodnutie
(§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).
Požiadavka riadneho odôvodnenia vyžaduje od správneho orgánu vypracovať také
odôvodnenie rozhodnutia, aby z neho bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom
na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu
pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi
a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3
správneho poriadku). Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa tieto zákonom ustanovené
náležitosti, nemožno naň hľadieť ako na zákonné.
Námietka žalobcu, že v dôsledku nedostatočných podkladov, resp. dôvodov,
územného konania nemohol voči postupu stavebného úradu v ňom riadne brániť svoje práva
podaním námietok, resp. iných opravných prostriedkov, je aj v prípade jej dôvodnosti v tomto
štádiu konania už bezpredmetná. Práve to, že na základe obsahu administratívneho spisu
v územnom konaní a na základe územného rozhodnutia nemohol podať kvalifikovane podať
príslušné opravné prostriedky, mal ako vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať
pred správnym úradom namietať v rámci územného konania, t.j. do právoplatnosti územného
rozhodnutia. Žalobca tieto vady v územnom konaní nenamietal a voči územnému rozhodnutiu
nepodal žiaden opravný prostriedok vrátane postupu podľa § 244 a nasl. OSP.
Krajský súd preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia vydaného v nadväzujúcom
stavebnom konaní nebol povinný túto námietku preskúmavať, pretože sa týka iného,
už právoplatne ukončeného správneho konania.
Žalobca ďalej nesúhlasil so spôsobom, ktorým sa krajský súd vysporiadal s jeho
námietkou týkajúcou sa odstupov medzi oboma stavbami, t.j. stavbou Kultúrneho domu
a stavbou KVC. Poukazoval pritom na nedodržanie § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,
v zmysle ktorej vzájomné odstupy a vzdialenosti treba merať na najkratších spojniciach medzi
vonkajšími povrchmi obvodových stien, ďalej od hraníc pozemkov a okrajov pozemnej
komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,50 m od steny.
Citovaná vyhláška č. 532/2002 Z.z. ustanovuje podrobnosti o:
a) všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, ktorými sú požiadavky na územnotechnické riešenie výstavby, požiadavky na stavebnotechnické riešenie stavby
a požiadavky na účelové riešenie stavby,
b) všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou
schopnosťou pohybu a orientácie (§ 1),
pričom v zmysle jej ustanovení sa postupuje pri projektovaní a schvaľovaní
územnoplánovacích podkladov a územnoplánovacej dokumentácie a pri umiestňovaní,
projektovaní, povoľovaní, uskutočňovaní, kolaudovaní, užívaní a odstraňovaní stavby
(§ 2 ods. 1).
Ustanovenie § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. je z hľadiska členenia vyhlášky
zaradený do jej prvej časti „Územnotechnické požiadavky na výstavbu“, ktoré svojou
povahou zodpovedajú požiadavkám riešeným v rámci územného konania (vplyv na životné prostredie, umiestnenie stavby, odstupy stavieb, oplotenie, napojenie na siete a rozvody,
a pod.). Požiadavky týkajúce sa stavebného konania, teda požiadavky na stavbu osebe, rieši
druhá časť vyhlášky „Stavebnotechnické požiadavky na stavbu, technické zariadenia stavby
a úžitkové vlastnosti stavby“. Otázka umiestnenia stavby vrátane jej odstupov od hraníc
pozemku a od susedných stavieb, rovnako ako otázka rozptylovej, odstavnej
a parkovacej plochy, je predmetom územného konania. Z tohto dôvodu akékoľvek
námietky smerujúce voči vzájomným odstupom stavieb, medzi ktoré patrí aj námietka
žalobcu o porušení § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., je nutné uplatniť v zmysle § 36
ods. 1, 2 a § 61 ods. 1 stavebného zákona v územnom konaní.
Predmetom súdneho konania vo veci žalobcu je preskúmavanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. KSÚ 2010-142/314-1/Pa z 21. januára 2010 a postupu, ktorý
mu predchádzal. Preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím vydaným v stavebnom konaní,
a preto je rozsah preskúmavania limitovaný výlučne na postup žalovaného a stavebného úradu
prvého stupňa v stavebnom konaní. Súdy preto nemôžu preskúmavať zákonnosť
a správnosť rozhodnutia a postupu stavebných úradov v územnom konaní, ktoré bolo
právoplatne skončené. Územné konanie, hoci predchádzalo stavebnému konaniu
a týkalo sa umiestnenia stavby, o ktorej povolenie sa koná v stavebnom konaní, je samostatným konaním. Po jeho právoplatnom skončení doň nemožno vstupovať
s výnimkou § 41 stavebného zákona, na čo v prejednávanej veci nie sú dané predpoklady.
Je preto tiež irelevantná námietka žalobcu, že orgány nesprávny pochopili jeho
tvrdenie o nedodržaní odstupu medzi stavbami tak, že považuje hranu markízy za protiľahlú
stenu, hoci on uvádzal, že ide o vystupujúcu časť stavby, ktorá ale podľa § 6 ods. 7
vyhl. 532/2002 Z. z., respektíve akým spôsobom súd vykladal termín „markíza“. Najvyšší súd
Slovenskej republiky však na margo tohto pojmu dodáva, že stavebná povaha „markízy“
je zrejmá z obsahu administratívneho spisu.
S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, súc viazaný
rozsahom podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), konštatuje, že krajský súd dospel
na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam, na ktoré správne
aplikoval príslušné právne predpisy. Preto najvyššiemu súdu neostalo iné, ako odvolaním
napadnutý rozsudok a potvrdiť (§250ja ods. 3 OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože
v tomto konaní nebol úspešný, a žalovanému preto, že mu žiadne trovy z dôvodu podania
neúspešného odvolania žalobcu nevznikli a ani ich náhradu neuplatnil a ani na ňu zo zákona
nemá nárok.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. júla 2011
JUDr. Jana B a r i c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková