Najvyšší súd  

5Sžo/192/2010

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci žalobcu M. D., bytom L., právne zastúpeného JUDr. D. A.,

advokátom, P., proti žalovanému Krajskému stavebnému úradu v Trenčíne,

Hviezdoslavova č. 3, Trenčín, za účasti Mesta P., Štefánikova č. 821/21, P., o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KSÚ 2010-142/314-1/Pa z 21. januára 2010, o odvolaní

proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 12. mája 2010, č. k. 11S/32/2010-58, takto

r o z h o d o l:

Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

z 21. januára 2010. Predmetným rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil

rozhodnutie o dodatočnom povolení stavby, vydané prvostupňovým orgánom

14. októbra 2009 pod číslom č. j. 422-6/2009 na stavbu „Kultúrno-vzdelávacie centrum P.“, na pozemkoch parc. č. X. a X. v katastrálnom území P. pre stavebníka, ktorým je Mesto P.,

Štefánikova 821/21,020 18 P. (ďalej len „stavebník“).

Krajský súd sa v zmysle § 250h ods. 1 zákona č. 93/1964 Zb. Občiansky súdny

poriadok (ďalej aj „OSP“) obmedzil na preskúmanie napadnutého rozhodnutia len z pohľadu

námietok uvedených v žalobe, v ktorej žalobca namietal nedostatočnú kapacitu parkovacích

plôch a miest a nedodržania odstupovej vzdialenosti 8 metrov od susediacej nehnuteľnosti  

– „Dom kultúry“ vo vlastníctve žalobcu.

Krajský súd vo vzťahu k námietke týkajúcej sa parkovacích plôch a miest s odvolaním

sa na § 3 ods. 4 písm. e/ vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky

č. 453/2000 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona, podľa

ktorého už v návrhu na vydanie územného rozhodnutia sa prikladá dokumentácia

o dopravnom napojení vrátane parkovania a § 61 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom

plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„stavebný zákon“), uviedol, že žalobca bol účastníkom územného konania a mohol uplatniť

námietky ohľadne parkovacích plôch a miest, čo neurobil. V zmysle § 61 stavebného zákona

sa na pripomienky a námietky, ktoré mohli byť uplatnené v územnom konaní, neprihliada,

preto postup správnych orgánov pri posudzovaní námietky žalobcu ohľadne parkovacích

plôch a miest v štádiu o dodatočnom povolení stavby vyhodnotil ako súladný so zákonom.

Ďalšia námietka sa týkala nedodržania odstupovej vzdialenosti, keď podľa územného rozhodnutia z 15. júna 2007 bočná stavebná čiara od pozemku č. X. (vo vlastníctve žalobcu)

bola stanovená na 8 metra a žalobca tvrdí, že je len 6,70 metra. Žalobca skosenú markízu

tvoriacu terasu považuje na rozdiel od správnych orgánov za protiľahlú stenu. Podľa § 6 ods.

7 vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. 532/2002 Z. z., ktorou

sa ustanovujú podrobnosti o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu

a o všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou

schopnosťou pohybu a orientácie (ďalej len „vyhl. č. 532/2002 Z. z.“), vzájomné odstupy

a vzdialenosti treba merať na najkratších spojniciach medzi vonkajšími povrchmi obvodových

stien, vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,50 m od steny. Uvedené

ustanovenie vyhlášky o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu jednoznačne

stanovuje meranie vzájomných odstupov na najkratších spojniciach medzi vonkajšími

povrchmi obvodových stien a z toho možno vyvodiť záver, že meranie vzdialenosti v časti

umiestnenej markízy, ako to urobil žalobca, je v rozpore s § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,

pretože markíza netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny

a má nepravidelný tvar. Námietka žalobcu nie je podložená objektívnym dôkazom, a preto

na ňu súd v štádiu konania o dodatočné povolenie stavby neprihliadol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému

žalobcovi náhradu trov nepriznal.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204

OSP) odvolanie žalobca a žiadal jeho zrušenie alebo zmenu tak, že sa preskúmavané

rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Žalobca považuje

odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za nesprávne a nezákonné a podáva

voči nemu odvolanie podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. d/, f/ OSP.

Namietal, že prvostupňový súd sa vôbec nevysporiadal s jeho námietkou,

že v projektovej dokumentácii nebolo žiadnym spôsobom riešené parkovanie návštevníkov

Kultúrno-vzdelávacieho centra (ďalej aj „KVC“), t. j. potreba a počet parkovacích miest,

čo je v rozpore s § 8 ods. 3 vyhl. č. 532/2002 Z. z. a v rozpore s STN 736056 a STN 736110.

Žalobca preto nepoznal kapacitné požiadavky na počet parkovacích miest, pretože ich počet

nie je definovaný v projektovej dokumentácii, a preto ani nemohol uplatniť námietky

v územnom konaní v tomto smere. V tomto smere preto považuje rozhodnutie krajského súdu

za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie.

Voči spôsobu, akým sa krajský súd vysporiadal s druhou námietkou žalobcu uvedenou

v žalobe uviedol, že nikdy netvrdil, že považuje skosenú markízu tvoriacu terasu na rozdiel

od správnych orgánov za protiľahlú stenu. Po celý čas tvrdil, že v tomto prípade

nie je dodržaná odstupová vzdialenosť medzi stavbami, pretože pri meraní sa musí zohľadniť

vystupujúca časť stavby v zmysle § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., ktoré definuje odstupy

stavieb jednoznačne, a to tak, že vzájomné odstupy a vzdialenosti treba merať na najkratších

spojniciach medzi vonkajšími povrchmi obvodových stien, ďalej od hraníc pozemkov

a okrajov pozemnej komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac

ako 1,50 metra od steny. V projektovej dokumentácii schválenej v stavebnom konaní

a preskúmavanom rozhodnutí je jednoznačne takouto vystupujúcou časťou terasa na prvom

nadzemnom podlaží, ktorá vystupuje od steny stavby KVC o viac ako 3 metre (túto

skutočnosť nespochybňuje ani žalovaný), čím v znení § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.

zmenšuje odstupovú vzdialenosť na vzdialenosť menšiu ako 5 metrov z deklarovanej

vzdialenosti 8 metrov, ktorá má byť záväznou z územného rozhodnutia a stavebného

povolenia. Prvostupňový súd pochybil, keď vôbec nepostupoval podľa celého znenia § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., a to najmä tým, že sa dôsledne neriadil znením druhej vety

tohto ustanovenia. Podľa tohto ustanovenia sa musí zohľadniť vystupujúca časť stavby,

ak vystupuje viac ako 1,50 metra od steny a v tomto prípade vystupuje o viac ako 3 metre, a preto sa mala zohľadniť mala pri meraní odstupovej vzdialenosti medzi stavbami.

Je nesprávny záver krajského súdu v tom smere, že túto skutočnosť nezohľadnil, pretože

markíza netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej steny

a má nepravidelný tvar. Ustanovenie § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. neumožňuje vylúčiť

zohľadnenie vystupujúcej časti stavby, ktorá vystupuje o viac ako 1,50 m len preto, že táto

vystupujúca časť stavby netvorí obvodovú stenu stavby, nevyčnieva po celej dĺžke obvodovej

steny a má nepravidelný tvar. V tomto smere prvostupňový súd absolútne pochybil.

V zákonnej lehote na podanie odvolania ho žalobca doplnil podaním z 25. júna 2010

(§ 205 ods. 3 OSP). Pre podrobnejšie vysvetlenie uviedol, že prvostupňový súd a tiež správny

orgán používali vo svojich rozhodnutiach terminus technikus „markíza“. Tento termín

by mohol byť zavádzajúci. V tom smere, že nie stavbár by si pod týmto termínom mohol

predstavovať jednoduchý plátenný prístrešok. Avšak v projektovej dokumentácii je táto

konštrukcia, ktorá je nazývaná „markíza“ tvorená masívnou železobetónovou konštrukciou,

ktorá jednoznačne ohraničuje obvod budovy a týmto jednoznačne napĺňa obidve podmienky

na meranie odstupovej vzdialenosti budov podľa § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/200 Z. z.,

t. j. vystupujúca časť tejto konštrukcie vystupuje o viac ako 1,50 metra od obvodových stien

prízemia KVC a najkratšia vzdialenosť medzi povrchmi stien KVC a susednej stavby je menšia ako 5 metrov.

Žalovaný v podanom vyjadrení žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Tvrdenie žalobcu, že nepoznal kapacitné požiadavky na počet parkovacích miest,

pretože ich počet nie je definovaný v projektovej dokumentácii, v dôsledku čoho nemohol

uplatniť námietky v územnom konaní, označil žalovaný za zavádzajúce. Poukázal

na preskúmavané rozhodnutie, na stanovisko žalovaného k žalobe žalobcu, ako

aj na dokumentáciu pre územné rozhodnutie, z ktorých vyplýva, že žalobca mal možnosť

v územnom konaní sa oboznámiť s dokumentáciou „Súhrnná technická správa doplnok č. 1  

– Výpočet parkovacích miest“. Ako účastník územného konania mal žalobca možnosť

uplatniť námietky nielen k umiestneniu stavby, ale aj k obsahu návrhu na vydanie územného

rozhodnutia v územnom konaní, čo neurobil a nezúčastnil sa ani ústneho pojednávania, hoci

konajúci stavebný úrad v intenciách § 42 ods. 4 stavebného zákona upozornil účastníkov konania v oznámení o začatí konania číslo 124/2007 z 13. apríla 2007, že v odvolacom konaní

sa neprihliadne na námietky uplatnené po lehote.

Za neopodstatnené označil tiež žalobcom opakovane namietané nedodržanie

odstupovej vzdialenosti medzi stavbami kultúrneho domu (patriaceho žalobcovi) a KVC. Odvolal sa na dôkazy o súlade umiestnenia dodatočne povolenej stavby KVC s právoplatným

územným rozhodnutím o umiestnení stavby na určených pozemkoch parc. č. X. a X. v kat.

území P. predložené v konaní pred krajským súdom. Poukazujúc na ustanovenia § 39a ods. 1

stavebného zákona, § 4 ods. 2 vyhl. č. 453/2000 Z. z. a § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,

vyslovil žalovaný názor, že pre posúdenie umiestnenia stavby na pozemku je nevyhnutné

posúdiť umiestnenie dodatočne povoľovanej stavby KVC s podmienkami uvedenými vo

výrokovej časti územného rozhodnutia, aj keď v danom prípade sa nejedná o posúdenie

riadne povoľovanej stavby v stavebnom konaní podľa ustanovení § 66 stavebného zákona, ale

o konanie podľa ustanovení § 88a stavebného zákona, teda konanie o dodatočnom povolení

stavby. Zdôraznil, že vo výroku právoplatného územného rozhodnutia čís. 124/2007 z 15.

júna 2007 je na strane – 2 - rozhodnutia uvedená podmienka „Stavba novostavby Mestského

kultúrneho domu v CMZ P. + inžinierske siete, budú umiestnené na pozemku parc. č. KN X.,

X. v kat. území P. tak, ako je to zakreslené v kópii z katastrálnej mapy M = 1:1000 a situácii

osadenia M = 1:500, ktoré tvoria neoddeliteľnú časť tohto rozhodnutia.“ A vzdialenosť 8,00

metrov je tak, ako to vyplýva z bodu 2 výroku územného rozhodnutia určená ako „bočná

stavebná čiara“. Vzájomný odstup protiľahlých stien stavieb kultúrneho domu a stavby KVC

je 8 metrov, čo v konaní pred Krajským súdom v Trenčíne aj žalobca priznal a pre členitosť

fasád niektorých stavieb, ako aj rôzny tvar a skosenie niektorých fasádnych prvkov, je

overená grafická príloha územného rozhodnutia dôležitým dokladom pre posúdenie súladu

umiestňovanej stavby. Podľa nesprávneho názoru žalobcu má byť stavba KVC osadená

od stavby KD 8 metrov, pričom za odstup považuje vzdialenosť medzi stavbou KD a hrotom

„markízy“, teda železobetónovej dosky nad vstupom do KVC (markíza je vyznačená

na snímku bodkočiarkovane, obvodový múr stavby KVC červenou čiarou).

Žalovaný vyslovil názor, že žalobca sa neoboznámil s podkladmi územného

rozhodnutia ani s obsahom územného rozhodnutia. Jeho opakované tvrdenia o nedodržaní

odstupových vzdialeností stavby ako aj o neriešení potreby odstavných a parkovacích miest

sú toho dôkazom. V dokumentácii pre územné rozhodnutie ako aj v grafickej prílohe

územného rozhodnutia sú odstupové vzdialenosti umiestňovanej stavby jednoznačné

a zrozumiteľné. Vyznačené (okótované) sú odstupy od okolitých stavieb a od hraníc

susedných pozemkov. Porovnať tieto odstupy s odstupovými vzdialenosťami uvedenými

v dokumentácii pre stavebné povolenie, ale v konečnom dôsledku aj s odstupmi

už uskutočňovanej stavby KVC nie je problémom a žalobca mal a má možnosť tieto údaje

porovnať.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k 13S/32/2010-58,

neuvádza žiadne nové skutočnosti ani dôvody, ktoré by neboli známe v administratívnom

konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného

odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.  

Predmetom preskúmavania súdom v prejednávanej veci je rozhodnutie vydané

v stavebnom konaní – dodatočné stavebné povolenie k stavbe Kultúrno-vzdelávacieho centra

P., postaveného na parc. č. X. a X. v katastrálnom území P. pre stavebníka Mesto P. s tým, že

táto stavba susedí so stavbou Domu kultúry v P., súpis. č. X., k. ú. P., zapísanej na LV č. X.,

ktorej vlastníkom je žalobca.

V stavebnom konaní, ako aj následne v konaní pred súdom vzniesol žalobca

opakovane námietky voči nedodržaniu odstupu medzi stavbami, ktorý bol v územnom

rozhodnutí ustanovený na 8 metrov medzi protiľahlými stenami, a voči zaisteniu a kapacite

parkovacích miest s ohľadom na plánované využívanie novej stavby KVC.

S oboma týmito námietkami sa vyporiadavali ako správne orgány v stavebnom konaní,

tak aj krajský súd v rámci preskúmavania zákonnosti ich rozhodnutí a konaní

im predchádzajúcim, pričom aj stavebné úrady a aj krajský súd dospeli k zhodnému záveru,

že námietky žalobcu sú neopodstatnené, pretože mali byť uplatnené ešte v konaní o umiestnení stavby (územnom konaní), do ktorého ich žalobca nenamietal a ani nepodal

opravný prostriedok voči územnému rozhodnutiu.

Faktickému začatiu výstavby v takom rozsahu, ako v prejednávanej veci nutne musia

predchádzať dve samostatné uzavreté konania – územné konanie o umiestnení stavby (§ 32

a nasl. stavebného zákona) a stavebné konanie (§ 54 a nasl. stavebného zákona). Vydanie

územného rozhodnutia o povolení stavby je pritom podmienkou pre vydanie rozhodnutia

v stavebnom konaní.

Samostatnosť územného konania je tiež vyjadrená v § 36 ods. 1 stavebného zákona,

ktorý ukladá stavebnému úradu povinnosť do siedmich dní odo dňa, keď je žiadosť o územné

rozhodnutie úplná, oznámiť začatie územného konania dotknutým orgánom a všetkým

známym účastníkom a nariadi ústne pojednávanie spojené spravidla s miestnym zisťovaním

a súčasne upozorní účastníkov, že svoje námietky a pripomienky môžu uplatniť

najneskoršie pri ústnom pojednávaní, inak že sa na ne neprihliadne. Následne § 61 ods. 1

veta druhá ukladá stavebnému úradu povinnosť neprihliadať v stavebnom konaní

na pripomienky a námietky, ktoré boli alebo mohli byť uplatnené v územnom konaní

alebo pri prerokúvaní územného plánu zóny.

V územnom rozhodnutí vymedzí stavebný úrad územie na navrhovaný účel a určí

podmienky, ktorými sa zabezpečia záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania, vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných

opatrení v území a predovšetkým starostlivosť o životné prostredie včítane architektonických

a urbanistických hodnôt v území a rozhodne o námietkach účastníkov konania. V rozhodnutí o umiestnení stavby si v odôvodnených prípadoch stavebný úrad môže vyhradiť predloženie

podrobnejších podkladov, projektovej dokumentácie alebo jej časti; podľa nich môže

dodatočne určiť ďalšie podmienky, ktoré sa musia zahrnúť do stavebného povolenia.

Rozhodnutím o umiestnení stavby určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom,

určujú sa podmienky na umiestnenie stavby, určujú sa požiadavky na obsah projektovej

dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Umiestnenie stavby sa vyznačí v grafickej prílohe

územného rozhodnutia (§ 39 a § 39a ods. 1 stavebného zákona).

Po právoplatnom skončení územného konania, konania o umiestnení stavby, možno

pristúpiť k stavebnému konaniu, v ktorom stavebný úrad koná a rozhoduje o vydaní

stavebného povolenia pre danú stavbu. Stavebné povolenie alebo ohlásenie stavebnému úradu

sa vyžaduje pre uskutočňovanie stavieb, ich zmien a udržiavacích prác na nich, pričom

stavebné povolenie sa vyžaduje, pokiaľ tento zákon a vykonávacie predpisy k nemu alebo

osobitné predpisy neustanovujú inak, pri stavbách každého druhu bez zreteľa

na ich stavebnotechnické vyhotovenie, účel a čas trvania; stavebné povolenie sa vyžaduje

aj pri zmene stavieb, najmä pri prístavbe, nadstavbe a pri stavebných úpravách (§ 54 a § 55

ods. 1 stavebného zákona).

V stavebnom povolení určí stavebný úrad záväzné podmienky uskutočnenia a užívania

stavby a rozhodne o námietkach účastníkov konania. Stavebný úrad zabezpečí určenými

podmienkami najmä ochranu záujmov spoločnosti pri výstavbe a pri užívaní stavby,

komplexnosť stavby, dodržanie všeobecných technických požiadaviek na výstavbu, prípadne

ich predpisov a technických noriem a dodržanie požiadaviek určených dotknutými orgánmi,

predovšetkým vylúčenie alebo obmedzenie negatívnych účinkov stavby a jej užívania na životné prostredie (§ 66 ods. 1 stavebného zákona).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu

a administratívneho spisu stotožnil s právnym názorom vysloveným v preskúmavanom

rozhodnutí žalovaného a v odvolaním napadnutom rozsudku krajského súdu, že námietky,

ktoré žalobca uplatňuje sú námietkami voči územnému konaniu a územnému rozhodnutiu,

a preto na ne vo fáze stavebného konania nie je možné prihliadať.

Žalobca vo svojom odvolaní namietal nesprávny postup krajského súdu spočívajú

v nevyporiadaní sa s námietkou, že projektová dokumentácia pre územné konanie v rozpore s § 8 ods. 3 vyhl. č. 532/2002 Z. z. a v rozpore s STN 736056 a STN 736110 neobsahovala

riešenie parkovania návštevníkov KVC, a preto nemohol kvalifikovane uplatniť námietky

voči úprave parkovania.

Územné a aj stavebné konanie sa okrem osobitného predpisu, stavebného zákona,

riadia tiež všeobecnými predpismi o správnom konaní, konkrétne zákonom č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“), ktorý upravuje najmä základné zásady správneho konania za účelom zaistenia

ochrany procesných práv účastníka konania (§ 3 a §4 správneho poriadku). Základnou ideou

je umožniť účastníkovi konania riadne sa zúčastniť na konaní, byť informovaný o úkonoch

správneho orgánu tak, aby jeho vec bola prejednaná v čo najkratších možných lehotách, v súlade so zákonom. Súčasťou tohto práva je tiež právo na riadne odôvodnené rozhodnutie

(§ 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku).

Požiadavka riadneho odôvodnenia vyžaduje od správneho orgánu vypracovať také

odôvodnenie rozhodnutia, aby z neho bolo zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom

na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu

pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi

a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia (§ 47 ods. 3

správneho poriadku). Pokiaľ odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa tieto zákonom ustanovené

náležitosti, nemožno naň hľadieť ako na zákonné.  

Námietka žalobcu, že v dôsledku nedostatočných podkladov, resp. dôvodov,

územného konania nemohol voči postupu stavebného úradu v ňom riadne brániť svoje práva

podaním námietok, resp. iných opravných prostriedkov, je aj v prípade jej dôvodnosti v tomto

štádiu konania už bezpredmetná. Práve to, že na základe obsahu administratívneho spisu

v územnom konaní a na základe územného rozhodnutia nemohol podať kvalifikovane podať

príslušné opravné prostriedky, mal ako vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať

pred správnym úradom namietať v rámci územného konania, t.j. do právoplatnosti územného

rozhodnutia. Žalobca tieto vady v územnom konaní nenamietal a voči územnému rozhodnutiu

nepodal žiaden opravný prostriedok vrátane postupu podľa § 244 a nasl. OSP.

Krajský súd preskúmavajúci zákonnosť rozhodnutia vydaného v nadväzujúcom

stavebnom konaní nebol povinný túto námietku preskúmavať, pretože sa týka iného,

už právoplatne ukončeného správneho konania.

Žalobca ďalej nesúhlasil so spôsobom, ktorým sa krajský súd vysporiadal s jeho

námietkou týkajúcou sa odstupov medzi oboma stavbami, t.j. stavbou Kultúrneho domu

a stavbou KVC. Poukazoval pritom na nedodržanie § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z.,

v zmysle ktorej vzájomné odstupy a vzdialenosti treba merať na najkratších spojniciach medzi

vonkajšími povrchmi obvodových stien, ďalej od hraníc pozemkov a okrajov pozemnej

komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,50 m od steny.

Citovaná vyhláška č. 532/2002 Z.z. ustanovuje podrobnosti o:

a) všeobecných technických požiadavkách na výstavbu, ktorými sú požiadavky na územnotechnické riešenie výstavby, požiadavky na stavebnotechnické riešenie stavby

a požiadavky na účelové riešenie stavby,

b) všeobecných technických požiadavkách na stavby užívané osobami s obmedzenou

schopnosťou pohybu a orientácie (§ 1),

pričom v zmysle jej ustanovení sa postupuje pri projektovaní a schvaľovaní

územnoplánovacích podkladov a územnoplánovacej dokumentácie a pri umiestňovaní,

projektovaní, povoľovaní, uskutočňovaní, kolaudovaní, užívaní a odstraňovaní stavby

(§ 2 ods. 1).

Ustanovenie § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z. je z hľadiska členenia vyhlášky

zaradený do jej prvej časti „Územnotechnické požiadavky na výstavbu“, ktoré svojou

povahou zodpovedajú požiadavkám riešeným v rámci územného konania (vplyv na životné prostredie, umiestnenie stavby, odstupy stavieb, oplotenie, napojenie na siete a rozvody,

a pod.). Požiadavky týkajúce sa stavebného konania, teda požiadavky na stavbu osebe, rieši

druhá časť vyhlášky „Stavebnotechnické požiadavky na stavbu, technické zariadenia stavby

a úžitkové vlastnosti stavby“. Otázka umiestnenia stavby vrátane jej odstupov od hraníc

pozemku a od susedných stavieb, rovnako ako otázka rozptylovej, odstavnej

a parkovacej plochy, je predmetom územného konania. Z tohto dôvodu akékoľvek

námietky smerujúce voči vzájomným odstupom stavieb, medzi ktoré patrí aj námietka

žalobcu o porušení § 6 ods. 7 vyhl. č. 532/2002 Z. z., je nutné uplatniť v zmysle § 36

ods. 1, 2 a § 61 ods. 1 stavebného zákona v územnom konaní.

Predmetom súdneho konania vo veci žalobcu je preskúmavanie zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. KSÚ 2010-142/314-1/Pa z 21. januára 2010 a postupu, ktorý

mu predchádzal. Preskúmavané rozhodnutie je rozhodnutím vydaným v stavebnom konaní,

a preto je rozsah preskúmavania limitovaný výlučne na postup žalovaného a stavebného úradu

prvého stupňa v stavebnom konaní. Súdy preto nemôžu preskúmavať zákonnosť

a správnosť rozhodnutia a postupu stavebných úradov v územnom konaní, ktoré bolo

právoplatne skončené. Územné konanie, hoci predchádzalo stavebnému konaniu

a týkalo sa umiestnenia stavby, o ktorej povolenie sa koná v stavebnom konaní, je samostatným konaním. Po jeho právoplatnom skončení doň nemožno vstupovať

s výnimkou § 41 stavebného zákona, na čo v prejednávanej veci nie sú dané predpoklady.

Je preto tiež irelevantná námietka žalobcu, že orgány nesprávny pochopili jeho

tvrdenie o nedodržaní odstupu medzi stavbami tak, že považuje hranu markízy za protiľahlú

stenu, hoci on uvádzal, že ide o vystupujúcu časť stavby, ktorá ale podľa § 6 ods. 7

vyhl. 532/2002 Z. z., respektíve akým spôsobom súd vykladal termín „markíza“. Najvyšší súd

Slovenskej republiky však na margo tohto pojmu dodáva, že stavebná povaha „markízy“

je zrejmá z obsahu administratívneho spisu.

S ohľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky, súc viazaný

rozsahom podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), konštatuje, že krajský súd dospel

na základe vykonaných dôkazov ku správnym skutkovým zisteniam, na ktoré správne

aplikoval príslušné právne predpisy. Preto najvyššiemu súdu neostalo iné, ako odvolaním

napadnutý rozsudok a potvrdiť (§250ja ods. 3 OSP v spojení s § 219 ods. 1, 2 OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 224 ods. 1 OSP a § 142 ods. 1 OSP tak, že žalobcovi ich náhradu nepriznal, pretože

v tomto konaní nebol úspešný, a žalovanému preto, že mu žiadne trovy z dôvodu podania

neúspešného odvolania žalobcu nevznikli a ani ich náhradu neuplatnil a ani na ňu zo zákona

nemá nárok.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. júla 2011

  JUDr. Jana B a r i c o v á,   v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková