5Sžo/19/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu J. B., bytom A. proti žalovanému Obvodnému úradu v Košiciach, so sídlom Komenského 52, Košice,

o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. A/2009/09843 z 03. decembra 2009, na odvolanie

žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/5344/2010-52 z 11. marca 2011,

takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Košiciach

č. k. 6S/5344/2010-52 z 11. marca 2011   p o t v r d z u j e.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) nevyhovel

žiadosti žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov. V odôvodnení rozhodnutia

uviedol, že žalobca podal 24.01.2011 dovolanie podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej aj „OSP“) proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

č. k. 5Sžo/234/2010-36 z 25. novembra 2010 a súčasne požiadal o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov pre zastupovanie v dovolacom konaní. Krajský súd po odcitovaní

ustanovenia § 246c ods. 1 OSP, § 30 ods. 1 OSP a § 138 ods. 1 OSP konštatoval, že v zmysle

ustanovenia § 30 ods. 1 OSP súd ustanoví účastníkovi na jeho žiadosť za zástupcu advokáta,

ak u neho existujú predpoklady, ktoré by odôvodňovali jeho oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 ods. 1 OSP a ustanovenie zástupcu je potrebné na ochranu

žalobcových záujmov. Ďalej uviedol, že podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku ako

aj nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 208/08 Najvyšší súd Slovenskej

republiky nie je vo veciach správneho súdnictva súdom dovolacím a nemôže o dovolaní

konať. Dovolenie podané v správnom súdnictve, je preto zjavne bezúspešným bránením práva

a aj bez potreby vykonávať ďalšie dokazovanie je nepochybné, že žalobcovmu návrhu

na dovolanie nebude možné vyhovieť.  

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. Uviedol, že dovolaním v zmysle

ustanovenia § 237 písm. f/ OSP napadol rozhodnutie odvolacieho súdu, t. j. uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5 Sžo/234/2010 z 25.11.2010. Poukázal, že zákon

nikde výslovne neuvádza, že dovolanie podané podľa § 237 OSP proti rozhodnutiu

odvolacieho súdu vydanom podľa ustanovení V. časti OSP je neprípustné. Výslovnú

prípustnosť dovolania uvádza len ustanovenie § 250s ods. 2 druhá veta OSP. Výklad

Ústavného súdu uvedený v jeho náleze o tom, že nie je účelné a rozumné, aby kontrola

verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania, označil

za nesprávny a za snahu súdov predísť možnému zrušeniu rozhodnutia odvolacieho súdu

súdom dovolacím. Nález v danej veci nepovažoval za záväzný. Keďže v konaní došlo k vade

uvedenej v § 205 ods. 2 písm. b/ a f/ OSP navrhol napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť

krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

odvolaním napadnuté uznesenie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach

podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie

prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§250ja ods. 2 veta prvá OSP), a dospel

k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech.

Žalobca podal v zmysle ustanovenia § 30 ods. 1 OSP žiadosť o ustanovenie zástupcu

z radov advokátov v dovolacom konaní proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 25. novembra 2010 sp. zn. 5Sžo/234/2010.   Najvyšší súd Slovenskej republiky

dovolaním napadnutým uznesením potvrdil uznesenie krajského súdu o zastavení konania,

nakoľko žalobca ako osoba, ktorá podala trestné oznámenie, na základe ktorého bolo

po príslušných procesných úkonoch konané rozhodované ako o priestupku, nie je účastníkom

tohto priestupkového konania, a teda ani osobou oprávnenou na podanie žaloby (§ 247 ods. 1

OSP a § 250ods. 2 OSP) proti rozhodnutiu správneho orgánu vydanému v priestupkovom konaní, keď priestupkové konanie bolo zastavené z dôvodu, že spáchanie skutku, o ktorom

sa koná, nebolo obvineným z priestupku preukázané.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky po oboznámení sa so skutkovým a právnym stavom

veci dospel k záveru, že krajský súd svojím rozhodnutím neporušil ustanovenie § 30 ods. 1

OSP a § 138 ods. 1 OSP (v spojení s § 246+c ods. 1 veta prvá OSP), keď nevyhovel žiadosti

žalobcu o ustanovenie zástupcu z radov advokátov z dôvodu zjavne bezúspešného bránenia

práva.

Nesporným je, že žalobca podal dovolanie proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

vydanom v konaní podľa piatej časti druhej hlavy OSP.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto

časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný

prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Správne súdnictvo je upravené v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku; konanie

súdu v správnom súdnictve má špecifickú právnu úpravu obsiahnutú práve v piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku s primeraným použitím ustanovení prvej, tretej a štvrtej časti

OSP - avšak len na otázky, ktoré v piatej časti OSP upravené nie sú. Ide o vyjadrenie vzťahu

špeciálnych ustanovení (piata časť) vo vzťahu k všeobecným ustanoveniam OSP (prvá, tretia

a štvrtá časť). Subsidiárne sa preto pre konanie v správnom súdnictve použijú všeobecné

ustanovenia OSP (prvá časť), ustanovenia pre konanie na prvom stupni a pre opravné

prostriedky (tretia a štvrtá časť).

V ustanovení § 246c tretia veta OSP je uvedené, že proti rozhodnutiu Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný. Opravným prostriedkom

je aj dovolanie, preto proti rozhodnutiu najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, dovolanie

neprichádza do úvahy.

Podľa konštantnej judikatúry všeobecných súdov (napr. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 1Sdo/102/2008) ako aj ústavného súdu (napr. nález Ústavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 208/08, či jeho uznesenia sp. zn. II. ÚS 87/2009

alebo sp. zn. III. ÚS 370/2010) vo veciach správneho súdnictva podporné používanie

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o dovolaní neprichádza do úvahy. Opačný názor

by navyše ešte znamenal, že by sa v slovenskom právnom poriadku v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd nezabezpečovala rýchla a účinná

ochrana práv účastníkov, ak riadne opravné prostriedky v správnom konaní a správnom

súdnom konaní sú dva (z toho jeden v správnom konaní a jeden v správnom súdnom konaní),

čo zabezpečuje rozhodovanie o nároku na troch na sebe vzájomne oddelených úrovniach.

Najvyšší súd Slovenskej republiky prestal byť súdom dovolacím na základe novely

Občianskeho súdneho poriadku zákonom č. 273/2007 Z. z. keď od 01. júla 2007 došlo

k vypusteniu inštitútu dovolania aj vo veciach dôchodkového zabezpečenia. Takto potom

dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je v správnom súdnictve vylúčené.

Keďže procesným postupom krajského súdu nedošlo k porušeniu zákona, k ujme

na procesných právach žalobcu, spočívajúcich v odňatí možnosti konať pred súdom a ani

k porušeniu ústavných práv ako to tvrdí vo svojom odvolaní, najvyšší súd postupoval podľa

§ 246c ods. 1 v spojení s § 219 OSP a napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2011  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková