Najvyšší súd  

5Sžo/187/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne V. L., bytom A., zastúpenou JUDr. T. S., advokátom

so sídlom N., proti žalovanému Krajskému riaditeľstvu Policajného zboru v Trnave,

Krajský dopravný inšpektorát, Trnava, o preskúmaní rozhodnutia a postupu žalovaného a o odvolaní sa žalovaného proti   rozsudku Krajského súdu v Trnave, č. k. 14S/31/2009-43

zo dňa 29. apríla 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave,

č. k. 14S/31/2009-43 zo dňa 29. apríla 2010   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj,,krajský súd“) podľa § 250j

ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. p. KRP-350/DI-ODV-2008 zo dňa 15. januára 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného

č. p. KRP-350/DI-ODV-2008 zo dňa 15. januára 2009 bolo zamietnuté odvolanie

žalobkyne a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Okresného dopravného

inšpektorátu Okresného   riaditeľstva Policajného zboru v Trnave ČTS-P:ORP-1987/DI-

SK-2008 zo dňa 24. októbra 2008, ktorým bola žalobkyňa uznaná vinnou za spáchanie

priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l v tom čase platného zákona č. 372/1990 Zb.

o priestupkoch (ďalej len,,zákon č. 372/1990 Zb.“) a bola jej uložená pokuta vo výške

4.000,- Sk. Podľa odôvodnenia rozsudku krajského súdu, č. k. 14S/31/2009-43

prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, nepostupovali pri vykonávaní dôkazov

podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len,,správny poriadok“), pretože považovali za vierohodnejšie vyjadrenie

účastníčky nehody M. a nijakým spôsobom sa nevysporiadali s tvrdeniami žalobkyne.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol, že vzhľadom

na všeobecnú vedomosť o dopravnej situácii v pracovných dňoch v ranných hodinách

v Trnave sa mu nejaví vierohodné tvrdenie vodičky M. o tom, že išla (v pravom

jazdnom pruhu?) rýchlosťou 20-30 km/hod. so zaradeným prevodovým stupňom 2,

pred ňou išlo vozidlo, ktoré prešlo križovatku a až po tom išla ona a zbadala vozidlo

prichádzajúce z vedľajšej cesty, ktorému sa jej už nepodarilo vyhnúť. Toto tvrdenie

sa mu nejaví logické ani s ohľadom na polohu vozidiel po nehode zakreslenú v plániku

miesta nehody obsiahnutého v administratívnom spise. Podľa názoru   krajského súdu,

na dvojprúdovej ceste je povinnosť vodiča jazdiť vpravo, obchádzanie kolóny,

resp. dopravnej zápchy vodičkou M. (čo sa krajskému súdu javí, ako pravdepodobnejšie)

nie je možné považovať za korektný postup v zmysle § 13 v tom čase platného zákona č.

315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách (ďalej len,,zákon č. 315/ 1996

Z. z.“) a nie je spravodlivo možné od účastníčky cestnej premávky žijúcej t. č. v R.

očakávať, že pri odbočovaní vľavo z vedľajšej cesty bude predpokladať, že by mohlo

dôjsť k zrážke s automobilom iného vodiča jazdiacim z jej ľavej strany v protismernom

jazdnom pruhu tohto vodiča. Uviedol, že je na zváženie, aký je podiel oboch účastníčok

na zavinení dopravnej nehody, aj s prihliadnutím na tvrdené a zatiaľ riadne nezistené

rýchlosti vozidiel v čase zrážky a polohu vozidiel po nehode.

S poukázaním na vyššie uvedené, že v správnom konaní nebolo v dostatočnom

rozsahu vykonané dokazovanie, krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného, pretože

zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil ustanovením § 250k ods. 1

OSP vychádzajúc z toho, že žalobkyňa mala v konaní úspech.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie majúc za to,

že spáchanie priestupku žalobcom bolo v priebehu objasňovania skutku a konania pred správnym orgánom náležite zistené a žalobkyni preukázané.

Ku chybe, ku ktorej došlo v písomnom vyhotovení tohto rozhodnutia, keď v druhom

odseku prvej strany malo byť uvedené „...ČTS-P:-ORP-1987/DI-SK2008 zo dňa

24.10.2008...“ miesto nesprávne citovaného rozhodnutia „...ČTS-P:ORP-1845/Dl-SK-2008 zo dňa 08.10.2008...“, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť nie je postačujúcim dôvodom

na zrušenie rozhodnutia, nakoľko chyby v písaní v počtoch a iné zrejmé nezrovnalosti

v písomnom vyhotovení rozhodnutia správny orgán kedykoľvek, aj bez návrhu opraví

a upovedomí o tom účastníkov konania, čo v danom prípade právny zástupca upovedomený

bol. Podľa žalovaného takáto chyba v písomnom vyhotovení nemá vplyv na vydanie

rozhodnutia v merite veci.

Ku skutočnosti, že žalobkyňa V. L. odbočovala vľavo na základe pokynu vodiča

stojaceho v dopravnej zápche, ktorú zdôraznil krajský súd, žalovaný poukázal na v tom čase

platný zákon č. 315/1996 Z. z., kde § 19 ods. 1 pojednáva, že vodič, ktorý prichádza na

križovatku po ceste označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, je povinný dať

prednosť v jazde vozidlám prichádzajúcim po ceste označenej ako hlavná cesta. Z citovaného

paragrafu vyplýva, že vodička V. L., ktorá prichádzala do križovatky po ceste označenej

dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, bola povinná dať prednosť v jazde vozidlám

prichádzajúcim po ceste označenej dopravnou značkou ako hlavná cesta. Dať prednosť

v jazde znamená, povinnosť vodiča počínať si tak, aby vodič, ktorý má prednosť v jazde,

nemusel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy. Túto povinnosť vodička V. L. opomenula,

následkom čoho došlo k stretu oboch vozidiel.  

Podľa žalovaného zákon č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov nepojednáva o tom, že ak vodič, ktorý zastavil pred križovatkou,

hoci bol na hlavnej ceste a dával vodičovi nachádzajúcemu sa na vedľajšej ceste pokyn

na odbočovanie doľava, môže tento úkon odbočovania vľavo vykonať bez toho, aby dal prednosť ostatným vozidlám idúcim po ceste označenej ako hlavná cesta a náležite

sa nepresvedčil, či tento úkon môže vykonať. Sama vodička V. L. vo svojom odvolaní

doručenom na Okresný dopravný inšpektorát Trnava dňa 10. novembra 2008, okrem iného

uviedla, že na pokyn vodiča, aby išla, nakoľko chcela odbočovať doľava, pozrela sa, či má

pred sebou voľnú cestu zistila, že sprava v protiľahlom jazdnom pruhu, jej nejde žiadne

vozidlo, vošla na hlavnú cestu s tým, že ide odbočovať doľava. Už zo samotného

jej vyjadrenia vyplýva, že pri odbočovaní z vedľajšej cesty sa vodička L. nepozrela doľava, či

tento úkon môže vykonať.

K pochybnostiam, kde krajskému súdu tvrdenia vodičky M. ohľadom jazdy v pravom

jazdnom pruhu, rýchlosť 20-30 km/hod., ako aj k polohe vozidiel po nehode, ktoré sa mu

javia ako nevierohodné a nelogické, žalovaný poznamenal, že tvrdenia účastníčok konania

vzájomne porovnával a porovnával aj ich vzájomnú súvislosť.

Z výpovedí obidvoch účastníčok má žalovaný jednoznačne za to, že prvotnou príčinou

dopravnej nehody, bolo nesprávne počínanie vodičky L., nakoľko vošla do križovatky

z vedľajšej cesty na hlavnú cestu a nedala prednosť v jazde vozidlám idúcim po ceste

označenej ako hlavná cesta.

Ďalej žalovaný vo svojom odvolaní uviedol, že ak by bolo pravdou tvrdenie vodičky L., že vošla do križovatky z vedľajšej cesty na hlavnú na pokyn vodiča z ľavej strany

vojdením do križovatky a pred začatím úkonu odbočovania doľava, sa mala presvedčiť,

či z ľavej strany po hlavnej ceste jej nejde žiadne motorové vozidlo. Toto však neučinila,

čo sama aj uviedla, že sa pozrela len doprava. Aj keby vodička M. obchádzala tri či štyri

motorové vozidlá, vodička L. bola povinná zo zákona, dať prednosť v jazde vozidlám idúcim

po ceste označenej ako hlavná cesta, čo v danom prípade, by vodička M. nikoho neohrozila

ani neobmedzila.

Odvolávať sa na rýchlosť vodičky M., nepovažuje žalovaný za podstatnú vec pri

posúdení   dopravnej nehody, nakoľko prvotná príčina vzniku dopravnej nehody, bolo

nerešpektovanie dopravného značenia, dať prednosť v jazde vozidlám idúcim po ceste

označenej ako hlavná cesta. Už so samotného vyjadrenia vodičky L. vyplýva, že k dopravnej

nehode došlo v čase rannej dopravnej špičky, kde je otázna rýchlosť, ktorú odhadovala na cca

70 km/hod.. Aj keby vodička nedodržala ustanovenú rýchlosť zo zákona, dopustila by sa

priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, nedodržaním povolenej rýchlosti,

avšak zavinenie dopravnej nehody je zo strany vodičky L..

Z dôvodu jednoznačného preukázania zavinenia dopravnej nehody vodičkou L., ako aj

z dôvodu šetrenia finančných prostriedkov štátneho rozpočtu, žalovaný ani Okresný dopravný

inšpektorát nepokladal za potrebné ustanoviť znalca odboru doprava cestná o vypracovanie

znaleckého posudku, prípadne odborného vyjadrenia. Podľa žalovaného spisový materiál

obsahoval potrebné náležitosti pre vydanie rozhodnutia. Z fotodokumentácie dopravnej

nehody, hlavne zo záberu č. 2 a 5 možno konštatovať, že vodička L. so svojim vozidlom,

nebola celým svojim vozidlom v protismernom ľavom pruhu (foto č. 5), ako aj šikmé

postavenie vozidla vodičky M. tesne z deliacim pruhom vozovky. Žalovaný uviedol, že ak by

vodička M. viedla svoje motorové vozidle v protismernom pruhu a došlo by k nárazu v tomto

pruhu, potom by konečná poloha vozidiel musela byť podstatne ďalej smerom ku krajnici

vozovky, pretože fotodokumentácia zaznamenala už konečnú polohu vozidiel, nie kde došlo

k stretu oboch vozidiel.

Záverom žalovaný poukázal na to, že ak by vodička M. viedla motorové vozidlo

v pravom alebo v ľavom jazdnom pruhu, nezbavuje vodičku L. povinnosti, dať prednosť

v jazde vozidlám idúcim po ceste označenej ako hlavná cesta.

Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/31/2009-43 zrušil a rozhodnutie

Krajského dopravného inšpektorátu Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Trnave,

č.p.:KRP-350/Dl-ODV-2008 zo dňa 15. januára 2009 a rozhodnutie Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Trnava ČTS-P:ORP-1987/D1-SK-2008 zo dňa 24. októbra 2008 potvrdil,

a náhradu trov účastníkom odvolacieho konania nepriznal.

Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného vyjadrila tak, že je toho názoru, že krajský

súd ako prvostupňový súd vo veci rozhodol správne. Riadne sa vysporiadal

so skutkovým stavom tak, ako bol zistený v rámci správneho konania

pred prvostupňovým a druhostupňovým správnym orgánom. Ďalej uviedla, že krajský

súd sa vysporiadal s právnym posúdením dopravnej nehody zo strany správnych orgánov

I. a II. stupňa, ako aj s jej výhradami voči doteraz ustálenému skutkovému stavu

a právnym posúdením veci zo strany správneho orgánu.

K tvrdeniu žalovaného, že,,aj keby vodička M. obchádzala tri či štyri vozidlá,

vodička L. bola povinná zo zákona dať prednosť v jazde vozidlám idúcim po ceste

označenej ako hlavná cesta,“ žalobkyňa uvádza, že táto argumentácia nie je správna, nakoľko nevystihuje dopravnú situáciu tak, ako sa stala. Vo svojej žalobe pred správnym

orgánom zo dňa 23. marca 2009 poukázala na to, že po úroveň križovatky, z ktorej

vychádzala na Špačinskú cestu, je Špačinská cesta v Trnave vedená ako jednopruhová

cesta s tým, že vodička, ktorá do mňa narazila pri obiehaní míňala minimálne 3 – 4

vozidlá stojace v jednom jazdnom pruhu, a to tak, že vošla do protismeru! Týmto

konaním sa vodička M. dostala do protismeru, pričom v protismere nemala čo robiť,

pretože ja som bola povinná dať prednosť autám v protismere prichádzajúcim po hlavne

ceste z prava a nemohla som predvídať, že v protismernom pruhu sa budú pohybovať

vozidlá z môjho pohľadu smerom zľava doprava. Argument, že sa vodička M. pritom

pohybovala po hlavnej ceste s právom prednosti v jazde je absurdný, lebo tým, že sa

dostala do protismeru, hrubo porušila zák. č. 315/1996 Z. z.. Túto skutočnosť už

žalovaný neuvádza a ani sa s touto skutočnosťou nevysporiadal vo svojom odvolaní.

Žalobkyňa argumentáciu, ako aj   tvrdenie žalovaného, že odvolávanie

sa na rýchlosť M. nepovažuje za podstatnú vec, považuje za spornú v tom, že ak by bola

rýchlosť vodičky M. nižšia a napriek tomu by došlo k stretu vozidiel, škody na

vozidlách by boli podstatne nižšie a tiež, ak by bola rýchlosť vodičky M. ešte nižšia, tak

by vodička M. s najväčšou pravdepodobnosťou zabránila dopravnej nehode. Odhaduje,

že by sa tak stalo už pri rýchlosti 30-40 km/hod., pričom si treba uvedomiť, že vodička M. sa v tom čase nachádzala v protismere a jej povinnosťou bolo rýchlosť znižovať a nie

zvyšovať, aby minimalizovala následky možnej dopravnej nehody s vozidlom idúcim

v protismere.

Žalobkyňa tiež uviedla, že nemôže súhlasiť s tvrdením žalovaného, že z dôvodu

šetrenia finančných prostriedkov štátneho rozpočtu Krajský dopravný inšpektorát a ani

Okresný dopravný inšpektorát nepokladali za potrebné ustanoviť znalca z odboru cestná

doprava o vypracovanie znaleckého posudku, prípadne odborného vyjadrenia. Uviedla,

že ani úprimná snaha o šetrenie finančných prostriedkov štátneho rozpočtu zo strany

dopravného inšpektorátu nemôže ísť až tak ďaleko, aby zabránila vykonať dokazovanie

v potrebnom rozsahu a správne zistiť skutočný stav veci.

Žalobkyňa je presvedčená, že rýchlosť vodičky M. má vplyv na vznik a dôsledky

dopravnej nehody, ktoré sú ďalej riešené v podobe konania o náhradu škody.

Uviedla, že sa úplne stotožňuje s rozhodnutím krajského súdu, ako aj s dôvodmi

v ňom uvedenými, a preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý

rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Tiež uviedla, že v prípade úspechu si bude uplatňovať náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd odvolací

(§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 OSP),

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď

deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a po oboznámení

sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo

dotknuté (§ 244 ods. 1 OSP).

V zmysle ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).

Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov v správnom súdnictve

je ovládané dispozičnou zásadou (§ 249 ods. 2 OSP).

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Ak však správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej

veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov

(§ 7 ods. 1 OSP) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia

nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym

orgánom, alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy (§ 250i ods. 2 OSP).

Podľa § 51 zákona o priestupkoch, ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené

inak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní

(správny poriadok).

To znamená, že povinnosťou príslušného riaditeľstva Policajného zboru - dopravného

inšpektorátu pri rozhodovaní v konaní o priestupkoch   je postupovať aj podľa jednotlivých

ustanovení správneho poriadku a pri ich aplikácii vychádzať zo základných zásad § 3

správneho poriadku. Správny orgán je viazaný zásadou zákonnosti § 3 ods. 1 správneho

poriadku, v intenciách ktorej   je povinný v konaní a pri   rozhodovaní   zachovať   procesné predpisy, ako aj predpisy hmotnoprávne. Musí postupovať v konaní tak, aby správny orgán

zabezpečoval ochranu práv osôb a súčasne vyžadoval plnenie ich povinností v nadväznosti

na ochranu záujmov štátu a spoločnosti. Ide o presadzovanie cieľov hmotnoprávnej úpravy

v konkrétnej veci.

Zásadu materiálnej pravdy, ktorá je upravená najmä v ustanovení § 3 ods. 4 správneho

poriadku a ďalej konkretizovaná v ďalších ustanoveniach správneho poriadku § 32 a § 46

správneho poriadku, treba aplikovať spolu so zásadou zákonnosti a zásadou voľného

hodnotenia dôkazov § 34 ods. 5 správneho poriadku, ktoré sú vlastne jej základom. Táto

zásada vyslovuje požiadavku, podľa ktorej správny orgán je povinný zistiť skutočný   stav

veci, teda subsumuje aj požiadavku zistiť úplný a presný stav veci. Za   zistenia skutočného

stavu veci treba považovať zistenie všetkých skutočností, ktoré sú podľa príslušného

hmotnoprávneho predpisu   právne významné.  

Povinnosťou správneho orgánu   je zistiť všetky   právne rozhodné   skutočnosti

bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia. Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci

tiež vyplýva, že správny orgán nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie

dôkazov § 32 ods. 1 správneho poriadku. Stav   veci sa musí zistiť súčasne presne,

čo znamená, že musí zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie úplného a presného stavu vecí

je základným predpokladom zákonnosti a správnosti rozhodnutia správneho orgánu.

Správny orgán je povinný hodnotiť každý dôkaz samostatne a potom všetky dôkazy

vo vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie dôkazov musí správny orgán náležite odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia § 34 ods. 5 a 47 ods. 3 správneho poriadku.

Zákon č. 372/1990 Zb. v ustanovení § 73 ods. 2 zakotvuje základné procesné práva

a povinnosti obvineného z priestupku. V porovnaní so   všeobecným správnym   konaním,

ktoré je upravené v správnom poriadku, poskytuje obvinenému z priestupku širšie procesné

práva. Predovšetkým zakotvuje zásadu prezumpcie neviny. Obvinený z priestupku má právo

vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich

uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky.

K výpovedi, ani k priznaniu nemôže byť donucovaný. Realizácia zásady prezumpcie neviny

znamená, že správny orgán je povinný dokázať vinu obvineného z priestupku a ak sú o nej

pochybnosti, musí rozhodnúť v prospech vinníka (in dubio pro reo).

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. účastník cestnej premávky je povinný

dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone.

Podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona č. 315/1996 Z. z. vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.

Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z. z. na ceste sa jazdí vpravo, a ak tomu nebránia

osobitné okolnosti, pri pravom okraji vozovky.

Podľa § 13 ods. 1 zákona 315/1996 Z. z. vodič, ktorý pri obchádzaní vozidla, ktoré

zastavilo alebo stojí, alebo pri obchádzaní prekážky cestnej premávky alebo chodca vybočuje

zo smeru svojej jazdy, nesmie ohroziť ani obmedziť protiidúcich vodičov; nesmie ohroziť ani

vodičov jazdiacich za ním, ani iných účastníkov cestnej premávky. Vodič je pri tom povinný

dávať znamenie o zmene smeru jazdy.

Podľa § 15 ods. 1 zákona 315/1996 Z. z. vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť

najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam

a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len takou rýchlosťou, aby bol

schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.

Podľa § 19 ods. 1 zákona 315/1996 Z. z. vodič, ktorý prichádza na križovatku po ceste

označenej dopravnou značkou ako vedľajšia cesta, je povinný dať prednosť v jazde vozidlám

prichádzajúcim po ceste označenej dopravnou značkou ako hlavná cesta.  

Z obsahu súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu odvolací súd v súlade

so zistením prvostupňového súdu dospel k záveru, že skutkový stav veci je medzi účastníkmi

sporný, že posúdenie konania žalobkyne správnymi orgánmi dáva pochybnosti o tom,

že správne orgány rozhodli v súlade so zákonom o priestupkoch a že názor žalobkyne na danú

dopravnú situáciu, výsledkom ktorej bola dopravná nehoda, ktorá bola predmetom

priestupkového konania, prezentovaný v odvolaní treba považovať za majúci oporu

v preukázanom skutkovom stave a v právnych predpisoch.

Obsahom priestupkového spisu vrátane záznamu dopravnej nehody, plániku

jej miesta, zápisnice o obhliadke miesta dopravnej nehody a fotodokumentácie nebolo i podľa

názoru krajského súdu jednoznačne preukázané porušenie v tom čase platného zákona

č. 315/1996 Z. z. zo strany žalobkyne. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a vyššie

uvedených zákonných ustanovení a zásad najvyšší súd v súlade s názorom súdu prvého stupňa

dospel k záveru, že námietky žalobkyne týkajúce sa jazdy vodičky M. v protismere jej

rýchlosti, ako aj stave vozidiel a polohy vozidiel po nehode majú oporu v preukázanom

skutkovom stave a v právnych predpisoch. Samotné tvrdenie vodičky M., že išla 20-30

km/hod. so zaradeným prevodovým stupňom 2 sa javia Najvyššiemu súdu v zhode s krajským

súdom ako nelogické vzhľadom na stav jej vozidla po nehode, ktorý sa nachádza

v dokumentácii administratívneho spisu.

Obchádzanie spolu so zmenou jazdného pruhu, odbočovaním, predchádzaním,

otáčaním, cúvaním, zastavením a státím patrí medzi najčastejšie príklady „ohrozenia“ alebo

„obmedzenia“ ostatných účastníkov cestnej premávky.

Preto v zmysle citovaného zákonného ustanovenia okrem všeobecných povinností

vodiča mala vodička M. povinnosť neohroziť ani neobmedziť ostatných účastníkov cestnej

premávky, osobitne protiidúcich vodičov a vodičov jazdiacich za ňou.

Aj z ustálenej judikatúry (napr. Rt 45/79) možno vyvodiť povinnosť vodiča

motorového vozidla, ktorý obchádza pred ním stojace vozidlá, neohroziť a neobmedziť

protiidúceho vodiča.

A takto, potom neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že vodička M. jazdila po hlavnej

ceste a mala prednosť. Podľa Najvyššieho súdu základnou zásadou na pozemnej komunikácii

je, že sa jazdí v pravo, a ak tomu nebránia osobitné okolnosti, pri pravom okraji vozovky.

Jazdou v protismere vodička M. hrubo porušila zákon č. 315/1996 Z. z..

Podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku námietky

žalobkyne vznesené v žalobe podrobne vyhodnotil a dodatočne právne   posúdil a žalovaný

v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa nebol krajský súd

vysporiadal.

Takto potom Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, dospel k záveru,

že námietky žalovaného vznesené v odvolaní sú neopodstatnené a stotožniac sa s právnym

posúdením veci krajským súdom uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trnave podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 OSP

potvrdil.

V ďalšom konaní bude úlohou správneho orgánu doplniť dokazovanie v zhora

naznačenom smere, osobitne ustanoviť znalca z odboru cestná doprava. Najvyšší súd

taktiež dáva do pozornosti ustanovenie § 250ja ods. 4 OSP podľa ktorého, ak bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie, potom je správny orgán viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd § 224 ods. 1 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi

náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nemohol priznať,

nakoľko si ju v zákonom stanovenej lehote nevyčíslila a zo spisu jej trovy odvolacieho

konania nevyplývajú ( § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 151

ods. 1 a 2 OSP).

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková