5Sžo/17/2014

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členov senátu JUDr. Jany Baricovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci navrhovateľa D. N., bytom v H., S. XX, prechodne Y. XXX, proti odporcovi Centru právnej pomoci - Kancelárii Košice, so sídlom v Košiciach, Moyzesova 18, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporcu zo 16. januára 2013, sp. zn. 5N 3522/12, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 1. októbra 2013, č. k. 2Sp/5/2013-28, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 1. októbra 2013, č. k. 2Sp/5/2013-28 m e n í tak, že napadnuté rozhodnutie odporcu zo 16. januára 2013, sp. zn. 5N 3522/12 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Odôvodnenie

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd") rozsudkom z 1. októbra 2013, č. k. 2Sp/5/2013-28 potvrdil napadnuté rozhodnutie, ktorým odporca nepriznal navrhovateľovi nárok na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v hmotnej núdzi (ďalej len „zákon o bezplatnej právnej pomoci", resp. „ZoBPP"), a to z dôvodu, že nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu v zmysle § 8 ZoBPP ako jednu z kumulatívnych požiadaviek podľa § 6 ods. 1 ZoBPP. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, berú do úvahy tvrdenia a námietky navrhovateľa dospel rovnako k záveru, že navrhovateľ nesplnil zákonné predpoklady § 8 ZoBPP pre poskytnutie právnej pomoci navrhovateľovi, a preto nie je potrebné ďalej skúmať majetkové pomery navrhovateľa a je namieste napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdiť. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP") tak, že neúspešnému navrhovateľovi náhradu trov nepriznal, odporcovi táto zo zákona nepatrí.

V lehote ustanovenej zákonom (§204 ods. 1, § 246c ods. 1 veta práva OSP, § 250l OSP) podal protitomuto rozsudku odvolanie navrhovateľ a žiadal ho zrušiť a vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci a pre to, že doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, ktoré doteraz neboli uplatnené. Navrhovateľ namietal, že napriek jeho včasnému písomnému ospravedlneniu sa z účasti na vytýčenom pojednávaní a výslovnom nesúhlase s pojednávaním v neprítomnosti navrhovateľa, súd pojednávanie uskutočnil a bez dokazovania rozhodol. Vytkol krajskému súdu, že nevzal na zreteľ navrhovateľov zdravotný stav, v dôsledku ktorého je na invalidnom dôchodku, bez príjmu, pričom konanie pred iným súdom je vedené v Lučenci, mimo miesta trvalého bydliska navrhovateľa a on by tak nemal dostatok času pripraviť sa na pojednávanie v tunajšej veci. Dodal, že z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov sa z pojednávania v Lučenci vracal do Košíc stopom. Zdôraznil, že ako účastník konania má právo byť na pojednávaní, prednášať dôkazy a vyjadrovať sa ku skutočnostiam, ktoré majú zásadný vplyv na posúdenie zákonnosti a objektívnosti konania pred súdom do ukončenia dokazovania a vyhlásenia rozsudku vo veci samej.

Odporca vo svojom písomnom vyjadrení zotrval na obsahu jeho vyjadrenia z 22. marca 2013 (doručené 25. marca 2013), ako aj na dôvodoch uvedených v napadnutom rozhodnutí. Má za to, že rozsudok krajského súdu je zákonný a vecne správny, a odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Žiadal preto rozsudok krajského súdu potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa je namieste vyhovieť.

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.

Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).

Spornou skutočnosťou v prejednávanej veci je otázka posúdenia, či vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29C/27/2011, resp. pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 5Co/372/2011, možno vo vzťahu k dovolaniu navrhovateľa voči rozhodnutiu, ktorým mu nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, konštatovať zrejmú bezúspešnosť (§ 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci), ktorá ho vylučuje z nároku na poskytnutie právnej pomoci poskytovanej odporcom podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci.

Pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v § 138 ods. 1 OSP v súvislosti s posudzovaním návrhu účastníka konania o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, keď OSP pre priznanie oslobodenia odplatenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravuje, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon o bezplatnej právnej pomoci príkladmo uvádza, načo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre priznanie tohto nároku je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 OSP všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené.

V prejednávanej veci žiadal navrhovateľ v správnom konaní vedenom u odporcu priznanie nároku na právnu pomoc vo veci vedenej Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 29C/27/2011, o obnove konania pôvodne vedeného na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 13C/117/2006, konkrétne vo veci dovolania voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 23. apríla 2012, sp. zn. 5Co/372/2011, ktorým potvrdil uznesenie o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov Okresného súdu Košice II z 24. novembra 2011, sp. zn. 29C/27/2011.

Krajský súd dospel v zásade k totožným právnym záverom ako odporca, keď skonštatoval, že nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu v zmysle § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci.

Podmienky prípustnosti dovolania voči rozsudku upravuje Občiansky súdny poriadok v § 236, § 237 a § 239. Platí pritom, že aj keď nie je dovolanie voči uzneseniu prípustné podľa § 239 OSP, musí súd skúmať, či dovolaním napadnuté rozhodnutie nie je zaťažené niektorou z vád podľa § 237 OSP. Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP nie je daná tvrdením dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedenou, ale je prípustné len vtedy, ak rozhodnutie skutočne takouto vadou aj trpí. Ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie nie je niektorou z uvedených vád postihnuté, dovolanie odmietne, nakoľko smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

Existenciu vád uvedených v § 237 OSP skúma a na ne prihliada dovolací súd nielen na námietku dovolateľa, ale z úradnej povinnosti bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil alebo netvrdil. Ak zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu trpí takouto vadou, toto rozhodnutie zruší.

V konaniach, v ktorých zákon ukladá súdu z úradnej povinnosti skúmať skutočnosti potrebné pre zistenie skutkového stavu, resp. tiež vykonať dokazovanie nad rozsah návrhov účastníkov konania (§ 120 ods. 2 OSP), je totiž zrejmá bezúspešnosť, osobitne tak, ako je zadefinovaná v § 8 zákona o bezplatnej právnej pomoci, povahou veci vylúčená. Ide totiž o konania v tak citlivých veciach, že zákonodarca považoval za potrebné poskytnúť účastníkom širšiu ochranu ich práv tým, že uložil súdu povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti a dôkazné prostriedky nad rámec návrhov účastníkov, ktorí by inak, napríklad z dôvodu neznalosti práva alebo faktickej či právnej nemožnosti určitý dôkaz obstarať, boli na svojich právach a právom chránených záujmoch poškodení.

Najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že pre nenaplnenie požiadavky § 6 ods. 1 písm. b/ zákona o bezplatnej právnej pomoci nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci. V opačnom prípade ide len o možnú bezúspešnosť sporu, ktorá osebe nevylučuje žiadateľa z nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci.

Treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona o bezplatnej právnej pomoci predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavnou, preto je nanajvýš nutné brať do úvahy čl. 13 ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom.

S ohľadom na uvedené mal najvyšší súd za to, že je potrebné odvolaniu navrhovateľa vyhovieť arozsudok krajského súdu z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zmeniť (§ 250ja ods. 3 OSP, § 250l ods. 2 OSP), napadnuté rozhodnutie odporcu z rovnakého dôvodu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. V novom konaní odporca opätovne posúdi žiadosť navrhovateľa z hľadiska splnenia podmienok ustanovených v § 6 ods. 1 zákona o bezplatnej právnej pomoci, pričom vo vzťahu k zisťovaniu zrejmej bezúspešnosti je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v tomto rozsudku (§ 250r OSP).

O trovách konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 250k OSP, § 250l ods. 2 OSP. Keďže úspešnému navrhovateľovi trovy v konaní nevznikli, najvyšší súd mu nemohol priznať ich náhradu.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.