5Sžo/146/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov – 1/ Ing. J. K., bytom P.P. a 2/ Ing. J. C., bytom P.P., zastúpených JUDr. A. K., advokátkou so sídlom v P.P., proti

žalovanému Krajskému stavebnému úradu T., Odbor stavebného poriadku, so sídlom

Kollárova 8, T., za účasti účastníkov – 1. obchodnej spoločnosti T.– I., s. r. o., so sídlom I.,

zastúpenej JUDr. M. Š., advokátom so sídlom v B., 2. L. S., bytom P.P., 3. M. S., bytom

H., 4. M. M., bytom V., 5. D. M., bytom V., 6. Ing. S. V., bytom H., 7. M. Z., bytom J.,

8. Ing. P. K., bytom V., 9. J. Z., bytom V., 10. M. E., bytom N., 11. J. K., bytom V., 12. M.

Š., bytom V., 13. M. Č., bytom D. 14. Z. M., rod. Č., bytom D., 15. K. V., rod. Č., bytom V.,

16. M. M., rod. Č., bytom M., 17. J. Č., bytom A., 18. V. Č., bytom S., 19. E. K., bytom H.,

20. I. G., bytom V., 21. Ing. Z. B., bytom P., 22. A. Z., bytom N., 23. M. O., bytom V., 24.

M. B., bytom V., 25. M. B., bytom V., 26. M. B., bytom V., 27. J. B., bytom V., 28. Z. B.,

bytom V., 29. Ing. D. Ú., bytom D., 30. E. Ú., bytom D., 31. V. B., bytom V., 32. T. B.,

bytom V., 33. K. B., bytom V., 34. V. M., bytom J., 35. T. M., bytom J., 36. V. L., bytom H.,

37. A. T., bytom H., 38. E. C., bytom G., 39. J. M., bytom A., 40. D. K., bytom F., 41. J. K.,

bytom H., 42. J. M., bytom H., 43. B. M., bytom H., 44. Ing. A. N., bytom Š., 45. Ing. M.

H., bytom A., 46. J. A., bytom H., 47. M. A., bytom H., 48. R. R., bytom H., 49. O. R.,

bytom V., 50. M. P., naposledy bytom D., zastúpeného opatrovníčkou Mgr. Z. H., vyššou

súdnou Ú. Okresného súdu T., 51. obchodnej spoločnosti S., a. s., so sídlom W., 52. Ing. M.

N., bytom D., 53. A. N., bytom D., 54. L. P., bytom V., 55. Ing. I. P., CSc., bytom D., 56. M.

P., bytom D., 57. Ing. J. O., bytom D., 58. M. O., bytom D., 59. M. O., bytom D., 60. Ing. I.

T., bytom H., 61. L. V., bytom N., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.

KSÚ-OSP-0675/2008/Gi z 11. júla 2008, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského

súdu v T. č. k. 14S/102/2008-288 z 22. októbra 2009, takto

2

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v T.,

č. k. 14S/102/2008-288 z 22. októbra 2009   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v T. (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 2

písm. c/, d/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie

žalovaného č. KSÚ-OSP-0675/2008/Gi z 11. júla 2008 ako aj rozhodnutie Mesta P. z 15.

februára 2008 č. 11715/22/27/2005-Ko o umiestnení stavby „Bytové domy P.“ na pozemkoch

parc. č. X., X., X., X., X., X., X., X., X. a X. v k. ú. P. pre navrhovateľa T.-I., s. r. o., so

sídlom I., a vec vrátil na ďalšie konanie

Rozhodol tak   v rámci preskúmavacieho konania podľa § 244 ods. 1, 2 a 3 OSP

a § 247 ods. 1, 2 a 3 OSP ako aj § 35 ods. 1 a 2, § 38, § 39, § 39a ods. 1 a ods. 2 zákona

č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení

neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“), keď mu z obsahu spisového materiálu

nebolo jasné, prečo Mesto P. ako správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí

č. 11715/22/27/2005-Ko zo dňa 15.02.2008 vydanom na základe návrhu spoločnosti T.-I., s. r.

o. zo dňa 15.10.2007 vôbec cituje predchádzajúce rozhodnutie Krajského stavebného úradu

v Tmavé zo dňa 10.09.2007, keďže toto rozhodnutie sa konania začatého na základe návrhu

spoločnosti T.-I., s. r. o. zo dňa 15.10.2007 vôbec netýka, keďže bolo vydané v inom konaní,

ktorá skutočnosť zrejme uviedla do omylu tak žalobcov ako aj ich právnu zástupkyňu.

Vzhľadom k tomu, že v danom prípade išlo o nové konanie na základe žiadosti spoločnosti

T.-I., s. r. o. nebol ani dôvod riešiť zámenu účastníkov v správnom konaní. Vytýkal správnym

orgánom, že napriek preukázanému vlastníctvu k pozemku, na ktorom má byť stavba

umiestnená, sa nezaoberal zapísanou ťarchou vo forme vecného bremena – právom prechodu

v prospech vlastníkov parcely č. X. zapísanej na LV č. X., t. j. žalobcov v 1. a 2. rade,

vlastníka parcely č. X. zapísaného na LV č. X., t. j. V. L. a vlastníkov parciel č. X., X.

zapísaných na LV č. X., t. j. Ing. D. Ú. a E. Ú., ktoré je potrebné usporiadať, pretože

3

prípadným zastavaním by došlo k neoprávnenému zásahu do práv oprávnených z vecného

bremena, t. j. účastníkov, ktorým právo prechodu cez tieto parcely prináleží.

Taktiež podľa názoru súdu sa správne orgány musia vysporiadať s námietkou

žalobcov ohľadom reštitučného nároku p. K., keďže krajskému súdu nie je jasné o aké

reštitučné konanie ide a podľa akého zákona si reštitučný nárok uplatnila.

V neposlednom rade ani z jedného rozhodnutia nevyplýva, z akého titulu správne

orgány konali s ostatnými osobami ako s účastníkmi (ktorých súd pribral do konania),

keď skutočne účastníkmi správneho konania v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 stavebného

zákona by mali byť žalobcovia 1. a v 2. rade a tiež vlastníci nehnuteľnosti v prospech ktorých

bolo zriadené vecné bremeno.

Ďalej podľa názoru krajského súdu sa správne orgány dopustili ďalšieho pochybenia

tým, že v napadnutom rozhodnutí je množstvo nezrovnalostí. Ako námietky sa uvádzajú

námietky vznesené v predchádzajúcom konaní, citujú sa neaktuálne LV a podklady

predložené v predchádzajúcom konaní začatom na návrh spoločnosti T., s. r. o., so sídlom

v Bratislave, ktoré konanie zrejme doposiaľ ukončené nebolo.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP a úspešnému

žalobcovi (správne úspešným žalobcom) v konaní priznal náhradu trov konania v sume

345,34 eura pozostávajúcu z náhrady za súdny poplatok, t. j. po 66 eur, za dva úkony právnej

služby po 48,63 eura, za jeden úkon právnej služby po 53,49 eura, plus dvakrát paušál po 6,31

eura a jedenkrát paušál po 6,95 eura, z náhrady cestovného z P. do T. a späť v sume 21,22

eura, z náhrady za stratu času v sume 46,36 eura plus DPH v sume 41,44 eura k rukám JUDr.

A. K.

Včas podaním odvolaním rozsudok krajského súdu napadol účastník v prvom rade.

Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobcu ako nedôvodnú

zamietnuť.

Namietal, že rozhodnutím súdu prvého stupňa došlo k porušeniu základného práva

účastníka v 1. rade na strane odporcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a tiež práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, nakoľko má znaky arbitrárneho (svojvoľného)

rozhodnutia.

Namietal, že prvostupňový súd zrušil tak rozhodnutie Krajského stavebného úradu T.

č. KSÚ-OSP0675/2008/61, ako aj Mesta P. č. j. 11715/22/27/2005-Ko, v rozsudku však

neodôvodnil, ktoré rozhodnutie z akých dôvodov zrušil, a to nielen bez poukázania na

4

skutočnosti, ktoré zistil vykonaným dokazovaním a bez poukázania na právne závery, ktoré

prijal. Myšlienkový postup súdu nie je vôbec vysvetlený, keď krajský súd nepreukázal

a neodôvodnil akékoľvek nedostatočné zistenia skutkového stavu pre posúdenie veci zo

strany Mesta P. a KSU, nepreukázal a neodôvodnil v čom, prečo a ktoré rozhodnutie (či

Mesta P. alebo KSÚ) sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, nepreukázal a neodôvodnil

nedostatok dôvodov, akých a v ktorom rozhodnutí, nepreukázal a neodôvodnil, ktorá chyba

bola zistená v konaní správnych orgánov, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Ak by takou chybou mala byť skutočnosť, že „správne orgány sa vôbec nezaoberali

vecným bremenom práva prechodu“, tak úsudku súdu chýba právny záver, ktorý k tomu

prijal.

Namietal, že prvostupňový súd riadne právne neodôvodnil, prečo

- Mesto P. a KSU sa mali touto skutočnosťou v územnom konaní zaoberať; z akého právneho

ustanovenia to vyplýva?,

- prečo je nutné právo prechodu usporiadať, keď je zapísané na LV č. 9876 a preskúmateľne,

dokonca geometrickým plánom je určené, kde a akým spôsobom bude zabezpečené,

- upozorňuje na to, že oprávnený a povinný z vecného bremena „môžu zmluvou zrušiť alebo

novoupraviť“ v podstate akékoľvek bremeno, keď doteraz v zmluve upravené vecné

bremeno „iba prechodu“ sa nemení ale zachováva,

- je „nepostačujúce upozornenie na geometrický plán“, keď tento spresňuje časť pozemku,

ktorá nebude zastavaná a na nej bude zabezpečené právo prechodu.

Podľa odvolateľa prvostupňový súd neodôvodnil a nepreukázal, prečo majú správne

orgány preukazovať „titul“ z akého dôvodu konajú s osobami ako účastníkmi konania. Táto

povinnosť správnemu orgánu vyplýva len v prípade, ak nejakú osobu neuzná za účastníka

konania. Pri vylúčení z konania musí vydať rozhodnutie. O tom, že niekto nie je účastníkom

konania, sa rozhoduje správnym orgánom nevydáva.

Poukazoval i na to, že pokiaľ krajský súd deklaruje svoj názor, že sa „správne orgány

dopustili ďalšieho pochybenia vtom, že v napadnutom rozhodnutí je množstvo nezrovnalostí“,

nie je zrejmé, ktorý správny orgán pochybil a ktorého napadnutého rozhodnutia (lebo

žalobcovia napadli dve rozhodnutia) sa uvádzané nezrovnalosti majú týkať, pritom chýbajú

akékoľvek právne závery.

Uvedené podľa odvolateľa osvedčuje nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia napadnutého rozsudku. Na tomto základe nemožno preskúmať jeho správnosť

a skutočností a právne dôvody viedli k výroku rozsudku.

5

Podľa odvolateľa krajský súd dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože,

ak sa oboznámil s pripojenou spisovou dokumentáciou oboch správnych orgánom, musel

by zistiť, že ide stále o jedno, a to isté konanie Mesta P. pod č. 11715/22/27/2005-Ko je

pokračujúcim konaním od roku 2005. Po zrušení rozhodnutia Mesta P. pod tým istým číslom

11715 zo dňa 10.09.2007 rozhodnutím Krajského stavebného úradu T. právoplatným dňa

26.10.2007 z procesných a hmotnoprávnych dôvodov sa pokračovalo v novom konaní

s novým vlastníkom pozemkov T.-I., s. r. o. na strane navrhovateľa.

Ďalej odvolateľ namieta, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom vzhľadom na arbitrárnosť napadnutého

rozsudku z dôvodu nedostatku riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia napadnutého

rozsudku a s poukazom na takmer úplnú absenciu právnych záverov v odôvodnení rozsudku,

poukazuje na nesprávnosť právneho posúdenia práv navrhovateľov, ktoré im vyplývajú

z vecného bremena s poukazom na ustanovenia § 39, § 39a ods. 1 a 2, § 54, § 58a ods. 1

a § 62 ods. 1 a 4 stavebného zákona, z ktorých vyplýva, že v územnom konaní sa otázka

vecných bremien môže brať do úvahy v rámci námietok iba do tej miery, či územné

rozhodnutie by zakladalo zrušenie vecného bremena prechodu. V územnom konaní je však

preukázané, že právo prechodu zostáva zachované. Prvostupňový súd teda vyjadril právne

závery o možnom ohrození práv navrhovateľov z vecného bremena práva prechodu v rozpore

s citovanými hmotnoprávnymi predpismi stavebného zákona.

Vzhľadom na uvedené považuje odvolateľ napadnutý rozsudok Krajského súdu v T.,

č. 14S/102/2008 zo dňa 22. októbra 2009 za nezákonný a právne nesprávny.

Žalobcovia, žalovaný ani ostatní účastníci sa k odvolaniu nevyjadrili, odvolací návrh

nepodali.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu bez nariadenia pojednávania (250ja ods. 2 veta prvá

OSP), oboznámil sa s rozsudkom Okresného súdu P. z 10. júna 2010, č. k. 5C/596/2008-85,

ktorý odvolateľ doručil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v priebehu odvolacieho

konania a dospel k záveru, že odvolanie je podané dôvodne.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) po preskúmaní

napadnutého rozsudku a postupu súdu, ktoré vydaniu rozsudku predchádzalo, dospel

6

k záveru, že nie sú tu podmienky, za ktorých by napadnutý rozsudok mohol potvrdiť alebo

zmeniť (§ 250ja ods. 3 veta druhá, § 219 a § 220 OSP).

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu sa postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti Občianskeho súdneho poriadku (§ 247 ods. 1 OSP).

Nakoľko konkrétne tvrdenie žalobcov o ukrátení na ich subjektívnych právach treba

v zmysle § 247 ods. 1 OSP považovať za osobitnú náležitosť žaloby o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, najvyšší súd sa v prvom rade v rozsahu odvolacích

námietok zaoberal otázkou, či rozhodnutie o umiestnení stavby je spôsobilé ukrátiť žalobcov

na ich právach (vlastníckych, občianskych, ekologických, hygienických), resp. ako sa podľa

obsahu žaloby toto prejaví v ich sfére.

Rozhodujúcim kritériom pre toto posúdenie je podľa názoru najvyššieho súdu

charakter rozhodnutia o umiestnení stavby. Podľa § 39a ods. 1 stavebného zákona

rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom,

určujú sa podmienky na umiestnenie stavby (vrátane požiadaviek na ochranu prírody a krajiny

a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie podľa § 39 ods. 2 stavebného zákona),

určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia.

Z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorým

sa stavba priamo nerealizuje. Na základe rozhodnutia o umiestnení stavby nie je možné ešte

stavbu realizovať, nakoľko sa ním určuje stavebný pozemok a stavba na ňom sa len

umiestňuje. Realizovať stavbu je možné až na základe právoplatného stavebného povolenia,

t. j. osobitného rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní.

Územné konanie tak predchádza stavebnému konaniu a rozhodnutie o umiestnení

stavby je právnym základom pre stavebné povolenie. V danom prípade musí byť ešte vydané

stavebné povolenie, aby mohla byť stavba uskutočňovaná. Ak má na rozhodnutie

o umiestnení stavby nasledovať ešte ďalšie rozhodnutie, až na základe ktorého môže byť

stavba uskutočňovaná, nemôžu byť samotným rozhodnutím o umiestnení stavby, ktorým

7

je stavba iba právne umiestňovaná na stavebnom pozemku, žalobcovia priamo dotknutí

na svojich právach, keď navyše žalobcovia porušenie svojich práv v žalobe ani bližšie

nekonkretizujú (strana 2 žaloby).

Najvyšší súd preto uzavrel, že dôvody zrušenia rozhodnutia žalovaného uvedené

krajským súdom neobstoja.

Krajský súd zrušil rozhodnutia žalovaného podľa § 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ OSP

z dôvodov:

1. že mu nie je jasné, prečo Mesto P. ako správny orgán prvého stupňa vo svojom rozhodnutí

č. 11715/22/27/2005-Ko zo dňa 15.02.2008 vydanom na základe návrhu spoločnosti T.-I., s.

r. o. zo dňa 15.10.2007 vôbec cituje predchádzajúce rozhodnutie Krajského stavebného

úradu v T. zo dňa 10.09.2007, keďže toto rozhodnutie sa konania začatého na základe

návrhu spoločnosti T.-I., s. r. o. zo dňa 15.10.2007 vôbec netýka, keďže bolo vydané v inom

konaní,

2. že sa správne orgány nezaoberali zapísanou ťarchou vo forme vecného bremena - právom

prechodu,

3. že sa správne orgány musia vysporiadať s námietkou žalobcov ohľadom reštitučného

nároku p. K.,

4. že nie je jasné, z akého titulu správne orgány konali okrem so žalobcami a s tými, ktorým

svedčí právo prechodu z vecného bremena aj s ostatnými osobami ako s účastníkmi

správneho konania,

5. že v napadnutom, rozhodnutí je množstvo nezrovnalostí.

Najvyšší súd k jednotlivým dôvodom zrušenia uvádza, že námietky obchodnej

spoločnosti T.-I., s. r. o. uvedené v odvolaní sú plne opodstatnené.

Z pripojenej spisovej dokumentácie skutočne vyplýva, že konanie Mesta P. pod č.

11715/22/27/2005-Ko je pokračujúcim konaním od roku 2005, a že po zrušení rozhodnutia

Mesta P. pod tým istým číslom 11715 zo dňa 10. septembra 2007 rozhodnutím Krajského

stavebného úradu T. právoplatným dňa 26. októbra 2007 z procesných a hmotnoprávnych

dôvodov sa pokračovalo v novom konaní s novým vlastníkom pozemkov T.-I., s. r. o. na

strane navrhovateľa. Pokiaľ ide o výtku, že sa správne orgány dostatočne nezaoberali

zapísanou ťarchou vo forme vecného bremena - právom prechodu, túto treba považovať za

8

nekonkrétnu a náležite neodôvodnenú, nakoľko takáto povinnosť stavebnému úradu priamo

zo stavebného zákona nevyplýva. Takisto nedostatočne konkrétne, činiace rozsudok krajského

súdu nepreskúmateľným, sú aj ďalšie zrušovacie dôvody uvedené zhora pod bodom 3. a 5.

Výtka pod bodom 4 je celkom bez právneho významu, nakoľko, ako aj správne udáva

odvolateľ: „správne orgány nemajú povinnosť preukazovať „titul“ z akého dôvodu konajú

s osobami ako účastníkmi konania. Takáto povinnosť správnemu orgánu vyplýva len

v prípade, ak nejakú osobu neuzná za účastníka konania.“.

Pre záver krajského súdu o tom, že rozhodnutie a postup správnych orgánov trpí

vadami majúcimi za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného, ako aj orgánu

správneho orgánu prvého stupňa, absentujú dostatočné právne dôvody. Preto aj postup

krajského súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov

a aj v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať za postup arbitrárny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov musel odvolaním napadnutý

rozsudok Krajského súdu v T. podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. f/ a

h/ s poukazom na § 212 ods. 3 OSP zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2

OSP).

V ďalšom konaní krajský súd po vyriešení si účastníkov súdneho konania (§ 250

ods. 1 veta druhá OSP) vec meritórne prejedná predovšetkým v medziach žaloby a o nej

rozhodne, pričom sa s námietkami vznesenými žalobe bude musieť vyporiadať aj s ohľadom

na ustanovenie § 247 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého treba považovať za osobitnú náležitosť

žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich právach nezákonným

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva vyplývajúce

z právneho predpisu; nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený, žalobca musí

poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyvodzuje porušenie zákona; povinnosť

žalobcu tvrdiť, že správne rozhodnutie alebo jeho časť odporuje konkrétnemu všeobecne

záväznému právnemu predpisu a toto tvrdenie právne odôvodniť, je obligatórnou náležitosťou

žaloby, pričom v zmysle ustanovenia § 250h ods. 1 veta za bodkočiarkou OSP súd

už neprihliada na prípadné rozšírenie dôvodov žaloby, pretože ide o podanie urobené

po lehote stanovenej zákonom.

9

Okrem vyššie uvedeného v ďalšom konaní bude krajský súd vychádzať aj z charakteru

rozhodnutia o umiestnení stavby, a to tiež s prihliadnutím na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky (pozri k tomu bližšie napr. rozhodnutia II. ÚS 22/02, III. ÚS 176/03,

či II. ÚS 72/07 - www.concourt.sk).

Podľa § 250ja ods. 4 OSP v ďalšom konaní je súd prvého stupňa viazaný právnym

názorom odvolacieho súdu.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho

konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla   2011  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková