5Sžo/141/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci

žalobcu   M. S., bytom Š., zastúpeného JUDr. P. K., advokátom, Advokátskej kancelárie so

sídlom F. proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova

2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. SLV-7/PK-2009

z 01. júla 2009 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave

z 18. februára 2010, č. k. 1S/135/2009-57, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 18. februára 2010, č. k. 1S/135/2009-57   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zamietol

podľa § 250 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) žalobu žalobcu, ktorou

sa tento domáhal preskúmania zákonnosti a následného zrušenia rozhodnutia žalovaného

č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol, že rozhodnutím žalovaného

č. p. SLV-7/PK-2009 zo dňa 01.07.2009 bol zamietnutý rozklad žalobcu a potvrdený

Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 73/1998 Z.z.“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru

(ďalej aj „PZ“). Dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru bola skutočnosť, že dňa

30.09.2008 počas výkonu eskorty obvineného A.E. po príchode do budovy Okresného súdu

v Nitre ako člen hliadky PZ spoločne s veliteľom hliadky práp. Š.O. nerešpektovali pokyn

sudkyne Okresného súdu v Nitre Mgr. M. F. a neizolovali obvineného v eskortnej miestnosti

v čase, keď už rozhodla o jeho vzatí do väzby. O uvedenej skutočnosti boli obidvaja členovia

hliadky PZ riadne upovedomení, a aj napriek tomu obvinenému umožnili voľne sa pohybovať

po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, a to bez priložených pút, pričom nezamedzili

iným osobám pri vstupe k obvinenému a umožnili mu dorozumievať sa najmenej s jednou

osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov. Návrh na prepustenie

žalobcu zo služobného pomeru bol spolu s podkladovým materiálom doručený Ministrovi

vnútra Slovenskej republiky dňa 28.11.2008. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy

spočívalo v tom, že žalobca počas výkonu služby pri vykonaní eskorty obvineného tomuto

umožnil slovnú komunikáciu s inou osobou a nevykonal opatrenie na zabránenie úteku eskortovanej osoby, a to za použitia pút v súlade s § 52 ods. 1 písm. c/ zákona č. 171/1993

Z.z. o Policajnom zbore. Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočívalo aj v tom, že

žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď si počas nej neplnil svedomito úlohy na úseku

služobného zaradenia uložené mu najmä nariadením nadriadeného (čl. 28 ods. 1 písm. d/

nariadenia Ministra vnútra SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb), čím zvlášť hrubým spôsobom

porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, g/ a h/ citovaného

zákona, pretože sa nezdržal konania, ktoré mohlo narušiť vážnosť PZ, alebo mohlo ohroziť

dôveru v tento zbor a nedodržal služobnú disciplínu. K požiadavke ujmy dôležitých záujmov

štátnej služby žalovaný v rozhodnutí uviedol, že je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej

služby, aby v služobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý sa dopustí uvedeného

protiprávneho konania a každý príslušník PZ má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie

a svojím povolaním a profesiou má svojím chovaním byť vzorom vo vzťahu k ostatným

občanom. Personálny rozkaz o prepustení žalobcu bol doručený žalobcovi dňa 02.12.2008,

pričom tento podal dňa 15.12.2008 rozklad.

Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí ako aj postupu správnych orgánov,

ktorý predchádzal ich vydaniu krajský súd konštatoval, že správny orgán dostatočne zistil

skutkový stav veci a vec po právnej stránke správne posúdil.

K plynutiu 2 mesačnej prekluzívnej lehoty na vydanie personálneho rozkazu a jeho

doručenie príslušníkovi v lehote ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. krajský

súd uviedol, že podľa ustanovenia § 2 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., služobný pomer

sa zakladá k štátu, pričom tento zákon ďalej vo svojom ustanovení § 3 stanovuje, že v mene

štátu v služobnom úrade koná a vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona rozhoduje

minister a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány (ďalej len „nadriadený“).

Poukázal na to, že na základe ustanovenia § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. Minister vnútra

Slovenskej republiky vydal Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003

o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru v štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť) v znení neskorších predpisov (ďalej

aj len „N MV SR“). Predmetné nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky nadobudlo

účinnosť dňom 01. januára 2004. Uvedeným nariadením je striktne stanovená personálna

pôsobnosť jednotlivých nadriadených voči podriadeným policajtom. V čl. 1 bod 3 N MV SR

č. 62/2003 sa uvádza: „Ustanovuje sa päť stupňov personálnej pôsobnosti, v ktorých

nadriadení vykonávajú personálnu pôsobnosť voči podriadeným policajtom. Tým nie je dotknutá personálna pôsobnosť Ministra vnútra Slovenskej republiky vyplývajúca z § 3

zákona.“. Pre Ministra vnútra Slovenskej republiky bol ustanovený v čl. 2 uvedeného

nariadenia prvý stupeň personálnej pôsobnosti. Podľa čl. 2 písm. o/ bod 2 tohto nariadenia

len Minister vnútra Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnúť o prepustení príslušníka PZ

zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.

Krajský súd na základe týchto ustanovení uzavrel, že pokiaľ ide o legislatívnu skratku,

ktorá bola zavedená v ustanovení § 3 zákona č. 73/1998 Z. z. a s poukázaním na čl. 2 písm. o/

bod 2 nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 62/2003 za nadriadeného, ktorý

je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1

písm. e/ cit. zákona, sa považuje len Minister vnútra Slovenskej republiky, pretože túto

právomoc prepustiť zo služobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona nedelegoval

na žiadneho z ostatných nadriadených žalobcu (npor. M. T. mal predmetným nariadením

ustanovený 5 stupeň personálnej pôsobnosti a pplk. Ing. J.A. 3 stupeň. Ani jeden z nich však

v zmysle citovaného nariadenia, ktoré konkretizuje § 3 zákona č. 73/1998 Z.z. nemôže

rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/

citovaného zákona).

Návrh na prepustenie žalobcu bol doručený na Ministerstvo vnútra Slovenskej

republiky dňa 28.11.2008 a až od tohto dátumu začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej

republiky, ako jedinému oprávnenému prijať rozhodnutie o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ podľa ustanovenia § 192 ods. l písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.,

subjektívna dvojmesačná lehota na rozhodnutie, pričom v tejto lehote‚ rozhodnutie aj bolo

vydané a žalobcovi doručené. V súvislosti s uvedeným, krajský súd poukázal na právny názor

vyslovený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Sž/152/00

a č. k. 4Sž/117/03, 6Sž/69/95, č. k. 6Sž/13/01, č. k. 6Sž/127/03.  

K porušeniu ustanovenia § 233 ods. 1 a 2 a § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.

žalovaným v predmetnom konaní krajský súd konštatoval, že skutkový stav bol zistený

dostatočne pre vydanie napadnutých rozhodnutí. Žalobcom navrhované dôkazy – vypočutie

eskortovaného obvineného, jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval,

by nebolo možné brať ako hodnoverné dôkazy, keďže je nepochybné, že uvedené osoby

by pre svoju vlastnú ochranu vypovedali v prospech žalobcu. Bez ohľadu na uvedenú

skutočnosť, teda že žalovaný nevykonal dôkazy navrhnuté žalobcom, žalobca sám vo svojej

výpovedi priznal, že ponechal eskortovanú osobu bez pút na chodbe Okresného súdu v Nitre

a neodviedol ju podľa pokynu konajúcej sudkyne do eskortnej miestnosti. A práve uvedené

konanie žalobcu je v rozpore s pokynom konajúcej sudkyne, zákonom č. 171/1993 Z.z.

(konkrétne § 52 ods. 1 písm. c/),   N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb (čl. 28 ods. 1

písm. d/) a bolo dôvodom na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru, a to bez ohľadu na tú skutočnosť, že by ku kontaktu eskortovaného obvineného s inými osobami v priestoroch

súdu ani nedošlo. Žalované správne orgány zadovážili dostatočné množstvo rôznych dôkazov,

ktoré sa veci týkali, tieto boli zhromažďované a vyhodnotené v súlade so zákonom a hlavne

postačovali na zistenie skutkového stavu potrebného pre posúdenie konania žalobcu.

Krajský súd sa ďalej stotožnil s právnym názorom žalovaného, pokiaľ ide

o konštatovanie, že uvedenie v napadnutom prvostupňovom rozhodnutí dôvodu

na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru ustanoveného v N MV SR 18/2008

bez bližšieho odôvodnenia a preukázania, nie je podkladom pre tvrdenie, že nedošlo

k naplneniu skutkovej podstaty § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Predmetné

nariadenie predstavuje interný predpis, bližšie konkretizujúci pre potreby PZ jednotlivé

prípady uvedeného zákonného ustanovenia, pričom je podstatné, že žalovaný odôvodnil,

preukázal porušenie služobnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, a to s odkazom

na príslušné zákonné ustanovenia a ustanovenia interných predpisov týkajúcich

sa eskortovania osôb.

K námietke žalobcu, že nie je mu jasné, aký právny predpis mal svojim konaním

porušiť, keď žiadne ustanovenie zákona mu neukladá povinnosť eskortovanú osobu držať v putách, prípadne strážiť ju v eskortnej miestnosti, krajský súd uviedol, že je pravdou, že policajt je iba oprávnený použiť putá pri vykonávaní úkonov.... (§ 52 ods. 1 písm. e/

zákona č. 171/1993), avšak podľa čl. 28 ods. 1 písm. d/ N MV SR č. 49/1993 o eskortovaní

osôb, je eskortujúci policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným

osobám a v dorozumievaniu s nimi, pričom z ďalších ustanovení zákona č. 73/1998 Z. z.

ako aj zákona č. 171/1993 Z. z. vyplýva policajtovi všeobecne množstvo povinností, ako

sa správať a predovšetkým dodržiavať a plniť pokyny pri vykonávaní služby. V danom

prípade nebolo v právomoci žalobcu posudzovať, či eskortovaná osoba môže byť bez pút,

či je pokojná a či ju treba odviesť do eskortnej miestnosti. Túto skutočnosť posúdila

na to kompetentná osoba, a to konajúca sudkyňa, ktorej pokyn mal žalobca bez ďalšieho

splniť.

Ohľadne námietky žalobcu na nedodržanie zásady materiálnej rovnosti, nie je možné

v tomto súdnom konaní posúdiť dodržanie predmetnej zásady, keďže súd nepreskúmaval

postup a rozhodnutie správneho orgánu voči kpt. Mgr. M. G. a nemá teda zistené, že by

žalovaný postupoval rozdielne v skutkovo zhodnom prípade. Len odkazom na zastavujúce

rozhodnutie nie je možné konštatovať, že žalovaný postupoval rozdielne voči žalobcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že žalovaný

a prvostupňový správny orgán postupoval v správnom konaní v súlade so zákonmi

a ostatnými právnymi predpismi, a preto nebolo možné žalobe žalobcu vyhovieť.

O trovách konania rozhodol podľa § 250k OSP tak, že neúspešnému žalobcovi právo

na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote   žalobca odvolanie. Navrhol,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v súlade s § 250ja ods. 3 OSP

rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vráti

žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, pretože rozhodnutie správneho orgánu

nie je v súlade so zákonom, alebo aby v súlade s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP z dôvodov § 205

ods. 2 písm. c/, d/, f/ OSP napadnutý rozsudok zrušil a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vrátil vec

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že všetky právne a skutkové

argumenty, ktoré svedčia v prospech žalobcu, sú podrobne rozvedené a vysvetlené v podanej

žalobe, a to vrátane použitia príslušných zákonných ustanovení, judikatúry súdov, ako

i literatúry a názorov právnej vedy a následne ešte zvýraznené a doplnené a podrobne

rozvedené v stanovisku žalobcu zo dňa 21.10.2009, ktoré podal k vyjadreniu žalovaného

k podanej žalobe. Týmto stanoviskom sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal

ani jedinou vetou. V žalobe a stanovisku zo dňa 21.10.2009 zaujal stanoviská a podrobné rozbory k dodržaniu, resp. nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na doručenie rozhodnutia

o prepustení policajta z policajného zboru, je tu vysvetlené ako je potrebne v súlade

so zákonom vysvetľovať pojem nadriadený uvedený v § 192 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z.z.,

sú tu rozvedené argumenty k neúplnosti zistenia skutočného stavu veci, argumenty k tomu,

či došlo k porušeniu služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti, či išlo o zvlášť hrubé

porušenie, či ponechanie policajta v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov

štátnej služby, vysvetlená forma zavinenia a vysvetlené porušenie zásady materiálnej

rovnosti. V stanovisku podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius

v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý

nezákonný postup žalovaného. Na tieto písomné podania v plnom rozsahu v odvolaní

poukázal, týchto sa naďalej pridržiaval a žiadal, aby najvyšší súd v ich intenciách posudzoval

podané odvolanie, pretože krajský súd v rozpore so zásadou spravodlivosti uvedenej v § 1

a v §117 ods. 1 OSP ako i v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania uvedenej v § 18

prvá veta OSP, jeho žalobu prejednal arbitrárnym spôsobom s tým, že do svojho rozhodnutia

jednoznačne zobral iba argumenty uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného a v jeho

vyjadrení k podanej žalobe, pričom všetky žalobcom uvedené skutkové a právne tvrdenia buď

nezobral vôbec do úvahy alebo sa nimi ani nezaoberal. Poukázal na nerovné postavenie

účastníkov konania, keď na jednej strane vystupuje štát – ministerstvo vnútra, ktoré

sú jedným dychom policajtovi chlebodarcom – zamestnávateľom, ale aj protistranou

a zároveň sudcom a na druhej policajt, ktorý sa javí ako bezprávny subjekt. V konečnom

efekte všetko je vecou správnej úvahy správneho orgánu, ktorý si v zásade môže svojim

spôsobom robiť čo chce a vykladať si pojem porušenia služobnej prísahy alebo služobnej

povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako i pojem ponechanie v služobnom pomere na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby ako chce s tým, že súdy alibisticky k tomu poznamenávajú,

že im neprináleží preskúmavať takýto právne neurčitý pojem, a teda sám súd nemôže dospieť

k záveru, že vytýkané konanie dosahuje takú alebo onakú intenzitu, pretože by tým vstupoval

do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veci 1Sžo/23/2008). Výkladom súdu bolo znegovane ústavou

zaručene pravo na spravodlivý súdny proces.

Žalobca si uplatnil aj náhradu trov konania.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, pričom sa v plnom rozsahu pridržal vyjadrenia,

ktoré bolo zaslané Krajskému súdu v Bratislave pod č.p.: SLV-123/PS-S-2009 zo dňa 18.09.2009, v ktorom sa podrobne vyjadril ku všetkým relevantným námietkam, na ktoré

v podanej žalobe žalobca poukazoval. Vyslovil názor, že v samostatnom personálnom konaní

postupoval dôsledne v súlade s ustanoveniami zákona, ako aj s ustálenou súdnou praxou,

judikatúrou, a to či už Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

prípadne Ústavného súdu SR, tzn. súdov, ktoré preskúmavali a preskúmavajú zákonnosť

rozhodnutí a postupov žalovaného vo veci prepustenia príslušníka PZ podľa ustanovenia

§ 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Skutočnosť, že žalobca vo veci praktickej

aplikácie ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ tohto zákona má odlišný názor, ako ustálená súdna

prax, s ktorou sa žalovaný stotožnil a vo svojej činnosti túto v plnom rozsahu aplikuje,

nemôže žalovaný v žiadnom smere ovplyvniť.

K poukazu žalobcu v odvolaní na to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku

nezaoberal jeho stanoviskom, ktoré zaslal k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol,

že podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b OSP.

V súlade s doterajšími podaniami sa opäť vyjadril k pojmu „nadriadený“ s odkazom

na príslušné platné predpisy, poukázal, že pokiaľ ide o otázku zavinenia, zákon č. 73/1998

Z. z. v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ nevyžaduje, aby k porušeniu služobnej prísahy alebo

služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom došlo úmyselným konaním. Podľa ustálenej

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za porušenie služobnej prísahy alebo

služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa nemôže vyžadovať porušenie takej

intenzity, ktorá by bola charakterizovaná ako úmyselné konanie (číslo judikátu 60/2002).

Nariadenie Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré

zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru, sa považuje za interný

predpis, stanovujúci len niektoré druhy protiprávnych konaní, ktoré môžu zakladať dôvod

na prepustenie policajta zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998

Z.z., ide tu však len o demonštratívny výpočet. V konaní o prepustení príslušníka PZ

zo služobného pomeru podľa uvedeného ustanovenia zákona sa predovšetkým vyžaduje

naplnenie zákonných podmienok tam stanovených. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí

konštatoval, že porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti sa môže policajt

dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len o úmyselné konanie. V konaní o prepustení

zo služobného pomeru zákon vyžaduje preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo

služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie príslušníka PZ

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Protiprávne

konanie, ktorého sa žalobca dopustil, je potrebné považovať za konanie, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka PZ ohrozujúce vážnosť PZ a dôveru v tento zbor. Žalovaný

nie je povinný preukazovať žalobcovi úmyselné konanie, resp. akú konkrétnu výhodu z tohto

konania mohol mať, a to či už eskortovaný alebo iné osoby, ktorým žalobca svojím

protiprávnym konaním umožnil komunikovať s obvineným, ale v zmysle ustanovenia § 192

ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. je povinný žalobcovi preukázať naplnenie všetkých

zákonných podmienok stanovených v tomto ustanovení zákona.

Žalovaný mal za to, že v čase rozhodovania o prepustení žalobcu v medziach zákona

v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváženie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil

intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom

aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení

zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi

obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca. Vykonanými dôkazmi

tak, ako to už bolo uvedené, je protiprávne konanie žalobcovi v dostatočnom rozsahu

preukázané. Práve zadovážené dôkazy podľa názoru žalovaného usvedčujú žalobcu

zo spáchania protiprávneho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach a rozsahu podaného

odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej

stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk   (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať

úspech.

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje úvodom za potrebné uviesť,

a to v súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcej sa postavenia žalobcu a žalovaného v tomto

konaní, že podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika

zvrchovaným, demokratickým a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu

je aj správne súdnictvo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány

verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo

ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická

osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného

a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie ich

kontroly nezávislou súdnou mocou.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje

podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby podanej podľa

§ 247 a nasl. OSP zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

č. p. SLV-7/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo Personálny

rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 570/2008 zo dňa 02.12.2008, na základe

ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený

zo služobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd žalobu zamietol.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúženému výkladu pojmu „nadriadený“,

nebol dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia)

a taktiež nebolo preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu

ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.; bola porušená zásada materiálnej

rovnosti, keď za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.

Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým,   že rozhodnutie

o jeho prepustenie zo služobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou,

nakoľko bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané,

že sa dopustil konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., že jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby.

Ďalej neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodržaná zásada materiálnej

rovnosti, nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo služobného pomeru

a jeden zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho

stanovisko z 21.10.2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio

in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne

zhodnotil celý nezákonný postup žalovaného.

Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,

že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami

žalobcu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení

skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom

rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)

a zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky

úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov,

ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány

pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne

a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno

vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci

konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia

umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné

na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé

rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom

uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo

návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,

že účastník sa s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tiež názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Pokiaľ ide o žalobcom namietané nedodržanie zákonnej prekluzívnej lehoty

na vydanie rozhodnutia a doručenie v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z.

z obsahu pripojeného administratívneho spisu aj najvyšší súd mal za preukázané, že dôvod

prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa

02.10.2010, kedy Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie   -

sťažnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie služobných povinností

príslušníkov KZ PR Nitra v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania A.E. a P.D. na

Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie – personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej

republiky dňa 02.12.2008 a ten istý deň žalobca rozhodnutie aj o 18:15 hod. prevzal.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade

pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Dodržanie jednoročnej

objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko k zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti

došlo 30.09.2008.

Žalovaný posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti

žalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí

Krajskému súdu a najvyššiemu súdu prislúcha skúmať (§ 245 ods. 2 OSP), či také

rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady pre svoje

rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec

správne rozhodnúť a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom rozpore.

Podstatou sporu pri preskúmavaní zákonnosti postupu žalovaného bolo   posúdenie,

či správanie žalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia služobnej

prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.

Ako už najvyšší súd uviedol, námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní

nepovažuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány

obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,

výpovedí svedkov. Žalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného

pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa.   Žalobcom navrhnutých svedkov – obvineného,

jeho právneho zástupcu a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako už bolo

v rozhodnutiach konštatované, nemožno považovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho

správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností

zistených v priebehu konania bolo nesporne preukázané, že žalobca počas výkonu eskorty

obvinenému umožnil voľne pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom

nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umožnil mu dorozumievať sa najmenej

s jednou osobou, ktorá je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.  

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie žalobcu je v hrubom rozpore

so služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., ktorú žalobca zložil

a ktorou sa zaviazal, že bude čestný, statočný a disciplinovaný, že svoje sily a schopnosti

vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok, a to

aj s nasadením vlastného života, že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi

a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tiež   porušením čl. 28 ods. 1

písm. d/ nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci

policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám

a v dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a/, g/, h/ zákona č. 73/1998 Z. z.

v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou,

ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi

riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo

narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú

disciplínu. Obrana žalobcu, že obvinený bol v útekovej väzbe nemôže zvrátiť napadnuté

rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov žalobca svojim ľahkovážnym konaním založil

kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobcovo konanie malo vysoko

negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky

a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky

na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných

veciach, preto konanie žalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Žalobca s ohľadom

na svoje služobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý dôsledkov svojho konania, a v tomto smere   nekonal čestne, statočne a disciplinovane, čím

porušil služobný prísahu.

Podľa § 250h ods. 1 OSP, až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Žalobca

v stanovisku   rozšíril svoju žalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril

sa k zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.

Keďže uvedené rozšírenie žaloby žalobca nesporne urobil po zákonom stanovenej

dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi.

Na základe uvedeného k týmto námietkam nebolo možné prihliadnuť ani v odvolacom

konaní.

Krajský súd svoj názor k námietke žalobcu, že v prípade Mgr. M.. G. žalovaný, ako

v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2

OSP. Žalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti

považuje za potrebné doplniť, že voči Mgr M. G. bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo

služby príslušníka PZ za skutok, že 30.09.2008 ako veliteľ hliadky Obvodného oddelenia PZ

Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S. S. vykonával eskortu obvineného P. D. a

nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán rozhodnutím

z 27.11.2008, č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil, nakoľko nezistil porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M.G.

nepovažoval za ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V danej   prejednávanej veci na

základe iného skutkového stavu bolo žalobcovi preukázané, že svojím konaním na rozdiel od

Mgr. M.G. naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. 73/1998 Z.z.

V súvislosti s dodatočne zaslaným uznesením prokurátorky vojenskej obvodnej

prokuratúry sp. zn. OPv 333/08 zo 17. mája 2010, ktorým zastavila trestné stíhanie proti

obvinenému žalobcovi za prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa, je potrebné

uviesť, že sa jedná o samostatné konanie, odlišné od konania o prepustení zo služobného

pomeru, s inou trestnoprávnou skutkovou podstatou. Zastavenie trestného stíhania žalobcu

nemá na posúdenia danej veci žiaden vplyv. Napriek tomu, že konanie žalobcu, pre ktoré bol

prepustený zo služobného pomeru príslušníka polície, nie je trestným činom, je naďalej takým

konaním, pre ktoré je prepustenie odôvodnené. Zastavením konania v trestnej veci bola

vyriešená len otázka trestno - právnej zodpovednosti žalobcu, čo v danom prípade nemôže ovplyvniť platnosť rozhodnutia o prepustení menovaného zo služobného pomeru, nakoľko

otázka trestno-právnej zodpovednosti nie je zhodná so skutočnosťami, ktoré tvoria podklad

pre prijaté personálne opatrenie a predmetné personálne opatrenie nezávisí od rozhodnutí

orgánov činných v trestnom konaní. Napokon aj v uvedenom uznesení prokurátorka

v poslednom odseku zdôraznila, že príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej

služby, teda aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať

v súlade aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti

a dodržiavať ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.  

Žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré

by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský

súd, ak žalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa   § 244 ods. 1 OSP

v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v tomto konaní

nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave   28. apríla 2011  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková