5Sžo/11/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci
žalobcu S. S., bytom B., zastúpeného JUDr. P.K., advokátom Advokátskej kancelárie so
sídlom F., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom
Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. SLV-3/PK-
2009 z 01. júla 2009 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12.
januára 2011, č. k. 2S/169/2009-42, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 12. januára 2011, č. k. 2S/169/2009-42 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného
č. p. SLV-3/PK-2009 z 01.07.2009, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové
rozhodnutie č. 569 z 02.12.2008 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 73/1998 Z. z.“).
Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že 30.09.2008 ako člen hliadky
Obvodného oddelenia Policajného zboru Nitra N-105 spolu s veliteľom kpt. Mgr. M. G. počas
výkonu služby od 08:20 hod. vykonávali eskortu obvineného P. D. z cely policajného
zaistenia na Okresný súd v Nitre z dôvodu rozhodovania o jeho vzatí do väzby. Po príchode
do budovy Okresného súdu Nitra hliadka spútaného obvineného pred pojednávacou
miestnosťou posadila na lavičku, kde žalobca podal ruku tam prítomným dvom osobám.
Počas čakania sa veliteľ hliadky potreboval vzdialiť na WC, preto prikázal žalobcovi, aby
počas jeho neprítomnosti vykonával stráženie obvineného. Po jeho odchode žalobca odstúpil
od obvineného asi 5 metrov a umožnil dvom neznámym osobám slovne komunikovať
s obvineným asi 5 minút. Po návrate veliteľa hliadky už táto komunikácia bola ukončená.
Uvedené konanie menovaného sledoval prokurátor Mgr. E. C., ktorý neskôr v neznámych
osobách spoznal D. P. a A. H., záujmové osoby PZ s kriminálnou minulosťou. Skutkový stav
bol zadokumentovaný vlastným šetrením nadriadeného, ktorý sa oboznámil so sťažnostným
spisom oddelenia kontroly Krajského riaditeľstva PZ Nitra, č. p.: KRP-248/OK-Sť-2008 a ako
dôkazy v zmysle § 238 zákona použil najmä podanie námestníka krajského prokurátora v
Nitre č. Kv 38/2008-17 zo dňa 01.10.2008, úradný záznam prokurátora Okresnej prokuratúry
v Nitre Mgr. E. C. zo dňa 01.10.2008, úradné záznamy prokurátorov KRP v Nitre Mgr. M. S.
a JUDr. J. L. zo dňa 30.09.2008, záznamy o podaní vysvetlenia Mgr. M. F., nstržm. M. S.,
kpt. M. G. a žalobcu a zápisnicu z prešetrenia predmetnej sťažnosti zo dňa 20.10.2008.
Žalobca v zákonnej lehote proti prvostupňovému rozhodnutiu podal rozklad. Rozhodnutím
žalovaného č. p.: SLV3/PK-2009 zo dňa 01.07.2009 bol rozklad žalobcu zamietnutý
a rozkladom napadnutý personálny rozkaz potvrdený. V odôvodnení rozhodnutia sa
konštatuje, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru za dôkaz môžu slúžiť
všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi. Nadriadený v personálnom konaní, ktoré je samostatné od iných
druhoch konaní, či už disciplinárneho alebo trestnoprávneho, hodnotil všetky zadovážené
dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti
a dospel k záveru, že žalobca svojím protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu
a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ďalšie ponechanie v služobnom
pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, keď konanie uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a zakladajúce dôvod prepustenia žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru (ďalej aj „PZ“), bolo preukázané
zhromaždenými dôkazmi. Ďalej sa v administratívnom spise nachádzajú prezenčné listiny
z preškolenia zo dňa 13.06.2005 zamestnancov OO PZ v Nitre ku zákonným normám,
nariadeniam, pokynov a rozkazov, ďalej z preškolenia zo dňa 15.06.2005 ku právnym
predpisom vrátane Nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 50/2005 o eskortovaní
osôb, z preškolenia zo dňa 13.06.2005 k predpisom vrátane Nariadenia Ministra vnútra
Slovenskej republiky č. 49/1993 o eskortovaní osôb a tiež z preškolenia zamestnancov
Krajského riaditeľstva PZ Nitra vrátane žalobcu zo dňa 18.02.2008 k predpisom vrátane
Nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 49/1993 o eskortovaní osôb.
Po poukaze na ustanovenia § 244 ods. 1 OSP, § 17 ods. 1, § 48 ods. 3 a § 192 ods. 1
písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. krajský súd konštatoval, že žalobca pri vzniku služobného
pomeru policajta zložil služobnú prísahu, v ktorej okrem iného sľúbil, že bude čestný,
statočný a disciplinovaný. Pod služobnou disciplínou zákon č. 73/1998 Z. z. rozumie dôsledné
plnenie povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými
predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených
(§ 47). Svedomité, riadne a včasné plnenie úloh uložených uvedenými normami patrí aj medzi
základné povinnosti policajta (§ 48 ods. 1 písm. a/). Každý príslušník Policajného zboru
má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a pri svojom správaní má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Nariadením ministra vnútra č. 49/1993 o eskortovaní osôb z 21.09.1993
bolo výslovne ustanovené, že eskortujúci policajti majú povinnosť zamedziť iným osobám
v prístupe k eskortovaným osobám a dorozumievaniu sa s nimi. S týmto nariadením bol
oboznámený každý policajt vrátane žalobcu. Prvostupňový správny orgán zákonným
a nespochybniteľným spôsobom zistil vyššie uvedený skutkový stav, preto niet pochýb o tom,
že porušením predpisov hore uvedeným spôsobom sa ohrozil dôležitý štátny záujem, ktorým
je zamedziť takému správaniu alebo situácii, ktoré znemožnia, podstatne sťažia alebo
sú spôsobilé sťažiť trestné konanie, a aby sa trestné činy náležite zistili a ich páchatelia boli
podľa zákona spravodlivo potrestaní. Pokiaľ sa takéhoto konania dopustí príslušník PZ,
nemožno jeho správanie inak kvalifikovať ako hrubé porušenie služobnej disciplíny
a služobných povinností a jeho ďalšie zotrvanie v služobnom pomere je v rozpore
s dôležitými záujmami štátnej služby. Ak by sa v Policajnom zbore podobné správanie
tolerovalo, mohlo by to mať za následok pokles jeho nevyhnutnej a potrebnej autority
a dôvery. V pripojenom administratívnom spise sa nachádza dostatok dôkazov, ktoré žalobcu
usvedčujú z toho, že sa hore opísaného skutku dopustil. Pokiaľ žalobca namietal, že v personálnom konaní neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia (eskortovaná osoba
a s ňou údajne komunikujúce osoby), krajský súd bol toho názoru, že žalovaný zabezpečil
pre riadne rozhodnutie dostatok právne relevantných dôkazov a vypočutím navrhovaných
svedkov, ktorí z pochopiteľných dôvodov, keďže by sa vystavili potenciálnemu stíhaniu,
by pre vlastnú ochranu akúkoľvek komunikáciu popreli. Zadovážené dôkazy vypovedali
jednoznačne a vo vzájomnej súvislosti sa dopĺňali a nespochybňovali, preto správny orgán bol
oprávnený považovať dokazovanie za úplné pre rozhodnutie vo veci, s čím sa vysporiadal
aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ ide o súdom posudzovanú otázku týkajúcu sa dodržania dvojmesačnej lehoty
na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia o prepustení žalobcovi, ani tu krajský súd nezistil
nezákonnosť postupu žalovaného a konštatoval, že nakoľko od okamihu, kedy sa nadriadený
s personálnou právomocou voči žalobcovi dozvedel o dôvode prepustenia, neuplynuli do dňa
doručenia personálneho rozkazu žalobcovi viac ako dva mesiace a zákonom stanovenú lehotu
považoval za dodržanú. Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192
ods. 1 písm. e/ zákona spolu s podkladovým materiálom bol doručený ministrovi vnútra dňa
28.11.2008 a rozhodnutie o prepustení bolo žalobcovi doručené dňa 02.12.2008. Pre začiatok
plynutia subjektívnej lehoty je podstatné, kedy nadriadený dôvod prepustenia zistil, pričom je potrebné rozlišovať, že oprávneným v zmysle zákona nie je každý služobný funkcionár,
ktorý je oprávnený voči žalobcovi prijať personálne alebo disciplinárne opatrenia. Takouto osobou v danom prípade bol len Minister vnútra Slovenskej republiky a nik iný. Súd
sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že až deň, kedy sa nadriadený s personálnou
právomocou vo vzťahu k žalobcovi oboznámil s oznámením dôvodným pre vydanie
personálneho rozkazu, je dňom začatia konania o prepustení policajta zo služobného pomeru.
Naopak, súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že na štátnozamestnanecký pomer policajta
je cez analógiu aplikovateľný právny záver vyplývajúci z judikátu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. R 64/1973, že o dôvode výpovede sa dozvie zamestnávateľ
okamihom, kedy ho zistí ktorýkoľvek jeho zamestnanec. Skúmaný právny vzťah týkajúci
sa účastníkov konania nespadá do sféry súkromného, ale verejného práva a logike žalobcu
odporuje znenie na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov (§ 3 zákona, Organizačný
poriadok žalovaného). K otázke začatia plynutia lehoty na rozhodnutie podľa § 192 ods. 1
písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. uviedol, že len získanie relevantných overených
a overiteľných informácií a dôvodov na prepustenie možno považovať za kvalifikované
zistenia v zmysle zákona. Samotné oznámenie a zozbierané dôkazy bez ich sumarizácie
a vyhodnotenia nemožno stotožňovať s výsledkami zisťovania o porušení služobnej povinnosti a služobnej prísahy, pričom za okamih zistenia dôvodu prepustenia policajta
zo služobného pomeru je treba považovať okamih, kedy sa nadriadenému s takouto
personálnou právomocou, teda ministrovi, predložia podklady v rozsahu umožňujúcom
právne posúdenie a rozhodnutie.
K námietke žalobcu, že personálne konanie na tom istom skutkovom základe sa začalo
i voči veliteľovi hliadky Mgr. M. G., avšak na rozdiel od žalobcu nebolo prijaté žiadne
disciplinárne opatrenie, čo je v rozpore so zásadou materiálnej rovnosti, pretože správne
orgány sú povinné skutkovo zhodné prípady posudzovať zhodne a zabrániť
tak neodôvodneným preferenciám, poukázal krajský súd na to, že tomuto príslušníkovi PZ,
ako vyplýva z administratívneho spisu, protiprávne konanie nebolo zadováženými dôkazmi
jednoznačne a bez pochybností preukázané a eventuálne pochybenie v prípade personálneho
konania voči Mgr. M. G. nie je dôkazom nezákonnosti rozhodnutia preskúmavanom v tomto
konaní.
Z uvedených dôvodov bol krajský súd toho názoru, že správne orgány oboch stupňov
postupovali v súlade so zákonom, keď konanie žalobcu posúdili ako obzvlášť závažné
porušenie služobnej prísahy a služobných povinností, ktoré za zistených okolností
odôvodňovali záver, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému
žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol,
aby najvyšší súd v súlade s § 250ja ods. 3 OSP rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší
napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie
konanie, pretože rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom alebo aby v súlade
s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP z dôvodov § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ OSP napadnutý rozsudok
zrušil a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Uviedol, že všetky právne a skutkové argumenty, ktoré svedčia v prospech
žalobcu, sú podrobne rozvedené a vysvetlené v podanej žalobe, a to vrátane použitia
príslušných zákonných ustanovení, judikatúry súdov, ako i literatúry a názorov právnej vedy
a následne ešte zvýraznené a doplnené a podrobne rozvedené v stanovisku žalobcu zo dňa
21.10.2009, ktoré podal k vyjadreniu žalovaného k podanej žalobe. Týmto stanoviskom
sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani jedinou vetou. V žalobe a stanovisku
zo dňa 21.10.2009 zaujal stanoviská a podrobné rozbory k dodržaniu, resp. nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na doručenie rozhodnutia o prepustení policajta z policajného
zboru, je tu vysvetlené ako je potrebne v súlade so zákonom vysvetľovať pojem nadriadený
uvedený v § 192 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z.z., sú tu rozvedené argumenty k neúplnosti
zistenia skutočného stavu veci, argumenty k tomu, či došlo k porušeniu služobnej prísahy
alebo služobnej povinnosti, či išlo o zvlášť hrubé porušenie, či ponechanie policajta
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, vysvetlená forma
zavinenia a vysvetlené porušenie zásady materiálnej rovnosti. V stanovisku podal výklad
k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku
zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý nezákonný postup žalovaného. Na tieto písomné
podania v plnom rozsahu v odvolaní poukázal, týchto sa naďalej pridržiaval a žiadal,
aby najvyšší súd v ich intenciách posudzoval podané odvolanie, pretože krajský súd v rozpore
so zásadou spravodlivosti uvedenej v § 1 a v §117 ods. 1 OSP ako i v rozpore so zásadou
rovnosti účastníkov konania uvedenej v § 18 prvá veta OSP, jeho žalobu prejednal
arbitrárnym spôsobom s tým, že do svojho rozhodnutia jednoznačne zobral iba argumenty
uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného a v jeho vyjadrení k podanej žalobe, pričom
všetky žalobcom uvedené skutkové a právne tvrdenia buď nezobral vôbec do úvahy alebo sa nimi ani nezaoberal. Poukázal na nerovné postavenie účastníkov konania, keď na jednej
strane vystupuje štát – ministerstvo vnútra, ktoré sú jedným dychom policajtovi chlebodarcom
– zamestnávateľom, ale aj protistranou a zároveň sudcom a na druhej policajt, ktorý sa javí
ako bezprávny subjekt. V konečnom efekte všetko je vecou správnej úvahy správneho orgánu,
ktorý si v zásade môže svojim spôsobom robiť čo chce a vykladať si pojem porušenia
služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako i pojem
ponechanie v služobnom pomere na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby ako chce, s tým
že súdy alibisticky k tomu poznamenávajú, že im neprináleží preskúmavať takýto právne
neurčitý pojem, a teda sám súd nemôže dospieť k záveru, že vytýkané konanie dosahuje takú
alebo onakú intenzitu, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá
mu neprináleží (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
1Sžo/23/2008). Výkladom súdu bolo znegovane ústavou zaručene pravo na spravodlivý súdny
proces.
Žalobca si uplatnil aj náhradu trov konania.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako
vecne správny potvrdiť, pričom sa v plnom rozsahu pridržiaval vyjadrenia, ktoré bolo zaslané
Krajskému súdu v Bratislave pod č. p.: SLV-123/PS-S-2009 zo dňa 18.09.2009, v ktorom sa podrobne vyjadril ku všetkým relevantným námietkam, na ktoré v podanej žalobe žalobca
poukazoval. Vyslovil názor, že v samostatnom personálnom konaní postupoval dôsledne
v súlade s ustanoveniami zákona, ako aj s ustálenou súdnou praxou, judikatúrou,
a to či už Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prípadne
Ústavného súdu Slovenskej republiky, tzn. súdov, ktoré preskúmavali a preskúmavajú
zákonnosť rozhodnutí a postupov žalovaného vo veci prepustenia príslušníka PZ podľa
ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Skutočnosť, že žalobca vo veci
praktickej aplikácie ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ tohto zákona má odlišný názor,
ako ustálená súdna prax, s ktorou sa žalovaný stotožnil a vo svojej činnosti túto v plnom
rozsahu aplikuje, nemôže žalovaný v žiadnom smere ovplyvniť.
K námietke žalobcu, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho
stanoviskom, ktoré zaslal k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol, že podľa § 250h ods. 1
OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia
obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b OSP.
V súlade s doterajšími podaniami sa opäť vyjadril k pojmu nadriadený s odkazom
na príslušné platné predpisy, poukázal, že pokiaľ ide o otázku zavinenia, zákon č. 73/1998
Z. z. v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ nevyžaduje, aby k porušeniu služobnej prísahy alebo
služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom došlo úmyselným konaním. Podľa ustálenej
judikatúru Najvyššieho súdu SR za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti
zvlášť hrubým spôsobom sa nemôže vyžadovať porušenie takej intenzity, ktorá by bola
charakterizovaná ako úmyselné konanie (číslo judikátu 60/2002). Nariadenie Ministra vnútra
SR č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ
zo služobného pomeru, ktoré sa považuje za interný predpis, stanovuje len niektoré druhy
protiprávnych konaní, ktoré môžu zakladať dôvod na prepustenie policajta zo služobného
pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., ide tu však len o demonštratívny
výpočet. V konaní o prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru podľa uvedeného
ustanovenia zákona sa predovšetkým vyžaduje naplnenie zákonných podmienok tam
stanovených. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že porušenia služobnej prísahy
alebo služobnej povinnosti sa môže policajt dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len
o úmyselné konanie. V konaní o prepustení zo služobného pomeru zákon vyžaduje
preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom
s podmienkou, že ponechanie príslušníka PZ v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých
záujmov štátnej služby. Protiprávne konanie, ktorého sa žalobca dopustil, je potrebné
považovať za konanie, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka PZ ohrozujúce vážnosť PZ a dôveru v tento zbor. Žalovaný nie je povinný preukazovať žalobcovi úmyselné konanie,
resp. akú konkrétnu výhodu z tohto konania mohol mať, a to či už eskortovaný alebo iné
osoby, ktorým žalobca svojím protiprávnym konaním umožnil komunikovať s obvineným, ale
v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona je povinný žalobcovi preukázať naplnenie
všetkých zákonných podmienok stanovených v tomto ustanovení zákona.
Žalovaný mal za to, že v čase rozhodovania o prepustení žalobcu v medziach zákona
v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváženie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil
intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom
aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení
zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi
obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca. Vykonanými dôkazmi
tak, ako to už bolo uvedené, je protiprávne konanie žalobcovi v dostatočnom rozsahu
preukázané. Práve zadovážené dôkazy podľa názoru žalovaného usvedčujú žalobcu
zo spáchania protiprávneho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,
v medziach a rozsahu podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP)
odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné priznať úspech.
Najvyšší súd považoval úvodom za potrebné uviesť, a to v súvislosti s námietkou
žalobcu týkajúcej sa postavenia žalobcu a žalovaného v tomto konaní, že podľa čl. 1 ods. 1
veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým
a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je aj správne súdnictvo.
Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany
správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány
verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo
ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo
k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného
a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého
úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie
ich kontroly nezávislou súdnou mocou.
Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov
verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje
podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby podanej podľa
§ 247 a nasl. OSP zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky
č. p. SLV-3/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 569/2008 zo dňa 02.12.2008, na základe
ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený
zo služobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd žalobu zamietol.
Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po zákon
stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúženému výkladu pojmu „nadriadený“, nebol
dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia ) a taktiež
nebolo preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ustanovenia § 192
ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Bola porušená zásada materiálnej rovnosti, keď
za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.
Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým, že rozhodnutie
o jeho prepustení zo služobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou, nakoľko
bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané, že sa dopustil
konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., že jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ďalej
neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodržaná zásada materiálnej rovnosti,
nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo služobného pomeru a jeden
zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho stanovisko
z 21.10.2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius
v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý
nezákonný postup žalovaného.
Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,
že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami
žalobcu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym
poriadkom, keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení
skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom
rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)
a zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky
úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len
preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno
vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci
konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného
hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia
umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné
na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé
rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom
uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo
návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,
že účastník sa s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná
rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tiež názor, podľa ktorého nemožno právo
na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane
ich dôvodov a námietok.
Najvyšší súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že služobný pomer policajta
vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou
povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celou dobu
svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom
súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer sa od pomeru
pracovnoprávneho výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný pomer policajta
sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo služobného pomeru
zo zákonom stanovených dôvodov, ktoré vydáva minister vnútra (§ 3 zákona č. 73/1998 Z.z.).
Pokiaľ ide o žalobcom namietané nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia
v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. z obsahu pripojeného
administratívneho spisu mal aj najvyšší súd za preukázané, že dôvod prepustenia žalobcu
zo služobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa 02.10.2010, kedy
Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie - sťažnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie služobných povinností príslušníkov KZ PR Nitra
v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania P. D. na Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie –
personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej republiky dňa 02.12.2008 a ten istý deň
o 18:00 hod. žalobca rozhodnutie aj prevzal.
Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade
pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Dodržanie jednoročnej
objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti došlo
30.09.2008.
Žalovaný posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti
žalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí.
Krajskému súdu a najvyššiemu súdu podľa ustanovenia § 245 ods. 2 OSP prislúcha skúmať,
či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady
pre svoje rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec správne rozhodnúť, a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom
rozpore.
Podstatou sporu pri preskúmavaní zákonnosti postupu žalovaného bolo posúdenie,
či správanie žalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia služobnej
prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu
dôležitých záujmov štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Ako už najvyšší súd uviedol, námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní
nepovažuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány
obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,
výpovedí svedkov. Žalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193
ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného
pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobcom navrhnutých svedkov – obvineného
a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako už bolo v rozhodnutiach konštatované,
nemožno považovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností zistených v priebehu konania
bolo nesporne preukázané, že žalobca počas výkonu eskorty obvinenému umožnil voľne
pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umožnil mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá
je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.
Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie žalobcu je v hrubom rozpore
so služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorú žalobca zložil
a ktorou sa zaviazal, že bude čestný, statočný a disciplinovaný, že svoje sily a schopnosti
vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok,
a to aj s nasadením vlastného života, že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi
a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tiež porušením čl. 28 ods. 1
písm. d/ nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci
policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám
a dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a/, g/, h/, zákona č. 73/1998 Z.z.
v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou,
ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako
aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo
narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú
disciplínu. Obrana žalobcu, že obvinený bol v útekovej väzbe nemôže zvrátiť napadnuté
rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov žalobca svojim ľahkovážnym konaním založil
kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobcovo konanie malo vysoko
negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky
a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky
na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných
veciach, preto konanie žalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie
v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Žalobca s ohľadom
na svoje služobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý
dôsledkov svojho konania, a v tomto smere nekonal čestne, statočne a disciplinovane,
čím porušil služobnú prísahu.
Podľa § 250h ods. 1 OSP, až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Žalobca v stanovisku rozšíril svoju žalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril
sa k zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.
Keďže uvedené rozšírenie žaloby žalobca nesporne urobil po zákon stanovenej dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi. Na základe
uvedeného k týmto námietkam nebolo možné prihliadnuť ani v odvolacom konaní.
Krajský súd svoj názor k námietke žalobcu, že v prípade Mgr. M. G. žalovaný, ako
v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2
OSP. Žalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti
považuje za potrebné doplniť, že voči Mgr. M. G. bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo
služby príslušníka PZ za skutok, že 30.09.2008 ako veliteľ hliadky Obvodného oddelenia PZ
Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S.S. vykonával eskortu obvineného P.D. a
nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán rozhodnutím
z 27.11.2008 č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil, nakoľko nezistil porušenie
služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M. G.
nepovažoval za ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V danej prejednávanej veci na
základe iného skutkového stavu bolo žalobcovi preukázané, že svojím konaním na rozdiel od Mgr. M. G. naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona
č. 73/1998 Z.z.
V súvislosti s predloženým uznesením prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry
sp. zn. OPv 333/08 zo 17.05.2010 ktorým zastavil trestné stíhanie proti obvinenému žalobcovi
za prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa je potrebné uviesť, že sa jedná samostatné
konanie, odlišné od konania o prepustení zo služobného pomeru, s inou trestnoprávnou
skutkovou podstatou. Avšak aj v uvedenom uznesení prokurátor v poslednom odseku
zdôraznil, že príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej služby, teda
aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať v súlade
aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti a dodržiavať
ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.
Žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré
by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský
súd, ak žalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne
správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 244 ods. 1 OSP
v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v tomto konaní
nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. apríla 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: P. Slezáková