5Sžo/11/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Baricovej a členiek JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily Urbancovej v právnej veci

žalobcu S. S., bytom B., zastúpeného JUDr. P.K., advokátom Advokátskej kancelárie so

sídlom F., proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom

Pribinova 2, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. p. SLV-3/PK-

2009 z 01. júla 2009 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 12.

januára 2011, č. k. 2S/169/2009-42, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave

z 12. januára 2011, č. k. 2S/169/2009-42   p o t v r d z u j e.  

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného

č. p. SLV-3/PK-2009 z 01.07.2009, ktorým zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové

rozhodnutie č. 569 z 02.12.2008 o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a   Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon č. 73/1998 Z. z.“).

Krajský súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že 30.09.2008 ako člen hliadky

Obvodného oddelenia Policajného zboru Nitra N-105 spolu s veliteľom kpt. Mgr. M. G. počas

výkonu služby od 08:20 hod. vykonávali eskortu obvineného P. D. z cely policajného

zaistenia na Okresný súd v Nitre z dôvodu rozhodovania o jeho vzatí do väzby. Po príchode

do budovy Okresného súdu Nitra hliadka spútaného obvineného pred pojednávacou

miestnosťou posadila na lavičku, kde žalobca podal ruku tam prítomným dvom osobám.

Počas čakania sa veliteľ hliadky potreboval vzdialiť na WC, preto prikázal žalobcovi, aby

počas jeho neprítomnosti vykonával stráženie obvineného. Po jeho odchode žalobca odstúpil

od obvineného asi 5 metrov a umožnil dvom neznámym osobám slovne komunikovať

s obvineným asi 5 minút. Po návrate veliteľa hliadky už táto komunikácia bola ukončená.

Uvedené konanie menovaného sledoval prokurátor Mgr. E. C., ktorý neskôr v neznámych

osobách spoznal D. P. a A. H., záujmové osoby PZ s kriminálnou minulosťou. Skutkový stav

bol zadokumentovaný vlastným šetrením nadriadeného, ktorý sa oboznámil so sťažnostným

spisom oddelenia kontroly Krajského riaditeľstva PZ Nitra, č. p.: KRP-248/OK-Sť-2008 a ako

dôkazy v zmysle § 238 zákona použil najmä podanie námestníka krajského prokurátora v

Nitre č. Kv 38/2008-17 zo dňa 01.10.2008, úradný záznam prokurátora Okresnej prokuratúry

v Nitre Mgr. E. C. zo dňa 01.10.2008, úradné záznamy prokurátorov KRP v Nitre Mgr. M. S.

a JUDr. J. L. zo dňa 30.09.2008, záznamy o podaní vysvetlenia Mgr. M. F., nstržm. M. S.,

kpt. M. G. a žalobcu a zápisnicu z prešetrenia predmetnej sťažnosti zo dňa 20.10.2008.

Žalobca v zákonnej lehote proti prvostupňovému rozhodnutiu podal rozklad. Rozhodnutím

žalovaného č. p.: SLV3/PK-2009 zo dňa 01.07.2009 bol rozklad žalobcu zamietnutý

a rozkladom napadnutý personálny rozkaz potvrdený. V odôvodnení rozhodnutia sa

konštatuje, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru za dôkaz môžu slúžiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade

s právnymi predpismi. Nadriadený v personálnom konaní, ktoré je samostatné od iných

druhoch konaní, či už disciplinárneho alebo trestnoprávneho, hodnotil všetky zadovážené

dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti

a dospel k záveru, že žalobca svojím protiprávnym konaním porušil služobnú prísahu

a služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ďalšie ponechanie v služobnom

pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, keď konanie uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a zakladajúce dôvod prepustenia žalobcu

zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru (ďalej aj „PZ“), bolo preukázané

zhromaždenými dôkazmi. Ďalej sa v administratívnom spise nachádzajú prezenčné listiny

z preškolenia zo dňa 13.06.2005 zamestnancov OO PZ v Nitre ku zákonným normám,

nariadeniam, pokynov a rozkazov, ďalej z preškolenia zo dňa 15.06.2005 ku právnym

predpisom vrátane Nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 50/2005 o eskortovaní

osôb, z preškolenia zo dňa 13.06.2005 k predpisom vrátane Nariadenia Ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 49/1993 o eskortovaní osôb a tiež z preškolenia zamestnancov

Krajského riaditeľstva PZ Nitra vrátane žalobcu zo dňa 18.02.2008 k predpisom vrátane

Nariadenia Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 49/1993 o eskortovaní osôb.

Po poukaze na ustanovenia § 244 ods. 1 OSP, § 17 ods. 1, § 48 ods. 3 a § 192 ods. 1

písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z. krajský súd konštatoval, že žalobca pri vzniku služobného

pomeru policajta zložil služobnú prísahu, v ktorej okrem iného sľúbil, že bude čestný,

statočný a disciplinovaný. Pod služobnou disciplínou zákon č. 73/1998 Z. z. rozumie dôsledné

plnenie povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými

predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených

(§ 47). Svedomité, riadne a včasné plnenie úloh uložených uvedenými normami patrí aj medzi

základné povinnosti policajta (§ 48 ods. 1 písm. a/). Každý príslušník Policajného zboru

má väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a pri svojom správaní má byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Nariadením ministra vnútra č. 49/1993 o eskortovaní osôb z 21.09.1993

bolo výslovne ustanovené, že eskortujúci policajti majú povinnosť zamedziť iným osobám

v prístupe k eskortovaným osobám a dorozumievaniu sa s nimi. S týmto nariadením bol

oboznámený každý policajt vrátane žalobcu. Prvostupňový správny orgán zákonným

a nespochybniteľným spôsobom zistil vyššie uvedený skutkový stav, preto niet pochýb o tom,

že porušením predpisov hore uvedeným spôsobom sa ohrozil dôležitý štátny záujem, ktorým

je zamedziť takému správaniu alebo situácii, ktoré znemožnia, podstatne sťažia alebo

sú spôsobilé sťažiť trestné konanie, a aby sa trestné činy náležite zistili a ich páchatelia boli

podľa zákona spravodlivo potrestaní. Pokiaľ sa takéhoto konania dopustí príslušník PZ,

nemožno jeho správanie inak kvalifikovať ako hrubé porušenie služobnej disciplíny

a služobných povinností a jeho ďalšie zotrvanie v služobnom pomere je v rozpore

s dôležitými záujmami štátnej služby. Ak by sa v Policajnom zbore podobné správanie

tolerovalo, mohlo by to mať za následok pokles jeho nevyhnutnej a potrebnej autority

a dôvery. V pripojenom administratívnom spise sa nachádza dostatok dôkazov, ktoré žalobcu

usvedčujú z toho, že sa hore opísaného skutku dopustil. Pokiaľ žalobca namietal, že v personálnom konaní neboli vypočutí ním navrhovaní svedkovia (eskortovaná osoba

a s ňou údajne komunikujúce osoby), krajský súd bol toho názoru, že žalovaný zabezpečil

pre riadne rozhodnutie dostatok právne relevantných dôkazov a vypočutím navrhovaných

svedkov, ktorí z pochopiteľných dôvodov, keďže by sa vystavili potenciálnemu stíhaniu,

by pre vlastnú ochranu akúkoľvek komunikáciu popreli. Zadovážené dôkazy vypovedali

jednoznačne a vo vzájomnej súvislosti sa dopĺňali a nespochybňovali, preto správny orgán bol

oprávnený považovať dokazovanie za úplné pre rozhodnutie vo veci, s čím sa vysporiadal

aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Pokiaľ ide o súdom posudzovanú otázku týkajúcu sa dodržania dvojmesačnej lehoty

na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia o prepustení žalobcovi, ani tu krajský súd nezistil

nezákonnosť postupu žalovaného a konštatoval, že nakoľko od okamihu, kedy sa nadriadený

s personálnou právomocou voči žalobcovi dozvedel o dôvode prepustenia, neuplynuli do dňa

doručenia personálneho rozkazu žalobcovi viac ako dva mesiace a zákonom stanovenú lehotu

považoval za dodržanú. Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru podľa § 192

ods. 1 písm. e/ zákona spolu s podkladovým materiálom bol doručený ministrovi vnútra dňa

28.11.2008 a rozhodnutie o prepustení bolo žalobcovi doručené dňa 02.12.2008. Pre začiatok

plynutia subjektívnej lehoty je podstatné, kedy nadriadený dôvod prepustenia zistil, pričom je potrebné rozlišovať, že oprávneným v zmysle zákona nie je každý služobný funkcionár,

ktorý je oprávnený voči žalobcovi prijať personálne alebo disciplinárne opatrenia. Takouto osobou v danom prípade bol len Minister vnútra Slovenskej republiky a nik iný. Súd

sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že až deň, kedy sa nadriadený s personálnou

právomocou vo vzťahu k žalobcovi oboznámil s oznámením dôvodným pre vydanie

personálneho rozkazu, je dňom začatia konania o prepustení policajta zo služobného pomeru.

Naopak, súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že na štátnozamestnanecký pomer policajta

je cez analógiu aplikovateľný právny záver vyplývajúci z judikátu Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky č. R 64/1973, že o dôvode výpovede sa dozvie zamestnávateľ

okamihom, kedy ho zistí ktorýkoľvek jeho zamestnanec. Skúmaný právny vzťah týkajúci

sa účastníkov konania nespadá do sféry súkromného, ale verejného práva a logike žalobcu

odporuje znenie na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov (§ 3 zákona, Organizačný

poriadok žalovaného). K otázke začatia plynutia lehoty na rozhodnutie podľa § 192 ods. 1

písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. uviedol, že len získanie relevantných overených

a overiteľných informácií a dôvodov na prepustenie možno považovať za kvalifikované

zistenia v zmysle zákona. Samotné oznámenie a zozbierané dôkazy bez ich sumarizácie

a vyhodnotenia nemožno stotožňovať s výsledkami zisťovania o porušení služobnej povinnosti a služobnej prísahy, pričom za okamih zistenia dôvodu prepustenia policajta

zo služobného pomeru je treba považovať okamih, kedy sa nadriadenému s takouto

personálnou právomocou, teda ministrovi, predložia podklady v rozsahu umožňujúcom

právne posúdenie a rozhodnutie.

K námietke žalobcu, že personálne konanie na tom istom skutkovom základe sa začalo

i voči veliteľovi hliadky Mgr. M. G., avšak na rozdiel od žalobcu nebolo prijaté žiadne

disciplinárne opatrenie, čo je v rozpore so zásadou materiálnej rovnosti, pretože správne

orgány sú povinné skutkovo zhodné prípady posudzovať zhodne a zabrániť

tak neodôvodneným preferenciám, poukázal krajský súd na to, že tomuto príslušníkovi PZ,

ako vyplýva z administratívneho spisu, protiprávne konanie nebolo zadováženými dôkazmi

jednoznačne a bez pochybností preukázané a eventuálne pochybenie v prípade personálneho

konania voči Mgr. M. G. nie je dôkazom nezákonnosti rozhodnutia preskúmavanom v tomto

konaní.

Z uvedených dôvodov bol krajský súd toho názoru, že správne orgány oboch stupňov

postupovali v súlade so zákonom, keď konanie žalobcu posúdili ako obzvlášť závažné

porušenie služobnej prísahy a služobných povinností, ktoré za zistených okolností

odôvodňovali záver, že ponechanie žalobcu v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému

žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol,

aby najvyšší súd v súlade s § 250ja ods. 3 OSP rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší

napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vráti žalovanému správnemu orgánu na ďalšie

konanie, pretože rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom alebo aby v súlade

s § 221 ods. 1 písm. h/ OSP z dôvodov § 205 ods. 2 písm. c/, d/, f/ OSP napadnutý rozsudok

zrušil a v súlade s § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

a rozhodnutie. Uviedol, že všetky právne a skutkové argumenty, ktoré svedčia v prospech

žalobcu, sú podrobne rozvedené a vysvetlené v podanej žalobe, a to vrátane použitia

príslušných zákonných ustanovení, judikatúry súdov, ako i literatúry a názorov právnej vedy

a následne ešte zvýraznené a doplnené a podrobne rozvedené v stanovisku žalobcu zo dňa

21.10.2009, ktoré podal k vyjadreniu žalovaného k podanej žalobe. Týmto stanoviskom

sa krajský súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal ani jedinou vetou. V žalobe a stanovisku

zo dňa 21.10.2009 zaujal stanoviská a podrobné rozbory k dodržaniu, resp. nedodržaniu zákonom stanovenej lehoty na doručenie rozhodnutia o prepustení policajta z policajného

zboru, je tu vysvetlené ako je potrebne v súlade so zákonom vysvetľovať pojem nadriadený

uvedený v § 192 ods. 5 zákona č. 171/1993 Z.z., sú tu rozvedené argumenty k neúplnosti

zistenia skutočného stavu veci, argumenty k tomu, či došlo k porušeniu služobnej prísahy

alebo služobnej povinnosti, či išlo o zvlášť hrubé porušenie, či ponechanie policajta

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, vysvetlená forma

zavinenia a vysvetlené porušenie zásady materiálnej rovnosti. V stanovisku podal výklad

k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku

zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý nezákonný postup žalovaného. Na tieto písomné

podania v plnom rozsahu v odvolaní poukázal, týchto sa naďalej pridržiaval a žiadal,

aby najvyšší súd v ich intenciách posudzoval podané odvolanie, pretože krajský súd v rozpore

so zásadou spravodlivosti uvedenej v § 1 a v §117 ods. 1 OSP ako i v rozpore so zásadou

rovnosti účastníkov konania uvedenej v § 18 prvá veta OSP, jeho žalobu prejednal

arbitrárnym spôsobom s tým, že do svojho rozhodnutia jednoznačne zobral iba argumenty

uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného a v jeho vyjadrení k podanej žalobe, pričom

všetky žalobcom uvedené skutkové a právne tvrdenia buď nezobral vôbec do úvahy alebo sa nimi ani nezaoberal.   Poukázal na nerovné postavenie účastníkov konania, keď na jednej

strane vystupuje štát – ministerstvo vnútra, ktoré sú jedným dychom policajtovi chlebodarcom

– zamestnávateľom, ale aj protistranou a zároveň sudcom a na druhej policajt, ktorý sa javí

ako bezprávny subjekt. V konečnom efekte všetko je vecou správnej úvahy správneho orgánu,

ktorý si v zásade môže svojim spôsobom robiť čo chce a vykladať si pojem porušenia

služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom ako i pojem

ponechanie v služobnom pomere na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby ako chce, s tým

že súdy alibisticky k tomu poznamenávajú, že im neprináleží preskúmavať takýto právne

neurčitý pojem, a teda sám súd nemôže dospieť k záveru, že vytýkané konanie dosahuje takú

alebo onakú intenzitu, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá

mu neprináleží (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci

1Sžo/23/2008). Výkladom súdu bolo znegovane ústavou zaručene pravo na spravodlivý súdny

proces.

Žalobca si uplatnil aj náhradu trov konania.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu ako

vecne správny potvrdiť, pričom sa v plnom rozsahu pridržiaval vyjadrenia, ktoré bolo zaslané

Krajskému súdu v Bratislave pod č. p.: SLV-123/PS-S-2009 zo dňa 18.09.2009, v ktorom sa podrobne vyjadril ku všetkým relevantným námietkam, na ktoré v podanej žalobe žalobca

poukazoval. Vyslovil názor, že v samostatnom personálnom konaní postupoval dôsledne

v súlade s ustanoveniami zákona, ako aj s ustálenou súdnou praxou, judikatúrou,

a to či už Krajského súdu v Bratislave, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, prípadne

Ústavného súdu Slovenskej republiky, tzn. súdov, ktoré preskúmavali a preskúmavajú

zákonnosť rozhodnutí a postupov žalovaného vo veci prepustenia príslušníka PZ podľa

ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Skutočnosť, že žalobca vo veci

praktickej aplikácie ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ tohto zákona má odlišný názor,

ako ustálená súdna prax, s ktorou sa žalovaný stotožnil a vo svojej činnosti túto v plnom

rozsahu aplikuje, nemôže žalovaný v žiadnom smere ovplyvniť.

K námietke žalobcu, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nezaoberal jeho

stanoviskom, ktoré zaslal k podanému vyjadreniu žalovaného uviedol, že podľa § 250h ods. 1

OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia

obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b OSP.

V súlade s doterajšími podaniami sa opäť vyjadril k pojmu nadriadený s odkazom

na príslušné platné predpisy, poukázal, že pokiaľ ide o otázku zavinenia, zákon č. 73/1998

Z. z. v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ nevyžaduje, aby k porušeniu služobnej prísahy alebo

služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom došlo úmyselným konaním. Podľa ustálenej

judikatúru Najvyššieho súdu SR za porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti

zvlášť hrubým spôsobom sa nemôže vyžadovať porušenie takej intenzity, ktorá by bola

charakterizovaná ako úmyselné konanie (číslo judikátu 60/2002). Nariadenie Ministra vnútra

SR č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ

zo služobného pomeru, ktoré sa považuje za interný predpis, stanovuje len niektoré druhy

protiprávnych konaní, ktoré môžu zakladať dôvod na prepustenie policajta zo služobného

pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z. z., ide tu však len o demonštratívny

výpočet. V konaní o prepustení príslušníka PZ zo služobného pomeru podľa uvedeného

ustanovenia zákona sa predovšetkým vyžaduje naplnenie zákonných podmienok tam

stanovených. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že porušenia služobnej prísahy

alebo služobnej povinnosti sa môže policajt dopustiť aj z nedbanlivosti a nemusí ísť len

o úmyselné konanie. V konaní o prepustení zo služobného pomeru zákon vyžaduje

preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom

s podmienkou, že ponechanie príslušníka PZ v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých

záujmov štátnej služby. Protiprávne konanie, ktorého sa žalobca dopustil, je potrebné

považovať za konanie, ktoré je nezlučiteľné s postavením príslušníka PZ ohrozujúce vážnosť PZ a dôveru v tento zbor. Žalovaný nie je povinný preukazovať žalobcovi úmyselné konanie,

resp. akú konkrétnu výhodu z tohto konania mohol mať, a to či už eskortovaný alebo iné

osoby, ktorým žalobca svojím protiprávnym konaním umožnil komunikovať s obvineným, ale

v zmysle ustanovenia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona je povinný žalobcovi preukázať naplnenie

všetkých zákonných podmienok stanovených v tomto ustanovení zákona.

Žalovaný mal za to, že v čase rozhodovania o prepustení žalobcu v medziach zákona

v súlade s povolenou voľnou úvahou (správne uváženie), v ktorej je nezastupiteľný, posúdil

intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti žalobcu a v súlade so zákonom

aj rozhodol. Protiprávne konanie bolo žalobcovi v čase rozhodovania o jeho prepustení

zo služobného pomeru príslušníka PZ riadne a v súlade so zákonom preukázané dôkazmi

obsiahnutými v spise, s ktorými sa mal možnosť oboznámiť aj žalobca. Vykonanými dôkazmi

tak, ako to už bolo uvedené, je protiprávne konanie žalobcovi v dostatočnom rozsahu

preukázané. Práve zadovážené dôkazy podľa názoru žalovaného usvedčujú žalobcu

zo spáchania protiprávneho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)   ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

v medziach a rozsahu podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP)

odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

nie je možné priznať úspech.

Najvyšší súd považoval úvodom za potrebné uviesť, a to v súvislosti s námietkou

žalobcu týkajúcej sa postavenia žalobcu a žalovaného v tomto konaní, že podľa čl. 1 ods. 1

veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaným, demokratickým

a právnym štátom. Neoddeliteľným atribútom právneho štátu je aj správne súdnictvo.

Ochrana verejných subjektívnych práv fyzických a právnických osôb zo strany

správnych súdov má subsidiárny charakter vo vzťahu k ochrane, ktorú poskytujú orgány

verejnej správy. Preto fyzická alebo právnická osoba, ktorej práva boli porušené alebo

ohrozené má sa prioritne domáhať ochrany svojich práv na správnom orgáne. Ak nedošlo

k náprave a ochrane zo strany orgánov verejnej správy, je možné, aby fyzická alebo právnická osoba sa domáhala ochrany svojich práv na správnom súde. Vyplýva to z historicky daného

a v Slovenskej republike ústavne garantovaného postavenia správneho súdnictva, ktorého

úlohou nie je nahrádzanie vecných kompetencií orgánov verejnej správy, ale zabezpečenie

ich kontroly nezávislou súdnou mocou.

Podľa čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov

orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov

verejnej správy v intenciách článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa uskutočňuje

podľa ustanovení druhej a tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

V prejednávanej veci bolo úlohou súdu preskúmať na základe žaloby podanej podľa

§ 247 a nasl. OSP zákonnosť rozhodnutia a postupu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky

č. p. SLV-3/PK-2009 z 01. júla 2009, ktorým zamietlo rozklad žalobcu a potvrdilo Personálny rozkaz Ministra vnútra Slovenskej republiky č. 569/2008 zo dňa 02.12.2008, na základe

ktorého bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený

zo služobného pomeru príslušníka PZ. Krajský súd žalobu zamietol.

Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané po zákon

stanovenej prekluzívnej lehote, došlo k zúženému výkladu pojmu „nadriadený“, nebol

dostatočne zistený skutkový stav (neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia ) a taktiež

nebolo preukázané, že žalobca svojím konaním naplnil skutkovú podstatu ustanovenia § 192

ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. Bola porušená zásada materiálnej rovnosti, keď

za rovnaké konanie jeden policajt zostal nepotrestaný.

Svoje odvolanie proti rozhodnutiu krajského súdu odôvodnil tým,   že rozhodnutie

o jeho prepustení zo služobného pomeru je v rozpore so zákonom a spravodlivosťou, nakoľko

bolo vydané po zákonom stanovenej prekluzívnej lehote a nebolo preukázané, že sa dopustil

konania uvedeného v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., že jeho zotrvanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Ďalej

neboli vypočutí žalobcom navrhnutí svedkovia, nebola dodržaná zásada materiálnej rovnosti,

nakoľko za rovnaké konanie traja policajti boli prepustení zo služobného pomeru a jeden

zostal úplne nepotrestaný a súd pri rozhodovaní veci nezobral do úvahy jeho stanovisko

z 21.10.2009, v ktorom podal výklad k správnej úvahe, k zásade reformatio in peius

v správnom konaní, podrobne rozviedol otázku zavinenia a v závere stručne zhodnotil celý

nezákonný postup žalovaného.

Najvyšší súd po oboznámení sa s administratívnym a súdnym spisom dospel k záveru,

že krajský súd sa v dostatočnom rozsahu vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami

žalobcu, na ktoré poukazoval v podanej žalobe a rozhodol v súlade s Občianskym súdnym

poriadkom,   keď žalobu zamietol. Rozsudok krajského súdu bol vydaný po riadnom zistení

skutočného stavu veci, obsahuje predpísané náležitosti a je v dostatočnom a zrozumiteľnom

rozsahu odôvodnený. Najvyšší súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)

a zdôrazňuje, že podľa ustálenej judikatúry najmä Ústavného súdu Slovenskej republiky

úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len

preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Z ustanovení čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky ani z čl. 37 ods. 2 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd nemožno

vyvodiť právo účastníka konania a tomu zodpovedajúcu povinnosť orgánu verejnej moci

konajúceho vo veci vykonať všetky dôkazy označené účastníkom konania. Zásada voľného

hodnotenia dôkazov v spojení s princípom legality a zásadou spravodlivého rozhodnutia

umožňujú orgánu verejnej moci vykonať iba tie dôkazy, ktoré sú podľa jeho úvah potrebné

na objasnenie právne významných skutkových okolností relevantných pre spravodlivé

rozhodnutie v danej veci. Na ústavnosť odôvodnenia nie je totiž potrebné, aby sa v ňom

uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo

návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma ako relevantné. Skutočnosť,

že účastník sa s názorom súdu nestotožňuje, nepostačuje sama o sebe na prijatie záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Stabilná

rozhodovacia činnosť ústavného súdu rešpektuje tiež názor, podľa ktorého nemožno právo

na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane

ich dôvodov a námietok.

Najvyšší súd na tomto mieste dáva do pozornosti, že služobný pomer policajta

vznikajúci mocenským aktom služobného funkcionára (rozhodnutím o prijatí) je svojou

povahou právnym pomerom štátnozamestnaneckým – verejnoprávnym a po celou dobu

svojho priebehu sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je naopak pomerom

súkromnoprávnym a účastníci ktorého majú rovné postavenie. Služobný pomer sa od pomeru

pracovnoprávneho výrazne odlišuje aj spôsobmi svojho skončenia – služobný pomer policajta

sa tiež končí mocenským aktom – rozhodnutím o prepustení policajta zo služobného pomeru

zo zákonom stanovených dôvodov, ktoré vydáva minister vnútra (§ 3 zákona č. 73/1998 Z.z.).

Pokiaľ ide o žalobcom namietané nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia

v zmysle ustanovenia § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z. z. z obsahu pripojeného

administratívneho spisu mal aj najvyšší súd za preukázané, že dôvod prepustenia žalobcu

zo služobného pomeru príslušníka PZ jeho nadriadený zistil najskôr dňa 02.10.2010, kedy

Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Nitre prijalo podanie - sťažnosť Krajskej prokuratúry v Nitre, ktorou táto namieta porušenie služobných povinností príslušníkov KZ PR Nitra

v súvislosti so zabezpečovaním predvádzania P. D. na Okresný súd v Nitre. Rozhodnutie –

personálny rozkaz, vydal Minister vnútra Slovenskej republiky dňa 02.12.2008 a ten istý deň

o 18:00 hod. žalobca rozhodnutie aj prevzal.

Z uvedeného nesporne vyplýva, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

bolo vydané a doručené v zákonom stanovenej subjektívnej lehote aj pri rozšírenom výklade

pojmu „nadriadený“ v ustanovení § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z. Dodržanie jednoročnej

objektívnej lehoty nebolo sporné, nakoľko zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti došlo

30.09.2008.

Žalovaný posúdil intenzitu porušenia služobnej prísahy a služobnej povinnosti

žalobcu v súlade so zákonom a na základe zákonom povolenej voľnej úvahy pri rozhodnutí.

Krajskému súdu a najvyššiemu súdu podľa ustanovenia § 245 ods. 2 OSP prislúcha skúmať,

či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, aké podklady

pre svoje rozhodnutie k tomu správny orgán sústredil, či tak urobil v rozsahu, ktorý mu umožnil vec správne rozhodnúť, a či tieto zistenia nie sú s týmito podkladmi v logickom

rozpore.

Podstatou sporu pri preskúmavaní zákonnosti postupu žalovaného bolo posúdenie,

či správanie žalobcu naplnilo svojou intenzitou znaky zvlášť závažného porušenia služobnej

prísahy alebo služobnej povinnosti a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu

dôležitých záujmov štátnej služby podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.

Ako už najvyšší súd uviedol, námietky žalobcu uvedené v žalobe a v odvolaní

nepovažuje za opodstatnené, nakoľko v priebehu správneho konania vyšli správne orgány

obidvoch stupňov z dostatočne zisteného skutkového stavu, najmä z priamych dôkazov,

výpovedí svedkov. Žalobcovi bola v konaní pred správnymi orgánmi daná v zmysle § 193

ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného

pomeru navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Žalobcom navrhnutých svedkov – obvineného

a osoby, s ktorou obvinený komunikoval, tak ako už bolo v rozhodnutiach konštatované,

nemožno považovať za nestranné osoby, v dôsledku čoho správny orgán nepochybil keď ich k prejednávanej veci nevypočul. Na základe skutočností zistených v priebehu konania

bolo nesporne preukázané, že žalobca počas výkonu eskorty obvinenému umožnil voľne

pohybovať sa po chodbe budovy Okresného súdu v Nitre, pričom nezamedzil iným osobám v prístupe k obvinenému a umožnil mu dorozumievať sa najmenej s jednou osobou, ktorá

je podozrivá zo spáchania viacerých trestných činov.  

Podľa názoru najvyššieho súdu uvedené konanie žalobcu je v hrubom rozpore

so služobnou prísahou uvedenou v § 17 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorú žalobca zložil

a ktorou sa zaviazal, že bude čestný, statočný a disciplinovaný, že svoje sily a schopnosti

vynaloží na to, aby chránil práva občanov, ich bezpečnosť a verejný poriadok,

a to aj s nasadením vlastného života, že sa bude riadiť ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi

a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a je tiež   porušením čl. 28 ods. 1

písm. d/ nariadenia MV SR č. 49/1993 o eskortovaní osôb, podľa ktorého je eskortujúci

policajt povinný zamedziť iným osobám v prístupe k eskortovaným osobám

a dorozumievaniu s nimi, ako aj ustanovenie § 48 ods. 3 a/, g/, h/, zákona č. 73/1998 Z.z.

v zmysle ktorého policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou,

ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako

aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo

narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor, dodržiavať služobnú

disciplínu. Obrana žalobcu, že obvinený bol v útekovej väzbe nemôže zvrátiť napadnuté

rozhodnutie, naopak podľa výpovedí svedkov žalobca svojim ľahkovážnym konaním založil

kolúzny dôvod väzby. Aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobcovo konanie malo vysoko

negatívny vplyv na ostatných policajtov a zamestnancov Polície Slovenskej republiky

a na verejnú mienku, čo má za následok poškodzovanie Polície Slovenskej republiky

na verejnosti a narušovanie jej dôvery, a ohrozilo výsledok vyšetrovania v iných trestných

veciach, preto konanie žalobcu bolo zvlášť hrubým porušením povinnosti a jeho ponechanie

v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Žalobca s ohľadom

na svoje služobné postavenie a zaradenie v Polícií Slovenskej republiky si musel byť vedomý

dôsledkov svojho konania, a v tomto smere   nekonal čestne, statočne a disciplinovane,

čím porušil služobnú prísahu.

Podľa § 250h ods. 1 OSP, až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b. Žalobca v stanovisku   rozšíril svoju žalobu okrem iného o výklad pojmu správnej úvahy, vyjadril

sa k zásade reformatio in peius v správnom konaní a podrobne rozviedol otázku zavinenia.

Keďže uvedené rozšírenie žaloby žalobca nesporne urobil po zákon stanovenej dvojmesačnej lehote, krajský súd nepochybil, keď sa v konaní nezaoberal týmito dôvodmi. Na základe

uvedeného k týmto námietkam nebolo možné prihliadnuť ani v odvolacom konaní.

Krajský súd svoj názor k námietke žalobcu, že v prípade Mgr. M. G. žalovaný, ako

v skutkovo zhodnom prípade postupoval rozdielne, odôvodnil v rozsahu podľa § 157 ods. 2

OSP. Žalobca spochybnil právny názor krajského súdu. Najvyšší súd v tejto súvislosti

považuje za potrebné doplniť, že voči Mgr. M. G. bolo začaté konanie vo veci prepustenia zo

služby príslušníka PZ za skutok, že 30.09.2008 ako veliteľ hliadky Obvodného oddelenia PZ

Nitra N-105 spolu s členom hliadky ppráp. S.S. vykonával eskortu obvineného P.D. a

nezabránil kontaktu obvineného s rôznymi civilnými osobami. Správny orgán rozhodnutím

z 27.11.2008 č. p. ORP-3342-26/NR-2008 toto konanie zastavil, nakoľko nezistil porušenie

služobnej prísahy a služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom a ponechanie Mgr. M. G.

nepovažoval za ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. V danej prejednávanej veci na

základe iného skutkového stavu bolo žalobcovi preukázané, že svojím konaním na rozdiel od Mgr. M. G. naplnil skutkovú podstatu ustanovenia podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona

č. 73/1998 Z.z.

V súvislosti s predloženým uznesením prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry

sp. zn. OPv 333/08 zo 17.05.2010 ktorým zastavil trestné stíhanie proti obvinenému žalobcovi

za prečin zneužívanie právomoci verejného činiteľa je potrebné uviesť, že sa jedná samostatné

konanie, odlišné od konania o prepustení zo služobného pomeru, s inou trestnoprávnou

skutkovou podstatou. Avšak aj v uvedenom uznesení prokurátor v poslednom odseku

zdôraznil, že príslušník Policajného zboru pri vykonávaní štátnej služby, teda

aj pri vykonávaní predvádzania obvinených pred sudcu, musí postupovať v súlade

aj s internými predpismi a správať sa v súlade so zásadami morálky, slušnosti a dodržiavať

ustanovenia Etického kódexu príslušníka Policajného zboru.  

Žalobca v odvolaní neuviedol také právne relevantné skutočnosti, ktoré

by spochybňovali vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. Nepochybil preto krajský

súd, ak žalobu zamietol. Preto najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne

správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 244 ods. 1 OSP

v spojení s 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v tomto konaní

nemal úspech a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. apríla 2011  

JUDr. Jana Baricová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: P. Slezáková