UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu TRADEUNION spoločnosť s ručením obmedzeným Vranov nad Topľou, so sídlom v Narcinej Vsi, Družstevná 1, zastúpeného JUDr. Monikou Ilčišinovou, advokátkou so sídlom vo Vranove nad Topľou, Ul. Herľanská 547, proti žalovanému Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Mierová 19, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia ministra hospodárstva z 15. novembra 2010, č. 95/2010 a rozhodnutia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 13. septembra 2010, č. 5/2010-HV, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. apríla 2012, č. k. 2S/12/2011-31 v celosti, a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. apríla 2012, č. k. 2S/12/2011-31 čo do výroku o trovách konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/12/2011-31 z 11. apríla 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
Rozsudkom z 11. apríla 2012, č. k. 2S/12/2011-31 Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) rozhodnutie žalovaného z 15. novembra 2010, č. 95/2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poukazujúc na čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj § 14, § 16 až § 19 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (zákon o slobode informácií) (ďalej len „zákon o slobode informácií“) dospel k nasledovným záverom: Krajský súd mal za zistené, že o žiadosti žalobcu doručenej žalovanému 02. septembra 2010 žalovaný ako povinná osoba rozhodol v zákonnej lehote 8 pracovných dní tak, že žalobcom požadovanú informáciu nesprístupnil. O rozklade proti uvedenému rozhodnutiu, ktorý žalobca doručil žalovanému 04. októbra 2010 mal minister hospodárstva ako druhostupňový orgán povinnej osoby rozhodnúť do 15 dní odo dňa doručenia rozkladu, teda do 25. októbra 2010. Nakoľko v zákonom stanovenej lehote tak neurobil, má sa za to, že uvedeným dňom vydal rozhodnutie, ktorým rozklad žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil, pričom za deň doručenia tohto rozhodnutia žalobcovi sa v zmysle zákona o slobode informácií považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia, teda 27. október 2011 (omylom uvedený dátum „27. novembra 2010“).
Krajský súd upozornil na účel zákona o slobode informácií, a to vytvoriť právny rámec pre čo najrýchlejšie poskytovanie informácií povinných osôb žiadateľom o sprístupnenie informácií, čo sa okrem neho prejavilo aj v stanovení striktných lehôt na vydanie rozhodnutí o podaných žiadostiach. V tomto smere obsahuje zákon o slobode informácií osobitnú právnu úpravu, ktorá má prednosť pred ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „správny poriadok“), na primerané použitie ktorého zákon o slobode informácií odkazuje, avšak len v tých otázkach, ktoré nie sú ustanoveniami zákona o slobode informácií upravené. Poukázal ďalej na to, že zákonná 15-dňová lehota pre rozhodnutie o rozklade žalobcu začala plynúť dňom nasledujúcim po dni doručenia rozkladu žalovanému. Z zamietnutí rozkladu a potvrdení prvostupňového rozhodnutia žalovaného z 13. septembra 2010 o nesprístupnení informácie žalobcovi teda bolo rozhodnuté tzv. fiktívnym rozhodnutím z 25. októbra 2010. Žalobou napadnuté rozhodnutie ministra hospodárstva z 15. novembra 2010 je treba považovať za rozhodnutie duplicitné a nulitné, nakoľko sa týkalo veci, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté fiktívnym rozhodnutím. S ohľadom nato, že rozhodnutie bolo vydané a napriek svojej nulite spôsobuje právne následky (čoho dôsledkom je aj podaná žaloba) považoval súd za potrebné pre zachovanie právnej istoty účastníkov zrušil toto rozhodnutie ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a súčasne vrátiť vec žalovanému s tým, že z dôvodu právoplatného skončenia konania o žalobcovej žiadosti o sprístupnenie informácie nemôže o tejto veci prebiehať ďalšie konanie. O náhrade trov konania krajskú súd rozhodol tak, že úspešnému žalobcovi nepriznal právo na ich náhradu (§ 250k ods. 1 OSP), pretože bez zreteľa na jeho argumentáciu bolo napadnuté rozhodnutie zrušené len z formálnych dôvodov.
Proti tomuto rozsudku podali v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) obaja účastníci, žalovaný odvolaním napadol rozsudok v celosti, žalobca čo do trov konania.
Podaným odvolaním sa žalovaný domáhal zmeny rozsudku krajského súdu tak, že žaloba žalobcu sa v celom rozsahu zamietne, alternatívne žiadal zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie. Dôvodil, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tým nespoľahlivo zistil skutkový stav veci a tým, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný rozhodne odmietol výrok súdu, podľa ktorého rozhodnutie správneho orgánu je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Žalovaný pri svojom rozhodovaní postupoval v súlade so správnym poriadkom, ako aj so zákonom o slobode informácií, vychádzal zo spoľahlivo zisteného stavu veci a objektívne posúdil žiadosť žalobcu o sprístupnenie informácie z 26. augusta 2010, doručenú žalovanému 02. septembra 2010. Vyjadril nesúhlas so záverom krajského súdu, že lehota na rozhodnutie o rozklade žalobcu začala plynúť už momentom jeho doručenia, pretože povinná osoba a odvolací orgán sú v prejednávanej veci jeden a ten istý subjekt s tým, že rozdiel spočíva len vo funkčnej príslušnosti, kedy o rozklade proti rozhodnutiu ministerstva ako povinnej osoby rozhoduje minister ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy. Poukázal na § 19 ods. 1 a ods. 3 zákona o slobode informácií, kde zvýraznil, že odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať a že odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Následne poukázal na § 57 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, v zmysle ktorých o podanom odvolaní môže za podmienok ustanovených v zákone v rámci tzv. autoremedúry rozhodnúť správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, pričom ak tak neurobí, predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. Po doručení rozkladu žalobcu 04. októbra 2010 proti napadnutému rozhodnutiu, príslušný organizačný útvar žalovaného (komunikačné oddelenie) postupoval v súlade s vyššie citovaným ustanovením § 57 správneho poriadku, ktorý prvostupňovému správnemu orgánu umožňuje do 30 dní v rámci autoremedúry zmeniť vlastné rozhodnutie a rozkladu v plnom rozsahu vyhovieť alebo v opačnom prípade v tejto lehote predložiť rozklad spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom osobitnej komisii (rozkladová komisia) ako poradnému orgánu ministra hospodárstva, ktorýnásledne ako odvolací orgán, na základe návrhu rozkladovej komisie rozhodne o rozklade do 15 dní od doručenia rozkladu prvostupňovým správnym orgánom v súlade s § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. V prejednávanej veci bol rozklad spolu so spisovým materiálom predložený 03. novembra 2010, minister o ňom na základe návrhu rozkladovej komisie rozhodol 15. novembra 2010, teda v zákonom ustanovenej 15-dňovej lehote. Žalovaný na rozdiel od krajského súdu nepovažuje vydané rozhodnutie za duplicitné a nulitné, v konaní o rozklade dodržal zákonom ustanovený postup (v súlade so správnym poriadkom a zákonom o slobode informácií), a preto považuje výrokovú časť rozsudku sa právne nepodloženú. Tvrdenie súdu, že predmetné rozhodnutie je fiktívnym rozhodnutím je právne neopodstatnené a zavádzajúce, pretože za fiktívne rozhodnutie by sa považovalo pasívne konanie žalovaného po doručení rozkladu tak, ako to je uvedené v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií: „Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil.“ V prejednávanej veci odvolací orgán po doručení rozkladu spolu so spisovým materiálom prostredníctvom vnútorného listu do 15 dní vydal 15. novembra 2010 rozhodnutie č. 95/2010.
Žalobca využil svoje právo a k odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril. Argumenty žalovaného obsiahnuté v odvolaní označil žalobca za zavádzajúce a účelové. Poukázal na to, že ak proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy, nemožno tu hovoriť o tom, že minister hospodárstva je nadriadený orgán ministerstva hospodárstva. Jedná sa o jeden ústredný orgán štátnej správy. Rovnako starosta obce nie je nadriadeným orgánom obecného úradu. Preto, aj s ohľadom na osobitnú lehotu ustanovenú v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, nie je možné na vec aplikovať § 57 správneho poriadku. Použitie tohto zákonného ustanovenia by podľa žalobcu prichádzalo do úvahy v prípade, ak by napr. obvodný úrad vydal zamietavé rozhodnutie o žiadosti na poskytnutie informácie. V tomto prípade by bolo namieste tvrdenie, že obvodný úrad by mohol v 30-dňovej lehote od doručenia odvolania v rámci autoremedúry zmeniť vlastné rozhodnutie a odvolaniu v plnom rozsahu vyhovieť alebo v takej lehote predložiť odvolanie nadriadenému orgánu. A je logické, že pre nadriadený orgán by začala plynúť lehota na rozhodnutie o odvolaní odo dňa, kedy mu bolo odvolanie doručené. V prípade tu prejednávanej veci sa však jedná len o jeden orgán - Ministerstvo hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky. Aj samotná žiadosť žalobcu bola adresovaná na adresu: Ministerstvo hospodárstva a výstavby Slovenskej republiky, Mierová 19, Bratislava. Nebolo teda potrebné, aby žalovaný doručoval rozklad žalobcu, čo vyplýva aj z poučenia prvostupňového rozhodnutia, kde sa uvádza: „Proti tomuto rozhodnutiu možno do 15 dní od jeho doručenia podať rozklad podľa §19 zákona o slobode informácií na adrese Ministerstvo hospodárstva a výstavby slovenskej republiky, kancelária ministra, Mierová 19, Bratislava 212.“ Žalobca v súlade s týmto poučením rozklad adresoval priamo do kancelárie ministra. Názor krajského súdu, že lehota na vydanie rozhodnutia o rozklade uplynula 27. októbra 2010 a rozhodnutie ministra hospodárstva z 15. novembra 2010 je rozhodnutie vydané po uplynutí lehoty a je nulitné, považuje žalobca za správny. Navrhol rozsudok krajského súdu potvrdiť.
Žalobca sa však nestotožnil s rozhodnutím o trovách konania, kedy krajský súd rozhodol, že mu neprislúchajú. Preto odvolaním napadol výrok rozsudku, ktorým krajský súd rozhodol o trovách konania, a žiadal jeho zmenu tak, že súd žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť trovy konania vo výške 541,53 eura do troch dní od právoplatnosti rozsudku na účet právnej zástupkyne JUDr. Moniky Ilčišinovej, advokátky, č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX. Poukázal na to, že Procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa § 250k ods. 1 OSP sú: 1/ čiastočný alebo plný úspech v konaní, 2/ neexistencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by bránili priznaniu náhrady trov, a 3/ žalobca sa náhrady trov konania výslovne nevzdal. Žalobca je toho názoru, že dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie trov konania žalobcovi, ktorý mal plný úspech v konaní, tu nie sú dané, aj napriek tvrdeniu krajského súdu, že navrhovateľ mal len formálny úspech, pretože bez zreteľa na jeho argumentáciu bolo žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušené len z formálnych dôvodov. Krajský súd nijako nekonkretizoval ani náležité neodôvodnil v čom vidí dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania úspešnému účastníkovi.
V tomto smere žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 1Sžr/100/2011, v ktorom najvyšší súd vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) z 10. novembra 2009, č. k. III. ÚS 212/09-26, v zmysle ktorého: „Ustanovenie § 250k Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu, aby v rámci svojho uváženia v medziach tohto zákonného ustanovenia priznal tomuto účastníkovi, ktorému inak patrí náhrada trov konania, túto náhradu len sčasti. Zákon ako dôvod na použitie uvedeného ustanovenia uvádza okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré zákon neuvádza ani exemplifikatívne, čo však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Hranice sudcovskej úvahy súd dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie alebo priznanie len sčasti úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania.“ Žalobca uviedol, že z citovaného nálezu tiež vyplýva, že nepriznaním účelne vynaložených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťažovateľa v predmetnom súdnom konaní. Následne poukázal na nález ústavného súdu z 15. decembra 2009, č. k. II. ÚS 351/09-33, z ktorého vyplýva, že „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle citovaného ustanovenia OSP nemožno považovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate znamená porušenie zákona, resp. predstavuje nezákonný postup. Takýto výklad by bol protiprávny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia.“. Uviedol, že podaním návrhu sa domáhal ochrany proti porušeniu svojich zákonných práv zo strany žalovanému postupom podľa piatej časti druhej hlavy OSP. V zmysle § 250a OSP tak mal povinnosť byť zastúpený advokátom, advokátom, keďže on sám alebo zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, nemá právnické vzdelanie. Má teda za to, že právneho zástupcu nesplnomocnil svojvoľne, či bezdôvodne v snahe získať ďalšie trovy konania, ale na základe zákona. Aj napriek tomu, že mal plný úspech vo veci, čo krajský súd v odôvodnení rozsudku uvádza, no súčasne z „dôvodov hodných osobitného zreteľa“ mu trovy konania mu nepriznal. Žalobca takéto nepriznanie náhrady trov konania považuje v rozpore so zákonom, nesprávne a v konečnom dôsledku aj nespravodlivé vzhľadom k postaveniu žalovaného ako účastníka konania. Preto trvá na tomto odvolaní v časti čo do trov konania a navrhuje, aby odvolací súd na základe podaného odvolania navrhovateľa rozhodol tak, že napadnutý rozsudok zmení alebo zruší a vec vráti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súčasne uplatnené trovy konania špecifikoval.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP a dospel k záveru, že je namieste rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).
Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi ainými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúce vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Zákon o slobode informácií potom v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného č. 95/2010 a č. 5/2010, zistil, že žalobca písomnou žiadosťou doručenou ministerstvu 02. septembra 2010 požiadal podľa zákona o slobode informácií o zaslanie kópie Zmluvy o kúpe akcií uzatvorenej 26. marca 2009 medzi Yukos International UK B. V., so sídlom Lockatellikade 1, Parnassustoren. 1076 AZ Amsterdam, Holandsko, ako predávajúcim a ministerstvom hospodárstva ako kupujúcim.
Ministerstvo hospodárstva rozhodnutím č.: info 71/5/20101010-HV z 13. septembra 2010 odmietlo žiadanú informáciu poskytnúť. V odôvodnení poukázalo na súdne spory týkajúce sa výkonu akcionárskych práv a vlastníctva majetkových účastí na spoločnosti Transpetrol, a. s., Bratislava, ktoré príkladmo uviedlo, pričom sprístupnenie požadovanej informácie by poškodzovalo záujmy Slovenskej republiky v týchto súdnych sporoch.
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, došlý 04. októbra 2010. Rozklad bol 03. novembra 2010 postúpený rozkladovej komisii.
Napadnutým rozhodnutím č. 61/2010-1000-4200-MH z 15. novembra 2010 žalovaný rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Dôvodil, že „Predmetná zmluva sa nesprístupňovala osobám, ktoré sú protistranou v sporoch s Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, nakoľko by to poškodzovalo záujmy Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. V súčasnosti prebiehajú viaceré súdne spory týkajúce sa výkonu akcionárskych práv a vlastníctva majetkových účastí v spoločnosti Transpetrol, a. s. Bratislava. Požadovaná zmluva sa bezprostredne týka vlastníckych vzťahov k akciám spoločnosti, ktorá je predmetom sporov a rozhodovacej účasti príslušných súdov.“ Ďalej konštatoval, že „podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov č. 211/2000 Z. z. v znení neskorších predpisov povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov, alebo orgánu činného v trestnom konaní podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy.“
V nadväznosti na odôvodnenie rozsudku krajského súdu a námietky obsiahnuté v odvolaní žalovaného považuje najvyšší súd za potrebné vysporiadať sa s problematikou aplikovateľnosti § 57 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“).
V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovenéinak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní, t. j. správny poriadok.
Paragraf 19 zákona o slobode informácií osobitne upravuje odvolacie konanie proti rozhodnutiam povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie alebo proti fiktívnym rozhodnutiam povinnej osoby podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií. Ide o úpravu miesta podania odvolania (rozkladu), lehoty na podanie odvolania (rozkladu), určenie subjektu, ktorý rozhodne o odvolaní (rozklade), lehoty na rozhodnutie o podanom odvolaní (rozklade) a o možnosti preskúmania rozhodnutia súdom. Lehota na rozhodnutie odvolacieho orgánu, ktorá je v predmetnej právnej veci sporná, je upravená v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií. Citované ustanovenie ju upravuje nasledovne: „Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou.“ Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať od doručenia odvolania žalobcu odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom žalovanému, resp. jeho osobitnej komisii na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch. Zákon o slobode informácií osobitne nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe do predloženia odvolania (rozkladu) odvolaciemu orgánu, preto je potrebné v zmysle § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií.
V zmysle § 57 správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie, a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo, ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia (ods. 1). Ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania (ods. 2).
Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu orgánu plynúť 15- dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny orgán je povinný o odvolaní (rozklade) rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového správneho orgánu, ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií. Uvedený právny názor je totožný aj s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrený v jeho rozsudkoch sp. zn. 2Sž-o- KS/259/2004 z 28. septembra 2005, sp. zn. 2Sži/7/2011 z 21. marca 2012, či sp. zn. 3Sži/19/2012 zo 04. decembra 2012 a sp. zn. 2Sži/7/2012 z 27. marca 2013.
Rozhodnutie žalovaného o rozklade bolo vydané v lehote upravenej v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, keď rozklad došlý povinnej osobe 04. októbra 2010 bol predložený osobitnej komisii ministra v lehote 30 dní upravenej v § 57 ods. 2 správneho poriadku (03. novembra 2010) a žalovaný rozhodol v lehote 15 dní od predloženia rozkladu prvostupňovým správnym orgánom upravenej v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií (15. novembra 2010).
Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení najvyšší súd považuje za potrebné skonštatovať, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď nesprávne vyhodnotil vzťah medzi ustanoveniami § 57 správneho poriadku a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.
Najvyšší súd na tomto mieste dopĺňa, že faktické vybavenie žiadosti, či už formou poskytnutia informácie, alebo formou odmietnutia, má vždy prednosť pred konštatovaním existencie fiktívneho rozhodnutia. Zavedením inštitútu fiktívneho rozhodnutia zákonodarca poskytol účastníkovi konania priamy nástroj na ochranu pred prieťahmi v konaní, kedy miesto opatrenia proti nečinnosti podľa § 50 správneho poriadku, resp. podľa ustanovenia osobitného zákona, má účastník právo podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu, ktoré malo byť v ustanovenej lehote vydané, a správny orgán túto lehotu nerešpektoval.
Krajský súd síce skonštatoval existenciu fiktívneho rozhodnutia v preskúmavanej veci, ku ktorého „vydaniu“ malo dôjsť 25. októbra 2010 a ktoré sa má považovať za doručené druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia, t. j. 27. októbra 2010 (krajský súd zrejme chybou v písaní uvádza 27. november 2010), avšak úplne opomenul právny dopad tohto svojho záveru na vec. Keďže „z formálnych dôvodov“ zrušil rozhodnutie žalovaného z 15. novembra 2010, ním konštatované fiktívne rozhodnutie ostalo rozhodnutím krajského súdu nedotknuté.
Navyše, v tu prejednávanej veci má právna úvaha krajského súdu za následok zmeškanie lehoty na podanie žaloby žalobcom, ktorý sa riadil dňom doručenia faktického rozhodnutia o rozklade, t. j. 26. novembrom 2010 (doručenky v administratívnom spise nie sú pripojené - pozn.). Pokiaľ teda krajský súd mal za to, že k doručeniu napadnutého fiktívneho rozhodnutia došlo už 27. októbra 2010, mal sa vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Lehota na podanie žaloby totiž v takom prípade uplynula už 27. decembra 2010, pričom žaloba bola podaná 24. januára 2011 (pečiatka pošty na pripojenej obálke). V konečnom dôsledku je namieste skonštatovať, že krajský súd si nielen osvojil nesprávny právny záver vo vzťahu k aplikácii § 57 správneho poriadku na konanie podľa zákona o slobode informácií, ale tiež sa nevysporiadal s následkami tejto ním presadzovanej právnej úvahy. Odôvodnenie, ktorým zamýšľal podporiť zrušujúci výrok svojho rozsudku, je nepostačujúce a nevyplývajú z neho právne relevantné dôvody pre takýto výrok.
Preto najvyšší súd rozsudok krajského súdu zrušil z dôvodu, že nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 OSP v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 OSP).
V novom konaní sa krajský súd vysporiada so žalobou žalobcu tak, že vec prejedná a posúdi zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného, ktoré jeho vydaniu predchádzalo. Súčasne sa vysporiada s označenými napadnutými rozhodnutiami, prihliadajúc na dikciu § 247 OSP, čo do definície správneho rozhodnutia preskúmavaného v režime druhej hlavy piatej časti OSP.
V novom rozhodnutí vo veci krajský súd zároveň rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k OSP), pričom sa vysporiada s argumentmi odvolania žalobcu podaného proti jeho rozsudku z 11. apríla 2013, č. k. 2S/12/2011-31, v časti výroku o trovách konania.
Najvyšší súd považuje za potrebné poznamenať, že § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o informáciách sa vzťahuje výlučne na súdy, resp. orgány činné v trestnom konaní ako povinné osoby, preto toto obmedzenie prístupu k informáciám neprináleží iným povinným osobám, teda ani žalovanému. Tento má podľa povahy požadovaných informácií k dispozícii iné obmedzenie, v tomto prípade je namieste zvážiť napríklad § 8 alebo § 10 zákona o slobode informácií.
Najvyšší súd poukazuje na to, že pojem „informácia“ je Slovníkom spoločenských vied definovaný ako správa, údaj, poučenie, ktorú fyzická osoba alebo právnická osoba odovzdáva inej fyzickej alebo právnickej osobe. Informácia je základom komunikácie. Človek ňou získava nové poznanie a komunikuje s inými ľuďmi (Slovník spoločenských vied - SPN - Media trade, spol. s r. o. 1997).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného nemožno automaticky vyvodiť, že informáciou v zmysle zákona o slobode informácií je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch, či o rokovaniach (kúpne či iné zmluvy, zasadnutia a rokovania kolektívnych orgánov včítane orgánov verejnej moci), ktoré sú súhrnom množstva údajov (informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú (tak napr. pri investičných zmluvách medzi Slovenskou republikou a investičnými spoločnosťami P., C., K. a H. boli napokon zverejnené informácie z týchto zmlúv, nie celé zmluvy - k tomu bližšie aj www.infocin.sk ).
Hoci zákon o slobode informácií nevyžaduje zdôvodnenie žiadosti o sprístupnenie informácie, t. j. žiadateľ nemusí v žiadosti uviesť, na aký účel požadovanú informáciu žiada a ako s ňou mieni naložiť a ani sám zákon o slobode informácií pojem „informácie“ nedefinuje, nesporne ju možno charakterizovať tým, že zahrňuje v sebe správu spolu s jej významom pre príjemcu. Podľa ustanovenia § 14 ods. 2 zákona o slobode informácií je výslovne potrebné, aby v žiadosti bolo uvedené, ktorých informácií (v zmysle správ či údajov) sa žiadosť týka, čo nesporne znamená, že žiadosť nemôže byť iba všeobecná, ale musí byť dostatočne konkrétna tak, aby mohla byť podaná konkrétna informácia.
Z písomností žalobcu, hoci tak nie je výslovne uvedené, vyplýva, že je účastníkom aspoň jedného zo súdnych konaní, v ktorých sa koná o právach a povinnostiach vyplývajúcich zo Zmluvy o kúpe akcií spoločnosti Transpetrol, a. s. uzatvorenej 26. marca 2009 medzi Yukos International UK B. V., so sídlom Lockatellikade 1, Parnassustoren. 1076 AZ Amsterdam, Holandsko, ako predávajúcim a ministerstvom hospodárstva ako kupujúcim. Aj vzhľadom na nejasnosť vzťahu žalobcu k predmetnej zmluve je namieste, napriek tomu, že to sám zákon o slobode informácií výslovne nevyžaduje, zaoberať sa aj účelom ďalšieho použitia požadovaných informácií (v zmysle spresnenia žiadosti) v tom smere, ktorých informácií sa žiadosť týka, nakoľko táto skutočnosť má zásadný vplyv jednak na povinnosť žalovaného poskytnúť požadovanú zmluvu ako súbor informácií, ako aj na režim (právny predpis) rozhodný pre jej prípadné poskytnutie.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.