5Sži/5/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti M., a. s., P., so sídlom X.P.,
zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom P., proti žalovanému
Primátorovi mesta P., so sídlom Štefánikova 821/21, P., zastúpenému JUDr. P. L.,
advokátom so sídlom S., o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného,
o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 29. marca 2011, č. k.
13S/67/2010-58, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne
z 29. marca 2011, č. k. 13S/67/2010-58 m e n í tak, že fiktívne rozhodnutie Primátora
mesta P., v spojení s rozhodnutím č. sp. 2010/03096 z 10. novembra 2010 ako aj rozhodnutie
č. sp. 2010/03096 z 18. októbra 2010 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanému na ďalšie
konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 592,40
eura na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom P., č. účtu X., vedený v S.,
a. s., pobočka Trenčín, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou
sa domáhala zrušenia rozhodnutia mesta Puchov zo dňa 18. októbra 2010, ktorým jej mesto P.
nesprístupnilo požadované informácie, ako aj zrušenia rozhodnutia mesta P. zo dňa 10.
novembra 2011, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie zo dňa 25. októbra 2010 a tiež
fiktívneho rozhodnutie žalovaného o jej odvolaní zo dňa 25. októbra 2010.
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 244 ods. 1 a § 247 ods. 1
OSP a § 1 a § 19 ods. 2 a 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) a tým,
že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že na podané otázky v žiadosti o sprístupnenie
informácií nedostala kvalifikovanú odpoveď. Sprístupnenie informácií sa týkali Všeobecne
záväzného nariadenia (ďalej aj „VZN“) č. 1/2008, ktoré bolo prijaté hlasovaním mestského
zastupiteľstva mesta P. v súlade so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších prepisov s tým, že výsledky hlasovania ako aj podklady tohto hlasovania boli
zverejnené na internetovej stránke mesta P.. Z obsahu spisu žalovaného je zrejmé, že
odvolanie žalobkyne z 18. októbra 2010 vybavil žalovaný listom z 10. novembra 2010, ktoré
sa považuje za rozhodnutie o odvolaní podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.. Preto
tvrdenie žalobkyne, že napáda fiktívne rozhodnutie žalovaného vydané v zmysle § 19 ods. 3
citovaného zákona nepovažoval súd za dôvodné. Súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie
žalobkyne v tom, že o odvolaní rozhodol správny orgán, ktorý na takéto rozhodnutie nebol
príslušný (mesto P.). Z obsahu spisu je zrejmé, že o odvolaní rozhodol žalovaný, t. j. primátor
mesta P. dňa 10. novembra 2010. Podľa názoru krajského súdu žalovaný vo veci rozhodol
v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z..
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že žalovanej náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania žalovaného nerozhodol
s odôvodnením, že v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti (OSP) sa o trovách
správneho orgánu nerozhoduje.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Citujúc ustanovenia § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 a 3 zákona o slobode informácií
poukazovala na to, že žalovanému dňa 04.10.2010 žiadnu žiadosť o sprístupnenie informácií
neposielala. Predmetná žiadosť bola adresovaná mestu P. nie žalovanému. Žalovaný v danom prípade nebol povinnou osobou v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám (§ 19
ods. 2 zákona o slobode informácií).
Rovnako tak nesúhlasila s dôvodením krajského súdu, že z obsahu spisu žalovaného
je zrejmé, že odvolanie žalobkyne z 25.10.2010 (nie z 18.10. 2010 ako nesprávne uvádza
krajský súd) vybavil listom zo dňa 10.11.2010 žalovaný. List zo dňa 10.11.2010 jednoznačne
podpísal žalovaný konajúci v mene mesta P. nie vo vlastnom mene – ako primátor.
Podľa názoru žalobkyne, ak by aj bolo privolené takémuto názoru súdu, znamenalo
by to, že aj list zo dňa 18.10.2010 by bol vybavením veci žalovaným a nie mestom P.. Listy
zo dňa 18.10.2010 a 10.11.2010 majú identickú hlavičku a podpis konajúcej osoby. Podľa
žalobkyne nemožno účelovo konštatovať, že nimi bola vec vybavená v 1. stupni raz mestom
P. a raz v 2. stupni žalovaným. Nemohlo preto dôjsť k naplneniu litery zákona o slobodnom
prístupe k informáciám, (rozhodovanie o veci v 2. stupňoch, keď je nesporné, že sa 2 x
rozhodlo iba v jednom stupni).
Na základe horeuvedeného žalobkyňa žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť
zrušením rozhodnutia správneho orgánu a vrátením veci žalovanému správnemu orgánu
na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila trovy konania vo výške 77,29 eura.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje odvolanie žalobcu
v plnom rozsahu za neopodstatnené a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/67/2010-
58 zo dňa 29.03.2011 za vecne a právne správny.
Mal za to, že je zrejmé, že písomnosť označená ako „Odvolanie proti rozhodnutiu
o nesprístupnení informácií zo dňa 18.10.2010 – odpoveď“ zo dňa 10.11.2010 je rozhodnutím
primátora Mesta P., ktorá skutočnosť bola riadne zistená v súdnom konaní prvostupňovým
súdom zo spisového materiálu a z tohto dôvodu je uvedené tvrdenie žalobcu nedôvodné.
Žalovaný taktiež uviedol, že prvostupňový súd sa riadne, zákonne a úplne vyporiadal
so všetkými tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe, pričom správne dospel k záveru o jej nedôvodnosti.
Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal rozhodnutie Krajského súdu
v Trenčíne ako vecne správne potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho
súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je plne dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy,
orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických
osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach
fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy OSP
(v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať
„zákonnosť“ postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,
ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd
„nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom
konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom
chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté
(§ 244 ods. 3 veta prvá OSP).
V zásade ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré musí mať náležitosti
z hľadiska materiálneho i formálneho práva. Formálne náležitosti správneho rozhodnutia
upravuje najmä základný procesný predpis – správny poriadok.
Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov
verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť
práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.
Výnimočne takéto rozhodnutie v skutočnosti nemusí existovať (napr. fikcia
rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. a rozhodnutia o odvolaní podľa
§ 19 ods. 3 citovaného zákona).
Právo na informácie je v oblasti územnej samosprávy vykonávané viacerými formami.
Orgány územnej samosprávy sprístupňujú a zverejňujú informácie napr. v zmysle § 25 ods. 7
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov alebo v zmysle
ustanovení zákona o slobode informácií.
Podľa § 1 zákona o slobode informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup
a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný
aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje zámer zákonodarcu,
čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, t. j. úpravou v tomto zákone sa má chrániť
reálne uplatnenie čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona
sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, ako aj tie
právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach
a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba
v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.
V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo
na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.
Podľa § 18 ods. 2 veta prvá zákona o slobode informácií ak povinná osoba žiadosti
nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.
Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala
rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým
odmietla poskytnúť informáciu (§ 18 ods. 3 veta prvá zákona o slobode informácií).
Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií proti rozhodnutiu povinnej osoby
o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia
rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie
sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby,
ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu,
o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej
správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy
(§ 19 ods. 2 zákona o slobode informácií).
Podľa § 4 ods. 1 zákona č 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon o obecnom zriadení“) obec
samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku,
všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto
úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.
Podľa § 24 ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 369/1990 Zb. predstaviteľom mesta
a jeho najvyšším výkonným orgánom je primátor mesta. Na jeho postavenie sa vzťahujú
ustanovenia tohto zákona o starostovi.
Podľa § 24 ods. 3 zákona č 369/1990 Zb. úlohy obecnej rady a obecného úradu plní
v mestách mestská rada a mestský úrad.
Podľa § 13 ods. 4 písm. c/ v spojení s § 24 ods. 2 veta druhá zákona č. 369/1990 Zb.
starosta (primátor) zastupuje obec (mesto) vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým
a fyzickým osobám.
Podľa § 13 ods. 5 v spojení s § 24 ods. 2 veta druhá zákona č. 369/1990 Zb. starosta
(primátor) je štatutárnym orgánom.
Podľa § 16 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. obecný (mestský)
úrad vypracúva písomné vyhotovenia rozhodnutí obce (mesta).
Podľa § 16 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 veta druhá a ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb.
prácu obecného (mestského) úradu riadi starosta (primátor).
Podľa zhora citovaného § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 221/2000 Z. z. možno podať opravné
prostriedky, ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo
nečinnosti povinnej osoby, ktorá spočíva v márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti
ustanovenej v § 17 citovaného zákona.
Pokiaľ ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, zveruje rozhodnutie
podľa tohto zákona obecným (mestským) úradom, možno pripustiť, že je vo vzťahu
k správnemu poriadku i k zákonu o obecnom zriadení v postavení osobitného zákona
a použije sa preto prednostne. Toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že nezbavuje
správny orgán povinnosti riadne vykonať odvolacie konanie a rozhodnutie náležite
odôvodniť, čím je všeobecne vo fiktívnom rozhodnutí naplnený nedostatok jeho
nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže nemá náležitosti § 47
zákona č. 71/1967 Zb..
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Povinnosťou správneho orgánu s poukazom na vyššie uvedené, je zaoberať
sa pri odôvodnení rozhodnutia všetkými skutkovými okolnosťami, vykonanými dôkazmi,
vyvodiť z týchto dôkazov skutkové a právne zistenia a potom voľným správnym uvážením
pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona o slobode informácií a medzí, ktoré zákon stanoví,
dospieť pri dodržiavaní logického výkladu k rozhodnutiu.
Postup odvolacieho orgánu je uvedený v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.
Odvolací orgán musí rozhodnúť do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou.
Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie (procesná
fikcia), ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Za deň doručenia tohto
rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia, čo je ďalšia procesná fikcia. V § 19 ods. 4 tohto zákona sa ustanovuje, že rozhodnutie o odmietnutí
žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý sa považujú
ustanovenia § 244 a nasl. OSP.
Napriek legislatívne neobvyklému zaradeniu súdnej ochrany k opravným
prostriedkom podľa správneho poriadku, v skutočnosti pri preskúmaní podľa § 19 ods. 4
zákona o slobode informácií ide o súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorá sa v tomto prípade realizuje prostredníctvom žaloby v správnom
súdnictve. Žaloba v správnom súdnictve, na základe ktorej sa môže preskúmať rozhodnutie
o odmietnutí žiadosti poskytnúť informáciu, nie je preto opravným prostriedkom.
Správny súd v súdnom konaní neskúma, či existujú dôvody pre sprístupnenie, ale skúma, či existujú dôvody pre nesprístupnenie.
Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) nebolo „legalizovať“ nečinnosť
povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale poskytnúť ochranu
tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií.
Fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov
podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, a preto bez ďalšieho zrušiteľné správnym súdom.
Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o odmietnutí žiadosti predchádza administratívne
konanie, ktoré sa, ak zákon o slobode informácií nemá iné ustanovenie, spravuje správnym
poriadkom (§ 22 ods. 1 zákona č. 221/2000 Z. z.). So zreteľom na niektoré jeho osobitosti
je nevyhnutné objasniť aj konanie, ktoré predchádza (musí predchádzať) podaniu žaloby.
Všeobecný predpis o správnom konaní sa vzťahuje aj na konanie, v ktorom o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb
rozhoduje pri výkone samosprávy obec (mesto) [§ 27 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 2 a ods. 3
zákona č. 369/1990 Zb.].
Podľa § 250d ods. 1 OSP predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu,
ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.
Administratívny spis tvoria všetky dokumenty týkajúce sa tej istej veci. Za „spisy
žalovaného správneho orgánu“ súdna prax považuje iba úplný, riadne zažurnalizovaný
a originálny spisový materiál orgánu verejnej správy v danej veci, spisy musia obsahovať aj originály dokladov o doručení rozhodnutí, aby nevznikli pochybnosti o postupnosti
jednotlivých procesných úkonov a o úplnosti spisu.
V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu
napr. uznesenie sp. zn. 8Sžo/6/2010) ak žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj
administratívny spis, prípadne predloží neúplný spis, alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže
náležité preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore
so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o začatí správneho konania,
prípadnom doplnení návrhu na začatie správneho konania, o priebehu dokazovania, označenie
skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré
nie a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho konania. Za takej
situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu
vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu
odporcom zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto
je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho
spisu alebo fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
nepreskúmateľné, čo samo osebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí
správneho orgánu a vrátenie žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 3 OSP.
Ak dôjde k odmietnutiu požadovanej informácie alebo k márnemu uplynutiu lehoty
(prípadne aj predĺženej) na rozhodnutie o žiadosti o informáciu, žiadateľ môže podať
odvolanie podľa všeobecných predpisov o správnom konaní [zákon č. 71/1967 Zb.
o správnom konaní (správny poriadok), v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny
poriadok“)].
Ako je uvedené v citovanom ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 221/2000 Z. z.
informácií odvolanie sa podáva do 15 dní od odmietnutia poskytnúť informáciu alebo
od márneho uplynutia lehoty povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať
a rozhoduje o ňom nadriadený povinnej osoby; ak ide o rozhodnutie obecného úradu,
je ním starosta (primátor) a o odvolaní proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy,
ktoré je napadnuteľné len rozkladom, rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.
Niet pochýb o tom, že prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom
demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny základnych práv a slobôd a Ústavy
Slovenskej republiky došlo aju nás k prechodu od koncepcie diskrétnosti verejnej správy
(štátnej správy i samosprávy) k princípu piblicity správy (t. j. jej otvorenosti a transparentnosti). Tým sa zmanilo základné právne-filozofické východisko pri riešení
otázky prístupu vrejnosti k informáciam o činnosti verejnej správy v tom zmysle, že teraz
majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciam okrem tých, ktoré
sú osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené.
Zmyseľom informovanosti fyzických i právnických osôb o verejnej moci je pre túto
moc samu esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti
jej zneužitiu.
Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho a tým aj vynutiteľného práva na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci.
Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciam má tiež priaznivý
vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podielať sa na verejnom
živote. Situácie, kedy samotné získavanie podkladových informáciií robí občanom problémy,
sú pre nich demotivujúce, pretože tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu
vecí verejných.
Z hľadiska zhora uvedených zákoných ustanovení a teoretických východísk a zásad
bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú vec, pričom z nich nesporne vyplýva, že žalovaný
ale ani správny súd v danej veci nepostupovali v súlade so zákonom.
Z obsahu predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
aj „najvyšší súd“) zistil, že žalobkyňa svojou žiadosťou zo dňa 04. októbra 2010 požiadala
o sprístupnenie informácií ohľadom výpočtu rozdielnej sadzby dane z nehnuteľností
pre mesto P. určené vo VZN č. 1/2008 a jeho doplnkoch. Na túto žiadosť bola daná
odpoveď pod. č. 2010/03096 dňa 18. októbra 2010 na hlavičkovom papieri mesta P.
s podpisom primátora mesta P. Ing. M. M. a odtlačkom guľatej pečiatky mesta P.. Proti
tomuto „rozhodnutiu“ podala žalovaná dňa 25. októbra 2010 odvolanie považujúc
rozhodnutie za nesprávne a nezákonné odpovede v ňom za účelové a neuspokojivé
a dožadovala sa korektného sprístupnenia požadovaných informácií. Na toto odvolanie
obdržala žalobkyňa list označený ako „Odvolanie proti rozhodnutiu o nesprístupnení
informácií zo dňa 18.10.2010 - odpoveď“ taktiež na hlavičkovom papieri mesta P. s podpisom primátora mesta P. Ing. M. M. a odtlačkom guľatej pečiatky mesta P..
Treba vytknúť krajskému súdu, že ponechal celkom bez povšimnutia, že na jeho
žiadosť o doručenie „originálu spisu, ktorý sa vzťahuje na vec“ zo 07. decembra 2010, žalovaný dňa 25. marca 2011 zaslal faxom do kancelárie predsedu súdu VZN č. 1/2008
a jeho doplnky č. 1 a č. 2 a list z 28. marca 2011 adresovaný súdu nazvaný „Zdôvodnenie
náväznosti VZN č. 5/2009 o dani z nehnuteľnosti pre mesto P. na VZN č. 1/2008 o dani
z nehnuteľnosti pre mesto P.“, ktorý nebol ani dostatočne čitateľný. Tým sú napadnuté
rozhodnutia nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu (§ 250j ods. 3 OSP).
Taktiež sa krajský súd náležite nevysporiadal s formálnymi vadami „rozhodnutí“,
ktoré, ako správne namieta žalobkyňa v odvolaní, sú obe vydané tým istým subjektom,
(resp. nie je u nich možné zo žiadneho ich formálneho znaku ani z obsahu rozlíšiť,
že tomu tak nie je), a nespĺňajú ani náležitosti stanovené správnym poriadkom.
„Rozhodnutie“ vydané na základe odvolania žalobkyne je aj nepreskúmateľné pre nedostatok
jeho dôvodov.
Najvyšší súd sa preto nemohol nestotožniť s názorom krajského súdu ani s odôvodnením jeho rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho súdu nebolo tiež možné
opomenúť, že odpovede uvedené v „rozhodnutí“ z 18. októbra 2010 č. sp. 2010/03096 sú skôr
výsmechom či iróniou, ako zákonu zodpovedajúcou odpoveďou na žiadosť žalobkyne.
Preto krajský súd pochybil, keď žalobu žalobcu zamietol.
Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd podľa § 250 ods. 3 veta prvá OSP v spojení
s § 250ja ods. 2 veta druhá OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil
všetky žalobou napadnuté rozhodnutia a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. V ďalšom konaní sú orgány verejnej správy povinné postupovať v súlade
so zákonom o slobode informácii, zákonom o obecnom zriadení i správnym poriadkom,
a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť, tak aby nové rozhodnutie zodpovedalo uvedeným
zákonom a ich účelu.
V ďalšom konaní správny orgán je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
(§ 250ja ods. 4 OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal
ich náhradu v sume 592,40 eura, ktorá suma pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok
2 x 66,00 eur, z náhrady trov právneho zastúpenia v uplatnenom rozsahu za 2 úkony právnej
služby vykonané právnou zástupkyňou v roku 2010 vo výške 1/6 výpočtového základu po 120,23 eura (príprava a prevzatie veci, podanie žaloby na krajský súd) podľa § 11 ods. 4
a § 14 ods. 1 písm. a/ a b/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení účinnom od 01. júna 2010 plus dvakrát paušál v sume 7,21 eura (nie 7,41 eura ako
účtovala právna zástupkyňa) v zmysle 16 ods. 3 cit. vyhlášky, plus 19 % DPH (nie 20 % ako
účtovala právna zástupkyňa) podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky v sume 48,43 eura a za jeden
úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 (podanie odvolania) 123,50 eura, paušál v sume
7,41 eura, plus 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky v sume 26,18 eura, ktorú náhradu
je žalovaný povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom
P., č. účtu X., vedený v S., a. s., pobočka Trenčín, do troch dní (§ 149 ods. 1 OSP v spojení s
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 08. novembra 2011
JUDr. Jana B a r i c o v á, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková