5Sži/5/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti M., a. s., P., so sídlom X.P.,

zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom P., proti žalovanému

Primátorovi mesta P., so sídlom Štefánikova 821/21, P., zastúpenému JUDr. P. L.,

advokátom so sídlom S., o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného,

o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 29. marca 2011, č. k.

13S/67/2010-58, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne

z 29. marca 2011, č. k. 13S/67/2010-58   m e n í   tak, že fiktívne rozhodnutie Primátora

mesta P., v spojení s rozhodnutím č. sp. 2010/03096 z 10. novembra 2010 ako aj rozhodnutie

č. sp. 2010/03096 z 18. októbra 2010   z r u š u j e   a v e c   v r a c i a žalovanému na ďalšie

konanie.

Žalovaný   j e   p o v i n n ý   zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 592,40

eura na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom P., č. účtu X., vedený v S.,

a. s., pobočka Trenčín, do troch dní.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou

sa domáhala zrušenia rozhodnutia mesta Puchov zo dňa 18. októbra 2010, ktorým jej mesto P.

nesprístupnilo požadované informácie, ako aj zrušenia rozhodnutia mesta P. zo dňa 10.

novembra 2011, ktorým bolo zamietnuté jej odvolanie zo dňa 25. októbra 2010 a tiež

fiktívneho rozhodnutie žalovaného o jej odvolaní zo dňa 25. októbra 2010.

Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 244 ods. 1 a § 247 ods. 1

OSP a § 1 a § 19 ods. 2 a 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) a tým,

že sa nestotožnil s tvrdením žalobkyne, že na podané otázky v žiadosti o sprístupnenie

informácií nedostala kvalifikovanú odpoveď. Sprístupnenie informácií sa týkali Všeobecne

záväzného nariadenia (ďalej aj „VZN“) č. 1/2008, ktoré bolo prijaté hlasovaním mestského

zastupiteľstva mesta P. v súlade so zákonom č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení

neskorších prepisov s tým, že výsledky hlasovania ako aj podklady tohto hlasovania boli

zverejnené na internetovej stránke mesta P.. Z obsahu spisu žalovaného je zrejmé, že

odvolanie žalobkyne z 18. októbra 2010 vybavil žalovaný listom z 10. novembra 2010, ktoré

sa považuje za rozhodnutie o odvolaní podľa § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z.. Preto

tvrdenie žalobkyne, že napáda fiktívne rozhodnutie žalovaného vydané v zmysle § 19 ods. 3

citovaného zákona nepovažoval súd za dôvodné. Súd nepovažoval za dôvodné ani tvrdenie

žalobkyne v tom, že o odvolaní rozhodol správny orgán, ktorý na takéto rozhodnutie nebol

príslušný (mesto P.). Z obsahu spisu je zrejmé, že o odvolaní rozhodol žalovaný, t. j. primátor

mesta P. dňa 10. novembra 2010. Podľa názoru krajského súdu žalovaný vo veci rozhodol

v súlade so zákonom č. 211/2000 Z. z..

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,

že žalovanej náhradu trov konania nepriznal. O trovách konania žalovaného nerozhodol

s odôvodnením, že v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti (OSP) sa o trovách

správneho orgánu nerozhoduje.

Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie namietajúc

nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.

Citujúc ustanovenia § 2 ods. 1 a § 3 ods. 1 a 3 zákona o slobode informácií

poukazovala na to, že žalovanému dňa 04.10.2010 žiadnu žiadosť o sprístupnenie informácií

neposielala. Predmetná žiadosť bola adresovaná mestu P. nie žalovanému. Žalovaný v danom prípade nebol povinnou osobou v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám (§ 19

ods. 2 zákona o slobode informácií).

Rovnako tak nesúhlasila s dôvodením krajského súdu, že z obsahu spisu žalovaného

je zrejmé, že odvolanie žalobkyne z 25.10.2010 (nie z 18.10. 2010 ako nesprávne uvádza

krajský súd) vybavil listom zo dňa 10.11.2010 žalovaný. List zo dňa 10.11.2010 jednoznačne

podpísal žalovaný konajúci v mene mesta P. nie vo vlastnom mene – ako primátor.

Podľa názoru žalobkyne, ak by aj bolo privolené takémuto názoru súdu, znamenalo

by to, že aj list zo dňa 18.10.2010 by bol vybavením veci žalovaným a nie mestom P.. Listy

zo dňa 18.10.2010 a 10.11.2010 majú identickú hlavičku a podpis konajúcej osoby. Podľa

žalobkyne nemožno účelovo konštatovať, že nimi bola vec vybavená v 1. stupni raz mestom

P. a raz v 2. stupni žalovaným. Nemohlo preto dôjsť k naplneniu litery zákona o slobodnom

prístupe k informáciám, (rozhodovanie o veci v 2. stupňoch, keď je nesporné, že sa 2 x

rozhodlo iba v jednom stupni).

Na základe horeuvedeného žalobkyňa žiadala rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť

zrušením rozhodnutia správneho orgánu a vrátením veci žalovanému správnemu orgánu

na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnila trovy konania vo výške 77,29 eura.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že považuje odvolanie žalobcu

v plnom rozsahu za neopodstatnené a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/67/2010-

58 zo dňa 29.03.2011 za vecne a právne správny.

Mal za to, že je zrejmé, že písomnosť označená ako „Odvolanie proti rozhodnutiu

o nesprístupnení informácií zo dňa 18.10.2010 – odpoveď“ zo dňa 10.11.2010 je rozhodnutím

primátora Mesta P., ktorá skutočnosť bola riadne zistená v súdnom konaní prvostupňovým

súdom zo spisového materiálu a z tohto dôvodu je uvedené tvrdenie žalobcu nedôvodné.

Žalovaný taktiež uviedol, že prvostupňový súd sa riadne, zákonne a úplne vyporiadal

so všetkými tvrdeniami žalobcu uvedenými v žalobe, pričom správne dospel k záveru o jej nedôvodnosti.

Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal rozhodnutie Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správne potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho

súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211

ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolanie

žalobkyne je plne dôvodné.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, štátnej správy,

orgánov územnej samosprávy ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických

osôb ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.  

Základným cieľom konania v správnom súdnictve podľa piatej časti druhej hlavy OSP

(v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý rozsudok krajského súdu) je preskúmavať

„zákonnosť“ postupov a rozhodnutí orgánov verejnej správy. Úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,

ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať do úvahy, že správny súd

„nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom

konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom

chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté

(§ 244 ods. 3 veta prvá OSP).

V zásade ide o rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktoré musí mať náležitosti

z hľadiska materiálneho i formálneho práva. Formálne náležitosti správneho rozhodnutia

upravuje najmä základný procesný predpis – správny poriadok.

Podľa nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky i rozhodnutí Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov

verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť

práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.

Výnimočne takéto rozhodnutie v skutočnosti nemusí existovať (napr. fikcia

rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. a rozhodnutia o odvolaní podľa

§ 19 ods. 3 citovaného zákona).

Právo na informácie je v oblasti územnej samosprávy vykonávané viacerými formami.

Orgány územnej samosprávy sprístupňujú a zverejňujú informácie napr. v zmysle § 25 ods. 7

zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov alebo v zmysle

ustanovení zákona o slobode informácií.

Podľa § 1 zákona o slobode   informácií, tento zákon upravuje podmienky, postup

a rozsah slobodného prístupu k informáciám. V poznámke k tomuto ustanoveniu je citovaný

aj čl. 26 ústavy, ktorá síce nemá normatívnu povahu, ale vyjadruje   zámer zákonodarcu,

čo sa týka účelu zákona o slobode informácií, t. j. úpravou v tomto zákone sa má chrániť

reálne uplatnenie čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona

sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, ako aj tie

právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach

a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba

v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

V zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo

na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii.

Podľa § 18 ods. 2 veta prvá zákona o slobode   informácií ak povinná osoba žiadosti

nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie.

Ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala

rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým

odmietla poskytnúť informáciu (§ 18 ods. 3 veta prvá zákona o slobode informácií).

Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode   informácií proti rozhodnutiu povinnej osoby

o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie

sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby,

ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu,

o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej

správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy

(§ 19 ods. 2 zákona o slobode informácií).

Podľa § 4 ods. 1 zákona č 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon o obecnom zriadení“) obec

samostatne rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku,

všetky záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto

úkony podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

Podľa § 24 ods. 2 veta prvá a druhá zákona č. 369/1990 Zb. predstaviteľom mesta

a jeho najvyšším výkonným orgánom je primátor mesta. Na jeho postavenie sa vzťahujú

ustanovenia tohto zákona o starostovi.

Podľa § 24 ods. 3 zákona č 369/1990 Zb. úlohy obecnej rady a obecného úradu plní

v mestách mestská rada a mestský úrad.

Podľa § 13 ods. 4 písm. c/ v spojení s § 24 ods. 2 veta druhá zákona č. 369/1990 Zb.

starosta (primátor) zastupuje obec (mesto) vo vzťahu k štátnym orgánom, k právnickým

a fyzickým osobám.

Podľa § 13 ods. 5 v spojení s § 24 ods. 2 veta druhá zákona č. 369/1990 Zb. starosta

(primátor) je štatutárnym orgánom.

Podľa § 16 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb. obecný (mestský)

úrad vypracúva písomné vyhotovenia rozhodnutí obce (mesta).

Podľa § 16 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 veta druhá a ods. 3 zákona č. 369/1990 Zb.

prácu obecného (mestského) úradu riadi starosta (primátor).

Podľa zhora citovaného § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 221/2000 Z. z. možno podať opravné

prostriedky, ktorými sa žiadateľ môže brániť proti odmietnutiu požadovanej informácie alebo

nečinnosti povinnej osoby, ktorá spočíva v márnom uplynutí lehoty na rozhodnutie o žiadosti

ustanovenej v § 17 citovaného zákona.

Pokiaľ ustanovenie § 19 ods. 2 zákona o slobode informácií, zveruje rozhodnutie

podľa tohto zákona obecným (mestským) úradom, možno pripustiť, že je vo vzťahu

k správnemu poriadku i k zákonu o obecnom zriadení v postavení osobitného zákona

a použije sa preto prednostne. Toto ustanovenie je potrebné vykladať tak, že nezbavuje

správny orgán povinnosti riadne vykonať odvolacie konanie a rozhodnutie náležite

odôvodniť, čím je všeobecne vo fiktívnom rozhodnutí naplnený nedostatok jeho

nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov, keďže nemá náležitosti § 47

zákona č. 71/1967 Zb..

Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán

uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený

pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe

ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Povinnosťou správneho orgánu s poukazom na vyššie uvedené, je zaoberať

sa pri odôvodnení rozhodnutia všetkými skutkovými okolnosťami, vykonanými dôkazmi,

vyvodiť z týchto dôkazov skutkové a právne zistenia a potom voľným správnym uvážením

pri rešpektovaní zmyslu a účelu zákona o slobode informácií a medzí, ktoré zákon stanoví,

dospieť pri dodržiavaní logického výkladu k rozhodnutiu.

Postup odvolacieho orgánu je uvedený v § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.

Odvolací orgán musí rozhodnúť do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou.

Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie (procesná

fikcia), ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil. Za deň doručenia tohto

rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia, čo je ďalšia procesná fikcia. V § 19 ods. 4 tohto zákona sa ustanovuje, že rozhodnutie o odmietnutí

žiadosti možno preskúmať v súdnom konaní podľa osobitného zákona, za ktorý sa považujú

ustanovenia § 244 a nasl. OSP.

Napriek legislatívne neobvyklému zaradeniu súdnej ochrany k opravným

prostriedkom podľa správneho poriadku, v skutočnosti pri preskúmaní podľa § 19 ods. 4

zákona o slobode informácií ide o súdnu ochranu v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy

Slovenskej republiky, ktorá sa v tomto prípade realizuje prostredníctvom žaloby v správnom

súdnictve. Žaloba v správnom súdnictve, na základe ktorej sa môže preskúmať rozhodnutie

o odmietnutí žiadosti poskytnúť informáciu, nie je preto opravným prostriedkom.

Správny súd v súdnom konaní neskúma, či existujú dôvody pre sprístupnenie, ale skúma, či existujú dôvody pre nesprístupnenie.

Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona

č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) nebolo „legalizovať“ nečinnosť

povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale poskytnúť ochranu

tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií.

Fiktívne rozhodnutie je už svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov

podľa § 250j ods. 2 písm. d/ OSP, a preto bez ďalšieho zrušiteľné správnym súdom.

Súdnemu preskúmaniu rozhodnutia o odmietnutí žiadosti predchádza administratívne

konanie, ktoré sa, ak zákon o slobode informácií nemá iné ustanovenie, spravuje správnym

poriadkom (§ 22 ods. 1 zákona č. 221/2000 Z. z.). So zreteľom na niektoré jeho osobitosti

je nevyhnutné objasniť aj konanie, ktoré predchádza (musí predchádzať) podaniu žaloby.

Všeobecný predpis o správnom konaní sa vzťahuje aj na konanie, v ktorom o právach,

právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb

rozhoduje pri výkone samosprávy obec (mesto) [§ 27 ods. 2 v spojení s § 24 ods. 2 a ods. 3

zákona č. 369/1990 Zb.].

Podľa § 250d ods. 1 OSP predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu,

ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.

Administratívny spis tvoria všetky dokumenty týkajúce sa tej istej veci. Za „spisy

žalovaného správneho orgánu“ súdna prax považuje iba úplný, riadne zažurnalizovaný

a originálny spisový materiál orgánu verejnej správy v danej veci, spisy musia obsahovať aj originály dokladov o doručení rozhodnutí, aby nevznikli pochybnosti o postupnosti

jednotlivých procesných úkonov a o úplnosti spisu.

V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri k tomu

napr. uznesenie sp. zn. 8Sžo/6/2010) ak žalovaný správny orgán vôbec nepredloží svoj

administratívny spis, prípadne predloží neúplný spis, alebo len fotokópiu spisu, súd nemôže

náležité preskúmať, či správny orgán postupoval a rozhodol v súlade alebo v rozpore

so zákonom. Súdu v takom prípade chýbajú základné informácie o začatí správneho konania,

prípadnom doplnení návrhu na začatie správneho konania, o priebehu dokazovania, označenie

skutočností, ktoré správny orgán považoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci a ktoré

nie a prečo, ako aj informácie o možnom zastúpení účastníkov správneho konania. Za takej

situácie súd v správnom súdnictve nemôže posúdiť, či rozhodnutie správneho orgánu

vychádzalo zo správneho alebo nesprávneho posúdenia veci, či zistenie skutkového stavu

odporcom zodpovedá obsahu spisu, či je dostačujúce pre posúdenie veci. Preto

je pri nepredložení administratívneho spisu, pri predložení nekompletného administratívneho

spisu alebo fotokópie administratívneho spisu rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

nepreskúmateľné, čo samo osebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutých rozhodnutí

správneho orgánu a vrátenie žalovanému na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 3 OSP.

Ak dôjde k odmietnutiu požadovanej informácie alebo k márnemu uplynutiu lehoty

(prípadne aj predĺženej) na rozhodnutie o žiadosti o informáciu, žiadateľ môže podať

odvolanie podľa všeobecných predpisov o správnom konaní [zákon č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok), v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“)].

Ako je uvedené v citovanom ustanovení § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 221/2000 Z. z.

informácií odvolanie sa podáva do 15 dní od odmietnutia poskytnúť informáciu alebo

od márneho uplynutia lehoty povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať

a rozhoduje o ňom nadriadený   povinnej   osoby;   ak   ide o rozhodnutie obecného   úradu,

je ním starosta (primátor) a o odvolaní proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy,

ktoré je napadnuteľné len rozkladom, rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

Niet pochýb o tom, že prihlásením sa Slovenskej republiky k princípom

demokratického právneho štátu, resp. prijatím Listiny základnych práv a slobôd a Ústavy

Slovenskej republiky   došlo aju nás k prechodu od koncepcie diskrétnosti verejnej správy

(štátnej správy i samosprávy) k princípu piblicity správy (t. j. jej otvorenosti a transparentnosti). Tým sa zmanilo základné právne-filozofické východisko pri riešení

otázky prístupu vrejnosti k informáciam o činnosti verejnej správy v tom zmysle, že teraz

majú v zásade všetci právny nárok na prístup ku všetkým informáciam okrem tých, ktoré

sú osobitným zákonom a taxatívne a iba z nevyhnutných dôvodov vylúčené.

Zmyseľom informovanosti fyzických i právnických osôb o verejnej moci je pre túto

moc samu esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti

jej zneužitiu.

Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho a tým aj vynutiteľného práva na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci.

Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciam má tiež priaznivý

vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podielať sa na verejnom

živote. Situácie, kedy samotné získavanie podkladových informáciií robí občanom problémy,

sú pre nich demotivujúce, pretože tým nadobúdajú pocit nemožnosti účinne ovplyvniť správu

vecí verejných.

Z hľadiska zhora uvedených zákoných ustanovení a teoretických východísk a zásad

bolo potrebné posúdiť aj preskúmavanú vec, pričom z nich nesporne vyplýva, že žalovaný

ale ani správny súd v danej veci nepostupovali v súlade so zákonom.

Z obsahu predloženého spisového materiálu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

aj „najvyšší súd“) zistil, že žalobkyňa svojou žiadosťou zo dňa 04. októbra 2010 požiadala

o sprístupnenie informácií ohľadom výpočtu rozdielnej sadzby dane z nehnuteľností

pre mesto P. určené vo VZN č. 1/2008 a jeho doplnkoch. Na túto žiadosť bola daná

odpoveď pod. č. 2010/03096 dňa 18. októbra 2010 na hlavičkovom papieri mesta P.

s podpisom primátora mesta P. Ing. M. M. a odtlačkom guľatej pečiatky mesta P.. Proti

tomuto „rozhodnutiu“ podala žalovaná dňa 25. októbra 2010 odvolanie považujúc

rozhodnutie za nesprávne a nezákonné odpovede v ňom za účelové a neuspokojivé

a dožadovala sa korektného sprístupnenia požadovaných informácií. Na toto odvolanie

obdržala žalobkyňa list označený ako „Odvolanie proti rozhodnutiu o nesprístupnení

informácií zo dňa 18.10.2010 - odpoveď“ taktiež na hlavičkovom papieri mesta P. s podpisom primátora mesta P. Ing. M. M. a odtlačkom guľatej pečiatky mesta P..

Treba vytknúť krajskému súdu, že ponechal celkom bez povšimnutia, že na jeho

žiadosť o doručenie „originálu spisu, ktorý sa vzťahuje na vec“ zo 07. decembra 2010, žalovaný dňa 25. marca 2011 zaslal faxom do kancelárie predsedu súdu VZN č. 1/2008

a jeho doplnky č. 1 a č. 2 a list z 28. marca 2011 adresovaný súdu nazvaný „Zdôvodnenie

náväznosti VZN č. 5/2009 o dani z nehnuteľnosti pre mesto P. na VZN č. 1/2008 o dani

z nehnuteľnosti pre mesto P.“, ktorý nebol ani dostatočne čitateľný. Tým sú napadnuté

rozhodnutia nepreskúmateľné pre neúplnosť spisov správneho orgánu (§ 250j ods. 3 OSP).

Taktiež sa krajský súd náležite nevysporiadal s formálnymi vadami „rozhodnutí“,

ktoré, ako správne namieta žalobkyňa v odvolaní, sú obe vydané tým istým subjektom,

(resp. nie je u nich možné zo žiadneho ich formálneho znaku ani z obsahu rozlíšiť,

že tomu tak nie je), a nespĺňajú ani náležitosti stanovené správnym poriadkom.

„Rozhodnutie“ vydané na základe odvolania žalobkyne je aj nepreskúmateľné pre nedostatok

jeho dôvodov.

Najvyšší súd sa preto nemohol nestotožniť s názorom krajského súdu ani s odôvodnením jeho rozhodnutia. Podľa názoru najvyššieho súdu nebolo tiež možné

opomenúť, že odpovede uvedené v „rozhodnutí“ z 18. októbra 2010 č. sp. 2010/03096 sú skôr

výsmechom či iróniou, ako zákonu zodpovedajúcou odpoveďou na žiadosť žalobkyne.

Preto krajský súd pochybil, keď žalobu žalobcu zamietol.

Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší súd podľa § 250 ods. 3 veta prvá OSP v spojení

s § 250ja ods. 2 veta druhá OSP napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zrušil

všetky žalobou napadnuté rozhodnutia a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie. V ďalšom konaní sú orgány verejnej správy povinné postupovať v súlade

so zákonom o slobode informácii, zákonom o obecnom zriadení i správnym poriadkom,

a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť, tak aby nové rozhodnutie zodpovedalo uvedeným

zákonom a ich účelu.

V ďalšom konaní správny orgán je viazaný právnym názorom najvyššieho súdu

(§ 250ja ods. 4 OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 2 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP § 151 ods. 1 a 5 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak, že v súdnom konaní úspešnej žalobkyni priznal

ich náhradu v sume 592,40 eura, ktorá suma pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok

2 x 66,00 eur, z náhrady trov právneho zastúpenia v uplatnenom rozsahu za 2 úkony právnej

služby vykonané právnou zástupkyňou v roku 2010 vo výške 1/6 výpočtového základu po 120,23 eura (príprava a prevzatie veci, podanie žaloby na krajský súd) podľa § 11 ods. 4

a § 14 ods. 1 písm. a/ a b/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení účinnom od 01. júna 2010 plus dvakrát paušál v sume 7,21 eura (nie 7,41 eura ako

účtovala právna zástupkyňa) v zmysle 16 ods. 3 cit. vyhlášky, plus 19 % DPH (nie 20 % ako

účtovala právna zástupkyňa) podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky v sume 48,43 eura a za jeden

úkon právnej služby vykonaný v roku 2011 (podanie odvolania) 123,50 eura, paušál v sume

7,41 eura, plus 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky v sume 26,18 eura, ktorú náhradu

je žalovaný povinný zaplatiť na účet Advokátskej kancelárie JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom

P., č. účtu X., vedený v S., a. s., pobočka Trenčín, do troch dní (§ 149 ods. 1 OSP v spojení s

§ 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 08. novembra 2011

  JUDr. Jana B a r i c o v á, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková