UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu EUREA, občianske združenie, so sídlom Tupého 25/A, Bratislava, IČO: 30 794 242, zastúpeného JUDr. Vladimírom Šárnikom, advokátom so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného z 08. novembra 2011, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/3/2012-24 z 27. februára 2013, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. 2S/3/2012-24 z 27. februára 2013 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len,,OSP“) zastavil konanie o žalobe žalobcu o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného z 08. novembra 2011. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“ alebo „zákon č. 211/2000 Z. z.“), § 57 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), keď s ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov posudzujúc, či zákonná 15-dňová lehota podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií na rozhodnutie o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu povinnej osoby začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej republiky už dňom nasledujúcim po doručení rozkladu proti rozhodnutiu žalovaného č. KM- 918-002/SI-2011 (dňa 25. októbra 2011), alebo až dňom nasledujúcim po predložení rozkladu povinnou osobou spolu so spisom rozkladovej komisii Ministra vnútra Slovenskej republiky, dospel k záveru, že vzhľadom na najaktuálnejší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sži/19/2012 zo 04. decembra 2012 povinná osoba v súlade s § 57 ods. 2 správneho poriadku, ktorého právnemu režimu konanie podľa zákona o slobode informácií v otázkach osobitne neupravenýchpodlieha, predložila rozklad žalobcu spolu so spisom v rámci zákonnej 30 dňovej lehoty dňa 14. novembra 2011; nasledujúcim dňom začala plynúť Ministrovi vnútra Slovenskej republiky, oprávnenému rozhodnúť o rozklade, zákonná 15- dňová lehota podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, ktorú minister dodržal a rozhodnutím č. SLV-OLVS-143/20II zo dňa 29. novembra 2011 zrušil rozhodnutie povinnej osoby č. KM-918-002/SI-2011 z 12. októbra 2011 a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie. Z uvedených dôvodov bol Krajský súd v Bratislave toho názoru, že fikcia vydania druhostupňového rozhodnutia, ktorým by bolo potvrdené rozhodnutie povinnej osoby o nesprístupnení žalobcom požadovanej informácie, nenastala, a preto fiktívne rozhodnutie, ktoré žalobca napadol žalobou na súde, neexistuje. Keďže neexistujúce rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmania súdom. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s 246c ods. 1 OSP a žiadnemu účastníkovi nebolo priznané právo na náhradu trov konania, nakoľko konanie vo veci bolo zastavené.
Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie nestotožniac sa s konštatovaním krajského súdu o nejednotnej rozhodovacej praxi, pretože táto jednotná bola a žalovaný ju tvrdohlavo ignoroval, až napokon došlo k zmene rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sži/19/2012. Poukazujúc na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z r. 2003 a zmätočný a šikanózny postup žalovaného zotrval na svojom názore ohľadom plynutia odvolacej lehoty. Žiadal uznesenie krajského súdu o zastavení konania zrušiť.
Žalovaný odvolací návrh nepodal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.
Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť § 247ods. 2 OSP.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci malo byť podľa obsahu žaloby fiktívne rozhodnutie žalovaného z 08. novembra 2011 „vydané“ v konaní podľa zákona o slobode informácií.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v prvom rade dáva do pozornosti, že zmyslom a účelom zákona o slobode informácií, je poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí.
Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) nebolo „legalizovať“ nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií.
Fikcia rozhodnutia vlastne predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a s prihliadnutím na účel zákona sa má aplikovať táto možnosť iba potiaľ, pokiaľ nebolo vo veci vydané vecné rozhodnutie, pričom ak bolo takéto rozhodnutie vydané „fiktívne rozhodnutie“ sa stáva bezpredmetným.
V prípade, že by sa akceptoval názor žalobcu, rozhodnutie by sa zrušilo iba pre to, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré však vzhľadom na už prejavenú správnu úvahu reálne neprivodia iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre žiadateľa informácie a formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre žalobcu vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie.
Pokiaľ ide o aplikáciu a vzájomný vzťah ustanovení § 57 správneho poriadku (v spojení s § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií) a § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií najvyšší súd v súlade s ustanovením § 250ja ods. 7 OSP poukazuje na dôvody rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 04. decembra 2012 sp. zn. 3Sži/19/2012, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje a ktorého text uvádza : „...spor o zákonnosť rozhodnutia žalovaného spočíva vo výklade ustanovenia § 19 ods. 3 veta prvá zákona č. 211/2000 Z. z., a to s ohľadom na skutočnosť, že uvedené ustanovenie spája povinnosť rozhodnúť o odvolaní do 15 dní, od právnej skutočnosti, ktorá je vymedzená ako odvolanie „doručenie odvolania povinnou osobou“. Uvedené ustanovenie vychádza z doručenia odvolania povinnou osobou a nie z doručenia odvolania žiadateľom. Toto ustanovenie teda nepredpokladá situáciu, že žiadateľ podá odvolanie priamo na odvolacom orgáne. Naopak toto ustanovenie systematicky nadväzuje na subsidiárnu aplikáciu ustanovení správneho poriadku na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z.. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy v správnom konaní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právne situácie neupravené zákonom č. 211/2000 Z. z. sa subsidiárne aplikuje správny poriadok. Odvolacie konanie je takýmto spôsobom subsidiárne upravené v správnom poriadku. Najvyšší súd v prvom rade poukazuje na ustanovenie § 54 ods. 1 správneho poriadku, podľa ktorého odvolanie sa podáva na správnom orgáne, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Vychádza sa tu z predpokladu, že konanie sa vedie v administratívnom spise a administratívny spis vedie a má ho k dispozícii prvostupňový orgán, preto odvolanie sa podáva na správnom orgáne prvého stupňa. V nadväznosti na podané odvolanie správny orgán má v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku možnosť vybaviť vec autoremedúrou a o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Následne, ak nezvolí tento procesný postup v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania. V tomto kontexte najvyšší súd dospel k záveru, že ustanovenie § 19 ods. 3 prvá veta zákona č. 211/2000 Z. z. počíta s týmto procesom predkladania spisu prvostupňovým správnym orgánom, a preto sa ustanovuje 15 dňová lehota na rozhodnutie od doručenia odvolania povinnou osobou, tzn. od doručenia odvolania spolu so spisovým materiálom. Tento postup sa primerane aplikuje na konanie o rozklade (§ 61 ods. 3 správneho poriadku). Rozhodnutiu o rozklade predchádza procesný postup rozkladovej komisie a vyhotovenie návrhu rozkladovou komisiou, ktorá vykonáva procesné úkony spojené s predložením veci na rozhodnutie o rozklade, obdobne ako správnyorgán prvého stupňa. Rozkladová komisia preto tieto úkony robí najneskôr v lehote podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku. Podľa názoru najvyššieho súdu zmienená subsidiárna aplikácia správneho poriadku i na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z. z. je v súlade s princípom dobrej verejnej správy.“
Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v uznesení sp. zn. 6Sži/3/2013 z 24. júla 2013.
V danej veci bolo obsahom pripojeného spisového materiálu preukázané, že žalobca dňa 06. októbra 2011 požiadal o sprístupnenie uznesení vyšetrovateľa Úradu boja proti korupcii o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia 44-ročnému Jánovi G., štatutárnemu zástupcovi Informačného centra. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky Prezídium Policajného zboru úrad boja proti korupcii ako povinná osoba vydalo dňa 12. októbra 2011 pod č. KM-918-002/SI-2011 rozhodnutie, ktorým žiadosti nevyhovelo. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca dňa 24. októbra 2011rozklad. Povinná osoba predložila vec osobitnej komisii ministra vnútra Slovenskej republiky pre prípravu návrhov a rozhodnutí o rozkladoch v prílohe listu zo dňa 11. novembra 2011, ktorý bol odoslaný dňa 14. novembra 2011. Odbor komunikácie a prevencie kancelárie prezidenta Policajného zboru odstúpil spis rozkladovej komisii odboru legislatívy, verejnej správy, sekcie legislatívy a vonkajších vzťahov ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-OLVS-143/2011 zo dňa 29. novembra 2011 bolo rozhodnutie č. KM-918-002/S1-2011 zo dňa 12. októbra 2011 zrušené a vec bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie. V novom konaní povinná osoba rozhodnutím č. KM-918-010/SI-2011 zo dňa 08. decembra 2011 opäť nevyhovela žiadosti žalobcu. Rozklad bol povinnej osobe doručený dňa 15. decembra 2011, a táto ho predložila osobitnej komisii Ministra vnútra Slovenskej republiky listom zo dňa 20. novembra 2011. Následným rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky č. SLV-OLVS-9/2012 zo dňa 25. januára 2012 bol rozklad žalobcu zamietnutý a rozhodnutie č. KM-918-0 lO/SI-2011 zo dňa 08. decembra 2011 bolo v odvolacom (rozkladovom) konaní potvrdené.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd aj v tomto preskúmavacom konaní zastáva názor, že lehota na rozhodnutie ministrovi podľa § 19 ods. 3 prvá veta zákona o slobode informácií plynie od predloženia rozkladu spolu so spisom, ktoré v danom prípade bolo vykonané prípisom zo dňa 14. novembra 2011 (č. KM-918-005/SI-2011 z 11. novembra 2011).
Keďže lehota na vydanie rozhodnutia plynula od tohto momentu, je vylúčené, aby fiktívne rozhodnutie vzniklo dňa 08. novembra 2011, tak, ako to tvrdí žalobca. Fikcia vydania rozhodnutia dňa 08. októbra 2011, ktorým by žalovaný rozklad zamietol a rozhodnutie povinnej osoby ako prvostupňového správneho orgánu 12. októbra 2011 č. KM-918-002/SI-2011 potvrdil, nemohla nastať, a to aj z dôvodu, že žalovaný v súlade s § 19 ods. 2 a 3 zákona o slobode informácií vydal dňa 29. novembra 2011 pod. č. SLV-OLVS-143/2011 rozhodnutie, ktorým rozhodnutie povinnej osoby č. KM-918-002/SI-2011 z 12. októbra 2011 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
Pokiaľ žalovaný rozhodnutím z 29. novembra 2011 vyhovel prvému rozkladu žalobcu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ako povinnej osoby zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, ide o procesné rozhodnutie správneho orgánu, ktorým rozhodnutím sa vec vrátila prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie, a teda sa v predmetnej veci nerozhodlo právoplatne. Procesné rozhodnutie orgánu štátnej správy nepodlieha súdnemu prieskumu podľa § 248 písm. a/ OSP.
Žalobca takto potom zjavne podal nedôvodnú a celkom zbytočnú žalobu a krajský súd správne konanie zastavil, nakoľko predmetom súdneho prieskumu zákonnosti malo byť fiktívne rozhodnutie, ktoré podľazákona nevzniklo a neexistujúce rozhodnutie nemôže byť predmetom preskúmavania súdom (arg. a minori ad maius) [k tomu tiež pozri bližšie rozsudok Najvyššieho súdu slovenskej republiky sp. zn. 3Sži 19/2012 zo 04. decembra 2012].
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil ako vecne správne čo do výroku v zásade sa stotožniac aj s jeho dôvodmi.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
Záverom najvyšší súd považuje za dôvodné poznamenať, že zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované účelne (nie účelovo) a efektívne, a to nielen vo vzťahu k povinným osobách, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok n i e j e prípustný.