5Sžhuv/2/2012

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobcu HUBERT, J. E., s. r. o., so sídlom v Seredi, Vinárska ulica 137, zastúpeného JUDr. Miroslavom Budajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Miletičova 71, proti žalovanému Úradu priemyselného vlastníctva SR, so sídlom v Banskej Bystrici, Švermova 43, za účasti SVV, a. s., so sídlom v Bratislave, Klariská 7, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného z 03. augusta 2011, č. POZ 1724-99/OZ 193804 II/89-2011, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2012, č. k. 23S/76/2011-44, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 30. mája 2012, č. k. 23S/76/2011-44 p o t v r d z u j e.

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 161,74 eura k rukám právneho zástupcu žalobcu, do troch dní.

Odôvodnenie

Rozsudkom z 30. mája 2012, č. k. 23S/76/2011-44 Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 402,69 eura. Napadnutým rozhodnutím č. POZ 1724-99/OZ 193804 11/89-2011 z 03. augusta 2011 žalovaný podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) v spojení s § 35 ods. 1 a 2 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach (ďalej len „zákon o ochranných známkach“) účinného od 01. januára 2010 v nadväznosti na § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach (v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2009), zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Úradu priemyselného vlastníctva SR č. POZ 1724-99/OZ 193804-I/35-2007 z 20. marca 2007, ktorým prvostupňový správny orgán zamietol návrh na čiastočný výmaz slovnej ochrannej známky č. 193804 „SOMMELIER CLUB“ z registra ochranných známok.

Krajský súd preskúmal vec podľa V. časti I. a II. hlavy OSP v medziach žaloby a dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie, je v rozpore s obsahom spisov, a preto ho v zmysle § 250j ods. 2 písm. b/ OSP zrušil. Poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie je v poradí druhým správnym rozhodnutím v predmetnej veci. Skoršie rozhodnutie žalovaného vydané 20. marca 2007 o zamietnutí rozkladu a potvrdení prvostupňového rozhodnutia o zamietnutí čiastočného výmazu slovnej ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ bolo krajským súdom 10. septembra 2008 zrušené a vec vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Vec bola vtedy prejednaná pod sp. zn. 23S/88/2008 a dôvodom zrušenia vtedy napadnutého rozhodnutia žalovaného bola tá skutočnosť, že žalovaný rozhodol o rozklade v čase, kedy bol na majetok majiteľa ochrannej známky vyhlásený konkurz a žalovaný nerešpektoval § 47 ods. 1 zákona č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“). K tomu krajský súd uviedol, že podľa § 29 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach zmluva o prevode ochrannej známky a prechod ochrannej známky nadobúdajú účinnosť dňom ich zápisu do registra. O tento zápis je povinný požiadať nadobúdateľ ochrannej známky. Zo spisu jednoznačne vyplýva a priznáva to sám žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že až 25. augusta 2010 bol do registra ochranných známok zapísaný prevod napadnutej ochrannej známky so spoločnosti VINÁRSTVO VINANZA, a. s., na K., bytom R.. Následne boli v registri ochranných známok 22. októbra 2010 vykonané zápisy ďalších prevodov predmetnej ochrannej známky, pričom ako jej majiteľ bol zapísaný K., bytom Z. a následne spoločnosť SVV, a. s., Klariská 7, Bratislava, teda súčasný majiteľ ochrannej známky (vedľajší účastník). Ak teda krajský súd 10. septembra 2008 vyslovil, že v zmysle ZKR bolo potrebné konanie prerušiť, vychádzal tak z platného právneho stavu a zo skutočnosti, že hoci zmluvy o prevode vlastníctva ochrannej známky boli uzavreté ešte predtým, ale ich účinnosť mohla nastať až dňom ich zápisu do registra, to znamená, že bolo potrebné rozlišovať otázku platnosti takejto zmluvy a jej účinnosti. Krajský súd nemohol preto v skoršom konaní akceptovať prevod vlastníctva, pretože na prevod vlastníctva účinný vo vzťahu k tretím osobám, nenastala podmienka zápisu do registra ochranných známok. Preto potom krajský súd nepovažuje doterajší postoj žalovaného k uvedenej otázke za právne relevantný. Krajský súd sa ďalej zaoberal otázkou, či ochranná známka nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť, pričom poukázal na § 35 ods. 2 zákona o ochranných známkach. Dospel k záveru, že časť dokladov, ktorá mala charakter firemných prospektov, objednávok, či už na etikety alebo o samotné vína, ponukové listy, objednávkové listy, vínne karty, objednávky na prednášky a podobné akcie, predstavovali súbor dokladov nasvedčujúcich tomu, že pôvodný vlastník ochrannej známky túto používal a v istom okruhu spotrebiteľov prezentoval svoje tovary a služby spolu so svojou ochrannou známkou. Samé osebe však tieto doklady nesvedčia o tom, že boli rozšírené a používane na území Slovenskej republiky v takom rozsahu, aby nadobudli rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary a služby, pre ktoré boli zapísané. Krajský súd poukázal na názor žalovaného, v zmysle ktorého práve tieto doklady mali tú schopnosť, pre ktorú uznal nadobudnutie ich rozlišovacej spôsobilosti. Doklady označené ako obchodné tajomstvo, teda faktúry za dodávku tovarov a služieb, boli podľa názoru žalovaného viac-menej len akýsi podporný dôkazový materiál. Krajský súd naopak dospel k záveru, že práve tieto faktúry sú najzávažnejším dokladom toho, že v danom prípade vôbec nemožno hovoriť o výraznejšej intenzite používania ochrannej známky v takom rozsahu, aby bolo možné jednoznačne a bez ďalšieho skonštatovať, že by slovné označenie „SOMMELIER CLUB“ mohlo nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť. Z podrobného preskúmania jednotlivých faktúr vyplynulo, že v rozhodnom období išlo v podstate o sporadické a rozsahom prakticky bezvýznamné obchodovanie s tovarmi a službami, pretože z nich vyplýva, že išlo rádovo o objednávky v niekoľkých tisícoch korún, a to či už vína, resp. za výrobu a dodanie etikiet. Treba poznamenať, že ani výroba a nákup etikiet ešte samy osebe nedokazujú používanie ochrannej známky, lebo táto skutočnosť sama osebe nemá výpovednú hodnotu o ich použití vo vzťahu k spotrebiteľskej verejnosti. Na základe uvedeného krajský sud dospel k záveru, že tvrdenie o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti nemá základ v doteraz preukázaných faktoch, pretože, ako bolo uvedené, rozsah dokladov preukazujúcich túto skutočnosť je výrazne nízky na to, aby bolo možné uznať, že pôvodné druhové označenie „SOMMELIER CLUB“ by takýmto obmedzeným používaním v rozhodnom období mohlo nadobudnúť výraznú rozlišovaciu spôsobilosť natoľko, aby bolo možné konštatovať, že sa stalo príznačným len pre jedného výrobcu vína.

Krajský súd mal teda za to, že v danom prípade skutočne je záver žalovaného v rozpore s obsahom spisu, a teda v rozpore s rozsahom predloženého dôkazového materiálu. Keďže žalobca v dôvodoch svojej žaloby namietal rozsah vykonaného dokazovania a krajský súd, vychádzajúc z dôvodov a rozsahu žaloby mal za to, že žalobca bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach, napadnuté rozhodnutie ako nezákonné musel zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v rámci ktorého bude žalovaný viazaný tu vysloveným právnym názorom. Na záver krajský súd uviedol, že v napadnutom rozhodnutí chýbalo dostatočné skutkové doplnenie údajov o jednotlivých dokladoch tak, ako boli tieto zhodnotené žalovaným, o ich skutočnom použití tak, aby mohli výrazne pôsobiť smerom do spotrebiteľskej verejnosti. Úspešnému žalobcovi krajský súd priznal náhradu trov konania (§ 250k ods. 1 OSP), ktoré v zmysle ich vyčíslenia z 22. mája 2012 pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku v sume 66,- eur a dvoch úkonov právnej služby (§ 11 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) pri odmene za jeden úkon 127,16 eura a režijnom paušále 7,63eura, t. j. spolu s daňou z pridanej hodnoty, ktorej je právny zástupca žalobcu platiteľom 402,69 eura.

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal v lehote ustanovenej zákonom (§ 204 ods. 1 OSP) odvolanie žalovaný a žiadal rozsudok krajského súdu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP), zmeniť a žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť (§ 220 OSP). Žalovaný namietal záver krajského súdu o nedostatku rozlišovacej spôsobilosti slovného označenia „SOMMELIER CLUB“. Podľa názoru žalovaného v predmetnej veci je potrebné citované ustanovenia interpretovať a aplikovať v súvislosti s dôvodmi uplatnenými v návrhu na výmaz, keď jediným dôvodom návrhu na výmaz bol tvrdený (a v konaní ďalej nesporný) nedostatok rozlišovacej spôsobilosti označenia „SOMMELIER CLUB“ pre,,vína a pre poradenskú činnosť, ktorá je spojená s vínom“ tak, ako to uviedol navrhovateľ v podanom návrhu (pozri pol. č. 6 správneho spisu). Zdôraznil, že na prekonanie nedostatku rozlišovacej spôsobilosti zákon o ochranných známkach v § 35 ods. 2 požaduje jedinú podmienku: nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti. V prípade aplikácie § 35 ods. 2 nemusí ísť nutne o kvalitatívne vyšší stupeň rozlišovacej spôsobilosti. Na zápis označenia do registra postačuje pritom už aj minimálny stupeň rozlišovacej spôsobilosti, čo potvrdil aj Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn. 23S/71/2011-87 zo 07. decembra 2011 (príloha č. 1 zvýraznené na str. 9). Obdobne by potom, podľa právneho názoru žalovaného, aj na nevyhlásenie ochrannej známky za neplatnú malo postačovať, keď jej majiteľ preukáže nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti ako takej, ktorá ale nemusí byť nevyhnutne „výrazná“, ako uvádza sud prvého stupňa. Zákon o ochranných známkach nerozlišuje rôzne stupne rozlišovacej spôsobilosti a nepozná ani pojem „príznačnosť“ ako špecifickú (vyššiu) kategóriu rozlišovacej spôsobilosti. Podľa názoru žalovaného sud prvého stupňa nemal rozlišovať tam, kde ani zákon nerozlišuje (ubi lex nondistinguit, nec nos dissinguere debemus). Je pritom potrebné zdôrazniť, že nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti označenia (ochrannej známky) neznamená automaticky, že tovary a služby sú spotrebiteľom vnímané tak, že pochádzajú od konkrétneho subjektu (že im vie spotrebiteľ priradiť konkrétneho výrobcu alebo poskytovateľa; čo by bolo možné podradiť pod pojem „príznačnosť“), ale že spotrebiteľ v predmetnom prípade označenie „SOMMELIER CLUB“ chápe ako označenie indikujúce určitý obchodný pôvod takto označených vín a nielen ako prostú informáciu alebo dekoráciu na etikete. V tomto smere žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 17. augusta 2011, sp. zn. 1As 37/2011. Pokiaľ ide o preskúmavanie správnej úvahy ohľadne hodnotenia dôkazov predložených za účelom preukázania nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky, žalovaný je toho názoru, že súd prvého stupňa prekročil rozsah prieskumu správnej úvahy v zmysle § 245 ods. 2 OSP, pretože súd prvého stupňa postavil vlastné hodnotenie dôkazov predložených v správnom konaní, a to spôsobom, ktorý nerešpektoval procesnú povinnosť hodnotiť všetky dôkazové materiály nielen samostatne, ale aj vo vzájomnej súvislosti. Po preskúmaní dokladov súd konštatoval, že časť dokladov, ktorá mala charakter firemných prospektov, objednávok, či už na etikety alebo samotné vína, ponukové listy, objednávkové listy, vínne karty, objednávky na prednášky a podobné akcie nasvedčujú tomu, že pôvodný vlastník ochrannej známky ju používal a v istom okruhu spotrebiteľov prezentoval svoje tovary a služby spolu so svojou ochrannou známkou.

Žalovaný tiež namietol, že následne sa súd venoval prednostne iba faktúram, ktoré označil za najzávažnejší doklad o tom, že nemožno hovoriť o výraznejšej intenzite používania ochrannej známky. Súd pri hodnotení dôkazov nevenoval žiadnu pozornosť dokladu - kópie zo strán z knihy,,Slovenské vína“ vydanej v roku 2001 s obrázkom etikety vín od majiteľa s označením,,SOMMELIER CLUB“. Tento dôkaz (pozri pol. č. 22 správneho spisu - príloha č. R28) takisto významne dopĺňa predložené dôkazy a svedčí o tom, že vína označené napadnutou ochrannou známkou sú známe v oblasti vinárstva medzi relevantnou skupinou verejnosti, v ktorej v danom prípade budú odborníci v oblasti vín a tiež spotrebitelia, ktorí sa o túto oblasť zaujímajú. Z uvedenej publikácie „Slovenské vína“, ktorú súd nehodnotil, je tiež zrejmé, že v prípade vín označovaných napadnutou ochrannou známkou nejde o vína predávané v obchodných reťazcoch, resp. v bežných obchodoch, ale ide o vína určené pre gastrozariadenia. Žalovaný zdôraznil, že práve s ohľadom na túto skutočnosť je potrebné vychádzať z určitej exkluzivity takto označovaných vín, z čoho je zrejmé, že tieto nemožno považovať za tovar bežnej dennej spotreby, a tým nemožno predpokladať ani ich výskyt na trhu vo veľkom rozsahu. Krajskému súdu tiež vytkol nedostatok v postupe, keď tento nevzal do úvahy napr. dodatok č. 1 ku Kúpnej zmluve (pozri pol. č. 22 správneho spisu - príloha č. R18), ktorý potvrdzuje existenciu kúpnej zmluvy a upravuje kúpnu cenu okrem iného aj vína z radu „SOMMELIER CLUB“ pre subjekt Hotel DEVÍN, Bratislava. Podľa názoru žalovaného z predložených dokladov hodnotených samostatne a aj vo vzájomnej súvislosti vyplýva, že miera preukázaného používania napadnutej ochrannej známky s ohľadom na všetky okolnosti predmetného prípadu (povaha vín, okruh spotrebiteľskej verejnosti) svedčí o nadobudnutí rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky. Žalovaný má za to, že napadnuté rozhodnutie bolo z hľadiska hodnotenia dôkazov logické a úplné, a že nepochybil, keď do správnej úvahy zahrnul aj skutočnosť, že nejde o tovary bežnej spotreby, a preto aj používanie v preukázanom objeme už môže postačovať na nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky. Na záver odvolania žalovaný namietol, že zo strany krajského súdu došlo k prekročeniu podanej žaloby, pretože žalobca v nej nenamietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ nebolo v správnom konaní preukázané, ale spochybnil hodnotenie dôkazov, pokiaľ ide o subjekt, ktorý ochrannú známku používal, ďalej podal svoj výklad pojmu „príznačnosť“ a nemietol pripustenie dôkazov neoverenými kópiami listín a nepredloženie prieskumov verejnej mienky, na dôvody ktoré reagoval žalovaný vo svojom vyjadrení z 08. novembra 2011. Dodal, že súd by nemal za žalobcu identifikovať dôvody nezákonnosti.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok krajského súdu potvrdiť a zaviazať žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,74 eura, ktoré aj špecifikoval. Argumentáciu žalovaného označil za nijako nepodloženú polemiku s dôvodmi rozsudku krajského súdu. Poukázal na to, že žalovaný bez bližšieho zdôvodnenia či špecifikovania tvrdí, že žalobca v žalobe neuviedol žiadne právne dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia a teda že súd rozhodol z dôvodov nad rámec podanej žaloby. Následne žalobca poukázal na skutočnosť, že v skoršom konaní o výmaz ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“, kedy bolo o rozklade rozhodované v roku 2008, konal žalovaný ako s majiteľom ochrannej známky so spoločnosťou VINÁRSTVO VINANZA, a. s., ktorá bola v tom čase v registri známok vedenom žalovanom ako majiteľ predmetnej ochrannej známky zapísaná. Vo vzťahu k tomuto konania bol na základe žaloby Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil rozhodnutie žalobcu z dôvodu, že na majetok VINÁRSTVA VINANZNA, a. s. bol vedený konkurz a správne konanie o výmaze ochrannej známky malo byť prerušené. Z napadnutého rozhodnutia, ktoré je predmetom tunajšieho konania vyplýva, že už 26. februára 2006 bola žalovanému doručená žiadosť o zápis zmeny majiteľa ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ a počas konania o výmaze tejto ochrannej známky došlo k ďalším zmenám jej majiteľa. Celkovo sa tak ako majitelia tejto ochrannej známky vystriedali do roku 2011 štyri subjekty, dve právnické a dve fyzické osoby, pričom v čase konania o výmaze v roku 2008, v rozpore s tvrdením žalovaného, ktorý vedie register ochranných známok, v konaní pred súdom, spoločnosť VINÁRSTVO VINANZA, a. s. nebola majiteľom dotknutej ochrannej známky. Podľa názoru žalobcu ide zo strany zamestnancov žalovaného o úmyselné manipulovanie s listinami adôkazmi, ktoré sa týkajú vlastníctva predmetnej ochrannej známky, ktoré je v rozpore s predpismi nielen v oblasti civilného práva, ale je spôsobilé založiť aj trestnoprávnu zodpovednosť konkrétnych zamestnancov žalovaného. Žalobca zdôraznil, že zmeny majiteľov ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ majú priamy dopad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, citujúc pritom zo žaloby podanej vo veci nasledovne: „Žalovaný napriek zmene majiteľa ochrannej známky konal počas celého konania o výmaz, resp. zrušenie známky tak, ako keby majiteľom ochrannej známky bola spoločnosť VINÁRSTVO VINANZA, a. s. v konkurze, hoci vedel o tom, že už začiatkom roku 2006 došlo k prevodu ochrannej známky na nového majiteľa (resp. viacerých majiteľov, ktorí sa menili v krátkom časovom úseku po sebe) a dlhodobé používanie slovného spojenie „SOMMELIER CLUB“ by sa dalo preukázať len vo vzťahu k spoločnosti VINÁRSTVO VINANZA, a. s. v konkurze.“ Z uvedeného možno prakticky vyvodiť, že ak žalovaný nechcel návrhu na výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky vyhovieť, musel ako s jej majiteľom konať so spoločnosťou VINÁRSTVO VINANZA, a. s., hoci vedel, že už došlo k jej prevodu, ktorý tajil ešte aj v prvom konaní pred krajským súdom. Takého konanie žalovaného malo negatívny dopad na zákonnosť ním vydaného napadnutého rozhodnutia. Tieto skutočnosti všetky boli súčasťou žaloby v tunajšom konaní.

Účastník konania, spoločnosť SVV, a. s. ako súčasný majiteľ ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že všetky potrebné argumenty a vyjadrenia z jeho strany boli vznesené a predložené už v rámci správneho konania, spolu s príslušnými dôkazmi preukazujúcimi plné opodstatnenie záverov prijatých žalovaným, a nachádzajú sa v administratívnom spise. Dodal, že na týchto trvá. Poukázal na nespochybniteľnosť práva prednosti ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ č. reg. 193804, ako aj na skutočnosť, že z predloženého dôkazného materiálu vyplýva dostatočne, že uvedený názov bol používaný spoločnosťou SVV, a. s. a získal dostatočnú mieru preukázateľného používania, a teda nadobudol dostatočnú rozlišovaciu spôsobilosť v okruhu spotrebiteľskej verejnosti. Preto navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250j a ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.

Vzhľadom k tomu, že počas konania o výmaze došlo k prijatiu novej právnej úpravy ochranných známok a zákon č. 55/1997 Z. z. bol zrušený a nahradený zákonom č. 506/2009 Z. z. zaoberal sa najvyšší súd relevanciou tejto skutočnosti vo vzťahu k tunajšiemu konaniu.

Podľa § 54 ods. 2 zákona o ochranných známkach ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona (01. januára 2010 - pozn.) podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona.

Podľa § 35 ods. 2 zákona o ochranných známkach úrad nevyhlási ochrannú známku za neplatnú podľa odseku 1, ak bola zapísaná v rozpore s § 5 ods. 1 písm. b/ až d/ a majiteľ ochrannej známky preukáže,že po jej zápise do registra, v dôsledku používania na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, pred začatím konania o návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú.

Z uvedeného vyplýva, že pre posudzovanie podmienok na zrušenie ochrannej známky, sa od 01. januára 2010 vzťahujú ustanovenia zákona o ochranných známkach, hoci do 31. decembra 2009 bol relevantným predpisom zákon č. 55/1997 Z. z..

Napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad a potvrdil rozhodnutie Úradu premysleného vlastníctva (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) z 20. marca 2007 č. POZ 1724-99 193804-I/35- 2007, ktorým bol zamietnutý návrh žalobcu na čiastočný výmaz ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“, a to v rozsahu tovarov vína stolové, šumivé a víno vodnár“ v triede 33 a pre službu „poradenstvo v oblasti alkoholických nápojov“ v triede 42 s účinnosťou od počiatku.

Dôvodom zamietnutia návrhu žalobcu prvostupňovým správnym orgánom bola skutočnosť, že hoci označenie „SOMMELIER CLUB“ nemá pre dané tovary a služby rozlišovaciu spôsobilosť (§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona o ochranných známkach), majiteľ ochrannej známky preukázal, že ju používal vo vzťahu k napadnutým tovarom a službám v rozsahu a intenzite tak, že toto označenie nadobudlo práve pre jeho tovary a služby rozlišovaciu spôsobilosť (§ 16 ods. 2 zákona o ochranných známkach).

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) považuje za potrebné dodať, že „majiteľom ochrannej známky“, s ktorým prvostupňový správny orgán a následne aj žalovaný konali, a vo vzťahu ku ktorému skúmali založenie rozlišovacej spôsobilosti je VINÁRSTVO VINANZA, a. s..

Žalovaný v zásade prevzal zistenia a závery uvedené v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia.

V odvolaní voči rozsudku krajského súdu žalovaný vzniesol námietku, že krajský súd rozhodol nad rámec dôvodov uvedených žalobcom v žalobe, čo žalobca poprel.

Základnými argumentmi žalobcu boli: 1/ žalovaný a prvostupňový správny orgán sa v konaní zaoberali príznačnosťou ochrannej známky „SOMMELIER CLUB“ pre vinársky podnik VINÁRSTVO VINANZA, a. s. bez toho, že by reflektovali skutočnosť, že táto spoločnosť už nie je majiteľom ochrannej známky, ale ochranná známka bola v roku 2006 postupne prevedené na tri ďalšie subjekty (posledný v rade je účastník tunajšieho konania SVV, a. s.), 2/ v konaní o čiastočnom výmaze známky, a to aj v časti konania pred súdom, bola zamlčaná informácia o prevode ochrannej známky na ďalšie subjekty, čím bola narušená rovnosť účastníkov v správnom konaní, pretože žalobcovi neboli dostupné všetky informácie relevantné pre konanie, 3/žalovaný sa nijako nevysporiadal s námietkou žalobcu, že príznačnosť označenia len pre jedného výrobcu vína bola preukazovaná dokladmi tvoriacimi obchodné tajomstvo, a teda dokladmi, ku ktorým nemajú okrem dotknutých podnikateľov prístup tretie osoby (spotrebitelia, široká verejnosť), 4/ listiny tvoriace dôkazný materiál boli len kópiami listín bez akéhokoľvek overenia, nebol urobený žiaden prieskum verejnej mienky, ktorý by potvrdil existenciu väzby ochrannej známky a jedného konkrétneho výrobcu, 5/ žalovaný sa nevysporiadal s námietkou kolízie dotknutého označenia s registrovanými obchodnými menami rovnako obsahujúcimi ako dominantné podstatné meno „sommelier“. V závere žalobca zhrnul, že teda namieta pre napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu ich rozpor so zákonom pre:

I. ich nepreskúmateľnosť,

II. nesprávne posúdenie (vyhodnotenie) listinných dôkazov, navyše predložených nie majiteľom ochrannej známky, ale treťou osobou.

Krajský súd ako dôvody, pre ktoré napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, uviedol: 1/ V čase rozhodovania krajského súdu a vydania rozsudku z 10. septembra 2008 bolo ako majiteľ ochrannej známky zapísané VINÁRSTVO VINANZA, a. s., prevody, ku ktorým došlo na základe zmlúv uzavretých ešte v roku 2006 boli do registra zapísané, a teda sa stali právne účinnými až po vydaní tohto rozsudku, v auguste 2010, resp. októbri 2010. Krajský súd bol preto postupoval správne, keď napadnuté rozhodnutie pre trvanie konkurzného konania na majetok vtedy zapísaného majiteľa ochrannej známky VINÁRSTVO VINANZA, a. s. zrušil a nariadil konanie o čiastočný výmaz ochrannej známky až do skončenia konkurzu prerušiť. 2/ Doklady predložené za účelom preukázania nadobudnutia rozlišovacej spôsobilosti spornej ochrannej známky pre tovary a služby, pre ktoré bola zapísaná, samé osebe nesvedčia v prospech záverov napadnutého rozhodnutia, naopak, preukazujú absenciu výraznejšej intenzity používania ochrannej známky v takom rozsahu, aby slovné označenie „SOMMELIER CLUB“ mohlo nadobudnúť rozlišovaciu spôsobilosť. Na základe týchto dokladov dospel krajský súd k záveru, že v rozhodnom období šlo o sporadické a rozsahom prakticky nevýznamné obchodovanie s tovarmi a službami, pre ktoré bola „SOMMELIER CLUB“ ako ochranná známka zapísaný. Ani výrobu a nákup etikiet krajský súd nevyhodnotil ako skutočnosť preukazujúcu používanie ochrannej známky, pretože nemá výpovednú hodnotu smerom k spotrebiteľskej verejnosti. Napadnuté rozhodnutie neobsahovalo dostatočné skutkové doplnenie údajov o jednotlivých dokladoch tak, ako tieto boli žalovaným zhodnotené, o ich skutočnom použití v rozsahu spôsobilom intenzívnejšie pôsobiť smerom do spotrebiteľskej verejnosti.

K námietke žalovaného je teda namieste skonštatovať, že dôvody rozsudku krajského súdu uvedené pod bodom 2/ sú spôsobom vysporiadania sa s námietkou žalobcu obsiahnutou v žalobe, v zmysle vyššie uvedenej špecifikácie pod bodmi 3/ a 4/ a bodom II, hoci krajský súd použil inú formuláciu. Námietku žalovaného o tom, že krajský súd rozhodol o zrušení napadnutého rozhodnutia z dôvodov iných, než ktoré uviedol žalobca v žalobe a ku ktorým sa žalovaný vyjadroval, osobitne tak z dôvodov prekračujúcich rámec žaloby, je preto nutné vyhodnotiť ako nedôvodnú. Najvyšší súd dodáva, že už len samo toto pochybenie žalovaného - nesprávne posúdenie predložených listín a dokumentov, v dôsledku čoho došlo k vyvodeniu skutkových a právnych záverov nezodpovedajúcich obsahu spisu, poskytuje pádny dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia.

Ďalej sa najvyšší súd zaoberal námietkou žalovaného, v zmysle ktorej krajský súd neposúdil vec správne, keď, ako vyplýva z odôvodnenie rozsudku, vyžadoval „vyšší stupeň rozlišovacej spôsobilosti“ spornej ochrannej známka pre tovary a služby, pre ktoré bol navrhnutý jej čiastočný výmaz. Argumentoval, že ak zákon o ochranných známkach nerozlišuje rôzne stupne rozlišovacej spôsobilosti a nepozná ani pojem „príznačnosť“ ako špecifickú (vyššiu) kategóriu rozlišovacej spôsobilosti, neexistuje dôvod, prečo by takéto rozlíšenie mal robiť súd.

Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia, žalovaný ako s majiteľom ochrannej známky konal už so spoločnosťou SVV, a. s., ale nadobudnutie rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky nutne skúmal vo vzťahu k jej prvému majiteľovi VINÁRSTVU VINANZA, a. s., keďže jedine tento mal reálnu možnosť používaním napadnutej ochrannej známky nadobudnúť pre ňu rozlišovaciu spôsobilosť v čase od jej zápisu do registra (16. januára 2000) do momentu začatia konania o návrhu na jej vyhlásenie za neplatnú (vtedy o návrhu na výmaz ochrannej známky; 27. januára 2003).

Túto mal žalovaný za preukázanú na základe vyhodnotenie nasledovných dokladov z rozhodného obdobia: 1/ firemné prospekty,

2/ objednávka č. 46/99 z 23. augusta 1999 na etikety Sommelier Club, 3/ objednávka č. 90/2000 z 05. decembra 2000 na predné etikety Sommelier Club, 4/ objednávka č. 49/2001 z 03. mája 2001 na predné etikety Sommelier Club, 5/ objednávka č. 100/2001 z 27. augusta 2001 ne predné etikety Sommelier Club, 6/ ponuka na dodávku vína, resp. potvrdenie o záujme zásobovania vínami značky „SOMMELIER CLUB“ z 10. februára 2000, 7/ ponukový list „SOMMELIER CLUB“ platný od 01. januára 2000, 8/ objednávka vín zo sortimentu „Sommelier Club“ na 19. - 20. júna 2000 spolu s vínnymi kartami, 9/ objednávkový list na víno zn. „Sommelier Club“ zo 06. februára 2002, 10/ objednávkový list na vína „Sommelier Club“ zo 17. decembra 2002, 11/ objednávkový list na víno zn. „Som. Club“ z 15. marca 2002, objednávku odbornej prednášky na tému súvisiacu s vínom, spojenú s ochutnávkou značkových vín „SOMMELIER CLUB“ zo 16. januára 2001, 12/ objednávka č. 14/01 na poradenskú a konzultačnú činnosť pre projekt „SOMMELIER CLUB“ zo 14. januára 2002. 13/ objednávka prednášky na tému súvisiacu s vínom, spojenú s ochutnávkou vín „SOMMELIER CLUB“ na január 2002, 14/ dodatok č. 1 ku Kúpnej zmluve na cenu z radu „SOMMELIER CLUB“ z 20. novembra 2002, 15/ etikety a kópie etikiet vín rôznych druhov označených napadnutou ochrannou známkou „SOMMELIER CLUB“, 16/ kópie zo strán z knihy „Slovenské vína“ vydanej v roku 2001 s obrázkom etikety vín od majiteľa s označením „SOMMELIER CLUB“, 17/ faktúry č. 220043, č. 222007, č. 222050, č. 20033293 na vína „Sommelier Club“ z rokov 2000, 2002 a 2003, 18/ faktúra z roku 2002 za tlač etikiet.

Vzhľadom na rozdielne vyhodnotenie týchto dôkazov zo strany žalovaného a zo strany krajského súdu, ako aj z dôvodov namietanej nesprávnosti vykonaného dokazovania zo strany žalobcu, a námietky žalovaného týkajúcej sa tvrdeného prekročenia právomoci krajským súdom pri skúmaní správnej úvahy žalovaného pri vykonaní dokazovania, sa najvyšší súd zaoberal otázkou, či oba orgány, t. j. žalovaný a aj krajský súd, pri vykonávaní dôkazov dodržali im uložené zákonné mantinely.

Najvyšší súd považuje za potrebné upozorniť žalovaného, že ním citovaný § 254 ods. 2 OSP, ktorého porušenie krajským súdom namietal, upravuje právomoc súdu vo vzťahu k tzv. správnej úvahe, ktorá je odlišným inštitútom od inštitútu dokazovania. Pri správnej úvahe zákon správnemu súdu ukladá obmedzenie v tom zmysle, že súd preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, pričom neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Avšak vo vzťahu k dokazovaniu vykonanému správnym orgánom má správny súd právo (a na námietku žalobcu povinnosť) preskúmať zákonnosť vykonaného dokazovania, ďalej tiež či skutkové zistenia zodpovedajú vykonaným dôkazom v zmysle ich faktickej existencie, ale aj výpovednej hodnoty. Relevantným zákonným ustanoveným je v tomto smere § 250i ods. 1 OSP.

Podľa § 250i ods. 1 OSP pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

V konaní o preskúmaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd teda nevykonáva vlastné dôkazy pre posúdenie veci samej (§ 250i ods. 1 prvá veta OSP), ale vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta OSP). Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva (§ 244 OSP). Sú to predovšetkým dôkazy na posúdenie odbornej otázky, dôkazy na posúdenie podstaty námietok žalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie tvrdení žalobcu, že bol ukrátený na svojichprávach. Tieto dôkazy bude súd vykonávať v medziach žaloby. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Pokiaľ teda krajský súd na základe tvrdenia žalobcu obsiahnutého v žalobe preskúmal dokazovanie vykonané žalovaným v správnom konaní z hľadiska jeho zákonnosti, a to aj v časti vyhodnotenia dôkazov a správnosti záverov, nešlo o prekročenie zákonných limitov. Námietka žalovaného bola teda postavená nesprávne, a je nutné ju vyhodnotiť ako nedôvodnú. Najvyšší súd, berúc do úvahy výhrady k „prehodnoteniu“ dôkazov krajským súdom, musí konštatovať, že krajskú súd, postupujúc v medziach zákona, dospel k záveru, s ktorým je namieste sa stotožniť.

Skúmanie, či určitý spôsob používania ochrannej známky založil, alebo nezaložil pre túto rozlišovaciu spôsobilosť natoľko, aby bola prekonaná jej prvotná zápisná nespôsobilosť, vyžaduje skúmať vzťahy, v ktorých sa známka používa. Aj preto, ako správne poukázal krajský súd, je potrebné napríklad objednávky majiteľa známky na propagačné materiály, etikety a pod. hodnotiť s vedomím, že tento má vždy záujem na jej upevnení, a preto ju bude uvádzať na všetkých svojich dokumentoch súvisiacich s poskytovanými službami alebo dodávanými tovarmi, resp. priamo ňou bude svoje tovary označovať a služby pod touto ochrannou známkou prezentovať. Samozrejme, toto neznamená, že takého dokumenty sú bez relevancie. Je nutné však skúmať ich vo vzťahu k odozve trhu, obchodných partnerov, spotrebiteľskej verejnosti, pričom objednávky na tovary a služby majiteľa ochrannej známky kryté ochrannou známkou a následná fakturácia realizovaných obchodov poskytujú prehľad o intenzite používania ochrannej známky. Vyššia intenzita používania známky je indikátorom vyššieho stupňa rozšírenia známky a jej usídlenia sa v povedomí spotrebiteľov.

Čo sa týka stupňa, resp. intenzity, rozlišovacej spôsobilosti, je naozaj pomerne náročné určiť potrebnú mieru, avšak, ako vyplýva z dikcie zákona o ochranných známkach, teda, že musí ísť o označenie, ktoré môže tvoriť ochrannú známku, je akékoľvek označenie, ktoré možno graficky znázorniť a ktoré tvoria najmä slová vrátane osobných mien, písmená, číslice, kresby, tvar tovaru alebo jeho obal, prípadne ich vzájomné kombinácie, ak takéto označenie je spôsobilé rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov alebo služieb inej osoby (§ 2 zákona o ochranných známkach).

Následne tak treba v súlade s touto požiadavkou pristupovať aj k § 35 ods. 2 zákona č. o ochranných známkach, ktorý umožňuje majiteľovi ochrannej známky zabrániť jej vyhláseniu za neplatnú preukázaním, že po jej zápise do registra, v dôsledku používania na území Slovenskej republiky alebo vo vzťahu k územiu Slovenskej republiky, nadobudla rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, pred začatím konania o návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, a teda aj naďalej skúmať aj jej príznačnosť pre tovary a služby jej majiteľa, hoci táto podmienka bola proti pôvodnému zneniu § 16 ods. 2 zákona o ochranných známkach vypustená zo zákona.

Vzhľadom k tomu, že žalovaný a ani majiteľ napadnutej ochrannej známky nenamietali proti tvrdenej absencii rozlišovacej spôsobilosti potrebnej pre to, aby označenie SOMMELIER CLUB mohlo byť zapísané ako ochranná známka, v čase zápisu napadnutej ochrannej známky, je potrebné, aby žalovaný dôsledne skúmal účinky, aké má označenie SOMMELIER CLUB na trhu vo vzťahu k spotrebiteľom tovarov a služieb, pre ktoré bolo toto označenie zapísané. Teda, či sa nejakým spôsobom odlíšilo od všeobecného označenia „sommelier“, ktoré je vo vinárstve a súvisiacich službách bežným označením profesie na základe predchádzajúceho vyškolenia. Nemožno opomínať skutočnosť, že pôvodný majiteľ napadnutej ochrannej známky vznikol už v roku 1989, na trhu mal teda silné postavenie a vedel vlastným menom garantovať kvalitu svojich tovarov a služieb.

Najvyšší súd sa ďalej zaoberal dôkazmi, ktoré mali byť krajským súdom opomenuté, pričom bral do úvahy tiež faktúry a vlastné objednávky majiteľa ochrannej známky.

Pri posudzovaní rozlišovacej spôsobilosti konkrétnej ochrannej známky je dôležité posúdenie názoru dotknutej verejnosti, pričom ochranná známka musí byť posudzovaná jednak vzhľadom k výrobkom a službám, pre ktoré má byť alebo je zapísaná, a jednak vzhľadom k jej vnímaniu relevantnou verejnosťou, t. j. spotrebiteľom. V prípade, že ide o ochrannú známku zapísanú pre výrobky a služby, ktoré nie sú určené pre všetkých spotrebiteľov, je zrejmé, že relevantnou verejnosťou je potom verejnosť s určitou skúsenosťou v oblasti predmetných výrobkov alebo služieb, ktorá je bežne informovaná. Keďže napadnutá ochranná známka je v napadnutej časti zapísaná pre „vína stolové, vína šumivé a víno vodnár“ a pre služby „poradenstvo v oblasti alkoholických nápojov“, rozsah obmedzenia okruhu spotrebiteľov je minimálny až irelevantný. Preto len ťažko možno prijať tvrdenie žalovaného vo vzťahu k rozsahu obchodov zistenému na základe faktúr, že pod ochrannou známkou „SOMMELIER CLUB“ boli zapísané tovary a služby dodávané len gastrozariadeniam, nie širokej verejnosti. Okrem iného tiež preto, že gastrozariadenia nemožno považovať za konečného spotrebiteľa.

Z dodatku kúpnej zmluvy, ktorý mal v zmysle námietky žalovaného krajský súd nesprávne nebrať do úvahy a ktorý „potvrdzuje existenciu kúpnej zmluvy a upravuje kúpnu cenu okrem iného aj vína z radu „SOMMELIER CLUB“ pre subjekt Hotel DEVÍN, Bratislava,“ Hotel DEVÍN si ako kupujúci na základe už existujúcej kúpnej zmluvy s VINÁRSTVOM VINANZA, spol. s r. o. ako predávajúcim dodatkom dohodli, že: „ - predávajúci garantuje kupujúcemu na všetky druhy vín z radu VRÁBEĽSKÉ VÍNO (akostné odrodové víno), jednotnú cenu 89,- Sk/kus,

- predávajúci garantuje kupujúcemu na všetky druhy vín z radu SOMMELIER CLUB (akostné odrodové víno), jednotnú cenu 99,- Sk/kus“.

Najvyšší súd dáva tiež do pozornosti, že dôveryhodnosť vyššie citovaného dodatku ku kúpnej zmluve je otázna, keďže kúpna zmluva v ňom nie je nijako špecifikovaná a ani preukázaná. Keďže sám dodatok je urobený v písomnej forme je namieste predpokladať, že túto formu mala aj zmluva sama, pričom z nej by bolo možné posúdiť celkovú časť objemu obchodu s kupujúcim, ktorú zaberali tovary predávané pod označením SOMMELIER CLUB.

Ďalej, pokiaľ ide tiež o objednávku č. 14/01 na poradenskú a konzultačnú činnosť pre projekt „SOMMELIER CLUB“ zo 14. januára 2002 a objednávka prednášky na tému súvisiacu s vínom, spojenú s ochutnávkou vín „SOMMELIER CLUB“ na január 2002, je ako i v prípade citovaného dodatku ku kúpnej zmluve potrebné uviesť, že označenie „SOMMELIER CLUB“ sa tu vzťahuje k výberu vín, ktoré VINÁRSTVO VINANZA, spol. s r. o. (neskôr spoločnosť zmenila právnu formu na akciovú spoločnosť) ako vinárstvo ponúkalo - ako vyplýva z obsahu spisu a aj z predložených listinných dôkazov - pre gastrozariadenia. Vzhľadom k tomu, že už samotný názov vtedajšieho majiteľa napadnutej ochrannej známky indikuje činnosti spojené s vínom, je rozlišovacia spôsobilosť SOMMELIER CLUB potlačená do funkcie označenia pre určitú kolekciu tovarov a služieb určitej kvality dostupných u VINÁRSTVA VINANZA, spol. s r. o. ako vinárskeho podniku. Navyše je toto označenie, ako už bolo viackrát uvedené, chápané ako výber vín určené pre špecifického spotrebiteľa, ktorým sú gastrozariadenia, čo potvrdilo aj tvrdenie žalovaného, zdôvodňujúce nepočetnosť faktúr za tovary a služby predávané pod napadnutou známkou.

V tomto smere je podstatnou žalovaným citovaná publikácia U. Slovenské vína, 2001, na str. 92 pri predstavovaní Vinárstva Vinanza, s. r. o. vo Vrábľoch, ktorá predstavuje napadnutú ochrannú známku ako označenie kolekcie vín, cit.: „Pre gastrozariadenia je určená kvalitatívne vyrovnaná kolekcia odrodových akostných vín s označením Sommelier Club. Sú v nej zastúpené všetky typické odrody: Rizling vlašský, Rizling rýnsky, Veltlínske zelené, Burgundské biele, Tramín červený, Svätovavrinecké,Frankovka modrá a Cabernet Sauvignon. Vrábeľské vína s prívlastkom ponúkajú špecializované obchody s vínom a vinotéky v kolekcii rovnomenného názvu Vinotheca.“

Úzke určenie tovarov a služieb pod označením SOMMELIER CLUB ako adresovaných výlučne gastrozariadeniam zároveň funguje proti jeho tvrdenej nadobudnutej rozlišovacej spôsobilosti, pretože smeruje k vytvoreniu kategórie tovarov a služieb ponúkaných reštauráciami, vinárňami, hotelmi a pod., pričom konečný spotrebiteľ môže ľahšie prehliadnuť existenciu obchodného pôvodu tovaru a/alebo služby pod týmto označením, pretože ich bude vnímať ako odporúčanie toho-ktorého zariadenia. Je totiž bežné, že reštaurácie a hotely disponujú nielen vínnym lístkom, ale aj vlastným sommeliérom, ktorý hosťom - konečným spotrebiteľom tovaru a služby, asistuje s výberom, a teda odporúča víno, či už ako samostatný nápoj, alebo ako nápoj k zvolenému pokrmu.

Nemožno jednoznačne konštatovať presvedčivosť týchto listín ako listín preukazujúcich, aj v spojení s ďalšími predkladanými listinami, rozlišovaciu spôsobilosť pre tovary a služby. Predložené doklady navyše vykazujú istú dávku jednostrannosti, nie je možné na ich základe dotvoriť obraz o vzťahu, ktorý majú preukazovať. Najvyšší súd považuje za potrebné prihliadnuť aj na výhradu žalobcu, že všetky predmetné listiny sú fotokópie, nevyplýva z nich, či žalovanému boli kedy aspoň na nahliadnutie predložené originály listín, táto skutočnosť nevyplýva ani zo zápisnice z pojednávania krajského súdu z 30. mája 2012.

Nemožno ani celkom opomenúť námietku žalobcu o listinách tvoriacich obchodné tajomstvo, čo preukazuje neoznačený list administratívneho spisu s post-it lístkami s nápismi „OBCH. TAJOMSTVO - daňové doklady“ a „PRÍLOHA K POLOŽKE 22/Rozklad (11.08.2003) NEFOTIŤ“. Hoci zo spisu nie je zrejmé, o aké doklady sa jedná, tieto ako zahrnuté pod obchodné tajomstvo by nemohli byť poskytnuté na nahliadnutie žalobcu, resp. iných subjektov okrem žalovaného a aktuálneho majiteľa napadnutej ochrannej známky.

S ohľadom na uvedené dospel najvyšší súd k záveru, že námietky obsiahnuté v odvolaní žalovaného neobsahujú dôvody pre zmenu alebo zrušenie rozsudku krajského súdu, naopak, po prihliadnutí na námietky žalobcu je namieste skonštatovať, že krajský súd pri svojom konaní a rozhodnutí vo veci postupoval správne. Preto najvyšší súd jeho rozsudok potvrdil (§ 250ja ods. 3 OSP v spojení s 219 ods. 1 OSP).

O trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 250k OSP, § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania vo výške 161,74 eura nasledovne.

Žalobca si v odvolacom konaní uplatnil náhradu trov konania pozostávajúcu z odmeny za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu z 09. augusta 2012 v sume 127,16 eura spolu s režijným paušálom v sume 7,63 eura (§ 11 ods. 4 veta prvá, § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb; ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.). Keďže právny zástupca žalovaného je platiteľom dane z pridanej hodnoty, odmena advokáta v sume 134,79 eura sa zvyšuje o túto daň na sumu 161,74 eura (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).

Najvyšší súd preskúmal účelnosť a správnosť výpočtu odmeny advokáta za právne služby poskytnuté žalobcovi a tieto vyhodnotil ako účelné a uplatnené v riadnej výške. Preto žalobcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania spolu v sume 161,74 eura a uložil žalovanému povinnosť tieto zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalobcu, JUDr. Miroslava Budaja, advokáta, do troch dní.

Na záver najvyšší súd dodáva, že je len samozrejmé, že vzhľadom na dĺžku konania sa súčasný majiteľ napadnutej ochrannej známky ocitá v dôkaznej tiesni. Navyše, napadnutú ochrannú známku pred ním vlastnili viaceré subjekty, pričom jednotlivé zmluvy o prevodoch boli do registra ochranných známok zapísané s časovým odstupom približne štyroch rokov, voči prvému z majiteľov napadnutej ochrannejznámky bola vedená exekúcia a následne bol na neho vyhlásený konkurz, pričom v dôsledku oneskoreného zápisu do registra došlo o. i. k zdvojenému prevodu napadnutej ochrannej známky (súčasne platné, ale neúčinné zmluvy v prospech K. a Property Investment, a. s.). Spoločnosť SVV, a. s. tak sama znáša dôkazné bremeno ohľadom stavu za obdobie vyše 10 rokov dozadu. Táto skutočnosť však nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ale je nutné ju pričítať žalovanému, ktorý napríklad len o rozklade proti rozhodnutiu z 27. júna 2003 č. POZ 1724-99/OZ 193804-I/44-2003 rozhodol 18. mája 2006, pričom zo spisu nevyplývajú okolnosti, ktoré by mu bránili rozhodnúť vo výrazne kratšej lehote.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.