Najvyšší súd

5 Sžf 94/2008

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Anny Elexovej a členov senátu JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Ivana Rumanu

v právnej veci žalobkyne A. R., J., IČO X., zastúpenej JUDr. J. H., advokátom, so sídlom T.,

pracovisko: L., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Nová ulica

13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/227/323-

10701/2007/994291-r zo dňa 05.02.2007, č. I/227/325-10721/2007/99429J-r zo dňa

05.02.2007, č. I/227/324-10730/2007/994291-r zo dňa 05.02.2007, č. I/227/326

10687/2007/994291-r zo dňa 05.02.2007 o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu

v Trnave č.k. 14S/93/2007-50 zo dňa 28. augusta 2008 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave  

č.k. 14S/93/2007-50 zo dňa 28. augusta 2008   p o t v r d z u j e.

Žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Trnave zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia

rozhodnutí žalovaného a vrátenia veci na druhostupňový orgán alebo zrušenia týchto

rozhodnutí a zastavenia konania. Napadnutými rozhodnutiami žalovaný ako druhostupňový

správny orgán potvrdil prvostupňové rozhodnutia Daňového úradu Piešťany o uložení pokuty

podľa § 35 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za nepredloženie prehľadu o zrazených a odvedených preddavkoch za druhý, tretí a štvrtý štvrťrok roku 2004

a prvý štvrťrok roku 2005 v ustanovenej lehote podľa § 49 ods. 2 zák. č. 595/2003 Z.z..

Podľa názoru súdu žaloba nebola dôvodná, nakoľko ust. § 49 ods. 2 zákona  

č. 595/2003 Z.z. tak ako bolo aplikované správcom dane a neskôr žalovaným, nebolo

v rozpore s ustanovením čl. 59 bod 2 Ústavy SR, ktorý rieši možnosť ukladať dane a poplatky

zákonom alebo na základe zákona v nadväznosti na § la zák. č. 511/1992 Zb. Považoval  

za správny výklad žalovaného, že ust. § 5 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. hovorí nielen o osobe,

ktorá daň odviedla, ale je všeobecnou úpravou postavenia každej osoby, ktorá vo

všeobecnosti takúto povinnosť mala, či mohla mať, bez ohľadu, či tak v konkrétnom prípade

urobila. Dokonca ani z novelizácie vykonanej zák. č. 534/2005 Z.z. nemožno vyvodiť, že za

obdobie pred jej účinnosťou nebola zákonom stanovená povinnosť podávať tzv. nulové

prehľady preddavkov. Ustanovenie ods. 11 § 39 zák. č. 595/2003 Z.z. totiž vylučuje

povinnosť podávať prehľad len u tých platiteľov dane, ktorí v príslušnom období nevyplácali

príjmy zo závislej činnosti, čo nebol prípad žalobkyne. Dokonca ani zo vzoru prehľadu

zrazených a odvedených preddavkov (bez ohľadu na jeho právnu silu), nijakým spôsobom

nevyplýva, že ho nie je potrebné vypĺňať v prípade, ak nebol zamestnancovi zrazený

preddavok na daň v zmysle § 35 ods. 3, nakoľko v takom prípade nie je možné považovať

zamestnávateľa za daňový subjekt – platiteľa dane v zmysle zák. č. 511/1992 Zb. Nie je

dôvodné ani tvrdenie, že vo veci úpravy povinnosti podávania prehľadu a hlásenia je úprava

zákona č. 595/2003 Z.z. lex specialis vo vzťahu k ust. § 5 ods.3 zák.č. 511/1992 Zb.

O trovách konania súd podľa § 250k O.s.p. rozhodol tak, že neúspešnej žalobkyni

nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a domáhala sa zrušenia

napadnutého rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby, ale aj vo výroku o nepriznaní trov

konania. Rozhodnutie súdu I. stupňa podľa jej názoru vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. Krajský súd

nebol dôsledný, pokiaľ citoval a následne vykladal ustanovenia zákonov, ktoré s vecou

súvisia, pretože rozsudok odôvodnil ustanovením § 39 ods. 9 písm. a/ zák. č. 511/1992 Zb.,

pričom toto ustanovenie zákona má iba 6 odsekov.

Zákon č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v § 39 – povinnosti zamestnávateľa, ktorý je

platiteľom dane (poznámka 122 je odkazom na § 5 ods. 3 zákona č. 511/92 Zb.), je povinný

predkladať správcovi dane v lehote podľa § 49 prehľad o zrazených a odvedených

preddavkoch na dani vyberanej podľa § 43 (daň vyberanú zrážkami z príjmov zo závislej

činnosti), ktoré zamestnancom vyplatil a o daňovom bonuse za uplynulý kalendárny štvrťrok.

Žalobkyňa nesprávnosť posúdenia veci videla v tom, že § 39 zákona č. 595/2003 Z.z.

o dani z príjmov hovorí o zrazených a odvedených preddavkoch.

Predmetom skúmania povinnosti podávať „prehľad“ je to, že správca dane chce mať

prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch na daň. Tomuto však slúži ustanovenie § 35

zákona o dani z príjmu. Podľa ods. 1, 3 tohto ustanovenia povinným je ten, kto vyberie  

(ods. 1), zrazí (ods. 3) daň, teda a contrario úplne jednoznačne prehľad nepodáva ten,  

kto nevyberie alebo nezrazí daň.

Výklad, či právny alebo gramatický, nemôže riadiť Daňové riaditeľstvo, ale zásadne

a bezvýhradne súd. Veď účastník konania má na výsledku sporu záujem.

Podľa § 1 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. sa postupuje podľa zák. o správe daní

a poplatkov iba vtedy, ak osobitný zákon neustanovuje inak (pozn. 1 odkazuje mimo iného  

aj na zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov). V tomto zákone je právna úprava podľa § 35

nesporne norma špeciálna, prednostná a vylučujúca použiť ustanovenie zákona všeobecného.

V širšom slova zmysle ak správca dane musí získať prehľad o vybratých sumách preddavkov

alebo zrazených sumách preto, aby vedel prognózovať a reálne plánovať predpokladaný

rozsah tejto veľmi dôležitej dane, je nezaujímavá nula „odvedených“, či nula „zrazených“

preddavkov, ktoré nie sú prínosom do príjmovej časti rozpočtu SR. Ak teda v dôsledku

telefonickej výzvy správcu dane žalobkyňa prehľady podala, avšak do jednotlivých riadkov

nenapísala nič, ani dátum výplaty, tak podaný prehľad je papierom bez akéhokoľvek využitia.

Keďže podľa žalobkyne prehľad v obsahovo nezmyselnej podobe podávať nemusela,

pretože zákon jej takúto povinnosť neprikazoval, sú uložené pokuty nezákonné. Týmto

odvolaním sa domáhala zmeny rozsudku, ktorý nesie známky akejsi podriadenosti voči

názoru žalovaného. Poukázala na to, že správnosti jej výkladu právnych noriem svedčí zmena

v zákone č. 595/2003 Z.z. v znení zák. č. 534/2005 Z.z. a to ustanovením § 39 ods. 11.

Po zmene rozsudku žiadala priznať trovy konania pred súdom prvostupňovým  

a aj súdom odvolacím.

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že trvá na svojich rozhodnutiach

a stotožňuje sa so závermi Krajského súdu v Trnave uvedenými v napadnutom rozsudku.

Žalobkyňa síce správne poukázala na neexistenciu § 39 ods. 9 písm. a/ zákona č. 511/1992 Zb.

v znení neskorších predpisov, avšak v danom prípade niet pochýb o tom, že mal súd na mysli

ustanovenie § 39 ods. 9 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z.. Ide teda o zjavnú chybu v písaní

a preto táto chyba nemý vplyv na zrozumiteľnosť, presvedčivosť a zákonnosť rozsudku,

najmä jeho výroku.

Žalobkyňa poukazovala na to, že zákonodarca v § 39 hovorí o zrazených

a odvedených preddavkoch, avšak v tomto prípade časť textu v § 39 ods. 9 písm. a/ zákona  

č. 595/2003 Z.z. nemožno považovať za hypotézu právnej normy, ale za jej dispozíciu, a text

„prehľad o zrazených a odvedených preddavkoch...“ predstavuje úplný názov dokumentu

skrátene označovaného „prehľad“, a teda nemožno z tohto vyvodzovať žiadne závery.

Je nesporné, že v rozhodujúcom období bola žalobkyňa zamestnávateľom  

a od 21.02.2000 registrovaným platiteľom dane z príjmov zo závislej činnosti a funkčných

požitkov v zmysle § 31 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. V priebehu

roka 2004 a 2005 svoju registráciu ani nezrušila a ani neoznámila zmeny podľa § 31 ods. 6

zákona č. 511/1992 Zb., na základe ktorých by správca dane nemal považovať žalobkyňu  

za platiteľa dane z príjmov zo závislej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že z pohľadu evidencie

a vyberania daní, žalobkyňa nepochybne naplnila hypotézu § 39 ods. 9 zák. č. 595/2003 Z.z.

Žalovaný nesúhlasil s názorom žalobkyne, že výklad „či právny alebo gramatický“

nemôže „riadiť“ Daňové riaditeľstvo, ale zásadne a bezvýhradne súd. Žalovaný v súlade  

so zásadou rovnosti účastníkov konania v občianskom súdnom konaní má rovnaké právo

predostrieť súdu svoj právny názor, ako ho má aj žalobkyňa.

Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na znenie § 35 zák. č. 595/2003 Z.z., žalovaný uviedol,

že relevantným ustanovením je § 39, ktorý upravuje administratívno-evidenčné povinnosti

zamestnávateľa, ktorý je „platiteľom dane“ (platí pre § 39 až 40) a nie § 35 zákona,  

ktorý upravuje platobné povinnosti zamestnávateľa – vyberanie a platenie preddavkov na daň

(platí pre § 35 až 38). S poukazom na presné znenie ustanovenia § 39 ods. 9 zákona žalovaný

nesúhlasil ani s tvrdením žalobkyne, že ak by mal zákonodarca v úmysle uložiť povinnosť

podať „prehľad“ tomu, kto daň nevyberie a nezrazí, tak by označil povinného  

ako zamestnávateľa alebo platiteľa dane, či „platca“ mzdy.

Rovnako nelogická podľa žalovaného bola aj argumentácia žalobkyne o vylúčení

použitia všeobecného zákona, pretože pokuta bola uložená podľa § 35 ods. 6 zákona  

č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov za porušenie povinnosti podľa § 39 ods. 9

zákona č. 595/2003 Z.z., ustanovenie ktoré pri pojme platiteľ dane odkazuje na § 5 ods. 3

zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Teda pri tomto ustanovení osobitný

predpis priamo odkazuje na aplikáciu všeobecného predpisu.

Hodnotenie účelnosti tejto daňovej nepeňažnej povinnosti zamestnávateľov nemôže

mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože zákon nezbavuje zamestnávateľa

povinnosti podať „prehľad“.

Poukazovanie na zákon č. 534/2005 Z.z., ktorým sa okrem iného doplnil § 39  

ods. 11 zákona č. 595/2003 Z.z., nemôže byť na prospech žalobkyni, pretože jednak

v rozhodujúcich obdobiach nepochybne vyplácala príjmy zo závislej činnosti a jednak ide

o legislatívnu úpravu. ktorá výslovne zbavuje povinnosti podávať prehľad len

zamestnávateľov, ktorý nevyplácajú žiadny príjem, teda neplatí pre zamestnávateľa, ktorý

vypláca príjmy. Ďalšie námietky považoval žalovaný v danej veci za právne irelevantné.

Navrhol preto napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť a žalobkyni nepriznať nárok na

náhradu trov konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p.  

na základe podaného odvolania preskúmal vec v rozsahu žaloby podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.

bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia

rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej

stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky web-nssr@supcourt.gov.sk, a vo veci verejne

vyhlásil rozsudok (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.).

Z obsahu podaného odvolania ako aj žaloby vyplýva, že sporným v danom prípade je,

kto je osobou povinnou podať prehľad, či každý zamestnávateľ, alebo len ten, ktorý zráža

a odvádza daň z príjmov zo závislej činnosti. Je nesporné, že pre účely zák. č. 595/2003 Z.z.

o dani z príjmov v znení neskorších predpisov je daňovým subjektom v zmysle § 5 ods. 1

zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov aj platiteľ

dane, ktorým podľa § 5 ods. 3 tohto zákona je osoba, ktorá odvádza správcovi dane daň

vybranú od daňovníka alebo zrazenú daňovníkovi a majetkovo za ňu zodpovedá.

Táto osoba podľa § 31 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení

neskorších predpisov je povinná sa u správcu dane registrovať najneskôr do pätnástich dní  

od vzniku povinnosti zrážať daň alebo preddavky na ňu, alebo daň vybrať, ak osobitný

predpis neustanovuje inak. Podľa ods. 7 tohto zákonného ustanovenia ak dôjde k zmenám

skutočností uvedených v odsekoch 1 až 6, najmä ak zanikne jeho daňová povinnosť

pri niektorej dani, je daňový subjekt povinný ich oznámiť správcovi dane do pätnástich dní

odo dňa, kedy vznikli.

Podľa ods. 9 písm. a/ § 39 zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších

predpisov, upravujúceho povinnosti zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane, zamestnávateľ,

ktorý je platiteľom dane, je povinný predkladať miestne príslušnému správcovi dane v lehote

podľa § 49 prehľad o zrazených a odvedených preddavkov na daň z príjmov zo závislej

činnosti, ktoré zamestnancom vyplatil a o daňovom bonuse za uplynulý kalendárny štvrťrok.

Z uvedených ustanovení je teda jednoznačné, že pokiaľ žalobkyňa sa registrovala  

ako platiteľ dane, mala povinnosť plniť úlohy takejto osobe zákonom uložené,  

teda aj povinnosť podávať prehľad. Až obsah prehľadu by potom ovplyvnila skutočnosť,  

či preddavky zrážala a odvádzala. Pokiaľ však nedošlo k zmene v tomto postavení, uložená

povinnosť pretrvávala aj po prijatí ust. ods. 11 uvedeného § 39, podľa ktorého prehľad

a hlásenie podľa ods. 9 nie je povinný podať len ten zamestnávateľ, ktorý je platiteľom

dane..., ktorý nevyplácal príjmy zo závislej činnosti. (žalobkyňa bola platiteľom dane,

príjmy zo závislej činnosti vyplácala).

Ak teda uvedenú povinnosť nesplnila v predmetnom období včas, bola naplnená

skutková podstata správneho deliktu podľa § 35 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. a správca dane

musel v zmysle toho ustanovenia uložiť žalobkyni pokutu.

Z uvedeného teda bolo jednoznačné, že ako správca dane tak aj žalovaný postupovali

v súlade so zákonom a že obrana žalobkyni, vychádzajúca z tvrdenia, že uvedenú povinnosť

nemala, pretože preddavky z vyplácaného príjmu zo závislej činnosti nezrážala, nemohla

spochybniť skutkový stav, z ktorého správne orgány vychádzali. Krajský súd tak oprávnene

zamietol žalobu ako nedôvodnú. Správnosť tohto záveru nespochybnila žalobkyňa  

ani podaným odvolaním proti tomuto rozsudku, preto odvolací napadnutý rozsudok ako vecne

správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Pokiaľ žalobkyňa nesúhlasila s tým, že daňový orgán vychádzal z vlastného výkladu

zákonného ustanovenia, odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že výklad robí  

ten orgán, ktorý uplatňuje v praxi predpis, teda postupuje podľa neho, a súd v konaní podľa

piatej časti preskúmava, či tento výklad (a teda postup v konaní podľa neho) je v súlade  

so zákonom, ak nie, vtedy musí výklad urobiť súd.

Pochybenie pri uvádzaní zákonného predpisu, na ktoré žalobkyňa v odvolaní

poukázala, je podľa odvolacieho súdu bez vplyvu na právne posúdenie, pretože podľa textu

dotknutej časti odôvodnenia rozsudku a najmä predchádzajúcich častí textu, je nesporné,  

že má ísť o ustanovenie zákona č. 595/2003 Z.z. a nie zákona 511/1992 Zb., ktorý bol tam

uvedený.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni nepriznal ich náhradu. Žalovanému právo

na náhradu trov konania nevzniklo.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

  (§ 246C ods. 1 O.s.p.)

V Bratislave dňa 26. novembra 2009

JUDr. Anna E l e x o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková