Najvyšší súd

5Sžf 84/2008

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu  

JUDr. Anny Elexovej a členov JUDr. Jany Zemkovej, PhD. a JUDr. Ivana Rumanu v právnej

veci žalobcu: D. T. G., s.r.o., H., zastúpeného JUDr. A. S., Advokátska kancelária so sídlom

D., proti žalovanému: Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Nová ulica č. 13, 975 04

Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 24.

apríla 2008, č.I/226/12076-36063/2008/990565-r, o odvolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/26/2008-27 zo dňa 30. júla 2008 rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne  

č.k. 11S/26/2008-27zo dňa 30. júla 2008   p o t v r d z u j e.

Žalobcovi právo náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného,  

ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane číslo 670/230/30979/07/Sma zo dňa 14.6.2007

o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2002 vo výške

20 700,-- Sk.  

Podľa odôvodnenia rozsudku krajský súd tak rozhodol preto, že po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby dospel

k záveru, že je v súlade so zákonom. Žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili z nich správny

právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil a na ktorý v podrobnostiach poukázal.

Krajský súd z podkladov pripojených v administratívnom spise žalovaného zistil,  

že správca dane vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty  

za zdaňovacie obdobie júl 2002, o výsledku opakovanej daňovej kontroly vyhotovil protokol

č. 670/320/20764/2007/Kap. zo dňa 10.05.2007. Na základe výsledkov kontroly správca dane

vydal predmetný dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane na dani

z pridanej hodnoty za kontrolované zdaňovacie obdobie. Daň bola vyrubená z dôvodu

neuznania odpočtu dane z prijatých zdaniteľných plnení na náklade dodávateľských faktúr  

od spoločnosti T. T. H., s.r.o., I., č.113/02 z 02.07.2002 – DPH 8 740,-- Sk, č. 116/02 zo

16.07.2002 – DPH 9 200,-- Sk a č. 120/02 z 26.07.2002 DPH v sume 2 760,-- Sk, pretože sa

žalobcovi sa nepodarilo odstrániť pochybnosti o vykonaní služby – spracovanie nakládky

dreva, dodávateľom uvedeným na faktúrach.  

Súd v prejednávanej veci skúmal, či žalobca splnil kumulatívne všetky podmienky

vyplývajúce z ust. § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z. o DPH v znení účinnom

v rozhodujúcom čase pre posúdenie danej veci a či preukázal vecný súvis medzi prijatým

zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým ako platiteľ dane deklaroval prijatie

zdaniteľného plnenia. Dokazovaním vykonaným správcom dane vyplynulo, že Mgr. V. S.,

ktorý podľa žalobcu konal pri uzatváraní zmlúv o manipulácii a nakládke drevnej hmoty

v mene dodávateľa T. T. H., s.r.o., zastupoval túto spoločnosť na základe plnomocenstva len

pre niektoré právne úkony a rovnako ako dopravcovia P. K. a P. H., vypočutí viackrát

správcom dane, spoľahlivo nepotvrdil, že služby, za ktoré žalobca podľa uvádzaných faktúr

zaplatil, boli skutočne vykonané uvedeným dodávateľom. Ich výpovede boli nekonkrétne,

nepresné bez dostatočnej vypovedacej hodnoty a keďže zástupca žalobcu J. G. tiež

nevypovedal konkrétne, nepoznal konateľa spoločnosti T. T. H., s.r.o., ani osoby, ktoré práce

vykonávali, súd sa stotožnil so stanoviskom daňových orgánov, že výsluchom svedkyne J. V.

by nedošlo k objasneniu skutočností, ktoré nepozná ani sám žalobca. Ďalej zo zisteného

skutkového stavu vyplynulo, že konateľ spoločnosti T. T. H., s.r.o., bol aj jediným

spoločníkom, ale ako vietnamský štátny príslušník po zrušení dlhodobého pobytu (povolenie

mal do 27.09.2001) odišiel v roku 2001 z republiky, čím je preukázané, že v júli 2002  

sa na území Slovenskej republiky nenachádzal, spoločnosť od roku 2001 na známej adrese

nesídli, nebola registrovaná na dani zo závislej činnosti a neevidovala žiadnych

zamestnancov. Doklady predložené žalobcom, aj keď formálne spĺňajú právne náležitosti,

nepostačujú na potvrdenie, že žalobca splnil podmienky nároku na odpočet DPH na vstupe

podľa § 20 ods. 1, 2 zák. č. 289/1995 Z.z. Žalobca v prejednávaných veciach neuniesol

bremeno dôkazu, najmä pokiaľ ide o preukázanie vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným

plnením od spoločnosti T. T. H., s.r.o. a daňovým dokladom, ktorým ako platiteľ dane

deklaroval prijatie zdaniteľného plnenia.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie, pretože napadnutý rozsudok vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom sa súd nevysporiadal s dôkazmi a návrhmi

vykonanými navrhovateľom v spore, čím porušil ust. § 120, § 132 O.s.p. Namietol, že krajský

súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,  

keď sa na str.3 odvoláva na dodatočný platobný výmer č. 670/320/20764/2007/Kap zo dňa

10.05.2007, pričom predmetom žaloby je rozhodnutie žalovaného, ktorým potvrdil dodatočný

platobný výmer č. 670/230/30979/07/Sma zo dňa 14.07.2007. Taktiež sa súd nevysporiadal

so skutočnosťami zistenými v priebehu opakovanej daňovej kontroly, teda že závery správcu

dane z prvej kontroly neboli správne. Podľa žalobcu z vykonaných dôkazov v ich vzájomnej

súvislosti nesporne vyplýva, že služby v oblasti manipulácie a nakládky drevnej hmoty

poskytla spoločnosť T. T. H., s.r.o., S., IČO: X, zapísaná v obchodnom registri Okresného

súdu Bratislava I., oddiel Sro, vl.č. Z. Mgr. S. ako zástupca dodávateľskej spoločnosti pre

určité právne úkony pripustil, že daňovému subjektu doručil nejaké doklady a od daňového

subjektu prevzal nejaké úhrady. Svedkovia P. K. a P. H. potvrdili vykonanie prác

pracovníkmi dodávateľskej spoločnosť. Za vykonané práce dodávateľ fakturoval, práce neboli

zaplatené inému subjektu, nevykonal ich daňový subjekt a preto je nesporné, že fakturované

práce boli skutočne vykonané. Správca dane nerešpektoval pokyn odvolacieho orgánu

a nezabezpečil znalecký posudok z odboru písmo znalectva na doklady, podpísané

dodávateľskou spoločnosťou, napriek tomu, že mal k dispozícii originálne podpisy konateľa

Ing. K. H. Q. Žalobca v tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 15 a 16 Obchodného zákonníka a

na ust. § 20 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

Z hľadiska oprávnenosti uplatnenia odpočtu dane z pridanej hodnoty je podľa žalobcu

právne bezvýznamnou aj okolnosť, že spoločnosť T. T. H. s.r.o., nespolupracuje

a nekomunikuje so správcom dane, nepreberá poštové zásielky, nepodáva daňové priznania

atď., pretože je nesporné, že v období mesiaca júl 2002 bola registrovaným platiteľom DPH.

Taktiež je právne irelevantnou skutočnosť, že konateľ uvedenej spoločnosti odcestoval do

Vietnamu, že nesídli na adrese S. Žalobca tvrdí, že k objasneniu veci bolo podstatné doplniť

dokazovanie o výsluch p. J. V., bytom Bratislava, zadovážiť znalecký posudok z odboru

písmo znalectva a to na otázku pravosti podpisov na faktúrach a príjmových pokladničných

dokladoch dodávateľskej spoločnosti T. T. H. s.r.o.

Žalobca poukázal na ust. § 29 ods. 2 a ods. 4 zákona č.511/1992 Zb., v zmysle

ktorých správca dane v daňovom konaní náležite zistí a zhodnotí skutkový stav. Daňový úrad

však nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti,

nevykonal všetky navrhované dôkazy, pričom nezdôvodnil akými úvahami sa riadil,  

keď navrhované dôkazy nevykonal.  

Žalobca v závere odvolania uviedol, že splnil podmienky nároku na odpočet,  

keďže riadnymi daňovými dokladmi doložil oprávnenosť nároku na odpočet dane z pridanej

hodnoty z hľadísk uvedených v zákone o dani z pridanej hodnoty, teda že zdaniteľné plnenie

na základe konkludentného právneho úkonu bolo uskutočnené, dodávateľ po vykonaní práce

vyfakturoval ich cenu žalobcovi, žalobca zaplatil. Požiadavka správcu dane na vedenie evidencie výkonov dodávateľských spoločností a evidencie osôb, prostredníctvom  

ktorých dodávateľská spoločnosť plní fakturované plnenia je nad rámec zákonom uložených

povinností, naviac ak vzhľadom na rozsah dodávky ide o zanedbateľné položky a je preto

v rozpore s čl. 2 ods. 2 a ods. 3 a čl. 13 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle  

ktorých nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.  

Žalobca navrhol napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zmeniť tak, že súd

zruší rozhodnutia žalovaného a vec mu vráti a prizná žalobcovi náhradu trov odvolacieho

konania.

Žalovaný sa v písomnom vyjadrení pridržiaval svojho stanoviska podaného ku žalobe

a trval na všetkých skutočnostiach v tomto stanovisku uvedených, keďže odvolanie žalobcu

obsahuje tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho konania. Podľa názoru

žalovaného napadnuté rozhodnutie potvrdzujúce rozhodnutie Daňového úradu Považská

Bystrica, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl

2002, je vydané v súlade s právnymi predpismi.

Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR odvolaním

napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bola žaloba zamietnutá, ako vecne

správny potvrdil.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 O.s.p. na základe

podaného odvolania preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach žaloby podľa

§ 250ja ods. 3 O.s.p. a bez pojednávania v zmysle odseku 2 uvedeného zákonného

ustanovenia po oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli

a internetovej stránke www.nssr.gov.sk vo veci rozhodol podľa § 219 O.s.p. v spojení  

s § 250ja ods. 3 veta posledná O.s.p. tak, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Ako prvé v odvolaní žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s dôkazmi

a návrhmi vykonanými navrhovateľom v spore, čím porušil ust. § 120, § 132 O.s.p.  

Po oboznámení sa so spisom krajského súdu odvolací súd dospel k záveru, že námietka

nebola odôvodnená. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol jednoznačne

a zrozumiteľne, z akých dôvodov sa stotožnil so záverom žalovaného. Rovnako ako daňové

orgány vychádzal z toho, že pre splnenie zákonných podmienok nároku na odpočet dane

podľa § 20 ods. 2 zák. č. 289/1995 Z.z. nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr)

s predpísaným obsahom, ale že doklady musia odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade

pochybností preukazuje daňový subjekt. Uviedol tiež, prečo boli výpovede Mgr. S. a svedkov

Ing. P. K., P. H. nepostačujúce na preukázanie, že dodávateľ vykonal služby svojimi

pracovníkmi, príp. inými osobami na základe osobitných zmlúv. Krajský súd poukázal na

oprávnenie správneho orgánu v procesnoprávnych vzťahoch určovať rozsah vykonania

dokazovania a rozhodovať o výbere dôkazných prostriedkov, oprávnenie ktoré je potom

predmetom preskúmania súdom. Aj v predmetnom konaní krajský súd takto postupoval a skonštatoval, že daňové orgány dostatočne a spoľahlivo zistili skutkový stav a vyvodili z neho

po zhodnotení jednotlivých dôkazov v zmysle § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov aj

správny právny záver. Tu je potrebné poukázať na to, že pri rozhodovaní vykonať navrhované

dôkazy musel správca dane zvážiť, či navrhované dôkazy môžu preukázať podstatnú

skutočnosť, t.j. že k vykonaniu prác došlo pracovníkmi dodávateľa alebo, ak malo ísť o

subdodávateľský spôsob, pracovníkmi iného subjektu. Preto sa krajský súd stotožnil

s názorom správcu dane, že vykonanie dokazovania výsluchom svedkyne V. a znaleckým

posúdením pravosti podpisu konateľa na sporných faktúrach nebolo potrebné, pretože by

nemohlo preukázať vykonanie prác týmto dodávateľom.

Rovnako neopodstatnene žalobca namietal, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho

námietkami voči záverom predchádzajúcej daňovej kontroly. Úlohou tohto konania bolo

preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného a rozhodnutí správcu dane vychádzajúcich

z výsledkov opakovanej daňovej kontroly a z nej vyhotoveného protokolu zo dňa 10.05.2007.

Keďže závery z prvej kontroly neboli základom tohto konania, krajský súd nemal dôvod

zaoberať sa nimi.

Z uvedeného vyplýva, že sa krajský súd s dôkazmi vykonanými žalobcom v konaní

vysporiadal a na ich základe posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Ďalšie námietky odvolania žalobcu možno zhrnúť ako námietky o nesprávnom

právnom posúdení existujúcich dôkazov a z toho vyplývajúce ukladanie povinností nad rámec

zákona.

Podľa žaloby žalobca namietal, že právne závery správcu dane boli v rozpore  

s § 15 a 16 Obchodného zákonníka a § 20 Občianskeho zákonníka, pretože oprávnenie

zastupovať dodávateľa Ing. S. bolo preukázané, rovnako riadnymi daňovými dokladmi

a výpoveďami svedkov bolo preukázané, že práce boli vykonané a účtované existujúcim

daňovým subjektom, že bolo zaplatené za vykonané práce. Teda skutočnosti, ktoré vyžaduje

ust. § 20 zákona o DPH pri uplatňovaní nároku na odpočet DPH, boli splnené. Preto

vyžadovanie ďalších dôkazov bolo nad rámec zákona (§ 29 ods. 8 a 4) a ústavy SR a záver

daňových orgánov a aj súdu tak v rozpore s § 2 zák. č. 511/1992 Zb.  

Podľa § 20 ods. 2 písm. c/ zák. č. 289/1995 Z.z. platiteľ má nárok na odpočet dane,  

ak daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie a podľa písm. d) má daňový

doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ.  

Podľa § 29 ods. 2 uvedeného zákona správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie.

Z tohto ustanovenia vyplýva, že nie je úlohou daňového orgánu zisťovať skutočný stav

veci a za daňový subjekt preukazovať výšku dane. Z hľadiska dokazovania je však treba vziať

do úvahy to, že nielen účtovné doklady môžu slúžiť ako dôkazné prostriedky v zmysle § 29 ods. 4 zákona o správe daní poplatkov, ale ako dôkazné prostriedky môže slúžiť všetko,  

čím je možné overiť skutočnosti rozhodné pre správne určenie daňovej povinnosti.  

Ak teda správca dane počas daňovej kontroly zistil pochybnosti o údajoch

vyplývajúcich z daňových podaní žalobcu a domáhal sa splnenia povinnosti predložiť dôkazy

potvrdzujúce jeho tvrdenia, tento postup zodpovedá ustanoveniu § 29 ods. 8 zákona o správe

daní a poplatkov, ktoré ukladá daňovému subjektu povinnosť preukázať všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení nebo vyúčtovaní, čo prirodzene vyplýva  

zo skutočnosti, že práve daňový poplatník má detailnú vedomosť o všetkej svojej činnosti,

príjmoch a výdavkoch, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencii

alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Predovšetkým pri hodnotení zistenia skutkového stavu je potrebné vziať do úvahy,  

že podľa zástupcu žalobcu nebol v styku s konateľom dodávateľa ani s osobou, ktorú mal

podľa oznámenia správcu dane konateľ poveriť zastupovaným (p. V.), bol v styku len s Mgr.

S., že predložené faktúry ako aj príjmové doklady podpísala osoba, ktorú sa nepodarilo

identifikovať na základe toho, že sa konateľ od roku 2001 nezdržiava na území republiky.

Podľa správcu dane nemohol preto byť prítomný pri ich vystavovaní a žalobca sám nevedel

označiť osobu, ktorá ich v období roku 2002 mohla podpísať, nepredložil žiadne dôkazy

preukazujúce bližšie údaje o samotnom výkone prác a tieto nebolo možné zadovážiť ani od

dodávateľa. O výkone prác nenasvedčovali ani oznámenia správcu dane dodávateľa, že

dodávateľ nebol registrovaný na daň zo závislej činnosti, ako aj že nebol evidovaný

v Sociálnej poisťovni ako poistenec. Ani svedecké výpovede alebo prehlásenia Ing. K., P. H.

a Mgr. S. neobsahovali v tomto smere jednoznačné, vierohodné údaje. Za danej skutkovej

situácie nie je preto možné súhlasiť so žalobcom, že príčinná súvislosť medzi tvrdením

žalobcu, že práce vykonal dodávateľ, ktorý faktúry vystavil, čo bola podstatná skutočnosť pre

odpočet DPH, bola dostatočne preukázaná iba predložením účtovne spôsobilých dokladov.

Ako už v rozhodnutiach súdov bolo konštatované, samotné zistenie o tom, že účtovné doklady

formálne zodpovedajú požiadavkám predpisov o účtovníctve, ešte automaticky nepreukazuje,

že k predmetnému plneniu označenou osobou aj došlo. Na preukázanie tejto súvislosti musí

vynaložiť aktivitu daňový subjekt, aby vierohodnosť a správnosť svojho tvrdenia dostatočne

preukázal.

Vychádzajúc z uvedeného potom aj zdôvodnenie potreby výsluchu svedkyne V. ako aj

znaleckého posúdenia pravosti podpisu konateľa spoločnosti na predložených dokladoch

žalobcom bolo nutné považovať za nepresvedčivé, bez právneho dopadu na vec, keďže ako

sám uviedol, mal byť v kontakte len s osobou Mgr. S..

V danej veci podľa názoru Najvyššieho súdu nedošlo ani k porušeniu procesných

ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. prekročením právomoci v dôsledku ukladaní povinností

nad rámec zákona (§ 2), resp. Ústavy SR. Daňové orgány postupovali v súlade so zákonom,

keď pri plnení svojich kontrolných úloh podľa § 15 zák. č. 511/1992 Zb. zistili pochybnosti

o vierohodnosti, správnosti a úplnosti v záznamoch žalobcu a preto žiadali predložiť dôkazy na odstránenie týchto pochybností. Zo spisu žalovaného bolo zrejmé, na základe akých

dôkazov si daňové orgány vytvorili svoj záver o nedostatočnom preukázaní uskutočnenia

zdaniteľného plnenia osobou deklarovanou ako vystaviteľ týchto dokladov a prečo

nepovažovali odlišné tvrdenie žalobcu za vierohodné. Závery správcu dane neodporovali

zásadám logického myslenia a uvažovania, pričom k vykonaným vzájomne sa podporujúcich

dôkazov neboli žalobcom postavené zodpovedajúce tvrdenia podporené dôkazmi, ktoré by

vyvrátili správnosť záveru daňových orgánov.

Na obranu žalobcu, že konal v dobrej viere a že nemal dôvod kontroly dodaných prác,

lebo išlo o nepodstatné množstvo, nebolo možné prihliadnuť. Zákon pri ukladaní povinností

nerozlišuje daňové skutočnosti podľa ich objemu, preto zmena prístupu žalobcu k prevereniu

dodávky prác dodávateľom doplňujúcimi podkladmi, napr. aké práce boli vykonané,  

v akom množstve a pod., nebola opodstatnená.

Na základe uvedeného aj podľa názoru odvolacieho súdu dospel správca dane

oprávnene k pochybnostiam ohľadne tvrdenia žalobcu, že práce fakturované dodávateľom

uvedeným v predmetných dokladoch boli aj týmto dodávateľom vykonané, ako aj, že žalobca

neuniesol v tomto smere svoje dôkazné bremeno, preto správca dane v súlade s ust. § 20  

ods. 2 zákona č. 289/1995 Z.z. v znení platnom v danom čase neuznal nárok na odpočet DPH

z vylúčených dokladov a preto určil daňovú povinnosť žalobcovi.

Posúdenie námietok nezákonnosti rozhodnutia žalovaného krajským súdom  

ako neopodstatnených a z tohto dôvodu zamietnutie žaloby bolo podľa odvolacieho súdu

správne. Námietky žalobcu uvedené v odvolaní voči rozsudku tak neboli dôvodné,  

preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 219 O.s.p.

potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 246c O.s.p. § 224 ods. 1  

a § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal. Žalovaný právo

na náhradu trov odvolacieho konania nemal.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. (§ 246c O.s.p.)

V Bratislave dňa 29. októbra 2009

JUDr. Anna E l e x o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

za správnosť vyhotovenia:

Alena Augustiňáková