5Sžf/78/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu M., bytom T., zastúpeného Mgr. Soňou Grošaftovou,
advokátkou so sídlom v Žiline, Makovického 7, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. I/226/1953-23952/2011/990618-r z 28. februára 2011, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 13S/40/2011-48 zo dňa 04.
októbra 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 13S/40/2011-48 zo 04. októbra 2011 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného
č. I/226/1953-23952/2011/990618-r z 28. februára 2011 ako aj rozhodnutie Daňového úradu
Trenčín č. 645/231/100582/10/Syko zo dňa 23. novembra 2010 z r u š u j e a vec
v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 132
eur titulom súdneho poplatku a 467,11 eura titulom trov právneho zastúpenia do rúk
Mgr. Sone Grošaftovej, advokátky so sídlom v Žiline, Makovického 7, do troch dní.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobou žalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/226/1953-23952/2011/
990618-r z 28. februára 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trenčín
č. 645/231/100582/10/Syko zo dňa 23. novembra 2010. Týmto rozhodnutím Daňový úrad
Trenčín (ďalej len „správca dane“) uložil žalobcovi podľa § 35 ods. 15 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“) pokutu
za porušenie nepeňažnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 15 ods. 6 písm. d/ a g/
zákona o správe daní.
Krajský súd v Trenčíne preskúmal napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie
správcu dane ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie
a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom. Krajský súd v odôvodnení rozsudku
konštatoval, že daňová kontrola u žalobcu začala dňom 09. marca 2009 spísaním zápisnice
o začatí daňovej kontroly. V tento deň neboli žalobcom predložené potrebné doklady. Z toho
dôvodu boli žalobcovi prostredníctvom splnomocnenej zástupkyne zaslané viaceré výzvy
na predloženie dokladov. Kontrolná skupina vykonala taktiež miestne zisťovanie a ústne
pojednávanie s cieľom zabezpečiť všetky doklady potrebne pre výkon daňovej kontroly.
Výzvy, ktoré boli zasielane sú konkrétne, jednoznačne a zrozumiteľné. Žalobca v nich bol
taktiež upozornený na následky nesplnenia povinnosti. Krajský súd konštatoval,
že nie je možne považovať postup žalovaného za nezákonný, ak si podklady k daňovej
kontrole zabezpečil aj z dokladov zaistených Prezídiom Policajného zboru Slovenskej
republiky. Práve naopak, správca dane ma povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom
konaní vyšlo najavo, a teda aj na doklady zabezpečené políciou. Čo sa týka skutočnosti,
že výzvy boli zasielane splnomocnenej zástupkyni a nie žalobcovi, súd poukazuje
na to, že osobne bol žalobca vyzvaný na splnenie povinnosti 07. augusta 2009 v zápisnici
o ústnom pojednávaní a 17. augusta 2009 v zápisnici o miestnom zisťovaní. Na opakovane
výzvy, ktoré boli zasielane splnomocnenej zástupkyni, žalobca reagoval čiastočným
predkladaním dokladov, ako aj písomnými odpoveďami na výzvy. Čo sa týka námietky
žalobcu ohľadne toho, že splnomocnenej zástupkyni nebolo udelene generálne plnomocenstvo
na všetky daňové konania, ale len na to, ktorého predmetom je kontrola na daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005, súd zistil, že žalobca dňa 10. apríla 2008
splnomocnil advokátku Mgr. Soňu Grošaftovú na zastupovanie a konanie okrem iného
aj vo všetkých veciach podľa zákona o správe daní. V plnej moci je ďalej dopísané „najmä
ju splnomocňujem na zastupovanie v daňovom konaní vo veci dane z príjmu fyzických osôb
za rok 2005...“. V zápisnici o ústnom pojednávaní č.: 645/420/29527/08/Tadl zo dňa
06. mája 2008, ktorej predmetom bolo doplnenie plnomocenstva, sa žalobca vyjadril,
že v prípade predloženej plnej moci sa jedna o všeobecnú plnú moc v zmysle§ 9 zákona
o správe daní. Vzhľadom na vyššie uvedené, sud nemal pochybnosti o tom, že splnomocnená
zástupkyňa konala na základe všeobecnej plnej moci. Správny orgán prvého stupňa teda
postupoval správne, keď zasielal výzvy na predloženie dokladov prostredníctvom
splnomocnenej zástupkyne. Žalobca nenamietal výšku uloženej pokuty. Táto bola uložená
v súlade so zákonom a správca dane, ako aj žalovaný pri jej výške jednoznačne zohľadnil
závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu. Žalovaný, ako aj správny orgán prvého
stupňa dostatočne zistili skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré správne
vyhodnotili a vyvodili správny právny zaver s ktorým sa krajsky súd stotožnil
a v podrobnostiach naň poukazuje.
O náhrade trov konania krajsky sud rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak,
že žalobcovi nepriznal náhradu pre jeho neúspech v konaní.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc napadnutý
rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté
rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti na ďalšie konanie.
Namietal, že žalovaný, ako aj krajský súd nesprávne vyhodnotili skutkový stav
vo veci. Žalobca tvrdil, že postup správcu dane, ako aj žalovaného je v rozpore so zákonnými
ustanoveniami zákona o správe daní a vydane rozhodnutie vykazuje vady, ktoré zakladajú
jeho nezákonnosť a nepreskúmateľnosť. Poukazoval na to, že už v podanom odvolaní
namietal, že odôvodnenie rozhodnutia nespĺňa základne zákonne atribúty, nakoľko
nekorešponduje so základným procesným právom daňového subjektu, a to právom na riadne
odôvodnenie rozhodnutia. Procesný predpis, ktorý sa vzťahuje na daňové konania, ukladá
nielen zákonné povinnosti daňovému subjektu vo vzťahu k správcovi dane, ale aj jeho
procesne práva, ktoré správca dane pri výkone svojej moci musí rešpektovať.
Žalobca poukazoval na to, že pokiaľ ide o rozhodnutia vydávané v rámci daňových
konaní, ktorými správca dane ukladá daňovému subjektu sankciu je nevyhnutne, aby v tomto
rozhodnutí došlo:
- k presnému vymedzeniu konkrétneho konania za protiprávnosť ktorého je daňový
subjekt potrestaný a v čom spočíva jeho závažnosť,
- aký dopad t. j. následok ma samotne protiprávne konanie vo vzťahu k objektu deliktu
v danom prípade k realizovanému výkonu daňovej kontroly,
- pričom vo vzťahu k týmto zákonným podmienkam musí dôjsť následne k zdôvodneniu
primeranosti výšky uloženej sankcie, ktorá práve vo vzťahu k primeranosti musí mať
predovšetkým výchovný charakter a nie represívny, v danom prípade likvidačný.
Je nutne zdôrazniť, že pri určení výšky pokuty za nesplnenie povinnosti nepeňažnej
povahy nemôže byť základným kritériom výška dosahovaných príjmov tak,
ako zdôvodnil žalovaný.
Žalobca tiež argumentoval ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, z ktorej vyplýva, že i na rozhodovanie o správnych deliktoch dopadajú požiadavky
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom potreba
riadneho odôvodnenia akéhokoľvek rozhodnutia vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Preto dôvody rozhodnutia musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové
okolnosti prípadu a nestačí zo strany žalovaného a ani správcu dane uvádzať len o aké výzvy ide s ich odcitovaním, a súčasne odcitovať znenie zákonného ustanovenia čo sa týka
závažnosti, trvania a následkov protiprávneho stavu.
Ďalej žalobca namietal, že z rozhodnutia nie je zrejmé v čom správca dane teda videl
závažnosť protiprávneho konania žalobcu, ktorý jednak reagoval na výzvy a doklady ktoré
mal k dispozícii správcovi dane predložil. Uviedol, že väčšia časť dokladov bola zaistená
pri domovej prehliadke u žalobcu Prezídiom policajného zboru, ktorý následne tieto doklady
odovzdal samotnému správcovi dane a napokon sám správca dane vo svojom rozhodnutí
uvádza, že doklady boli zaistené bez vykonania kontroly ich úplnosti, a teda presnej
špecifikácie.
Žalobca poukazoval i na námietku uvedenú už v žalobe vo vzťahu k doručovaniu
písomnosti. Práve nedodržanie zákonných ustanovení týkajúcich so doručovania písomnosti
priamo žalobcovi malo za následok stav, ktorý de facto zapríčinil správca dane. Ďalej
poukazoval na to, že účelom uloženia každej sankcie je predovšetkým výchovný charakter,
ktorý smeruje k donúteniu daňového subjektu ku konaniu, ktoré je od neho správcom dane
vyžadovane. Aby došlo k naplneniu tohto základného znaku sankcie, nie je možné považovať
nemožnosť predloženia všetkých účtovných dokladov za protiprávne konanie,
a to už aj z dôvodu, že správca dane daňovú kontrolu ukončil, čím nenastali žiadne následky
majúce za následok nemožnosť kontrolu ukončiť.
K otázke doručovania písomnosti, ktorými správca dane uložil povinnosť predloženia
určitých účtovných dokladov uviedol, že záver krajského súdu je v rozpore s ustanovením
§ 17 ods. 5 druhá veta v spojitosti s § 15 ods. 6 písm. d/ zákona o správe daní. Zo samotného
znenia týchto ustanovení, pri uplatnení základných výkladových pravidiel vyplýva,
že predloženie účtovných dokladov je osobnou povinnosťou daňového subjektu, pričom
pre riadne doručenie písomnosti je potom nutne aplikovať práve ustanovenie § 17 ods. 5
druhá veta zákona o správe daní. Pokiaľ by táto zákonná povinnosť mala byť prenesená
aj na zástupcu, musela by byť uvedená priamo v zákonom ustanovení obdobne ako
je upravená povinnosť poskytovania požadovaných informácií samotným daňovým
subjektom alebo ním určenou osobou – t. j. zástupcom. Preto nemôže byť na vôli správcu
dane v prípade vyžadovania plnenia povinnosti zo strany daňového subjektu, aby sám správca
dane na základe svojej úvahy zvažoval, ktoré plnenie bude považovať sa osobne plnenie
daňovým subjektom a ktoré nie, a vzhľadom na takéto svojvoľne rozlišovanie potom
doručoval písomnosti. Uvedený právny názor je vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. 6Sžf/47/2010.
K námietke vzťahujúcej sa k rozsahu udeleného splnomocnenia žalobca poukazoval
na to, že krajský súd obdobne ako správca dane a aj žalovaný vo vzťahu k posudzovaniu
rozsahu splnomocnenia vyvodili nesprávny záver. Pri skúmaní samotného obsahu udeleného
splnomocnenia zo dňa 10. apríla 2008, na ktoré splnomocnenie sa správne orgány odvolávajú a na základe ktorého konali, je nesporné, že nejde o generálne plnomocenstvo na všetky
daňové konania, ktoré správca dane zahájil voči daňovému subjektu – žalobcovi. Neobstojí
v danom prípade tvrdenie súdu, že pri posúdení rozsahu splnomocnenia vychádzal
zo zápisnice zo dňa 06. mája 2008, ktoré pre posúdenie danej veci nie je odstránením
nedostatkov v takom rozsahu, ako ho vyhodnotili správne orgány a aj krajský súd. Rozsah
splnomocnenia v tomto konaní bol žalobcom upresnený iba vo vzťahu k úkonom, ktoré
súvisia s týmito konaniami – všeobecné splnomocnenie vo vzťahu ku konkrétnemu konania –
t. j. ku konaniu vo veci dane z príjmov fyzických osôb.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 25. novembra 2011
navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza
tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na krajskom súde, preto
sa pridržiava svojho písomného stanoviska k žalobe zo dňa 17. júna 2011.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia
bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta
prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného
č. I/226/1953-23952/2011/990618-r z 28. februára 2011, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 654/231/100582/10/Syko z 23. novembra 2010,
ktorým správca dane uložil žalobcovi v zmysle § 35 ods. 15 zákona o správe daní pokutu
v sume 9.990 eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 15 ods. 6 písm. d/ a g/
zákon a o správe daní.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt ma vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a/ umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b/ zabezpečiť vhodne miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c/ poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d/ predkladať účtovne a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie záznamov, ktorých
vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e/ predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazne prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
f/ umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkovaných
priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g/ zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkovaných priestorov kontrolovaného
daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§14 ods. 3).
Podľa § 35 ods. 15 zákona o správe daní ak daňový subjekt nesplní niektorú
z povinnosti nepeňažnej povahy podľa tohto zákona alebo osobitného zákona alebo povinnosť
uloženú rozhodnutím správcu dane, za ktorých porušenie sa neukladá pokuta podľa odsekov 1
až 7, môže mu správca dane uložiť pokutu do 33.190 eur. Pokutu možno uložiť opakovane,
a to vo výške jej dvojnásobku, ak jej uloženie neviedlo k náprave a protiprávny stav trvá;
maximálna výška pokuty ustanovená v prvej vete musí byť zachovaná. Rovnako môže
správca dane uložiť pokutu za nesplnenie niektorej z povinnosti nepeňažnej povahy podľa
tohto zákona aj tretej osobe.
Podľa § 35 ods. 16 zákona o správe daní správca dane pri ukladaní pokuty podľa
ods. 4, 5, 7 až 12 a 15 prihliada na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho stavu.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o správe daní daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo
jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu
plnomocenstva udeleného písomne s úradne overeným podpisom, alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa toto
plnomocenstvo za všeobecné. V tej istej veci môže mať len jedného zástupcu. Zástupca koná
osobne, ak z obsahu plnomocenstva nevyplýva, že za zástupcu môže konať aj iná osoba;
na takéto konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo s úradne osvedčeným podpisom.
Konanie inej osoby v rozsahu udeleného plnomocenstva sa považuje za konanie zástupcu.
Podľa § 17 ods. 5 zákona o správe daní ak má adresát zástupcu s plnomocenstvom
pre cele daňové konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak ma však adresát
osobne v daňovom konaní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu i jeho zástupcovi.
Vychádzajúc z citovaných ustanovení správny delikt je konanie – čin spôsobujúci
porušenie práva. Na účely zákona o správe daní je správnym deliktom konanie daňových
subjektov spočívajúce v porušení povinností uložených právnymi predpismi dotýkajúcimi
sa oblasti daní. Na daňové subjekty sa vzťahujú povinnosti a/ nepeňažnej povahy – okrem
iného aj povinnosť predkladať účtovne a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie
a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie záznamov, zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkovaných priestorov kontrolovaného
daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie a pod. a b/ peňažnej povahy.
V danom prípade malo ísť zo strany žalobcu o porušenie povinnosti nepeňažnej povahy.
Nesplnenie povinnosti nepeňažnej povahy vyplývajúcich zo zákona o správe daní alebo
z osobitných predpisov, je dôvodom pre uloženie pokuty správcom dane. V § 35 zákona
o správe daní je upravená povinnosť správcu dane ukladať pokutu, a to so zreteľom
na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania. V prípade porušenia zákonných
povinností nepeňažnej povahy v zmysle ustanovenia § 35 ods. 15 zákona o správe daní
je pokuta ohraničená hornou hranicou 33.190 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu administratívneho spisu preukázané,
že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Odbor mimoriadnych kontrol dňa
09. marca 2009 začal u žalobcu daňovú kontrolu na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie január až december 2006 a január až marec 2007, a to spísaním zápisnice o začatí
daňovej kontroly č. I/184/4621-32290/2009/ValB bez oznámenia o začatí daňovej kontroly
v zmysle § 15 ods. 3 zákona o správe daní, pretože o daňovú kontrolu požiadal orgán činný
v trestnom konaní. Z obsahu tejto zápisnice mal najvyšší súd za preukázané, že predmetná
zápisnica bola spísaná v priestoroch Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, Odboru
mimoriadnych kontrol, Oddelenia výkonu mimoriadnych kontrol v Nitre za prítomnosti
právnej zástupkyne žalobcu Mgr. Sone Grošaftovej bez osobnej prítomnosti žalobcu.
Z obsahu tejto zápisnice vyplýva, že ku kontrole neboli predložené účtovné doklady
za predmetné obdobie, a preto bola právnej zástupkyni žalobcu doručená krátkou cestou
výzva č. I/184/4621-32306/2009/ValB na predloženie účtovných, daňových a iných dokladov,
ktoré preukazujú všetky hospodárske, účtovné operácie a účtovné prípady, vrátane evidencie
a záznamov rozhodujúcich pre určenie dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie
obdobia. Na uvedenú výzvu reagovala právna zástupkyňa žalobcu tak, že Daňovému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, Odboru mimoriadnych kontrol oznámila, že požadované
doklady nie je možné predložiť z dôvodu, že výkon daňovej kontroly bol začatý v zmysle
§ 15 ods. 3 zákona o správe daní, pričom v ten istý deň, t. j. dňa 09. marca 2009 došlo
k ich vydaniu v zmysle § 89 Trestného poriadku Prezídiu policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite. K tomuto oznámeniu právna zástupkyňa predložila zápisnicu
o vydaní (odňatí) veci č. ČVS:PPZ-26/BOK-S-2008 zo dňa 09. marca 2009 z ktorej vyplýva,
že žalobca vydal účtovnú dokumentáciu v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti
za obdobie rokov 2005 až 2007. Následne Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, Odbor mimoriadnych kontrol opätovne zaslalo právnej zástupkyni výzvu č. I/184/4621-
47154/2009/ValB zo dňa 21. apríla 2009 výzvu na predloženie účtovných dokladov žalobcu
za označené zdaňovacie obdobie, ktorá jej bola doručená dňa 27. apríla 2009. Ďalej mal
najvyšší súd z úradného záznamu zo dňa 16. júna 2009 za preukázané, že Daňové riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Odbor mimoriadnych kontrol telefonicky kontaktovalo právnu
zástupkyňu žalobcu, a to v dňoch 08. júna 2009 a 16. júna 2009 a opätovne požadovalo
účtovné doklady žalobcu za predmetné zdaňovacie obdobie.
Ďalej najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že sa v ňom nachádzajú tri
potvrdenia o zapožičaní účtovných dokladov zo dňa 17. júla 2009, zo dňa 07. augusta 2009
a zo dňa 26. augusta 2009, ktoré osobne odovzdal žalobca, na základe ktorých žalovaný
aj daňovú kontrolu na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až december
2006 a január až marec 2007 vykonal. Dôkazom výkonu daňovej kontroly je protokol
o výsledku zistenia z daňovej kontroly za uvedené zdaňovacie obdobie, prerokovaný dňa
30. marca 2010, ktorým bola daňová kontrola ukončená.
Ďalej mal najvyšší súd z rozhodovacej činnosti iného senátu tunajšieho súdu vedeného
pod sp. zn. 4Sžf/14/2012 za preukázané, že výsledkom daňovej kontroly žalobcu ukončenej
vyššie označeným protokolom bolo vydanie rozhodnutí č. I/226/10980-47I54/2011/990618-r
zo dňa 18. apríla 2011, č. I/226/10980-47147/2011/990618-r zo dna 18. apríla 2011
a č. I/226/10980-47160/2011/990618-r zo dna 18. apríla 2011, ktoré sú právoplatné.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného sa podľa názoru najvyššieho súdu žalovaný
v odvolacom konaní nevysporiadal s námietkami, ktoré žalobca uplatnil v odvolaní proti
rozhodnutiu Daňového úradu Trenčín o uložení pokuty. Tieto námietky uplatnené v žalobe
nezohľadnil ani krajský súd. Ide predovšetkým o námietky z hľadiska zásad
administratívneho trestania. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne
i rozhodnutia o správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne
konanie je daňový subjekt postihnutý. Toto je možné zaručiť len konkretizáciou údajov
obsahujúcich popis skutku vo výroku rozhodnutia s uvedením miesta, času a spôsobu jeho
spáchania, prípadne uvedeným tých skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol
byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie,
a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok,
pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, ako i pre určenie rozsahu dokazovania.
V danom prípade napadnuté rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty
nie je skutkovo vo výroku vymedzené. Nie je z neho zrejmé akého porušenia nepeňažnej
povahy sa žalobca mal dopustiť. Vymedzenie skutku len s poukazom na príslušné ustanovenia
právnych predpisov je nedostatočné a spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Toto
pochybenie správcu dane ušlo pozornosti žalovaného ako aj krajského súdu. Rozhodnutie
o uložení sankcie musí vo výroku obsahovať riadne popísanie skutku a musí byť z neho
zrejmé bez akýchkoľvek pochybností, čoho sa žalobca dopustil a v čom spočíva spáchaný
delikt.
Okrem uvedeného procesného pochybenia, ktorého sa správne orgány dopustili,
a ktoré spôsobujú nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, najvyšší súd poukazuje
aj na to, že správne orgány sa nedôsledne riadili aj ustanovením § 17 ods. 5 zákona o správe
daní. Ide o to, že ak mal žalobca predložiť účtovnú dokumentáciu za účelom výkonu daňovej
kontroly, išlo o povinnosť, ktorá sa týkala vyslovene žalobu a jej splnenie mohol zabezpečiť
jedine žalobca. Bolo preto povinnosťou správneho orgánu túto povinnosť uložiť priamo
daňovému subjektu a výzvy na predloženie žiadaných dokladov doručiť nielen právnej
zástupkyni ale aj priamo daňovému subjektu. V danom prípade však boli všetky výzvy na predloženie žiadanej účtovnej dokumentácie zasielané iba právnej zástupkyni, ktorá
skutočnosť spôsobuje, že žalobcovi nebola zo strany správneho orgánu uložená v tomto smere
žiadna povinnosť. Pokiaľ teda nebola v tomto smere uložená žalobcovi žiadna povinnosť
(v určenej lehote predložiť príslušnú účtovnú dokumentáciu) absentuje v danom prípade
protiprávnosť konania ako jeden zo základných znakov správneho deliktu.
V neposlednom rade právna zástupkyňa žalovanému na výzvu oznámila, že v deň
začatia daňovej kontroly, t. j. dňa 09. marca 2009 došlo k vydaniu predmetnej účtovnej
dokumentácie v zmysle § 89 Trestného poriadku Prezídiu policajného zboru, Úradu boja proti
organizovanej kriminalite o čom aj predložila doklad. Žalobca následne časť predmetnej
dokumentáciu žalovanému predložil. Na základe tejto dokumentácie správca dane výkon
daňovej kontroly ukončil prerokovaním protokolu dňa 30. marca 2010. Pre úplnosť veci
najvyšší súd poukazuje, že v danom prípade správca dane neprihliadol ani na povinnosť, ktorá
mu vyplýva z ustanovenia § 35 zákona o správe daní, a to ukladať pokutu so zreteľom
na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania, ktoré najvyšší súd v danom prípade
ani nevzhliadol, keďže daňová kontrola bola na základe žalobcom predložených dokladov
a dokladov predložených Prezídiom policajného zboru aj ukončená.
Z uvedeného dôvodu najvyšší súd považuje skutkové zistenia, z ktorých vychádzali
daňové orgány za nedostatočné na posúdenie veci popri dôvodoch uvedených vyššie
(absencia protiprávnosti).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok Krajského súdu v Trenčíne podľa
§ 250ja ods. 3 veta prvá OSP zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného ako aj správneho orgánu
prvého stupňa zrušil, pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu
dane sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, pričom aj zistenie
skutkového stavu je v rozpore s obsahom spisu (§ 250j ods. 2 písm. b/ a d/ OSP) a vec vrátil
na ďalšie konanie, v ktorom sú správne orgány povinné postupovať v zmysle zhora
uvedeného právneho názoru najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4 OSP).
Správny orgán v ďalšom konaní súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu
(§ 250ja ods. 4 OSP) bude povinný sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu a doplniť
dokazovanie v zhora naznačenom smere, nakoľko len tak môže byť náležite zistený skutkový
stav veci a dodržané základné princípy a zásady administratívneho trestania. Pokiaľ po opätovnom posúdení všetkých okolností prípadu a dôkazov dospeje správny orgán
opätovne k záveru, že žalobca sa dopustil správneho deliktu, bude jeho povinnosťou vo výroku rozhodnutia tento správny delikt skutkovo vymedziť tak, aby rozhodnutie
zodpovedalo zásadám rozhodnutia trestného charakteru.
O náhrade trov celého súdneho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP s poukazom na § 151 ods. 1
a ods. 5 OSP, v zmysle ich vyčíslenia právnou zástupkyňou v sume 599,11 eura, ktorá suma
pozostáva z náhrady za zaplatený súdny poplatok 2 x 66 eura, z náhrady trov právneho
zastúpenia za jeden úkon právnej služby (prevzatie a príprava vrátane prvej porady s klientom
vykonané v roku 2010) v sume 120,23 eura, za dva úkony právnej služby (spísanie žaloby
a podanie odvolania proti rozsudku krajského súdu vykonané v roku 2011) po 123,50 eura
v zmysle § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004
Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení
neskorších predpisov, plus jedenkrát režijný paušál po 7,21 eura, a dvakrát paušál po 7,41
eura, plus DPH 20 % v sume 77,84 eura. Náhradu trov celého konania je žalovaný povinný
zaplatiť na účet Mgr. Sone Grošaftovej, advokátky so sídlom v Žiline do troch dní v zmysle
§ 149 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou
od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej
Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli
na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa
informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,
t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01
Banská Bystrica, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná
s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Bugárová