5Sžf/77/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu JUDr. M., bytom Ž., proti žalovanému Finančnému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/4948-36993/2011/990600-r z 24. marca 2011, na

odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 11S/45/2011-34 zo dňa

28. septembra 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. 11S/45/2011-34 zo 28. septembra 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil žalobou napadnuté

rozhodnutie žalovaného č.   I/226/4948-36993/2011/990600-r z 24. marca 2011 a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového

úradu Bánovce na Bebravou (ďalej len „správca dane“) č. 639/230/1807/11/URB z 31. januára 2011, ktorým správca dane uložil žalobcovi v zmysle § 35 ods. 6 zákona

č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon o správe daní“)

pokutu za nepredloženie súhrnného výkazu za IV. štvrťrok 2010 v lehote najneskôr do 20 dní

po skončení zdaňovacieho obdobia v zmysle § 80 ods. 9 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Krajský súd v Trenčíne v medziach žaloby podanej žalobcom preskúmal napadnuté

rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo

a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup žalovaného nie sú v súlade so zákonom. Krajský

súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že podklady pre správne rozhodnutie nepreukazujú

záver správcu dane a žalovaného, že si žalobca nesplnil zákonnú povinnosť podľa ustanovenia

§ 80 ods. 9 zákona o DPH, a že sa dopustil správneho priestupku v zmysle § 35 ods. 6 zákona

o správe daní. Krajský súd uviedol, že k vydaniu nového certifikátu pre zaručený elektronický

podpis (ďalej len „ZEP“) došlo zo zákona, bez vplyvu žalobcu a ak aj tento nový certifikát

nebol v profile žalobcu aktívny dňa 20. januára 2011, nebolo to v dôsledku konania žalobcu.

Vyhodnotenie súhrnného výkazu podaného žalobcom dňa 20. januára 2011 ako chybné

podanie podľa názoru krajského súdu nemožno hodnotiť ako správny delikt, keďže údaje na súhrnnom výkaze dostatočne identifikovali daňový subjekt a problém so ZEP mal správca

dane jednoznačne riešiť cez ustanovenie § 20 ods. 9 zákona o správe dani tak, že mal žalobcu

vyzvať na odstránenie nedostatkov v určenej lehote s poučením o následkoch spojených

s ich neodstránením. Z týchto dôvodov krajsky súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil,

vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, aby sa v ďalšom konaní riadil právnym

názorom krajského sudu, ktorým je aj názor na ďalší postup v konaní (§ 250j ods. 6 OSP).

O náhrade trov konania krajsky sud rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak,

že úspešnému žalobcovi nepriznal náhradu, pretože žalobca si náhradu trov konania nevyčíslil

a ani nepožiadal o lehotu na jej vyčíslenie.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, žiadajúc

napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky žalobu zamietne. Podľa názoru žalovaného podanie súhrnného výkazu nie je možné posudzovať

podľa ustanovenia § 20 zákona o správe daní, a teda nie je možné po chybnom podaní

súhrnného výkazu vyzvať daňový subjekt podľa § 20 ods. 9 zákona o správe dani

na odstránenie nedostatkov v určenej lehote s poučením o následkoch spojených s ich neodstránením tak, ako to uviedol v odôvodnení rozsudku krajský súd. Podanie

súhrnného výkazu s nedostatkami obsahovo patrí do vytýkacieho konania, preto by správca

dane mohol vyzvať daňový subjekt na doplnenie, vysvetlenie alebo odstránenie nedostatkov

iba podľa ustanovenia § 41 zákona o správe dani. Ale ani v prípade zaslania výzvy podľa § 41

zákona o správe dani by nebolo možné právne účinne konvalidovať predmetné podanie

súhrnného výkazu zo dňa 20. januára 2010, pretože ZEP je zákonnou náležitosťou podania

súhrnného výkazu elektronickou formou a žalobcovo podanie súhrnného výkazu dňa

20. januára 2011, teda v lehote stanovenej zákonom, túto podstatnú zákonnú náležitosť

neobsahovalo.  

Žalovaný tvrdil, že ak by aj žalobca na výzvu správcu dane podľa ustanovenia § 41

zákona o správe dani následne opravil svoje podanie, pôvodnému chybnému podaniu

súhrnného výkazu zo dňa 20. januára 2011, ktorému chýba zákonná náležitosť, a to ZEP,

nie je možné priznať právne účinky odo dňa chybného podania, pretože v prípade

chýbajúceho ZEP nejde o formálny nedostatok. To znamená, že nie je právne možné,

aby žalobca dodatočne, po zákonom stanovenej lehote na podanie súhrnného výkazu tento

chýbajúci ZEP doplnil, a tak nebol správcom dane sankcionovaný za nedodržanie lehoty

stanovenej v § 80 ods. 9 zákona o dani z pridanej hodnoty. Navyše z ustanovenia § 20 ods. 10

zákona o správe dani vyplýva, že ak bude podanie opravené v určenej lehote, hľadí sa naň tak,

akoby bolo predložené bez nedostatkov v deň pôvodného podania, kým zákon o správe dani

takéto právne účinky s podaním výzvy podľa ustanovenia § 41 nespája. To znamená,

že podanie súhrnného výkazu, opravené po výzve správcu dane podľa § 41 zákona o správe

dani s akceptovaným ZEP by bolo správcovi dane doručené až po lehote stanovenej zákonom

na podanie súhrnného výkazu a aj z tohto dôvodu je preto predmetné uloženie pokuty

žalobcovi v súlade so zákonom.

Žalovaný nesúhlasil ani s tvrdením krajského súdu, že ak aj nový certifikát nebol

v profile žalobcu dňa 20. januára 2011 aktívny, nebolo to v dôsledku konania žalobcu. Podľa

názoru žalovaného žalobca vedel, resp. určite mohol vedieť, že je potrebné si do svojho

profilu priradiť, teda zaktivovať si nový pridelený certifikát pre zaručený elektronický podpis,

a to z Portálu daňovej správy Slovenskej republiky www.drsr.sk. To znamená, že tak ako bol

žalobca používajúci ZEP povinný si ho pred prvým použitím priradiť do zoznamu certifikátov

používateľa, bol povinný tento krok vykonať opätovne po každom obnovení platnosti

kvalifikovaného certifikátu pre ZEP alebo po obstaraní nového ZEP (dokument 12).

Informácie o elektronickom podávaní súhrnných výkazov (dokument 10), ako i postup

registrácie autorizácie daňových subjektov (dokument 11) sú uvedené na portáli daňovej správy v časti elektronická komunikácia a sú dostupné pre každého. Na portáli daňovej správy

sú uvedené tak podmienky využívania Autorizovaných elektronických služieb (dokument 11),

ako aj Používateľská príručka pre Autorizované elektronické služby (dokument 12). Podľa

Používateľskej príručky po prihlásení autorizovanému používateľovi sa sprístupni nová

záložka eTax, ktorá obsahuje Autorizované elektronické služby, ďalej záložka – Úvod

a pod ňou Správa certifikátov, v ktorej sú uvedené aj povinnosti daňového subjektu

používajúceho pre elektronickú komunikáciu ZEP.

Žalovaný ďalej uviedol, že certifikát pre ZEP sa vydáva vždy na určité obdobie,

po jeho uplynutí si ho musí používateľ buď obnoviť, alebo si musí obstarať nový. Používateľ

ZEP sa môže rozhodnúť aj pre možnosť doručovať dokumenty bez ZEP tak, že uzavrie

s daňovým úradom Dohodu (podmienky uvedené na portáli daňovej správy – dokument 12).

Z uvedeného dôvodu preto žalovaný nesúhlasí ani s odôvodnením rozsudku krajského sudu,

že k vydaniu nového certifikátu pre ZEP došlo zo zákona, bez vplyvu žalobcu. Žalobcovi

vyplývala povinnosť podať súhrnný výkaz elektronicky zo zákona, či už s použitím ZEP,

alebo bez ZEP s uzavretím písomnej dohody so správcom dane – príslušným daňovým

úradom, pričom táto skutočnosť bola na jeho rozhodnutí. Podmienky využívania

Autorizovaných elektronických služieb sú uvedené aj na portáli daňovej správy (dokument

11). Pritom žalobca nepopiera, že na začiatku elektronickej komunikácie so správcom dane,

keď mu bol pridelený autorizovanou spoločnosťou prvý certifikát, si tuto svoju povinnosť splnil a ZEP si priradil do profilu, to znamená, že vyššie uvedený postup poznal

a aj ho pri začatí používania ZEP uplatnil.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 25. novembra 2011

navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, že žalovaný svoje tvrdenie

opiera o skutočnosť, že žalobca nepodal súhrnný výkaz platným zaručeným elektronickým

podpisom, čo sa však nezakladá na pravde. Súhrnný výkaz bol zo strany žalobcu podaný

platným zaručeným elektronickým podpisom (ZEP), ktorý žalobca používa aj v súčasnosti.

Navyše, podanie za štvrtý kvartál roku 2010 bolo urobené dňa 20. januára 2011, teda počas

lehoty určenej zákonom. Zo strany žalobcu preto nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej

podstaty správneho deliktu tak, ako ho upravuje zákon. Žalobca poukazoval na ustanovenie

§ 41 ods. 1 a 2 zákona o správe daní, podľa ktorého je zrejmé, že správca dane nemal rovno

pristúpiť k uloženiu sankcie za údajne zmeškanie lehoty, ale mal vyzvať žalobcu

na odstránenie nedostatkov podania, ktoré spočívalo v tom, že portál daňovej správy nevedel prečítať zaručený elektronický podpis žalobcu. Žalobca bol držiteľom platného zaručeného

elektronického podpisu v čase podávania súhrnného výkazu dňa 20. januára 2011 a ihneď

po upozornení, že tento nevie daňový portál prečítať, svoje podanie opravil. Preto tvrdenia

žalovaného, že podanie žalobcu neobsahovalo zákonnú náležitosť nie sú pravdivé. Predmetné

podanie elektronického súhrnného výkazu žalobcu vyhodnotil portál daňovej správy

ako chybne, ale toto podanie spĺňalo všetky zákonne náležitosti v zmysle ustanovenia § 80

ods. 9 zákona o DPH, nakoľko podanie bolo podpísane platným zaručeným elektronickým

podpisom a bolo urobené v zákonom stanovenej lehote. Žalovaný nenamieta, že by žalobca

nebol vykonal podanie dňa 20. januára 2011, dodržanie lehoty vyplýva z listiny o vykonaní

podania s číselným označením 115382/2011. Čo však žalovaný namieta je, že podanie nebolo

podpísané zaručeným elektronickým podpisom, hoci ním podpísané bolo, aj keď v danom

čase platný zaručený elektronicky podpis nebol portálom daňovej správy rozoznaný a nevedel

ho prečítať. Z tejto skutočnosti sa však nedá odvodzovať porušenie povinnosti na strane

žalobcu, za ktoré by mu bolo možné udeliť sankciu.

Žalobca poukazoval na to, že nakoľko zákon o akceptácii alebo neakceptácii podaného

dokumentu zo strany žalovaného z dôvodu neprečítania certifikátu na portáli daňového

riaditeľstva nepojednáva, žalobcovi nie je zrejmé, čím sa žalovaný ako aj správca dane spravovali pri ukladaní sankcie žalobcovi za to, že portál daňovej správy nevedel prečítať

platný zaručený elektronický podpis, ktorým urobil včasné podanie súhrnného výkazu dane z pridanej hodnoty za IV. kvartál 2010. Vzhľadom k tomu možno tvrdiť, že zo strany

žalovaného, ako aj správcu dane pri vyrubovaní pokuty za údajné porušenie povinnosti podať

súhrnný výkaz došlo k neprípustnej analógii a príliš extenzívnemu výkladu zákona, ktorý však

nemá oporu v základnom prameni práva Slovenskej republiky – v Ústave.

Žalobca vzhľadom na uvedené zastáva názor, že zo strany žalovaného došlo

k nesprávnemu úradnému postupu tým, že mu bola uložená sankcia za nepreukázané

porušenie zákona výlučne na základe domnienky, že žalobca neurobil elektronické podanie

zaručeným elektronickým podpisom. Skutočnosťou však je, že žalobca vykonal podanie

platným zaručeným elektronickým podpisom, ktorý platí na obdobie jedného kalendárneho

roka. Keďže žalovaný nepredložil žiadne nové dôkazy, ktoré by potvrdzovali správnosť jeho

tvrdenia ohľadom údajne chýbajúcej podstatnej náležitosti podania - zaručeného

elektronického podpisu, žalobca navrhoval, aby odvolací sud napadnutý rozsudok Krajského

súdu v Trenčíne potvrdil ako vecne správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1

veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2

veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred

na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2

OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného

č. I/226/4948-36993/2011/990600-r z 24. marca 2011, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie

Daňového úradu Bánovce na Bebravou č. 639/230/1807/11/URB z 31. januára 2011, ktorým

správca dane uložil žalobcovi v zmysle § 35 ods. 6 zákona o správe daní pokutu v sume 331,93 eura za nepredloženie súhrnného výkazu za IV. štvrťrok 2010 v lehote najneskôr

do 20 dní po skončení zdaňovacieho obdobia v zmysle § 80 ods. 9 zákona o DPH.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 80 ods. 9 zákona o DPH osoby podľa odsekov 1 až 3 sú povinné podať

súhrnný výkaz elektronickými prostriedkami najneskôr do 20 dní po skončení obdobia, za ktoré sú povinné podať súhrnný výkaz. Súhrnný výkaz musí byť podpísaný zaručeným

elektronickým podpisom. Súhrnný výkaz podaný elektronickými prostriedkami nemusí byť podpísaný zaručeným elektronickým podpisom, ak osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz,

má s daňovým úradom uzavretú písomnú dohodu, ktorá obsahuje najmä náležitosti

elektronického doručovania, spôsob overovania podania urobeného elektronickými

prostriedkami a spôsob preukazovania doručenia a ak osoba, ktorá podáva súhrnný výkaz,

písomne oznámi daňovému úradu údaje potrebné na doručovanie na tlačive podľa vzoru

uverejneného na internetovej stránke Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky.

Podľa § 35 ods. 6 zákona o správe daní ak daňový subjekt nepredloží v ustanovenej

lehote hlásenie alebo prehľad podľa osobitného zákona, správca dane mu uloží pokutu 66,38

eura; ak hlásenie alebo prehľad daňový subjekt nepredloží ani v lehote určenej správcom dane

vo výzve, správca dane mu uloží pokutu 132, 77 eura. Ak daňový subjekt v ustanovenej

lehote nepredloží súhrnný výkaz podľa osobitného zákona,   správca dane mu uloží pokutu

331,93 eura; ak súhrnný výkaz daňový subjekt nepredloží ani v lehote určenej správcom dane

vo výzve, správca dane mu uloží pokutu 663,87 eura. Správca dane podľa prvej vety alebo

druhej vety je oprávnený daňovému subjektu uložiť len jednu pokutu.

Podľa § 41 ods. 1 zákona o správe daní ak vzniknú pochybnosti o správnosti,

pravdivosti alebo úplnosti podaného priznania alebo hlásenia alebo súhrnného výkazu a dokladov predložených daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,

oznámi správca dane tieto pochybnosti daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k n im vyjadril,

najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo opravil

pravdivosť údajov riadne preukázal.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení správny delikt je konanie – čin spôsobujúci

porušenie práva. Na účelu zákona o správe daní je správnym deliktom konanie daňových

subjektov v porušení povinností uložených právnymi predpismi dotýkajúcimi sa oblasti daní.

Na daňové subjekty sa vzťahujú povinnosti a/ nepeňažnej povahy – okrem iného aj povinnosť

podať daňové priznanie, hlásenie alebo prehľad o zrazených preddavkoch a pod. a b/ peňažnej

povahy. V danom prípade malo ísť zo strany žalobcu o porušenie povinnosti nepeňažnej

povahy, a to vychádzajúc z výroku rozhodnutia správcu dane o nepredloženie súhrnného

výkazu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2010 v zákonom stanovenej lehote. Nesplnenie

povinnosti nepeňažnej povahy vyplývajúcich zo zákona o správe daní alebo z osobitných

predpisov (aj zo zákona o DPH) je dôvodom pre uloženie pokuty správcom dane. V § 35

zákona o správe daní je upravená povinnosť správcu dane ukladať pokutu, a to so zreteľom

na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho konania. V prípade porušenia zákonných

povinností nepeňažnej povahy v zmysle ustanovenia § 35 ods. 6 zákona o správe daní

je pokuta stanovená pevnou sumou.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu

administratívneho spisu za preukázané a nebolo to sporné ani medzi účastníkmi konania, že žalobca v zákonom stanovenej lehote, t. j. dňa 20. januára 2011 zaslal čoho dôkazom

je, že tomuto podaniu bolo Portálom daňovej správy Slovenskej republiky priradené

evidenčné číslo 1153821/2011. Skutočnosť, že uvedené podanie súhrnného výkazu pre daň

z pridanej hodnoty vyhodnotil Portál Daňovej správy Slovenskej republiky ako chybný,

pretože nevedel prečítať zaručený elektronický podpis je v danom prípade právne irelevantná.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bolo povinnosťou správcu dane v zmysle ustanovenia § 41

ods. 1 a 2 zákona o správe daní vyzvať žalobcu v primeranej lehote na doplnenie výkazu

o zaručený elektronický podpis s poučením o následkoch spojených s neodstránením

pochybností alebo nedodržaním určenej lehoty, k čomu v danom prípade aj došlo. Z obsahu

administratívneho spisu totiž vyplýva, že Portál daňovej správy Slovenskej republiky dňa

27. januára 2011 žalobcovi oznámil neúspešnosť podania dokument, čo žalobca hneď v ten

istý deň napravil a súhrnný výkaz pre daň z pridanej hodnoty v ten istý deň zaslal ešte raz.

Vzhľadom na uvedené podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom krajského

súdu je zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutie o uložení pokuty vychádzalo

v rozpore so skutočnosťou. V danom prípade bola rozhodnutím správcu dane uložená

žalobcovi pokuta za správny delikt v zmysle § 35 ods. 6 zákona o správe daní,

a to za nepredloženie súhrnného výkazu do 20 dní po skončení zdaňovacieho obdobia, pričom

k takto formulovanému správnemu deliktu nedošlo. Je nepochybné, že žalobca súhrnný výkaz

pre daň z pridanej hodnoty správcovi dane zaslal elektronickou formou dňa 20. januára 2011,

t. j. v posledný deň zákonom stanovenej lehoty v zmysle § 80 ods. 9 zákona o DPH, čím

si svoju povinnosť nepeňažnej povahy splnil, a teda nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty

takto špecifikovaného správneho deliktu zo strany žalobcu, a preto nebol dôvod pre uloženie

pokuty za porušenie tejto povinnosti nepeňažnej povahy.

Pokiaľ nevedel Portál daňovej správy Slovenskej republiky ZEP žalobcu prečítať, bolo

jeho povinnosťou postupovať v zmysle ustanovenia § 41 zákona o správe daní, k čomu

aj napokon došlo a žalobca ihneď zaslal podanie označené ako chybné opakovane.  

Podľa názoru najvyššieho súdu keďže bol žalobca, držiteľom platného ZEP bol

oprávnený ho zaslať elektronicky. Skutočnosť, že tento ZEP nevedel portál daňovej správy

prečítať je v danom prípade právne irelevantné. Z uvedeného súhrnného výkazu bol žalobca riadne identifikovateľný, keďže výkaz obsahoval identifikačné číslo pre daň z pridanej

hodnoty, ktoré je nezameniteľné.

Pre úplnosť veci najvyšší súd poukazuje na to, že správca dane v danom prípade

neprihliadol dostatočne na povinnosť, ktorá mu vyplýva z ustanovenia § 35 zákona o správe

daní, a to ukladať pokutu a so zreteľom na závažnosť, trvanie a následky protiprávneho

konania.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutie o uložení pokuty vychádzalo, je v rozpore s obsahom spisov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalovaného uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP

potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobcovi v odvolacom

konaní trovy nevznikli a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou

od 01. januára 2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej

Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli

na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa

informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,

t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01

Banská Bystrica, odvolací súd podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná

s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.  

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 29. októbra 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Bugárová