Najvyšší súd
5Sžf/71/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R., T., IČO: X., zastúpeného JUDr. Jozefom Beňom, PhDr., advokátom so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad, proti žalovanému Daňovému úradu Kežmarok, so sídlom Huncovská 1, Kežmarok, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného z 09. februára 2009 č.
716/230/2963/09/Paye, 716/230/3016/09/Paye, 716/230/3003/09/Paye, na odvolanie žalobcu
proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 23. septembra 2011, č. k. 1S/65/2009-64, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 23. septembra 2011, č. k. 1S/65/2009-64 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým uznesením Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250d
ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil konanie, pretože z obsahu
žaloby a pripojeného administratívneho spisu zistil, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmania súdom.
Krajský súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a obsahu žaloby ustálil,
že konanie je potrebné zastaviť, pretože nie sú dané podmienky pre takéto konanie, nakoľko
žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Ako vyplynulo z administratívneho spisu a napokon aj zo žaloby odvolanie žalobcu
smerovalo voči rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu len čo do ich odôvodnenia,
pričom správny orgán v zmysle ustanovenia § 47 ods. 5 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“),
odvolanie zamietol a o tom vydal rozhodnutie, ktoré v tomto prípade nemusel ani vydávať,
pretože postačilo písomné oznámenie. S poukazom na tieto skutočnosti mal krajský súd
preukázané, že žalobca nevyužil všetky opravné prostriedky, ktoré v tomto konaní mal
k dispozícií.
Krajský súd taktiež dospel k záveru, že k porušeniu subjektívnych práv žalobcu,
na ktoré žalobca poukázal v doplnení žaloby, v tomto konaní nedošlo.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 druhá veta v spojení
s 246c OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov podľa jeho
výsledku, ak bolo konanie zastavené.
Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie nesúhlasiac
s rozhodnutím krajského súdu, nakoľko postupom, pri ktorom bolo rozhodnuté bez účasti
žalobcu napriek preukázanej práceneschopnosti, došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom
podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/ OSP. Napriek
práceneschopnosti žalobcu krajský súd konal a rozhodol bez výsluchu žalobcu, ktorý sa chcel
vo veci vyjadriť. Hoci sa i na pojednávanie dňa 23. septembra 2011 ospravedlnil právny
zástupca, ospravedlnil sa zároveň aj žalobca z dôvodu práceneschopnosti.
Ďalej nesúhlasil s právnym posúdením veci, nakoľko postupom podľa § 250d ods. 3
OSP krajský súd zastavil konanie, aj keď na to neboli splnené podmienky. Mal zato,
že rozhodnutie daňového úradu je spôsobilé na preskúmanie súdom a nie je daný dôvod
na zastavenie konania.
Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie
a vrátil vec na ďalšie konanie.
Žalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie sa plne stotožnil s uznesením krajského
súdu majúc za to, že konajúci súd správne aplikoval ustanovenie § 250d ods. 3 OSP, podľa
ktorého uznesením konanie zastavil, pretože žaloba smerovala proti rozhodnutiam, ktoré
nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom z dôvodu, že žalobca nevyužil všetky opravné
prostriedky, ktoré mal k dispozícii v správnom (daňovom) konaní.
Poukázal na to, že keďže súd môže takto rozhodnúť bez toho, aby musel nariadiť
pojednávanie, názor žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom za právne irelevantný; navyše žalobca a ani jeho právny zástupca sa nariadeného pojednávania nezúčastnili, hoci boli
predvolaní v dostatočnom predstihu a svoju neúčasť do jeho otvorenia neospravedlnili.
Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje žalovaný odvolaciemu súdu, aby napadnuté
prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať
úspech.
Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo
opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie
o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí
správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť
(§ 247 ods. 2 OSP).
Ustanovenie § 247 ods. 2 OSP treba vykladať v súlade s podstatou a účelom súdneho
preskúmavania zákonnosti správnych rozhodnutí v správnom súdnictve tak, že zásadne bude
predmetom preskúmania právoplatné správne rozhodnutie, proti ktorému podal žalobca
v priebehu správneho konania riadny opravný prostriedok, ak bol účastníkom tohto konania
a ak je riadny opravný prostriedok prípustný (k tomu pozri bližšie napr. Rs 31/2011 ZSP
alebo aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 341/2010-27, z ktorého
je zrejmé, že „predpokladom založenia právomoci všeobecného súdu na preskúmanie
zákonnosti správneho rozhodnutia v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku je existencia právoplatného rozhodnutia po vyčerpaní
riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú v správnom konaní“).
Zákonný postup upravený ustanovením v druhej hlave piatej časti OSP teda
neumožňuje súdne preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku v správnom konaní – odvolania (k tomu pozri
napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/48/2008
z 03. septembra 2008 - ASPI ID JUD36522SK).
Obsahom administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej
aj „najvyšší súd“) zhodne s krajským súdom mal preukázané, že žalobca sa domáhal
preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného Daňového úradu Kežmarok zo dňa
09. februára 2009 vydaných pod č. 716/230/2963/09/Paye (platobný výmer),
716/230/3016/09/Paye (dodatočný platobný výmer) a 716/230/3003/09/Paye (dodatočný
platobný výmer), ktorými bol žalobca zaviazaný zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie II. štvrťroka 2005 v sume 4.243,84 eura rozhodnutím
č. 716/230/2963/09/Paye, za zdaňovacie obdobie III. štvrťroka 2005 v sume 7.225,38 eura
rozhodnutím č. 716/230/3016/09/Paye a za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 2005 v sume
8.301,56 eura rozhodnutím č. 716/230/3003/09/Paye, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť žalovanému
na ďalšie konanie. Ide o rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu (správcu dane), proti
ktorému bolo podľa § 46 zákona č. 511/1992 Zb. možné podať odvolanie, o čom bol žalobca
správcom dane aj náležite poučený.
V danej veci rozhoduje ako odvolací orgán Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
(od 01. januára 2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) a voči jeho rozhodnutiu
zákon (v tom čase zákon č. 511/1992 Zb.), sa už nemožno odvolať (§ 48 zákona č. 511/1992
Zb.), ale takéto rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej
hlavy piatej časti OSP. Správny súd v rámci danej žaloby nemôže preto preskúmať
rozhodnutie Daňového úradu Kežmarok ako prvostupňového orgánu, nakoľko k takémuto
preskúmaniu nie je daná právomoc súdu, ale je daná právomoc správneho orgánu vyššieho
stupňa.
Žalobca zákonom danú možnosť podať odvolanie proti zhora označeným platobným
výmerom síce využil, avšak, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, len čo do odôvodnení
rozhodnutí. Toto odvolanie Daňový úrad Kežmarok rozhodnutím z 24. júna 2009
č. 716/230/15450/09/Paye zamietol podľa § 47 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ako odvolanie
smerujúce len proti odôvodneniu rozhodnutia bez toho, aby bol súčasne napadnutý jeho
výrok.
Iba v prípade podania riadneho odvolania žalobcu čo do výroku rozhodnutí správcu
dane by rozhodovalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (od 01. januára 2012 Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky) a až jeho právoplatné rozhodnutie by bolo možné napadnúť
žalobou na správnom súde a len takéto rozhodnutie by bolo možné preskúmať súdom podľa
druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 a nasl.). Takéto odvolanie ani žalobu však žalobca
v zákonom stanovených lehotách (§ 46 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a § 250b ods. 1 OSP)
nepodal a nenapadol ani rozhodnutie Daňového úradu Kežmarok rozhodnutím z 24. júna 2009
č. 716/230/15450/09/Paye s tvrdením, že jeho odvolanie nesmerovalo len do dôvodov,
ale aj do výroku platobného výmeru a oboch dodatočných platobných výmerov.
Z obsahu spisu krajského súdu tiež nesporne vyplýva, že žalobca, byť zastúpený
kvalifikovaným advokátom, na výzvy súdu podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove
dňa 12. mája 2010 (č. l. 18) ani podaním doručeným 16. novembra 2010 (č. l. 36) nielen,
že neodstránil nedostatky svojho podania zo 17. augusta 2009, ale naďalej poukazoval len
na prvostupňové rozhodnutie žalovaného a zotrval na svojom žalobnom petite, že žiada zrušiť
rozhodnutia Daňového úradu v Kežmarku č. 716/230/2963/09/Paye, 716/230/3016/09/Paye,
716/230/3003/09/Paye z 09. februára 2009.
Za týchto okolností skutočne konanie trpí prekážkou, ktorá bráni vecnému prejednaniu podania žalobcu adresovaného Krajskému súdu v Prešove proti rozhodnutiam Daňového
úradu Kežmarok. Ako už je zdôraznené vyššie, je tomu tak preto, že až právoplatné
rozhodnutie o odvolaní vydané daňovým (finančným) riaditeľstvom je preskúmateľné súdom
na základe žaloby podľa druhej hlavy piatej časti OSP.
Aj vzhľadom na uvedené Krajský súd v Prešove postupoval správne, keď konanie
podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP zastavil.
Nakoľko rozhodnutia Daňového úradu Kežmarok ako prvostupňového správneho
orgánu nie sú preskúmateľné súdom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, pretože
nespĺňajú predpoklad uvedený v ustanovení § 247 ods. 2 OSP teda, že nejde o rozhodnutia,
ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudli
právoplatnosť, nemohla byť opodstatnená ani námietka žalobcu vznesená v odvolaní,
že krajský súd rozhodol na ústnom pojednávaní dňa 23. septembra 2011 o 09:10 hod. (č. l. 56)
bez účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa elektronickým podaním došlým krajskému súdu dňa 23. septembra 2011 o 08:49 hod. (č. l. 61) ospravedlnili, a to žalobca
z dôvodu práceneschopnosti, o ktorej nepredložil žiaden doklad, a právny zástupca z dôvodu
kolízie s výsluchom v trestnej veci, ktorú taktiež nedoložil nijakým dokladom. Námietka
žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom je neopodstatnená nielen preto, že žalobca svoju
práceneschopnosť nepreukázal, ale najmä preto, že konanie o žalobe bolo potrebné uznesením
podľa § 250d ods. 3 OSP zastaviť z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
nemôže byť predmetom preskúmania súdom a v takom prípade krajský súd ani nebol povinný
nariadiť pojednávanie. Pojednávanie v správnom súdnictve nariaďuje krajský súd zásadne
na meritórne prejednanie a rozhodnutie veci (§ 250g OSP), ak nie sú splnené podmienky
vybavenia žaloby podľa § 250f OSP, t. j. nie je daná možnosť rozhodnúť o žalobe rozsudkom
bez nariadenia pojednávania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnuté
uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta prvá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďže žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ani mu zo zákona
náhrada trov konania neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. februára 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková