Najvyšší súd  

5Sžf/71/2011

 

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R., T., IČO: X., zastúpeného JUDr. Jozefom Beňom, PhDr., advokátom so sídlom Námestie sv. Egídia 95, Poprad, proti žalovanému Daňovému úradu Kežmarok, so sídlom Huncovská 1, Kežmarok, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného z 09. februára 2009 č.

716/230/2963/09/Paye, 716/230/3016/09/Paye, 716/230/3003/09/Paye, na odvolanie žalobcu

proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 23. septembra 2011, č. k. 1S/65/2009-64, takto  

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Prešove

z 23. septembra 2011, č. k. 1S/65/2009-64   p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250d

ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)   zastavil konanie, pretože z obsahu

žaloby a pripojeného administratívneho spisu zistil, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

nemôže byť predmetom preskúmania súdom.

Krajský súd vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a obsahu žaloby ustálil,

že konanie je potrebné zastaviť, pretože nie sú dané podmienky pre takéto konanie, nakoľko

žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom. Ako vyplynulo z administratívneho spisu a napokon aj zo žaloby odvolanie žalobcu

smerovalo voči rozhodnutiam prvostupňového správneho orgánu len čo do ich odôvodnenia,

pričom správny orgán v zmysle ustanovenia § 47 ods. 5 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov účinného do 31. decembra 2011 (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“),

odvolanie zamietol a o tom vydal rozhodnutie, ktoré v tomto prípade nemusel ani vydávať,

pretože postačilo písomné oznámenie. S poukazom na tieto skutočnosti mal krajský súd

preukázané, že žalobca nevyužil všetky opravné prostriedky, ktoré v tomto konaní mal

k dispozícií.

Krajský súd taktiež dospel k záveru, že k porušeniu subjektívnych práv žalobcu,

na ktoré žalobca poukázal v doplnení žaloby, v tomto konaní nedošlo.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol podľa § 146 ods. 2 druhá veta v spojení

s   246c OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov podľa jeho

výsledku, ak bolo konanie zastavené.

Proti tomuto uzneseniu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie nesúhlasiac

s rozhodnutím krajského súdu, nakoľko postupom, pri ktorom bolo rozhodnuté bez účasti

žalobcu napriek preukázanej práceneschopnosti, došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom

podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP s poukazom na § 205 ods. 2 písm. a/ OSP. Napriek

práceneschopnosti žalobcu krajský súd konal a rozhodol bez výsluchu žalobcu, ktorý sa chcel

vo veci vyjadriť. Hoci sa i na pojednávanie dňa 23. septembra 2011 ospravedlnil právny

zástupca, ospravedlnil sa zároveň aj žalobca z dôvodu práceneschopnosti.

Ďalej nesúhlasil s právnym posúdením veci, nakoľko postupom podľa § 250d ods. 3

OSP krajský súd zastavil konanie, aj keď na to neboli splnené podmienky. Mal zato,

že rozhodnutie daňového úradu je spôsobilé na preskúmanie súdom a nie je daný dôvod

na zastavenie konania.

Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie

a vrátil vec na ďalšie konanie.  

Žalovaný v písomnom vyjadrení na odvolanie sa plne stotožnil s uznesením krajského

súdu majúc za to, že konajúci súd správne aplikoval ustanovenie § 250d ods. 3 OSP, podľa

ktorého uznesením konanie zastavil, pretože žaloba smerovala proti rozhodnutiam, ktoré

nemôžu byť predmetom preskúmavania súdom z dôvodu, že žalobca nevyužil všetky opravné

prostriedky, ktoré mal k dispozícii v správnom (daňovom) konaní.

Poukázal na to, že keďže súd môže takto rozhodnúť bez toho, aby musel nariadiť

pojednávanie, názor žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom za právne irelevantný; navyše žalobca a ani jeho právny zástupca sa nariadeného pojednávania nezúčastnili, hoci boli

predvolaní v dostatočnom predstihu a svoju neúčasť do jeho otvorenia neospravedlnili.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje žalovaný odvolaciemu súdu, aby napadnuté

prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako

aj konanie, ktoré mu predchádzalo z dôvodov a v medziach podaného odvolanie (§ 212 ods. 1

OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania

(§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať

úspech.

Podľa § 244 ods. 1 v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo

opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (rozhodovanie

o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí

správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť

(§ 247 ods. 2 OSP).

Ustanovenie § 247 ods. 2 OSP treba vykladať v súlade s podstatou a účelom súdneho

preskúmavania zákonnosti správnych rozhodnutí v správnom súdnictve tak, že zásadne bude

predmetom preskúmania právoplatné správne rozhodnutie, proti ktorému podal žalobca

v priebehu správneho konania riadny opravný prostriedok, ak bol účastníkom tohto konania

a ak je riadny opravný prostriedok prípustný (k tomu pozri bližšie napr. Rs 31/2011 ZSP

alebo aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS 341/2010-27, z ktorého

je zrejmé, žepredpokladom založenia právomoci všeobecného súdu na preskúmanie

zákonnosti správneho rozhodnutia v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti

Občianskeho súdneho poriadku je existencia právoplatného rozhodnutia po vyčerpaní

riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú v správnom konaní“).

Zákonný postup upravený ustanovením v druhej hlave piatej časti OSP teda

neumožňuje súdne preskúmanie prvostupňového rozhodnutia, proti ktorému zákon pripúšťa podanie riadneho opravného prostriedku v správnom konaní – odvolania (k tomu pozri

napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/48/2008

z 03. septembra 2008 - ASPI ID JUD36522SK).

Obsahom administratívneho spisu Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej

aj „najvyšší súd“) zhodne s krajským súdom mal preukázané, že žalobca sa domáhal

preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovaného Daňového úradu Kežmarok zo dňa

09. februára 2009 vydaných pod č. 716/230/2963/09/Paye (platobný výmer),

716/230/3016/09/Paye (dodatočný platobný výmer) a 716/230/3003/09/Paye (dodatočný

platobný výmer), ktorými bol žalobca zaviazaný zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie II. štvrťroka 2005 v sume 4.243,84 eura rozhodnutím

č. 716/230/2963/09/Paye, za zdaňovacie obdobie III. štvrťroka 2005 v sume 7.225,38 eura

rozhodnutím č. 716/230/3016/09/Paye a za zdaňovacie obdobie IV. štvrťroka 2005 v sume

8.301,56 eura rozhodnutím č. 716/230/3003/09/Paye, ktoré žiadal zrušiť a vrátiť žalovanému

na ďalšie konanie. Ide o rozhodnutia prvostupňového daňového orgánu (správcu dane), proti

ktorému bolo podľa § 46 zákona č. 511/1992 Zb. možné podať odvolanie, o čom bol žalobca

správcom dane aj náležite poučený.

V danej veci rozhoduje ako odvolací orgán Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky

(od 01. januára 2012 Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky) a voči jeho rozhodnutiu

zákon (v tom čase zákon č. 511/1992 Zb.), sa už nemožno odvolať (§ 48 zákona č. 511/1992

Zb.), ale takéto rozhodnutie podlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej

hlavy piatej časti OSP. Správny súd v rámci danej žaloby nemôže preto preskúmať

rozhodnutie Daňového úradu Kežmarok ako prvostupňového orgánu, nakoľko k takémuto

preskúmaniu nie je daná právomoc súdu, ale je daná právomoc správneho orgánu vyššieho

stupňa.

Žalobca zákonom danú možnosť podať odvolanie proti zhora označeným platobným

výmerom síce využil, avšak, ako vyplýva z obsahu spisového materiálu, len čo do odôvodnení

rozhodnutí. Toto odvolanie Daňový úrad Kežmarok rozhodnutím z 24. júna 2009

č. 716/230/15450/09/Paye zamietol podľa § 47 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb., ako odvolanie

smerujúce len proti odôvodneniu rozhodnutia bez toho, aby bol súčasne napadnutý jeho

výrok.

Iba v prípade podania riadneho odvolania žalobcu čo do výroku rozhodnutí správcu

dane by rozhodovalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (od 01. januára 2012 Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky) a až jeho právoplatné rozhodnutie by bolo možné napadnúť

žalobou na správnom súde a len takéto rozhodnutie by bolo možné preskúmať súdom podľa

druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 a nasl.). Takéto odvolanie ani žalobu však žalobca

v zákonom stanovených lehotách (§ 46 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a § 250b ods. 1 OSP)

nepodal a nenapadol ani rozhodnutie Daňového úradu Kežmarok rozhodnutím z 24. júna 2009

č. 716/230/15450/09/Paye s tvrdením, že jeho odvolanie nesmerovalo len do dôvodov,

ale aj do výroku platobného výmeru a oboch dodatočných platobných výmerov.

Z obsahu spisu krajského súdu tiež nesporne vyplýva, že žalobca, byť zastúpený

kvalifikovaným advokátom, na výzvy súdu podaním doručeným Krajskému súdu v Prešove

dňa 12. mája 2010 (č. l. 18) ani podaním doručeným 16. novembra 2010 (č. l. 36) nielen,

že neodstránil nedostatky svojho podania zo 17. augusta 2009, ale naďalej poukazoval len

na prvostupňové rozhodnutie žalovaného a zotrval na svojom žalobnom petite, že žiada zrušiť

rozhodnutia Daňového úradu v Kežmarku č. 716/230/2963/09/Paye, 716/230/3016/09/Paye,

716/230/3003/09/Paye z 09. februára 2009.

Za týchto okolností skutočne konanie trpí prekážkou, ktorá bráni vecnému prejednaniu podania žalobcu adresovaného Krajskému súdu v Prešove proti rozhodnutiam Daňového

úradu Kežmarok. Ako už je zdôraznené vyššie, je tomu tak preto, že až právoplatné

rozhodnutie o odvolaní vydané daňovým (finančným) riaditeľstvom je preskúmateľné súdom

na základe žaloby podľa druhej hlavy piatej časti OSP.

Aj vzhľadom na uvedené Krajský súd v Prešove postupoval správne, keď konanie

podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP zastavil.

Nakoľko rozhodnutia Daňového úradu Kežmarok ako prvostupňového správneho

orgánu nie sú preskúmateľné súdom v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, pretože

nespĺňajú predpoklad uvedený v ustanovení § 247 ods. 2 OSP teda, že nejde o rozhodnutia,

ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudli

právoplatnosť, nemohla byť opodstatnená ani námietka žalobcu vznesená v odvolaní,

že krajský súd rozhodol na ústnom pojednávaní dňa 23. septembra 2011 o 09:10 hod. (č. l. 56)

bez účasti žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa elektronickým podaním došlým krajskému súdu dňa 23. septembra 2011 o 08:49 hod. (č. l. 61) ospravedlnili, a to žalobca

z dôvodu práceneschopnosti, o ktorej nepredložil žiaden doklad, a právny zástupca z dôvodu

kolízie s výsluchom v trestnej veci, ktorú taktiež nedoložil nijakým dokladom. Námietka

žalobcu o odňatí možnosti konať pred súdom je neopodstatnená nielen preto, že žalobca svoju

práceneschopnosť nepreukázal, ale najmä preto, že konanie o žalobe bolo potrebné uznesením

podľa § 250d ods. 3 OSP zastaviť z dôvodu, že žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré

nemôže byť predmetom preskúmania súdom a v takom prípade krajský súd ani nebol povinný

nariadiť pojednávanie. Pojednávanie v správnom súdnictve nariaďuje krajský súd zásadne

na meritórne prejednanie a rozhodnutie veci (§ 250g OSP), ak nie sú splnené podmienky

vybavenia žaloby podľa § 250f OSP, t. j. nie je daná možnosť rozhodnúť o žalobe rozsudkom

bez nariadenia pojednávania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací preto odvolaním napadnuté

uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta prvá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, keďže žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému v odvolacom konaní trovy nevznikli a ani mu zo zákona

náhrada trov konania neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. februára 2012  

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková