Najvyšší súd  

5Sžf/61/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu F., bytom B., zastúpeného JUDr. Máriou Konrádovou,

advokátkou so sídlom Farská č. 9, Nitra, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu

Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie

rozhodnutia žalovaného č. I/224/11591-83368/2010/992117-r z 27. júla 2010, konajúc

o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/153/2010-209 z 31.

augusta 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,

č. k. 11S/153/2010-209 z 31. augusta 2011 p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.  

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného ako

i prvostupňového rozhodnutia správcu dane, dodatočného platobného výmeru Daňového

úradu Šurany (ďalej len „správca dane“) č. 633/230/1245/10/Hru z 02.02.2010, ktorým

správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona

č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných

orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011 (ďalej len „zákon o správe

daní“) vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) oproti nadmernému odpočtu

na DPH uplatnenému žalobcom v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie mesiaca

december 2006 v sume 5.976,56 eura. Dôvodom zníženia žalobcom uplatnenej výšky

nadmerného odpočtu DPH na vstupe bolo porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o DPH“), pričom správca dane neuznal žalobcom predložené daňové doklady –

pokladničné doklady z elektronickej registračnej pokladnice (ďalej len „ERP“) DKP

č. 6330031413633001 vystavených dodávateľom pohonných hmôt FORSAGE, spol. s r. o.

Na základe výsledkov dokazovania vykonaného v rámci daňovej kontroly správca dane zistil,

že žalobcom predložené daňové doklady nemajú reálny základ, nakoľko sa nepodarilo preukázať uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných plnení.  

Krajský súd v Nitre v medziach žaloby podanej žalobcom preskúmal napadnuté

rozhodnutia, prvostupňové rozhodnutia správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu sú v súlade

so zákonom. Krajský súd v odôvodnení rozsudku poukázal na výsledky dokazovania

vykonaného pri preverovaní sporného nákupu pohonných hmôt žalobcom od dodávateľa

FORSAGE, spol. s r.o., ktorý sa realizoval na čerpacej stanici nachádzajúcej

sa na Hviezdoslavovej ulici č. 64, Šurany. Podľa krajského súdu vykonaným dokazovaním

zo strany správcu dane sa nepodarila jednoznačne preukázať realizácia zdaniteľných plnení,

predovšetkým skutočnosťou, že vyradené daňové doklady nekorešpondovali s obsahom

kontrolných pások obchodnej spoločnosti FORSAGE, spol. s r. o. z vyššie uvedenej ERP

a obsahom knihy pokladnice a tržieb k tejto pokladnici, t. j. daňové doklady z ERP predložené

žalobcom ku kontrole nesúhlasili s údajmi na kontrolných páskach dodávateľa,

a to v poradových číslach dokladov, v čase nablokovania tovaru, množstva tovaru, ceny

tovaru a druhu tovaru. Avšak uvedené identifikátory z kontrolnej pásky ERP boli zhodné

s daňovými dokladmi náhodne vybratého iného daňového subjektu, ktorý nakupoval pohonné

hmoty u vyššie uvedeného dodávateľa. Taktiež správca dane preveril denné uzávierky

za kontrolované mesiace v knihe pokladnice a tržieb a tie sa zhodovali s obsahom kontrolných pások ERP dodávateľa. Realizáciu dodania žalobcom deklarovaného tovaru spochybnili

aj číselné porovnania, z ktorých vyplynulo, že dodávateľ FORSAGE, spol. s r. o. za sledované

obdobie na vyššie uvedenej čerpacej stanici predal menšie množstvo pohonných hmôt

za hotovostné platby cez ERP ako bolo nakúpené množstvo pohonných hmôt deklarované

žalobcom na základe ním predložených pokladničných daňových dokladov, t. j. žalobca

si uplatnil odpočet DPH za nákup väčšieho množstva nafty, ako dodávateľ celkovo cez ERP

predal. Krajský súd, tak ako oba stupne správnych daňových orgánov, vyhodnotil výpovede

svedkov zamestnancov dodávateľa ako i zamestnancov žalobcu ako dôkaz, na základe

ktorého nemožno jednoznačne preukázať skutočnosti preukazujúce vznik nároku žalobcu

na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za nákup pohonných hmôt deklarovaný spornými

daňovými dokladmi, nakoľko rozpory vo výpovediach a ich analýza v súlade so zásadou

voľného hodnotenia dôkazov jednoznačne nevyvrátili pochybnosti o uskutočnení sporného

dodania tovaru. Krajský súd v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku postupne zaujal

stanovisko ku všetkým relevantným dôkazom vykonaným správcom dane, pričom bral

do úvahy vyjadrenia Colného úradu Nitra, iných dožiadaných úradov a Elektrotechnického

výskumného a projektového ústavu, a. s., Nová Dubnica. V neprospech žalobcových tvrdení

svedčiaci za podporný dôkaz označil porovnanie spotreby pohonných hmôt kupovaných na predmetnej čerpacej stanici dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., s iným porovnateľným

daňovým subjektom podnikajúcim v tamojšej oblasti v poľnohospodárskej výrobe. Krajský

súd konštatoval, že postupom správcu dane a napádanými rozhodnutiami neboli porušené

zásady daňového konania ani práva žalobcu, pričom dôkazy boli získané a vykonané podľa

zákona a vyhodnotené boli v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov.

Krajský súd v nadväznosti na výsledky dokazovania a s poukazom na znenia § 19

ods. 1 zákona o DPH, § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH a § 51 ods. 1 písm. a/ a ods. 2

v spojení s § 71 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH vyslovil právny záver, že právo na odpočet

dane z tovaru vzniká platiteľovi dane v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť

inému dodávateľskému daňovému subjektu. Avšak v spornom prípade vzhľadom na celkové

množstvo predaných pohonných hmôt cez ERP a vzhľadom na vydokladované množstvo

takéhoto nákupu žalobcom, presahujúce množstvo predanej nafty v hotovosti, nie je možné

súhlasiť s tvrdením žalobcu ohľadne deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných plnení. Podľa

krajského súdu uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou odpočtu DPH,

pričom formálna existencia dokladu z ERP spolu s výdavkovými pokladničnými dokladmi

žalobcu nie sú podkladom pre odpočítanie DPH, ak nie je odstránená pochybnosť o realizácii

zdaniteľného plnenia. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutočnosť, ktorá spochybnila množstvo žalobcom deklarovaného nákupu pohonných hmôt realizovaného

formou hotovostných platieb evidovaných na predmetnej ERP dodávateľa (dodávateľ

FORSAGE, spol. s r. o. mal v roku 2006 predať na hotovostný nákup 56.506 litrov nafty

a žalobca v uvedenom roku deklaroval nákup pohonných hmôt za platby v hotovosti cez ERP

u uvedeného dodávateľa v objeme 312.600 litrov, čo je o 179.990 litrov nafty viac, ako bol

v roku 2006 realizovaný touto formou celkový predaj na uvedenej čerpacej stanici).

K namietanému odlišnému postupu správcu dane v prípade určenia daňovej povinnosti

žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2007 krajský súd zhrnul postupnosť

vydávaných rozhodnutí vo veci určenia vyššie uvedenej DPH (prvý dodatočný platobný

výmer z 28.11.2007 vo veci bol rozhodnutím odvolacieho orgánu z 12.03.2008 zrušený a vec

vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom   následne vydané

prvostupňové rozhodnutie z 05.05.2009 bolo rozhodnutím žalovaného z 10.09.2009 zmenené

tak, že vo výroku dodatočného platobného výmeru znížil nadmerný odpočet uvedený

v daňovom priznaní za opakovane kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2007

zo sumy 12.171,91 eura na sumu 12.140,91 eura). Podľa krajského súdu kontrola

oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu za marec 2007 bola samostatnou daňovou kontrolou a jej výsledky nemohli ovplyvniť daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia

mesiacov v rokoch 2005 a 2006.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 OSP

neúspešnému žalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie

z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie jeho žalobnému petitu a zruší napádané

rozhodnutia žalovaného a správcu dane. Žalobca krajskému súdu vytýkal nesprávne právne

a skutkové posúdenie prejednávanej veci.

Namietal porušenie § 2 ods. 1 a ods. 3 zákona o správe daní zo strany krajského súdu

a žalovaného, keď dôkazy vykonané v rámci daňovej kontroly svedčiace v prospech žalobcu

vyhodnotili nesprávne, a to tým, že navrhované dôkazy nevykonali alebo vykonané

vyhodnotili jednostranne.

Krajský súd sa podľa žalobcu nevysporiadal s námietkami žalobcu ohľadne

nevykonania žalobcom navrhovaných dôkazov v rámci daňového konania, s námietkami

žalobcu k nesprávnemu vyhodnoteniu výpovedí vypočutých svedkov, s námietkou ohľadne

nejednotného postupu a rozhodovania správcu dane v porovnaní s určením daňovej povinnosti na DPH za mesiac marec 2007 ako i s námietkou ohľadne právneho záveru vyplývajúceho

z rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.09.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos plc.

vo vzťahu k zásade aplikovanej slovenskými daňovými orgánmi s odvolaním na § 49 zákona

o DPH.

Podľa žalobcu závažným porušením jeho práv v daňovom konaní bola skutočnosť,

že správca dane ohľadne preukázania existencie sporných zdaniteľných plnení preniesol celé

dôkazné bremeno na žalobcu, pričom nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to znalecké

dokazovanie spornej elektronickej registračnej pokladnice a nepreveril uskutočnenie sporných

zdaniteľných plnení kontrolou účtovníctva dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., z ktorého

v daňovom konaní správca dane pri určení žalobcovej daňovej povinnosti vychádzal,

a to bez ohľadu na tvrdenie žalobcu v odvolaní, že dodávateľská spoločnosť FORSAGE,

spol. s r. o., porušovala celý rad predpisov – colných, daňových, účtovných, prestala podnikať

a „stratila“ predmetnú elektronickú registračnú pokladnicu.

Žalobca mal za to, že znaleckým dokazovaním ERP by sa preukázalo, či ním

k daňovej kontrole predkladané pokladničné daňové doklady boli vystavené dodávateľom

pohonných hmôt FORSAGE, spol. s r. o.; v prípade pozitívneho výsledku by bolo

preukázané, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočet DPH.

Žalobca videl pochybenie tak krajského súdu ako i daňových orgánov v nesprávnom

vyhodnotení svedeckých výpovedí zamestnancov dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., ktorí

jednoznačne potvrdili pravidelné čerpanie väčšieho množstva nafty a benzínu zamestnancami

žalobcu, pričom krajský súd v napadnutom rozsudku len prevezmúc tvrdenie žalovaného

neodôvodnil, v čom považuje svedecké výpovede za nepresvedčivé. Krajský súd sa taktiež

podľa žalobcu nevysporiadal s otázkou, ako z odpovedí dožiadaných orgánov a zo zistení

iných daňových subjektov (žalobca mal zrejme na mysli porovnanie spotreby a daňových

dokladov iných daňových subjektov s kontrolnou páskou ERP dodávateľa pohonných hmôt)

vyplynul záver, že žalobcovi nevznikol nárok na odpočet DPH.

Žalobca spochybňoval dôkaz porovnania spotreby pohonných hmôt žalobcu

s porovnateľným podnikateľom v poľnohospodárskej výrobe, pretože správca dane, žalovaný

a ani krajský súd sa nezaoberali spotrebou nafty u žalobcu vychádzajúc z pracovných

výkazov, pracovných zmlúv, predaja tovaru a služieb žalobcom, ktoré, podľa žalobcu,

jednoznačne preukazujú spotrebované množstvo nafty u žalobcu v roku 2005. V súvislosti

s touto odvolacou námietkou žalobca k odvolaniu priložil kópie ním vystavených príkazov

na prácu a výkazov práce, pohybu spotreby pohonných hmôt.

Žalobca taktiež v odvolaní poukázal nato, že v priebehu daňového konania i v konaní

pred krajským súdom deklaroval a vysvetľoval dôvody, pre ktoré nakupoval cenovo

nezvýhodnenú naftu na čerpacej stanici a nevyčerpal odberný poukaz na nákup daňovo

zvýhodneného minerálneho oleja na rok 2006 (nevyčerpal 75.498 litrov tzv. červenej nafty),

pričom s jeho vysvetlením sa žalovaný ani krajský súd nevysporiadali.

Žalobca v súvislosti s nezákonnosťou napádaných správnych rozhodnutí poukázal

na skoršie rozhodnutie správcu dane vo veci určenia daňovej povinnosti žalobcu

za zdaňovacie obdobie marec 2007, ktoré vychádzalo z rovnakých skutkových zistení,

t. j. žalobca predložil ku kontrole doklady z elektronickej registračnej pokladnice dodávateľa

FORSAGE, spol. s r. o., ktoré taktiež neboli evidované na kontrolnej páske uvedenej ERP

dodávateľa, a tieto boli žalovaným akceptované a žalobcovi bolo uznané právo na nadmerný

odpočet DPH. Podľa žalobcu by mal správca dane rozhodovať v týchto identických veciach

rovnako.

Žalobca citujúc právny záver obsiahnutý v rozsudku Európskeho súdneho dvora

z 27.09.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos plc. má za to, že on podľa svojich možností prijal

všetky rozumné opatrenia na uistenia sa, že dodávateľ FORSAGE, spol. s r. o., je podnikateľom – výpisom z obchodného registra a na stránke daňového riaditeľstva zistil,

že táto spoločnosť je platcom DPH. Žalobca namietal, že iné opatrenia na zamedzenie

podvodu voči nemu nemohol vykonať, a preto, keď k daňovej kontrole predložil doklady

pochádzajúce zo spornej ERP dodávateľa, riadne ich zaúčtoval a nakúpenú naftu riadne

použil na svoje zdaniteľné plnenia, s poukazom na predchádzajúce rozhodnutie správcu dane

ohľadne kontrolovanej daňovej povinnosti na DPH za mesiac marec 2007, žalobcovi vznikol

nárok na nadmerný odpočet DPH z titulu uznania takto v dobrej viere získaných daňových

dokladov.  

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok

prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, pretože žalobca v odvolaní neuvádza žiadne

nové dôkazy a argumenty, ktoré by preukázali nezákonnosť postupu daňových orgánov,

pričom v dôvodoch svojho petitu odkazuje na obsah jeho vyjadrenia k podanej žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10

ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal obe napadnuté rozhodnutia

krajského súdu a konania, ktoré im predchádzali v rozsahu a medziach podaného odvolania

(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolania prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu proti rozsudku nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len

ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec

správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo

na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý

je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.

Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola

na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia

tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.

Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová

kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu

dane právo:

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia

zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr

v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu

v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,

e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,

f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,

prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:

a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,

b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,

c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,

d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné

prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých

vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,

e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho

tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,

f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových

priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,

g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného

daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky

skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých

preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov

vedených daňovým subjektom.

Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie

obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré

skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie

právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.

Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH účinného do 31.12.2005 daňová povinnosť vzniká

dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať

s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň

odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo

alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2

písm. a/, c/ alebo d/ v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, alebo

v prvom zdaňovacom období nasledujúcom po zdaňovacom období, v ktorom právo

na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania

za zdaňovacie obdobie, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, má doklad podľa odseku

1 písm. a/, c/ alebo d/; ak platiteľ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania nemá

doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo d/, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom

období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo d/. Platiteľ vykoná

odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol v záznamoch podľa § 70.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o DPH odpočítanie dane platiteľ vykoná tak, že od celkovej

výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane

za príslušné zdaňovacie obdobie.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby

v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou,

je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,

ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.

Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti.

Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím platby a zároveň

aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal platbu, môže platiteľ vyhotoviť jednu

faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej

sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná

s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

Podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH faktúra musí obsahovať:

a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva

tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,

b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu

tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,

c) poradové číslo faktúry,

d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1

prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,

e) dátum vyhotovenia faktúry,

f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,

g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej

cene,

h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane,

i) výšku dane spolu v slovenských korunách.

Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného

hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov s prihliadnutím

na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti

boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane

zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického

myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona

o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady

a dôkazy na preukázanie deklarovaného nákupu pohonných hmôt nespĺňajú zákonné

kritérium dostatočnej preukaznosti oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu

podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH ako i vierohodnosti účtovnej evidencie

žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).

Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu svedeckých výpovedí

krajským súdom a daňovými orgánmi oboch stupňov najvyšší súd po oboznámení

sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje, že úlohou krajského súdu v rámci

prieskumu zákonnosti napádaných správnych rozhodnutí a procesného postupu predchádzajúceho ich vydaniu bolo zistiť, či boli dodržané práva žalobcu, ktoré mu v rámci

vykonávania dôkazov prislúchajú, či priebeh realizácie dôkazov bol v súlade so zákonom.

Pokiaľ správny súd na základe obsahu administratívneho spisu a obsahu dôvodov napádaného

rozhodnutia nevidí porušenie zákona a vyhodnotenie vykonaných dôkazov každý jednotlivo

a v ich vzájomnej súvislosti považuje za správne, v súlade so zásadou materiálnej pravdy

a voľného hodnotenia dôkazov podľa § 29 ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o správe daní,

nie je potrebné, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia opakoval opisom výsledky

a vyhodnotenie dôkazov s poukazom na dôvody posúdenia ich vierohodnosti alebo

nevierohodnosti, ak takéto odôvodnenie je obsiahnuté v administratívnom spise a napádaných

správnych rozhodnutiach. Najvyšší súd má za to, že správca dane už v protokole o výsledku

daňovej kontroly ako i v následných napádaných rozhodnutiach uviedol, ktoré výpovede

si vzájomne odporujú a zrozumiteľne a jasne uviedol dôvody, pre ktoré v ňom tie ktoré

výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej vierohodnosti, a to i vo vzťahu k iným

zisteniam a faktom, napr. počet a druh, značky vozidiel a poľnohospodárskych strojov

s prihliadnutím na objem ich nádrží a druh tankovaných pohonných hmôt. Je potrebné vziať

do úvahy, že výpovede svedkov nie sú jedinými dôkazmi, ktoré môžu potvrdiť alebo vyvrátiť

tvrdenia žalobcu ohľadne nakúpeného množstva pohonných hmôt. Ich analýzu dotvára

kontext ďalších dôkazov vo vzájomných súvislostiach.

Z obsahu administratívneho spisu taktiež vyplýva, že žalobcovo deklarovanie

a vysvetľovanie dôvodov nevyčerpania cenovo zvýhodnenej tzv. červenej nafty v objeme

75.498 litrov sa v administratívnom ani súdnom spise nenachádza. Z uvedeného dôvodu jeho

námietku ohľadne nevysporiadania sa s touto argumentáciou žalobcu zo strany krajského

súdu a správnych orgánov, najvyšší súd považuje za účelovú, nemajúcu oporu v žalobcom

predložených dôkazoch v rámci preskúmavaného daňového konania a v obsahu

administratívneho spisu.

V súvislosti s námietkou žalobcu o nekompetentnom a „neporovnateľnom“ porovnaní

spotreby nafty s iným podnikateľským subjektom podnikajúcim v danej oblasti

v poľnohospodárskej výrobe, najvyšší súd okrem konštatovania dôkladnosti odôvodnenia

výberu porovnateľného a porovnávaného daňového subjektu zo strany daňových orgánov,

a to s prihliadnutím na rozlohu, spôsob obrábania a kvalitu obhospodarovanej pôdy,

poukazuje i na zistený pomer spotreby cenovo zvýhodnenej nafty k čerpanej cenovo

nevýhodnej u oboch porovnávaných daňových subjektov ako i na zaznamenaný výrazný pokles priemerného mesačného nákupu cenovo nezvýhodnenej nafty žalobcom po začatí

daňových kontrol v porovnaní s priemerným mesačným nákupom nafty žalobcom v rokoch

2005 a 2007, a to i napriek nárastu obhospodarovanej pôdy v roku 2008 oproti roku 2005

o 359 hektárov.

Na základe uvedeného možno len konštatovať, že vo svetle výsledkov vykonaného

dokazovania nie je možné nepochybovať o hodnovernosti žalobcom deklarovaných tvrdení

ohľadne uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení v nadväznosti na splnenie zákonných

podmienok nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.  

Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu

je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak,

že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať

ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných

listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8

zákona o správe daní). Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu

daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv

daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne

určenie dane alebo oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu

daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná

aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej

pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov

nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými

v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému

postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo

(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností

musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných

ustanovení.

Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu

povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu

a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú

hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného

dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy

vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii

(k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/18/2011

z 07.09.2011).

Preto neobstojí žalobcove tvrdenie, že správca dane ohľadne preukázania existencie

sporného nákupu nafty neprimerane preniesol dôkazné bremeno len na žalobcu. Povinnosť

dôkazného bremena spočívajúca na žalobcovi sa vzťahuje podľa § 29 ods. 8 zákona o správe

daní aj na jeho povinnosť preukázať vierohodnosť a správnosť ním vedených povinných

evidencií alebo záznamov, čo sa mu však vzhľadom na výsledky dokazovania nepodarilo

preukázať a čo bolo preverovaním žalobcom deklarovaných plnení zo strany správcu dane

relevantne spochybnené.

Prihliadnuc na uvedené, žalobcom navrhované vykonanie znaleckého dôkazu pravosti a pôvodu správcom dane vyradených pokladničných pások, sa vo svetle výsledkov dosiaľ

vykonaného dokazovania javí ako bezúčelné, nakoľko, s prihliadnutím na znenie § 49 ods. 2

písm. a/ zákona o DPH, nie je preukázané, že dodávateľovi FORSAGE, spol. s r. o., vznikla

daňová povinnosť, a že voči žalobcovi bola dodávateľom FORSAGE, spol. s r. o., daň

z pridanej hodnoty za predmetné dodanie pohonných hmôt uplatnená. Z uvedeného dôvodu

preukázanie pravosti a pôvodu pokladničných dokladov z ERP dodávateľa FORSAGE,

spol. s r. o., by nemohlo privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci oprávnenosti

na vrátenie ním uplatneného nadmerného odpočtu za kontrolované mesačné zdaňovacie

obdobia.

Nemožno akceptovať argument žalobcu ohľadne odlišného postupu správcu dane pri

preverovaní a rozhodovaní o výške daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie

mesiaca marec 2007 vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam v tomto konaní. Z obsahu

administratívneho spisu vyplýva, že dodatočný platobný výmer č. 633/230/6555/09/Hru

vydaný Daňovým úradom Šurany dňa 05.05.2009 vychádzal z výsledkov opakovanej daňovej

kontroly, ktorou správca dane rozsiahlym spôsobom v intenciách druhostupňového

rozhodnutia žalovaného, ktorým zrušil skorší dodatočný platobný výmer za uvedené zdaňovacie obdobie a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie

a rozhodnutie, doplnil dokazovanie, na základe ktorého dospel k tým istým skutkovým

zisteniam ako vyšli najavo pri preverovaní mesačných zdaňovacích období DPH v rokoch

2005 a 2006. Žalobcovi teda neboli pre účely nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH

za opakovane kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2007 uznané daňové doklady z ERP

dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., ktorých reálny základ sa dokazovaním nepotvrdil.

Zavádzajúce sa zdá tvrdenie žalobcu, že všetky ním predložené daňové doklady za nákup

nafty na čerpacej stanici dodávateľa pohonných hmôt boli správcom dane uznané, nakoľko

to z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva, ba naopak, dôkazná situácia

bola správnymi orgánmi oboch stupňov vyhodnotená obdobne ako v tejto preskúmavanej

veci.

Na margo rozhodnutia žalovaného č. I/224/12937-102571/2009/992117-r

z 10.09.2009, ktorým vyhovel odvolaniu žalobcu proti vyššie uvedenému dodatočnému

platobnému výmeru, najvyšší súd poznamenáva, že týmto rozhodnutím žalovaný zmenil

výšku nadmerného odpočtu DPH uplatneného žalobcom v daňovom priznaní za marec 2007, o 32,9 eura, čo bola skutočnosť vyplývajúca z obsahu samotného daňového priznania a táto

zmena vo výroku prvostupňového rozhodnutia má skôr povahu opravy chyby v písaní, pričom

výrok druhostupňového rozhodnutia žiadnym spôsobom nezasiahol do výšky opakovane

kontrolovanej a dorubenej daňovej povinnosti a nemal vplyv na dôvody a závery správcu

dane vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaného dokazovania.

K namietanému rozporu v postupe daňových orgánov pri aplikácii § 49 zákona o DPH

s právnymi závermi vyslovenými v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.09.2007 číslo

C-409-04 vo veci Teleos plc. vs Commissioners of Customs & Excise (voľný preklad

„zamestnanci/kontrolóri pre clo a spotrebné dane“ v Spojenom kráľovstve) odvolací súd,

taktiež ako prvostupňový, konštatuje, že uvedený rozsudok nie je možné aplikovať

na preskúmavané konanie/ na tento prípad kontrolovaných daňových povinností žalobcu,

nakoľko predmetom konania pred Európskym súdnym dvorom bola prejudiciálna otázka

podaná vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva na základe podnetov ich daňových

subjektov na vyriešenie podmienok oslobodenia od platenia DPH pri obchodoch

realizovaných medzi dodávateľmi a odberateľmi v rámci krajín Európskeho spoločenstva.

V uvedenom rozsudku sa aplikáciou článku 28c A písm. a/ prvý pododsek šiestej smernice

77/388 zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, v súlade so zásadou proporcionality ohľadne rozdelenia rizika medzi dodávateľa plnenia v rámci členských krajín Európskeho

spoločenstva oslobodeného od platenia DPH a daňový orgán v nadväznosti na podvod

spôsobený treťou osobou, zabezpečuje ochrana dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere

a predložil dôkazy na prvý pohľad odôvodňujúce jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru

vnútri Spoločenstva od dane, aby následne neplatil DPH z tohto tovaru, keď sa následne zistí,

že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného

dodávateľa na tomto podvode.

Uvedený rozsudok rieši prejudiciálnu otázku aplikácie vnútroštátneho práva

Spojeného kráľovstva v nadväznosti na obchody – dodávky tovaru vnútri Spoločenstva, kedy

podmienkou oslobodenia je fyzické opustenie územia členského štátu dodania preukázané

dodávateľom a dôjde k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako s vlastným

na nadobúdateľa v inom členskom štáte Spoločenstva.

Najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podmienky režimu vyššie uvedenej

kauzy nemožno porovnávať s podmienkami vnútroštátneho dodania tovaru v Slovenskej

republike, vzniku zdaniteľného plnenia a vzniku práva odpočítať daň z tovaru alebo zo služby

platiteľovi DPH podľa § 49 zákona o DPH, kedy podľa podmienok stanovených

vnútroštátnou právnou úpravou zákona o DPH s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť

daňových subjektov vyplývajúcu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, oprávnenosť

nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane preukazuje odberateľ.

Žalobcove poukazovanie na neúplnosť účtovníctva dodávateľa FORSAGE,

spol. s r. o., na jeho porušovanie   colných, daňových a účtovných predpisov, v nadväznosti

na žalobcom predkladaný právny záver vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku Európskeho

súdneho dvora, sa javí ako účelové vytváranie dojmu, že žalobca sa ako odberateľ stal obeťou

podvodu dodávateľa, resp. osoby konajúcej v jeho mene vo vzťahu k žalobcovi. Avšak

z obsahu administratívneho spisu nevyplýva taká skutočnosť právoplatne zistená orgánmi

činnými v trestnom konaní, prípadne inými príslušnými orgánmi. V tejto súvislosti možno

poznamenať, že v prípade právoplatného preukázania sa viny dodávateľa, daňový poriadok

pripúšťa v zákonom stanovenej lehote mimoriadny opravný prostriedok inštitútom obnovy

konania podľa § 75 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“), prípadne je možnosť dosiahnuť

náhradu škody prostredníctvom iných uplatniteľných inštitútov. V slovenskom právnom

poriadku, prihliadnuc na všetky procesné predpisy v administratívnom a občianskom práve, nie je prípustné, aby si, a to i v tomto prípade, orgán správy daní robil úsudok o predbežnej

otázke o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, a to len na základe tvrdenia

o vine tretej osoby účastníkom konania, ktorý sa cíti byť obeťou podvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci.

Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,

nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne

vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym

zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu

prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné

ustanovenia daňových predpisov.

Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol

svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie

napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou Súdneho

dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP

a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Nakoľko zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní

a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov bolo

s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom

v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli

na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, podľa

informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave,

t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská

Bystrica, Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP v spojení s § 250 ods. 4

OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného

žalovaného.  

O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP,

keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému

v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.

V Bratislave 30. apríla 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková