ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD. v právnej veci žalobcu: Mgr. P. P., Cyprichova 10, 831 05 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100302/1/520653/2014/5131 z 28. novembra 2014, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/35/2015-77 z 8. marca 2016, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/35/2015-77 z 8. marca 2016 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
I.
1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) podľa § 250j ods. 2 písm. e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil napadnutého rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/520653/2014/5131 z 28.11.2014 o potvrdení prvostupňového rozhodnutia Daňového úradu Bratislava 9104403/5/3614984/2014/KovK z 24.07.2014, ktorým bolo rozhodnuté o nepriznaní náhrady ušlého zárobku svedka z dôvodu, že žalobca údajne nepreukázal skutočnosti ušlého zárobku.
2. Krajský súd po preskúmaní veci v intenciách žalobných dôvodov dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval správne, keď žalobcovi nepriznal ušlý zárobok (svedočné) a nesprávne aplikoval Zákonník práce a § 72 vyhl.č. 543/2005 Z.z.
3. Z administratívneho spisu mal krajský súd preukázané, že v danom prípade bol žalobca predvolaný správcom dane za spoločnosť BAU-RENT, spol. s r.o. na okolnosti súvisiace s daňovou kontrolou vykonávanou u daňového subjektu REAL-DESIGN, spol. s r.o. a predmetom preverovania bola dodávateľská faktúra spoločnosti REAL-DESIGN, spol. s r.o. č. 13VF006 z 30.09.2013 od spoločnostiBAU-RENT, spol. s r.o.
4. Krajský súd zastával názor, že žalobca bol v danom prípade v postavení svedka, pretože sa mal vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú mu známe, preto mu vzniklo právo na ušlý zárobok (svedočné), ktoré si žalobca uplatnil. Uviedol, že žalobca je podnikateľom v zmysle Obchodného zákonníka a preto má nárok na ušlý zárobok (svedočné) vypočítaný podľa zákona č. 595/2003 Z.z.
5. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal právo na ich náhradu titulom zaplateného súdneho poplatku vo výške 70,- €.
II.
6. Proti rozsudku krajského súdu žalovaný podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ OSP domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva; alternatívne, aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.
7. Nesúhlasiac s právnym názorom žalobcu uviedol, že svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu, resp. účastníka daňového konania. Mal za to, že daňový úrad, ktorý preveruje a zisťuje skutkový stav u dodávateľských spoločností, bol v danom prípade v postavení miestne príslušného správcu dane a daňový subjekt bol v predmetnom konaní v postavení daňového subjektu, nie v postavení svedka.
8. Na podporu svojich tvrdení odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/80/2013 z 30.07.2014, v ktorom súd uviedol: „konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov.“ V opačnom prípade by mohlo dôjsť k paradoxnej situácii, kedy by konateľ kontrolovaného daňového subjektu kládol otázky konateľovi spoločnosti, ktorá obchoduje s kontrolovaným daňovým subjektom a od ktorého správca dane potrebuje získať informácie v súvislosti s preverením jeho dodávateľsko-odberateľských vzťahov s kontrolovaným subjektom. V tomto prípade ide o toho istého konateľa, ktorý by kládol otázky sám sebe.
9. K odvolacím dôvodu žalobcu, ktorým namietal nesprávny výklad ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku žalovaný uviedol, že činnosť konateľa, resp. akéhokoľvek štatutárneho orgánu sa v pracovnom pomere vykonávať nemôže, nakoľko medzi konateľom a spoločnosťou ide o obchodnoprávny vzťah, ktorý sa riadi Obchodným zákonníkom, pričom však podotkol, že platná legislatíva nebráni spoločníkovi, resp. konateľovi spoločnosti s ručením obmedzeným uzatvoriť riadny pracovný pomer.
10. Záverom uviedol, že správca dane predvolal listom žalobcu ako svedka, pričom ide o procesné pochybenie správcu dane, ktoré však nemôže mať vplyv na hmotnoprávny predpis a nezakladá právo žalobcu uplatňovať si vo veci svedočné. V predmetnej veci potreboval správca dane zistiť skutočnosti súvisiace s výkonom daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty u daňového subjektu REAL-DESIGN spol. s r.o., ktorej je žalobca konateľom za zdaňovacie obdobie september 2013 preverením jeho dodávateľsko-odberateľských vzťahov so spoločnosťou BAU-RENT, spol. s r.o., ktorej je žalobca tiež konateľom.
III.
11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril písomným podaním z 24.05.2016, v ktorom uviedol, žesa v plnom rozsahu stotožňuje s právnymi závermi uvedenými v napadnutom rozsudku v časti vyslovujúcej záver o nesprávnom postupe žalovaného, ktorý žalobcovi nepriznal ušlý zárobok (svedočné ) v rozpore s ustanovením Obchodného zákonníka a Zákonníka práce a o postavení žalobcu ako podnikateľa v zmysle ustanovenia Obchodného zákonníka.
12. Zotrvávajúc na obsahu podanej žaloby uviedol, že žalovaný ako aj správca dane pri aplikácii daňového poriadku v rámci rozhodovania o priznaní nároku na náhradu ušlého zárobku postupovali nad rámec daný zákonom, a to predovšetkým reštriktívnym výkladom zákonného ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku, ktorým žalovaný a správca dane zúžili obsah pojmu „ušlý zárobok“ a rozhodli o nepriznaní zákonného nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku svedka, čím konali v rozpore s ustanovením čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v rozpore so základnými zásadami správy daní v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 Daňového poriadku.
13. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť opakovaného nezákonného konania správcu dane spočívajúceho v nahrádzaní inštitútu miestneho zisťovania inštitútom svedka a predvolávaním žalobcu ako svedka, čo podľa žalobcu nie je možné zo strany krajského súdu obhajovať ako administratívne pochybenie bez akýchkoľvek z toho plynúcich dôsledkov. Dodal, že žalovanému nebránila žiadna faktická a ani právna prekážka na to, aby využil inštitút miestneho zisťovania v zmysle Daňového poriadku. Postup žalovaného považoval za šikanózne uplatňovanie práva, keď žalobcu opakovane predvolával na Daňový úrad Bratislava, pričom v rámci podaných výpovedí žalobca vždy riadne odpovedal na položené otázky správcu dane v pozícii svedka o všetkých skutočnostiach, ktoré mu boli známe.
IV.
14. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v zmysle § 1 písm. a/ právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve a v zmysle § 1 písm. b/ konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve.
15. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov.
16. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk <. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené.
17. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
18. Úlohou správneho súdu pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánupredchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu, súd teda skúma procesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
19. Najvyšší súd sa oboznámil s obsahom pripojených spisov a preskúmal správnosť záverov krajského súdu, ako aj úvah, z ktorých pri svojom rozhodovaní krajský súd vychádzal.
20. Predmetom preskúmavania v prejednávanej veci je rozhodnutie žalovaného č. 1100302/1/520653/2014/5131 z 28.11.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a potvrdené prvostupňové správne rozhodnutie o nepriznaní náhrady ušlého zárobku svedka z dôvodu, že žalobca údajne nepreukázal skutočnosti ušlého zárobku.
21. Z pripojeného administratívneho spisu žalovaného najvyšší súd zistil, že žalobca si písomným podaním z 11.07.2014 uplatnil nárok na náhradu ušlého zárobku za svoju účasť na svedeckej výpovedi, ktorej sa zúčastnil na základe predvolania Daňového úradu v Bratislave z 10.06.2014 v celkovej výške 611,- €. Správca dane uplatneniu nároku na náhradu ušlého zárobku nevyhovel s odôvodnením, že ušlým zárobkom je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodniteľne očakávať. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného z 28.11.2014 tak, že žalovaný prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Bratislave č. 9104403/5/3614984/2014/KovK z 24.07.2014 potvrdil s totožným odôvodnením.
22. Z listu správcu dane z 10.06.2014, ktorým žalobcu predvolal na ústne pojednávanie, ako aj zo zápisnice o ústnom pojednávaní z 08.07.2014 vyplýva, že Daňový úrad Bratislava ako miestne príslušný správca dane predvolal konateľa spoločnosti BAU-RENT, spol. s r.o. Mgr. P. P. ako svedka v súvislosti s výkonom daňovej kontroly u daňového subjektu REAL-DESIGN spol. s r. o., ktorého konateľom je tiež Mgr. P. P., za účelom preverenia dodávateľsko-odberateľských vzťahov so spoločnosťou BAU- RENT, spol. s r.o.
24. Podľa § 1 ods. 1 Daňového poriadku, tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní.
25. Podľa ustanovenia § 12 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.
26. Podľa odseku 2 písm. a/ citovaného ustanovenia, ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká.
26. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 citovaného zákona, každý je povinný vypovedať na účely správy daní ako svedok o dôležitých okolnostiach, ak sú mu známe: musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať. Správca dane môže svedkovi uložiť povinnosť, aby sa dostavil osobne a vypovedal; ak sa svedok nedostaví, správca dane môže postupovať podľa § 20.
27. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
28. Najvyšší súd mal z obsahu administratívneho spisu žalovaného za preukázané, že správca dane predvolal žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti BAU-RENT, spol. s r.o., aby vypovedal o skutočnostiach súvisiacich s obchodom so spoločnosťou REAL-DESIGN spol. s r.o., ktorej konateľom je tiež žalobca. Základnou otázkou, ktorú najvyšší súd musel vyriešiť je zodpovedanie otázky, či bol žalobca v rámci úkonu správcu dane v postavení svedka. Je potrebné uviesť, že keďže svedok vypovedá o skutočnostiach, ktoré sám vnímal priamym a bezprostredným pozorovaním skutočnosti, je výpoveď svedka nenahraditeľná a nositeľ tejto výpovede nezastupiteľný. Uvedené zároveň podmieňuje, že svedkom môže byť len fyzická osoba.
29. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že pri danom výsluchu svedka nebol žalobca, ktorý pri tomto úkone vystupoval ako konateľ spoločnosti BAU-RENT, spol. s r.o., v postavení daňového subjektu, nakoľko daňová kontrola prebiehala u spoločnosti REAL-DESIGN spol. s r.o. Aj keď správny orgán postavil žalobcu do pozície, kedy ako svedok kládol daňovému subjektu otázky, na ktoré aj sám odpovedal, t.j. do pozície, kde sa osoba svedka prekrývala s postavením daňového subjektu, z procesných ustanovení Daňového poriadku vyplýva, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. V zmysle § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Z tohto právneho rámca je nutné vyvodiť, že správny súd nie je oprávnený skúmať účelnosť a vhodnosť procesného postupu správneho orgánu, pokiaľ tento nevybočuje zo zákonných medzí.
30. Najvyšší súd pri riešení danej otázky vychádzal z normatívnej roviny právnej normy upravujúcej postavenie svedka v rámci dokazovania, konkrétne výsluchu svedka. Ako bolo vyššie uvedené svedok sa vyjadruje o okolnostiach, ktoré sám vnímal a preto je nenahraditeľný, ale pozícia konateľa ako štatutárneho zástupcu daňového subjektu sa môže v priebehu prebiehajúceho konania zmeniť. Nositeľa informácii v postavení svedka charakterizuje nenahraditeľnosť, zatiaľ čo účastník daňového konania sa môže zmeniť napríklad tým, že do jeho postavenia nastúpi právny nástupca. Berúc uvedené do úvahy by mohla nastať situácia, kedy by napríklad žalobca nebol konateľom v spoločnosti REAL-DESIGN spol. s r.o., alebo rovnako by sa mohol zmeniť konateľ v spoločnosti BAU RENT, spol. s r.o., avšak ako svedok - konateľ, ktorý realizoval obchodný vzťah so spoločnosťou REAL-DESIGN by žalobca stále vypovedal v postavení svedka vo vzťahu k zástupcovi spoločnosti REAL-DESIGN.
31. Za uvedených skutkových okolností je zrejmé, že došlo k administratívnemu pochybeniu zo strany správneho orgánu, a účelnejší by bol inštitút miestneho zisťovania u spoločnosti REAL-DESIGN spol. s r.o. cestou jej konateľa.
32. Pokiaľ žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžf/80/2013 z 30.07.2014, v ktorom súd uviedol: „konatelia dodávateľských spoločností v daňových konaniach konali ako účastníci daňového konania, ktoré vykonávali miestne príslušné daňové úrady. Svedkom môže byť len osoba, ktorá v prejednávanej daňovej veci nie je v pozícii daňového subjektu. Daňové úrady, ktoré preverovali a zisťovali skutkový stav u dodávateľských spoločností, boli v daných prípadoch v postavení miestne príslušných správcov dane týchto spoločnosti a daňové subjekty (dodávatelia) boli v predmetných konaniach (v daňových kontrolách, resp. miestnych zisťovaniach) v postavení miestne príslušných daňových subjektov a nie v postavení svedkov.“ je potrebné uviesť, že sa nejedná o totožný skutkový stav. Vo vyššie uvedenom prípade prebiehala daňová kontrola aj u dodávateľských spoločností a tieto sa vyjadrovali ku kontrolným zisteniam správcu dane z pozície daňového subjektu. V prejednávanom prípade však správca dane postavil žalobcu ako konateľa dodávateľskej spoločnosti do pozície svedka z dôvodu, že v jeho spoločnosti nevykonával daňovú kontrolu a teda nemal postavenie daňového subjektu. Predpokladajúc, že z toho dôvodu použil inštitút svedka, kedy mal pri výsluchu svedka v pozícii osoby, ktorá kladie otázky aj ich odpovedá tú istú osobu, jedenkrát v postavení fyzickej osoby a druhýkrát v postavení štatutárneho orgánu spoločnosti. Uvedené sa prieči zmyslu a účelu dokazovania a preukazovania skutočností ako inštitútu v daňovom predpise.
33. Napriek administratívnemu pochybeniu, nepovažoval najvyšší súd za účelné zrušiť rozhodnutie žalovaného, nakoľko postupujúc podľa ústavnej normy, ktorá je nadradená zákonnému predpisu občianskemu procesnému kódexu, najvyšší súd v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak; preskúmal rozhodnutie žalovaného z toho pohľadu, či neboli porušené práva fyzickej osoby svedka rozhodnutím o nepriznaní „ušlého zárobku“.
34. Najvyšší súd preto neprihliadol na administratívne pochybenie správneho orgánu, nakoľko dal prednosť pri strete týchto záujmov ochrane práv a oprávnených záujmov fyzickej osoby, ktorá v zmysle čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky požiadala o právnu a súdnu ochranu a preskúmal rozhodnutie správneho orgánu z toho pohľadu, či boli splnené podmienky pre nepriznanie uplatneného nároku žalobcu.
35. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu ušlého zárobku, ktorú si z titulu účasti na ústnom pojednávaní uplatňoval v zmysle § 12 ods. 2 písm. a/ Daňového poriadku, je potrebné upriamiť pozornosť na ustanovenie § 12 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorého náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Keďže žalobca sa príslušného úkonu zúčastnil aj v postavení konateľa daňového subjektu REAL-DESIGN spol. s r.o., pričom čas, ktorý strávil na úkone ako svedok sa plne prekrýval s účasťou žalobcu na úkone v postavení konateľa spoločnosti, v ktorej správca dane vykonával daňovú kontrolu, nie je možné postupujúc v zmysle ods. 1 vyššie citovaného ustanovenia žalobcovi priznať nárok na svedočné, nakoľko náklady vzniknuté daňovému subjektu za účasť na úkonoch správcu dane pri správe daní uhrádza samotný daňový subjekt.
36. Najvyšší súd preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky individuálne okolnosti daného prípadu, napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5S/35/2015-77 z 08.03.2016 podľa ustanovenia § 220 OSP zmenil tak, že žalobu zamietol.
37. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože mu zo zákona náhrada trov konania neprináleží.
38. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.