Najvyšší súd

5Sžf/53/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti HEPAR, s. r. o., so sídlom

Zvolenská 20, Banská Bystrica, zastúpenej advokátskou kanceláriou ATTORNEYS

GROUP, s. r. o., so sídlom Partizánska cesta 94, Banská Bystrica, proti žalovanému

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/221/671-4497/2011/990325-r

z 10. januára 2011, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej

Bystrici, č. k. 23S/30/2011-49 zo dňa 22. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici,

č. k. 23S/20/2011-49 zo 22. júna 2011   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)

podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou

sa žalobkyňa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného I/221/671-4497/

2011/990325-r z   10.01.2011, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Banská Bystrica I. č. 651/230/59118/10/Kli zo dňa 09.09.2010, ktorým bol žalobkyni

vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) v sume 136.353,50 eura

za zdaňovacie obdobie jún 2009 s odôvodnením, že sa stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi zistenými v daňovom konaní, podľa ktorých žalobkyni nevznikol nárok na odpočet

dane, pretože nepreukázala splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane, čím

porušila ustanovenia zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).  

Krajský súd v Banskej Bystrici v medziach žaloby podanej žalobkyňou preskúmal

napadnuté rozhodnutie, prvostupňové rozhodnutie správcu dane ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu sú v súlade

so zákonom. Prvostupňový súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že zastáva rovnaké

stanovisko ako daňové orgány, a to, že dodávateľovi žalobcu obchodnej spoločnosti JK TV,

s. r. o., nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 4 zákona o DPH z prijatej zálohovej

platby, pretože deklarovaná dodávka tovaru (vína) nebola vo faktúre dostatočne špecifikovaná

tak, aby bolo zrejmé, aké množstvo a druh tovaru odpredá dodávateľ žalobcovi. Predmetnú

faktúru č. 052009 dodávateľa spoločnosti JK TV, s. r. o., si správca dane zaobstaral sám z Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, oddelenia finančnej

polície Banská Bystrica, vzhľadom k tomu, že konateľ žalobcu pri začatí daňovej kontroly

správcovi dane žiadne doklady nepredložil, keď predložil iba potvrdenie o odovzdaní týchto

dokladov polícii. Následne žalovaný opakovane dňa 07.09.2009 a 28.10.2009 vyzval žalobcu,

aby k predmetnej faktúre predložil aj ďalšie doklady preukazujúce dodanie tovaru a jeho

množstvo. Žalobca oznámil žalovanému, že záloha za víno bola poskytnutá na dodávky, ktoré

sa neuskutočnili, boli dobropisované a záloha bola vrátená. Žalovanému sa ani šetrením

v spoločnosti dodávateľa nepodarilo zistiť druh a množstvo tovaru, ktorý bol označený

v dodávateľskej (zálohovej) faktúre ako dodávka vína. Konateľ dodávateľa I.M. nepotvrdil

ani výpoveď konateľa žalobcu, že dodávka sa neuskutočnila, a preto bola záloha vrátená. I.M.

v rozpore s výpoveďou konateľa žalobcu uviedol, že išlo síce o zálohovú faktúru, že víno bolo

aj dodané a išlo do Brusna.

V danom prípade krajský súd mal za preukázané, že vo faktúre č. 052009 zo dňa

22.06.2009 nebol tovar presne vymedzený druhom ani množstvom, žiadne ďalšie doklady

preukazujúce určitosť a reálnosť dodávky neboli zo strany žalobkyne predložené, a preto

krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného ako aj správcu dane boli vydané

v súlade so zákonom. Z dokladu – faktúry č. 052009 zo dňa 22.06.2009 nemohla preto

vzniknúť dodávateľovi daňová povinnosť a odberateľovi nárok na odpočet dane. Žalobkyňa

tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Z. z. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov účinného do 31.12.2011 (ďalej len „zákon o správe daní“ alebo „zákon č. 511/1992

Zb.“), pretože sa mu relevantným spôsobom nepodarilo vyvrátiť pochybnosti vo veciach

súvisiacich so zdaniteľným plnením.  

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,

že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal pre jeho neúspech v konaní.  

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, žiadajúc

napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť tak, že rozhodnutie žalovaného ako

aj rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica I. č. 651/230/59118/10/Kli zo dňa

09.09.2010, bude zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Žalobkyňa namietala, že rozsudok

krajského súdu považuje za nezákonný a nepreskúmateľný, pretože konanie má inú vadu,

ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ustanovenia § 205

ods. 2 písm. b/ OSP. Namietala, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov

k nesprávnym skutkovým zisteniam v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ OSP, že doteraz zistený

skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz

neboli uplatnené v zmysle § 205 ods. 2 písm. e/ OSP.

Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný a ani krajský súd pri svojom rozhodovaní

nevzali do úvahy skutočnosť, že daňová povinnosť ako taká v zmysle ustanovenia § 19 ods. 4

zákona o DPH vzniká dňom prijatia platby a nie vystavením faktúry, keďže v danom prípade

sa jednalo o zálohovú faktúru. V danom prípade krajský súd nevzal do úvahy explicitné

znenie zákona, ale rozhodol v zmysle názoru žalovaného. Podľa názoru žalobkyne v zmysle

ustanovenia § 19 ods. 4 v spojení s ustanovením § 71 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť

spoločnosti JK TV, s. r. o., v tomto prípade vznikla dňom prijatia platby zo zálohovej faktúry

a nie vystavením zálohovej faktúry ako takej. Z toho dôvodu aj právo žalobkyne na odpočet

DPH vzniklo dňom prijatia platby zo zálohovej faktúry a nie dňom doručenia,

resp. vystavenia zálohovej faktúry za dodávku vína. Na základe uvedeného je podľa

žalobkyne právne irelevantné, či zálohová faktúra má alebo nemá zákonom vyžadované

náležitosti, ako aj presná identifikácia druhu a množstva dodávaného tovaru, keďže presný

druh a množstvo tovaru by bolo presne uvedené v konečnej faktúre dodávateľa spoločnosti

JK TV, s. r. o.. Žalobkyňa uviedla, že tento názor potvrdzuje aj sám žalovaný, ktorý

vo svojom rozhodnutí na strane 4 uvádza nasledovné: „Odvolací orgán k zisteným

skutočnostiam uvádza, že platiteľ dane z pridanej hodnoty je povinný postupovať pri odpočítaní dane v zmysle ustanovení zákona o DPH, ktoré určujú podmienky pre vznik a uplatnenie práva na odpočítanie dane“. Poukazovala pritom aj na ustanovenie § 49 ods. 1

zákona o DPH.

Žalobkyňa ďalej poukazovala na to, že v odôvodnení svojho rozhodnutia žalovaný

uvádza, že žalobkyňa k predmetnej dodávateľskej faktúre nepredložila žiadnu objednávku

ani zmluvu o dodávke vína, v ktorej by bol bližšie špecifikovaný druh deklarovaného vína

ako aj jeho množstvo a ani preverovaním u dodávateľa JK TV, s. r. o., nebolo preukázané,

aký druh a množstvo vína bolo predmetnou faktúrou „zálohovo“ deklarované ako dodávka

vína. Takéto tvrdenie v odôvodení rozsudku konštatuje aj krajský súd. V tejto súvislosti

žalobkyňa sa žalobkyňa odvolávala na ustanovenie § 409 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka,

v zmysle ktorých sa nevyžaduje pre kúpnu zmluvu písomná forma. Žalobkyňa uzavrela

s dodávateľom kúpnu zmluvu v ústnej forme, na základe ktorej sa dohodli na dodávke

množstva a druhu vína ako aj na kúpnej cene. Z toho dôvodu nebolo možné predložiť

na krajskom súde žiadne ďalšie listinné dôkazy preukazujúce uvedené skutočnosti.

K množstvu a druhu vína, resp. k zálohovej faktúre a preukázaniu zmluvného vzťahu medzi

žalobkyňou ako kupujúcou a spoločnosťou JK TV, s. r. o., ako predávajúcim nebol v konaní

vypočutý ani bývalý konateľ spoločnosti JK TV, s. r. o., I.M.. Žalobkyňa ďalej namietala, že rozpor v tvrdeniach konateľa žalobkyne a konateľa spoločnosti JK TV, s. r. o., nebol v konaní

na krajskom súde odstránený a krajský súd ani neskúmal, či mali žalobkyňa a spoločnosť JK TV, s. r. o, medzi sebou uzavretú ústnu kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej mali určený druh

a množstvo dodaného tovaru a na základe ktorej spoločnosť JK TV, s. r. o., vystavila

zálohovú faktúru z ktorej si žalobkyňa uplatnila odpočet DPH. K tejto skutočnosti nebol

konateľ spoločnosti JK TV, s. r. o., vypočutý ako svedok a tieto rozpory mohli byť

odstránené.

Ďalej tiež poukazovala na to, že žalovaný ako aj krajský súd v napadnutom rozsudku

spochybnili uzavretie záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a spoločnosťou JK TV, s. r. o.,

a to napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že z faktúry, ako

aj z vyjadrení účastníkov je zrejmé, že išlo o kúpu tovaru (vína), keď kúpna cena bude

zaplatená ako záloha dopredu. Z tohto konštatovania krajského súdu je zrejmé, že mal

za preukázanú existenciu záväzkového vzťahu medzi žalobkyňou a spoločnosťou JK TV,

s. r. o.. Následne však krajský súd konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno

a nevyvrátila právne relevantným spôsobom pochybnosti so zdaniteľným plnením,

t. j. s existenciou záväzkového vzťahu, na základe ktorého zdaniteľné plnenie vzniklo.  

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 08.09.2011 navrhol

napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, že zistený skutkový stav bol posúdený v súlade s ustanoveniami § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a § 19 ods. 4 zákona o DPH, ako aj v súlade

s ustálenou judikatúrou Európskeho spoločenstva (rozhodnutie C-419/02 BUPA). Žalovaný

zároveň poukazoval na skutočnosť, že žalobkyňa nevykonáva ekonomickú činnosť,

ale funguje ako „obchodník so zálohovými faktúrami“, t. j. jeho podnikateľská činnosť

spočíva len na princípe zálohových faktúr na budúci nákup tovaru, z ktorých si žalobkyňa

uplatňuje odpočítanie dane, pričom tovar na základe zálohových faktúr nie je nikdy dodaný.

Následne, z dôvodu nedodania tovaru, sú v iných zdaňovacích obdobiach dodávateľmi

vyhotovované k zálohovým faktúram dobropisy, pričom ale žalobkyňou odpočítaná daň

zo zálohových faktúr sa do Štátneho rozpočtu Slovenskej republiky nevráti, pretože

žalobkyňa si daň na výstupe upravuje ďalšími zálohovými faktúrami. Zálohové faktúry

sú vyhotovované na fiktívny tovar fiktívnej hodnoty, ktorý nikdy nie je dodaný. Jediným

cieľom takéhoto postupu žalobkyne je odčerpať finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu

prostredníctvom uplatneného nadmerného odpočtu v podanom daňovom priznaní

za kontrolované zdaňovacie obdobie.

K námietkam uvedeným v odvolaní žalovaný uviedol, že dôvody, ktorými krajský súd

odôvodnil svoje rozhodnutie vyplývajú z odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia ako aj z predloženého spisového materiálu, a preto žalovaný zotrval na odôvodnení napadnutého

rozhodnutia ako aj na vyjadrení k žalobe zo dňa 02.05.2011, v ktorom sa vysporiadal s námietkami žalobkyne. Pokiaľ ide o právne posúdenie krajským súdom, s týmto sa žalovaný

stotožňuje.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c

ods. 1veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja

ods. 2 veta prvá OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2

OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje

povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými

právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti

(§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej

súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou

z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona

č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko,

čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Ďalšou dôležitou zásadou daňového konania je zásada

rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú

v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti a ktorá vo svojej podstate vychádza z ústavnej

zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb

zúčastnených v daňovom konaní.

Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,

pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.

Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom

konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti

rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.

Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie

správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný

iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti,

ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol

vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo

úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH   ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo

služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.  

Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný

platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ

s výnimkou podľa odseku 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň:

a/ voči nemu uplatnená iným platiteľov v tuzemsku z tovarov a služieb, ktorú sú alebo majú

byť platiteľovi dodané,

b/ ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4,

7 a 9 až 12,

c/ ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a,

d/ zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.  

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 2 písm. f/ zákona o DPH faktúra musí obsahovať množstvo a druh

dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu

administratívneho spisu preukázané, že správca dane oznámením o výkone daňovej kontroly

zo dňa 05.08.2009 oznámil žalobkyni výkon daňovej kontroly na daň z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie máj a jún 2009 s tým, že daňová kontrola začne dňa 07.09.2009

v priestoroch Daňového úradu Banská Bystrica II. Na základe tohto oznámenia sa konateľ

žalobkyne Jaroslav Šujan dostavil na výkon daňovej kontroly, kde však žiadne doklady

potrebné k daňovej kontrole nepredložil a predložil len potvrdenie o vydaní veci Úradu boja

proti organizovanej kriminalite, Prezídiu policajného zboru. Ďalej mal najvyšší súd

za preukázané, že žalobkyňa nepredložila správcovi dane žiadne doklady potrebné na výkon

daňovej kontroly, a to ani na základe písomnej výzvy. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, si správca dane zabezpečil doklady sám, a to z Úradu boja proti organizovanej kriminalite.

Z dokladov zapožičaných z Úradu boja proti organizovanej kriminalite mal najvyšší súd

za preukázané, že žalobkyňa si v zdaňovacom období jún 2009 uplatnila odpočet dane

z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry č. 052009 (interné č. DZ 19) zo dňa 22.06.2009

vystavenej dodávateľom obchodnou spoločnosťou JK TV, s. r. o.. Z uvedenej faktúry

vyplýva, že predmetom fakturácie bola záloha na dodávku vína, pričom množstvo bolo

označené ako 1.00, cena bez DPH – 717.650,- eur, 19 % DPH 136.353,50 eura, celková suma

854.003,30 eura. Na opakovanú výzvu správcu dane na predloženie dokladov preukazujúcich

skutočné uskutočnenie dodávky, žalobkyňa listom zo dňa 04.12.2009 uviedla, že „záloha

na víno dodávateľovi JK TV, s. r. o., bola poskytnutá na dodávky, ktoré sa neuskutočnili

a boli dobropisované a záloha bola vrátená“. Správca dane následne vykonal šetrenie

u dodávateľa obchodnej spoločnosti JK TV, s. r. o., a z výsluchu konateľa tejto spoločnosti

M. vyplynulo, že víno „pravdepodobne“ kúpil od pána Š. z firmy MORAVIA WINE a išlo

o zálohovú faktúru. Ďalej uviedol, že všetko víno bolo skutočne dodané a išlo do Brusna. Iné

bližšie skutočnosti týkajúce sa predmetnej dodávky I.M. uviesť nevedel.   Z uvedeného

dokazovania vykonaného správcom dane, keď konateľ dodávateľa nepotvrdil skutočnosti

tvrdené konateľom žalobkyne, že dodávka vína uskutočnená nebola a záloha bola vrátená, sa

nepodarilo zistiť množstvo ani druh tovaru uvedeného vo vyššie označenej zálohovej faktúre.

Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa nepreukázala spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti konkrétny obchodný

vzťah medzi ňou a dodávateľom - spoločnosťou JK TV, s. r. o..  

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní

nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenou faktúrou boli žalobkyni vôbec

dodané, a že boli dodané dodávateľom obchodnou spoločnosťou JK TV, s. r. o.. Žalobkyňa

tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený skutkový stav krajským

súdom, ako aj nevypočutie bývalého konateľa spoločnosti JK TV, s. r. o., M., najvyšší súd

k tejto námietke dáva do pozornosti žalobkyne, že v konaniach o žalobách v správnom

súdnictve (§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre neho rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré   je

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP). Za

nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho súdnictva,

ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie

je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len preskúmať

„zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok

vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy.

Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou vecí v tzv. plnej

jurisdikcii - § 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa nevypočutia konateľa spoločnosti JK TV, s. r. o.,

M., najvyšší súd poukazuje na skutočnosť, že táto námietka sa nezakladá na pravde. I.M. bol

riadne vypočutý správcom dane, pričom jeho výpoveď nepotvrdila tvrdenia žalobkyne a je

zásadne v rozpore s tvrdeniami konateľa žalobkyne pokiaľ ide o obsah predmetnej faktúry.

Pokiaľ ide o rozpory vo výpovediach jednotlivých konateľov, najvyšší súd poukazuje na

vyššie uvedené ustanovenie § 250i ods. 1 veta druhá OSP, z ktorého vyplýva, že súd

dokazovanie zásadne nevykonáva, je najmä povinnosťou daňového subjektu preukázať

tvrdené skutočnosti, a to pred správcom dane a nie je teda povinnosťou správcu dane

odstraňovať rozpory vo výpovediach jednotlivých konateľov.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a faktúra musí mať všetky

zákonom predpísané náležitosti (§ 71 ods. 2 písm. f/ zákona o DPH).  

Z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona

o DPH je nesporné, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte – žalobkyni. Preto

je primárne nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu - ž, ktorý

disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok

na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty)

a ktorý si aj tento nárok uplatnil; je teda jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje

odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane

slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.

Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže,

nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“ (k tomu pozri

bližšie na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010

v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17

z 23.02.2011 - www.concourt.sk).

Najvyšší súd Slovenskej republiky súhlasí s názorom žalobkyne, že Obchodný

zákonník spočíva na princípe širšej zmluvnej voľnosti, a že strany si môžu dojednať plnenie

aj inou ako písomnou formou, teda ústne,   avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým

spôsobom (akou formou) mala žalobkyňa svoje zmluvné vzťahy s dodávateľmi dojednané,

rozhodujúca je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani

sám žalobca nepoprel. Je pritom právne irelevantné, z akého dôvodu k ich uskutočneniu

nedošlo. Taktiež podľa názoru najvyššieho súdu neobstojí ani tvrdenie žalobkyne, že daňová

povinnosť spoločnosti JK TV, s. r. o., v tomto prípade vznikla dňom prijatia platby

zo zálohovej faktúry a nie vystavením zálohovej faktúry ako takej a že z toho dôvodu aj právo

žalobkyne na odpočet DPH vzniklo dňom prijatia platby zo zálohovej faktúry a nie dňom

doručenia, resp. vystavenia zálohovej faktúry za dodávku vína, a teda je právne irelevantné,

či zálohová faktúra má alebo nemá zákonom vyžadované náležitosti, ako je presná

identifikácia druhu a množstva dodávaného tovaru, keďže presný druh a množstvo tovaru by bolo presne uvedené v konečnej faktúre dodávateľa spoločnosti JK TV, s. r. o.. V tejto

súvislosti najvyšší súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-419/02 BUPA

Hospitals Ltd, z ktorého vyplýva, že „v prípade vyplatenia preddavku sa DPH stane splatnou

bez toho, aby sa uskutočnila dodávka alebo poskytnutie služieb. Na to, aby sa daň stala

splatnou v takejto situácii, je potrebné, aby všetky príslušné prvky zdaniteľného plnenia, teda

budúca dodávka alebo budúce poskytnutie služieb, boli už známe, a teda najmä, že v momente

vyplatenia preddavku už musia byť tovary a služby presne určené. Nemôžu teda a fortiori

podliehať DPH preddavky uhradené za dodávku tovaru alebo služieb, ktoré zatiaľ neboli

presne určené“. Aj z uvedeného rozhodnutia je nepochybné, že predmetná zálohová faktúra

mala byť presne špeficikovaná čo do množstva a druhu dodávky.  

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobkyňa v konaní

neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní, pokiaľ ide o obsah

predmetnej faktúry, z ktorej si uplatnila odpočet DPH.  

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá OSP), v dôsledku čoho nemožno

konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1

OSP potvrdil, stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa

v odvolacom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona

neprislúcha.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd

podľa § 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym

nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.  

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.  

V Bratislave 28. júna 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.   predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková