5Sžf/42/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 5Ndz/4/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej, v právnej
veci žalobcu Ing. Š., bytom K., zastúpeného súdom ustanoveným zástupcom JUDr. Rudolfom
Žiklom, advokátom so sídlom v Košiciach, Tichá 18, proti žalovanému Finančnému
riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, v konaní
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa
01. februára 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.
6S/5385/2010-78 zo dňa 09. júna 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/5385/2010-78 zo dňa 09. júna 2011 p o t v r d z u j e.
Konanie o vylúčení predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. M.
z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach,
sp. zn. 6S/5385/2010 z a s t a v u j e.
Účastníci n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa
§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-
8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového 5Ndz/4/2011
úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2010, ktorým Daňový úrad v Rožňave
podľa § 35b ods. 1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave
daňových orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011(ďalej len „zákon
o správe daní“) vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura za nezaplatenie dane
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003.
Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 35b ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 39 ods. 2, ods. 3, ods. 6
zákona o správe daní a dospel k záveru, že dôvodom pre ktorý žalovaný vyrubil žalobcovi
sankčný úrok v sume 24,60 eura bolo nezaplatenie dovyrubenej dane z príjmov fyzických
osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v lehote splatnosti.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP
tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a súčasne súdom ustanovenému
právnemu zástupcovi žalobcu priznal náhradu trov konania v sume 261,82 eura, náhradou
ktorej zaviazal Centrum právnej pomoci v Bratislave do 15 dní od právoplatnosti rozsudku
(§ 149 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31.12.2012, § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona
č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012).
Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc
sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnutý rozsudok
krajského súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil
ním produkované dôkazy a vec následne nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že rozsudok krajského súdu sa zaoberá sankciou 24,60 eura a nie podstatou žaloby,
a to vrátením preplatku, ktorý vznikol následne po rozhodnutí Okresného súdu v Košiciach
č. k. 34Cb/1003/97-83. Uviedol, že toto považuje za zásadné pochybenie v rozhodovacom
procese krajského súdu. Poukazoval na skutočnosť, že krajskému súdu priamo na pojednávaní
doručil krátkou cestou oznámenie Daňového úradu v Rožňave, že dodatočné daňové priznanie
obdržal, túto skutočnosť však súd vôbec nevzal do úvahy pri meritórnom rozhodnutí veci.
Krajský súd sa stále odvoláva na stanovisko žalovaného, že dodatočné daňové priznanie
podané nebolo. Ďalej poukazoval na to, že ako zhodne uvádzajú Daňový úrad v Rožňave
aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, dodatočné daňové priznanie môže daňový
subjekt podať najneskoršie do štyroch rokov od konca roku, v ktorom daňovému subjektu 5Ndz/4/2011
vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Poukázal na to, že posledný rozsudok
okresného súdu vo veci zápočtu faktúry bol vznesený v roku 2007, a to č. k. 34Cb/1003/97.
Krajský súd túto okolnosť vôbec neskúmal a ani nerozhodol o tom, či žalobca má, alebo nemá
nárok na vrátenie nadmerného odpočtu.
Žalobca ďalej namietal, že krajský súd vôbec neakceptoval vo svojom rozhodnutí
skutočnosť, že Daňový úrad Rožňava ho mal poučiť o spôsobe nárokovania si preplatku
na dani, čo správca dane neurobil, a to ani po obdržaní jeho žiadosti o vrátenie preplatku
na dani. Súčasne poukazoval na to, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky je povinné
okrem poučenia, že proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, poučiť daňovníka o možnosti podania opravného prostriedku, a to formou súdnej žaloby, čo vo svojom
rozhodnutí neurobilo.
Súčasne žalobca v odvolaní namietol zaujatosť predsedu senátu, ktorý vo veci rozhodol, a to z dôvodu, že tento v uznesení č. k. 6S/5385/2010-57 zo dňa 16.09.2010 vopred
prejudikoval stanovisko, že žaloba nemá nádej na úspech, a preto aj jeho žiadosť
o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zamietol, a svoj názor nezmenil.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu písomne žiadal,
aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny. Uviedol,
že k námietkam, ktoré súvisia s rozhodnutím Okresného súdu Košice II sa žalovaný
už vyjadril v rozhodnutí ako aj v stanovisku k žalobe. Ďalej poukazoval na to, že podanie
dodatočného daňového priznania je v právomoci daňového subjektu a správca dane ani
žalovaný nemajú možnosť ovplyvniť jeho konanie a ani povinnosť písomne ho upozorňovať
na možnosť podania dodatočného daňového priznania. Za neopodstatnenú považuje žalovaný
aj námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho poučenia vo vydanom rozhodnutí. Poučenie
v napadnutom rozhodnutí považuje žalovaný za správne v súlade s ustanovením § 48 ods. 8
zákona o správe daní. Poukázal na to, že rozhodovanie o žalobách a lehote na jej podanie
upravuje ustanovenie § 247 a nasl. OSP a nie zákon o správe daní. K namietanej povinnosti
vzájomného započítania preplatkov a nedoplatkov, žalovaný poukazoval na ustanovenie § 63
ods. 1 zákona o správe daní a na skutočnosť, že správca dane neevidoval v prípade žalobcu
žiaden preplatok na dani, a preto ani nemohol vykonať zápočet nedoplatku (rozdielu dane
s príjmov za rok 2003 v sume 1.550 Sk) z namietaného preplatku v sume 5.993 Sk.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 5Ndz/4/2011
prvá veta OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2
OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej
tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156
ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým žalovaný potvrdil
rozhodnutie Daňového úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2010, ktorým
správca dane podľa § 35b ods. 1 písm. d/ zákona o správe daní vyrubil žalobcovi sankčný
úrok v sume 24,60 eura za nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie
roku 2003. Rozhodujúcim je v danom prípade posúdenie, či správca dane vyrubil žalobcovi
sankčný úrok dôvodne a v súlade so zákonom.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorým sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako
aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy môžu byť dotknuté. Na základe žalôb
preskúmavajú prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich
právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal
zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,
ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,
ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať
autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho
práva v konaní ide.
Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi
z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí
žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie
napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.
Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať
za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich
právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva 5Ndz/4/2011
vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,
resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti z ktorých
vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmať správne rozhodnutie nad rámec
žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde
nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu
aplikovať vo všetkých veciach, z ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť
napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil,
že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať
bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP).
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých
správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo
pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané
dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.
Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu
posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.
Podľa § 35b ods. 1 písm. d/ zákona o správe daní, sankčný úrok vyrubí správca dane
daňovému subjektu, ako daň alebo rozdiel dane vyrubený správcom dane alebo daň určená
dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane, alebo daň určená správcom dane podľa
pomôcok nebola zaplatená v lehote alebo vo výške určenej správcom dane v rozhodnutí.
Podľa § 35b ods. 2 zákona o správe daní, správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej
sumy vo výške štvornásobku základnej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň
vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom má byť preddavok
na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo v deň vrátenia
nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok
základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte
sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej
banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí sankčný úrok za každý deň
omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu dane
až do dňa platby vrátane alebo odo dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie
podľa § 63, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie,
sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného
hlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom
opravnom daňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo 5Ndz/4/2011
v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou
s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e/. Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku,
úroku a pokuty.
Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní, dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné
hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia,
ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch rokov
od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo
v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie
alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vynikol nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie
môže daňový subjekt podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má byť nižšie, ako bola
správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania
alebo dodatočného hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli
predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.
Podľa § 63 ods. 2 zákona o správe daní, preplatok sa použitie na úhradu splatného
preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku
na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník
vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni
vzniku preplatku.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako
aj súdneho spisu za preukázané, že Daňový úrad Košice IV. dodatočným platobným výmerom
č. 698/340/2144/4713/2005/Gab.Vašč. zo dňa 26.01.2005 vyrubil žalobcovi rozdiel dane
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 1.550 Sk. Uvedený
dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 25.02.2005 a vykonateľnosť dňom
14.03.2005. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že Daňový úrad Rožňava rozhodnutím
č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura
za nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb vyrubenej vyššie označeným dodatočným
platobným výmerom za zdaňovacie obdobie roka 2003.
Z obsahu odvolania podaného proti rozhodnutiu Daňového úradu Rožňava
č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 vyplýva námietka žalobcu, že rozdiel dane v sume
1.550 Sk za zdaňovacie obdobie roku 2003 bol zaplatený Daňovému úradu Košice IV
v prvom štvrťroku 2004 z nadmerného rozpočtu dane z pridanej hodnoty za štvrtý štvrťrok 5Ndz/4/2011
2003, ktorý je v držbe daňového úradu a nebol mu vrátený. Zo žaloby podanej proti
rozhodnutiu žalovaného č. I/223/1875- 8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým
žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa
13.10.2010 žalobca namietal, že žalovaný neuznal jeho žiadosť o vrátenie dane za rok 1993,
a to na základe rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa 10.05.2004
a na túto jeho žiadosť do dnešného dňa neodpovedal.
Z uvedených podaní mal najvyšší súd za preukázané, že nebolo medzi účastníkmi
sporné, že žalobca rozdiel dane vyrubený dodatočným platobným výmerom
č. 698/340/2144/4713/2005/Gab.Vašč. zo dňa 26.01.2005 za zdaňovacie obdobie roka 2003
v sume 1.550 Sk nezaplatil. Žalobca sa domáha jeho započítania z preplatku, ktorý
mu vznikol na základe rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa
10.05.2004.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, skutočnosťou rozhodujúcou
v tomto prípade je, že žalobca rozdiel dane vyrubený dodatočným platobným výmerom
za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 1.550 Sk nezaplatil a keďže správca dane neeviduje
v prípade žalobcu žiaden preplatok, nebol ani možný postup v zmysle § 63 ods. 2 zákona
o správe daní, teda započítanie daňového nedoplatku z preplatku.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a z obsahu administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu uvedeným
v odôvodnení v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pokiaľ žalobca rozdiel dane vyrubený
právoplatným dodatočným platobným výmerom nezaplatil a nie je možné ani započítanie
s prípadným preplatkom na dani, bol daný dôvod pre postup podľa 35b ods. 2 zákona o správe
daní, teda na vyrubenie sankčného úroku.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že sa krajský súd zaoberal vyrubenou sankciou
a nie podstatou žaloby a síce vrátením preplatku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť po vydaní
rozhodnutia Okresného súdu Košice, č. k. 34Cb/1003/97-83, najvyšší súd k tejto námietke
dáva do pozornosti žalobcu, že v konaniach o žalobách (§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne
skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia
je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia
(§ 250i ods. 1 veta prvá OSP), pričom je striktne viazaný dôvodmi žaloby. Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré 5Ndz/4/2011
je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).
Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho
súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,
ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-
právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou
vecí v tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Najvyšší súd poukazuje na to, že pokiaľ sa žalovaný domáha preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010 a rozhodnutia
č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009, ktoré mu predchádzalo, podstatou žaloby je práve
sankčný úrok. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu sa zaoberať vrátením preplatku.
Navyše, v žalobe ale ani v odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Rožňava
č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 žalobca neuvádza, že mu mal vzniknúť preplatok
na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice, č. k. 34Cb/1003/97-83, na ktorý rozsudok
poukazuje až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. V žalobe poukazuje na iný rozsudok,
a to rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa 10.05.2004. Najvyšší
súd upriamuje pozornosť na to, že pokiaľ mal žalobcovi na základe uvedených rozsudkov
vzniknúť daňový preplatok, mal možnosť si tento preplatok uplatniť podaním dodatočného
daňového priznania v zmysle § 39 ods. 3 zákona o správe daní v lehote tam uvedenej. Pokiaľ
žalobca tento zákonný postup nezvolil a preplatok žiadal iba „žiadosťou“, nebolo
povinnosťou správcu dane na takúto žiadosť reagovať a ani žalobcu poúčať o zákonnom
postupe. Najvyšší súd a ani krajský súd preto nemohli prihliadnuť na neznalosť zákona
zo strany žalobcu.
Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej
veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí
takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle
§ 250i ods. 3 OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3
OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho 5Ndz/4/2011
orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Košiciach vo výroku, ktorým žalobcu zamietol, ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3
veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho
rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil
ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
Ohľadne námietky zaujatosti rovnako vo veci konajúceho predsedu senátu Krajského
súdu v Košiciach JUDr. M., ktorú žalobca vzniesol po vydaní rozhodnutia súdom prvého
stupňa, zaoberal sa ňou najvyšší súd ako súd odvolací v rámci prieskumu napadnutého
rozhodnutia ako predbežnou otázkou.
K námietke zaujatosti vznesenej po vyhlásení rozhodnutia v rámci odvolania proti
rozsudku krajského súdu sa písomne vyjadril JUDr. M. tak, že nemá žiadny pomer k veci,
k účastníkom, ani k ich zástupcom a necíti sa byť voči žalobcovi zaujatý.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 OSP).
Citované zákonné ustanovenie § 14 ods. 3 OSP výslovne vylučuje, aby dôvodom
na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci boli okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.
Keďže rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené, nebolo potrebné rozhodnúť o nevylúčení predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. M. z prejednávania 5Ndz/4/2011
a rozhodovania danej veci meritórnym výrokom, najvyšší súd konanie o námietke zaujatosti
zastavil (§ 104 ods. 1 OSP a § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP tak,
že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol konaní
o odvolaní úspešný a žalovanému preto, že mu z dôvodu neúspešného odvolania žalobcu
žiadne trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnil.
Záverom najvyšší súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) bolo s účinnosťou
od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej
Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli
na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave (§ 2 ods. 1
písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z.), podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom
Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace
na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, najvyšší súd podľa § 107 ods. 4 OSP
na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného
žalovaného.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
V Bratislave 30. apríla 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková