5Sžf/42/2011

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky   5Ndz/4/2011

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej, v právnej

veci žalobcu Ing. Š., bytom K., zastúpeného súdom ustanoveným zástupcom JUDr. Rudolfom

Žiklom, advokátom so sídlom v Košiciach, Tichá 18, proti žalovanému Finančnému

riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná 63, v konaní

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa

01. februára 2010, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.

6S/5385/2010-78 zo dňa 09. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 6S/5385/2010-78 zo dňa 09. júna 2011 p o t v r d z u j e.

Konanie o vylúčení predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. M.

z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Košiciach,

sp. zn. 6S/5385/2010   z a s t a v u j e.

Účastníci   n e m a j ú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-

8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového 5Ndz/4/2011

úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2010, ktorým Daňový úrad v Rožňave

podľa § 35b ods. 1 písm. d/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave

daňových orgánov v znení neskorších predpisov účinného do 31.12.2011(ďalej len „zákon

o správe daní“) vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura za nezaplatenie dane

z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003.

Krajský súd v Košiciach posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 35b ods. 1 písm. d/, ods. 2, § 39 ods. 2, ods. 3, ods. 6

zákona o správe daní a dospel k záveru, že dôvodom pre ktorý žalovaný vyrubil žalobcovi

sankčný úrok v sume 24,60 eura bolo nezaplatenie dovyrubenej dane z príjmov fyzických

osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v lehote splatnosti.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a súčasne súdom ustanovenému

právnemu zástupcovi žalobcu priznal náhradu trov konania v sume 261,82 eura, náhradou

ktorej   zaviazal Centrum právnej pomoci v Bratislave do 15 dní od právoplatnosti rozsudku

(§ 149 ods. 2 OSP v znení účinnom do 31.12.2012, § 15 ods. 2 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2012).

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc

sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnutý rozsudok

krajského súdu zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietal, že krajský súd nesprávne vyhodnotil

ním produkované dôkazy a vec následne nesprávne právne posúdil. Poukázal na to, že rozsudok krajského súdu sa zaoberá sankciou 24,60 eura a nie podstatou žaloby,

a to vrátením preplatku, ktorý vznikol   následne po rozhodnutí Okresného súdu v Košiciach

č. k. 34Cb/1003/97-83. Uviedol, že toto považuje za zásadné pochybenie v rozhodovacom

procese krajského súdu. Poukazoval na skutočnosť, že krajskému súdu priamo na pojednávaní

doručil krátkou cestou oznámenie Daňového úradu v Rožňave, že dodatočné daňové priznanie

obdržal, túto skutočnosť však súd vôbec nevzal do úvahy pri meritórnom rozhodnutí veci.

Krajský súd sa stále odvoláva na stanovisko žalovaného, že dodatočné daňové priznanie

podané nebolo. Ďalej poukazoval na to, že ako zhodne uvádzajú Daňový úrad v Rožňave

aj Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky, dodatočné daňové priznanie môže daňový

subjekt podať najneskoršie do štyroch rokov od konca roku, v ktorom daňovému subjektu 5Ndz/4/2011

vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu. Poukázal na to, že posledný rozsudok

okresného súdu vo veci zápočtu faktúry bol vznesený v roku 2007, a to č. k. 34Cb/1003/97.

Krajský súd túto okolnosť vôbec neskúmal a ani nerozhodol o tom, či žalobca má, alebo nemá

nárok na vrátenie nadmerného odpočtu.

Žalobca ďalej namietal, že krajský súd vôbec neakceptoval vo svojom rozhodnutí

skutočnosť, že Daňový úrad Rožňava ho mal poučiť o spôsobe nárokovania si preplatku

na dani, čo správca dane neurobil, a to ani po obdržaní jeho žiadosti o vrátenie preplatku

na dani. Súčasne poukazoval na to, že Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky je povinné

okrem poučenia, že proti rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie, poučiť daňovníka o možnosti podania opravného prostriedku, a to formou súdnej žaloby, čo vo svojom

rozhodnutí neurobilo.

Súčasne žalobca v odvolaní namietol zaujatosť predsedu senátu, ktorý vo veci rozhodol, a to z dôvodu, že tento v uznesení č. k. 6S/5385/2010-57 zo dňa 16.09.2010 vopred

prejudikoval stanovisko, že žaloba nemá nádej na úspech, a preto aj jeho žiadosť

o oslobodenie od platenia súdnych poplatkov zamietol, a svoj názor nezmenil.

Žalovaný vo svojom písomnom   vyjadrení k odvolaniu žalobcu písomne žiadal,

aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu   potvrdil ako vecne správny. Uviedol,

že k námietkam, ktoré súvisia s rozhodnutím Okresného súdu Košice II sa žalovaný

už vyjadril v rozhodnutí ako aj v stanovisku k žalobe. Ďalej poukazoval na to, že podanie

dodatočného daňového priznania je v právomoci daňového subjektu a správca dane ani

žalovaný nemajú možnosť ovplyvniť jeho konanie a ani povinnosť písomne ho upozorňovať

na možnosť podania dodatočného daňového priznania. Za neopodstatnenú považuje žalovaný

aj námietku žalobcu týkajúcu sa nesprávneho poučenia vo vydanom rozhodnutí. Poučenie

v napadnutom rozhodnutí považuje žalovaný za správne v súlade s ustanovením § 48 ods. 8

zákona o správe daní. Poukázal na to, že rozhodovanie o žalobách a lehote na jej podanie

upravuje ustanovenie § 247 a nasl. OSP a nie zákon o správe daní. K namietanej povinnosti

vzájomného započítania preplatkov a nedoplatkov, žalovaný poukazoval na ustanovenie § 63

ods. 1 zákona o správe daní a na skutočnosť, že správca dane neevidoval v prípade žalobcu

žiaden preplatok na dani, a preto ani nemohol vykonať zápočet nedoplatku (rozdielu dane

s príjmov za rok 2003 v sume 1.550 Sk) z namietaného preplatku v sume 5.993 Sk.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 5Ndz/4/2011

prvá veta OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2

OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej

tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156

ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým žalovaný potvrdil

rozhodnutie Daňového úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2010, ktorým

správca dane podľa § 35b ods. 1 písm. d/ zákona o správe daní vyrubil žalobcovi sankčný

úrok v sume 24,60 eura za nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie

roku 2003. Rozhodujúcim je v danom prípade posúdenie, či správca dane vyrubil žalobcovi

sankčný úrok dôvodne a v súlade so zákonom.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorým sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako

aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy môžu byť dotknuté. Na základe žalôb

preskúmavajú prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich

právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal

zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba,

ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu,

ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať

autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho

práva v konaní ide.  

Z dispozičnej zásady, ktorou sa súd v správnom súdnictve riadi, vyplýva žalobcovi

z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP zákonná povinnosť uviesť okrem všeobecných náležitostí

žaloby (§ 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 OSP) aj označenie rozsahu, v ktorom je rozhodnutie

napadnuté, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a aký konečný návrh robí.

Podľa citovaného zákonného ustanovenia § 247 ods. 1 OSP treba považovať

za osobitnú náležitosť žaloby aj konkrétne tvrdenie žalobcu, že bol ukrátený na svojich

právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva 5Ndz/4/2011

vyplývajúce z právneho predpisu. Nestačí iba všeobecné tvrdenie, že zákon bol porušený,

resp. nesprávne aplikovaný. Žalobca musí poukázať na konkrétne skutočnosti z ktorých

vyvodzuje porušenie zákona. Súd nemôže preskúmať správne rozhodnutie nad rámec

žalobcom v žalobe vymedzeným. Ide o zásadu iudex ne eat petita partium (sudca nech nejde

nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ustanovenia § 249 ods. 2 OSP, a súd musí túto zásadu

aplikovať vo všetkých veciach, z ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť

napadnutého rozhodnutia. Výnimku z tejto zásady predstavujú veci, v ktorých súd zistil,

že žalobou napadnuté rozhodnutie trpí takými vadami, ku ktorým musí súd prihliadať

bez ohľadu na to, či žaloba takýto nedostatok rozhodnutia namietala (§ 250j ods. 3 OSP).

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v konkrétnej právnej veci sa v zásade obmedzí len na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých

správny orgán vychádza, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo

pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a ďalej na otázku, či vykonané

dôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel.

Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti správneho rozhodnutia a postupu správneho orgánu

posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec relevantný právny predpis.

Podľa § 35b ods. 1 písm. d/ zákona o správe daní, sankčný úrok vyrubí správca dane

daňovému subjektu, ako daň alebo rozdiel dane vyrubený správcom dane alebo daň určená

dohodou medzi daňovým subjektom a správcom dane, alebo daň určená správcom dane podľa

pomôcok nebola zaplatená v lehote alebo vo výške určenej správcom dane v rozhodnutí.  

Podľa § 35b ods. 2 zákona o správe daní, správca dane vyrubí sankčný úrok z dlžnej

sumy vo výške štvornásobku základnej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň

vzniku daňového nedoplatku alebo v deň nasledujúci po dni, v ktorom má byť preddavok

na daň zaplatený alebo odvedený alebo splátka dane zaplatená alebo v deň vrátenia

nadmerného odpočtu, ktorý správca dane vrátil daňovému subjektu. Ak štvornásobok

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte

sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej

banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Správca dane vyrubí sankčný úrok za každý deň

omeškania s platbou, začínajúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti dane alebo rozdielu dane

až do dňa platby vrátane alebo odo dňa použitia preplatku alebo vykonania kompenzácie

podľa § 63, ak daňový subjekt podá dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie,

sankčný úrok sa vyrubí do dňa podania dodatočného daňového priznania alebo dodatočného

hlásenia z dlžnej sumy uvedenej v daňovom priznaní alebo hlásení alebo v poslednom

opravnom daňovom priznaní, alebo v predchádzajúcom dodatočnom daňovom priznaní, alebo 5Ndz/4/2011

v dodatočnom hlásení. Sankčný úrok sa počíta najdlhšie za štyri roky omeškania s platbou

s výnimkou uvedenou v odseku 1 písm. e/. Sankčný úrok sa nevyrubuje zo sankčného úroku,

úroku a pokuty.

Podľa § 39 ods. 3 zákona o správe daní, dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné

hlásenie môže daňový subjekt podať, ak zistí, že jeho daňová povinnosť má byť nižšia,

ako bola uvedená v daňovom priznaní alebo hlásení, najneskôr však do štyroch rokov

od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo

v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie

alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vynikol nárok na vrátenie nadmerného

odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. Dodatočné daňové priznanie alebo dodatočné hlásenie

môže daňový subjekt podať aj v tom prípade, ak zistí, že jeho daň má byť nižšie, ako bola

správcom dane vyrubená. Znížiť základ dane na základe dodatočného daňového priznania

alebo dodatočného hlásenia možno len v prípade uplatnenia skutočností, ktoré neboli

predmetom daňovej kontroly alebo opakovanej daňovej kontroly.

Podľa § 63 ods. 2 zákona o správe daní, preplatok sa použitie na úhradu splatného

preddavku na daň a na úhradu prípadného daňového nedoplatku. O prevedení preplatku

na úhradu splatného preddavku na daň a na úhradu daňového nedoplatku sa daňový dlžník

vyrozumie. Za deň úhrady tohto daňového nedoplatku sa považuje deň, ktorý nasleduje po dni

vzniku preplatku.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako

aj súdneho spisu za preukázané, že Daňový úrad Košice IV. dodatočným platobným výmerom

č. 698/340/2144/4713/2005/Gab.Vašč. zo dňa 26.01.2005 vyrubil žalobcovi rozdiel dane

z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 1.550 Sk. Uvedený

dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 25.02.2005 a vykonateľnosť dňom

14.03.2005. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že Daňový úrad Rožňava rozhodnutím

č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 vyrubil žalobcovi sankčný úrok v sume 24,60 eura

za nezaplatenie dane z príjmov fyzických osôb vyrubenej vyššie označeným dodatočným

platobným výmerom za zdaňovacie obdobie roka 2003.

Z obsahu odvolania podaného proti rozhodnutiu Daňového úradu Rožňava

č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 vyplýva námietka žalobcu, že rozdiel dane v sume

1.550 Sk za zdaňovacie obdobie roku 2003 bol zaplatený Daňovému úradu Košice IV

v prvom štvrťroku 2004 z nadmerného rozpočtu dane z pridanej hodnoty za štvrtý štvrťrok 5Ndz/4/2011

2003, ktorý je v držbe daňového úradu a nebol mu vrátený. Zo žaloby podanej proti

rozhodnutiu žalovaného č. I/223/1875- 8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010, ktorým

žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu v Rožňave č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa

13.10.2010 žalobca namietal, že žalovaný neuznal jeho žiadosť o vrátenie dane za rok 1993,

a to na základe rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa 10.05.2004

a na túto jeho žiadosť do dnešného dňa neodpovedal.

Z uvedených podaní mal najvyšší súd za preukázané, že nebolo medzi účastníkmi

sporné, že žalobca rozdiel dane vyrubený dodatočným platobným výmerom

č. 698/340/2144/4713/2005/Gab.Vašč. zo dňa 26.01.2005 za zdaňovacie obdobie roka 2003

v sume 1.550 Sk nezaplatil. Žalobca sa domáha jeho započítania z preplatku, ktorý

mu vznikol na základe rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa

10.05.2004.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, skutočnosťou rozhodujúcou

v tomto prípade je, že žalobca rozdiel dane vyrubený dodatočným platobným výmerom

za zdaňovacie obdobie roku 2003 v sume 1.550 Sk nezaplatil a keďže správca dane neeviduje

v prípade žalobcu žiaden preplatok, nebol ani možný postup v zmysle § 63 ods. 2 zákona

o správe daní, teda započítanie daňového nedoplatku z preplatku.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a z obsahu administratívneho i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu uvedeným

v odôvodnení v odôvodnení napadnutého rozsudku, že pokiaľ žalobca rozdiel dane vyrubený

právoplatným dodatočným platobným výmerom nezaplatil a nie je možné ani započítanie

s prípadným preplatkom na dani, bol daný dôvod pre postup podľa 35b ods. 2 zákona o správe

daní, teda na vyrubenie sankčného úroku.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta, že sa krajský súd zaoberal vyrubenou sankciou

a nie podstatou žaloby a síce vrátením preplatku, ktorý mal žalobcovi vzniknúť po vydaní

rozhodnutia Okresného súdu Košice, č. k. 34Cb/1003/97-83, najvyšší súd k tejto námietke

dáva do pozornosti žalobcu, že v konaniach o žalobách (§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne

skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia

je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia

(§ 250i ods. 1 veta prvá OSP), pričom je striktne viazaný dôvodmi žaloby. Preto v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré 5Ndz/4/2011

je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).

Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho

súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,

ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou

vecí v tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd poukazuje na to, že pokiaľ sa žalovaný domáha preskúmania zákonnosti

rozhodnutia žalovaného č. I/223/1875-8931/2010/999541-r zo dňa 01.02.2010 a rozhodnutia

č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009, ktoré mu predchádzalo, podstatou žaloby je práve

sankčný úrok. Nebolo preto povinnosťou krajského súdu sa zaoberať vrátením preplatku.

Navyše, v žalobe ale ani v odvolaní proti rozhodnutiu Daňového úradu Rožňava

č. 728/230/29585/09/Pa zo dňa 13.10.2009 žalobca neuvádza, že mu mal vzniknúť preplatok

na základe rozhodnutia Okresného súdu Košice, č. k. 34Cb/1003/97-83, na ktorý rozsudok

poukazuje až v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. V žalobe poukazuje na iný rozsudok,

a to rozsudok Okresného súdu Košice II, č. k. 31Cb/68/98-170 zo dňa 10.05.2004. Najvyšší

súd upriamuje pozornosť na to, že pokiaľ mal žalobcovi na základe uvedených rozsudkov

vzniknúť daňový preplatok, mal možnosť si tento preplatok uplatniť podaním dodatočného

daňového priznania v zmysle § 39 ods. 3 zákona o správe daní v lehote tam uvedenej. Pokiaľ

žalobca tento zákonný postup nezvolil a preplatok žiadal iba „žiadosťou“, nebolo

povinnosťou správcu dane na takúto žiadosť reagovať a ani žalobcu poúčať o zákonnom

postupe. Najvyšší súd a ani krajský súd preto nemohli prihliadnuť na   neznalosť zákona

zo strany žalobcu.

Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej

veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí

takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle

§ 250i ods. 3 OSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho 5Ndz/4/2011

orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Košiciach vo výroku, ktorým žalobcu zamietol, ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3

veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho

rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil

ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

Ohľadne námietky zaujatosti rovnako vo veci konajúceho predsedu senátu Krajského

súdu v Košiciach JUDr. M., ktorú žalobca vzniesol po vydaní rozhodnutia súdom prvého

stupňa, zaoberal sa ňou najvyšší súd ako súd odvolací v rámci prieskumu napadnutého

rozhodnutia ako predbežnou otázkou.

K námietke zaujatosti vznesenej po vyhlásení rozhodnutia v rámci odvolania proti

rozsudku krajského súdu sa písomne vyjadril JUDr. M. tak, že nemá žiadny pomer k veci,

k účastníkom, ani k ich zástupcom a necíti sa byť voči žalobcovi zaujatý.  

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 OSP).

Citované zákonné ustanovenie § 14 ods. 3 OSP výslovne vylučuje, aby dôvodom

na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci boli okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.

Keďže rozhodnutie prvostupňového súdu bolo potvrdené, nebolo potrebné rozhodnúť o nevylúčení predsedu senátu Krajského súdu v Košiciach JUDr. M. z prejednávania 5Ndz/4/2011

a rozhodovania danej veci meritórnym výrokom, najvyšší súd konanie o námietke zaujatosti

zastavil (§ 104 ods. 1 OSP a § 211 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP tak,

že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobca nebol konaní

o odvolaní úspešný a žalovanému preto, že mu z dôvodu neúspešného odvolania žalobcu

žiadne trovy konania nevznikli, ani si ich neuplatnil.

Záverom najvyšší súd uvádza, že vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 479/2009 Z. z.“) bolo s účinnosťou

od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej

Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli

na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave (§ 2 ods. 1

písm. b/ zákona č. 479/2009 Z. z.), podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom

Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace

na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, najvyšší súd podľa § 107 ods. 4 OSP

na strane žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného

žalovaného.  

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie   n i e   j e   prípustné.

V Bratislave 30. apríla 2012

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková