Najvyšší súd
5Sžf/40/2011
Slovenskej republiky 5Sžf/41/2011
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu F., bytom B., zastúpeného JUDr. Máriou Konrádovou,
advokátkou, so sídlom Farská č. 9, Nitra, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu
Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica, o preskúmanie
rozhodnutí žalovaného č. I/224/13168-84701/2010/992117-r, č. I/224/13167-
84700/2010/992117-r, č. I/224/13165-84432/2010/ 992117-r a č. I/224/13164-
84424/2010/992117-r, všetky z 30. júla 2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/161/2010-239 z 31. mája 2011 a o odvolaní žalobcu proti
uzneseniu Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/161/2010-255 z 22. júla 2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,
č. k. 11S/161/2010-239 z 31. mája 2011 p o t v r d z u j e.
Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/161/2010-255 z 22. júla 2011
p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
5Sžf/41/2011
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia vyššie uvedených rozhodnutí žalovaného ako
i prvostupňových rozhodnutí správcu dane, dodatočných platobných výmerov Daňového
úradu Šurany (ďalej len „správca dane“) č. 633/230/588/10/Hru, č. 633/230/587/10/Hru,
č. 633/230/586/10/Hru a č. 633/230/584/10/Hru, všetky z 21.01.2010, ktorými správca dane
na základe výsledkov daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992
Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov účinného do 31.12.2011 (ďalej len „zákon o správe daní“) vyrubil
rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) oproti nadmernému odpočtu na DPH
uplatnenému žalobcom v daňových priznaniach za zdaňovacie obdobia, v poradí uvádzaných
dodatočných platobných výmerov, mesiaca november 2005 v sume 6.916,38 eura, október
2005 v sume 6.809,26 eura, jún 2005 v sume 6.896,30 eura a máj 2005 v sume 6.059,94 eura.
Dôvodom zníženia žalobcom uplatnenej výšky nadmerného odpočtu DPH na vstupe bolo
porušenie ustanovenia § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pričom správca dane
neuznal žalobcom predložené daňové doklady – pokladničné doklady z elektronickej
registračnej pokladnice (ďalej len „ERP“) DKP č. 6330031413633001 vystavených
dodávateľom pohonných hmôt FORSAGE, spol. s r. o.. Na základe výsledkov dokazovania
vykonaného v rámci daňovej kontroly správca dane zistil, že žalobcom predložené daňové
doklady nemajú reálny základ, nakoľko sa nepodarilo preukázať uskutočnenie deklarovaných
zdaniteľných plnení.
Krajský súd v medziach žaloby podanej žalobcom preskúmal napadnuté rozhodnutia,
prvostupňové rozhodnutia správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo ich vydaniu a dospel
k záveru, že rozhodnutia a postup správneho orgánu sú v súlade so zákonom. Krajský súd
v odôvodnení rozsudku poukázal na výsledky dokazovania vykonaného pri preverovaní
sporného nákupu pohonných hmôt žalobcom od dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., ktorý
sa realizoval na čerpacej stanici nachádzajúcej sa na Hviezdoslavovej ulici č. 64, Šurany.
Podľa krajského súdu vykonaným dokazovaním zo strany správcu dane sa nepodarila
jednoznačne preukázať realizácia zdaniteľných plnení, predovšetkým skutočnosťou,
že vyradené daňové doklady nekorešpondovali s obsahom kontrolných pások obchodnej
spoločnosti FORSAGE, spol. s r. o. z vyššie uvedenej ERP a obsahom knihy pokladnice 5Sžf/41/2011
a tržieb k tejto pokladnici, t. j. daňové doklady z ERP predložené žalobcom ku kontrole
nesúhlasili s údajmi na kontrolných páskach dodávateľa, a to v poradových číslach dokladov,
v čase nablokovania tovaru, množstva tovaru, ceny tovaru a druhu tovaru. Avšak uvedené
identifikátory z kontrolnej pásky ERP boli zhodné s daňovými dokladmi náhodne vybratého
iného daňového subjektu, ktorý nakupoval pohonné hmoty u vyššie uvedeného dodávateľa.
Taktiež správca dane preveril denné uzávierky za kontrolované mesiace v knihe pokladnice
a tržieb a tie sa zhodovali s obsahom kontrolných pások ERP dodávateľa. Realizáciu dodania
žalobcom deklarovaného tovaru spochybnili aj číselné porovnania, z ktorých vyplynulo,
že dodávateľ FORSAGE, spol. s r. o. za sledované obdobie na vyššie uvedenej čerpacej
stanici predal menšie množstvo pohonných hmôt za hotovostné platby cez ERP ako bolo
nakúpené množstvo pohonných hmôt deklarované žalobcom na základe ním predložených
pokladničných daňových dokladov, t. j. žalobca si uplatnil odpočet DPH za nákup väčšieho
množstva nafty, ako dodávateľ celkovo cez ERP predal. Krajský súd, tak ako oba stupne
správnych daňových orgánov, vyhodnotil výpovede svedkov zamestnancov dodávateľa
ako i zamestnancov žalobcu ako dôkaz, na základe ktorého nemožno jednoznačne preukázať
skutočnosti preukazujúce vznik nároku žalobcu na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za nákup pohonných hmôt deklarovaný spornými daňovými dokladmi, nakoľko rozpory
vo výpovediach a ich analýza v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov jednoznačne
nevyvrátili pochybnosti o uskutočnení sporného dodania tovaru. Krajský súd v odôvodnení
odvolaním napadnutého rozsudku postupne zaujal stanovisko ku všetkým relevantným
dôkazom vykonaným správcom dane, pričom bral do úvahy vyjadrenia Colného úradu Nitra, iných dožiadaných úradov a Elektrotechnického výskumného a projektového ústavu,
a. s. Nová Dubnica. V neprospech žalobcových tvrdení svedčiaci za podporný dôkaz označil
porovnanie spotreby pohonných hmôt kupovaných na predmetnej čerpacej stanici dodávateľa
FORSAGE, spol. s r. o. s iným porovnateľným daňovým subjektom podnikajúcim v tamojšej
oblasti v poľnohospodárskej výrobe. Krajský súd konštatoval, že postupom správcu dane
a napádanými rozhodnutiami neboli porušené zásady daňového konania ani práva žalobcu,
pričom dôkazy boli získané a vykonané podľa zákona a vyhodnotené boli v súlade so zásadou
voľného hodnotenia dôkazov.
Krajský súd v nadväznosti na výsledky dokazovania a s poukazom na znenia § 19
ods. 1 zákona o DPH, § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH a § 51 ods. 1 písm. a/ a ods. 2
v spojení s § 71 ods. 1 a ods. 5 zákona o DPH vyslovil právny záver, že právo na odpočet
dane z tovaru vzniká platiteľovi dane v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť 5Sžf/41/2011
inému dodávateľskému daňovému subjektu. Avšak v spornom prípade vzhľadom na celkové
množstvo predaných pohonných hmôt cez ERP a vzhľadom na vydokladované množstvo
takéhoto nákupu žalobcom, presahujúce množstvo predanej nafty v hotovosti, nie je možné
súhlasiť s tvrdením žalobcu ohľadne deklarovaného uskutočnenia zdaniteľných plnení. Podľa
krajského súdu uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou odpočtu DPH,
pričom formálna existencia dokladu z ERP spolu s výdavkovými pokladničnými dokladmi
žalobcu nie sú podkladom pre odpočítanie DPH, ak nie je odstránená pochybnosť o realizácii
zdaniteľného plnenia. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na skutočnosť, ktorá
spochybnila množstvo žalobcom deklarovaného nákupu pohonných hmôt realizovaného
formou hotovostných platieb evidovaných na predmetnej ERP dodávateľa (dodávateľ
FORSAGE, spol. s r. o. mal v roku 2005 predať na hotovostný nákup 131.021 litrov nafty
a žalobca v uvedenom roku deklaroval nákup pohonných hmôt za platby v hotovosti cez ERP
u uvedeného dodávateľa v objeme 339.600 litrov, čo je o 208.579 litrov nafty viac ako bol
predaj nafty na čerpacej stanici).
K namietanému odlišnému postupu správcu dane v prípade určenia daňovej povinnosti
žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie marec 2007 krajský súd zhrnul postupnosť vydávaných rozhodnutí vo veci určenia vyššie uvedenej DPH (prvý dodatočný platobný
výmer z 28.11.2007 vo veci bol rozhodnutím odvolacieho orgánu z 12.03.2008 zrušený a vec
vrátená správcovi dane na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom následne vydané
prvostupňové rozhodnutie z 05.05.2009 bolo rozhodnutím žalovaného z 10.09.2009 zmenené
tak, že vo výroku dodatočného platobného výmeru znížil nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za opakovane kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2007
zo sumy 12.171,91 eura na sumu 12.140,91 eura). Podľa krajského súdu kontrola
oprávnenosti uplatneného nadmerného odpočtu za marec 2007 bola samostatnou daňovou
kontrolou a jej výsledky nemohli ovplyvniť daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia
mesiacov v rokoch 2005 a 2006.
O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že podľa § 250k ods. 1 OSP
neúspešnému žalobcovi uplatnené právo na náhradu trov konania nepriznal.
Napadnutým uznesením č. k. 11S/161/2010-255 z 22.07.2011 Krajský súd v Nitre
uložil žalobcovi podľa položky č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) zaplatiť súdny poplatok v sume 264 eur 5Sžf/41/2011
(t. j. 4 x 66 eur, predmetom preskúmania boli štyri rozhodnutia žalovaného napadnuté
samostatnými žalobami pred spojením veci do konania vedeného pod sp. zn. 11S/161/2010)
za podané odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/161/2010-239
z 31.05.2011.
Obe tieto rozhodnutia žalobca napadol včas podanými odvolaniami.
Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2
písm. f/ OSP, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
zmenil tak, že vyhovie jeho žalobnému petitu a zruší napádané rozhodnutia žalovaného
a správcu dane. Žalobca krajskému súdu vytýkal nesprávne právne a skutkové posúdenie
prejednávanej veci.
Namietal porušenie § 2 ods. 1 a ods. 3 zákona o správe daní zo strany krajského súdu
a žalovaného, keď dôkazy vykonané v rámci daňovej kontroly svedčiace v prospech žalobcu
vyhodnotili nesprávne, a to tým, že navrhované dôkazy nevykonali alebo vykonané
vyhodnotili jednostranne.
Žalobca tvrdil, že sa krajský súd nevysporiadal s jeho námietkami ohľadne
nevykonania žalobcom navrhovaných dôkazov v rámci daňového konania, s námietkami
žalobcu k nesprávnemu vyhodnoteniu výpovedí vypočutých svedkov, s námietkou ohľadne
nejednotného postupu a rozhodovania správcu dane v porovnaní s určením daňovej povinnosti na DPH za mesiac marec 2007 ako i s námietkou ohľadne právneho záveru vyplývajúceho
z rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.09.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos
plc. vo vzťahu k zásade aplikovanej slovenskými daňovými orgánmi s odvolaním na § 49
zákona o DPH.
Podľa žalobcu závažným porušením jeho práv v daňovom konaní bola skutočnosť,
že správca dane ohľadne preukázania existencie sporných zdaniteľných plnení preniesol celé
dôkazné bremeno na žalobcu, pričom nevykonal ním navrhnuté dôkazy, a to znalecké
dokazovanie spornej elektronickej registračnej pokladnice a nepreveril uskutočnenie sporných
zdaniteľných plnení kontrolou účtovníctva dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., z ktorého
v daňovom konaní správca dane pri určení žalobcovej daňovej povinnosti vychádzal,
a to bez ohľadu na tvrdenie žalobcu v odvolaní, že dodávateľská spoločnosť FORSAGE,
spol. s r. o., porušovala celý rad predpisov – colných, daňových, účtovných, prestala podnikať
a „stratila“ predmetnú elektronickú registračnú pokladnicu.
5Sžf/41/2011
Žalobca mal za to, že znaleckým dokazovaním ERP by sa preukázalo, či ním
k daňovej kontrole predkladané pokladničné daňové doklady boli vystavené dodávateľom
pohonných hmôt FORSAGE, spol. s r. o.; v prípade pozitívneho výsledku by bolo
preukázané, že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a žalobcovi právo na odpočet DPH.
Žalobca videl pochybenie tak krajského súdu ako i daňových orgánov v nesprávnom
vyhodnotení svedeckých výpovedí zamestnancov dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., ktorí
jednoznačne potvrdili pravidelné čerpanie väčšieho množstva nafty a benzínu zamestnancami
žalobcu, pričom krajský súd v napadnutom rozsudku len prevezmúc tvrdenie žalovaného
neodôvodnil, v čom považuje svedecké výpovede za nepresvedčivé. Krajský súd sa taktiež
podľa žalobcu nevysporiadal s otázkou, ako z odpovedí dožiadaných orgánov a zo zistení
iných daňových subjektov (žalobca mal zrejme na mysli porovnanie spotreby a daňových
dokladov iných daňových subjektov s kontrolnou páskou ERP dodávateľa pohonných hmôt)
vyplynul záver, že žalobcovi nevznikol nárok na odpočet DPH.
Žalobca spochybňoval dôkaz porovnania spotreby pohonných hmôt žalobcu
s porovnateľným podnikateľom v poľnohospodárskej výrobe, pretože správca dane, žalovaný
a ani krajský súd sa nezaoberali spotrebou nafty u žalobcu vychádzajúc z pracovných
výkazov, pracovných zmlúv, predaja tovaru a služieb žalobcom, ktoré, podľa žalobcu,
jednoznačne preukazujú spotrebované množstvo nafty u žalobcu v roku 2005. V súvislosti s touto odvolacou námietkou žalobca k odvolaniu priložil kópie ním vystavených príkazov
na prácu a výkazov práce, pohybu spotreby pohonných hmôt.
Žalobca taktiež v odvolaní poukázal nato, že v priebehu daňového konania i v konaní
pred krajským súdom deklaroval a vysvetľoval dôvody, pre ktoré nakupoval cenovo
nezvýhodnenú naftu na čerpacej stanici a nevyčerpal odberný poukaz na nákup daňovo
zvýhodneného minerálneho oleja na rok 2005 (nevyčerpal 60.256 litrov tzv. červenej nafty),
pričom s jeho vysvetlením sa žalovaný ani krajský súd nevysporiadali.
Žalobca v súvislosti s nezákonnosťou napádaných správnych rozhodnutí poukázal
na skoršie rozhodnutie správcu dane vo veci určenia daňovej povinnosti žalobcu
za zdaňovacie obdobie marec 2007, ktoré vychádzalo z rovnakých skutkových zistení,
t. j. žalobca predložil ku kontrole doklady z elektronickej registračnej pokladnice dodávateľa
FORSAGE, spol. s r. o., ktoré taktiež neboli evidované na kontrolnej páske uvedenej ERP
dodávateľa, a tieto boli žalovaným akceptované a žalobcovi bolo uznané právo na nadmerný
odpočet DPH. Podľa žalobcu by mal správca dane rozhodovať v týchto identických veciach
rovnako.
5Sžf/41/2011
Žalobca citujúc právny záver obsiahnutý v rozsudku Európskeho súdneho dvora
z 27.09.2007 číslo C-409-04 vo veci Teleos plc. mal za to, že on podľa svojich možností prijal
všetky rozumné opatrenia na uistenia sa, že dodávateľ FORSAGE, spol. s r. o.,
je podnikateľom – výpisom z obchodného registra a na stránke daňového riaditeľstva zistil,
že táto spoločnosť je platcom DPH. Žalobca namietal, že iné opatrenia na zamedzenie
podvodu voči nemu nemohol vykonať, a preto, keď k daňovej kontrole predložil doklady
pochádzajúce zo spornej ERP dodávateľa, riadne ich zaúčtoval a nakúpenú naftu riadne
použil na svoje zdaniteľné plnenia, s poukazom na predchádzajúce rozhodnutie správcu dane
ohľadne kontrolovanej daňovej povinnosti na DPH za mesiac marec 2007, žalobcovi vznikol
nárok na nadmerný odpočet DPH z titulu uznania takto v dobrej viere získaných daňových
dokladov.
Proti uzneseniu krajského súdu žalobca podal odvolanie z dôvodu § 205 ods. 2 písm. f/
OSP, nakoľko podľa žalobcu toto rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Žalobca s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 1 písm. a/ zákona o súdnych poplatkoch dôvodil, že poplatková povinnosť vzniká podaním odvolania, pričom v spojení s určením
výšky poplatku položkou č. 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby,
sa pod pojem návrh zahŕňa aj odvolanie. Vzhľadom k tomu, že krajský súd podľa § 112 ods. 1
OSP spojil štyri veci na spoločné konanie a vydal v preskúmavanej veci jeden rozsudok, ktorý
je napadnutý odvolaním, žalobca sa domnieva, že súdny poplatok by mal platiť len vo výške
66 eur za podanie jedného odvolania proti jednému rozhodnutiu súdu. Prato žalobca navrhol,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že bude žalobcovi uložená povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie vo výške 66 eura.
Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd rozsudok
prvostupňového súdu v celom rozsahu potvrdil, pretože žalobca v odvolaní neuvádza žiadne
nové dôkazy a argumenty, ktoré by preukázali nezákonnosť postupu daňových orgánov,
pričom v dôvodoch svojho petitu odkazuje na obsah jeho vyjadrenia k podanej žalobe.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10
ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal obe napadnuté rozhodnutia 5Sžf/41/2011
krajského súdu a konania, ktoré im predchádzali v rozsahu a medziach podaného odvolania
(§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP); odvolania prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP), keď deň verejného
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu proti rozsudku ako i proti uzneseniu krajského súdu priznať úspech
nie je možné.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Podľa § 250i ods. 3 OSP na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len
ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 2 ods. 1 zákona o správe daní v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom
na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb
zúčastnených v daňovom konaní.
Podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
Podľa § 2 ods. 6 zákona o správe daní pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom
konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti
rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
Podľa § 15 ods. 1 prvé dve vety zákona o správe daní daňovou kontrolou zamestnanec
správcu dane zisťuje alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, a to u daňového subjektu alebo 5Sžf/41/2011
na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý
je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.
Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola
na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona,
alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia
tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov.
Podľa § 15 ods. 5 zákona o správe daní daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová
kontrola (ďalej len „kontrolovaný daňový subjekt“), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu
dane právo:
a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia
zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,
b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,
c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr
v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu,
e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní,
f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,
prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,
g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o správe daní kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu
k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti:
a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu,
b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly,
c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou,
d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné
prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých
vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia,
e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho
tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety,
5Sžf/41/2011
f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových
priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom,
g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného
daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3).
Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 zákona o správe daní vyplýva, že dokazovanie vedie
správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce
pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný
iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje všetky
skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých
preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako
aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov
vedených daňovým subjektom.
Podľa § 30 ods. 3 v spojení s § 30 ods. 6 a 7 zákona o správe daní rozhodnutie
obsahuje odôvodnenie, ak tak ustanovuje tento zákon. V odôvodnení sa uvedie, ktoré
skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie
právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH účinného do 31.12.2005 daňová povinnosť vzniká
dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať
s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň
odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho 5Sžf/41/2011
práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo
alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Podľa § 51 ods. 2 zákona o DPH platiteľ vykoná odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2
písm. a/, c/ alebo d/ v zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, alebo
v prvom zdaňovacom období nasledujúcom po zdaňovacom období, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, ak do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania
za zdaňovacie obdobie, v ktorom právo na odpočítanie dane vzniklo, má doklad podľa odseku
1 písm. a/, c/ alebo d/; ak platiteľ do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania nemá
doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo d/, vykoná odpočítanie dane v tom zdaňovacom
období, v ktorom dostane doklad podľa odseku 1 písm. a/, c/ alebo d/. Platiteľ vykoná
odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. b/ v zdaňovacom období, v ktorom daň uviedol
v záznamoch podľa § 70.
Podľa § 51 ods. 3 zákona o DPH odpočítanie dane platiteľ vykoná tak, že od celkovej
výšky dane za príslušné zdaňovacie obdobie odpočíta celkovú výšku odpočítateľnej dane
za príslušné zdaňovacie obdobie.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby
v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, 5Sžf/41/2011
je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade,
ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie služby skončené.
Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej povinnosti.
Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím platby a zároveň
aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal platbu, môže platiteľ vyhotoviť jednu
faktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej
sa na toto dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ
nie je povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná
s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.
Podľa § 71 ods. 2 zákona o DPH faktúra musí obsahovať:
a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva
tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo pre daň,
b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo bydliska príjemcu
tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je pridelené,
c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo dátum, keď bola platba podľa odseku 1
prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry,
e) dátum vyhotovenia faktúry,
f) množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby,
g) základ dane, jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,
h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v slovenských korunách.
Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného
hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov s prihliadnutím
na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti
boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického
myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona
o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady
a dôkazy na preukázanie deklarovaného nákupu pohonných hmôt nespĺňajú zákonné
kritérium dostatočnej preukaznosti oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu 5Sžf/41/2011
podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ zákona o DPH ako i vierohodnosti účtovnej evidencie
žalobcu (§ 29 ods. 8 zákona o správe daní).
Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu vyhodnoteniu svedeckých výpovedí
krajským súdom a daňovými orgánmi oboch stupňov najvyšší súd po oboznámení
sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje, že úlohou krajského súdu v rámci
prieskumu zákonnosti napádaných správnych rozhodnutí a procesného postupu
predchádzajúceho ich vydaniu bolo zistiť, či boli dodržané práva žalobcu, ktoré mu v rámci
vykonávania dôkazov prislúchajú, či priebeh realizácie dôkazov bol v súlade so zákonom.
Pokiaľ správny súd na základe obsahu administratívneho spisu a obsahu dôvodov napádaného
rozhodnutia nevidí porušenie zákona a vyhodnotenie vykonaných dôkazov každý jednotlivo
a v ich vzájomnej súvislosti považuje za správne, v súlade so zásadou materiálnej pravdy
a voľného hodnotenia dôkazov podľa § 29 ods. 1, 2 a ods. 4 zákona o správe daní,
nie je potrebné, aby v odôvodnení súdneho rozhodnutia opakoval opisom výsledky
a vyhodnotenie dôkazov s poukazom na dôvody posúdenia ich vierohodnosti alebo
nevierohodnosti, ak takéto odôvodnenie je obsiahnuté v administratívnom spise a napádaných správnych rozhodnutiach. Najvyšší súd má za to, že správca dane už v protokole o výsledku
daňovej kontroly ako i v následných napádaných rozhodnutiach uviedol, ktoré výpovede si vzájomne odporujú a zrozumiteľne a jasne uviedol dôvody, pre ktoré v ňom tie ktoré
výpovede svedkov vzbudzujú pochybnosť o ich úplnej vierohodnosti, a to i vo vzťahu k iným zisteniam a faktom, napr. počet a druh, značky vozidiel a poľnohospodárskych strojov
s prihliadnutím na objem ich nádrží a druh tankovaných pohonných hmôt. Je potrebné vziať
do úvahy, že výpovede svedkov nie sú jedinými dôkazmi, ktoré môžu potvrdiť alebo vyvrátiť
tvrdenia žalobcu ohľadne nakúpeného množstva pohonných hmôt. Ich analýzu dotvára
kontext ďalších dôkazov vo vzájomných súvislostiach.
Z obsahu administratívneho spisu taktiež vyplýva, že žalobcovo deklarovanie
a vysvetľovanie dôvodov nevyčerpania cenovo zvýhodnenej tzv. červenej nafty v objeme
60.256 litrov sa v administratívnom ani súdnom spise nenachádza. Z uvedeného dôvodu jeho
námietku ohľadne nevysporiadania sa s touto argumentáciou žalobcu zo strany krajského
súdu a správnych orgánov, najvyšší súd považuje za účelovú, nemajúcu oporu v žalobcom
predložených dôkazoch v rámci preskúmavaného daňového konania a v obsahu
administratívneho spisu.
5Sžf/41/2011
V súvislosti s námietkou žalobcu o nekompetentnom a „neporovnateľnom“ porovnaní
spotreby nafty s iným podnikateľským subjektom podnikajúcim v danej oblasti
v poľnohospodárskej výrobe, najvyšší súd okrem konštatovania dôkladnosti odôvodnenia
výberu porovnateľného a porovnávaného daňového subjektu zo strany daňových orgánov,
a to s prihliadnutím na rozlohu, spôsob obrábania a kvalitu obhospodarovanej pôdy,
poukazuje i na zistený pomer spotreby cenovo zvýhodnenej nafty k čerpanej cenovo
nevýhodnej u oboch porovnávaných daňových subjektov ako i na zaznamenaný výrazný
pokles priemerného mesačného nákupu cenovo nezvýhodnenej nafty žalobcom po začatí
daňových kontrol v porovnaní s priemerným mesačným nákupom nafty žalobcom v rokoch
2005 a 2007, a to i napriek nárastu obhospodarovanej pôdy v roku 2008 oproti roku 2005
o 359 hektárov.
Na základe uvedeného možno len konštatovať, že vo svetle výsledkov vykonaného
dokazovania nie je možné nepochybovať o hodnovernosti žalobcom deklarovaných tvrdení
ohľadne uskutočnenia sporných zdaniteľných plnení v nadväznosti na splnenie zákonných podmienok nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH.
Správa daní s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak,
že daňový subjekt má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň hodnoverne preukázať prostredníctvom riadne vedeného účtovníctva a iných
listinných dôkazov, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8
zákona o správe daní). Správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu
daňovej kontroly a iných procesných postupov, samozrejme za zachovania procesných práv
daňových subjektov, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne
určenie dane alebo oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona
o DPH. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu
daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná
aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej
pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Aplikácia zásady voľného hodnotenie dôkazov
nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými
v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému 5Sžf/41/2011
postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo
(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní), pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností
musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení.
Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu
povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu
a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných
a správcom dane preverovaných skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom
dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú
hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného
dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (k tomu
pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/18/2011
z 07.09.2011).
Preto neobstojí žalobcove tvrdenie, že správca dane ohľadne preukázania existencie
sporného nákupu nafty neprimerane preniesol dôkazné bremeno len na žalobcu. Povinnosť
dôkazného bremena spočívajúca na žalobcovi sa vzťahuje podľa § 29 ods. 8 zákona o správe
daní aj na jeho povinnosť preukázať vierohodnosť a správnosť ním vedených povinných
evidencií alebo záznamov, čo sa mu však vzhľadom na výsledky dokazovania nepodarilo
preukázať a čo bolo preverovaním žalobcom deklarovaných plnení zo strany správcu dane
relevantne spochybnené.
Prihliadnuc na uvedené, žalobcom navrhované vykonanie znaleckého dôkazu pravosti
a pôvodu správcom dane vyradených pokladničných pások, sa vo svetle výsledkov dosiaľ
vykonaného dokazovania javí ako bezúčelné, nakoľko, s prihliadnutím na znenie § 49 ods. 2
písm. a/ zákona o DPH, nie je preukázané, že dodávateľovi FORSAGE, spol. s r. o. vznikla
daňová povinnosť, a že voči žalobcovi bola dodávateľom FORSAGE, spol. s r. o. daň
z pridanej hodnoty za predmetné dodanie pohonných hmôt uplatnená. Z uvedeného dôvodu
preukázanie pravosti a pôvodu pokladničných dokladov z ERP dodávateľa FORSAGE,
spol. s r. o. by nemohlo privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci oprávnenosti 5Sžf/41/2011
na vrátenie ním uplatneného nadmerného odpočtu za kontrolované mesačné zdaňovacie
obdobia.
Nemožno akceptovať argument žalobcu ohľadne odlišného postupu správcu dane
pri preverovaní a rozhodovaní o výške daňovej povinnosti na DPH za zdaňovacie obdobie
mesiaca marec 2007 vo vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam v tomto konaní. Z obsahu
administratívneho spisu vyplýva, že dodatočný platobný výmer č. 633/230/6555/09/Hru
vydaný Daňovým úradom Šurany dňa 05.05.2009 vychádzal z výsledkov opakovanej daňovej
kontroly, ktorou správca dane rozsiahlym spôsobom v intenciách druhostupňového
rozhodnutia žalovaného, ktorým zrušil skorší dodatočný platobný výmer za uvedené
zdaňovacie obdobie a vrátil vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie
a rozhodnutie, doplnil dokazovanie, na základe ktorého dospel k tým istým skutkovým
zisteniam ako vyšli najavo pri preverovaní mesačných zdaňovacích období DPH v rokoch
2005 a 2006. Žalobcovi teda neboli pre účely nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH
za opakovane kontrolované zdaňovacie obdobie marec 2007 uznané daňové doklady z ERP
dodávateľa FORSAGE, spol. s r. o., ktorých reálny základ sa dokazovaním nepotvrdil. Zavádzajúce sa zdá tvrdenie žalobcu, že všetky ním predložené daňové doklady za nákup
nafty na čerpacej stanici dodávateľa pohonných hmôt boli správcom dane uznané, nakoľko to z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru nevyplýva, ba naopak, dôkazná situácia
bola správnymi orgánmi oboch stupňov vyhodnotená obdobne ako v tejto preskúmavanej veci.
Na margo rozhodnutia žalovaného č. I/224/12937-102571/2009/992117-r
z 10.09.2009, ktorým vyhovel odvolaniu žalobcu proti vyššie uvedenému dodatočnému
platobnému výmeru, najvyšší súd poznamenáva, že týmto rozhodnutím žalovaný zmenil
výšku nadmerného odpočtu DPH uplatneného žalobcom v daňovom priznaní za marec 2007,
o 32,9 eura, čo bola skutočnosť vyplývajúca z obsahu samotného daňového priznania a táto
zmena vo výroku prvostupňového rozhodnutia má skôr povahu opravy chyby v písaní, pričom
výrok druhostupňového rozhodnutia žiadnym spôsobom nezasiahol do výšky opakovane
kontrolovanej a dorubenej daňovej povinnosti a nemal vplyv na dôvody a závery správcu
dane vo vzťahu k vyhodnoteniu vykonaného dokazovania.
K namietanému rozporu v postupe daňových orgánov pri aplikácii § 49 zákona o DPH
s právnymi závermi vyslovenými v rozsudku Európskeho súdneho dvora z 27.09.2007 číslo 5Sžf/41/2011
C-409-04 vo veci Teleos plc. vs Commissioners of Customs & Excise (voľný preklad
„zamestnanci/kontrolóri pre clo a spotrebné dane“ v Spojenom kráľovstve) najvyšší súd,
taktiež ako krajský súd, konštatuje, že uvedený rozsudok nie je možné aplikovať
na preskúmavané konanie/ na tento prípad kontrolovaných daňových povinností žalobcu,
nakoľko predmetom konania pred Európskym súdnym dvorom bola prejudiciálna otázka
podaná vnútroštátnym súdom Spojeného kráľovstva na základe podnetov ich daňových
subjektov na vyriešenie podmienok oslobodenia od platenia DPH pri obchodoch
realizovaných medzi dodávateľmi a odberateľmi v rámci krajín Európskeho spoločenstva.
V uvedenom rozsudku sa aplikáciou článku 28c A písm. a/ prvý pododsek šiestej smernice
77/388 zmenenej a doplnenej smernicou 2000/65, v súlade so zásadou proporcionality
ohľadne rozdelenia rizika medzi dodávateľa plnenia v rámci členských krajín Európskeho
spoločenstva oslobodeného od platenia DPH a daňový orgán v nadväznosti na podvod
spôsobený treťou osobou, zabezpečuje ochrana dodávateľa, ktorý konal v dobrej viere
a predložil dôkazy na prvý pohľad odôvodňujúce jeho právo na oslobodenie dodávky tovaru
vnútri Spoločenstva od dane, aby následne neplatil DPH z tohto tovaru, keď sa následne zistí,
že uvedené dôkazy sú nepravdivé, pričom však nedôjde k preukázaniu účasti uvedeného dodávateľa na tomto podvode.
Uvedený rozsudok rieši prejudiciálnu otázku aplikácie vnútroštátneho práva
Spojeného kráľovstva v nadväznosti na obchody – dodávky tovaru vnútri Spoločenstva, kedy
podmienkou oslobodenia je fyzické opustenie územia členského štátu dodania preukázané
dodávateľom a dôjde k nadobudnutiu práva nakladať s tovarom ako s vlastným na nadobúdateľa v inom členskom štáte Spoločenstva.
Najvyšší súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podmienky režimu vyššie uvedenej
kauzy nemožno porovnávať s podmienkami vnútroštátneho dodania tovaru v Slovenskej
republike, vzniku zdaniteľného plnenia a vzniku práva odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
platiteľovi DPH podľa § 49 zákona o DPH, kedy podľa podmienok stanovených
vnútroštátnou právnou úpravou zákona o DPH s prihliadnutím na dôkaznú povinnosť
daňových subjektov vyplývajúcu z ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní, oprávnenosť
nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane preukazuje odberateľ.
Žalobcove poukazovanie na neúplnosť účtovníctva dodávateľa FORSAGE,
spol. s r. o., na jeho porušovanie colných, daňových a účtovných predpisov, v nadväznosti 5Sžf/41/2011
na žalobcom predkladaný právny záver vyslovený vo vyššie uvedenom rozsudku Európskeho
súdneho dvora, sa javí ako účelové vytváranie dojmu, že žalobca sa ako odberateľ stal obeťou
podvodu dodávateľa, resp. osoby konajúcej v jeho mene vo vzťahu k žalobcovi. Avšak
z obsahu administratívneho spisu nevyplýva taká skutočnosť právoplatne zistená orgánmi
činnými v trestnom konaní, prípadne inými príslušnými orgánmi. V tejto súvislosti možno
poznamenať, že v prípade právoplatného preukázania sa viny dodávateľa, daňový poriadok
pripúšťa v zákonom stanovenej lehote mimoriadny opravný prostriedok inštitútom obnovy
konania podľa § 75 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“), prípadne je možnosť dosiahnuť
náhradu škody prostredníctvom iných uplatniteľných inštitútov. V slovenskom právnom
poriadku, prihliadnuc na všetky procesné predpisy v administratívnom a občianskom práve,
nie je prípustné, aby si, a to i v tomto prípade, orgán správy daní robil úsudok o predbežnej
otázke o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, a to len na základe tvrdenia
o vine tretej osoby účastníkom konania, ktorý sa cíti byť obeťou podvodu.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené v odvolaní nemožno považovať
za opodstatnené a pre posúdenie danej veci za právne relevantné.
Možno sa stotožniť s právnym názorom krajského súdu, že žaloba nebola dôvodná,
nakoľko žalovaný sa v rámci žalobou napadnutého odvolacieho správneho konania riadne
vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym
zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu
prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné
ustanovenia daňových predpisov.
Keďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie žaloby žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol
svojvoľne ani protizákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenu ani zrušenie
napadnutého rozsudku považujúc aj jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné
a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou Súdneho
dvora Európskej únie, rozsudok Krajského súdu v Nitre podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
a § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.
5Sžf/41/2011
Odvolaním napadnuté uznesenie krajského súdu o uložení súdneho poplatku žalobcovi
za podané odvolanie bolo taktiež potrebné potvrdiť (§ 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219
ods. 1 OSP), nakoľko súdny poplatok za podané odvolanie bol uložený vzhľadom na počet
preskúmavaných rozhodnutí daňových orgánov správne.
Podľa § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, ak je sadzba poplatku ustanovená
za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.
Podľa § 6 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch za konanie o opravnom prostriedku
proti rozhodnutiu súdu v konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku sa platí
poplatok podľa odseku 2.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch v odvolacom konaní sa poplatok platí
súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje.
Podľa Položky 10 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov k zákonu o súdnych
poplatkoch sa vyberá z návrhu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy
na základe žaloby 66 eur.
Zo spôsobu určenia sumy súdneho poplatku podľa Sadzobníka súdnych poplatkov
vyplýva, že spoplatneniu podlieha každý návrh (žaloba), ktorého predmetom je preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, t. j. preskúmanie zákonnosti každého
rozhodnutia jednotlivo. Vzhľadom k tomu, že v tomto konaní sú predmetom preskúmania
zákonnosti štyri rozhodnutia orgánu verejnej správy, na základe postupu podľa ustanovenia
§ 6 ods. 2 a ods. 3 zákona o súdnych poplatkoch, sa poplatok vyberá za podané odvolanie
rovnako ako pri podaní návrhu na preskúmanie rozhodnutia orgánu verejnej správy, t. j. podľa
počtu preskúmavaných rozhodnutí.
Záverom treba uviesť, že zákonom č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy
v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov bolo s účinnosťou od 01.01.2012 zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky
so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní 5Sžf/41/2011
a poplatkov prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom
v Bratislave, podľa informácií poskytnutých Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky
v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63,
974 01 Banská Bystrica. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 107 ods. 4 OSP
v spojení s § 250 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym
nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.
O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa
ustanovenia § 224 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vety prvej OSP a § 250k ods. 1 OSP,
keď žalobcovi, ktorý nemal úspech vo veci náhradu trov konania nepriznal a žalovanému
v takomto konaní nárok na náhradu trov zo zákona neprináleží.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.
V Bratislave 30. apríla 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková