Najvyšší súd

5Sžf/40/2010

S. republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   S.   REPUBLIKY

Najvyšší súd S. republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej a v právnej

veci žalobcu Ing. L. M. – A., so sídlom v S.S., zastúpeného JUDr. E. V., so sídlom v B., proti

žalovanému Daňovému riaditeľstvu S. republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č.

13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17377-

99305/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského

súdu v Bratislave, č. k. 1S/68/2009-41 zo dňa 17. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd S. republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave, č. k. 1S/68/2009-41 zo

dňa 17. júna 2010   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) podľa

§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/222/17377-

99305/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu S. č. 609/230/35110/08/Blč zo dňa 19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj

„DPH“) za zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 46.016,- Sk (1.527,45 eura).

Krajský súd v Bratislave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení 2 ods. 1 písm. a/, § 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 51 ods. 1

písm. a/ a § 71 ods. 1 až 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“), pričom sa stotožnil s názorom

žalovaného, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že umožnil odberateľom nakladať

s tovarom, t. j. že došlo k zdaniteľnému plneniu a že na základe tejto skutočnosti bol

oprávnený vystaviť faktúry, pričom v daňovom konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz

o svojich tvrdeniach. Žalobca tak nesplnil podmienky dohodnuté factoringovou zmluvou

č. 100002 zo dňa 31.01.2003, pretože k factoringu postúpil neexistujúce pohľadávky

z neuskutočnených dodávok vyúčtované neodoslanými faktúrami, o postúpení svojich

pohľadávok factoringovej spoločnosti odberateľov neinformoval, čím uviedol factoringovú

spoločnosť do omylu, pričom táto následne   plnila   povinnosti vyplývajúce z factoringovej

zmluvy bez právneho dôvodu. Preto krajský súd považoval napadnuté rozhodnutie

žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za vecne správne a žalobu preto zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd   S. republiky   napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie

konanie. Namietal, že žalovaný svojim postupom účelovo, ťaživo a reštriktívne vykladá

zákon v neprospech žalobcu. V tejto súvislosti poukazoval na čl. 2 Ústavy S. republiky, podľa

ktorého štátne orgány môžu konať iba v medziach zákona, naproti tomu každý právny subjekt

môže konať čo nie je zákonom zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal čo mu zákon

neukladá. Poukazoval aj na čl. 152 ods. 4 Ústavy S. republiky, podľa ktorého výklad

všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou.

Žalobca ďalej uviedol, že v súlade s ustanovením § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) poskytol

správcovi dane potrebnú súčinnosť, vysvetlil nesprávnosť dodatočného platobného výmeru,

ale napriek tomu žalovaný napadnutý dodatočný daňový výmer potvrdil. Namietal, že postup

správcu dane je v rozpore s platnými právnymi predpismi. Správca dane urobil nekorektný záver, že k dodávke tovaru nedošlo, a to na základe jednostranných vyjadrení odberateľa.

Uviedol, že z tvrdení   kontrolnej skupiny, že jeho odberatelia nepotvrdili dodanie tovaru,

alebo že nemajú zaúčtované faktúry, nemôže byť vyvodený záver, že sa dodávka tovaru

neuskutočnila, alebo že by žalobca nemohol opraviť základ dane podľa § 18 zákona

č. 289/1995 Zb. o dani z pridanej hodnoty.  

Žalobca ďalej poukazoval na to, že nemožno oddeliť fungovanie DPH od právnej

úpravy obchodných vzťahov. Poukazoval na to, že Obchodný zákonník spočíva na princípe

najširšej zmluvnej voľnosti. Strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než len tie, ktoré

sú výslovne uvedené v Obchodnom zákonníku ako určitý zmluvný typ. Pritom všetky

ustanovenia tretej časti Obchodného zákonníka, ktorá sa nazýva záväzkové vzťahy majú

v zásade dispozitívnu povahu, čo znamená, že strany si môžu v dohodnutej zmluve účinky

vyplývajúce pre seba zmeniť alebo úplne vylúčiť, keďže Obchodný zákonník, spočíva

na princípe neformálnosti zmlúv, ktoré sa môžu dojednať aj ústne alebo dokonca

aj konkludentne.   Za deň splnenia dodávky je možné považovať aj deň, kedy je dodávka

pripravená k odberu. Skutočnosť, že tovar nebol fyzicky odberateľmi odobratý a tiež že neboli

potvrdené dodacie listy, resp. vystavené príjemky na sklad, nemôže znamenať, že kontrakt

nebol splnený, a teda že k dodávke tovaru nedošlo.

Žalobca uviedol, že vystavil faktúru pred potvrdením fyzického odovzdania tovaru,

čím neporušil žiadne ustanovenie zákona o DPH. Nakoľko následne bola dodávka zrušená,

žalobca v súlade so zákonom vystavil doklady o oprave základu dane – dobropisy. Žalobca

postupoval v súlade s ustanovením § 18 ods. 3 zákona č. 289/1995 Z. z.   o dani z pridanej

hodnoty, keď rozdiel medzi pôvodným základom dane a opraveným základom dane uviedol

v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie v ktorom vyhotovil doklad o oprave základu dane.

So závermi daňovej kontroly o presune dobropisu medzi jednotlivými zdaňovacími

obdobiami preto žalobca nesúhlasí a považuje ich za účelové, aby správca dane mohol potom

pristúpiť vo vyrubovacom konaní k uloženiu pokuty. Žalobca tvrdil, že zákon č. 289/1995

Z. z. o dani z pridanej hodnoty v žiadnom svojom ustanovení nezakazuje vystaviť faktúru

aj pred fyzickým odovzdaním tovaru. Nesúhlasil so správcom dane, ktorý vo svojom

rozhodnutí uviedol, že daňový subjekt nemohol postupovať podľa § 18 ods. 3 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli zákon č. 289/1995 Z. z.) a nemohol dobropis zahrnúť do toho

zdaňovacieho obdobia v ktorom ho vyhotovil, ale mal postupovať podľa 42 ods. 2 zákona

o DPH, t. j. podať dodatočné daňové priznanie k zdaňovaciemu obdobiu november 2005,

a tým spôsobom si daň uplatniť späť. Žalobca tvrdil, že opravu základu dane vykonal z dôvodu zrušenia dodania tovaru a preto postupoval podľa § 18 ods. 1 zákona o DPH (zrejme

mal na mysli zákon č. 289/1995 Z. z.). Z uvedeného dôvodu nemal inú možnosť, ako opravu

základu dane zahrnúť do obdobia, kedy bol tento doklad vyhotovený, čím postupoval v súlade

so zákonom. Poukazoval na skutočnosť, že v praxi sa často krát vyskytujú prípady,

že odberateľ tovar neprevezme, dodávateľ fakturuje dodávku tovaru ešte pred potvrdením

fyzického prevzatia to varu, čo však neznamená, že sa týmto predávajúci zbavuje možnosti

v prípade zrušenia dodávky vystaviť doklad o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH

(zrejme mal na mysli zákon č. 289/1995 Z. z.).

Žalobca poukazoval na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o DPH (zrejme mal na mysli

zákon č. 289/1995 Z. z.), podľa ktorého sa daňový kontrola vykonáva v rozsahu, ktorý

je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu zákona o správe daní. Správca dane porušil toto

ustanovenie, nakoľko žalobca v priebehu daňovej kontroly nespochybniteľne preukázal,

že postupoval v súlade s ustanovením § 18 zákona o DPH (zrejme mal na mysli zákon

č. 289/1995 Z. z.) a vystavenými dobropismi   na zrušenie dodávky tovaru neporušil zákon

ani neukrátil štátny rozpočet. Žalobca nesúhlasil s úkonmi správcu dane, ktorými spochybnil

uvedené dodávky tovaru (v daňovom konaní nebolo preukázané, že tovar nebol nachystaný k odberu, čo sa v zmysle Obchodného zákonníka už považuje za splnenie kontraktu) a právo

žalobcu   vystaviť doklady o oprave základu dane podľa § 18 zákona o DPH   v kontexte na ustanovenie § 15 ods. 1 zákona o správe daní (zrejme mal na mysli zákon č. 289/1995 Z. z.)

nad rámec nevyhnutnosti a v rozpore so základnými zásadami daňového konania. Ďalej

uviedol, že tieto námietky vzniesol aj vo vyjadrení k protokolu, avšak správca dane sa týmito

námietkami nezaoberal.

Žalobca ďalej uviedol, že ak vystavil faktúry, podal daňové priznanie a odviedol daň

a v ďalšom období vystavil doklady o oprave základu dane a tieto zahrnul do daňových

priznaní a toto všetko riadne zaúčtoval, splnil si voči štátu všetky svoje zákonné povinnosti.

Daň bola riadne vybratá aj odvedená, potom sú ďalšie úkony správcu dane už nad rámec

zákona, nechránia jeho záujmy, porušujú jeho právo. Namietal, že správca dane je povinný

prihliadať na všetko, čo vyjde najavo v daňovom konaní, správca dane však daňovú kontrolu

vykonal neoprávnene a v rozpore so zákonom čo ho neprimerane zaťažilo. Na základe

uvedeného zotrval na názore, že správca dane posúdil vec po právnej stránke nesprávne.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne vyjadril tak, že navrhoval, aby Najvyšší súd S.

republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil, keďže žalobca v odvolaní poukazuje na tie isté skutočnosti, ktoré boli obsahom odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu ako

aj obsahom žaloby, dokonca sa opätovne odvoláva na ustanovenia zákona č. 289/1995 Z. z.

o dani z pridanej hodnoty, ktorý bol účinný len do 30.04.2004 a ktorý už na uvedený prípad

nemožno aplikovať.  

Najvyšší súd S. republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý

rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c

ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania

(§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu S. republiky

www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2

OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/222/17377-99305/2008/991410-r zo dňa 20. februára 2009, ktorým žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu S.   č. 609/230/35110/08/Plč zo dňa zo

19. augusta 2008, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie november 2005 v sume 46.016,20 Sk (1.527,45 eura).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal   zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo   základných zásad daňového   konania je v zmysle zákona č. 511/1992

Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade

so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle

zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na

všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

Ústavy S. republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom

v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby

vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako

platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu

uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi

dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd S. republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že správca   dane vykonal u žalobcu

daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia február až december 2004,

január až september 2005, november 2005 a december 2005 o výsledku ktorej vyhotovil

protokol č. I/183/12842-44249/2008/Cib zo dňa 20.06.2008 a dodatok k protokolu

č. I/183/12842-65003/2008 zo dňa 01.08.2008, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa

06.08.2008. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, že žalobca za zdaňovacie obdobie

november 2005 podal daňové priznanie v ktorom si uplatnil nadmerný odpočet z faktúry

za služby prijaté od dodávateľa spoločnosti F. S. S., a. s. (ďalej aj „factoringová

spoločnosť“)vo výške 46.016,20 Sk. Predmetom faktúry boli odmeny, úroky a poplatky

súvisiace s postúpenými faktúrami č. X. pre odberateľa Ing. V. I. - A., č. X. pre kupujúceho

D., s. r. o. a č. X. pre kupujúceho P. T., s. r. o..

Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za preukázané, že tovar,

ktorý bol predmetom faktúry č. X. zo dňa 25.10.2004 pre odberateľa Ing. V. I. - A. dodaný

nebol, a teda odberateľ Ing. V. I. - A. nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník,

pričom odberateľ neuviedol, že by bol tento tovar odmietol prevziať tak, ako to tvrdí žalobca.

Žalobca predmetnú faktúru dňa 26.10.2004 postúpil factoringovej spoločnosti a dňa

27.10.2004 prijal od tejto factoringovej spoločnosti zálohu na úhradu predmetnej faktúry vo

výške 23.133.600,- Sk.

Pri faktúre č. X. zo dňa 09.12.2004 vyhotovenej na základe kúpnej zmluvy zo dňa

06.12.2004   s kupujúcim D., s. r. o. predmetom ktorej boli nehnuteľnosti zapísané na liste

vlastníctva č. X. pre k. ú. S., si žalobca uplatnil oslobodenie od dane v zmysle § 38 ods. 1

zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Následne dňa 14.12.2004 túto faktúru

žalobca postúpil factoringovej spoločnosti, pričom dňa 11.04.2005 od uvedenej kúpnej

zmluvy odstúpil na základe Dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 06.12.2004. Pritom

od factoringovej spoločnosti dňa 17.12.2004 prijal zálohu na úhradu predmetnej faktúry vo

výške 15.871.268,- Sk.

Pokiaľ ide o faktúru č. X. zo dňa 29.04.2005 vyhotovenú na základe kúpnej zmluvy zo

dňa 29.04.2005 uzavretej so spoločnosťou P. T., s. r. o. túto žalobca postúpil dňa 29.04.2005

factoringovej spoločnosti, pričom následne dňa 25.10.2005 uvedenú faktúru dobropisoval,

pretože k prevodu nehnuteľnosti v zmysle kúpnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.04.2005

nedošlo. Na úhradu predmetnej faktúry prijal žalobca od factoringovej spoločnosti dňa

29.04.2005 sumu 54.000.000,- Sk a dňa 21.10.2005 sumu 6.000.000,- Sk.  

Z uvedeného vyplýva bez akýchkoľvek pochybností,   že pohľadávky spôsobilé

na postúpenie spoločnosti F. S. S. a. s., nevznikli, takže služby fakturované touto

factoringovou spoločnosťou nie sú prijaté pre dodávky platiteľa   – dodávateľa,

nakoľko fakturované služby žalobca nepoužil na účely svojho podnikania v zmysle § 49 ods.

3 zákona o DPH, pričom len formálna existencia faktúry, nie je predpokladom pre odpočítanie

dane v zmysle § 49 ods. 2 zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

Najvyšší súd S. republiky súhlasí s názorom žalobcu, že Obchodný zákonník spočíva

na princípe širšej zmluvnej voľnosti a že strany si môžu dojednať aj iné zmluvy, než sú

uvedené v Obchodnom zákonníku. Avšak pre daný prípad nie je rozhodujúce, akým spôsobom mal žalobca svoje zmluvné vzťahy s odberateľmi dojednané, rozhodujúca

je skutočnosť, že fakturované vecné plnenia uskutočnené neboli, čo napokon ani sám žalobca

nepoprel. Je pritom právne irelevantné z akého dôvodu k ich uskutočneniu nedošlo.  

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované pre odberateľov Ing. V. I. - A.,

D., s. r. o. a P. T., s. r. o. sa uskutočnili.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní ako aj v samotnej žalobe poukazuje   na skutočnosť,

že v prípade dodávky pre odberateľ Ing. V. I. – A., postupoval podľa ustanovení § 15 a § 18

ods. 1 a 3 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, najvyšší súd poukazuje na to, že

ušlo zrejme pozornosti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že v čase rozhodnom pre

uplatnenie odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie november 2005 už tento zákon účinný nebol,

keďže dňom 01.05.2004 bol nahradený zákonom č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty a preto žalobca   nemohol upraviť základ dane podľa § 18 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani

z pridanej hodnoty a podľa ustanovení tohto zákona postupovať.  

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že skutkový stav bol nesprávne právne posúdený

najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa nestotožňuje.

V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane

z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné

obchody boli reálne uskutočnené. K tejto námietke dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle

vyššie citovaného ustanovenia zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len   vykonáva. Najvyšší súd

poukazuje na to, že F. je službou založenou   na postúpení pohľadávok, preto ak klientovi

factora osoba uvedená na faktúre nič nedlhuje, neexistuje ani   reálna pohľadávka, ktorú by

klient mohol postúpiť factorovi na vymáhanie. V prípade poskytnutej factoringovej služby

vystupuje voči odberateľom ako nový veriteľ factor, a teda je zrejmé, že v prípade

neexistujúcej pohľadávky nemá factor od koho dlh vymáhať. V prípade ako je v danej veci,

teda v prípade postúpenia neexistujúcich pohľadávok na factoringovú spoločnosť možno

konštatovať, že platiteľ dane (žalobca) neprijal službu vymáhania pohľadávok od factoringovej spoločnosti a nevzniklo mu potom ani právo na odpočítanie dane v zmysle

§ 49 zákona o DPH.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd S. republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky

žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli

ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako

vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil stotožniac sa

v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia

nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. februára 2011

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková