Najvyšší súd

5Sžf/38/2010

Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci žalobcu P. M., bytom H., zastúpeného advokátskou kanceláriou S. – Š., s. r. o., so sídlom

v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej

Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného  

č. I/226/17020-46720/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009, č. I/226/17020-

46711/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009   a č. I/226/17020-46725/2009/990565-r zo dňa

24. apríla 2009, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne,  

č. k. 13S/72/2009-60 zo dňa 11. mája 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,  

č. k. 13S/72/2009-60 zo dňa 11. mája 2010   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žaloby žalobcu, ktorými sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. I/226/17020-46720/2009/990565-r,  

č. I/226/17020-46711/2009/990565-r a č. I/226/17020-46725/2009/990565-r, všetky zo dňa  

24. apríla 2009.

Rozhodnutím č. I/226/17020-46720/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009 žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 645/230/80746/Čapa zo dňa

19. septembra 2008, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty   za zdaňovacie obdobie október 2002 v sume 11.438,02 eura. Rozhodnutím  

č. I/226/17020-46711/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009 žalovaný potvrdil dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 645/230/80576/08/Čapa zo dňa  

19. septembra 2008, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie január 2002 v sume 3.951,43 eura. Rozhodnutím č. I/226/17020-46725/2009/990565-r

zo dňa 24. apríla 2009 žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín  

č. 645/230/80784/08/Čapa zo dňa 19. septembra 2008, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2003 v sume 3.872,07 eura. Všetky tri

rozhodnutia žalovaný odôvodnil tak, že žalobca si neoprávnene uplatnil v zdaňovacom období

október 2002, január 2002 a január 2003 odpočet dane za dodávky motorovej nafty, ktorých

dodanie deklarovala obchodná spoločnosť M., s. r. o., pričom nebolo preukázané, že

žalobcovi dodala motorovú naftu označená obchodná spoločnosť, a že žalobca skutočne za

dodávky motorovej nafty zaplatil spoločnosti M., s. r. o., a teda žalobca nepreukázal, že sa

uskutočnilo zdaniteľné plnenie platiteľom, ktorý bol uvedený na faktúrach.

Krajský súd v Trenčíne posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 20 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z.

o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) ako aj z ustanovenia § 17 ods. 1 zákona

č. 239/2001 Z. z. o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších predpisov

a dospel k záveru, že v daňovom konaní nebolo preukázané, že žalobca bol na základe

živnostenského listu oprávnený obchodovať s minerálnymi olejmi a tiež nebolo preukázané,

že takéto oprávnenie mal aj dodávateľ žalobcu obchodná spoločnosti M., s. r. o.. Ďalej v daňovom konaní nebolo preukázané, že dodávky motorovej nafty skutočne uskutočnila

spoločnosť M., s. r. o., tak ako bolo uvedené vo faktúrach č. 2002/0710 - interné číslo 84, č.

2002/1410 - interné číslo 86, č. 2002/2610 – interné číslo 88, č. 2002/2910 - interné číslo 89

za zdaňovacie obdobie október 2002, vo faktúre č 2002/2801 - interné číslo 6 za zdaňovacie

obdobie január 2002 a vo faktúre č. 2003/3012 - interné číslo 1 za zdaňovacie obdobie január

2003, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH v celkovej sume

580.273,95 Sk. Krajský súd preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie

podmienok nároku na odpočet DPH podľa § 20 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak,  

že neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie   žalobca žiadajúc,  

aby Najvyšší súd   Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,  

že zruší všetky tri rozhodnutia žalovaného a vráti mu vec na ďalšie konanie. Namietal,  

že nesúhlasí s názorom krajského súdu, pretože súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedol, že v daňovom ako aj v súdnom konaní  

na základe predložených dôkazných prostriedkov jednoznačne preukázal splnenie všetkých

podmienok v zmysle § 20 ods. 2 zákona o DPH, a preto má za to, že mu nárok na odpočet

DPH vznikol. Ďalej namietal, že pri dodaní nafty obchodoval s pánom O. L. m., ktorý za

spoločnosť M., s. r. o. konal, ako aj preberal platby za naftu ako zamestnanec dodávateľa,

pričom konanie O. L. m. nebolo spoločnosťou M., s. r. o. spochybnené, a to ani potom, ako sa

spoločnosť M., s. r. o. o jeho konaní dozvedela. Teda, žalobca má za to, že konanie O. L. m.

vo veci spoločnosti M., s. r. o. je možné považovať za konanie tejto spoločnosti napriek absencii plnomocenstva. Ďalej namietal, že žalovaný ako aj krajský súd zohľadnili len

skutočnosti v neprospech žalobcu. Poukazoval na to, že účelom daňovej kontroly je čo

najúplnejšie zistenie daňovej povinnosti daňového subjektu a je potrebné prihliadať nielen na

záujmy štátu, ale dbať aj na záujmy a práva daňového subjektu. Preto správca dane musí pri

svojich zisteniach poukazovať na všetky zistené nedostatky, ktoré nielen negatívne ale aj

pozitívne ovplyvňujú výšku dane vyčíslenej daňovým subjektom. Ďalej uviedol, že žalobca

vo svojich daňových priznaniach k dani z pridanej hodnoty deklaroval na jednej strane nákup

motorovej nafty od svojich dodávateľov, kde na základe prijatých faktúr uplatňoval nárok na

odpočet DPH a na druhej strane deklaroval predaj motorovej nafty svojim odberateľom, kde z týchto uskutočnených zdaniteľných plnení deklaroval daňovú povinnosť. Poukazoval na to,

že ak sa podľa záveru žalovaného dodanie motorovej nafty od dodávateľa neuskutočnilo,

potom nemohlo následne dôjsť k dodaniu zodpovedajúceho množstva motorovej nafty jeho

odberateľom, a teda ani k uskutočneniu zdaniteľných plnení, nakoľko žalobca bol len

distribútorom a nie výrobcom motorovej nafty a   mohol predať len toľko nafty, koľko

nakúpil. Preto bolo povinnosťou žalovaného ako aj správcu dane za predmetné zdaňovacie

obdobia považovať za neuskutočnené aj predaj zodpovedajúceho množstva tovaru

nakúpeného od dodávateľa. Tvrdil, že ak nedostatočne preukázal nákup tovaru, potom

nemohol u žalovaného uspieť ani s preukázaním následného predaja tohto tovaru. Poukazoval

na to, že vzhľadom na uvedené, krajský súd nedostatočne zistil skutkový stav a nesprávne

právne vec posúdil. Súčasne uviedol, že pokiaľ krajský súd okrem iného odôvodnil rozsudok

aj tým, že žalobca ako ani jeho dodávateľ nesplnili povinnosť v zmysle ust. § 17 ods. 1

zákona č. 239/2001 Z. z. o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších

predpisov, t. j. nepreukázali okrem registrácie obchodníka aj skutočnosť, že sú držiteľmi

odberného preukazu na odber daňovo zvýhodnených minerálnych olejov, tak táto skutočnosť

s prejednávanou vecou nesúvisí, čo napokon konštatoval aj samotný krajský súd.

Posudzovanie tejto otázky pritom podstatne ovplyvnilo rozhodnutie súdu vo veci samej.

Žalobca napokon uviedol, že v dôsledku uvedeného je odôvodnenie rozsudku nepresvedčivé,

zmätočné, nepreskúmateľné a konanie krajského súdu má aj inú vadu, ktorá mohla mať za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania

(§ 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia

pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený

minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. I/226/17020-46720/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009, ktorým   žalovaný

potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín č. 645/230/80746/Čapa zo dňa

19. septembra 2008, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobie október 2002 v sume 11.438,02 eura, rozhodnutia č. I/226/17020-

46711/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009, ktorým   žalovaný potvrdil dodatočný platobný

výmer Daňového úradu Trenčín č. 645/230/80576/08/Čapa zo dňa 19. septembra 2008, ktorým

bola žalobcovi vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2002 v sume

3.951,43 eura a rozhodnutia č. I/226/17020-46725/2009/990565-r zo dňa 24. apríla 2009,

ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Trenčín  

č. 645/230/80784/08/Čapa zo dňa 19. septembra 2008, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2003 v sume 3.872,07 eura.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal   zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu  

(§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového   konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.

o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,

ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade  

so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle

zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie  

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3

zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,  

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada  

na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992

Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva  

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových

kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona č. 289/1995 Z. z. zákona o dani z pridanej hodnoty

(v znení účinnom v čase rozhodnom pre   preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie

január 2002 a október 2002) platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 2 zákona o dani z pridanej hodnoty (v znení účinnom v čase

rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie január 2002 a október 2002

platiteľ má nárok na odpočet dane, ak:

a) sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13),

b) daň na vstupe zaúčtoval,

c) daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,

d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ, a doklad o zaplatení dane, pričom dokladom o zaplatení dane v prípade, že daň na vstupe  

je 200.000,- Sk a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom

banky alebo doklad o platbe na pošte poštovou poukážkou.

Podľa § 20a ods. 1 písm. c/ zákona č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase

rozhodnom pre   preskúmavané rozhodnutie za zdaňovacie obdobie január 2003) odpočítať

daň podľa § 20 môže platiteľ pri prijatom zdaniteľnom plnení, ak má daňový doklad alebo

zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase rozhodnom  

pre preskúmavané rozhodnutie) daňový doklad musí obsahovať obchodné meno, sídlo alebo

trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý uskutočňuje

zdaniteľné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca v konaní ako dôkazy

na podporu svojich tvrdení predložil za zdaňovacie obdobie október 2002 faktúry  

č. 2002/0710 - interné číslo 84, č. 2002/1410 - interné číslo 86, č. 2002/2610 – interné číslo

88, č. 2002/2910 - interné číslo 89, za zdaňovacie obdobie januára 2002 faktúru č 2002/2801

- interné číslo 6 a za zdaňovacie obdobie január 2003 faktúru č. 2003/3012 - interné číslo 1,

na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH v celkovej sume 580.273,95 Sk,

vystavené spoločnosťou M., s. r. o., so sídlom v Bratislave, predmetom ktorých bola fakturácia za dodanie motorovej nafty. Nepredložil však žiadne iné listinné dôkazy,  

resp. neoznačil iné dôkazy na   podporu svojich tvrdení,   že predmetné dodávky motorovej

nafty boli uskutočnené skutočne obchodnou spoločnosťou M., s. r. o.. Ďalej mal najvyšší súd

z obsahu administratívneho spisového materiálu za preukázané, že žalobca nepredložil žiadne

dôkazy preukazujúce úhrady vyššie uvedených faktúr, a to ani úhrady hotovostné. Ďalej mal

najvyšší súd za preukázané, že správcovi dane sa nepodarilo získať v spoločnosti M., s. r. o.

žiadne doklady ani účtovnú evidenciu týkajúcu sa dodania fakturovanej nafty žalobcovi.

Spoločnosť M., s. r. o. totiž nepodávala žiadne štvrťročné prehľady, ročné hlásenia ani

neodvádzala daň zo závislej činnosti. Jej konateľ J. T. do zápisnice o ústnom pojednávaní č.

600/321/136399/05 zo dňa 13.10.2005 uviedol, že nemá žiadne informácie o sídle

spoločnosti, nevie nič o jej obchodných aktivitách ani o vystavených faktúrach, nič nevie

o daňových priznaniach ani o účtovníctve, ktoré podľa neho mal viesť O. L. s.. Ďalej konateľ

spoločnosti J. T. uviedol, že plnomocenstvo dal P. H., pričom jej fotokópia nebola správcovi

dane predložená. Taktiež uviedol, že P. H. mu dal podpísať niekoľko dokumentov, avšak

nevedel uviesť o aké dokumenty išlo a že v predchádzajúcich výpovediach na Daňovom úrade

v Trenčíne a na Daňovom úrade v Žiline vypovedal z dôvodu strachu nepravdivo a jedinou

činnosťou, ktorú ako konateľ spoločnosti vykonával bol výber peňazí z účtov v bankách,

ktoré potom odovzdával P. H. a O. L. m., za čo dostával finančnú odmenu vo výške od 1.000,- Sk do 5.000, Sk. V zápisnici o ústnom pojednávaní dňa 04.01.2006 v rámci výkonu

daňovej kontroly dane z príjmov fyzických osôb J. T. uviedol, že P. M. nepozná, alebo si

nespomína, že by sa s ním stretol. Ďalej mal najvyšší súd z obsahu administratívneho spisu za

preukázané, že napriek riadnemu predvolaniu sa žalobca výsluchu J. T. ako svedka

nezúčastnil. Tento svedok   taktiež poprel podpis na predmetných faktúrach, ktoré videl iba

keď mu boli predložené daňovými orgánmi a políciou. Ďalej uviedol, že nikdy nemal pečiatku

spoločnosti M., s. r. o.. Z obsahu spisového materiálu mal ďalej najvyšší súd za preukázané,

že správcovi dane sa ani s pomocou Obvodného oddelenia Policajného zboru SR v Dubnici

nad Váhom nepodarilo zabezpečiť výpoveď P. H., keďže tento sa na adrese svojho trvalého

bydliska nezdržiava, na uvedenej adrese býva iná osoba, ktorá nevedela uviesť,  

kde sa predchádzajúci majiteľ odsťahoval. Ako svedok bol vypočutý aj O. L. s., bytom T.,

ktorý uviedol, že pre spoločnosť M., s. r. o. vykonával zmluvy, dohody, prevody obchodného

podielu, mal viesť aj účtovníctvo, ale napokon ho neviedol. So žalobcom sa stretol len raz

a nemal vedomosti o vystavených faktúrach a ani o tom či boli uhradené.  

Najvyšší súd poukazuje na to, že skutočnosťou rozhodujúcou v tomto prípade  

je, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal nadobudnutie motorovej nafty, vyfakturovanej

vyššie označenými faktúrami, ani ich úhradu. Uskutočnenie zdaniteľného plnenia  

je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie

podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna

existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom  

pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,  

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli žalobcovi vôbec dodané a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou M., s. r. o..

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Zákon č. 289/1995 Z. z. (účinný v čase rozhodnom pre preskúmavane rozhodnutia)  

v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých plneniach, ak boli

prijaté na účely uskutočnenia   zdaniteľných   plnení.   Tento   nárok ďalej časovo a vecne

podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2.  

Vznik   nároku   na   odpočet   dane   z   pridanej   hodnoty   podľa ustanovenia § 20

zákona č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavane rozhodnutia)

spočíva v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach,

ktoré sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje,

že došlo k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom

jednému vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad

odzrkadľuje všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto ho nemožno

iba stotožňovať s faktúrou. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané

náležitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa

atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho

i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v odôvodnení napadnutého rozsudku, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane

podľa ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase

rozhodnom pre preskúmavane rozhodnutia).

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav krajským

súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti žalobcu, že v konaniach o žalobách

(§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom  

pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol  

v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré  

je nevyhnutné   na   preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).  

Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho

súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,  

ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-

právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou

vecí v tzv. plnej jurisdikcii /§ 250i ods. 2 OSP/) posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky si nemohol osvojiť argumentáciu žalobcu,  

že žalovaný sa v dokazovaní zameral len na spochybnenie O. L. m. konať za spoločnosť M., s. r. o.. V danom prípade je právne irelevantné, či O. L. m. konal ako zamestnanec spoločnosti

M., s. r. o., alebo ako splnomocnený zástupca. Z obsahu administratívneho spisu mal totiž aj

Najvyšší súd Slovenskej republiky za preukázané, že žalobca nepreukázal spôsobom

vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými

faktúrami boli žalobcovi vôbec dodané a že boli dodané dodávateľom obchodnou

spoločnosťou M., s. r. o.. Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29

ods. 8 zákona o správe daní.  

Pokiaľ žalobca namieta, že krajský súd okrem iného odôvodnil rozsudok aj tým,  

že žalobca ako ani jeho dodávateľ nesplnili povinnosť v zmysle ustanovenia § 17 ods. 1

zákona č. 239/2001 Z. z. o spotrebnej dani z minerálnych olejov v znení neskorších predpisov, t. j. nepreukázali okrem registrácie obchodníka aj skutočnosť, že sú držiteľmi

odberného preukazu na odber daňovo zvýhodnených minerálnych olejov, najvyšší súd

poukazuje na to, že táto skutočnosť je danej veci v zásade právne irelevantná, poukazuje však

v celom kontexte iných dôkazov na to, že v danom prípade neboli splnené podmienky  

pre odpočet DPH.

Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej

veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí takými

vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle § 250i   ods. 3 OSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho

orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné,  

ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení  

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 26. októbra 2010

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková