Najvyšší súd

5Sžf/29/2011

  Slovenskej republiky

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu Ing. M., bytom S., zastúpeného JUDr. Milošom

Kaščákom, advokátom so sídlom Vranov nad Topľou, M. R. Štefánika 171, proti žalovanému

Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná

ulica č. 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 16. októbra 2009 č.

I/225/12979-115224/2009/990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-115227/2009/990705-r, č.

I/225/12979-115229/2009/990705-r a č. I/225/12979-115232/ 2009/990705-r na odvolanie

žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. decembra 2010, č. k.

1S/81/2009-147, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove,

č. k. 1S/81/2009-147 zo dňa 10. decembra 2010   p o t v r d z u j e.

Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou

sa domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 16.10.2009 č. I/225/12979-115224/2009/

990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-115227/2009/990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-

115229/2009/990705-r a č. I/225/12979-115232/ 2009/ 990705-r, ktorými žalovaný potvrdil

dodatočné platobné výmery Daňového úradu Vranov nad Topľou zo dňa 09.06.2009

č. 744/ 230/18343/09/Pet, č.744/230/18351/09/Pet, č. 744/230/18413/09/Pet, a č. 744/230/ 18428/09/Pet, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie

obdobia marec 2001 v sume 32.932,91 eura, jún 2001 v sume 101.952,69 eura, august 2001

v sume 90.124,84 eura a november 2001 v sume 49.103,63 eura.

Zo skutkových zistení krajskému súdu vyplynulo, že Daňový úrad Vranov nad Topľou

vykonal u žalobcu opakovanú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roka

2001. Počas daňovej kontroly daňové orgány zistili, že žalobca nemal obchodné vzťahy

s firmou ŠAJGALOIL, s. r. o., so sídlom vo Svite, Hviezdoslavova 25, od ktorej mal žalobca

nakupovať motorovú naftu. Faktúry a príjmové pokladničné doklady predložené žalobcom

ku kontrole nevyhotovila firma ŠAJGALOIL, s. r. o., podpisy na príjmových a výdavkových

dokladoch a faktúrach nie sú totožné s ich podpismi, pečiatka nesúhlasí s originálom a adresa

na pečiatke nesúhlasí s adresou ich sídla. Správca dane v rámci opakovanej daňovej kontroly

nepokračoval v spresňovaní záverov expertízneho skúmania z dôvodu, že zo znaleckého

posudku, ktorý si dalo vypracovať Krajské riaditeľstvo PZ, Úrad justičnej a kriminálnej

polície v Prešove znalcom z odboru grafológie vyplynul záver, že Ing. M. jednoznačne nie je

a I. pravdepodobne nie je autorom skúmaného písomného textu, t. j. podpisov na sporných

faktúrach od spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o. a písaného textu na súvisiacich pokladničných

dokladoch. Správca dne nespochybnil uskutočnené obchody, spochybnil len faktúry, na

základe ktorých si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie a že ich vystavila spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o.. Protokoly o opakovanej daňovej

kontrole začatej dňa 29.05.2008 boli so žalobcom prerokované dňa 29.05.2009.

Na základe uvedeného dospeli správne orgány oboch stupňov aj krajský súd k záveru,

že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného (ďalej len

„zákon o správne daní“) a tým nesplnil zákonnú povinnosť pre odpočítanie dane z pridanej

hodnoty v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty

účinného do 30.04.2004, t. j. v čase vydania napadnutých rozhodnutí žalovaného (ďalej len

„zákon č. 289/1995 Z. z.“). Podľa názoru krajského súdu správca dane vykonal rozsiahle

šetrenie a zabezpečil dostatok dôkazov, na základe ktorých dospel ku skutkovým a právnym

záverom, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Preto krajský súd dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutia sú vecne správne a v súlade so zákonom.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

tak, že žalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu

zamietne, alternatívne žiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil

a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že krajský súd zdôvodňuje zamietnutie

žaloby okrem iného aj tým, že daňovou kontrolou bola spochybnená vierohodnosť

a pravdivosť daňových dokladov od spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., predovšetkým

expertíznym posudkom, a tým, že sa nepodarilo preukázať opak. Takýto záver žalobca

nepovažuje za správny. Uviedol, že nakupoval naftu od osôb, ktoré sa preukázali ako

zástupcovi firmy ŠAJGALOIL, s. r. o., mali pečiatku tejto spoločnosti ako aj výpis

z obchodného registra tejto spoločnosti. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať o ich

hodnovernosti, naftu nakupoval a vystavené doklady riadne zaevidoval do účtovníctva.

Nesúhlasil so závermi expertízy, ktoré nie sú podľa jeho názoru jednoznačné. Uviedol, vec

bola prešetrovaná Úradom justičnej a kriminálnej polície vo Vranove nad Topľou a trestné

stíhanie bolo zastavené. Poukázal na článok z novín, ktorý poukazoval na trestnú činnosť

skupín obchodujúcich s pohonnými látkami. Uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť

za trestnú činnosť niekoho iného a navrhoval, aby sa odvolací orgán v rámci odvolania

oboznámil s podstatou uvedeného trestného stíhania pretože, ako bol on podvedený, boli

podvedení aj ďalší podnikatelia, pričom tomuto jeho návrhu nebolo vyhovené. Uviedol,

že podľa jeho názoru boli splnené všetky podmienky dané ust. § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z., t. j. zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo dňom dodania tovaru, ktorý následne dodal

svojim odberateľom podľa dodacích listov. Daň na vstupe riadne zaúčtoval vo svojom

účtovníctve v súlade s platnou legislatívou. Daň zaplatil platiteľovi dane spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., ktorá mu vystavila daňové doklady (faktúry a pokladničné doklady

o úhrade faktúr). Bol mu platiteľom dane vystavený doklad o zaplatení dane, pričom na daň

do výšky 200.000 Sk boli postačujúce príjmové doklady o úhrade predmetných faktúr.  

Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí s závermi žalovaného a krajského súdu, podľa

ktorého nebolo zistené vystavenie faktúr v programe spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o..

Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. k. 2Sž-o-KS 87/2006 z 17.10.2007, ktorým bolo správcovi dane uložené umožniť

žalobcovi, aby si žalobca mohol uplatniť svoje práva a povinnosti, ktoré mu ako daňovému

subjektu podľa zákona o správe daní a poplatkov prislúchajú. Podľa jeho názoru správca dane

nemal otvárať opakovanú daňovú kontrolu, ktorej účel upravuje ust. § 15 zákona o správe

daní. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva povinnosť daňového orgánu otvoriť

opakovanú daňovú kontrolu, a teda opakovaná daňová kontrola nemala byť vôbec vykonaná.

Taktiež namietal aplikáciu ust. § 45 ods. 2 zákona o správe daní a uviedol, že správca dane

mal pokračovať v pôvodnej daňovej kontrole a opakovanú daňovú kontrolu nemal vykonávať

na odstránenie procesných vád daňového konania, aby mu bol poskytnutý priestor

na vyjadrenie sa k vykonanému dokazovaniu, pričom tento úkon nie je úkonom smerujúcim

k vyrúbeniu dane alebo rozdielu dane. Nestotožnil sa ani so záverom krajského súdu,

že správca dane sa dôsledne riadil a rešpektoval pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a pri opakovanej daňovej kontrole ho oboznámil s výsledkami vykonaného

dokazovania, vrátane zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 13.12.2001, výsledkami

expertízneho skúmania podpisov o čom svedčí zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa

29.05.2009 a protokol o opakovanej daňovej kontrole zo dňa 15.05.2009.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 03.03.2011na odvolanie žalobcu

uviedol, že dôvody uvedené v odvolaní považuje v celom rozsahu za neopodstatnené.

Uviedol, že sú takmer identické s dôvodmi uvedenými v žalobe, a preto sa pridržiaval svojich

doterajších písomných vyjadrení a podaní. Poukázal na to, že krajský súd nezistil zo strany

žalovaného alebo správcu dane také procesné pochybenia, ktoré by mohli viesť k vydaniu

rozhodnutí na základe neobjektívne zisteného skutkového stavu, a že daňovému subjektu bolo

umožnené uplatniť si všetky svoje práva v daňovom konaní, pričom celé konanie prebehlo v rámci zákonnej lehoty na vyrúbenie dane. Žalovaný poukázal na   skutočnosť, že v rámci

svojej právomoci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia a správcovi dane dal podnet

na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, nakoľko riadna daňová kontrola už bola v tomto prípade vykonaná. Podľa jeho názoru opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade

so zákonom a v zákonných lehotách bol aj rozdiel dane vyrúbený. Poukázal na to,

že prostredníctvom zákonného inštitútu opakovanej daňovej kontroly správca dane zabezpečil

daňovému subjektu v tomto konaní uplatnenie všetkých práv a povinností, skutkový stav

považuje za objektívne zistený a postupoval v zmysle právneho názoru vyjadreného

v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Sž-o-KS 87/2006.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok

krajského súdu, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a odvolanie prejednal

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného

rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu

nie je možné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej

časti OSP preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil

dodatočné platobné výmery daňového úradu Vranov nad Topľou zo dňa 09.06.2009

č. 744/230/18343/09/Pet, č. 744/230/18351/09/Pet, č. 744/230/18413/09/Pet, a č. 744/230/

18428/09/Pet, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2001 v sume 32.932,91 eura, jún 2001 v sume 101.952,69 eura, august 2001

v sume 90.124,84 eura a november 2001 v sume 49.103,63 eura.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní

zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe

daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní/ správca dane postupuje

v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové

konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov

(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní/ podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

Ústavy Slovenskej republiky).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide

najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu

dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými

subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom

čase (za zdaňovacie obdobie roku 2001) platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých

zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení

a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (za zdaňovacie obdobie roku 2001) platiteľ má nárok na odpočet dane, ak:

a) sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13),

b) daň na vstupe zaúčtoval,

c) daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,

d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ, a doklad

o zaplatení dane, pričom dokladom o zaplatení dane v prípade, že daň na vstupe je 200 000

Sk a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom banky alebo

doklad o platbe na pošte poštovou poukážkou.

Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom

čase (za zdaňovacie obdobie roku 2001) daňový doklad musí obsahovať obchodné meno,

sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý

uskutočňuje zdaniteľné plnenie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako

aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca v konaní ako dôkazy na podporu svojich tvrdení

predložil faktúry, ktoré mal vystaviť jeho dodávateľ spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o., a to všetky na dodávku motorovej nafty, pričom správca dane v daňovom konaní zistil,

že sporné faktúry na dodávku motorovej nafty spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o., nemala

v svojom účtovníctve vôbec zaevidované, a že so žalobcom nikdy neobchodovala. Žalobca

však správcovi dane   žiadne iné listinné dôkazy nepredložil, resp. neoznačil iné dôkazy

na podporu svojich tvrdení, že predmetné dodávky motorovej nafty boli uskutočnené

skutočne obchodnou spoločnosťou ŠAJGALOIL, s. r. o.. Obchodná spoločnosť ŠAJGALOIL,

s. r. o., neevidovala vo svojom účtovníctve žiadne doklady, ktorými by bolo možné preukázať

uskutočnenie zdaniteľných plnení v prospech žalobcu.  

Z obsahu spisového materiálu mal ďalej najvyšší súd za preukázané, že správcovi dane sa uskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení nepodarilo preukázať ani s pomocou

výsluchu bývalého konateľa spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., I., ktorý uviedol, že spoločnosť

ŠAJGALOIL, s. r. o., obchodovala najmä bezhotovostným prevodom a len vo výnimočných

prípadoch sa platilo hotovosťou. Tento svedok tiež uviedol, že sám uvedené faktúry

nevystavoval. Zamestnankyňa spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., pani E. uviedla, že

spoločnosť v čase vystavenia predmetných faktúr sídlila vo Svite na Hviezdoslavova ul. č. 65

a nie Hviezdoslavovej ul. č. 25 a že pečiatku uvedenú na dokladoch nikdy spoločnosť

ŠAJGALOIL, s. r. o., nepoužívala a nemohla teda uvedené doklady vystavovať, lebo by boli

neplatné.

Podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom krajského súdu, skutočnosťou

rozhodujúcou v tomto prípade je, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že   motorovú

naftu skutočne nadobudol od spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., nakoľko uvedená spoločnosť

obchodovanie so žalobcom poprela, uviedla, že predmetné – sporné faktúry a pokladničné doklady nevystavila, a preto ich ani neevidovala v svojom účtovníctve.

Reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia od platiteľa dane uvedeného v daňovom

doklade je základnou podmienkou pre uplatnenie si odpočtu dane z pridanej hodnoty.

V prípade, ak zdaniteľné plnenie nie je reálne uskutočnené platiteľom uvedeným na faktúre,

potom len samotná formálna existencia faktúry a pokladničného dokladu ako preukazovania

zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre prípadné uplatnenie si odpočítania dane

v zmysle zákona o DPH. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že spoločnosť

ŠAJGALOIL, s. r. o., s ním reálne obchodovala. Správca dane pritom nespochybnil, že mu bol tovar dodaný a za tovar žalobca aj riadne zaplatil, avšak neuniesol dôkazné

bremeno v tom, že mu tovar dodala spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o.. Toto podnikateľské

riziko ide na ťarchu žalobcu, nakoľko nebol pri uzatváraní sporných obchodov primerane

predvídavý a neoveril si totožnosť osôb, ktoré od neho preberali hotovosť za tovar dodaný

na základe predmetných sporných faktúr.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorá sa týkala vykonania samotnej opakovanej

daňovej kontroly, najvyšší súd nezistil, že by bol porušený zákon a v tomto smere sa v celom

rozsahu pridržiava záverov krajského súdu. Správca dane bol oprávnený vykonať opakovanú

daňovú kontrolu, nakoľko predchádzajúca daňová kontrola bola skončená prerokovaním protokolov o kontrole dňa 30.06.2004, a teda opakovaná daňová kontrola bola vykonaná

v súlade s ust. § 45 ods. 2 zákona o správe daní. Úkon smerujúci k vyrúbeniu dane bol

urobený prerokovaním protokolov o opakovanej daňovej kontrole, keď päťročná lehota podľa

§ 45 ods. 2 zákona o správe daní začala plynúť od 01.01.2005 a uplynula by dňom

31.12.2009. Z uvedeného vyplýva, že správca dane mohol dorúbiť žalobcovi daň do konca

roku 2009, čo aj napadnutými platobnými výmermi vykonal.  

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní

nepreukázal, že vecné plnenia fakturované faktúrami, ktoré v kontrolovanom období mala

vystaviť spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o., boli žalobcovi skutočne aj touto spoločnosťou

dodané. To že si žalobca neoveril totožnosť osôb, ktoré vystupovali v mene spoločnosti

ŠAJGALOIL, s. r. o., ako domnelého dodávateľa motorovej nafty a preukázali sa platným

výpisom z obchodného registra a pečiatkou spoločnosti, ale nepreukázali sa napríklad

písomným poverením, že ako zamestnanci spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., sú oprávnení

konať v mene tejto spoločnosti alebo boli na to splnomocnení spoločnosťou, nezakladá

žalobcovi právo na uplatnenie si prípadného odpočtu zaplatenej dane z pridanej hodnoty.

V prípade, ak mu tovar dodali iné osoby, bolo jeho povinnosťou preukázať správcovi dane,

že ide o platiteľa dane. Žalobca tak v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle

§ 29 ods. 8 zákona o správe daní.

Zákon č. 289/1995 Z. z. (účinný v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia)

v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej časovo a vecne

podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2.

Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona

č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia) spočíva

v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré

sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, že došlo

k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému

vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje

všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto ho nemožno iba stotožňovať s faktúrou. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané

náležitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa

atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho

i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu

uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v odôvodnení napadnutého

rozsudku, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane

podľa ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase

rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia).

Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav krajským

súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti žalobcu, že v konaniach o žalobách

(§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol

v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré

je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).

Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho

súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len

preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení

konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno- právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou

vecí v tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky napadnutého

postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej

veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí

takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle

§ 250i ods. 3 OSP.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutia správneho

orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazová ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd podľa

§ 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne

uvádzaného žalovaného.  

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP

v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu  

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková