Najvyšší súd
5Sžf/29/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobcu Ing. M., bytom S., zastúpeného JUDr. Milošom
Kaščákom, advokátom so sídlom Vranov nad Topľou, M. R. Štefánika 171, proti žalovanému
Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Lazovná
ulica č. 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného zo dňa 16. októbra 2009 č.
I/225/12979-115224/2009/990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-115227/2009/990705-r, č.
I/225/12979-115229/2009/990705-r a č. I/225/12979-115232/ 2009/990705-r na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove zo dňa 10. decembra 2010, č. k.
1S/81/2009-147, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove,
č. k. 1S/81/2009-147 zo dňa 10. decembra 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom konania náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal zrušenia rozhodnutí žalovaného zo dňa 16.10.2009 č. I/225/12979-115224/2009/
990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-115227/2009/990705-r, rozhodnutia č. I/225/12979-
115229/2009/990705-r a č. I/225/12979-115232/ 2009/ 990705-r, ktorými žalovaný potvrdil
dodatočné platobné výmery Daňového úradu Vranov nad Topľou zo dňa 09.06.2009
č. 744/ 230/18343/09/Pet, č.744/230/18351/09/Pet, č. 744/230/18413/09/Pet, a č. 744/230/ 18428/09/Pet, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia marec 2001 v sume 32.932,91 eura, jún 2001 v sume 101.952,69 eura, august 2001
v sume 90.124,84 eura a november 2001 v sume 49.103,63 eura.
Zo skutkových zistení krajskému súdu vyplynulo, že Daňový úrad Vranov nad Topľou
vykonal u žalobcu opakovanú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie roka
2001. Počas daňovej kontroly daňové orgány zistili, že žalobca nemal obchodné vzťahy
s firmou ŠAJGALOIL, s. r. o., so sídlom vo Svite, Hviezdoslavova 25, od ktorej mal žalobca
nakupovať motorovú naftu. Faktúry a príjmové pokladničné doklady predložené žalobcom
ku kontrole nevyhotovila firma ŠAJGALOIL, s. r. o., podpisy na príjmových a výdavkových
dokladoch a faktúrach nie sú totožné s ich podpismi, pečiatka nesúhlasí s originálom a adresa
na pečiatke nesúhlasí s adresou ich sídla. Správca dane v rámci opakovanej daňovej kontroly
nepokračoval v spresňovaní záverov expertízneho skúmania z dôvodu, že zo znaleckého
posudku, ktorý si dalo vypracovať Krajské riaditeľstvo PZ, Úrad justičnej a kriminálnej
polície v Prešove znalcom z odboru grafológie vyplynul záver, že Ing. M. jednoznačne nie je
a I. pravdepodobne nie je autorom skúmaného písomného textu, t. j. podpisov na sporných
faktúrach od spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o. a písaného textu na súvisiacich pokladničných
dokladoch. Správca dne nespochybnil uskutočnené obchody, spochybnil len faktúry, na
základe ktorých si žalobca uplatnil odpočet dane z pridanej hodnoty za uvedené zdaňovacie obdobie a že ich vystavila spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o.. Protokoly o opakovanej daňovej
kontrole začatej dňa 29.05.2008 boli so žalobcom prerokované dňa 29.05.2009.
Na základe uvedeného dospeli správne orgány oboch stupňov aj krajský súd k záveru,
že žalobca v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného (ďalej len
„zákon o správne daní“) a tým nesplnil zákonnú povinnosť pre odpočítanie dane z pridanej
hodnoty v zmysle ustanovenia § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
účinného do 30.04.2004, t. j. v čase vydania napadnutých rozhodnutí žalovaného (ďalej len
„zákon č. 289/1995 Z. z.“). Podľa názoru krajského súdu správca dane vykonal rozsiahle
šetrenie a zabezpečil dostatok dôkazov, na základe ktorých dospel ku skutkovým a právnym
záverom, s ktorými sa krajský súd stotožnil. Preto krajský súd dospel k záveru, že napadnuté
rozhodnutia sú vecne správne a v súlade so zákonom.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP
tak, že žalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu
zamietne, alternatívne žiadal, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil
a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Poukazoval na to, že krajský súd zdôvodňuje zamietnutie
žaloby okrem iného aj tým, že daňovou kontrolou bola spochybnená vierohodnosť
a pravdivosť daňových dokladov od spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., predovšetkým
expertíznym posudkom, a tým, že sa nepodarilo preukázať opak. Takýto záver žalobca
nepovažuje za správny. Uviedol, že nakupoval naftu od osôb, ktoré sa preukázali ako
zástupcovi firmy ŠAJGALOIL, s. r. o., mali pečiatku tejto spoločnosti ako aj výpis
z obchodného registra tejto spoločnosti. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať o ich
hodnovernosti, naftu nakupoval a vystavené doklady riadne zaevidoval do účtovníctva.
Nesúhlasil so závermi expertízy, ktoré nie sú podľa jeho názoru jednoznačné. Uviedol, vec
bola prešetrovaná Úradom justičnej a kriminálnej polície vo Vranove nad Topľou a trestné
stíhanie bolo zastavené. Poukázal na článok z novín, ktorý poukazoval na trestnú činnosť
skupín obchodujúcich s pohonnými látkami. Uviedol, že nemôže niesť zodpovednosť
za trestnú činnosť niekoho iného a navrhoval, aby sa odvolací orgán v rámci odvolania
oboznámil s podstatou uvedeného trestného stíhania pretože, ako bol on podvedený, boli
podvedení aj ďalší podnikatelia, pričom tomuto jeho návrhu nebolo vyhovené. Uviedol,
že podľa jeho názoru boli splnené všetky podmienky dané ust. § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z., t. j. zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo dňom dodania tovaru, ktorý následne dodal
svojim odberateľom podľa dodacích listov. Daň na vstupe riadne zaúčtoval vo svojom
účtovníctve v súlade s platnou legislatívou. Daň zaplatil platiteľovi dane spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., ktorá mu vystavila daňové doklady (faktúry a pokladničné doklady
o úhrade faktúr). Bol mu platiteľom dane vystavený doklad o zaplatení dane, pričom na daň
do výšky 200.000 Sk boli postačujúce príjmové doklady o úhrade predmetných faktúr.
Žalobca ďalej uviedol, že nesúhlasí s závermi žalovaného a krajského súdu, podľa
ktorého nebolo zistené vystavenie faktúr v programe spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o..
Opakovaná daňová kontrola bola vykonaná na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 2Sž-o-KS 87/2006 z 17.10.2007, ktorým bolo správcovi dane uložené umožniť
žalobcovi, aby si žalobca mohol uplatniť svoje práva a povinnosti, ktoré mu ako daňovému
subjektu podľa zákona o správe daní a poplatkov prislúchajú. Podľa jeho názoru správca dane
nemal otvárať opakovanú daňovú kontrolu, ktorej účel upravuje ust. § 15 zákona o správe
daní. Z uvedeného ustanovenia však nevyplýva povinnosť daňového orgánu otvoriť
opakovanú daňovú kontrolu, a teda opakovaná daňová kontrola nemala byť vôbec vykonaná.
Taktiež namietal aplikáciu ust. § 45 ods. 2 zákona o správe daní a uviedol, že správca dane
mal pokračovať v pôvodnej daňovej kontrole a opakovanú daňovú kontrolu nemal vykonávať
na odstránenie procesných vád daňového konania, aby mu bol poskytnutý priestor
na vyjadrenie sa k vykonanému dokazovaniu, pričom tento úkon nie je úkonom smerujúcim
k vyrúbeniu dane alebo rozdielu dane. Nestotožnil sa ani so záverom krajského súdu,
že správca dane sa dôsledne riadil a rešpektoval pokyn Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a pri opakovanej daňovej kontrole ho oboznámil s výsledkami vykonaného
dokazovania, vrátane zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 13.12.2001, výsledkami
expertízneho skúmania podpisov o čom svedčí zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa
29.05.2009 a protokol o opakovanej daňovej kontrole zo dňa 15.05.2009.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 03.03.2011na odvolanie žalobcu
uviedol, že dôvody uvedené v odvolaní považuje v celom rozsahu za neopodstatnené.
Uviedol, že sú takmer identické s dôvodmi uvedenými v žalobe, a preto sa pridržiaval svojich
doterajších písomných vyjadrení a podaní. Poukázal na to, že krajský súd nezistil zo strany
žalovaného alebo správcu dane také procesné pochybenia, ktoré by mohli viesť k vydaniu
rozhodnutí na základe neobjektívne zisteného skutkového stavu, a že daňovému subjektu bolo
umožnené uplatniť si všetky svoje práva v daňovom konaní, pričom celé konanie prebehlo v rámci zákonnej lehoty na vyrúbenie dane. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že v rámci
svojej právomoci zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia a správcovi dane dal podnet
na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, nakoľko riadna daňová kontrola už bola v tomto prípade vykonaná. Podľa jeho názoru opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade
so zákonom a v zákonných lehotách bol aj rozdiel dane vyrúbený. Poukázal na to,
že prostredníctvom zákonného inštitútu opakovanej daňovej kontroly správca dane zabezpečil
daňovému subjektu v tomto konaní uplatnenie všetkých práv a povinností, skutkový stav
považuje za objektívne zistený a postupoval v zmysle právneho názoru vyjadreného
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Sž-o-KS 87/2006.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok
krajského súdu, ako aj konanie ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a odvolanie prejednal
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia verejného
rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk, (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu
nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej
časti OSP preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí žalovaného, ktorými potvrdil
dodatočné platobné výmery daňového úradu Vranov nad Topľou zo dňa 09.06.2009
č. 744/230/18343/09/Pet, č. 744/230/18351/09/Pet, č. 744/230/18413/09/Pet, a č. 744/230/
18428/09/Pet, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia marec 2001 v sume 32.932,91 eura, jún 2001 v sume 101.952,69 eura, august 2001
v sume 90.124,84 eura a november 2001 v sume 49.103,63 eura.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní
zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe
daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní/ správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové
konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov
(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní/ podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
o správe daní), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 20 ods. 1 veta prvá zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase (za zdaňovacie obdobie roku 2001) platiteľ má nárok na odpočet dane pri prijatých
zdaniteľných plneniach, ak sú prijaté na účely uskutočňovania svojich zdaniteľných plnení
a ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase (za zdaňovacie obdobie roku 2001) platiteľ má nárok na odpočet dane, ak:
a) sa zdaniteľné plnenie uskutočnilo (§ 13),
b) daň na vstupe zaúčtoval,
c) daň zaplatil platiteľovi, ktorý uskutočnil zdaniteľné plnenie,
d) má daňový doklad alebo zjednodušený daňový doklad, ktoré vyhotovil platiteľ, a doklad
o zaplatení dane, pričom dokladom o zaplatení dane v prípade, že daň na vstupe je 200 000
Sk a viac, je len doklad o bezhotovostnej platbe uskutočnenej prostredníctvom banky alebo
doklad o platbe na pošte poštovou poukážkou.
Podľa § 15 ods. 2 písm. a/ zákona č. 289/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom
čase (za zdaňovacie obdobie roku 2001) daňový doklad musí obsahovať obchodné meno,
sídlo alebo trvalý pobyt, miesto podnikania, daňové identifikačné číslo platiteľa, ktorý
uskutočňuje zdaniteľné plnenie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky mal z obsahu pripojeného administratívneho ako
aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca v konaní ako dôkazy na podporu svojich tvrdení
predložil faktúry, ktoré mal vystaviť jeho dodávateľ spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o., a to všetky na dodávku motorovej nafty, pričom správca dane v daňovom konaní zistil,
že sporné faktúry na dodávku motorovej nafty spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o., nemala
v svojom účtovníctve vôbec zaevidované, a že so žalobcom nikdy neobchodovala. Žalobca
však správcovi dane žiadne iné listinné dôkazy nepredložil, resp. neoznačil iné dôkazy
na podporu svojich tvrdení, že predmetné dodávky motorovej nafty boli uskutočnené
skutočne obchodnou spoločnosťou ŠAJGALOIL, s. r. o.. Obchodná spoločnosť ŠAJGALOIL,
s. r. o., neevidovala vo svojom účtovníctve žiadne doklady, ktorými by bolo možné preukázať
uskutočnenie zdaniteľných plnení v prospech žalobcu.
Z obsahu spisového materiálu mal ďalej najvyšší súd za preukázané, že správcovi dane sa uskutočnenie predmetných zdaniteľných plnení nepodarilo preukázať ani s pomocou
výsluchu bývalého konateľa spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., I., ktorý uviedol, že spoločnosť
ŠAJGALOIL, s. r. o., obchodovala najmä bezhotovostným prevodom a len vo výnimočných
prípadoch sa platilo hotovosťou. Tento svedok tiež uviedol, že sám uvedené faktúry
nevystavoval. Zamestnankyňa spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., pani E. uviedla, že
spoločnosť v čase vystavenia predmetných faktúr sídlila vo Svite na Hviezdoslavova ul. č. 65
a nie Hviezdoslavovej ul. č. 25 a že pečiatku uvedenú na dokladoch nikdy spoločnosť
ŠAJGALOIL, s. r. o., nepoužívala a nemohla teda uvedené doklady vystavovať, lebo by boli
neplatné.
Podľa názoru najvyššieho súdu zhodne s názorom krajského súdu, skutočnosťou
rozhodujúcou v tomto prípade je, že žalobca v daňovom konaní nepreukázal, že motorovú
naftu skutočne nadobudol od spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., nakoľko uvedená spoločnosť
obchodovanie so žalobcom poprela, uviedla, že predmetné – sporné faktúry a pokladničné doklady nevystavila, a preto ich ani neevidovala v svojom účtovníctve.
Reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia od platiteľa dane uvedeného v daňovom
doklade je základnou podmienkou pre uplatnenie si odpočtu dane z pridanej hodnoty.
V prípade, ak zdaniteľné plnenie nie je reálne uskutočnené platiteľom uvedeným na faktúre,
potom len samotná formálna existencia faktúry a pokladničného dokladu ako preukazovania
zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre prípadné uplatnenie si odpočítania dane
v zmysle zákona o DPH. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno o tom, že spoločnosť
ŠAJGALOIL, s. r. o., s ním reálne obchodovala. Správca dane pritom nespochybnil, že mu bol tovar dodaný a za tovar žalobca aj riadne zaplatil, avšak neuniesol dôkazné
bremeno v tom, že mu tovar dodala spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o.. Toto podnikateľské
riziko ide na ťarchu žalobcu, nakoľko nebol pri uzatváraní sporných obchodov primerane
predvídavý a neoveril si totožnosť osôb, ktoré od neho preberali hotovosť za tovar dodaný
na základe predmetných sporných faktúr.
Pokiaľ ide o námietku žalobcu, ktorá sa týkala vykonania samotnej opakovanej
daňovej kontroly, najvyšší súd nezistil, že by bol porušený zákon a v tomto smere sa v celom
rozsahu pridržiava záverov krajského súdu. Správca dane bol oprávnený vykonať opakovanú
daňovú kontrolu, nakoľko predchádzajúca daňová kontrola bola skončená prerokovaním protokolov o kontrole dňa 30.06.2004, a teda opakovaná daňová kontrola bola vykonaná
v súlade s ust. § 45 ods. 2 zákona o správe daní. Úkon smerujúci k vyrúbeniu dane bol
urobený prerokovaním protokolov o opakovanej daňovej kontrole, keď päťročná lehota podľa
§ 45 ods. 2 zákona o správe daní začala plynúť od 01.01.2005 a uplynula by dňom
31.12.2009. Z uvedeného vyplýva, že správca dane mohol dorúbiť žalobcovi daň do konca
roku 2009, čo aj napadnutými platobnými výmermi vykonal.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu, že žalobca v konaní
nepreukázal, že vecné plnenia fakturované faktúrami, ktoré v kontrolovanom období mala
vystaviť spoločnosť ŠAJGALOIL, s. r. o., boli žalobcovi skutočne aj touto spoločnosťou
dodané. To že si žalobca neoveril totožnosť osôb, ktoré vystupovali v mene spoločnosti
ŠAJGALOIL, s. r. o., ako domnelého dodávateľa motorovej nafty a preukázali sa platným
výpisom z obchodného registra a pečiatkou spoločnosti, ale nepreukázali sa napríklad
písomným poverením, že ako zamestnanci spoločnosti ŠAJGALOIL, s. r. o., sú oprávnení
konať v mene tejto spoločnosti alebo boli na to splnomocnení spoločnosťou, nezakladá
žalobcovi právo na uplatnenie si prípadného odpočtu zaplatenej dane z pridanej hodnoty.
V prípade, ak mu tovar dodali iné osoby, bolo jeho povinnosťou preukázať správcovi dane,
že ide o platiteľa dane. Žalobca tak v daňovom konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle
§ 29 ods. 8 zákona o správe daní.
Zákon č. 289/1995 Z. z. (účinný v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia)
v ustanovení § 20 ods. 1 viaže nárok platiteľa na odpočet dane pri prijatých plneniach, ak boli prijaté na účely uskutočnenia zdaniteľných plnení. Tento nárok ďalej časovo a vecne
podmieňuje splnením všetkých podmienok zakotvených v odseku 2.
Vznik nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa ustanovenia § 20 zákona
č. 289/1995 Z. z. (v znení účinnom v čase rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia) spočíva
v tom, že platiteľ má nárok na odpočet dane iba pri tých zdaniteľných plneniach, ktoré
sú určené na uskutočňovanie zdaniteľných plnení platiteľa. Daňový doklad deklaruje, že došlo
k zdaniteľnému plneniu medzi dvoma platiteľmi dane z pridanej hodnoty, pričom jednému
vzniká daňová povinnosť a druhému nárok na odpočet dane. Daňový doklad odzrkadľuje
všetky skutočnosti súvisiace s týmto zdaniteľným plnením, a preto ho nemožno iba stotožňovať s faktúrou. Daňový doklad spôsobilý k odpočtu musí obsahovať predpísané
náležitosti a musí ho vydať platiteľ, a to konkrétna fyzická alebo právnická osoba, ktorá spĺňa
atribúty platiteľa dane z pridanej hodnoty.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a zásad a z obsahu administratívneho
i súdneho spisu možno sa stotožniť s právnym názorom daňových orgánov i krajského súdu
uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaného aj v odôvodnení napadnutého
rozsudku, že zo strany žalobcu nedošlo k preukázaniu splnenia podmienky odpočtu dane
podľa ustanovenia § 20 ods. 1 ani § 20 ods. 2 zákona č. 289/1995 Z. z. (účinného v čase
rozhodnom pre preskúmavané rozhodnutia).
Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta nedostatočne zistený skutkový stav krajským
súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva do pozornosti žalobcu, že v konaniach o žalobách
(§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré
je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).
Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho
súdnictva, ktorý je stanovený v § 244 OSP. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale len
preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno- právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý (s výnimkou
vecí v tzv. plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky napadnutého
postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Najvyšší súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia a postupu správnych orgánov v danej
veci aj v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 OSP, konkrétne či daňové konanie netrpí
takými vadami, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle
§ 250i ods. 3 OSP.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní žalovaného správneho orgánu takú vadu,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3
OSP), nezistil, v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutia správneho
orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Prešove ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
Vzhľadom k tomu, že zákonom č. 479/2009 Z. z. bolo s účinnosťou od 01.01.2012
zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého
pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých
Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t. č. pre oblasť správy daní a poplatkov pôsobiace na adrese Lazová ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, odvolací súd podľa
§ 107 ods. 4 OSP na strane žalovaného koná s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne
uvádzaného žalovaného.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. mája 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková