5Sžf/29/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu T., a. s., B., IČO X., zastúpeného JUDr. M., advokátom, M., proti žalovanému Daňovému úradu Martin,

Jesenského 23, Martin, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného  

č. 666/231/87614/09/Sop z 10. novembra 2009, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu

Krajského súdu v Žiline z 06. apríla 2010, č. k. 20S/6/2010-21, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline  

z 06. apríla 2010, č. k. 20S/6/2010-21   z   r   u   š   u   j   e   a   v e c   m u   v   r   a   c   i   a  

n a   ď a l š i e   k o n a n i e.  

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením krajský súd konanie o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného vedeného  

pod č. 666/231/87614/09/Sop z 10. novembra 2009 podľa § 250d ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil a žalovanému trovy konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný napadnutým rozhodnutím v zmysle § 50

ods. 4 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992

Zb.“) nevyhovel reklamácii žalobcu z 29. októbra 2009 doručenej na Daňový úrad Martin  

30. októbra 2009 proti postupu správcu dane vyplývajúceho z Oznámenia o kompenzácii

nadmerného odpočtu č. 666/231/82577/09/Sop z 15. októbra 2009. Rozhodnutie bolo

žalobcovi riadne doručené 18. novembra 2009. Nakoľko sa proti rozhodnutiu nemohol

odvolať, podal na krajský súd žalobu na preskúmanie tohto právoplatného rozhodnutia.

Krajský súd ďalej odcitoval ustanovenie § 248 OSP a konštatoval, že z obsahu

a charakteru napádaného rozhodnutia, ako aj z právnej úpravy prípustného opravného

prostriedku je zrejmé, že ide o rozhodnutie procesnej povahy.

Podľa krajského súdu reklamácia je osobitným opravným prostriedkom v štádiu

platenia dane, ktorý daňovému subjektu umožňuje napadnúť také úkony správcu dane,  

na ktoré nie sú daňovému dlžníkovi vydané rozhodnutia. Svojím spôsobom po podaní

reklamácie dôjde iba k takému procesnému rozhodnutiu, ktorým sa upravuje procesný postup

v priebehu daňového konania pred správcom dane, preto sa žalobca podanou žalobou

domáhal preskúmania rozhodnutia, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom,

nakoľko je zo súdneho prieskumu vylúčené na základe § 248 OSP. Krajský súd  

pri posudzovaní podmienok konania, za ktorých môže konať, vychádzal aj zo skutočnosti,  

že predmetom preskúmania v danom prípade bolo rozhodnutie procesné, ktorého výsledky,

a teda právne účinky nijakým spôsobom nezasiahli do hmotných práv účastníka konania,

a preto u takéhoto typu rozhodnutia nie je osvedčené ukrátenie daňového subjektu na právach,

toto sa môže prejaviť až v konečnom meritórnom rozhodnutí správcu dane. K ukráteniu  

na právach v zmysle § 247 ods. 1 OSP v zásade dochádza až meritórnym rozhodnutím

správneho orgánu tým, že sa v právnej sfére daňového subjektu prejavia konštitutívne účinky

rozhodnutia.

Rozhodnutie o náhrade trov konania krajský súd odôvodnil tak, že žalovanému žiadne

trovy nevznikli a ani si ich neuplatnil a taktiež právna úprava nepredpokladá priznanie trov

konania žalovanému správnemu orgánu.

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie. Navrhol

napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení

odvolania vytýkal krajskému súdu, že vec nesprávne právne posúdil, pretože v prejednávanej

veci nie je predmetom konania procesné rozhodnutie žalovaného, týkajúce sa vedenia

konania.  

Zastával názor, že predmetné rozhodnutie žalovaného je rozhodnutím o riadnom

opravnom prostriedku (reklamácii) podanom daňovým subjektom, pričom reklamácia  

ako riadny opravný prostriedok je spôsobilým prostriedkom nápravy proti nezákonnej aplikácii zákona správcom dane týkajúcej sa spôsobov platenia dane a započítavania

daňových pohľadávok voči daňovému subjektu. Napadnuté rozhodnutie preto upravuje

platenie daní formou zápočtu daňových pohľadávok, čím sa priamo dotýka práv a postavenia

žalobcu, nakoľko sa ním meritórne rozhodlo o nevyhovení podanej reklamácii a vykonaní

zápočtu daňových pohľadávok a záväzkov. Započítanie daňových pohľadávok je jeden  

zo zákonom určených spôsobov platenia dane a vždy sa bezprostredne dotýka postavenia

daňového subjektu. Nakoľko bol žalobca v reštrukturalizácii, mal žalovaný pri zápočte

pohľadávok postupovať podľa zákona č. 7/2005 Z. z., o konkurze a reštrukturalizácii  

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnuté uznesenie krajského súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu

žalobcu je potrebné vyhovieť.

V prejednávanej veci bolo úlohou krajského súdu preskúmať na základe žaloby

zákonnosť rozhodnutia a postupu správneho orgánu Daňového úradu v Martine  

č. 666/231/87614/09/Sop z 10. novembra 2009, pričom základnou otázkou, ktorú bolo

potrebné v konaní posúdiť, bolo vyriešenie právnej otázky, či napadnuté oznámenie správcu

dane o vykonaní kompenzácie nadmerného odpočtu vo výške 4.588,10 eur s preddavkom  

na dani z príjmov zo závislej činnosti je procesným rozhodnutím v priebehu daňového

konania, v dôsledku čoho je vylúčené z preskúmavania súdov podľa § 248 písm. a/ OSP.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu  

(§ 247 ods. 1 OSP).  

Súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy, okrem tých,

ktoré ustanovenie § 248 OSP výslovne z prieskumu vylučuje.

Podľa § 248 písm. a/ OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.

Procesnými rozhodnutiami sa spravidla správne konanie nekončí a nemajú vplyv  

na rozhodnutie vo veci samej. Správny orgán nie je týmito rozhodnutiami viazaný a môže  

ich zmeniť bez toho, aby sa na to vyžadovalo podanie opravného prostriedku niektorým  

z účastníkov konania.

Podľa § 50 ods. 4 prvá veta zákona č. 511/1992 Zb. proti postupu správcu dane  

pri platení a evidencii dane môže daňový subjekt podať reklamáciu. Správca dane posúdi

reklamáciu, rozhodne o nej a toto rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie. Proti

rozhodnutiu sa nemožno odvolať (§ 50 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).

Podľa § 63 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty

alebo spotrebná daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie podľa osobitných predpisov,  

sa použije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej hodnoty a spotrebných

daní toho istého daňového subjektu. Ak sa nadmerný odpočet alebo spotrebná daň, pri ktorej

bolo uplatnené jej vrátenie, nevyužije na kompenzáciu daňových nedoplatkov dane z pridanej

hodnoty alebo spotrebných daní toho istého daňového subjektu alebo sa použije čiastočne,

použije sa pred jeho vrátením na kompenzáciu jeho daňových nedoplatkov na iných daniach,

alebo na úhradu jeho preddavku na daň nezaplateného v lehote splatnosti. Nadmerný odpočet

dane z pridanej hodnoty uplatnený skupinou podľa osobitného predpisu možno použiť  

na kompenzáciu daňových nedoplatkov na iných daniach u jednotlivých členov skupiny.  

O vykonaní kompenzácie je správca dane povinný písomne upovedomiť daňový subjekt.

Nadmerný odpočet dane z pridanej hodnoty sa takto použije v posledný deň lehoty na vrátenie

nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty. Spotrebnú daň, ktorá má byť vrátená  

na základe uplatnenia jej vrátenia, správca dane použije na kompenzáciu v posledný deň

lehoty na vrátenie podľa osobitných predpisov.

Započítanie (kompenzáciu) upravuje § 580 a § 581 Občianskeho zákonníka.

Započítanie je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich vzájomne veriteľovi

a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov i bez súhlasu,

prípadne i proti vôli druhého účastníka urobí prejav smerujúci k započítaniu. Musí však ísť

u pohľadávky spôsobilé na započítanie t. j. také, ktorých započítanie nie je vylúčené dohodou účastníkov alebo zákonom. Započítanie je formou bezhotovostného vyrovnania, ktoré  

sa nevykonáva skutočným splnením, ale odpočítaním vzájomných pohľadávok veriteľa

a dlžníka.

Žalovaný – správca dane vykonal voči žalobcovi jednostranný právny úkon

započítania pohľadávky, ktorý označil ako oznámenie o kompenzácii nadmerného odpočtu.

Keďže takýto právny úkon, za predpokladu že je platný, spôsobuje zánik záväzkov, najvyšší

súd nemohol v danej veci súhlasiť so záverom súdu prvého stupňa, že sa jedná o rozhodnutie

procesnej povahy, ktorým sa nerozhoduje o práve a povinnosti podľa hmotného práva  

a daňový subjekt nemohol byť ukrátený na právach.

Toto rozhodnutie nemá povahu rozhodnutia procesného, ktoré sa týka vedenia

konania. Nebolo rozhodované iba o procesných právach a povinnostiach daňového subjektu,

ale ide o rozhodnutie o riadnom opravnom prostriedku (reklamácii) podanom pri platení daní.  

Podstatným znakom pre určenie možnosti súdneho prieskumu nie je hmotná alebo

procesná povaha rozhodnutia, ale jeho konkrétny prejav v právnej sfére daňového subjektu.

Pri kompenzácii vykonanej správcom dane sú nepochybne dotknuté práva daňového subjektu,

keďže dochádza k zmene výšky daňového nedoplatku vyplývajúceho z predpisov hmotného

práva.

Daňový subjekt musí mať, pri prípadnom nezákonnom rozhodnutí o reklamácii

podanej proti vykonaniu kompenzácie, ktorej faktickým výsledkom by mohlo byť nevrátenie

nadmerného odpočtu, na ktorý vznikol nárok, možnosť domáhať sa preskúmania takéhoto

rozhodnutia na súde v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj konštantnou

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Nesprávnym procesným postupom spočívajúcim v zastavení konania, krajský súd

zaťažil svoje konanie takou vadou konania, ktorá mala za následok nezákonné rozhodnutie  

vo veci (v rozpore s § 248 písm. a/ OSP a § 250d ods. 3 OSP) a súčasne sa žalobcovi týmto

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto

napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 250ja ods. 3 OSP

a § 221 ods. 1 písm. f/, h/ a ods. 2 OSP).

Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude posúdiť podanú žalobu s ohľadom  

na skutkové námietky tam uvedené a vo veci meritórne rozhodnúť.

Pokiaľ ide o námietky žalobcu uvedené v odvolaní, týkajúce sa skutkového stavu  

pri vykonaní kompenzácie, tieto budú predmetom posúdenia v konaní pred súdom prvého

stupňa, preto sa nimi odvolací súd nezaoberal.  

V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách konania vrátane trov

odvolacieho konania (§ 246c ods. 1 vety prvej v spojení s § 224 ods. 3 OSP).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 28. septembra 2010

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková