ROZSUDOK
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jany Baricovej a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti AUTOALLES, s. r. o., so sídlom Košická 34, Prešov, IČO: 36 359 033, zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. Mário Buksa, právne služby, s. r. o., so sídlom Červenej armády 1, Martin, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Vazovova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/228/4411-22440/2011/993168-r z 23. februára 2011, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/26/2011-36 z 11. januára 2012 a proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/26/2011-58 z 11. apríla 2012, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/26/2011-36 z 11. januára 2012 p o t v r d z u j e.
Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/26/2011-58 z 11. apríla 2012 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
Odôvodnenie
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. I/228/4411-22440/2011/993168-r z 23. februára 2011, ktorým žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní a poplatkov“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Martin č. 666/231/95163/10/Sum z 15. decembra 2010 (ďalej aj ako „prvostupňové správne rozhodnutie“), ktorým žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007 vo výške 45.279,06 eura. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách ustanovení § 11 ods. 1, § 22 ods. 1, § 66 ods. 2, 3, 11 a § 69 ods. 6 zákona č.222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len ako „zákon o DPH“ alebo zákon č. 222/2004 Z. z.) a dospel k záveru, že žalobkyňa v prípadoch, keď došlo zahraničnými dodávateľmi k dodávke ojazdených motorových vozidiel v režime intrakomunitárneho plnenia, tzn. v režime bežného zdaňovania zo strany týchto zahraničných dodávateľov, mala i ona povinnosť použiť bežný režim zdaňovania týchto dodávok v zmysle § 22 zákona o DPH, a ak použila osobitný režim zdaňovania v zmysle § 66 zákona o DPH, postupovala nesprávne. Krajský súd sa stotožnil sa s právnym názorom žalovaného, že nie je možné kombinovať použite dvoch režimov platenia dane tak, ako to urobila žalobkyňa, t. j. postupovať podľa bežného režimu zdanenia, keď pri nákupe vozidiel postupovala podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH ako osoba, ktorá nadobudla tovar v tuzemsku z iného členského štátu a podľa § 11 si splnila daňovú povinnosť, pričom túto daň si zároveň aj uplatnila na odpočítanie dane a zároveň ohľadne toho istého tovaru ďalej pri jeho predaji postupovala už zmysle osobitného režimu zdaňovania v zmysle § 66 zákona o DPH a zdanila len kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Krajský súd zdôraznil, že samotné použitie osobitného režimu zdaňovania, ktorý je zakotvený v § 66 zákona o DPH, je postavený na princípe prednostného použitia špeciálnej úpravy zdaňovania, v danom prípade osobitnej úpravy zakotvenej v § 66 zákona o DPH v prípade, ak nastanú hmotno-právne podmienky uvedené v § 66 ods. 2 tohto zákona, a teda ak tieto podmienky nastanú, daňový subjekt je povinný uplatniť osobitnú úpravu. To však na druhej strane znamená, že v prípadoch, ktoré nie sú stanovené v tomto zákonnom ustanovení, nie je možné túto osobitnú úpravu použiť, keďže povinnosť použiť osobitnú úpravu je recipročne spätá s oprávnením uplatniť túto osobitnú úpravu len v prípadoch uvedených v paragrafe 66 ods. 2 a nie v iných. Podľa názoru krajského súdu preto žalobkyňa nemohla uplatniť osobitnú úpravu, keď obchodné prípady nespadali ani do jednej skupiny uvedenej v tejto špeciálnej úprave, zdôrazniac, že vzhľadom k tomu, že nebolo možné použiť špeciálnu úpravu, bolo potrebné použiť všeobecné ustanovenia zákona o DPH, týkajúce sa zdaňovania, a to najmä § 22, ktorý definuje, čo je základ dane pri dodaní tovaru alebo služby vo všeobecnosti. Ďalej krajský súd poukázal na to, že povinnosť uplatniť osobitnú úpravu je korigovaná v § 66 ods. 11 zákona o DPH, lebo obchodník sa môže rozhodnúť použiť aj bežný režim, ak je oprávnený (a súčasne) povinný použiť režim osobitný. Opačnú možnosť obchodník nemá, t. j., že by použil namiesto bežného režimu režim osobitný, ako to urobila žalobkyňa, pretože zo žiadneho ustanovenia zákona o DPH takáto možnosť použitia osobitného režimu v prípade, ak by neboli splnené hmotnoprávne podmienky na jeho použite nevyplýva, to znamená, že obchodník možnosť voľby nemá. Krajský súd ďalej konštatoval, že vzhľadom k tomu, že v napadnutom rozhodnutí riešených obchodných prípadov žalobkyne so zahraničnými dodávateľmi, nenastala žiadna zo situácií taxatívne ustanovených v § 66 ods. 2 zákona o DPH, nie je možné použiť osobitný režim zdaňovania a teda obchodník nemá nielen povinnosť použiť tento režim, ale nemá ani oprávnenie, aby tento režim použil. Krajský súd mal za to, že iným výkladom tohto ustanovenia, by bol zmarený cieľ zákona - špeciálnym spôsobom uplatniť režim osobitnej úpravy v konkrétnych prípadoch, ktoré zákon v § 66 stanovuje. Podľa názoru krajského súdu správca dane postupoval správne, keď dovyrubil žalobkyni daň v tých obchodných prípadoch, kedy uplatnila daň podľa osobitnej úpravy, t. j. v nižšej sume, a dovyrubenie správca dane vykonal podľa bežného režimu zdaňovania v zmysle § 22 zákona o DPH, zdôrazniac, že žalobkyňa bola povinná uplatniť bežný režim zdanenia podľa § 11 v spojení s § 69 ods. 6 tohto zákona a základ dane mal tvoriť všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia, znížený o daň (§ 22 ods. 1).
Krajský súd považoval ďalej za nedôvodnú námietku žalobkyne, že žalovaný a ani Daňový úrad Martin v napadnutom rozhodnutí na žiadnom mieste neuvádzajú informácie o tom, či dodávateľ tovaru z iného členského štátu neuplatnil osobitný režim uplatňovania dane, s poukazom na to, že v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa sa nachádzajú odpovede na medzinárodnú výmenu daňových informácií, ktoré zaslalo Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky Banská Bystrica pod jednotlivými číslami konaní a z nich vyplýva, že pri dodaní ojazdených motorových vozidiel jednotliví zahraniční dodávatelia uplatnili režim platný podľa všeobecných zásad pre uplatňovanie dane pri intrakomunitárnych dodávkach, čo znamená že, keďže dodania boli vedené ako intrakomunitárne dodávky, nemohlo ísť o zdaňovanie v osobitnom režime uplatňovania dane, pretože tieto dva režimy savylučujú. Krajský súd za nedôvodnú považoval aj ďalšiu námietku žalobkyne, ktorou tvrdil, že ak žalobkyňa uplatňovala osobitnú úpravu, nekonala v rozpore s článkom 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a zákonom o DPH, pretože zákon nezakazoval uplatňovať osobitnú úpravu. S poukazom na výklad § 66 zákona o DPH, krajský súd konštatoval, že tým, že zákon o DPH v § 66 uvádza konkrétne skutkové podstaty, kedy je možné uplatniť osobitnú úpravu zdaňovania je stanovené, že táto forma sa na tieto skutkové podstaty uplatniť musí (s výnimkou § 66 ods. 11), čo súčasne znamená i to, že v prípadoch, ktoré nie je možné subsumovať pod jednotlivé skutkové podstaty, sa osobitná úprava uplatniť nemôže. Ďalej krajský súd uviedol, že ak by zákonodarca chcel zakotviť, že fakultatívne sa táto úprava môže použiť aj v prípadoch, ktoré nie sú stanovené v § 66 ods. 2 zákona o DPH, muselo by to byť v zákone explicitne stanovené. Zdôraznil, že samotný zákaz uplatniť osobitnú úpravu v prípadoch, ktoré nespadajú pod skutkové podstaty uvedené v § 66 ods. 2 OSP (zrejme správne malo byť zákona o DPH) vyplýva z povinnosti uplatniť túto úpravu len práve v týchto prípadoch a teda nie je možné riadiť sa oprávnením, ktoré z právneho predpisu nevyplýva, a to ani s poukazom na článok 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni náhradu trov konania nepriznal, pretože vo veci úspech nemala, a preto jej nepatrilo právo na ich náhradu.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnila náhradu trov konania v sume 471,28 eura. Žalobkyňa predovšetkým namietala, že napadnutý rozsudok krajského súdu je postihnutý vadou v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ OSP, t. j., že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že Krajský súd v Žiline si vo svojom rozhodnutí v podstate v celom rozsahu osvojil tvrdenia a názor žalovaného. Dôvodila, že celé odôvodnenie rozhodnutia a postupu žalovaného, ako aj rozsudku krajského súdu odporujú skutočnému právnemu stavu a dotknutým zákonným ustanoveniam zákona o DPH. Vyslovila presvedčenie, že pri aplikácii § 66 zákona o DPH postupovala a konala v súlade s týmto ustanovením zákona a to aj s ohľadom na režim platenia/neplatenia dane z pridanej hodnoty, aktuálne podľa domicilu jeho dodávateľov - predávajúcich v rôznych častiach Európskej únie. Tvrdila, že sa pridržiava dôvodov, ktoré uviedla v žalobe a žiadala, aby na tieto prihliadol aj najvyšší súd pri rozhodovaní o podanom odvolaní. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že správca dane čase vykonávania kontroly mal na rozdiel od samotnej žalobkyne dve pomôcky, a to možnosť cez medzinárodnú výmenu informácií kontaktovať a priamo konfrontovať postup jednotlivých zahraničných dodávateľov ojazdených automobilov a metodický pokyn. Tiež tvrdila, že zahraničný správcovia dane boli povinní poskytnúť súčinnosť a v rámci nej aj poskytnúť požadovaný rozsah informácií potrebných pre správne a presné určenie daňového režimu, s poukazom na to, že ona ako bežný daňový subjekt nemá možnosť a ani ju nebude mať, takýmto vyčerpávajúcim a presným spôsobom vynútiť si od svojich obchodných partnerov v zahraničí takýto rozsah presných a vyčerpávajúcich údajov o ich daňovom režime v zahraničí a jediný doklad, ktorý do dnešného dňa má a mala kedy dispozícií je iba samotná faktúra o predaji ojazdených vozidiel. Ďalej poukazovala na to, že správca dane vzhľadom na veľmi komplikovaný a ťažko aplikovateľný režim, vydal z dôvodu nejasnosti v praxi a z dôvodu aj právnej istoty daňových subjektov pri aplikácií režimu upraveného v ustanovení § 66 zákona o DPH metodický pokyn, ktorý bol vydaný a sprístupnený daňovej verejnosti až v januári 2009, pričom v období rokov 2007 a 2008, ktoré sú predmetom daňovej kontroly v danej veci a následne súdneho sporu, neexistovalo oficiálne usmernenie zo strany tak Ministerstva financií Slovenskej republiky ani zo strany Daňového (t. č. Finančného) riaditeľstva Slovenskej republiky a tento bol k dispozícii až kontrolórom daňovej správy v čase, keď sa uskutočnila daňová kontrola.
Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Uviedol, že odvolanie žalobkyne neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mohli viesť k zrušeniu rozsudku krajského súdu. Zotrval pritom na tom, že žalobkyňa postupovala v rozpore so zákonom o DPH, keď pri predaji predmetnýchojazdených automobilov použila osobitný režim zdanenia, pretože tieto automobily neboli predané osobou v zmysle podmienok uvedených v ustanovení § 66 ods. 2 zákona o DPH, s poukazom na to, že ak ojazdené automobily neboli dodané osobami uvedenými v § 66 ods. 2 zákona o DPH, obchodník pri predaji nemal odviesť daň podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH, t. j. zdaniť rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou, ako to urobila žalobkyňa, ale bola povinná po užiť bežný spôsob uplatňovania dane, t. j. odviesť daň zmysle § 22 ods. 1 zákona o DPH z prijatej protihodnoty. Žalovaný nesúhlasil tiež s odvolacími námietkami žalobkyne, že správca dane mal na rozdiel od žalobkyne dve pomôcky, a to medzinárodnú výmenu informácií a v čase vykonávania kontroly metodický pokyn. K uplatňovaniu osobitného režimu zdaňovania podľa § 66 zákona o DPH uviedol, že správca dane nebol vo výhode oproti žalobkyni, pokiaľ ide o informácie týkajúce sa príslušných zdaniteľných obchodov tak, ako to namietala žalobkyňa v odvolaní. Poukázal na to, že pri medzinárodnej výmene informácií na DPH dochádza medzi daňovými správcami jednotlivých štátov k prevereniu skutočností týkajúcich sa zdaniteľných obchodov uskutočnených v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach, pričom naproti tomu daňový subjekt ako účastník obchodného vzťahu, v tomto prípade žalobkyňa, má možnosti v reálnom čase, t. j. v čase uskutočňovania zdaniteľného obchodu, resp. predtým, si riadne preveriť skutočnosti týkajúce sa jeho obchodného partnera - dodávateľa, a teda aj daňový režim z hľadiska DPH, v ktorom sa dodanie uskutočňuje, resp. bude uskutočňovať, ako aj že túto skutočnosť dodávateľ - platiteľ DPH uvádza na faktúre. Ak by aj dodávateľ z iného členského štátu neuviedol informáciu o daňovom režime, resp. by bola pre odberateľa nezrozumiteľná, je na odberateľovi, aby požadoval upresnenie údajov na faktúre. Žalovaný za nedôvodné považoval aj poukazovanie na vydaný metodický pokyn ako oficiálne usmernenie pri uplatňovaní DPH pri ojazdených automobiloch zverejnený na stránke Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky roku 2009 tvrdiac, že pri uplatňovaní dane sa nepostupuje podľa metodických pokynov, ale podľa zákona s poukazom na to, že príslušné ustanovenie § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty bolo účinné od 01. mája 2004 a v prípade, ak žalobkyňa nevedela ako má v praxi uvedené ustanovenie uplatňovať, mala možnosť využiť služby daňových poradcov, prípadne podať písomnú žiadosť na Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o vyjadrenie sa k aplikácii uvedeného ustanovenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 veta prvá OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 211 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy s ktorými sa zakladajú menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb (§ 244 ods. 1 OSP).
Súdy v správnom súdnictve prejednávajú na základe žalôb prípady, ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§247 ods. 1 OSP).
Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy OSP je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či rozhodnutie obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako i procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúmaprocesné pochybenie správneho orgánu namietané v žalobe či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie, ktorým rozhodnutím žalovaný podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Martin (ďalej len „správca dane“), ktorým bol žalobkyni za zdaňovacie obdobie máj 2007 vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 55.279,06 eura. Najvyšší súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím správcu dane a konania im prechádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.
Najvyšší súd v rámci preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov v rozsahu žalobných a odvolacích dôvodov posudzoval, či žalovaný pri rozhodovaní v danej veci vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu a rozhodol v súlade s vtedy účinným zákonom o správe daní a poplatkov a taktiež v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o DPH, ako aj v súlade s príslušným komunitárnym právom.
Podľa názoru najvyššieho súdu medzi účastníkmi konania v danej veci ostala spornou otázka, či v súvislosti s predajom ojazdených motorových vozidiel nakúpených v inom členskom štáte došlo k riadnemu zdaneniu daňou z pridanej hodnoty, a teda či žalobkyňa splnila podmienky na uplatnenie osobitnej úpravy zdaňovania pri predaji použitého tovaru v tuzemsku, stanovené v ustanovení § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., ako aj v Smernici Rady 2006/112/ES v článkoch 312 až 332.
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov resp. daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov, resp. v súčasnosti daňový poriadok, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Zákonodarca v ustanovení § 2 zákona o správe daní zakotvuje základné zásady daňového konania tak, že v daňovom konaní sa postupuje v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených v daňovom konaní (ods. 1). Správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi a pri vyžadovaní plnenia ich povinností v tomto konaní použije len také prostriedky, ktoré ich najmenej zaťažujú a umožňujú pritom správne vyrubiť a vybrať daň (ods. 2). Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (ods. 3). Daňové konanie je neverejné okrem úkonov, ktorých povaha to neumožňuje(ods. 4). Správca dane je povinný začať daňové konanie aj na vlastný podnet vždy, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj v prípade, že daňový subjekt v tomto smere nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti (ods. 5). Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (ods. 6). Všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti (ods. 7). Právom i povinnosťou všetkých daňových subjektov je úzko spolupracovať so správcom dane v daňovom konaní (ods. 8).
Podľa § 11 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase na účely tohto zákona sa nadobudnutím tovaru v tuzemsku z iného členského štátu rozumie nadobudnutie práva nakladať akovlastník s hnuteľným hmotným majetkom odoslaným alebo prepraveným nadobúdateľovi dodávateľom alebo nadobúdateľom alebo na ich účet do tuzemska z iného členského štátu.
Podľa § 11 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je predmetom dane, ak: a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, alebo zahraničná osoba, ktorá je identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, a b) dodávateľom je osoba identifikovaná pre daň v inom členskom štáte, ktorá dodala tovar za protihodnotu, okrem dodania tovaru s inštaláciou alebo montážou dodávateľom alebo na jeho účet a okrem dodania tovaru formou zásielkového predaja.
Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase daňová povinnosť pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu vzniká: a) 15. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, keď sa uskutočnilo nadobudnutie tovaru, alebo b) dňom vyhotovenia faktúry, ak bola faktúra vyhotovená pre nadobúdateľa tovaru pred 15. dňom podľa písmena a).
Podľa § 20 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase, nadobudnutie tovaru v tuzemsku z iného členského štátu sa považuje za uskutočnené, ak by takýto tovar bol považovaný za dodaný v tuzemsku.
Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.
Podľa § 66 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase na účely tohto ustanovenia: c) použitým tovarom sa rozumie hnuteľný hmotný majetok, ktorý je vhodný na ďalšie použitie v nezmenenom stave alebo po oprave, iný ako umelecké diela, zberateľské predmety, starožitnosti, drahé kovy a drahé kamene, d) obchodníkom je zdaniteľná osoba, ktorá v rámci svojho podnikania kupuje, nadobúda v tuzemsku z iného členského štátu alebo dováža na účely ďalšieho predaja použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety alebo starožitnosti, a pri tom koná vo svojom mene na svoj účet alebo vo svojom mene na účet inej osoby na základe zmluvy, podľa ktorej má právo na odplatu za obstaranie kúpy alebo predaja. Podľa § 66 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase obchodník pri predaji umeleckých diel, zberateľských predmetov, starožitností a použitého tovaru, ktoré mu boli dodané na území Európskych spoločenstiev, je povinný uplatňovať osobitnú úpravu, ak uvedené tovary boli dodané: a) osobou, ktorá nie je identifikovaná pre daň v tuzemsku ani v inom členskom štáte, b) osobou, ktorá je identifikovaná pre daň v tuzemsku alebo v inom členskom štáte, a dodanie tovaru bolo oslobodené od dane podľa § 42 alebo podľa zodpovedajúceho ustanovenia zákona platného v inom členskom štáte, c) iným obchodníkom, ktorý uplatňuje daň podľa osobitnej úpravy tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte.
Podľa § 66 ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom v rozhodnom čase základom dane pri predaji tovaru podľa odseku 2 je kladný rozdiel medzi predajnou cenou a kúpnou cenou znížený o daň. Ak ide o predaj použitého tovaru podľa odseku 1 písm. e/, základ dane podľa prvej vety sa rozdelí pomerne podľa výšky jednotlivých splátok a na daňovú povinnosť sa vzťahuje § 19 ods. 3.
Podľa § 42 prvá veta zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý sa používal výlučne na činnosti oslobodené od dane podľa § 28 až 41 bez možnosti odpočítania dane podľa § 49 ods. 3, a dodanie tovaru, pri ktorého nadobudnutí nie je možnosť odpočítania dane podľa § 49 ods. 7 písm. a/, b/, c/ a e/.
Podľa § 69 ods. 6 zákona o DPH pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu je povinná platiť daň osoba, ktorá tovar nadobudne podľa § 11 a § 11a.
Podľa článku 226 bod 14 Smernice Rady 2006/112/ES (ďalej len „Smernica“) bez toho, aby boli dotknuté osobitné ustanovenia uvedené v tejto smernici, faktúry vyhotovované podľa článkov 220 a 221 musia obsahovať iba tieto údaje: v prípade uplatňovania jednej z osobitných úprav na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti odkaz na články 313, 326 alebo 333 alebo na príslušné vnútroštátne ustanovenia, alebo iný odkaz, ktorý uvádza, že sa uplatnila jedna z týchto úprav.
Podľa čl. 313 bod 1 Smernice členské štáty uplatnia na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti dodané zdaniteľnými obchodníkmi osobitnú úpravu zdaňovania prirážky zdaniteľného obchodníka v súlade s ustanoveniami tohto pododdielu.
Podľa čl. 314 Smernice úprava zdaňovania prirážky sa vzťahuje na použitý tovar, umelecké diela, zberateľské predmety a starožitnosti dodávané zdaniteľným obchodníkom, ak mu tento tovar v rámci Spoločenstva dodala jedna z týchto osôb: a)nezdaniteľná osoba, b) iná zdaniteľná osoba, pokiaľ je dodanie tovaru touto inou zdaniteľnou osobou oslobodené od dane v súlade s článkom 136, c) iná zdaniteľná osoba, pokiaľ sa na dodanie tovaru touto inou zdaniteľnou osobou vzťahuje oslobodenie od dane pre malé podniky ustanovené v článkoch 282 až 292 a pokiaľ sa týka investičného majetku, d) iný zdaniteľný obchodník, pokiaľ bolo dodanie tovaru týmto iným zdaniteľným obchodníkom predmetom DPH v súlade s osobitnou úpravou zdaňovania prirážky.
Podľa čl. 316 Smernice členské štáty priznajú zdaniteľným obchodníkom právo rozhodnúť sa pre uplatňovanie úpravy zdaňovania prirážky na dodanie tohto tovaru: a) umelecké diela, zberateľské predmety alebo starožitnosti, ktoré sami doviezli, b) umelecké diela, ktoré im dodali ich autori alebo ich právni nástupcovia, c) umelecké diela, ktoré im dodala iná zdaniteľná osoba než zdaniteľný obchodník, pokiaľ dodanie touto inou osobou bolo predmetom zníženej sadzby podľa článku 103.
Najvyšší súd po vyhodnotení odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov sa s ním stotožňuje v celom rozsahu. Najvyšší súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom. Vzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na námietky žalobkyne vznesené v odvolaní uvádza nasledovné:
Najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu považoval za súladné so zákonom rozhodnutie a postup Daňového úradu Martin, ktorý ako oprávnený prvostupňový správny orgán vydal na základe vykonanej daňovej kontroly podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní dodatočný platobný výmer, ktorým žalobkyni vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2007 v sume 55.279,06 eura, keď zistil nesprávny postup žalobkyne ako daňového subjektu v zdaňovacom období máj 2007 pri výpočte dane zo zdaniteľných obchodov - predaja ojazdených automobilov nadobudnutých v tuzemsku z iného členského štátu v zmysle § 11 zákona č. 222/2004 Z. z., keďže pri predaji ojazdených osobných automobilov použil osobitnú úpravu uplatňovania dane v zmysle § 66 a za základ dane považoval v zmysle § 66 ods. 3 zákona 222/2004 Z. z. kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou znížený o daň, čím postupoval v rozpore s ustanovením § 22 ods. 1 uvedeného zákona. V prípadeosobných automobilov uvedených v rozhodnutí správcu dane bola žalobkyňa povinná použiť bežný režim dane, pričom za základ dane mala považovať všetko, čo tvorilo protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo mal prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie tovaru zníženú o daň. Najvyšší súd taktiež považoval za správny postup správcu dane, keď žalobkyni ako daňovému subjektu dovyrubil daň na základe zistenia, že žalobkyňa ako daňový subjekt nesprávne postupovala pri výpočte dane zo zdaniteľných obchodov pri predaji ojazdených automobilov od tuzemských platiteľov, keďže zo skutkových okolností vyplynulo, že dodávateľské faktúry boli vystavené osobou identifikovanou pre daň, ktorá na faktúre uviedla 19 % DPH a ktorá bola daňovým subjektom po splnení podmienok uplatnenia nároku na odpočítanie dane v zmysle § 49 v spojení s § 51 zákona č. 222/2004 Z. z. odpočítaná v daňovom priznaní na DPH za predchádzajúce daňové obdobie, a preto vzhľadom na znenie ustanovenia § 66 ods. 2 uvedeného zákona žalobkyňa nebola oprávnená použiť osobitnú úpravu uplatňovania dane pri predaji ojazdeného osobného automobilu, nakoľko použitý tovar bol dodaný osobou identifikovanou pre daň v tuzemsku, ktorá pri predaji nepoužila osobitnú úpravu uplatňovania dane a na doklade o predaji tovaru daň uviedla, a preto pri predaji týchto tovarov bolo povinnosťou žalobkyne postupovať v zmysle § 22 ods. 1 uvedeného zákona.
Najvyšší súd zhodne s krajským súdom dospel k záveru, že žalobkyňa v uvedenom zdaňovacom období v rozpore s § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. priznala v nesprávnej výške zdaniteľné obchody pri dodaní a predaji ojazdených motorových vozidiel, keď v daňovom priznaní vykázala ako základ dane kladný rozdiel medzi predajnou a kúpnou cenou podľa osobitnej úpravy pri použitom tovare v zmysle § 66 ods. 3 citovaného zákona, pričom na uplatnenie osobitnej úpravy dane pri použitom tovare neboli splnené podmienky ustanovené v § 66 zákona č. 222/2004 Z. z., konkrétne ojazdené motorové vozidlá neboli dodané osobou uvedenou v § 66 ods. 2 citovaného zákona. Žalobkyňa svojím postupom tým, že sa sama ako daňový subjekt pri nadobudnutí predmetného tovaru od osôb identifikovaných pre DPH v inom členskom štáte považovala za osobu povinnú platiť daň podľa § 69 ods. 6 zákona, a preto aj vypočítala daňovú povinnosť, ktorú priznala v daňovom priznaní a súčasne si uplatnila právo na odpočítanie dane podľa § 49 v spojení s § 51zákona o DPH, sama deklarovala použitie bežného režimu zdanenia, pričom vychádzajúc z princípov dane z pridanej hodnoty nie je možné súčasne na jednu transakciu použiť kombináciu bežného režimu a rozdielového režimu uplatnenia dane.
Zo skutkových zistení v danom prípade vyplýva, že pokiaľ žalobkyňa nadobudla použitý tovar - osobné motorové automobily od zahraničných dodávateľov, išlo nepochybne o tzv. intrakomunitárne obchody s tovarom, ktoré sú založené na tom, že tovarový obchod medzi osobami identifikovanými pre DPH v rôznych členských štátoch EÚ prebieha tak, že na strane dodávateľa dochádza k intrakomunitárnemu dodaniu tovaru (miesto dodania tovaru je v členskom štáte dodávateľa), ktoré je oslobodené od dane a na strane odberateľa dochádza k intrakomunitárnemu nadobudnutiu tovaru (miesto nadobudnutia je v členskom štáte odberateľa), ktoré je zdaňované. V systéme uplatňovania dane v členských štátoch Európskej únie platí základný princíp výberu dane z pridanej hodnoty členským štátom určenia, pričom tento princíp zdaňovania tovaru v štáte určenia sa uplatňuje pri splnení určitých podmienok a znamená zdanenie tovaru v tom členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru.
Vo vzťahu k námietke, ktorou žalobkyňa poukazovala na jej oprávnenosť uplatnenia osobitnej úpravy zdanenia podľa § 66 zákona č. 222/2004 Z. z. nedá najvyššiemu súdu neuviesť, že predovšetkým správny orgán rozhodujúci na prvom stupni vyčerpávajúcim spôsobom, aj prostredníctvom dožiadania podľa článku 5, kap. II bod 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo 07. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, a ktoré zrušuje nariadenie (EHS) č. 218/92 náležite zistil skutkový stav, ktorý bol zákonným podkladom k vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia a následne podkladom k vydaniu napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. Na základe takto zisteného skutkového stavu je zrejmé, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie osobitného režimu zdaňovania pri použitom tovare, pretože išlo (ako bolo zdôvodnené vyššie) o intrakomunitárne obchody (keďže k zdaneniu tovaru došlo na území Slovenskej republiky; žalobkyňa podľa § 69 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z. zaplatila DPH za nadobudnutý tovar, pričom túto skutočnosť ani sama nespochybňovala).
Z ustanovení zákona o DPH ani zo Smernice Rady 2006/112/ES nevyplýva možnosť platiteľa DPH v rámci jedného obchodného prípadu použiť kombináciu bežného a osobitného režimu zdanenia tak, ako to vykonala žalobkyňa, keď pri nákupe ojazdených automobilov použila bežný režim zdanenia podľa § 11 zákona o DPH a pri ich predaji použila osobitný režim zdanenia podľa § 66 zákona o DPH. Podstata osobitného režimu zdanenia pri predaji použitého tovaru v tuzemsku spočíva v tom, že platiteľ dane má právo uplatniť tento režim zdanenia, len v prípade, ak na predchádzajúcom stupni nebola DPH uplatnená, čo vyplýva z ustanovenia § 66 ods. 2 zákona o DPH. Z uvedenej právnej úpravy teda pri použitom tovare nevyplýva ani právo voľby tak, ako sa mylne domnievala žalobkyňa.
Vzhľadom k uvedenému aj podľa názoru najvyššieho súdu žalobkyňa v danej veci nepostupovala v súlade so zákonom o DPH, keď pri predaji ojazdených motorových vozidiel použila osobitný režim zdanenia, argumentujúc tým, že v čase obchodov nebolo preukázané, že motorové vozidlá neboli dodané osobou v zmysle § 66 ods. 2 zákona o DPH, a preto bola žalobkyňa povinná použiť bežný spôsob zdanenia podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky nemohol prihliadnuť na odvolacie námietky žalobkyne, ktorými namietala, že správca dane v čase vykonávania daňovej kontroly mal na rozdiel od samotnej žalobkyne dve pomôcky a to možnosť cez medzinárodnú výmenu informácií kontaktovať a priamo konfrontovať postup jednotlivých zahraničných dodávateľov ojazdených automobilov a metodický pokyn, keďže tieto námietky žalobkyňa uplatnila až v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, teda po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1 v spojení s § 250h ods. 1 OSP.
Najvyšší súd súčasne zhodnotiac spôsob, akým sa krajský súd jednotlivo vyporiadal so žalobnými námietkami žalobkyne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje, že krajský súd náležite a správne aplikujúc príslušné ustanovenia právnych predpisov vzťahujúcich sa na predmetnú vec, zodpovedal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia na vznesené námietky žalobkyne a realizoval tak jej ústavné právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, súčasťou ktorého je aj právo účastníka konania, aby v rozhodnutí súdu boli uvedené dostatočné dôvody, na základe ktorých súd rozhodol vo veci.
Najvyšší súd rovnako preskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako aj žalovaného nevzhliadol ich nezákonnosť, keďže správne orgány oboch stupňov svoje rozhodnutia náležite a podrobne odôvodnili, pričom treba zdôrazniť, že žalovaný správny orgán sa vo svojom rozhodnutí náležitým spôsobom vysporiadal so všetkými námietkami žalobkyne, vznesenými v jeho odvolaní proti dodatočnému platobnému výmeru správcu dane.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, z týchto dôvodov preto potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2 OSP.
Záverom najvyšší súd dáva do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/19/2011 z 23. februára 2012 a sp. zn. 6Sžf/29/2011 z 25. apríla 2012 (pozri bližšie www.nsud.sk ), v ktorých najvyšší súd ako súd odvolací rozhodoval vo veciach s obdobou právnou problematikou ako v danom prípade a prijal rovnaký právny záver, a preto najvyšší súd v predmetnej veci súčasne poukazuje aj na tieto rozhodnutia.
Napadnutým uznesením č. k. 20S/26/2011-58 z 11. apríla 2012 Krajský súd v Žiline rozhodol o žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov a žalobkyni oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že v predmetnej veci žalobkyňa požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov potom, ako ju krajský súd uznesením č. k. 20S/26/2011-47 zo 07. februára 2012 vyzval na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie vo výške 66,- eur. Žalobkyňa svoju žiadosť odôvodnila tým, že u nej nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva a že sa nachádza v zlej hospodárskej situácii, ktorú si sama nezapríčinila.
Krajský súd konštatoval, že konanie o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov je konanímnávrhovým a dôkazné bremeno teda zaťažuje žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov. Mal za to, že na žalobkyni spočívalo, aby riadne preukázala predložením dôkazov, že jej pomery toto priznanie odôvodňujú, pričom v opačnom prípade nie je možné jej priznať oslobodenie od súdnych poplatkov. Poukázal na to, že súd nie povinný zadovažovať si dôkazy na preukázanie tvrdení žalobkyne. Podľa názoru krajského súdu aj keby žalobkyňa skutočne vo svojom podnikaní hospodárila so stratou, ako sa to javí z jej tvrdení uvedených v tlačive, nie je prípustné prenášať jej podnikateľské riziko na štát s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/248/2010 z 30. marca 2011. Krajský súd ďalej konštatoval, že v danom prípade je potrebné prihliadať na osobitné postavenie účastníka konania ako právnickej osoby t. j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka s tým, že podnikanie treba chápať ako činnosť pri, ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo strate a okolnosti, že podnikateľ nie pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný ani nedosahuje zisk, že má pohľadávky po lehote splatnosti alebo že v dôsledku neúspešného podnikania v minulosti sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože tým by došlo k prenášaniu podnikateľského rizika, respektíve jeho dôsledkov na štát, čo je neprípustné.
Krajský súd dal do pozornosti, že pomery žalobkyne ako právnickej osoby by odôvodňovali priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov len v prípade, že by sa žalobkyňa dostala do ťažkej finančnej situácie z dôvodov, ktoré nie sú v príčinnej súvislosti s jej podnikaním, napríklad z dôvodu vyššej moci. Krajský súd dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, a preto jej oslobodenie od súdnych poplatkov nepriznal s poukazom na to, že navyše samotná platobná neschopnosť žalobkyne nemôže byť dôvodom na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
Aj proti tomuto rozhodnutiu krajského súdu podala žalobkyňa odvolanie, v ktorom žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a sám rozhodol tak, že žalobkyni sa právo na oslobodenie od súdnych poplatkov priznáva. Poukazovala na to, že sa riadnym spôsobom domáhala svojho práva na preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, že žalobný návrh nie je prejavom svojvôle žalobkyne a nie je možné ani konštatovať, že by išlo o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Tvrdila, že súdu preukázala, aká je jej finančná situácia, ako aj. že výkon svojho podnikania musela prefinancovať úvermi z niekoľkých bánk a lízingových spoločností a taktiež má podlžnosti voči Sociálnej poisťovni, zdravotným poisťovniam a na mzdách zamestnancov s tým, že účtovné doklady doloží.
Najvyšší súd preskúmal aj napadnuté uznesenie a konanie mu predchádzajúce v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá) odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250 ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že ani tomuto odvolaniu žalobkyne nie je možné priznať úspech.
Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú.
Zákonodarca v citovanom ustanovení OSP pripúšťa možnosť čiastočného, prípadne úplného oslobodenia od súdnych poplatkov. Predpokladom priznania oslobodenia o súdnych poplatkov je v prvom rade samotná žiadosť účastníka konania, preukázanie dôvodov, spočívajúcich v majetkových, sociálnych, finančných a pod. pomeroch účastníka, odôvodňujúcich oslobodenie od súdnych poplatkov a súčasne preukázanie, že nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Povinnosťou súdu je skúmať splnenie podmienok pre oslobodenie od súdnych poplatkov v každom prípade individuálne a to aj vzhľadom na individuálnosť každého konania. Najvyšší súd v danej veci zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa nesplnila zákonné podmienky pre priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov. Stotožnil sa s dôvodmi krajského súdu, uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, na ktoré súčasne poukazuje.
Aj podľa názoru najvyššieho súdu v danom prípade je potrebné prihliadať na osobitné postavenie účastníka konania ako právnickej osoby t. j. podnikateľa v zmysle Obchodného zákonníka a charakter konania, podľa druhej hlavy piatej časti OSP.
Krajský súd správne poukázal na to, že v konaní o návrhu účastníka konania na oslobodenie od súdnych poplatkov, ktorý je podnikateľom, je treba posudzovať podnikanie v súlade s Obchodným zákonníkom ako činnosť, pri ktorej podnikateľ podstupuje riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku alebo i k strate. Okolnosti, že podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisk, že má pohľadávky alebo, že v dôsledku podnikania sa teraz ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu byť dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov.
Najvyšší súd v tejto súvislosti súčasne poukazuje na to, že ak ide o okolnosti, ktoré sú dané takmer vo všetkých konaniach, v ktorých vystupujú ako účastníci konania podnikatelia vykazujúci stratu namiesto zisku, ako jedného zo základných pojmových znakov podnikania a pokiaľ by zákonodarca okolnostiam takejto povahy pripisoval význam z hľadiska oslobodenia od platenia súdneho poplatku, vyjadril by to legislatívne zaradením týchto konaní, či účastníkov do ustanovení, ktoré upravujú vecné alebo osobné oslobodenie od súdneho poplatku v § 4 ods. 1 a 2 zákona o súdnych poplatkoch. Ako však vyplýva z obsahu právnych noriem ustanovených v § 4 ods. 1 s 2 zákona o súdnych poplatkoch, zákonodarca týmto okolnostiam nepripisuje naznačený význam.
Z uvedených dôvodov najvyšší súd napadnuté uznesenie krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá a 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 250k ods. 1 OSP tak, že žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko žalobkyňa bol v tomto konaní úspešná nebola.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 o súdoch o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.