5Sžf/27/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu M.P.S.M.M., príspevkovej organizácie so sídlom Š.M., IČO X., zastúpeného JUDr. J. S., PhD., advokátom J., proti

žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica č. 13,

Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. I/223/6101-38057/2009/992517-r

z 25. marca 2009 na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k.

6S/61/2009-34 z 22. apríla 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,

č. k. 6S/61/2009-34 z 22. apríla 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na nové konanie

a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom krajského súdu bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného o potvrdení dodatočného platobného výmeru

Daňového úradu Moldava nad Bodvou č. 711/230/25123/08/Šir z 30.12.2008, ktorým určil

podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2002 v sume 3.778,79 Eur. V odôvodnení rozhodnutia

sa stotožnil s právnym názorom žalovaného, že pri výkone činnosti v oblasti výroby

a rozvodu tepla a teplej úžitkovej vody bolo povinnosťou žalobcu uplatniť daň z pridanej

hodnoty nielen voči podnikateľským a iným subjektom aj pri plneniach vo vzťahu

k užívateľom bytov – občanov M.M. Žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty

si v zdaňovacom období uplatnil nárok na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia – došlé

faktúry za dodávku plynu od dodávateľa Slovenský plynárenský priemysel, za došlé faktúry

za nákup tuhého paliva, faktúry za práce vykonané v kotolni a pod. v plnej výške, t. j. sám

deklaroval, že prijaté zdaniteľné plnenia použije na uskutočnenie svojich zdaniteľných plnení.

Keďže žalobca ako platiteľ dane prijal zdaniteľné plnenia na uskutočňovanie svojich

zdaniteľných plnení, pri ich dodaní mu vznikla povinnosť uplatniť daň z pridanej hodnoty. Žalobca tým, že dodával teplo a teplú úžitkovú vodu pre podnikateľské a iné subjekty

(napr. rozpočtové organizácie) nesporne nevykonával verejnoprospešnú činnosť, ale len

uskutočňoval podnikateľskú činnosť. Rovnako to platí aj vo vzťahu k poskytovaniu ďalších S.

(stavebné práce a stavebné úpravy, odvoz fekálií IFA a poskytnutie dopravných S.) pre

podnikateľské subjekty, iné obce, Farský úrad v M. a obyvateľov iných obcí. Žalobca tým ani

nezabezpečoval plnenie povinností, ktoré by mu ukladali osobitné zákony (napr. na úseku

likvidácie odpadov), pretože takéto povinnosti sa týkali iba jeho územného obvodu. Tieto

aktivity bolo možné hodnotiť ako verejnoprospešnú činnosť iba vo vzťahu k zabezpečovaniu

potrieb M. a obyvateľov M. (napr. oprava a údržba M., prekládka verejného rozhlasu, odvoz

fekálií v prospech obyvateľov M. M.).

Uviedol, že konaniu nebránila prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 25

ods. l písm. e/ zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave

územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon č. 511/1992

Zb.“), nakoľko predmetom rozhodnutia Daňového úradu Moldava nad Bodvou zo dňa

14.03.2003 bolo priznanie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2002,

kým predmetom tohto súdneho konania je rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok 2002.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že rozhodnutie tak odvolacieho ako aj správneho

orgánu je nepreskúmateľné alebo zmätočné, pre absenciu právnych a skutkových dôvodov,

krajský súd sa s týmto názorom nestotožnil, pretože druh podnikateľských činností bol riadne

vymedzený a konkretizovaný podrobne vymenovaním dodávateľsko-odberateľských faktúr,

čím požiadavke na odôvodnenie rozhodnutia žalovaný vyhovel v súlade s ustanovením § 30

ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Podľa názoru krajského súdu

opakovaná daňová kontrola bola vykonaná v súlade s ustanovením § 15b ods. 1 písm. c/

zákona č. 511/1992 Zb., pretože Daňové riaditeľstvo SR ako odvolací orgán bolo oprávnené

nariadiť opakovaný výkon daňovej kontroly. Jej vykonaniu nebránilo ustanovenie § 15b

ods. 3 písm. a/ cit. zákona, pretože nešlo o preverovanie výsledkov daňovej kontroly v rámci

konania o riadnych opravných prostriedkoch. Opakovaná kontrola bola nariadená po ukončení

odvolacieho konania.

Súd sa takisto stotožnil s právnym názorom žalovaného, podľa ktorého nedošlo

k zániku práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane v zmysle § 45 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992

Zb.. Daňová povinnosť vznikla žalobcovi v roku 2002 a úkon smerujúci na vyrubenie dane

(doručenie protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa 18.09.2006) bol vykonaný dňa

13.10.2006 jeho doručením. Preto nová päťročná lehota na zánik práva vyrubiť daň začala

plynúť od konca roku 2006.

Neúspešnému žalobcovi krajský súd nepriznal právo na náhradu trov konania

§ 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Žalobca podal proti uvedenému rozsudku v zákonnej lehote odvolanie a navrhol,

aby najvyšší súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajského súdu na nové konanie.

Súčasne si uplatnil náhradu trov konania.

V dôvodoch odvolania namietal, že v žalobe dostatočne poukázal na skutočnosť,

že za rok 2002 bola vykonaná daňová kontrola pod sp. zn. 711/230/678/6162/2003/Pe/Ši

a u daňovníka neboli zistené žiadne nedostatky a bol mu priznaný nadmerný odpočet v sume

116.338,- Sk, Tento dôvod žaloby krajský súd posúdil len čiastočne (uviedol, že sa nejedná

o prekážku rozhodnutej veci). Taktiež uviedol, že vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti

(verejnoprospešný a podnikateľský) bolo nevyhnutné postupovať prostredníctvom určenia

koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti, pričom tento podiel

nie je výsledkom každého zdaňovacieho obdobia samostatne. S touto námietkou sa krajský

súd podľa žalobcu vôbec nezaoberal. Preto považoval jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov ako aj pre rozpor s princípmi legitímneho očakávania a rovnakého

zaobchádzania v skutkovo rovnakých alebo porovnateľných veciach (čl. 6 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Ďalej namietal, že krajský súd sa opieral o odôvodnenie správcu dane založené

na zosumarizovaní faktúr, pričom nie je zrejmé na základe čoho správca dane rozlíšil činnosti

verejnoprospešné a podnikateľské. Rozhodnutie považoval za nepreskúmateľné a zmätočné,

pričom sa súd nevysporiadal s doterajšou judikatúrou najvyššieho súdu, ktorá sa zaoberá

právnym a skutkovým posúdením charakteru a účelu činnosti príspevkovej organizácie.

Krajský súd sa tiež nevyporiadal u každého jednotlivého plnenia s cieľom a dôvodom

činnosti, t. j. či sa uskutočňuje za účelom podnikania alebo za účelom získavania príjmov

na priame krytie verejných výdavkov. Podľa žalobcu nepostačuje všeobecné konštatovanie

bez právne relevantných dôkazov.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal prvostupňový rozsudok

ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že správca dane v protokole ako aj v dodatočnom platobnom výmere,

vychádzajúc pritom zo zakladacej listiny a štatútu žalobcu, presne špecifikoval zdaniteľné

plnenia, t. j. plnenia podliehajúce dani z pridanej hodnoty a plnenia, ktoré boli vykonané

v rámci hlavnej činnosti, teda plnenia mimo režimu dane z pridanej hodnoty. Správca dane

prácnym a dôsledným spôsobom vykonal rozlíšenie činností podľa obsahu, aj podľa toho, pre koho bolo vykonané. Prioritným dôkazným prostriedkom preukazujúcim vyššie uvedené

skutočnosti je faktúra, ktorá obsahuje charakter fakturovanej S. a odberateľa, v prospech

ktorého dodávateľ túto S. vykonal. Správca dane však k účelom špecifikácie hlavnej činnosti

a podnikateľskej činnosti použil aj iné dôkazné prostriedky /živnostenský list, rozhodnutie

o udelení licencie na podnikanie v energetických odvetviach, zakladaciu listinu, Štatút M.P.S.,

zápisnice o ústnom pojednávaní/. Námietku týkajúcu sa postupu prostredníctvom určenia

koeficientu ako podielu podnikateľskej a nepodnikateľskej činnosti označil za

nezrozumiteľnú, pretože z jej obsahu sa nedá posúdiť na aký spôsob určenia koeficientu,

vzhľadom na zmiešaný charakter činnosti, a to verejnoprospešný a podnikateľský, chcel

žalobca poukázať a uvedená námietka nebola predmetom odvolania proti dodatočnému

platovému výmeru správcu dane ani žaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal

napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s predchádzajúcim konaním, vec prejednal

bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že rozsudok krajského

súdu je založený na nedostatočnom zistení skutkového stavu veci potrebného pre posúdenie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného.

Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný,

zažurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup správneho

orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia.

Krajský súd sa však uspokojil len s výberom časti spisovej dokumentácie,

t. j. s predložením prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia, odvolania žalobcu

v administratívnom konaní a niekoľkých faktúr bez uvedenia súvislostí, a to aj napriek tomu,

že z obsahu žaloby a rozhodnutia žalovaného vyplýva potreba porovnania viacerých

protokolov o kontrole DPH za rok 2002 a protokolov následne vyhotovených, ako

aj skúmanie splnenia podmienok opakovaných daňových kontrol a včasnosti vydania

dodatočného platobného výmeru. Odvolací súd poukazuje na to, že sám žalovaný

v písomnom vyjadrení z 19.06.2009 poukazuje na protokol č. 711/320/526-21153/06

a protokol č. 711/354/5062/2003 z 05.03.2003 s tromi prílohami ako dôkaz, ako aj na ďalšie

dôkazy, ktoré však nepredložil k pojednávanej veci s tým, že tieto sú prílohou vyjadrenia

k žalobe vedenej pod sp. zn. 7S/51/2009-10, zo dňa 17.06.2009. Odvolací súd v spise

krajského súdu v prejednávanej vecí nenašiel zmienku o dôkazoch predložených k inému

spisu krajského súdu. Krajský súd teda rozhodol bez toho, aby sa zaoberal všetkými

podkladmi, na základe ktorých bolo vydané žalobou napadnuté a súdom preskúmavané rozhodnutie v tejto veci. Bez úplnej spisovej dokumentácie, z ktorej bude tiež zistiteľná

aj miera a spôsob oboznámenia žalobcu s podkladmi rozhodnutia vo veci preskúmavaného

rozhodnutia nie je možné posúdiť ani vecnú stránku rozhodnutia (skutkovú a právnu). Práve

samotný predmet sporu spočívajúci v rozlíšení verejnoprospešnej a podnikateľskej činnosti

žalobcu vyžaduje úzku súčinnosť daňovníka a správcu dane. Skutočnosti tomu nasvedčujúce

nie je možné na základe predložených dôkazov zistiť. Odvolací súd sa preto v danom štádiu

konania vecnou stránkou sporu ani nezaoberal.

Z týchto dôvodov podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP

odvolací súd prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na nové konanie

a rozhodnutie. Podľa § 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP rozhodne

prvostupňový súd aj o trovách odvolacieho konania.

P o u č e n i e:   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 24. februára 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková