Najvyšší súd
5Sžf/26/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej, v právnej
veci žalobkyne obchodnej spoločnosti B., s. r. o., so sídlom v R., zastúpenej Mgr. A. A.,
advokátkou so sídlom v K., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky,
so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/224/7959-73577/2009/992128-r zo dňa 27. júla 2009, na odvolanie žalobkyne
proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/119/2009-54 zo dňa 23. februára 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre,
č. k. 11S/119/2009-54 zo dňa 23. februára 2010 p o t v r d z u j e.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre podľa § 250j ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/7959-73577/2009/992128-r zo dňa
27. júla 2009. Týmto rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Komárno č. 621/230/4715/09/Bern zo dňa
10. februára 2009, ktorým správca dane nepriznal žalobkyni nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 9.698,03
eura s odôvodnením, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno pri preukazovaní skutočností
dodania tovaru od dodávateľa obchodnej spoločnosti P., s.r.o., a preto jej nevzniklo právo na
odpočítanie dane.
Krajský súd v Nitre posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 8 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 2, § 49 ods. 1, § 51ods. 1
písm. a/ a § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a dospel k záveru, že žalovaný sa s námietkami
žalobkyne vyporiadal dôsledne, vykonal rozsiahle dokazovanie z ktorého vyplynulo,
že v prípade faktúr vystavených obchodnou spoločnosťou P., s.r.o., č. 2007/151, č. 2007/152,
č. 2007/159, č. 2007/161 a č. 2007/163 išlo o dodávky od obchodnej spoločnosti E., s.r.o.,
ktoré dodávky žalobkyňa preukázať nevedela, a preto žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
v zmysle § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov (ďalej len „zákon o správe daní“). Samotná skutočnosť existencie
účtovných dokladov na predmetný tovar (guľatinu), neznamená, že tento tovar bol aj dodaný,
keďže nebol preukázaný pôvod tohto tovaru, nebolo možné identifikovať spoločnosť, ktorá tento tovar dodala a tiež nebolo možné ani preveriť prepravcu tohto tovaru. Podľa názoru
krajského súdu žalobkyňa porušila ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, pretože nebolo
preukázané, že predmetný tovar dodala spoločnosť P., s.r.o.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa § 250k OSP tak, že neúspešnej
žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa žiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak,
že zruší žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie.
Žalobkyňa namietala, že sa riadila základným pravidlom fungovania dane z pridanej hodnoty
v daňovom systéme Európskej únie (ďalej aj „EU“), ktoré je zakotvené v ustanovení § 49
ods. 2 písm. a/ zákona o DPH. Uviedla, že si odpočítala daň, ktorá sa vzťahovala k dodávkam
dreva – guľatiny, ktoré zakúpila od obchodnej spoločnosti P., s. r. o., pričom tieto dodávky
boli fakturované nespochybniteľnými faktúrami č. 2007/151, č. 2007/152, č. 2007/159, č.
2007/161 a č. 2007/163 a dokladmi o ich zaplatení v hotovosti do rúk J. P., konateľa uvedenej
obchodnej spoločnosti. Uviedla, že zo svojej pozície kupujúceho na určitom stupni dodávateľského reťazca sa nemohla dostať k informáciám, ku ktorým dospel správny orgán,
ktoré zisťovanie mu časovo trvalo cca 14 mesiacov a že zákon o DPH platiteľovi neukladá
žiadnym spôsobom preverovať obchodných partnerov. Poukazovala na to, že
rozsudkami Európskeho súdneho dvora boli riešené rovnaké prípady, ktoré môžu mať rôzne
následky, ale nikdy nie zmarenie základného pravidla systému DPH, podľa ktorého sa daňové
bremeno uplatňuje samostatne a nezávisle v každej fáze výrobného alebo distribučného
procesu. Ďalej namietla, že tak správne orgány ako aj krajský súd nepripustili dôkazy
ponúkané žalobkyňou, pričom vzájomná súvislosť medzi nákupom suroviny a produkciou
výroby je najzákladnejší vzťah z ktorého možno logiku veci usúdiť. Žalobkyňa zastáva názor,
že splnila všetky zákonné predpoklady a odpočet dane a nič viac v tejto veci nemohla
vykonať. Skutočnosť, že dodaný tovar bol použitý na účely podnikania preukazujú vykázané
tržby, ktoré výlučne pochádzajú z jej hlavnej činnosti – piliarska výroba, daň bola voči
žalobkyni uplatnená platiteľom spoločnosťou P., s.r.o. Všetky ostatné fakty ku ktorým dospel
správca dane v rámci dokazovania z pohľadu splnenia zákonných predpokladov na
odpočítanie dane nemôžu byť hodnotené pre žalobkyňu ako rozhodujúce, lebo k týmto
informáciám sa žalobkyňa nemôže dostať a pokiaľ by aj vedela kto bol predchádzajúcim
dodávateľom obchodného reťazca, nemohla vedieť o povahe týchto dodávateľsko-
odberateľských vzťahov. Uviedla, že možný podvod v niektorej fáze dodávateľského reťazca
zatiaľ nie je jednoznačne preukázaný, pretože správca dane poukázal iba na fakty, že
spoločnosť E., s. r. o., ktorá mala byť dodávateľom pre spoločnosť P., s.r.o. je nekontaktná,
nesídli na adrese označenej ako jej sídlo, pôvod dreva dokladovala dokladmi bez čísla
a identifikačným údajom bez ciachy, nie je vedená v zozname vlastníkov
a obhospodarovateľov lesa, EVČ vozidla, ktorým sa guľatina prevážala a ktoré bolo uvedené
na dodacom liste nepatrí nákladnému ťahaču s hydraulickou rukou VOLVO FH 12, ale
osobnému vozidlu Škoda Felícia, držiteľom ktorého je fyzická osoba. Žalobkyňa opakovane
tvrdila, že nemala žiaden kontakt so subjektmi, ktoré boli predchádzajúcimi dodávateľmi na
inom mieste v dodávateľskom reťazci, ani s prepravnou firmou, ktorá prepravu
zabezpečovala, pretože dodávka tovaru bol dohodnutá výlučne so spoločnosťou P., s. r. o.
vrátane dopravy až po vyloženie guľatiny na mieste jej prevádzky v K. - časť N. Žalobkyňa
ďalej poukazovala na to, že krajský súd nezohľadnil rozsudky Európskeho súdneho dvora
v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 a v spojených veciach C-439/04 a C-
440/04.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 12.05.2010 na odvolanie žalobkyne
uviedol, že sa plne stotožňuje s vysloveným právnym názorom krajského súdu a navrhol preto
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava
písomného vyjadrenia zo dňa 27.10.2009, ktoré bolo zaslané k žalobe, keďže odvolanie
neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti, ku ktorým by sa žalovaný už nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania
(§ 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený
minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk, www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalobkyne nie je možné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/224/7959-73577/2009/992128-r zo dňa 27. júla 2007, ktorým žalovaný
potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Komárno č. 621/230/4715/09/Bern zo dňa 10.02.2009, ktorým správca dane nepriznal žalobkyni nadmerný odpočet dane
z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2007 v sume 9.698,03 eura.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb.
o správe daní a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“) zásada zákonnosti,
ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade
so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle
zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom
konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie
je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy,
a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada
na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992
Zb.), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky).
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane,
ktorý vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,
ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide
najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu
dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových
kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými
subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania ako
platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu
uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobkyňa v konaní nepredložila relevantný dôkaz o tom, že skutočne došlo k dodávke tovaru – 841,98 m³ drevnej hmoty
(guľatiny) deklarovanej faktúrami č. 07286 (inter. č. 2007/151) zo dňa 08.08.2007, č. 07287
(inter. č. 2007/152) zo dňa 16.08.2007, č. 07288 (inter. č. 2007/159) zo dňa 22.08.2007,
č. 07289 (inter. č. 2007/161) zo dňa 24.08.2007, č. 07290 (inter. č. 2007/163) zo dňa
31.08.2007 vystavené dodávateľom obchodnou spoločnosťou P., s. r. o. čím nebola splnená
podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Ďalej z obsahu
pripojeného administratívneho spisu, konkrétne z dokladov o pôvode dreva pripojených
k označeným faktúram mal najvyšší súd za preukázané, že z celkového množstva 841,98 m³
drevnej hmoty, ktoré mala dodať spoločnosť P., s. r. o., 626,17m³ drevnej hmoty dodala pre
obchodnú spoločnosť P., s. r. o. obchodná spoločnosť E., s. r. o., so sídlom v B. Ďalej mal
najvyšší súd z obsahu administratívneho spisového materiálu za preukázané, že podľa šetrenia
vykonaného Daňovým úradom Bratislava I. spoločnosť E., s. r. o. nie je vyznačená na adrese
sídla spoločnosti, a nie je a ani v minulosti nebola evidovaná v evidencii spoločnosti O. H. na
Z. ul. č. X. Uvedená spoločnosť zásielky nepreberá, konateľ tejto spoločnosti M. M. je
nekontaktný a neplní si daňové povinnosti a na adrese trvalého bydliska je neznámy.
Vzhľadom k tomu, že táto spoločnosť deklarovala pôvod dreva dokladmi bez čísla s identifikačným údajom ciachy OLH PD, správca dane požiadal o súčinnosť Obvodný lesný
úrad v Martine. Podľa potvrdenia Obvodného lesného úradu v Martine, nie je spoločnosť E.,
s.r.o. evidovaná ako obhospodarovateľ lesa a ciacha OLH PD nie je na tomto lesnom úrade
registrovaná, je nejasná a je v rozpore s vyhláškou č. 232/2006 Z. z. o vyznačovaní ťažby
dreva, označovaní vyťaženého dreva a dokladoch o pôvode dreva. Taktiež podľa potvrdenia
Krajského lesného úradu v Bratislave nie je táto spoločnosť evidovaná v zozname vlastníkov
a obhospodarovateľov lesa. Z predložených dokladov o pôvode dreva vyplýva, že guľatinu,
ktorej pôvod deklarovala spoločnosť E., s. r. o. mala prepravovať obchodná spoločnosť P.,
s.r.o., konkrétne vodič F. Vykonaným šetrením bolo zistené, že spoločnosť P., s.r.o. nemá
v predmete činnosti cestnú nákladnú dopravu, na adrese sídla uvedenej v obchodnom registri
je neznáma, jej spoločník a konateľ M. V. ako i bývalý konateľ V. F. sú nekontaktní a tiež si
neplnia daňové povinnosti. Ďalej mal z obsahu administratívneho spisu najvyšší súd za
preukázané, že konateľ obchodnej spoločnosti P., s.r.o. J. P. uviedol, že obchodný vzťah
dohodol ústne, za guľatinu platil v hotovosti tak, že peniaze v zalepenej obálke odovzdal
vodičovi, nepozná pôvod dreva, guľatina bola priamo od spoločnosti E., s.r.o. prepravovaná
do spoločnosti žalobkyne, pretože jeho spoločnosť P., s.r.o. nemá žiadne skladovacie
priestory. Dôkazy na podporu svojich tvrdení však nepredložil. Šetrením vykonaným
prostredníctvom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine, že evidenčné číslo vozidla T., ktorým mala byť guľatina prepravená patrí osobnému motorovému vozidlu Škoda
Felícia.
Z vyššie uvedeného je nepochybné, že skutočnosti uvedené v dokladoch o pôvode
dreva a tvrdenia konateľa žalobkyne ako aj konateľa dodávateľa nezodpovedajú skutočnosti.
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane.
V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej
uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto
súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,
že žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými
faktúrami boli reálne uskutočnené. Žalobkyňa v konaní okrem vyššie označených faktúr
nepredložila žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach (napr. riadny doklad o pôvode
dreva) taktiež nedostatočne identifikovala osoby, ktoré mali prepravu guľatiny uskutočniť.
Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe
daní.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nedostatočne zistený skutkový stav krajským
súdom, najvyšší súd k tejto námietke dáva žalobkyni do pozornosti, že v konaniach
o žalobách (§ 247 a nasl. OSP) súd zásadne skúma predovšetkým dôvodnosť žaloby, pričom
pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol
v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta prvá OSP). Preto v správnom
súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré
je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 veta druhá OSP).
Za nevyhnutné dôkazy treba považovať tie, ktorých vykonanie slúži účelu správneho
súdnictva, ktorý je stanovený v § 244. Je tomu tak preto, že úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu,
ale len preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení
konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotno-právne
a procesno-právne predpisy. Správny súd „nie je súdom skutkovým“, ale je súdom, ktorý
(s výnimkou vecí v tzv. plnej jurisdikcii - § 250i ods. 2 OSP) posudzuje iba právne otázky
napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Najvyšší súd si nemohol osvojiť ani argumentáciu žalobkyne, že splnila všetky
zákonné predpoklady na odpočet DPH a nič viac vykonať nemohla, keďže bola v kontakte
len so spoločnosťou P., s.r.o., ktorá zabezpečovala aj prepravu guľatiny a nemohla sa zo
svojej pozície dostať k informáciám, ku ktorým dospel správca dane. V danom prípade bolo
rozhodujúcim, že konateľ spoločnosti P., s.r.o. J. P. síce priznal vlastníctvo k tovaru, dodanie
tovaru, vystavenie faktúr ako aj prijatie hotovostných úhrad, avšak tieto svoje tvrdenia nevedel preukázať žiadnymi dôkazmi. Nevedel preukázať pôvod dreva, ani miesto jeho
nakládky, nevedel identifikovať vodiča a uviedol nepravdivý údaj, že prepravu vykonalo
vozidlo s ev. č. T., patriace osobnému motorovému vozidlo Škoda Felícia vo vlastníctve
fyzickej osoby. Žalobkyňa tak v konaní neuniesla dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8
zákona o správe daní.
Pokiaľ ide o rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 12. januára 2006 v spojených
veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03 (návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný
High Court of Justice): Optigen Ltd, Fulcrum Electronics Ltd, Bond House Systems Ltd. proti
Commissioners of Customs & Excise [1], na ktorý poukazoval žalobca a ktorého výrok znie:
„Plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé o sebe poznačené podvodom vo vzťahu
k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou
dani a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1 a článkov 4 a 5 ods. 1 Šiestej smernice
Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ
jej stanovenia, v znení smernice Rady 95/7/ES z 10. apríla 1995, ak spĺňajú objektívne
kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu
ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca, alebo
na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol
vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení
uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia,
spočívajúce v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť
ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré
predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane
vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty“,
najvyšší súd posúdil vec aj z hľadiska citovaného rozsudku, avšak dospel k záveru,
že citovaný rozsudok ESD sa na prejednávanú vec nevzťahuje. V prejednávanej veci
je skutkový stav jasný a nesporný. Žalobkyňa v konaní nepreukázala, že vecné plnenia
fakturované vyššie označenými faktúrami boli reálne uskutočnené, čím v konaní neuniesla
dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobkyne uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline
ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil
stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého
rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 28. septembra 2010
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková