Najvyšší súd

5Sžf/22/2011

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Z., bytom B., IČO: X., zastúpeného Mgr. M. U., advokátom Advokátskej kancelária U., so sídlom Z., proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, č. k. I/228/8239- 50768/2009/993169-r zo dňa 05. mája 2009, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 21S/69/2009-82 z 30. novembra 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline, č. k. 21S/69/2009-82 z 30. novembra 2010   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na nové konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/228/8239- 50768/2009/993169 zo dňa 05. mája 2009, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Ružomberok č. 661/230/25943/2008/Ros-X/281 zo dňa 07. augusta 2008, ktorým správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly vyrubil žalobcovi podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2005 v sume 1.320.959 Sk (43.847,80 eur). Z odôvodnenia dodatočného platobného výmeru vyplýva, že správca dane v rámci daňovej kontroly zistil u žalobcu porušenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), tým že si odpočítal daň z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúr vystavených dodávateľmi S. S., s. r. o., M. K. a S. T., a. s., K. za dodávky veľkého množstva tovarov, ktorých dodanie preukázané nebolo. Správca dane v danej veci vykonal rozsiahle dokazovanie, okrem iného aj formou dožiadania príslušných daňových úradov spravujúcich ako daňové subjekty vyššie uvedených dodávateľov žalobcu ako i odberateľa žalobcu, spoločnosti H., s. r. o., Z.. V rámci preverovania skutočností rozhodujúcich pre správne určenie daňovej povinnosti bola preverovaná preprava dodávaného tovaru, jeho vyskladnenie, platby za predmetný tovar, a to v smere dodania tovaru žalobcovi, ako i predaja od žalobcu jeho odberateľovi. Uvedeným dokazovaním v rámci daňovej kontroly vyšlo najavo, že žalobcom deklarované zdaniteľné plnenia sa neuskutočnili a taktiež, že tovar nedodali osoby, ktoré vystavili faktúry.

Krajský súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že k poskytnutiu deklarovaného tovaru nedošlo a žalobca pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného plnenia neuniesol dôkazné bremeno, keďže právne relevantným spôsobom nepreukázal, že prijaté zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, a preto zo strany žalobcu nebola splnená základná podmienka nároku na odpočet DPH. Podľa názoru krajského súdu, nepostačovalo zo strany žalobcu predložiť obchodné zmluvy spolu s dodatkami a faktúry. Žalobca mal v daňovom konaní predložiť také dôkazy, ktoré by uskutočnenie zdaniteľného plnenia preukázali, ktorú povinnosť si žalobca nesplnil. Správca dane je totiž povinný u každého deklarovaného zdaniteľného plnenia danú obchodnú transakciu overovať nielen u odberateľa, ale aj na strane dodávateľa. Pokiaľ nie je na strane dodávateľa preukázané, že k zdaniteľnému plneniu došlo a z toho titulu aj k odvodu dane na výstupe, nemôže byť priznaný nárok na odpočet dane na vstupe, ktorá nebola do štátneho rozpočtu odvedená.

O náhrade trov konania krajský súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania nepriznal.  

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie.

Žalobca namietal, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom. Uvedené porušenie procesných práv žalobca vidí v tom, že až z odôvodnenia napadnutého rozsudku zistil, že žalovaný podal žalobe písomné vyjadrenie spolu s prílohami, pričom toto vyjadrenie a ani prílohy mu neboli doručené pred pojednávaním, aby sa k ich obsahu mohol vyjadriť a dostatočne sa pripraviť na konanie pred súdom. Uviedol, že je pravdou, že súhlasil s rozhodnutím vo veci bez nariadenia pojednávania, avšak v tom čase nevedel, že súd si od žalovaného vyžiadal vyjadrenie k žalobe. V opačnom prípade by nesúhlasil s rozhodnutím súdu bez nariadenia pojednávania. Z uvedeného dôvodu žalobca namietal porušenie jeho základného práva vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, ale aj porušenie princípu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných definičných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. V súvislosti s uvedeným porušením jeho procesných práv zo strany prvostupňového súdu žalobca poukázal na právne závery obsiahnuté v nálezoch Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 136/08 a č. k. III. ÚS 202/02 a v rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva GOC. c/a Turecko č. 36590/90 z 11. júla 2002.

Žalobca ďalej namietal, že krajský súd na základe predložených dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vzhľadom k tomu vec nesprávne právne posúdil. Podľa názoru žalobcu krajský súd aj žalovaný svojvoľne extenzívne vykladajú ustanovenia zákona o DPH v neprospech žalobcu. Žalobca má za to, že zákon o DPH taxatívnym spôsobom vymenováva podmienky, za ktorých je možné uplatniť si nadmerný odpočet a pričom žalobca tieto podmienky riadne splnil, predložil faktúry od dodávateľov tovaru a dodacie listy (ktorých predloženie žalobca už považuje nad rámec zákona o DPH). Uviedol, že požadovanie predloženia ďalších dokladov preukazujúcich pohyb tovaru, jeho skladovanie, prepravu, úhradu za dodaný tovar, zo strany správcu dane sú nad rámec zákona o DPH a podľa žalobcu nie sú podstatné pre preukázanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia a nároku na odpočet dane. Žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, aby za účelom preukázania svojich tvrdení zháňal účtovné doklady od svojich dodávateľov a taktiež nemôže niesť zodpovednosť za to, že jeho dodávatelia si neplnia povinnosti a nevedú riadne účtovníctvo. Žalobca v daňovom konaní predložil faktúry o cene dodaného tovaru v zmysle predložených uzavretých zmlúv na dodávku predmetného tovaru, predložil dodacie listy a okrem uvedeného, dodanie tovaru bolo potvrdené výpoveďami štatutárnych zástupcov dodávateľa. Z uvedeného dôvodu žalobca nevidí dôvod na predkladanie ďalších dôkazov z jeho strany, nakoľko splnenie podmienok na odpočet dane riadne preukázal.

Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania súd doručí návrh na začatie konania (žalobu) odporcovi (žalovanému) spolu s rovnopisom a prílohami návrhu do vlastných rúk a poučí účastníkov podľa § 120 ods. 4. Vyjadrenie odporcu súd bezodkladne odošle navrhovateľovi.

Podľa § 250d ods. 1 OSP predseda senátu vyžiada spisy žalovaného správneho orgánu, ktorý je povinný bez meškania ich predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého stupňa.

Podľa § 250e OSP, ak nedôjde k vybaveniu žaloby spôsobom uvedeným v § 250d ods. 2 a 3, doručí súd žalovanému rovnopis žaloby. Predseda senátu môže nariadiť žalovanému, aby sa k obsahu žaloby vyjadril v lehote, ktorú zároveň určí.

Podľa § 15 ods. 10 zákona o správe daní o výsledku zistenia z daňovej kontroly alebo o určení dane podľa pomôcok vyhotoví zamestnanec správcu dane protokol, ktorý doručí podľa § 17 alebo § 17a kontrolovanému daňovému subjektu spolu s výzvou na vyjadrenie sa k protokolu a na jeho prerokovanie; vo výzve určí dátum prerokovania protokolu, pričom prerokovanie protokolu sa môže uskutočniť až po uplynutí lehoty na vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k tomuto protokolu. Kontrolovaný daňový subjekt je oprávnený písomne sa vyjadriť k protokolu najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa jeho doručenia. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt písomne vzdá práva na vyjadrenie k protokolu alebo požiada správcu dane o prerokovanie protokolu v lehote kratšej, ako je určená vo výzve na prerokovanie protokolu, môže zamestnanec správcu dane na požiadanie kontrolovaného daňového subjektu prerokovať protokol aj v kratšej lehote. Ak sa kontrolovaný daňový subjekt v deň určený vo výzve nemôže zúčastniť na prerokovaní protokolu, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane je oprávnený na základe písomného vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu alebo z vlastného podnetu v protokole opraviť chyby a iné nesprávnosti najneskôr v deň jeho prerokovania s kontrolovaným daňovým subjektom alebo s jeho zástupcom. Vyjadrenie kontrolovaného daňového subjektu k protokolu podľa druhej vety vrátane jeho vyhodnotenia správcom dane správca dane zaznamená v dodatku k protokolu. Dodatok k protokolu je súčasťou protokolu.

Podľa § 15 ods. 11 písm. j/ až l/ zákona o správe daní protokol musí obsahovať dátum prerokovania protokolu, vlastnoručný podpis zamestnanca správcu dane, ktorý vykonáva daňovú kontrolu, vlastnoručný podpis kontrolovaného daňového subjektu alebo ním povereného zástupcu.

Podľa § 15 ods. 12 zákona o správe daní po prerokovaní protokolu protokol podpisuje kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca a zamestnanec správcu dane. Odmietnutie podpisu kontrolovaným daňovým subjektom alebo jeho zástupcom zamestnanec správcu dane v protokole zaznamená spolu s dôvodom odmietnutia, ak je mu známy. Jedno vyhotovenie protokolu odovzdá zamestnanec správcu dane kontrolovanému daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi. Deň prerokovania protokolu sa považuje za deň jeho doručenia. Ak kontrolovaný daňový subjekt alebo jeho zástupca odmietne protokol podpísať alebo prevziať, alebo sa sám alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní protokolu v deň určený vo výzve, považuje sa za deň prerokovania a doručenia protokolu deň, ktorý je určený vo výzve na prerokovanie tohto protokolu.

Podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona o správe daní, ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13) dodatočný platobný výmer, ak sa daň zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je založený na nedostatočnom preskúmaní dodržania zákonom určeného postupu potrebného pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia žalovaného ako i konania, ktoré predchádzalo vydaniu prvostupňového správneho rozhodnutia. Podľa ustálenej súdnej praxe je povinnosťou žalovaného predložiť súdu kompletný, zažurnalizovaný administratívny spis, na základe ktorého súd môže posúdiť postup správneho orgánu a všetky podklady rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia.

V danom prípade sa však krajský súd uspokojil s neúplnou spisovou dokumentáciou prvostupňového správneho orgánu, ktorého zákonnosť rozhodnutia bola predmetom súdneho prieskumu. Z obsahu priloženej kópie protokolu o výsledku daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie DPH vyplýva dátum vypracovania tohto protokolu, dátum jeho prerokovania so žalobcom, nachádzajú sa na ňom podpisy zamestnancov správcu dane, ktorí ho vypracovali, avšak podpis žalobcu ako kontrolovaného daňového subjektu, osvedčujúci jeho účasť na prerokovaní protokolu, na ňom absentuje. Správca dane v dodatku č. 1 k protokolu o výsledku daňovej kontroly síce uvádza, že žalobca podal dňa 16. júla 2008 písomné vyjadrenie k protokolu, avšak opäť na dodatku k protokolu podpis žalobcu chýba. V administratívnom spise predloženom krajskému súdu, sa nenachádza doklad o doručení protokolu o výsledku daňovej kontroly žalobcovi spolu s výzvou správcu dane na jeho prerokovanie a vyjadrenie sa k nemu, doklad o ich doručení žalobcovi, zápisnica o záverečnom prerokovaní protokolu a dodatku k protokolu so žalobcom alebo s jeho splnomocneným zástupcom alebo poznámka, že žalobca odmietol podpísať protokol, či už bez uvedenia dôvodu, prípadne z akých dôvodov tak učinil. Taktiež sa v spise nenachádza správcom dane spomenuté písomné vyjadrenie žalobcu k protokolu. Všetky spomenuté listinné dôkazy z administratívneho spisu by mali nasvedčovať dodržiavaniu zákonného postupu správcom dane, predchádzajúceho ukončeniu daňovej kontroly podľa vyššie citovaných ustanovení § 15 ods. 10 až ods. 12 zákona o správe daní a ako i o dodržaní základných procesných práv žalobcu na oboznámenie sa s výsledkami daňovej kontroly a o poskytnutí mu možnosti účinne sa brániť, prípadne predkladať dôkazy alebo navrhovať ich vykonanie na preukázanie jeho tvrdení. Dodržanie uvedeného postupu nie je zanedbateľné z hľadiska kompletnej prípravy na začatie vyrubovacieho konania podľa § 44 zákona o správe daní s prihliadnutím na skutočnosť, že daňový subjekt v daňovom konaní znáša dôkazné bremeno.

Najvyšší súd v spise krajského súdu v prejednávanej veci nenašiel zmienku o preverovaní vyššie uvedeného procesného postupu pred ukončením daňovej kontroly vyžiadaním si doplnenia chýbajúcich listinných dôkazov od žalovaného, prípadne správcu dane. Pritom v administratívnom spise možno zistiť námietky žalobcu ku kontrolným zisteniam až z obsahu jeho odvolania proti dodatočnému platobnému výmeru, takže prvostupňový súd taktiež nemohol preveriť, či sa správca dane v dodatku k protokolu o výsledku daňovej kontroly vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Krajský súd teda rozhodol bez toho, aby sa zaoberal všetkými podkladmi, na základe ktorých bolo vydané žalobou napadnuté rozhodnutie. Bez úplnej spisovej dokumentácie, z ktorej bude tiež zistiteľná aj miera a spôsob oboznámenia sa žalobcu s podkladmi rozhodnutia vo veci preskúmavaného rozhodnutia nie je možné posúdiť ani vecnú stránku rozhodnutia (skutkovú a právnu). Odvolací súd sa preto v danom štádiu konania vecnou stránkou predmetu konania ani nezaoberal.

Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu, že mu bola postupom krajského súdu, t. j. nedoručením vyjadrenia žalovaného k žalobe a jeho príloh, odňatá možnosť konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom, najvyšší súd konštatuje, že s prihliadnutím na potrebu doplnenia dokazovania pred krajským súdom v spojení s charakterom súdneho prieskumu zákonnosti správnych rozhodnutí, sa nemôže jednoznačne vyjadriť, či pri príprave na rozhodnutie vo veci bolo jeho procesné právo porušené.

Najvyšší súd zaujal všeobecné stanovisko k právnej argumentácii žalobcu ohľadne namietaného porušenia jeho práva konať pred súdom a vyjadriť sa ku všetkým v konaní vykonaným dôkazom.

Ohľadne skúmania namietaného porušenia procesného práva žalobcu je potrebné vychádzať z charakteru a potrieb správneho súdnictva, t. j. kasačnej kontroly zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy. Miera kontradiktórnosti v tomto súdnom konaní nie je taká vysoká ako v prípade meritórneho rozhodovania súdov v sporových občianskoprávnych konaniach, v ktorých obe strany sporu majú povinnosť dokazovať svoje tvrdenia na preukazovanie svojho nároku alebo účinnej obrany proti tvrdeniu protistrany. Z uvedeného dôvodu je povinnosťou súdu podľa § 114 ods. 2 OSP v rámci prípravy pojednávania bezodkladne zaslať vyjadrenie odporcu navrhovateľovi spolu s predloženými dôkazmi, aby mali obe strany sporu zachované práva garantované čl. 48 ods. 2 ústavy.

V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť žalobou napadnutých správnych rozhodnutí ako i postupov predchádzajúcich ich vydaniu, kedy je už skutkový stav známy a vyplýva z obsahu administratívneho spisu a dokazovanie sa vykonáva len výnimočne. Pre súd je v rámci správneho prieskumu zákonnosti napádaných rozhodnutí orgánov verejnej správy rozhodujúci skutkový stav, ktorý bol zistený v správnom konaní a teda bol tu v čase vydania správneho rozhodnutia (§ 250i ods. 1 a 2 OSP). V tomto súdnom konaní OSP explicitne neprikazuje súdu zaslať vyjadrenie žalovaného a ním zaslaný administratívny spis žalobcovi, nakoľko žalobcovi sú dôvody správneho rozhodnutia známe ako i obsah administratívneho spisu a dôkazov, ktoré sú jeho súčasťou. To však nebráni súdu, aby zaslal žalobcovi vyjadrenie žalovaného, pokiaľ sú v ňom obsiahnuté nové dôvody a právna argumentácia žalovaného ako i dôkazy žalobcovi dosiaľ neznáme. Je na rozhodnutí krajského súdu, aký postup zvolí s prihliadnutím na obsah vyjadrenia žalovaného a priloženého administratívneho spisu.

Účastník správneho konania má podľa príslušných správnych procesných predpisov účinné práva a na druhej strane orgán verejnej správy má tomu zodpovedajúce povinnosti na zabezpečenie podmienok pre dostatočné zistenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie vo veci správneho konania. Účastník správneho konania môže využiť inštitút nahliadania do spisu, predkladania a navrhovania dôkazov na podporu jeho tvrdení, právo byť prítomný pri vykonávaní dôkazov, klásť svedkom otázky, právo byť informovaný o výsledku vykonaného dokazovania a vyjadriť sa k nemu, právo podávať riadne a mimoriadne opravné prostriedky proti administratívnym rozhodnutiam, atď.. Z uvedeného dôvodu je účastníkovi správneho konania v čase podania správnej žaloby spravidla známy skutkový stav zistený v správnom konaní, obsah administratívneho spisu ako i právna argumentácia žalovaného orgánu verejnej správy. Taktiež právnemu zástupcovi žalobcu, ktorý v konaní podľa II. Hlavy V. časti OSP musí byť zastúpený advokátom, je zo znalosti príslušných ustanovení OSP známe, že súd prvého stupňa vyžiada administratívny spis žalovaného a prvostupňového orgánu verejnej správy a spravidla si vyžiada vyjadrenie žalovaného k námietkam uvedeným v žalobe. Preto neobstojí námietka žalobcu, že by nedal súhlas na rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, keby mal vedomosť o doručení vyjadrenia žalovaného súdu a že mu nebolo toto vyjadrenie s prílohami zaslané, nakoľko mal vedieť, že ak mu neboli zaslané, tak súd v rámci prípravy pojednávania zhodnotil, že vyjadrenie žalovaného neobsahuje žiadne nové skutočnosti a právnu argumentáciu, ku ktorej by bolo potrebné vyjadrenie žalobcu.

K nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 136/08 a rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva GOC. C Turecko č. 36590/90, ktorými žalobca podporuje svoju argumentáciu, odvolací súd uvádza, že v oboch prípadoch sa jednalo o porušenie práva účastníka konania vyjadriť sa k vykonaným dôkazom (čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR) v rámci občianskoprávneho sporového konania, kedy v prvom prípade odvolací súd vykonal odvolacie pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľky napriek tomu, že mala výslovný, súdu známy, záujem zúčastniť sa pojednávania a na ňom vyjadriť sa k novým doplneným listinným dôkazom predloženým odvolaciemu súdu. V druhom prípade odvolací súd v Turecku rozhodol o odvolaní bez nariadenia pojednávania a bez toho, aby dal na vedomie a na vyjadrenie sťažovateľovi písomné stanovisko hlavného verejného žalobcu (prokurátora), ktorý vstúpil do konania. Predmetné stanovisko prokurátora obsahovalo sťažovateľovi neznáme právne argumenty a návrhy, a preto bolo jeho nedoručením sťažovateľovi oslabené právo na súdnu ochranu ako i jeho možnosť účinnej obrany pred súdom.  

Vzhľadom na charakter vyššie uvedených súdnych konaní, tieto nemožno bez ďalšieho v plnom rozsahu aplikovať na súdne konanie, ktorého predmetom je preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorého špecifiká sú vyššie uvedené.

Vo veci Nálezu ÚS SR č. III. ÚS 202/02-123 odvolací súd konštatuje, že ústavný súd v tomto konaní porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy vo vzťahu k sťažovateľovi nekonštatoval, nakoľko v predmetnej veci sa uvedenou námietkou sťažovateľa, ako sám ústavný súd uvádza, nezaoberal. Ústavný súd dôvodil v náleze tým, že rozsudok napadnutý ústavnou sťažnosťou bol na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zrušený ako i ústavný súd zrušil uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. Ns 1-10/02 z 29. apríla 2002, ktorým najvyšší súd rozhodol o námietke zaujatosti sťažovateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu podľa 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. januára 2012

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Petra Slezáková