Najvyšší súd  

5Sžf/17/2010

 

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne obchodnej spoločnosti M. S., s. r. o., so sídlom H.,

zastúpenej Mgr. O. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu

Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová ulica 13, o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/224/10916-73513/2009/990268-r zo dňa 23. júla

2009, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre, č. k. 11S/112/2009-78

zo 16. februára 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Nitre,

č. k. 11S/112/2009-78 zo 16. februára 2010   p o t v r d z u j e.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou

sa domáhala preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/224/10916-

73513/2009/990268-r   zo dňa 23. júla 2009, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Vráble č. 628/230/108-2081/09/Há

zo dňa 02. apríla 2009. Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Vráble (ďalej

len „správca dane“) vyrubil žalobkyni rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

marec 2007 v celkovej sume 631,49 eura, z dôvodu porušenia § 47 ods. 1 a 3 v nadväznosti

na § 8, § 49 ods. 7 písm. a/, c/ a d) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), z toho dôvodu, že dodal tovar do tretej

krajiny a nepreukázal jednotným colným vyhlásením jeho oslobodenie od dane, keď

neoprávnene odpočítal daň zo služby (stravovanie počas školenia) a keď neoprávnene

odpočítal daň, ktorú nezaplatil správcovi dane pri dovoze tovaru.

Krajský súd v Nitre posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovenia § 8 ods. 1 písm. a/, § 47 ods. 1 a 3 zákona o DPH a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu správneho orgánu v rozsahu

vymedzenom žalobou, keď žalobkyňa napadla rozhodnutie žalovaného iba v časti, týkajúcej

sa dodania tovaru do tretej krajiny a nepreukázania jednotnej colnej deklarácie, dospel

k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

tak, že žalobkyni pre jej neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.  

Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa   a žiadala,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu

zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správcu dane zruší a vec vráti

žalovanému na ďalšie konanie. Alternatívne žiadala, aby najvyšší súd rozsudok súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietala, že napriek nahradeniu

Šiestej Smernice novou Smernicou Rady 2006/112/ES, by sa táto mala vykladať v súlade

s článkom 411 (2) Smernice Rady 2006/1123/ES v tom zmysle, že táto zmena nemá dopad

na platnosť použitých odkazov na Šiestu smernicu, pretože u relevantných ustanovení

smernice, na ktoré sa žalobkyňa v žalobe odvoláva nedošlo k žiadnej obsahovej zmene,

keďže k vydaniu novej smernice došlo iba z dôvodu sprehľadnenia znenia Šiestej smernice,

ktorá prešla v priebehu času viacerými zmenami. Namietla, že z uvedeného potom vyplýva,

že právna argumentácia uvedená v rozsudku Európskeho súdneho dvora (dnes Súdneho dvora

Európskej únie; ďalej aj „ESD“ alebo „SDEÚ“) „Colleé“ sa vzťahuje i na prípad rozhodnutia napadnutého žalobou, nakoľko znenie článkov Šiestej Smernice, z ktorých vychádza

rozsudok Colleé, je obsahovo rovnaké, ako znenie článkov Smernice 2006/112/EC (ďalej

aj „Šiesta Smernica“). Preto podľa názoru žalobkyne nie je žiaden dôvod, aby sa výklad

uplatnený v rozsudku Colleé neaplikoval i na prípad oslobodenia od dane uvedený

v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako i Daňového úradu Vráble.

Podľa názoru žalobkyne, krajský súd pochybil, keď sa v napadnutom rozsudku

stotožnil s názorom žalovaného, že rozsudok Colleé rieši inú problematiku spornú medzi

účastníkmi, pretože meritom veci v rozsudku Collée bolo to, či si   členské štáty EU môžu v rámci stanovenia podmienok pre uplatňovanie oslobodenia, stanoviť formálne podmienky,

pri nesplnení ktorých môžu odmietnuť oslobodenie pri dodávke, ktorá splnila   materiálne podmienky pre oslobodenie. Z rozhodnutia ESD vyplýva, že takáto vnútroštátna úprava ide

nad rámec toho, čo členským štátom Šiesta Smernica umožňuje. To že sa v danom prípade jednalo o oslobodenie intrakomunitárneho dodania a nie vývozu tovaru, bolo pre meritum

veci podľa názoru žalobkyne irelevantné. Podstatnou časťou citovaného rozhodnutia pre tento

prípad je totiž to, že plnenia majú byť zdanené s ohľadom na ich objektívne charakteristiky,

teda keď je nesporné, že dodávka bola skutočne vykonaná.

Túto svoju argumentáciu žalobkyňa doplnila aj odvolaním sa na rozsudok nemeckého

„Bundesfinanzhof“ (Spolkový finančný dvor, ďalej len „SFD“) z 28. mája 2009 č. VR 23/08,

v ktorom SFD dospel k záveru, že tak intrakomunitárne dodania, ako aj vývozy tovaru,

sú na základe prepravy alebo zaslania tohto tovaru pri dodaní z tuzemska do zahraničia

(územie ES alebo tretích krajín) oslobodené. Režim oslobodenia pri intrakomunitárnom

dodaní nahradil systém dovozov a vývozov medzi štátmi spoločenstva, t. j. ide o ten istý

režim, ale v rámci štátov ES, a tak pri intrakomunitárnych dodaniach, ako aj pri vývoze tovaru sa oslobodenie od dane uplatňuje preukázaním splnenia podmienok pre oslobodenie.

Podľa názoru žalobkyne, žalovaný v daňovom konaní nespochybnil uskutočnenie

vývozu tovaru žalobcom do tretej krajiny, a preto požadovanie predloženia JCD žalovaným

v zmysle § 47 ods. 3 zákona o DPH, ako jediného dôkazu   splnenia hmotnoprávnej

podmienky na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty, t. j. dodania tovaru na územie tretieho

štátu,   je obmedzujúcim spôsobom preukazovania splnenia tejto podmienky a v tejto časti

ide zákon o DPH nad rámec Šiestej Smernice, ako aj Smernice a zabraňuje oslobodeniu od dane s pridanej hodnoty napriek splneniu zákonných predpokladov, keď preukázanie

splnenia hmotnoprávnej podmienky povyšuje nad jej skutočné splnenie.

Žalobkyňa ďalej uviedla, že pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, týkajúceho sa možnosti

získania dokladu o vývoze tovaru (tzv. JCD) pri vývoze tovaru v dodatočnej lehote

6 mesiacov na získanie JCD, treba uviesť, že získanie tohto dokladu je pri niektorých

vývozoch problematické, resp. nemožné a tento problém je všeobecný, teda nevyskytuje

sa len u žalobkyne.  

Žalobkyňa tiež uviedla, že v danom prípade bol tovar dodávaný s podmienkou  

EX-WORKS (Incoterms), teda zo závodu (tovar je dodaný v závode predávajúceho  

– žalobkyne dopravcovi/špeditérovi odberateľa). Export je teda v tomto prípade

zabezpečovaný kupujúcim, konkrétne špedičnou firmou zabezpečenou odberateľom

(kupujúcim). Medzi touto špedičnou firmou a predávajúcim (žalobcom) nie je žiaden

zmluvný vzťah, a je preto ťažké získať späť akékoľvek doklady a potvrdenia, a to nielen

z dôvodu neochoty alebo zanedbania povinností niektorej zo strán, ale väčšinou z dôvodu

ich straty, ako to bolo i v prípade, na ktorý sa vzťahuje táto žaloba.

Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 21. apríla 2010 na odvolanie

žalobkyne navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť. Uviedol, že sa v plnom

rozsahu pridržiava písomného vyjadrenia zo dňa 22.10.2009, ktoré bolo zaslané k žalobe,

keďže odvolanie neobsahuje žiadne nové relevantné skutočnosti, ku ktorým by sa žalovaný

už nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

(§ 10 ods. 2 OSP)   preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj   konanie, ktoré mu predchádzalo,

v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212 ods. 1 OSP), odvolanie

prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky   www.nsud.sk, (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nie je možné

priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia žalovaného

č. I/224/10916-73513/2009/990268 zo dňa 23.07.2009, ktorým žalovaný potvrdil dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Vráble č. 628/230/108-2081/09/Há zo dňa 02.04.2009,

ktorým bol žalobkyni vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 631,49 eura

za zdaňovacie obdobie marec 2007 v tej časti, v ktorej žalobkyňa dodala tovar do tretej

krajiny a nepreukázala jednotným colným vyhlásením jeho oslobodenie od dane podľa § 47

ods. 3 zákona o DPH.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na   svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal   zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

(§ 247 ods. 1 OSP).

Podľa § 47 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia na území

tretieho štátu.

Podľa § 47 ods. 2 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý

je odoslaný alebo prepravený kupujúcim alebo na jeho účet do miesta určenia na území

tretieho štátu, ak kupujúci nemá v tuzemsku sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň

ani bydlisko, s výnimkou dodania tovaru, ktorý prepravil kupujúci na účely vybavenia,

zásobenia pohonnými látkami a potravinami výletných lodí, súkromných lietadiel alebo

akýchkoľvek dopravných prostriedkov na súkromné použitie.

Podľa § 47 ods. 3 zákona o DPH v čase rozhodnom pre posúdenie danej veci

odoslanie alebo prepravenie tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu podľa odsekov

1 a 2 je platiteľ povinný preukázať písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru

do colného režimu vývoz, v ktorom je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia

Európskych spoločenstiev, a dokladom o odoslaní alebo preprave tovaru. Platiteľ musí mať

k dispozícii písomné colné vyhlásenie o prepustení tovaru do colného režimu vývoz najneskôr

do konca šiesteho mesiaca nasledujúceho po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnil oslobodenie od dane pri vývoze tovaru.

Podľa čl. 131 Smernice, oslobodenia od dane ustanovené v kapitolách 2 až 9

sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté ostatné ustanovenia Spoločenstva a v súlade

s podmienkami, ktoré členské štáty stanovia na účely zabezpečenia správneho

a jednoznačného uplatňovania tohto oslobodenia od dane a na účely predchádzania

akýmkoľvek možným daňovým únikom, vyhýbaniu sa dani alebo zneužitiu dane.

Podľa čl. 146 Šiestej smernice, ktorý sa týka oslobodenia od dane pri vývoze, bod 1

písm. a/ členské štáty oslobodia od dane dodanie tovaru, ktorý je zaslaný alebo prepravený

predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia mimo Spoločenstva;

Podľa čl. 147 ods. 2 druhý pododsek Šiestej Smernice, vývoz sa preukazuje faktúrou

alebo iným dokladom slúžiacim ako faktúra, ktorý potvrdí colný úrad, ktorým tovar opustil

Spoločenstvo.

Z obsahu administratívneho a súdneho spisu mal najvyšší súd za preukázané,

že žalobkyňa sa v rozhodujúcom období zaoberala opracovaním   a povrchovou úpravou

kovov a svoje výrobky vyvážala aj do tretích krajín. V rozhodnom období vystavila štyri

faktúry č. 98001978 z 09.03.2007, č. 98002028 z 13.03.2007, č. 98002029 z 13.03.2007

a č. 98002085 z 16.03.2007 za dodávku tovarov pre odberateľov v USA v celkovej hodnote

dane z pridanej hodnoty v sume 8.717,52 Sk. K uvedeným faktúram za dodávky tovarov

do tretích krajín chýbali písomné colné vyhlásenia o prepustení tovaru do colného režimu

vývoz, v ktorých je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych

spoločenstiev (ďalej len „JCD“), čo je jednou z podmienok oslobodenia od dane pri vývoze

do tretieho štátu stanovený v § 47 ods. 1, 3 zákona o DPH. Žalobkyňa tieto JCD pri daňovej

kontrole, ani 23 mesiacov po skončení zdaňovacieho obdobia, v ktorom uplatnila oslobodenie

od dane pri vývoze tovaru, nevedela predložiť.  

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu vyjadrenom v napadnutom

rozsudku v celom rozsahu, nakoľko krajský súd sa podrobne vysporiadal so všetkými

námietkami uvádzanými žalobkyňou v žalobe a na zdôraznenie jeho správnosti považuje za potrebné doplniť nasledovné:

Zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 47 ods.1 zákona o DPH, platného

v rozhodnom zdaňovacom období, ustanovil hmotnoprávne podmienky, na základe ktorých

priznáva oslobodenie od dane z pridanej hodnoty tak, že oslobodené od dane je dodanie

tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený predávajúcim alebo na jeho účet do miesta určenia

na území tretieho štátu.

Súčasne v právnej norme ustanovenej v § 47 ods. 3 zákona o DPH platného

v rozhodnom čase, zákonodarca ustanovuje podmienky, za splnenia ktorých daňovému

subjektu vzniká právo na oslobodenie od dane. V tomto prípade je nevyhnutnou podmienkou

oslobodenia od dane z pridanej hodnoty   preukázanie tej skutočnosti, že tovar bol vyvezený

mimo územia Spoločenstva, nakoľko len a len vývoz tovaru mimo územia Spoločenstva

je dôvodom na oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.  

Zo samotnej Šiestej Smernice vyplýva, že vývoz tovaru je potrebné určitým spôsobom

preukázať a to konkrétne potvrdením faktúry alebo iného relevantného dokladu colným

úradom, ktorým tovar opustil Spoločenstvo. Preto ak zákonodarca   priamo   v skutkovej

podstate právnej normy (§ 47 ods. 3 zákona o DPH) ustanovuje, že odoslanie alebo

prepravenie tovaru do miesta určenia na území tretieho štátu podľa odsekov 1 a 2 je platiteľ

povinný preukázať písomným colným vyhlásením o prepustení tovaru do colného režimu

vývoz, v ktorom je potvrdený colným orgánom výstup tovaru z územia Európskych

spoločenstiev, tzv. dôkaz o vývoze, platiteľ musí mať k dispozícii písomné colné vyhlásenie

o prepustení tovaru do colného režimu vývoz.  

Z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci   však vyplýva, že žalobkyňa

správcovi dane nevedela predmetný doklad predložiť a v priebehu daňovej kontroly a ani

dodatočne v priebehu daňového konania požadovaný doklad nepredložila.

Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že správny orgán nespochybňoval vývoz tovaru

do tretej krajiny, toto tvrdenie nemá oporu v administratívnom spise, nakoľko z protokolu

o miestnom zisťovaní vyplýva iba tá skutočnosť, že bola preukázaná preprava tovaru a úhrada faktúr zahraničnými osobami, t. j. že boli predložené iba účtovné doklady.   Vývoz tovaru

zo Spoločenstva však preukázaný nebol a to nielen tým, že nebol predložený JCD, ale ani iný

relevantný doklad o tom, že tovar bol vyvezený (napr. rozhodnutie z tretej krajiny, že tovar

tam bol preclený, alebo iný vierohodný doklad o tom, že tovar vystúpil v tretej krajine).

Odberateľom podpísaná faktúra spolu s výpisom z účtu dodávateľa na preukázanie

týchto skutočností nemôže postačovať, nakoľko ako bolo uvedené vyššie, ide len o účtovné

doklady platiteľa.  

Najvyšší súd súhlasí s námietkami žalobkyne týkajúcimi sa rozsudku ESD č. C-146/05

Albert Colleé“ a jeho aktuálnosti v súvislosti s prijatím Šiestej Smernice, a za určitých

okolností aj s jeho aplikovateľnosťou na prípad ako je tento.

Avšak   v danom prípade postup správnych orgánov je plne v súlade s týmto

rozsudkom, pretože tak rozsudok ESD ako aj rozhodnutie SFD vychádza z predpokladu,

že predloženie určitého konkrétneho formálneho dôkazu môže byť opomenuté, pokiaľ platiteľ

iným relevantným spôsobom preukáže, že skutočne došlo k naplneniu hmotnoprávnych podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty.

V tejto súvislosti dáva najvyšší súd žalobkyni do pozornosti, že aj v rozsudku

č. VR 23/08 z 28. mája 2009, SFD vyslovil, že podnikateľ musí poskytnúť dôkaz vo forme

dokladu (dôkaz o vývoze tovaru) a dôkaz vo forme záznamu (účtovný doklad) a ak splní tieto

dôkazné povinnosti, je oprávnený klasifikovať dodávku ako oslobodenú od dane (bod 15 a 16

rozsudku).   S odvolaním sa na rozsudok ESD vo veci Collé ďalej v bode 18 SFD hovorí,

že dodávka, ktorá spĺňa materiálne požiadavky na oslobodenie, je oslobodená od dane,

aj ak daňovník nesplnil určité formálne požiadavky, pokiaľ porušenie týchto formálnych

požiadaviek nie je prekážkou poskytnutia dostatočného dôkazu, že materiálne požiadavky boli

splnené.

Ďalej potom v bode 26. konštatuje, že vývozné dodávky celkove, napriek nesplneniu

dôkazných povinností sú oslobodené od dane, ak sa „na základe objektívnej dôkaznej situácie

zistí“, že sú splnené predpoklady pre vývoznú dodávku. Za takýto predpoklad však

nepovažuje predloženie účtovného dokladu, ktorý žalobcovia poskytli v konaní pred FS

a s poukazom na to, že FS vychádzal z iných princípov (bod 27), a iba s odôvodnením, že žalobcovia poskytli v konaní pred FS účtovný doklad, vyhlásil, že boli splnené

predpoklady pre oslobodenie od dane a vyhovel žalobe, SFD dospel k záveru, že je potrebné

rozsudok FS zrušiť.

V danom prípade, ako už bolo uvedené vyššie, je hmotnoprávnym predpokladom

oslobodenia oddane z pridanej hodnoty preukázanie skutočnosti, že tovar bol skutočne

vyvezený, pričom v súlade s komunitárnym právom sa táto okolnosť preukazuje dokladom

o vývoze, na ktorom prepustenie z colného režimu potvrdzuje štátom poverená autorita,

t. j. príslušný colný orgán. Vydaniu JCD   predchádza colné konanie, ktoré pozostáva

z viacerých krokov, výsledkom ktorého je JCD potvrdené výstupnou colnicou.

Najvyšší súd pripúšťa, že výnimočne môžu nastať okolnosti, keď platiteľ nemôže

predložiť požadovaný JCD formulár, avšak v takom prípade musí predložiť iný dôkaz o vývoze tovaru a tým nad všetku pochybnosť preukázať, že došlo k naplneniu

hmotnoprávnej podmienky oslobodenia od dane z pridanej hodnoty pri vývoze tovaru,

t. j. k samotnému vývozu tovaru. V celom administratívnom konaní žalobkyňa nezdôvodnila,

prečo nepredložila požadované JCD, a to ani v dodatočnej lehote a až v odvolaní proti

rozsudku súdu prvého stupňa sa objavila ničím nekonkretizovaná poznámka, že tieto doklady

predložiť nemohla z dôvodu ich straty. Preto sa touto poznámkou v odvolacom konaní

najvyšší súd nezaoberal.

Požadovanie predloženia dôkazu o vývoze zo strany daňových orgánov nemôže byť

považované za formalizmus, ktorý je v rozpore so zásadami daňového konania, prípadne ide

nad rámec Smernice, nakoľko   porušenie týchto žalobkyňou označovaných „formálnych“

požiadaviek je prekážkou poskytnutia dostatočného dôkazu, že materiálne požiadavky

na oslobodenie od dane boli splnené.

Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací dospel

k záveru, že námietky žalobkyne vznesené v odvolaní nie sú opodstatnené, a keďže

v rozhodnutí a postupe žalovaného ani krajského súdu nezistil iné vady, ktoré by mohli viesť

k zrušeniu rozhodnutia žalovaného alebo rozsudku prvostupňového súdu, napadnutý rozsudok

Krajského súdu v Nitre podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho   konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení

s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1 OSP, nakoľko žalobkyňa v odvolacom

konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha a ani

mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2011  

  JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková