Najvyšší súd
5Sžf/12/2011
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu R. F., bytom D.X.D., IČO: X., zastúpený JUDr. D. H., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom v Banskej Bystrici, Nová č. 13, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/1446-20394/2008/995312-r z 21. februára 2008,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline, č. k. 21S/32/2008-84
z 08. decembra 2010, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline,
č. k. 21S/32/2008-84 z 08. decembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/226/1446-20394/2008/995312-r zo dňa
21. februára 2008, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu D.
č. 657/320/45320/2007/Dur zo dňa 18. decembra 2007, ktorým bolo zriadené záložné právo
na zabezpečenie istej nesplatnej daňovej pohľadávky na dani z príjmov fyzických osôb
v sume 4.509.035 Sk (149.672,54 eura) vyplývajúcej z dodatočného platobného výmeru č. 657/230/43294/07/Pav zo dňa 26. novembra 2007, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň
z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2005 v sume 1.084.298 Sk (35.992,10
eura) a dodatočného platobného výmeru č. 657/230/4337/07/Pav zo dňa 26. novembra 2007,
ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka
2006 v sume 3.424.737 Sk (113.680,44 eura) k nehnuteľnostiam daňového dlžníka:
- bytu č. 16 na 3. poschodí, vchod č. 32, nachádzajúci sa v bytovom dome súp. č. X.,
postavenom na pozemku parc. č. X., zapísaný u Správy katastra D. na LV č. X. pre k.
ú. V. v celosti na vlastníka R. F., SNP č. X./32-16, r. č. X. včítane podielu
na spoločných častiach a zariadeniach domu v podiel 7299/227985 na uvedeného
vlastníka,
- rodinného domu súp. č. X. na pozemku parc. č. X., zastavané plochy a nádvoria parc.
č. X. o výmere 541 m², zapísaný u Správy katastra N. na LV č. X. pre k. ú. Z. v celosti
na vlastníka R. F., SNP č. X./32-16, r. č. X..
Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že rozhodnutie správcu dane ako
aj žalovaného je v súlade so zákonom, obsahuje všetky formálne náležitosti podľa § 30
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných
finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Uviedol,
že správca dane zriadil záložné právo podľa § 71 ods. 4 zákona o správe daní na zabezpečenie
istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti, ak je odôvodnená obava, že nesplatná
alebo nevyrubená daň nebude uhradená. Poukázal na to, že z uvedeného je zrejmé, že správca
dane záložným právom zabezpečil len budúcu istú pohľadávku, teda len sankčný úrok.
V zmysle § 35b ods. 2 zákona o správe daní, správca dane bol povinný do rozhodnutia
o zriadení záložného práva uviesť dlžnú sumu, z ktorej bude vyrubený sankčný úrok.
S poukazom na toto ustanovenie nie je možné vyvodiť záver, že správca dane zriadil záložné
právo na rozdiel dane z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2005 a roku 2006.
Preto sa súd stotožnil so závermi žalovaného, že správca dane správne zriadil záložné právo
podľa § 71 ods. 4 zákona o správe daní.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému
žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho
zmeny tak, že napadnuté rozhodnutie ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
bude zrušené a vec bude vrátená žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal,
že rozhodnutie, ktorým bolo zriadené záložné právo nespĺňa formálne náležitosti vyžadované
v zmysle § 71 ods. 2 v spojení s § 30 ods. 2 zákona o správe daní, podľa ktorého daňový
subjekt musí byť v rozhodnutí o zriadení záložného práva označený rodným číslom. Len
na základe tohto identifikačného znaku totiž možno jednoznačne po formálnej stránke
identifikovať, či daňový dlžník je v skutočnosti aj vlastníkom nehnuteľnosti, ku ktorej bolo
zriadené záložné právo tak, ako to definuje ustanovenie § 71 ods. 1 zákona o správe daní.
Táto formálna zákonná podmienka nie je v rozhodnutí správneho orgánu o zriadení záložného
práva splnená. Ďalej namietal materiálnu podmienku vyžadovanú zákonom pre zriadenie
záložného práva správcom dane, ktorá podľa názoru žalobcu splnená nebola. Poukazoval
na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení 5Sžf/56/2009
zo dňa 17. marca 2010, kde sa konštatuje, že správca dane na rozdiel od ostatných veriteľov
môže záložným právom zabezpečiť len budúcu istú pohľadávku (§ 71 ods. 4 zákona o správe
daní), teda len sankčný úrok, ktoré je daňový subjekt povinný zaplatiť, ak daňovú povinnosť
nesplní riadne a včas. Poukazoval na to, že pri použití logického a sémantického výkladu
možno potom jednoznačne konštatovať, že sankčný úrok, t. j. istá budúca pohľadávka
v kontexte § 71 ods. 4 zákona o správe daní, môže vzniknúť až okamihom právoplatnosti
platobného výmeru ukladajúceho daňovému subjektu povinnosť zaplatiť vyrubenú daň.
Len týmto okamihom sa daňová pohľadávka stáva istou daňovou pohľadávkou a sankčný
úrok budúcou istou daňovou pohľadávkou.
Súčasne žalobca poukazoval na to, že žalovaný zrušil dodatočný platobný výmer
č. 657/230/43294/07/Pav zo dňa 26. novembra 2007, ktorým bola vyrubená daň z príjmov
fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2005 v sume 1.084.298 Sk (35.992,10 eura)
ako aj dodatočný platobný výmer č. 657/230/43307/07/Pav zo dňa 26. novembra 2007,
ktorým bola vyrubená daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2006 v sume
3.424.737 Sk (113.680,44 eura). Obidve rozhodnutia boli žalovaným zrušené potom, ako boli
zrušené potvrdzujúce rozhodnutia rozsudkami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/30/2008
a sp. zn. 21S/29/2008. Táto skutočnosť len potvrdzuje fakt, že neprávoplatné dodatočné
platobné výmery nie sú istou budúcou daňovou pohľadávkou. Ak preto bolo zriadené záložné
právo na zabezpečenie daňovej pohľadávky vzniknutej na základe neprávoplatných
dodatočných výmerov v čase, keď ešte dodatočné platobné výmery nenadobudli
právoplatnosť, nebola splnená materiálna podmienka v zmysle § 71 ods. 4 zákona o správe
daní, t. j. existencia istej daňovej pohľadávky, ktorá vznikne v budúcnosti. Namietal, že daň vyrubená rozhodnutím, ktoré je v odvolacom konaní zrušené, nie je istou nesplatnou daňovou
pohľadávkou. Z tohto dôvodu nemožno za istú nesplatnú daňovú pohľadávku považovať
ani daň vyrubenú rozhodnutím, ktoré nenadobudlo právoplatnosť, a teda vznik daňovej
pohľadávky nemôže byť istý pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, z titulu ktorého
má daná pohľadávka vzniknúť. Na základe uvedeného žalobca tvrdil, že správca dane preto
nepostupoval v súlade so zákonom, keď priznáva právne účinky rozhodnutiu, ktorému zákon
takéto právne účinky nepriznáva. Takýto postup správcu dane považuje žalobca za v rozpore
s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobca sa nestotožnil s právnym názorom krajského súdu, že správca dane zriadil
záložné právo len na zabezpečenie sankčného úroku, a že nie je možné vyvodiť záver,
že správca dane zriadil záložné právo na rozdiel dane z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie
obdobie roku 2005 a 2006. Tomuto svedčí aj výrok rozhodnutia o zriadení záložného práva
č. 657/320/45320/2007/Dur zo dňa 18. decembra 2007, kde sa doslovne uvádza: „Daňový
úrad D. podľa § 71 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. na zabezpečenie istej nesplatnej daňovej
pohľadávky na dani z príjmov fyzických osôb spolu v sume 4.509.035 Sk (149.672,54 eura).
Čo správca dane rozumel istou nesplatnou daňovou pohľadávkou, na zabezpečenie ktorej
zriadil záložné právo, je v predmetnom rozhodnutí veľmi jasne, výstižne a zrozumiteľne
vyjadrené dokonca číselným označením „spolu v sume 4.509.035 Sk (149.672,54 eura).
Poukazoval na to, že podľa jeho názoru sankčný úrok, ako istá budúca daňová pohľadávka
nemôže vzniknúť pred nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia, ktorým je vyrubená daň,
pre nezaplatenie ktorej je správca dane oprávnený uplatniť sankčný úrok. Preto navrhoval,
aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného
ako aj rozhodnutie správcu dane bude zrušené a vec bude vrátená na ďalšie konanie. Súčasne
si uplatnil náhradu trov prvostupňového konania v sume 1.162,93 eura za osem úkonov
právnej služby, 8 x paušál, náhradu cestovného z Banskej Bystrice do Žiliny a späť v dňoch
17. februára 2009 a 29. júna 2010, ako aj DPH vo výške 19 % a v sume 157,09 eura ako
náhradu trov odvolacieho konania za jeden úkon právnej služby plus paušál a DPH vo výške
20 %.
Žalovaný k odvolaniu žalobcu vo svojom písomnom vyjadrení z 03. februára 2011
navrhoval rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedol, že žalobca
v odvolaní uvádza tie isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho konania pred krajským
súdom, preto sa žalovaný pridržiava svojho stanoviska podaného k žalobe zo dňa 25. apríla 2008 a následne dňa 16. augusta 2010. V plnom rozsahu sa stotožnil s právnym
názorom a závermi krajského súdu, pretože vychádzajú zo správneho právneho posúdenia
veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených
v odvolaní žalobcu (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP), vec prejednal
bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) s tým, že deň vyhlásenia
rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolanie
je opodstatnené.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. I/226/1446-20394/2008/995312-r zo dňa 21. februára 2008, ktorým žalovaný
potvrdil rozhodnutie Daňového úradu D. č. 657/320/45320/2007/Dur zo dňa 18. decembra
2007, ktorým bolo zriadené záložné právo na zabezpečenie istej nesplatnej daňovej
pohľadávky na dani z príjmov fyzických osôb v sume 4.509.035 Sk (149.672,54 eura).
vyplývajúcej z dodatočného platobného výmeru č. 657/230/43294/07/Pav zo dňa
26. novembra 2007, ktorým bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov fyzických osôb
za zdaňovacie obdobie roka 2005 v sume 1.084.298 Sk (35.992,10 eura) a dodatočného
platobného výmeru č. 657/230/4337/07/Pav zo dňa 26. novembra 2007, ktorým bola
žalobcovi vyrubená daň z príjmov fyzických osôb za zdaňovacie obdobie roka 2006 v sume
3.424.737 Sk (113.680,44 eura), a to k nehnuteľnostiam vo vlastníctve daňového dlžníka –
žalobcu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia citoval všetky zákonné ustanovenia,
ktoré sú pre rozhodnutie relevantné, preto v tomto smere odkazuje odvolací súd
na odôvodnenie napadnutého rozsudku.
V danom prípade nebolo sporné, že správca dane zriadil záložné právo
k nehnuteľnostiam vo vlastníctve žalobcu v zmysle § 71 ods. 1 a ods. 4 zákona o správe daní.
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
je rozhodujúcim v danej veci posúdenie, čo správca dane, ako aj žalovaný za „istú nesplatnú
daňovú pohľadávku“ považovali. Z preskúmavaného rozhodnutia správcu dane vyplýva,
že za „istú nesplatnú daňovú pohľadávku“ správca dane ako aj žalovaný zrejme považovali
pohľadávku na dani z príjmov fyzických osôb spolu v sume 4.509.035 Sk (149.672,54 eura)
vyplývajúcu z dodatočného platobného výmeru č. 657/230/43294/07/Pav zo dňa
26. novembra 2007 a a dodatočného platobného výmeru č. 657/230/4337/07/Pav zo dňa
26. novembra 2007. Naproti tomu vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku,
Krajský súd v Žiline považoval za „istú nesplatnú daňovú pohľadávku“, ktorú správca dane
zabezpečil zriadením záložného práva, pohľadávku, ktorá vznikne v budúcnosti, ak daň
nebude uhradená, sankčný úrok.
Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 5Sžf/56/2009 zo dňa 17. marca 2010 uviedol,
že záložné právo (§ 71 a § 71a zákona o správe daní) je od roku 2003 novým prvkom
daňového konania, ktorým možno zabezpečiť už splatnú daň, teda daňový nedoplatok, ako
aj budúcu istú daňovú pohľadávku, ak má správca dane odôvodnenú obavu, že nesplatnú
alebo nevyrubenú daň daňový subjekt neuhradí (napr. daňový subjekt rozpredáva svoj
majetok, sťahuje sa do cudziny a pod.). Novela Občianskeho zákonníka, ktorá nadobudla
účinnosť dňom 01. januára 2003 zmenila a doplnila všeobecnú úpravu záložného práva
a v súvislosti s ňou aj zákon o správe daní. Cieľom tejto novely bolo podľa dôvodovej správy
okrem iného, zrovnoprávniť postavenie veriteľov. Jej uplatnením sa však podstatným
spôsobom znížila reálna možnosť správcu dane uspokojiť daňové pohľadávky štátu
zo založenej veci. Občiansky zákonník zakotvil možnosť, aby si záložný veriteľ záložným
právom zabezpečil pohľadávku, ktorá v čase vzniku záložného práva ešte neexistuje,
ale vznikne len budúcnosti, pričom jej vznik závisí od podmienky, ktorá nemusí nastať.
Naopak správca dane – daňový úrad na rozdiel od ostatných veriteľov, môže záložným
právom zabezpečiť len budúcu istú pohľadávku (§ 71 ods. 4 zákona o správe daní), teda
len sankčný úrok, ktoré je daňový subjekt povinný zaplatiť, ak daňovú povinnosť nesplní
riadne a včas.
V danom prípade mal najvyšší súd za preukázané, že obidva dodatočné platobné
výmery zo dňa 26. novembra 2007, ktorými bola žalobcovi vyrubená daň z príjmov fyzických
osôb za zdaňovacie obdobie roka 2005 a roka 2006 spolu v sume 4.509.035 Sk (149.672,54
eura) nie sú do dnešného dňa právoplatné.
Najvyšší súd sa stotožňuje s názorom žalobcu, že sankčný úrok ako „istá budúca
pohľadávka“ v kontexte § 71 ods. 4 zákona o správe daní môže vzniknúť až okamihom
právoplatnosti platobného výmeru ukladajúceho daňovému subjektu povinnosť zaplatiť
vyrubenú daň a teda len týmto okamihom sa daňová pohľadávka stáva istou daňovou
pohľadávkou a sankčný úrok istou budúcou daňovou pohľadávkou.
Krajský súd sa preto bude musieť vysporiadať s otázkou, čo správca dane, ako
aj žalovaný považovali za „istú nesplatnú daňovú pohľadávku“, či nedoplatok na dani za roky
2005 a 2006 špecifikovaný vo vyššie označených dodatočných platobných výmeroch alebo
sankčný úrok, ktorý je daňový subjekt povinný zaplatiť, ak daňovú povinnosť nesplní riadne
a včas a až následne v závislosti od tohto zistenia prijať záver, či správca dane mohol
rozhodnúť podľa § 71 ods. 1 a ods. 4 zákona o správe daní so všetkými dôsledkami
s tým spojenými alebo nie.
Vzhľadom na hore uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP).
V novom rozhodnutí súc viazaný právnym názorom najvyššieho súdu (§ 250ja ods. 4
OSP) rozhodne krajský súd aj o náhrade trov celého konania (§ 224 ods. 3 v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. októbra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková