5Sž/29/2011
Najvyšší súd
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci navrhovateľa R., so sídlom B., IČO: X., zastúpeného
advokátskou kanceláriou Procházka &Partners, spol. s r. o., so sídlom Búdková 4,
Bratislava, proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne č. RP/83/2011 zo dňa 04. júla
2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/83/2011
z 04. júla 2011 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutím odporkyne č. RP/83/2011 z 04. júla 2011 odporkyňa – Rada
pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 237-PLO/O-2080/2011,
ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z.
o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov postupujúc
podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 28. januára 2011 o cca 19:47
hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby J. v programe Správy S. príspevok
s názvom Medzinárodné únosy detí, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím obsahom
zasiahol do základných práv a slobôd v ňom zobrazených osôb, a to práva na zachovanie
dobrej povesti a osobnej cti pani Š. a práva na súkromie jej synov A. a D., za čo mu uložila
podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. e/
zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 3.400 eur. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa §
64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie
sa sankcia uložila“, a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do
30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: X.
Svoje rozhodnutie odporkyňa odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami, písomným prepisom/popisom príslušnej časti programu Správy S.,
vzhliadnutím záznamu vysielania dotknutého programu, z vyjadrenia navrhovateľa
a neuznajúc argumenty navrhovateľa, zotrvala na svojom názore, že navrhovateľ zaradením
daného programu do vysielania zasiahol do základných práv a slobôd v ňom zobrazených
osôb, a to práva na zachovanie dobrej povesti a osobnej cti pani Š. a práva na súkromie jej synov A. a D., čím porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z.
z..
Predmetom príspevku bola problematika medzinárodných únosov detí ich rodičmi, a s tým súvisiaca problematika právneho riešenia veci. Z odborného hľadiska
sa k problematike vyjadrila S., hovorkyňa Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky, ktorá vyčíslila počet doručených a riešených podnetov, následne L.
z Ligy otcov sa vyslovil v prospech ochrany práv detí a taktiež rodičov na ich výchovu. Úvod
do problematiky medzinárodných únosov detí bol divákovi sprostredkovaný konkrétnym
prípadom, a to v tom čase prebiehajúcim súdnym konaním na Okresnom súde v Bratislave.
Z vyjadrení moderátorky a redaktorky v úvode predmetného príspevku vyplynulo, že matka
dvoch detí, pani Š. sa dopustila ,,rodičovského únosu maloletých detí“ v zmysle klasifikácie
podľa Haagskeho dohovoru z Českej republiky na Slovensko a ich otec sa súdnou cestou
domáha ich vrátenia do Českej republiky. V príspevku bolo zároveň uvedené, že obaja rodičia
sú Slováci.
Podľa názoru odporkyne obsah informácií, ktoré v predmetnom príspevku odzneli
v súvislosti s konaním pani Š. bol závažný, týkajúci sa jej rodinného a osobného života,
v značnej miere aj osobného života jej dvoch maloletých detí. V úvode príspevku odznela
informácia, že sa dopustila rodičovského únosu svojich maloletých detí podľa Haagskeho
dohovoru, vo vyjadrení predstaviteľa Ligy otcov odznelo, že dieťa by nemalo byť prostriedkom pomsty, vydierania, či rukojemníkom sporov dospelých a otec maloletých
označený ako poškodený v predmetnom príspevku vyjadril sklamanie z kompetentných
úradov, že takéto prípady tolerujú. Uvedené skutočnosti mohli v divákovi vzbudiť negatívny
dojem z konania pani Š., ktorá je podľa úvodného vyjadrenia redaktorky zodpovedná za únos.
Ďalej odporkyňa v rozhodnutí uviedla, že obsah a spôsob spracovania vyjadrení
odvysielaných v predmetnom príspevku (najmä vyjadrenia redaktorky, ako aj moderátory
a predstaviteľa Ligy otcov) sa, aj keď nepriamo dotýkali osoby matky Š., ktorá tak bola
v kontexte týchto vyjadrení prezentovaná divákovi v negatívnom svetle. Obsah predmetných
vyjadrení bol natoľko závažný, že jeho zaradenie do príspevku, v ktorom bola menovite
spomenutá konkrétna rodina spôsobil, že odvysielanie takýchto vyjadrení zasiahlo do práva
na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti matky Š., ktorá bola v predmetnom príspevku
označená, ako osoba zodpovedná za únos. V tejto súvislosti považovala Rada za potrebné
poukázať na skutočnosť, že z hľadiska informovania diváka o problematike medzinárodných
únosov detí nevidí opodstatnenosť zverejnenia podobizní maloletých detí a ich mien.
Rovnako ako mien ich rodičov. Rada nevidela žiadny záujem, ktorý by v danom prípade
opodstatňoval takýto zásah do súkromnej sféry rodiny nachádzajúcej sa v situácii, ako je
popísaná v predmetnom príspevku.
Na základe uvedeného Rada dospela k záveru, že zverejnením priezviska matky, spolu
so zobrazením podobizní jej detí a uvedenia mena a priezviska ich otca spolu s jeho
podobizňou bola matka Š. a jej deti dostatočne individualizovaná na to, aby mohlo v dôsledku
príspevku odvysielaných vyjadrení dôjsť k zásahu do základných ľudských práv jej samotnej
ako aj jej dvoch synov.
Pri určovaní sankcie a jej výšky Rada prihliadla na skutočnosť, že u právnických osôb
sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie (objektívna
zodpovednosť pre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z.. Rada
rozhodla o uložení sankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou
je podľa kogentného zákonného ustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť, že účastník
sa porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. dopustil už v minulosti, poslednými
rozhodnutiami vo veci porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. bola
účastníkovi konania rozhodnutím č. PR/25/2008 uložená sankcia – upozornenie na porušenie
zákona, rozhodnutím č. PR/36/2008 uložená sankcia – upozornenie na porušenie zákona
a rozhodnutím č. PR/8/2008 uložená sankcia – pokuta vo výške 100.000 Sk. Rada
pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu (chrániť právo
na zachovanie ľudskej dôstojnosti ako jedného zo základných ľudských práv a slobôd
je Slovenská republika povinná v zmysle viacerých európskych a medzinárodných dokumentov), rozsah a dosah vysielania (ide o multiregionálneho vysielateľa), mieru
zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.)
a trvanie a následky porušenia povinnosti (predmetný program bol odvysielaný dňa
28. januára 2011, teda v hlavnom vysielacom čase v rámci hlavného spravodajského
programu Správy S., v časovom rozsahu predmetného príspevku, ktorý bol
cca 1 min. a 42 sek.).
Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky v zákonnej lehote opravný prostriedok [§250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej
len „OSP“)] domáhajúc sa zrušenia rozhodnutia a vrátenia veci odporkyni na ďalšie konanie.
Namietal, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami,
ktoré malo vplyv na zákonnosť, a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.
Navrhovateľ s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (napr. rozsudok z 08. októbra 2010, sp. zn. 3Sžo/200/2010; rozsudok
z 18. mája 2011, č. k. 2Sž/7/2010, rozsudok zo dňa 18. mája 2011, sp. zn. 2Sž/21/2010)
uviedol že, vo výroku rozhodnutia sa v skutkovej vete len konštatuje, že navrhovateľ
odvysielal príspevok, v ktorom došlo k zásahu do základných práv a slobôd iných v ňom
zobrazených osôb, no ako konkrétne k tomu malo dôjsť, neuvádza. Ako uviedol v citovaných
rozhodnutiach najvyšší súd, je mimoriadne dôležité, aby bol skutok, t. j. konkrétne
protiprávne konanie (spôsob spracovania programu alebo jeho obsahu) opísané dostatočne
určito, aby sa mohol podobnému konaniu navrhovateľ ako vysielateľ zo zákona do budúcností
vyvarovať. Z výroku napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že skutkovú podstatu naplnil
celý odvysielaný príspevok, nie len jeho časť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
pritom vyplýva, že za sporné považoval odporca len niektoré „časti“ odvysielaného príspevku
(t. j. zobrazenie priezviska matky a podobizne detí na 5 sekúnd – str. 7, odsek 2 napadnutého
rozhodnutia). Výrok napadnutého rozhodnutia preto jednak nie je v súlade s odôvodnením,
a vice versa, a jednak je takéto rozhodnutie zmätočné a nepreskúmateľné pre neurčitosť
výroku napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ poukázal na to, že výrok s vymedzením tohto typu správneho deliktu by mal obsahovať prinajmenšom časové ohraničenie (prepis uvedený v odôvodnení na str. 2
napadnutého rozhodnutia neobsahuje ani časové údaje a tak tento prepis nie je vo vzájomnom
vzťahu s časom vo výroku) a vecné vymedzenie skutku v zmysle určenia spôsobu a rozsahu,
v akom malo dôjsť k porušeniu zákonnej povinnosti, či už na úrovni konkrétnych vyjadrení alebo aspoň na úrovni relevantných úsekov predmetnej relácie. Takto potom podľa
navrhovateľa, čo vyžaduje rozhodovacia prax najvyššieho súdu - vymedzenie skutku
vo výroku tak, aby bol nezameniteľný s iným – napadnuté rozhodnutie nijako nespĺňa.
Uvedené preto činí napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľným a zakladá dôvod pre jeho
zrušenie.
K odôvodneniu napadnutého rozhodnutia z ktorého vyplýva (str. 4, druhý odsek),
že problematickými sa odporcovi z pohľadu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z. z. javí zobrazenie fotografie maloletých detí asi na 5 sekúnd v zábere,
čo v spojení s uvedením priezviska ich matky (Š.) umožňuje jednak jej identifikáciu, ako aj
identifikáciu spomenutých maloletých detí (A. a D.), a tým malo byť podľa odporcu
zasiahnuté do ich osobnej cti, dobrej povesti, práva na ochranu mena, ako aj práva na ochranu
súkromného a rodinného života navrhovateľ uviedol, že s touto interpretáciou nemôže
súhlasiť.
Podľa navrhovateľa súhlas so zverejnením podobizne a rodných mien svojich
maloletých detí A. a D. udelil navrhovateľovi ich otec P., ktorý je súčasne zákonným
zástupcom týchto detí (celé mená detí sa v reportáži neuvádzali, t. j. uvádzali sa v nevyhnutnom rozsahu pre spravodajské účely). Podobizeň detí p. Š. bola uverejnená
v trvaní asi 5 sekúnd. Navrhovateľ považoval za potrebné uviesť, že ide o ľudsky ťaživú
situáciu, v ktorej sa ocitol p. Š. bez svojho pričinenia v dôsledku medzinárodného únosu jeho
detí ich matkou na územie Slovenskej republiky z Českej republiky. Predmetom
odvysielaných informácií tak nebolo spochybňovanie tejto skutočnosti (s tým aj odporca
súhlasí – str. 4, posledná veta), ale výlučne len vecné informovanie o problematike detí
unesených jedným z rodičov a častej príčine týchto konfliktov (napr. pomsta jedného
z manželov). Tieto vyjadrenia o pomste ako motíve týchto únosov, ktoré prezentoval
predstaviteľ Ligy otcov neboli reakciou na konkrétny spor medzi p. Š. a p. Š. (sám žalovaný
to potvrdzuje na str. 5, prvý odsek: „uvedené vyjadrenie nesmeruje... voči konkrétnej
osobe“). V reportáži totiž odzneli zovšeobecňujúce výroky nezúčastnených strán: Okresného
súdu Bratislava I, Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky a Ligy
otcov, pretože predmetom reportáže boli medzinárodné únosy detí a ich riešenie. Ani otec
detí, pán Š., ktorý na súde prítomný bol, sa v reportáži nevyjadroval na margo skutkov matky
svojich detí a p. Š., ani neprezentoval svoje názory a stanoviská na predmet súdneho sporu,
vyjadroval sa výlučne k rýchlosti, akou napredujú procesné úkony v Českej republike
a Slovenskej republike – žiadne občianske práva p. Š. tým dotknuté neboli. Napokon, sám
odporca konštatuje, že odvysielaný príspevok bol z hľadiska objektivity v poriadku (str. 5,
druhý odsek), pretože priestor na vyjadrenie bol poskytnutý všetkým stranám.
Podľa navrhovateľa nemohlo dôjsť k zásahu do ľudskej dôstojnosti alebo základných
práv a slobôd iných zverejnením informácie o tom, že medzi p. Š. a p. Š. prebieha súdny spor,
pretože ide o verejne prístupnú informáciu, s ktorou sa mohol oboznámiť ktokoľvek na
verejnom pojednávaní. Inak povedané, ak celé súdne konanie je prístupné verejnosti, nemôže
dôjsť k zásahu do dobrej povesti p. Š. v prípade, ak navrhovateľ plniac si svoje zákonné
poslanie vysielateľa zo zákona (§ 3 zákona č. 532/2010 Z. z.), zverejní v príspevku
informujúcom o medzinárodných únosoch detí aj informáciu o tom, že medzi určitými
osobami prebieha súdne konanie, ak účelom takejto informácie je dôveryhodnosť
spravodajskej prezentácie širšie koncipovanej problematiky medzinárodných únosov. Inými
slovami, navrhovateľ sa domnieva, že jeho úlohou je v rámci demokratickej spoločnosti
v rámci slobody šírenia informácií (čl. 26 ústavy a čl. 10 ods. 1 dohovoru č. 209/1992 Zb.) aj
dôveryhodne podporiť témy, ktorým sa vo svojom spravodajstve venuje, a to v konkrétnom
prípade napríklad odvysielaním informácie o konkrétnom súdnom spore, a to v súlade so
zásadami novinárskej etiky.
Informácie o tom, že medzi rodičmi detí A. a D. prebieha súdny spor týkajúci sa ich
neoprávneného premiestnenia zo štátu obvyklého pobytu do cudziny (t. j. nie spor týkajúci sa
ich starostlivosti alebo iných faktov z ich súkromia alebo rodinného života) v podobe, v akej
boli odvysielané v predmetnom príspevku, nie sú podľa navrhovateľa spôsobilými zasiahnuť
paušálne do ich súkromného alebo rodinného života, do ich dobrej povesti ako aj do ich práva na ochranu mena. Z povahy odvysielaných informácií je vylúčené, aby do týchto práv mohlo
byť zasiahnuté tak, ako k tomu malo dôjsť v danom prípade – z preskúmavaného rozhodnutia
napríklad nie je zrejmé, ako mohli odvysielané informácie zasiahnuť do dobrej povesti oboch
detí, či narušiť ich právo na ochranu mena, pretože spojenie ich rodných mien a podobizne ich
nemohlo nijako v tomto základnom práve poškodiť – to platí o to viac, ak dá na to súhlas
zákonný zástupca ako to bolo v danom prípade).
Z vyššia uvedeného podľa navrhovateľa predmetný príspevok spôsobom svojho
spracovania a obsahom nezasiahol do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Uviedol, že v prípade úspechu si uplatňuje náhradu trov konania.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na opravný prostriedok k námietke
navrhovateľa, v ktorej poukazuje na nedostatočne vymedzený skutok vo výroku a na absenciu
identifikácie skutku v skutkovej vete rozhodnutia keď konštatuje, že z výroku napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že skutkovú podstatu naplnil celý odvysielaný príspevok, nie len jeho
časť, a teda napadnuté rozhodnutie nijako nespĺňa požiadavku vymedzenia skutku vo výroku tak, aby bol nezameniteľný s iným ako to vyžaduje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uvádza, že navrhovateľovi bola uložená sankcia za to, „že dňa
28.01.2011 o cca 19:47 hod. odvysielal v rámci programovej služby J. v programe Správy S.
príspevok s názvom Medzinárodné únosy detí, v ktorom došlo k zásahu do základných práv
a slobôd v ňom zobrazených osôb, a to práva na zachovanie dobrej povesti a osobnej cti pani
Š. a práva na súkromie jej synov A. a D....“
Výroková časť rozhodnutia je z tohto hľadiska exaktná, nakoľko je uvedený,
resp. vymedzený:
- dátum a čas spáchania správneho deliktu 28.01.2011 o cca 19:47 hod.,
- spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie príspevku s názvom
Medzinárodné únosy detí v programe Správy S.,
- správny delikt – porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z. z.,
- zásah do základných práv a slobôd v ňom zobrazených osôb, a to práva
na zachovanie dobrej povesti a osobnej cti pani Š. a práva na súkromie jej synov A.
a D.
Podľa odporkyne je nepochybné, že navrhovateľ v daný deň a čas vysielal iba jeden program s názvom Správy S. a v rámci tohto programu o cca 19:47 hod. iba jeden príspevok
s názvom Medzinárodné únosy detí. Výroková časť rozhodnutia tak exaktne popisuje
konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho
správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Odporkyňa je preto presvedčená, že
výroková časť rozhodnutia je vymedzená exaktne, skutok je jednoznačne identifikovateľný,
pričom na základe takéhoto vymedzenia skutku tento v žiadnom prípade nemôže byť
zameniteľný s iným konaním. Z tohto dôvodu považuje odporkyňa argumentáciu
navrhovateľa za neopodstatnenú.
Čo sa týka námietky navrhovateľa ohľadom časového ohraničenia skutku a vecného
vymedzenia skutku odporkyňa uviedla, že výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje
dostatočnú časovú (28.01.2011 o cca 19:47 hod.), ako aj skutkovú (porušenie povinnosti
ustanovenej v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. – zásah do základných práv
a slobôd v ňom zobrazených osôb, a to práva na zachovanie dobrej povesti a osobnej cti pani
Š. a práva na súkromie jej synov A. a D. odvysielaním príspevku s názvom Medzinárodné
únosy detí v programe Správy S.) špecifikáciu konania, ktorým bol spáchaný správny delikt
navrhovateľom. Údajmi uvedenými vo výroku napadnutého rozhodnutia (čas, dátum, názov
programu, názov príspevku) je presne a jednoznačne identifikovaný program, v rámci ktorého
boli odvysielané predmetné informácie, ktorých odvysielaním ako celku došlo k porušeniu povinnosti a je teda celkom jasne určený aj skutok, ktorým navrhovateľ porušil svoje zákonné
povinnosti.
Odporkyňa k uvedenej námietke (výroku rozhodnutia) poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 4Sž/2/2010, kde uviedol: ,,Súd sa nestotožňuje
s názorom navrhovateľky, že výrok rozhodnutia odporkyne nemá náležitosti vyžadované
zákonom. Z výroku jednoznačne vyplýva kedy, v akej relácii a pod akým názvom bol
uverejnený príspevok, ktorého obsah a spôsob spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti
a práva na ochranu súkromia v príspevku zobrazenej ženy. Súd vníma rozhodnutie odporkyne
o uvedenom príspevku ako jeden celok a nevidí dôvod na to, aby vo výroku boli jednotlivé
závery a prejavy dotknutej osoby prípadne iné zábery výslovne popísané a vymedzené.
Podrobnosti uvedené v dôvodovej časti rozhodnutia dostatočne jasne a zreteľne identifikujú
vytýkaný obsah a spôsob spracovania príspevku...“ Obdobný názor vyslovil Najvyšší súd
Slovenskej republiky aj v rozsudkoch č. 2Sž/9/2010, 5Sž/17/2010, 8Sž/8/201032, 5Sž/8/2010,
4SŽ/2/2010, 2Sž/4/2009, ako aj Mestský súd v Prahe vyslovený rozsudkom
č. 8Ca 297/2007-4.
K druhej navrhovateľovej námietke, v ktorej navrhovateľ namietol nesprávne právne
posúdenie skutku, pričom podľa jeho názoru nie je možné súhlasiť s interpretáciou pravidla
podľa ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. odporkyňou na posudzovaný
prípad uvádza, že právo na zachovanie osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena,
rovnako ako právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného
života patrí medzi základné ľudské práva a slobody chránené viacerými vnútroštátnymi
právne záväznými predpismi a aj medzinárodnými právne záväznými dokumentmi.
Vyjadrenie navrhovateľa, že sa jednalo o konanie podporené súhlasom zákonného zástupcu
nie je podstatná pri posudzovaní, či došlo k zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv
a slobôd alebo nie. Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti
a ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života je zakotvené
v článku 19 Ústavy Slovenskej republiky, v druhej hlave pod názvom „Základné práva
a slobody“. Ide o práva neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Obmedziť ich možno len zákonom. Žiadny zásah do týchto práv nemožno považovať
za oprávnený a fakt, či ide o slobodné konanie zobrazených osôb je nepodstatný
pri posudzovaní, či došlo k porušeniu § 19 zákona č. 308/2000 Z. z.. S touto argumentáciou
sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 2Sž/9/2006. Skutočnosť,
že zákonný zástupca maloletých detí poskytol navrhovateľovi ich podobizne a súhlasil
s ich zverejnením je preto z pohľadu porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.
bez významu.
Taktiež poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4Sž/27/02.
Ďalej uviedla, že pokiaľ navrhovateľ tvrdí, že predmetom reportáže boli medzinárodné
únosy detí a ich riešenie a výlučne len vecné informovanie o problematike detí unesených
jedným z rodičov a častej príčine týchto konfliktov, podľa názoru odporkyne je neprijateľné
a neprimerané, že navrhovateľ v predmetnom príspevku uviedol konkrétne, reálne mená
a priezviská osôb, ktorých sa prezentovaný, podľa jeho vyjadrení ilustračný prípad týkal
a zverejnil podobizne maloletých detí, pričom kontext odvysielaných informácií staval tieto
osoby do negatívneho svetla. Odporkyňa dospela k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu,
najmä s prihliadnutím na závažnosť situácie, v akej sa príslušníci rodiny Š. nachádzali
a povinnosť vyplývajúcu z ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. bol
účastník konania povinný podobizne maloletých napriek súhlasu ich otca nezverejniť
a rovnako neuviesť ich krstné mená.
Podľa odporkyne odvysielaním vyššie konkretizovaných informácií v posudzovanom
príspevku evidentne došlo ku kolízií viacerých právom chránených záujmov, a to práva
dotknutých osôb (maloletých detí a p. Š.) na ochranu ich súkromia, dobrého mena, cti a ľudskej dôstojnosti na strane jednej so slobodou prejavu a právom verejnosti na informácie
na strane druhej. V tejto súvislosti odporkyňa posudzovala, či dôležitosť informácie
predkladanej verejnosti zodpovedala metódam a prostriedkom, ktoré zvolil navrhovateľ pri spracovaní príspevku.
Odporkyňa ďalej vo svojom vyjadrení poukázala na strane 6 až 7 na základné politické
práva v právnom poriadku Slovenskej republiky a na Dohovor o ochrane ľudských práv
a základných slobôd čl. 10.
Na záver svojho vyjadrenia k opravnému prostriedku navrhovateľa uviedla, že obsah
informácií, ktoré v predmetnom príspevku odzneli v súvislosti s konaním pani Š. bol závažný,
týkajúci sa jej rodinného a osobného života, v značnej miere aj osobného života jej dvoch
maloletých detí. V úvode príspevku odznela informácia, že sa dopustila rodičovského únosu
svojich maloletých detí podľa Haagskeho dohovoru. Vo vyjadrení predstaviteľa Ligy otcov
odznelo, že dieťa by nemalo byť prostriedkom pomsty, vydierania, či rukojemníkom sporov
dospelých. Otec maloletých označený ako poškodený v predmetnom príspevku vyjadril
sklamanie z konania kompetentných úradov, keď takéto prípady tolerujú. Uvedené
skutočnosti sú podľa odporkyne nepochybne spôsobilé vzbudiť v divákovi negatívny dojem
z konania pani Š., ktorá je podľa úvodného vyjadrenia redaktorky zodpovedná za únos.
Takéto informácie a spôsob ich spracovania odporkyňa vyhodnotila ako zásah do jej dobrej
povesti a osobnej cti.
Konanie navrhovateľa sa rovnako dotýkalo detí pani Š., ktoré nemohli nijakým
spôsobom ovplyvniť konanie svojich rodičov a taktiež sa nijako aktívne nepodieľajú na spore,
ktorý medzi nimi vznikol. Neexistoval preto žiadny dôvod tieto osoby identifikovať v takej
miere ako to urobil v posudzovanom príspevku navrhovateľ a to ani v prípade, že s takouto
identifikáciou súhlasil ich zákonný zástupca. Obsah odvysielaných informácií sa nepochybne
maloletých osôb a ich súkromia priamo týkal, pričom vzhľadom na prezentovanú tému bol
nedôvodný. Pokiaľ ide o matku maloletých detí, obsah odvysielaných informácií sa jej ako
aj jej súkromia taktiež priamo dotýkal, pričom vyznieval voči nej negatívne. Je nepochybne,
že maloleté deti citlivo vnímajú dianie vo svojom najbližšom okolí najmä ak sa týka
ich rodičov. V prípade negatívnych emocionálnych vnemov je pre nich extrémne náročné
prežívať takúto situáciu medzi najbližšími osobami a vyrovnávať sa s ňou v súkromí. Pokiaľ
je ich zložitá Životná situácia prezentovaná v hlavnom spravodajskom programe celoplošného
vysielateľa, pričom sú úplne identifikované, sú nútené čeliť záujmu verejnosti
a vysporiadávať sa s touto situáciou aj voči verejnosti. Takýto stav teda evidentne zasahuje
do ich súkromia. Rovnako p. Š. bola prezentovaná ako únoskyňa maloletých detí,
čo nepochybne zasiahlo do jej osobnej cti a dobrej povesti. Je možné súhlasiť s navrhovateľom pokiaľ ide o tvrdenie, že „spojenie ich rodných mien a podobizne
ich nemohlo nijako v tomto základnom práve poškodiť“. Navrhovateľ však okrem
identifikácie dotknutých osôb v tomto rozsahu uviedol aj súbor informácií, ktoré sa ich priamo dotýkali a negatívnym spôsobom zasahovali do ich súkromnej sféry.
Kombinácia uvedených prvkov má nepochybne negatívny vplyv na osobnú česť a dobrú
povesť p. Š. a zasahuje do súkromia jej detí.
Na základe vyššie uvedeného mala odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené
v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „správny poriadok“)), nevykazuje formálne ani logické nedostatky,
je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení
správneho poriadku a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani
postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom.
Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté
rozhodnutie odporkyne č. RP/83/2011 zo dňa 04. júla 2011, ako právne správne potvrdil.
Na ústnom pojednávaní sa odporkyňa opätovne vyjadrila k jednotlivým námietkam
navrhovateľa tak, že podľa jeho názoru v rozhodnutí sú dostatočne opísané a z pohľadu porušenie § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. je bezpredmetná námietka, že nedošlo
k zásahu do osobnostných práv matky maloletých detí, ktorá bola v príspevku vykreslená
negatívne, a aj maloletých detí bez ohľadu na to, že otec detí dal nato súhlas. V danej veci
sa stretávajú dve práva, a to právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnostných práv,
pričom podľa názoru odporkyne všetky tri podmienky obmedzenia slobody prejavu boli
v danom prípade splnené.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246
ods. 2 písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), preskúmal v rozsahu
opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP, vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 29. marca 2012 v neprítomnosti
navrhovateľa, ktorý doručenie predvolania mal riadne vykázané dňom 16.03.2012 a svoju
neúčasť neospravedlnil ani nežiadal o odročenie pojednávania (§ 250q ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 a § 250g ods. 1 OSP) a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu
č. 237-PLO/O-2080/2011 dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné zrušiť a vec
jej vrátiť na ďalšie konanie.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije
sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo
rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho
orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo vykonať
dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní
nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky
jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej
dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi
nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 28. januára 2011 o cca 19:47 hod. odvysielal
v rámci programovej služby J. v programe Správy S. príspevok s názvom Medzinárodné
únosy detí.
Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky preto v zmysle námietok navrhovateľa
bolo posúdiť, či navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia
špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.
Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 308/2000 Z. z., poslaním Rady je presadzovať záujmy
verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania,
retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie.
Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov,
ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada
na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti
vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie
v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/ zákona č. 308/2000 Z. z., do pôsobnosti rady v oblasti
výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa
osobitných predpisov, 7), ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie
a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú
alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia.
Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne
- správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64
ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/
zákona č. 308/2000 Z. z..
K prvej námietke, v ktorej prezentoval navrhovateľ vadnosť výroku napadnutého
rozhodnutia z dôvodu, že tento neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný
popis skutku, musí najvyšší súd konštatovať, že výroková časť napadnutého rozhodnutia
je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito a to spôsobom, ktorý vylučuje
zameniteľnosť skutku s iným.
Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane
ukladania pokút vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok).
Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa
ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,
podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí
pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.
I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel
obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,
je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad
na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc.
Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku
je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť
existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie
riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť
vynútiteľný správnou exekúciou a pod. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu
konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho
deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.
V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého
rozhodnutia zhora uvedené kritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený,
resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 28.01.2011 o cca 19:47 hod., spôsob
spáchania správneho deliktu – Správy S. na J. – Medzinárodné únosy detí a je konkrétne
uvedený i správny delikt – „odvysielaním predmetného programu svojím obsahom
a spôsobom spracovania došlo k zásahu do základných práv a slobôd v ňom zobrazených
osôb, a to práva na zachovanie dobrej povesti a osobnej cti pani Š. a práva na súkromie jej synov A. a D.“. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho súdu exaktne
popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ mal dopustiť a v dôsledku ktorého malo dôjsť
k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.
Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba považovať za nedôvodnú,
a to i s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri
k tomu napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 5Sž/17/2010, sp. zn. 5Sž/8/2010,
sp. zn. 4Sž/2/2010, či sp. zn. 8Sž/8/2010 - www.nsud.sk).
Ďalšie námietky navrhovateľa vznesené v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
odporkyne však podľa názoru najvyššieho súdu dôvodné boli.
Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej
dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.
Podľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.
Podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti
programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona
č. 308/2000 Z. z..
Podľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie
svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie
ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Treba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy Slovenskej republiky vychádza
z článku 10 Listiny základných práv a slobôd (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb. ktorým
sa uvádza LISTINA ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho
zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky).
Najvyšší súd k druhej námietke, v ktorej navrhovateľ namieta nesprávne právne
posúdenie skutku, pričom podľa neho odvysielaný príspevok spôsobom svojho spracovania
a svojím obsahom nezasiahol do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných,
uvádza, že je opodstatnená a je potrebné s ňou súhlasiť.
Právo slobody prejavu patrí medzi základné politické práva v právnom poriadku
demokratickej spoločnosti a v právnom poriadku Slovenskej republiky je zakotvené v čl. 26
Ústavy Slovenskej republiky, z ktorého súčasne vyplýva, že právo vyhľadávať a šíriť
informácie možno len na základe zákona. Takáto právna úprava je ustanovená v zákone
č. 308/2000 Z. z. a v rozsahu ochrany osobnostných práv v Občianskom zákonníku.
Podľa názoru najvyššieho súdu navrhovateľom odvysielaný príspevok nevykazuje
známky porušenia čl. 10 ods.1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 19 Ústavy Slovenskej
republiky a § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Taktiež treba uviesť, že uvedený príspevok vykazuje všetky znaky odvysielaním informácie v súlade so zásadami novinárskej
etiky.
Najvyšší súd má tiež zato, že Rada mala komplexnejšie skúmať a posudzovať,
za akým účelom a v akom programe bol sporný príspevok odvysielaný. Téma
medzinárodných únosov detí, ktorá bola predmetom odvysielaného príspevku, je nepochybne
vysoko aktuálna a podľa názoru najvyššieho súdu nebolo možné ponechať bez povšimnutia
charakter tohto príspevku odvysielaného verejnoprávnou televíziou, ktorého účelom a cieľom
nesporne bolo aj zvýšenie právneho vedomia občanov.
V tomto smere z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia naozaj nie je dostatočne
zrejmé, ako mohli odvysielané informácie zasiahnuť do práva na zachovanie dobrej povesti
a osobnej cti pani matky a práva na súkromie oboch maloletých detí.
Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd v zhode s tvrdením navrhovateľa dospel
k záveru, že odvysielaním príspevku nemohlo dôjsť k zásahu do ľudskej dôstojnosti alebo
základných práv a slobôd iných (zásah do dobrej povesti p. Š.) zverejnením informácie o tom,
že medzi p. Š. a p. Š. prebieha súdny spor, pretože ide o verejne prístupnú informáciu,
s ktorou sa mohol oboznámiť ktokoľvek na verejnom pojednávaní (čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 116 ods. 1 OSP).
Tak isto podľa názoru najvyššieho súdu vzhľadom na podobu (spôsob spracovania)
predmetného príspevku nemohlo dôjsť jeho odvysielaním k zásahu do ľudskej dôstojnosti alebo základných práv a slobôd iných (zásah do ich súkromného alebo rodinného života,
do dobrej povesti, ako aj do práva na ochranu mena detí A. a D.). Najvyšší súd v tomto smere
súhlasí s tvrdením navrhovateľa, že informácie o tom, že medzi rodičmi detí A. a D. prebieha
súdny spor. týkajúci sa ich neoprávneného premiestnenia zo štátu obvyklého pobytu do
cudziny (t. j. nie spor týkajúci sa ich starostlivosti alebo iných faktov z ich súkromia alebo
rodinného života) v podobe, v akej boli odvysielané v predmetnom príspevku, nie sú
spôsobilými zasiahnuť paušálne do ich súkromného alebo rodinného života, do ich dobrej
povesti ako aj do ich práva na ochranu mena.
K vyjadreniu odporkyne, ktoré predniesla i na ústnom pojednávaní, a to, že sa v danej
veci stretávajú dve práva - právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnostných práv,
najvyšší súd uvádza, že základné práva a slobody sa v určitom konkrétnom prípade môžu dostať do konfliktu. Každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd treba riešiť
prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (pozri k tomu napr. rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 22/06, PL. ÚS 6/04, či III. ÚS 34/07)
a so zreteľom na to, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (pozri napr. PL. ÚS 7/96).
Aj pri strete práva na slobodu s právom na ochranu osobnostných práv, t. j. základných práv
stojacich na rovnakej úrovni, je vecou súdu, aby s prihliadnutím na okolnosti každého prípadu
zvážil, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým právom. Úlohou
súdu je, aby na základe konkrétnych okolností daného prípadu zvážil, či určité výroky
dosahujú takú intenzity, že zasahujú do pravá na ochranu cti a dobrej povesti,
a či sú primerané.
V preskúmavanej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,
že odvysielaním sporného príspevku nedošlo k takému zásahu do osobnostných práv matky
a maloletých detí, následkom ktorého by malo byť obmedzenie práva na slobodu prejavu
(čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd) a teda i sankcionovanie navrhovateľa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, odvolávajúc sa na vyššie uvedené skutočnosti,
napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa § 250q ods. 2 OSP a § 250j ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 250l ods. 2 OSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní správny orgán vec opätovne posúdi súc názorom najvyššieho súdu
viazaný (§ 250r OSP).
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení
s § 250l ods. 2 OSP a § 151 ods. 1 a 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP tak,
že úspešnému navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. I keď navrhovateľ v opravnom
prostriedku náhradu trov konania uplatnil, v konečnom rozhodnutí najvyšší súd nemohol túto
náhradu priznať z dôvodu, že trovy neboli v zákonom stanovenej lehote vyčíslené, pričom iné
trovy okrem trov právneho zastúpenia zo spisu nevyplynuli.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. marca 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková