Najvyšší súd 5Sž/17/2011 Slovenskej republiky   5Sž/23/2011

5Sž/24/2011

5Sž/25/2011

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci navrhovateľky M. spol. s r. o., B., IČO: X., zastúpenej Mgr. Z.

Z., advokátkou a konateľkou spoločnosti A., s. r. o., so sídlom T., proti odporkyni Rade pre

vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutí odporkyne zo 07. júna 2011 č. RP/41/2011, č. RP/47/2011, č. RP/33/2011 a č. RP/44/2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutia odporkyne zo 07. júna 2011

č. RP/41/2011, č. RP/47/2011, č. RP/33/2011 a zo 07. júna 2011 č. RP/44/2011   z r u š u j e

a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.

Odporkyňa   j e   p o v i n n á   zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume

1.254,80 eur na účet advokátskej kancelárie Z.A., vedený vo V., a. s., č. ú.: X. do 30dní odo

dňa právoplatnosti rozsudku.

O d ô v o d n e n i e :

5Sž/17-23-24-25/2011

Rozhodnutiami uvedenými vo výroku tohto rozsudku odporkyňa – Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1

písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii

v znení neskorších predpisov postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa § 64

ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 5 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložila navrhovateľke pokutu

vo výške 4 x 3.320 eur za porušenie povinnosti uvedenej v § 33 ods. 4 písm. a/ zákona

č. 308/2000 Z. z. tým, že v dňoch 07. januára 2011 o 20:32 hod. odvysielala v rámci

televíznej programovej služby DOMA reklamný šot na liek MUCOSOLVAN Retard,

18. decembra 2010 o 21:29 hod. odvysielala v rámci televíznej programovej služby TV

MARKÍZA reklamný šot na liek Olynth HA, 22. januára 2011 o 21:53 hod. odvysielala

v rámci televíznej programovej služby TV MARKÍZA reklamný šot na liek Coldrex MaxGrip

Lemon, 13. januára 2011 o 21:29 hod odvysielala v rámci televíznej programovej služby TV

MARKÍZA reklamný šot na liek Linex, pri ktorých nezabezpečila, aby reklama na liek

obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom

použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku.

Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.

„uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“, a že v zmysle

§ 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia

splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS 4111, VS 4711,

VS 3311, VS 4411, KS 6548.

Svoje rozhodnutia Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými

ustanoveniami, písomným prepisom/popisom uvedeného reklamného šotu na liek MUCOSOLVAN Retard, Olynth HA, Coldrex MaxGrip Lemon, Linex a písomným

vyjadrením navrhovateľky s konštatovaním, že navrhovateľka odvysielaním reklamných

šotov na vyššie uvedené lieky nezohľadnila, aby text obsahoval zákonom požadovanú výzvu.

Podľa Rady v prvom prípade text bol zobrazený v dvoch riadkoch, v časovom rozmedzí

cca 2 – 3 sekundy. V druhom prípade bol text zobrazený v prvej časti v dvoch riadkoch,

v časovom rozmedzí cca 5 sekúnd a v druhej časti v dvoch riadkoch cca 2 sekundy. V treťom

prípade bol text zobrazený cca 3 - 4 sekundy malými písmenami a bol zobrazený len v dolnej

časti obrazovky. V štvrtom prípade bol text zobrazený cca 4 sekundy malými písmenami

čiernej farby na bielom až svetlo sivom pozadí a bol zobrazený len v dolnej časti obrazovky.

Vzhľadom na uvedené Rada spracovanú výzvu nepovažovala za zrozumiteľnú a jednoznačnú.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala na to, že navrhovateľka bola od účinnosti

zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaná za porušenie ustanovenia § 33 ods. 5 zákona 5Sž/17-23-24-25/2011

č. 308/2000 Z. z.(v súčasnosti § 33 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.) v minulosti, a boli

jej právoplatne uložené sankcie – upozornenie na porušenie zákona rozhodnutím, pokuty

3.320 eur a pokuta 4.000 eur.

Rada pri určovaní pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a/

zákona č. 308/2000 Z. z. vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, trvanie

správneho deliktu, predmetný rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia, následky a spôsob

porušenia povinnosti. Taktiež argumentovala objektívnou zodpovednosťou navrhovateľky

za správny delikt.

Proti týmto rozhodnutiam podala navrhovateľka v súlade s § 250l a nasl. Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej

aj,,najvyšší súd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok domáhajúc sa ich zrušenia a vrátenia

vecí odporkyni na ďalšie konanie, respektíve, pri potvrdení rozhodnutia najvyšším súdom,

žiadala o adekvátne zníženie výšky finančnej sankcie namietajúc, že konanie správneho

orgánu predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho

rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité,

nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.

Podľa navrhovateľky reklamné spoty boli rozoznateľné, teda bolo zrejmé, že sa jedná

o reklamu, nezaujaté, teda sa nevenovali porovnávaniu predmetu reklamy s inými produktmi,

neobsahovali vyjadrenia obzvlášť vyzdvihujúce vlastnosti produktu, neprimerane produkt

nepropagovali, pravdivé, neobsahovali pravdu skresľujúce informácie, overiteľné, všetky

informácie obsiahnuté v reklamnom spote sú dostupné a ľahko verifikovatelné.

Ďalej uviedla, že vo výrokovej časti absentuje popis, na základe ktorého by bolo

zrejmé a nespochybniteľné, že dňa 07. januára 2011, dňa 18. decembra 2010, dňa 22. januára 2011, dňa 13. januára 2011 v časoch cca o 20:32 hod., o 21:29 hod., o 21:53 hod.,

o 21:29 hod. počas vysielania reklamných spotov na lieky MUCOSOLVAN Retard, Olynth

HA, Coldrex MaxGrip Lemon, Linex, nedošlo k odvysielaniu jednoznačnej a zrozumiteľnej

výzvy na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej

informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku. Podľa tvrdenia navrhovateľky

z výrokovej časti rozhodnutí nie je zrejmé, akým spôsobom prišlo k porušeniu zákonom

stanovenej povinnosti, v čom spočívala nezrozumiteľnosť a v čom spočívala nejednoznačnosť

preskúmavaného poučenia.

Podľa názoru navrhovateľky vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia

správneho orgánu musí byť špecifikované tak, aby nemohlo byť zamenené s iným konaním,

v danom prípade s inými výrokmi, pričom táto miera podrobnosti je nesporná pre celé

sankčné konanie z dôvodu zamedzenia dvojitého postihu pre ten istý skutok, z dôvodu 5Sž/17-23-24-25/2011

vylúčenia prekážky veci už rozhodnutej, pre potreby určenia rozsahu dokazovania

a v neposlednej rade pre zaistenie riadneho práva na obhajobu. V tomto smere poukazovala

na rozhodnutia tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj Najvyššieho správneho

súdu Českej republiky.

K výške uložených sankcií uviedla, že sú neprimerane vysoké, nemajúce oporu

vo vykonanom dokazovaní ani v zákone a nespĺňajú funkciu výchovnú ani preventívnu.

Vzhľadom na vyššie uvedené bola navrhovateľka toho názoru, že odvysielaná

informácia bola obsahovo jednoznačná a zrozumiteľná, a že divák bol jednoznačne,

zrozumiteľne a v súlade zo zákonom informovaný.

Pre prípad úspechu si uplatnila náhradu trov konania.

Odporkyňa vo svojich písomných vyjadreniach k podaným opravným prostriedkom,

ktoré navrhovateľka v odvolaní proti rozhodnutiam zo 07. júna 2011 č. RP/41/2011,

č. RP/47/2011, č. RP/33/2011 a č. RP/44/2011 uviedla, že navrhuje rozhodnutia Rady

potvrdiť s poukazom na príslušné právne predpisy a riadne zistený skutkový stav veci.

Zotrvala na dôvodoch svojich rozhodnutí nesúhlasiac s tvrdeniami navrhovateľky uvedenými

v odvolaní, majúc za to, že výzva na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku

obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov liekov pribalenej k lieku nebola

v uvedenom šote zrozumiteľná a jednoznačná.

Na podporu svojho tvrdenia taktiež poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 3Sž/11/2008, sp. zn. 3Sž/52/2009

a sp. zn. 2Sž/3/2009, ktorými potvrdil ako vecne správne rozhodnutia odporkyne ukladajúce

vysielateľom sankciu za porušenie § 33 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. (t. č. § 33 ods. 4

zákona č. 308/2000 Z. z.), v ktorých bol výrok rozhodnutia ukladajúci sankciu za porušenie

predmetného ustanovenia formulovaný v rovnakom rozsahu ako v prípade rozhodnutí

č. RP/41/2011, č. RP/47/2011, č. RP/33/2011 a č. RP/44/2011.

Na ústnom pojednávaní sa zástupca odporkyne vyjadril k námietke navrhovateľky

k určitosti skutku uvedeného vo výroku tak, že vo výroku rozhodnutí je presne uvedené

miesto a čas porušenia zákona, ako aj veta, ktorá skutok popisuje, a ktorá taktiež

nie je zameniteľná, pričom opätovne poukázal   na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v zhora uvedených veciach, v ktorých bolo rozhodnuté obdobne ako v danej veci,

pričom Rada sa riadila aj v tejto preskúmavanej veciach pri formulovaní výroku svojho

rozhodnutia právnym názorom najvyššieho súdu vysloveným v uvedených rozsudkoch.

Taktiež poukázal na vyjadrenie Rady týkajúce sa veci sp. zn. 8Sž/18, 22-24/2011, ktoré

predložil k pojednávaniu vo veci sp. zn. 6Sž/19, 23, 27/2011, ktoré sa uskutočnilo dňa

14. decembra 2011.

5Sž/17-23-24-25/2011

Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené

v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „správny poriadok“), nevykazuje formálne ani logické nedostatky,

je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona

č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom

a navrhuje, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP) napadnuté

rozhodnutie zo 07. júna 2011 č. RP/41/2011, č. RP/47/2011, č. RP/33/2011 a č. RP/44/2011,

ako právne správne potvrdil.    

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246

ods. 2 písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) uznesením

z 28. novembra 2011 spojil podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP

na spoločné konanie veci vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky

pod sp. zn. 5Sž/17/2011, sp. zn. 5Sž/23/2011, sp. zn. 5Sž/24/2011 a 5Sž/25/2011 tým, že tieto

sa naďalej budú viesť pod sp. zn. 5Sž/17/2011, preskúmal rozhodnutie odporkyne v rozsahu

opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP napadnuté

rozhodnutie odporkyne, vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa

15. decembra 2011 neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne (§ 250g ods. 2 OSP

v spojení s § 250l ods. 2 OSP) oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov, včítane vyjadrenia

odporkyne z 13. decembra 2011 podanému k veci sp. zn. 6Sž/19, 23 a 27/2011, ako aj

s obsahom administratívnych spisov č. 245-PLO/O-2088/2011, č. 151-PLO/O-1614/2011,

č. 247-PLO/O-2090/2011 a č. 164-PLO/O-1627/2011 a dospel k záveru, že rozhodnutia

odporkyne je potrebné zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie pre procesné i hmotnoprávne

pochybenia, a to nedostatočne formulovaný výrok rozhodnutí a porušenie zásad správneho

trestania.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).

5Sž/17-23-24-25/2011

Podľa § 2501 ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP ak správny orgán podľa

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Podľa § 33 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii vysielaná reklama na lieky

okrem liekov podľa odseku 3 a § 31a ods. 10 musí byť rozoznateľná, nezaujatá, pravdivá

a overiteľná a musí zodpovedať požiadavke ochrany jednotlivca pred poškodením. Reklama

musí obsahovať jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia

o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov liekov

pribalenej k lieku.

Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii   za porušenie povinnosti

uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie

na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo

poskytovania programu alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie

povinnosti.

Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ

retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická

osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu Rady

opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola 5Sž/17-23-24-25/2011

porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho

upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/,

§ 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo

prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/].

Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia

povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné

obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú

týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.

Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur

do 49.790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane

reklamy a telenákupu.

Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii   na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní

v znení neskorších predpisov – správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti

nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,

práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne

skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie

je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými

právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo

zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny

orgán v predmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem, 5Sž/17-23-24-25/2011

z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné

považovať za súladné so zákonom.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd

zistil, že medzi účastníkmi nie je sporné, že navrhovateľka, dňa 07. januára 2011 o 20:32

hod., dňa 18. decembra 2010 o 21:29 hod., dňa 22. januára 2011 o 21:53 hod., dňa

13. januára 2011 o 21:29 hod., odvysielala v rámci televíznej programovej služby TV

Markíza reklamné šoty na lieky MUCOSOLVAN Retard, Olynth HA, Coldrex MaxGrip

Lemon, Linex, ktoré Rada nepovažovala za zrozumiteľné a jednoznačné z dôvodu, že text

v prvom prípade bol zobrazený v dvoch riadkoch, v časovom rozmedzí cca 2 – 3 sekundy,

v druhom prípade v prvej časti v dvoch riadkoch, v časovom rozmedzí cca 5 sekúnd

a v druhej časti v dvoch riadkoch cca 2 sekundy; v treťom prípade bol text zobrazený cca 3-4

sekundy malými písmenami a bol zobrazený len v dolnej časti obrazovky a v štvrtom prípade

bol text zobrazený cca 4 sekundy malými písmenami čiernej farby na bielom až svetlo sivom

pozadí a bol zobrazený len v dolnej časti obrazovky.

Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty

o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej

aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Najvyšší súd Slovenskej republiky

zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb

a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu

ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré

sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu,

ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť,

čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej

je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem

záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky

v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami,

za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány,

sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za proti spoločenské konanie

rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne

disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti 5Sž/17-23-24-25/2011

(konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom

medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej

nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch

a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne

to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve

priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym

orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne

označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu

medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe

sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho

trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti

na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak

dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,

voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov

ako aj prísnosti postihu delikventa.

Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie

skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie

o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať

trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného

zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných

skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. U priestupkoch

je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku

s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká

oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia

nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku), čo však

neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.

Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením

ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania

povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia

než ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí

obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva, 5Sž/17-23-24-25/2011

je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie

predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo

zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku

nesporne priamo vyvoditeľný.

V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných

správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt

postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku

s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností,

ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti

je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky

litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci

rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva

na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom

spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku,

vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu

za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti

sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva

v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.

Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná

časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia

či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné

exekúciou.

Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska

vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej

republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch

dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza

,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený

v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu.

Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a   rovnako

judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38 zo dňa 25. augusta 2010).

Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte

musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade 5Sž/17-23-24-25/2011

i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný.

Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší

ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).

Podľa názoru najvyššieho súdu zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva

dostatočný opis skutku, ktorým sa navrhovateľka dopustila porušenia právnej povinnosti

ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie jej Rada

uložila pokutu, keď v prejednávaných rozhodnutiach len konštatuje, že porušenia právnej

povinnosti sa dopustila tým, že v určený deň a hodiny odvysielala v rámci televíznej

programovej služby TV Markíza reklamný šot na označené lieky, „pri ktorom nezabezpečila,

aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie

poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácií pre používateľov lieku

pribalenej k lieku“. Skutok, ktorým navrhovateľka „nezabezpečila, aby reklama na liek

obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom

použití lieku obsiahnutého v písomnej informácií pre používateľov lieku pribalenej k lieku“

vo výroku súdom preskúmavanom rozhodnutí absentuje.

Z hora uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk uvedených vyššie

spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok

nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť.

V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj odporkyňa

v preskúmavaných rozhodnutiach v odôvodnení podrobne opísala skutok, ktorým sa mal

navrhovateľ pri jednotlivých reklamách lieku dopustiť porušenia § 33 ods. 4 písm. a/ zákona

č. 308/2000 Z. z. a konštatovala dôvody, pre ktoré mala za to, že navrhovateľka týmto

skutkom sa porušenia právnej povinnosti dopustila, opis skutku poručenia právnej povinnosti

v odôvodnení rozhodnutia nemôže zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia.

Najvyšší súd k poukazu odporkyne na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veciach sp. zn. 3Sž/11/2008 a 3Sž/52/2009, či 2Sž/3/2009 uvádza, že vzhľadom

na zvýšené nároky na rozhodovanie v sankčných veciach, ako aj dnes už jednoznačnú

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i Súdneho dvora Európskej únie, a tiež

judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ako najvyšší orgán súdnej moci v Slovenskej republike z pohľadu princípu predvídateľnosti

práva, ktorý je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného

zo znakov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nesporne svojou

rozhodovacou činnosťou musí zohľadňovať aj rozhodovaciu činnosť vyššie uvedených 5Sž/17-23-24-25/2011

súdnych inštitúcií a túto musí rešpektovať aj správny orgán pri rozhodovaní

o administratívnej sankcii.

S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd opätovne dáva do pozornosti,

že v správnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege

(žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej

taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený

aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného

konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej

(aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom

analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon.

V danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom podľa § 33 ods. 4

písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., Rada môže uložiť pokutu od 3.319 eur do 165.969 eur.

Rada rozširujúcim výkladom, keď zmysel právnej normy vyložila širšie vzhľadom

na to, že sa jedná o pokračovací správny delikt s poukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej

republiky a trestný zákon č. 300/2005 Z. z., dospela k záveru, že za každý jednotlivý

odvysielaný reklamný šot na lieky MUCOSOLVAN Retard, Olynth HA, Coldrex MaxGrip

Lemon, Linex v rámci televíznej programovej služby TV Markíza je možné uložiť samostatné

pokuty. Takýto rozširujúci výklad v danom prípade vedie k porušeniu princípu

zákonnosti, pretože ak navrhovateľ sa dopustil pokračujúceho správneho deliktu zákon

nedáva možnosť Rade uložiť pokutu za každý jednotlivý odvysielaný reklamný šot na liek.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3Sžn/68/2004,

3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008) je jednotná v tom, že tieto princípy

sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú a že trestanie za správne delikty (priestupky,

správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí

podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba

vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi

trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne

orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi

princípmi. Z týchto dôvodov nemožno akceptovať ani námietku odporkyne (uvedenú

v jej vyjadrení z 13. decembra 2011 podanom k veci sp. zn. 6Sž/19, 23 a 27/2011),

že na porušenie zásad správneho trestania súd môže prihliadnuť len na námietku

navrhovateľa.

5Sž/17-23-24-25/2011

V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady

Európy (91)] z 13. februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných

s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote.

Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny

charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného

zákona.

Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty

správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt.

Pri pokračovacom správnom delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť

„analogiae legis“ § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z..

Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie

trestných činov z časového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky

jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt.

Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých

každý napĺňa znaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným,

a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých

rysoch aj ďalšie útoky, a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné

realizovanie tohto jediného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku

súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú súvislosť nemožno presne ohraničiť,

spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov či mesiacov. Spomenutá časová súvislosť

je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz/32/2005).

Podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov

za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého

trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný

čin. Pokračovací trestný čin je charakterizovaný troma znakmi, ktoré musia byť splnené

súčasne:

1. rovnaká skutková podstata trestného činu (v uvedenom prípade porušenie § 33 ods. 4

písm. a/ zákona. č. 308/2000 Z. z.),

5Sž/17-23-24-25/2011

2. všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť (v uvedenom

prípade ochrana jednotlivca pred poškodením),

-   v čase (v uvedenom prípade 07. januára 2011 o 20:32 hod.,18. decembra   o 21:29 hod.,

22. januára 2011 o 21:53 hod.,13. januára 2011 o 21.29 hod.),

- v spôsobe ich spáchania (v uvedenom prípade navrhovateľ nezabezpečil, aby reklama

na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia

o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku

pribalenej k lieku),

3. subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin

(v uvedenom prípade odvysielanie navrhovateľom reklamné šoty).

Na základe analógie teda v danom prípade sa jedná o:

1. porušenie § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. (rovnaká skutková podstata),

2. ochranu jednotlivca pred poškodením - 05. marca 2011 o 22:33 hod. navrhovateľka

nezabezpečila, aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu

na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej

informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku (objektívna súvislosť, čas a spôsob

spáchania); a  

3. odvysielanie reklamných šotov navrhovateľkou (jednotiaci zámer vysielateľky spáchať

uvedený správny delikt).

Podľa najvyššieho súdu touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní

sankcií za nimi zistené správne delikty neriadil.

Konajúci správny orgán mal postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní

v súlade s platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazuje § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000

a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť

analogicky podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z..

Vychádzajúc z uvedeného, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 06. decembra 2007), ako

aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa predvídateľnosti súdnych

rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď

(napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006), treba prihliadnuť na skutočnosť,

že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zákona

č. 300/2005 Z. z. a vyhodnotenie doteraz „zisteného“ stavu veci vo vzťahu k prejednávanej 5Sž/17-23-24-25/2011

veci a preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu stanovil už Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudkom sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011 zo dňa 24. novembra 2011

a sp. zn. 6Sž/19, 23, 27/2011 zo dňa 14. decembra 2011 v právnej veci navrhovateľky M., s. r.

o. a M., s. r. o., v ktorých išlo o rovnakú skutkovú vec.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa

§ 250q ods. 2 OSP a § 250j ods. 2 písm. e/ a ods. 3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP zrušil

a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude hlavnou úlohou odporkyne spojiť príslušné správne konania

a na zistený skutkový stav vydať jedno rozhodnutie s dostatočne presným opísaním skutku vo výroku rozhodnutia a uložiť jednu pokutu. Tiež bude úlohou odporkyne jasne určiť kritéria

používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých

by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať.

Pokiaľ ide o „obavy“ odporkyne o zachovanie lehoty na uloženie sankcie,

či znemožnenie funkčnosti   Rady, najvyšší súd poukazuje na zhora uvedenú charakteristiku

pokračovacieho správneho deliktu, z ktorej nesporne možno vyvodiť, ktoré čiastkové

porušenia zákona možno spojiť pod jeden pokračovací správny delikt (objektívna súvislosť v čase, spôsobe páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci

zámer páchateľa).

V súvislosti s námietkou rozhodovania viacerých senátov Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky najvyšší súd dáva do pozornosti ustanovenie § 246d veta prvá OSP,

podľa ktorého ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne

delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty

počas konania podľa tejto časti neplynú. Z uvedeného je zrejmé, že plynutie prekluzívnej

lehoty ustanovenej v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. bolo prerušené počas konania

na najvyššom súde o opravnom prostriedku, ktorý navrhovateľka podala proti rozhodnutiu

odporkyne. Z ustanovenia § 246d veta prvá OSP, konkrétne z formulácie „lehoty pre zánik

jasne vyplýva, že prerušenie plynutia lehôt sa týka aj prekluzívnej lehoty, čo je jednoznačne

vyjadrené v slove zánik“.

Pri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom súdu

(§ 250r OSP).

5Sž/17-23-24-25/2011

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250l ods. 2

a § 250k ods. 1 OSP tak, že úspešnej navrhovateľke priznal právo na ich náhradu v sume

1.254,80 eura, ktorá suma pozostáva z náhrady za 2 úkony právnej služby vykonané v roku

2011   v štyroch veciach (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby) 1 úkon á 123,50

eura plus dvakrát režijný paušál á 7,21 eura v štyroch veciach + 20 % DPH 52,30 eura

v štyroch veciach (§ 11 ods. 4, § 14 ods. 1písm. a/ a b/, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie   právnych služieb v znení neskorších predpisov). Najvyšší súd

v danom prípade neuplatnil ustanovenie § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky, nakoľko k spojeniu

vecí došlo až po vykonaní zhora u vedených úkonov.

Náhradu trov konania je odporkyňa povinná zaplatiť navrhovateľke na účet právnej

zástupkyne navrhovateľky v lehote uvedenej vo výroku tohto rozsudku   (§ 149 ods. 1 OSP

a § 160 ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 246c ods. 1veta prvá OSP).

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 15. decembra 2011  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková