Najvyšší súd 5Sž/21-22/2011 Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľa M., s. r. o., B., IČO: X., zastúpenej advokátskou
kanceláriou B., s. r. o., so sídlom D., v zastúpení advokátom Mgr. P., proti odporkyni Rade
pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia odporkyne z 21. júna 2011 č. RP/79/2011 a č. RP/78/2011, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 21. júna 2011,
č. RP/79/2011 a rozhodnutie odporkyne z 21. júna 2011 č. RP/78/2011 z r u š u j e a vec
jej v r a c i a na ďalšie konanie.
Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutiami uvedenými vo výroku tohto rozsudku odporkyňa – Rada pre vysielanie
a retransmisiu (ďalej len „Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1
písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000
Z. z. o telekomunikáciách (ďalej len „zákon. č. 308/2000 Z. z.“) o vysielaní a retransmisii
v znení neskorších predpisov postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa § 64 5Sž/21-22/2011
ods. 1 písm. d/ a písm. a/ a § 67 ods. 5. písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložila
navrhovateľovi pokutu vo výške 2 x 3.320 eur za porušenie povinnosti uvedenej v § 33 ods. 4
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 08. januára 2011 o 21:10 hod. a o 21:11 hod.
odvysielal v rámci televíznej programovej služby JOJ reklamné šoty na lieky Talcid
a ASPIRIN COMPLEX, pri ktorom nezabezpečil, aby reklama na liek obsahovala
jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku
obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku. Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením
sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti
rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS 7811 a 7911, KS 6548.
Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami, písomným prepisom/popisom uvedeného reklamného šotu na liek Talcid
a ASPIRIN COMPLEX s konštatovaním, že navrhovateľ odvysielaním reklamných šotov
na vyššie uvedené lieky nezohľadnil, aby text obsahoval zákonom požadovanú výzvu. Podľa
Rady text bol zobrazený malými písmenami, bol zobrazený len v dolnej časti obrazovky
a jeho celkové trvanie zobrazenia nepresiahlo 3 sekundy. Vzhľadom na uvedené Rada
spracovanú výzvu nepovažovala za zrozumiteľnú a jednoznačnú.
Pokiaľ ide o výšku pokút, poukázala na to, že navrhovateľ bol od účinnosti zákona
č. 308/2000 Z. z. už v minulosti sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 33 ods. 5 zákona
č. 308/2000 Z. z. (teraz § 33 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.) a bola mu uložená sankcia –
upozornenie na porušenie zákona.
Rada pri určovaní pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a/
zákona č. 308/2000 Z. z. podľa dôvodov rozhodnutia vzala do úvahy najmä závažnosť
správneho deliktu, trvanie správneho deliktu, predmetný rozsah a dosah vysielania, mieru
zavinenia, následky a spôsob porušenia povinnosti. Taktiež argumentovala objektívnou
zodpovednosťou navrhovateľky za správny delikt.
Proti týmto rozhodnutiam podal navrhovateľ v súlade s § 250l a nasl. Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej
aj,,najvyšší súd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok domáhajúc sa ich zrušenia a vrátenia
vecí odporkyni na ďalšie konanie, namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce
rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov,
a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.
5Sž/21-22/2011
Podľa navrhovateľa výrok rozhodnutia neobsahuje skutkovú vetu, ktorá by určila,
v čom presne došlo k údajnému porušeniu zákona zo strany vysielateľa.
Poukázal na absenciu legálnej definície kľúčových pojmov jednoznačnosť
a zrozumiteľnosť v ustanovení § 34 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., z ktorého
dôvodu je potrebné ich interpretovať gramatickým a logickým výkladom, čo však Rada
vo svojom rozhodnutí priamo neučinila, čím postupovala pri aplikácii zákona o vysielaní
nad rámec daný zákonom. Navrhovateľ považuje za neúnosné a v rozpore s článkom 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“ alebo „zákon
č. 71/1967 Zb.“), ak dochádza pri činnosti správneho orgánu k extenzívnemu nepriamemu výkladu ustanovení zákona, bez opory v zákonných alebo podzákonných normách,
bez vysporiadania sa s pojmami, ku ktorým absentujú legálne definície.
Ďalej uviedol, že vo výklade Rady absentuje akákoľvek systematika a určenie hraníc,
v ktorých by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať, aby sa nedostal do rozporu
so zákonom (skôr však do rozporu s výkladom Rady). Prevenčnú funkciu je pritom potrebné
považovať v tejto otázke za podstatnú.
Podľa názoru navrhovateľa je systematika odôvodnenia rozhodnutia nahradená
vážnymi tvrdeniami o „bežnej (priemernej) rýchlosti čítania“, čo sa najmarkantnejšie
prejavuje pri porovnaní rozhodnutí Rady v dvoch takmer identických konaniach, kde
sa rovnako argumentuje bez ohľadu na dĺžku zobrazenia informácie (napádané rozhodnutie
a rozhodnutie RP/64/2011, pričom v neskoršom je informácia zobrazená spolu 7 sekúnd
a v napádanom rozhodnutí 5 sekúnd). Z odôvodnenia Rady nie je zrejmé aké kritériá používa
pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie (je zrejmé, že dĺžka zobrazenia
informácie, by mohla pravdepodobne byť rozhodujúca pre posúdenie dostatočnosti
zobrazenia).
Poukázal na postup Rady v konaniach 136-PLO/O-1248/2011 (RZK/48/2011) a 253-PLO/O-2096/2011 (RZK/64/2011), v ktorých Rada rozhodla o zastavení konania,
pričom skutkový priebeh bol takmer totožný s napádaným rozhodnutím. Vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutia o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. h/ zákona
č. 308/2000 Z. z. neboli odôvodnené, nie je zrejmé z akého dôvodu Rada v určitých prípadoch
zastaví konanie a v určitých prípadoch udelí pokutu. Takýmto konaním Rada podľa
navrhovateľa popiera jeden zo základných princípov právneho štátu, a to princíp právnej
istoty. Vysielateľ nevie z rozhodnutia Rady určiť, prečo v predmetnej veci rozhodla o uložení
sankcie a v inej podobnej, skutkovo takmer totožnej konanie zastavila.
5Sž/21-22/2011
Navrhovateľ poukázal i na to, že správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia
tvrdí, že v čase 1 sekundy nebolo možné prečítať informáciu v zmysle § 33 ods. 4 písm. a/
zákona č. 308/2000 Z. z., avšak toto svoje tvrdenie nepodložil vykonaním dôkazu a ani iným
spôsobom, a preto ho nemožno považovať za preukázané, nemožno ho preskúmať, pričom
Rada poukázala na skutočnosť, že nie je možné v priebehu 1 sekundy vnímať/prečítať
zobrazenú informáciu (výzvu) až v odôvodnení rozhodnutia.
Tento postup Rady predstavuje podľa navrhovateľa vadu konania, ktorá mohla mať
vplyv na zákonnosť napádaného rozhodnutia, nakoľko účastník sa nemal možnosť vyjadriť k tomuto tvrdeniu Rady v priebehu správneho konania, a teda nemal možnosť vyjadriť
sa k podkladom rozhodnutia (§ 33 ods. 2 správneho poriadku).
Citujú rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 4So/226/2004
navrhovateľ poukázal na to, že skutočnosť, že rozhodnutie je zrozumiteľné pre orgán, ktorý
ho vydal, nepostačuje, lebo rozhodnutie musí byť zrozumiteľné aj pre ostatných účastníkov
konania, najmä ak sa ním účastníkovi ukladá konkrétna povinnosť.
Vzhľadom na vyššie uvedené je toho názoru, že odvysielaná informácia bola obsahovo
jednoznačná a zrozumiteľná, dôvody uvedené Radou v rozhodnutí považuje za výklad
nad rámec zákona, bez opory v zákone.
V prípade úspechu uplatnil náhradu trov „odvolacieho“ konania.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku, ktorý
navrhovateľ v odvolaní proti rozhodnutiam z 21. júna 2011 č. RP/79/2011 a č. RP/78/2011
uviedla, že navrhuje rozhodnutie Rady potvrdiť s poukazom na príslušné právne predpisy
a riadne zistený skutkový stav veci. Zotrvala na dôvodoch svojho rozhodnutia nesúhlasiac
s tvrdeniami navrhovateľa uvedenými v odvolaní, majúc za to, že výzva na pozorné prečítanie
poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov
liekov pribalenej k lieku nebola v uvedenom šote zrozumiteľná a jednoznačná.
Na podporu svojho tvrdenia taktiež poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (napr. vo veciach sp. zn. 3Sž/11/2008, 3Sž/52/2009 a 2Sž/3/2009),
ktorými potvrdil najvyšší súd rozhodnutia odporkyne ukladajúce vysielateľom sankciu
za porušenie § 33 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. (teraz § 33 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.),
v ktorých bol výrok rozhodnutia ukladajúci sankciu za porušenie predmetného ustanovenia
formulovaný v rovnakom rozsahu ako v prípade rozhodnutia RP/79/2011 a rozhodnutia
RP/78/2011 ako vecne správne.
Na nariadenom pojednávaní sa zástupca odporkyne vyjadril k námietke navrhovateľa
k určitosti skutku uvedeného vo výroku, tak že vo výroku rozhodnutí je presne uvedené
miesto a čas porušenia zákona, ako aj veta, ktorá skutok popisuje, a ktorá taktiež 5Sž/21-22/2011
nie je zameniteľná. V tomto smere opätovne poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky veciach sp. zn. 3Sž/11/2008 a 3Sž/52/2009, ako aj 2Sž/3/2009,
v ktorých bolo rozhodnuté obdobne ako v danej veci, pričom Rada sa riadila aj v týchto
preskúmavaných veciach pri formulovaní výroku svojich rozhodnutí právnym názorom
najvyššieho súdu vysloveným v uvedených rozsudkoch. Taktiež poukázal na vyjadrenie
Rady, ktoré predložila k pojednávaniu konanému dňa 14. decembra 2011 vo veci
sp. zn. 6Sž/19, 23, 27/2011.
Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené
v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne
odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona
č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím ani
postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom
a navrhuje, aby najvyšší súd v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP) napadnuté rozhodnutie odporkyne
zo dňa 21. júna 2011 č. RP/79/2011 a č. RP/78/2011, ako právne správne potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246
ods. 2 písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) uznesením
z 15. decembra 2011 spojil podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP
na spoločné konanie veci vedené na Najvyššom súde Slovenskej republiky
5Sž/21/2011
pod sp. zn. a 5Sž/22/2011 tým, že tieto sa naďalej budú viesť
pod sp. zn. 5Sž/21/2011, preskúmal rozhodnutie odporkyne v rozsahu opravného prostriedku
v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP napadnuté rozhodnutie odporkyne, vec
prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 15. decembra 2011 neprítomnosti
navrhovateľky a jej právnej zástupkyne (§ 250g ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP)
oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov, včítane vyjadrenia odporkyne z 13. decembra 2011
podanému k veci sp. zn. 6Sž/19, 23 a 27/2011, ako aj s obsahom administratívnych spisov
č. 250-PLO/O-2093/2011 a s obsahom administratívneho spisu č. 249-PLO/O-2092/2011
dospel k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie
konanie pre hmotnoprávne i procesné pochybenia, a to nedostatočne formulovaný výrok
rozhodnutí a porušenie zásad správneho trestania.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). 5Sž/21-22/2011
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 2501 ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije
sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP ak správny orgán podľa
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo
rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho
orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať
dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky
tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní
nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Podľa § 33 ods. 4 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii vysielaná reklama na lieky
okrem liekov podľa odseku 3 a § 31a ods. 10 musí byť rozoznateľná, nezaujatá, pravdivá
a overiteľná a musí zodpovedať požiadavke ochrany jednotlivca pred poškodením. Reklama
musí obsahovať jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia
o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov liekov
pribalenej k lieku.
Podľa § 64 ods. 1, 2, 3 zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie
na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo
poskytovania programu alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie
povinnosti.
5Sž/21-22/2011
Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ Rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ
retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická
osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu Rady
opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola
porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho
upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/,
§ 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo
prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/].
Pokutu Rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia
povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania
audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné
obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú
týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému.
Podľa § 67 ods. 5 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisie Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu
od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 497 eur
do 49.790 eur, ak porušil podmienky na vysielanie mediálnej komerčnej komunikácie vrátane
reklamy a telenákupu.
Podľa § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní ( zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
v znení neskorších predpisov – správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti
nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinností.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom
nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
5Sž/21-22/2011
Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo
zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že správny
orgán v predmetnej veci náležite nepostupoval v intenciách citovaných právnych noriem,
z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné
považovať za súladné so zákonom.
Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd
zistil, že medzi účastníkmi nie je sporné, že navrhovateľ, dňa 08. januára 2011 o 21:10 hod.
a o 21:11 hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby JOJ reklamné šoty na lieky
Talcid a ASPIRIN COMPLEX, ktoré Rada nepovažovala za zrozumiteľné a jednoznačné
z dôvodu, že text bol zobrazený malými písmenami, bol zobrazený len v dolnej časti
obrazovky a jeho celkové trvanie zobrazenia nepresiahlo 3 sekundy.
Vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len,,dohovor“), z Odporúčania výboru ministrov č. R (91) pre členské štáty
o správnych sankciách schváleného Výborom ministrov 13. februára 1991 (ďalej
aj „odporúčanie o správnych sankciách“) ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva (napr. rozsudok Neumeister v. Rakúsko z júla 1976). Najvyšší súd Slovenskej republiky
zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb
a správne delikty fyzických osôb – podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako
trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré
sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu,
ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť,
čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem
záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami,
za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány,
sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.
Právna teória v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za proti spoločenské konanie
rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej špecifikácii ešte správne
disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také porušenie povinnosti 5Sž/21-22/2011
(konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákona takto označuje. Rozlišovacím kritériom
medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej
nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch
a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne
to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve
priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym
orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne
označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu
medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe
sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho
trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti
na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak
dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách,
voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako
aj prísnosti postihu delikventa.
Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie
skutku a jeho miesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie
o trestných činoch, pretože podľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať
trestný čin, ktorého sa týka, a to nielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného
zákonného ustanovenia, ale aj uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných
skutočností potrebných, aby skutok nemohol byť zamenený i iným. U priestupkoch
je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku musí obsahovať tiež popis skutku
s označením miesta a času jeho spáchaniu, vyslovenie viny, druh a výmeru sankcie. Široká
oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku rozhodnutia
nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 správneho poriadku), čo však
neznamená, že pri iných správnych deliktoch táto požiadavka dodržaná byť nemusí.
Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením
ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania
povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia
než ustanovuje osobitný zákon.
5Sž/21-22/2011
I keď citované zákonné ustanovenie explicitne neprikazuje, že výrok rozhodnutia musí
obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,
je nespochybniteľné, že vo výroku rozhodnutia o správnom delikte musí vymedzenie
predmetu konania spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo
zameniteľné s iným konaním. Tento záver je z ustanovenia § 47 ods. 2 správneho poriadku
nesporne priamo vyvoditeľný.
V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných
správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt
postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností,
ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Takáto miera podrobnosti
je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky
litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci
rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva
na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom
spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku,
vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu
za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti
sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva
v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.
Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná
časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia
či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné
exekúciou.
Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska
vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej
republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch
dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza
,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom konaní, ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu.
Takto vykladá dohovor stabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a rovnako
judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri napr. nález sp. zn. III ÚS 2310/2010-38
zo dňa 25. augusta 2010).
5Sž/21-22/2011
Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte
musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade
i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iný.
Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší
ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku.).
Podľa názoru najvyššieho súdu zo znenia výroku napadnutého rozhodnutia nevyplýva
dostatočný opis skutku, ktorým sa navrhovateľka dopustila porušenia právnej povinnosti
ustanovenej v § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktoré porušenie jej Rada
uložila pokutu, keď v prejednávaných rozhodnutiach len konštatuje, že porušenia právnej
povinnosti sa dopustila tým, že v určený deň a hodiny odvysielala v rámci televíznej
programovej služby TV JOJ reklamný šot na označené lieky, „pri ktorom nezabezpečila,
aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie
poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácií pre používateľov lieku
pribalenej k lieku“. Skutok, ktorým navrhovateľka „nezabezpečila, aby reklama na liek
obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom
použití lieku obsiahnutého v písomnej informácií pre používateľov lieku pribalenej k lieku“
vo výroku súdom preskúmavanom rozhodnutí absentuje.
Z hora uvedená skutočnosť v zmysle posudzovaných hľadísk uvedených vyššie
spôsobuje nepresnosť a neurčitosť výroku napadnutých rozhodnutí, majúce za následok
nezákonnosť rozhodnutí pre ich nepreskúmateľnosť.
V tejto súvislosti najvyšší súd dáva do pozornosti, že pokiaľ aj odporkyňa
v preskúmavaných rozhodnutiach v odôvodnení podrobne opísala skutok, ktorým sa mal
navrhovateľ pri jednotlivých reklamách lieku dopustiť porušenia § 33 ods. 4 písm. a/ zákona
č. 308/2000 Z. z. a konštatovala dôvody, pre ktoré mala za to, že navrhovateľ týmto skutkom
sa porušenia právnej povinnosti dopustila, opis skutku poručenia právnej povinnosti v odôvodnení rozhodnutia nemôže zhojiť jeho absenciu vo výroku rozhodnutia.
Najvyšší súd k poukazu odporkyne na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veciach sp. zn. 3Sž/11/2008 a 3Sž/52/2009, či 2Sž/3/2009 uvádza, že vzhľadom
na zvýšené nároky na rozhodovanie v sankčných veciach, ako aj dnes už jednoznačnú
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva i Súdneho dvora Európskej únie, a tiež 5Sž/21-22/2011
judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyšší súd Slovenskej republiky,
ako najvyšší orgán súdnej moci v Slovenskej republike z pohľadu princípu predvídateľnosti
práva, ktorý je neopomenuteľným komponentom princípu právnej istoty, ako jedného
zo znakov právneho štátu (čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) nesporne svojou
rozhodovacou činnosťou musí zohľadňovať aj rozhodovaciu činnosť vyššie uvedených
súdnych inštitúcií a túto musí rešpektovať aj správny orgán pri rozhodovaní
o administratívnej sankcii.
S poukazom na vyššie uvedené najvyšší súd opätovne dáva do pozornosti,
že v správnom trestaní je nutné rešpektovať základné princípy trestania, medzi ktoré patrí aj princíp zákonnosti (legality), ktorý je spojený s uplatnením zásady nullum crimen sine lege
(žiadny trestný čin bez zákona), nulla poena sine lege (žiadny trest bez zákona), z ktorej
taktiež vyplýva neprípustnosť analógie v neprospech páchateľa. Tento princíp je zakotvený
aj v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky, pričom táto ústavná ochrana sa týka nielen trestného
konania, ale je potrebné ju aplikovať aj v konaní o správnych deliktoch. Podmienky trestnej
(aj deliktuálnej) zodpovednosti a ukladania sankcií sa nesmú rozširovať prostredníctvom
analógie a páchateľa možno postihnúť len trestom, ktorý výslovne ustanovuje zákon.
V danom prípade, za porušenie povinnosti stanovenej právnym predpisom podľa § 33 ods. 4
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., Rada môže uložiť pokutu od 3.319 eur do 165.969 eur.
Rada rozširujúcim výkladom, keď zmysel právnej normy vyložila širšie vzhľadom
na to, že sa jedná o pokračovací správny delikt s poukazom na čl. 49 Ústavy Slovenskej
republiky a trestný zákon č. 300/2005 Z. z., dospela k záveru, že za každý jednotlivý
odvysielaný reklamný šot na lieky Talcid a Aspirin Complex v rámci televíznej programovej
služby JOJ je možné uložiť samostatné pokuty. Takýto rozširujúci výklad v danom prípade
vedie k porušeniu princípu zákonnosti, pretože ak navrhovateľ sa dopustil
pokračujúceho správneho deliktu zákon nedáva možnosť Rade uložiť pokutu za každý
jednotlivý odvysielaný reklamný šot na liek.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri napr. sp. zn. 3Sžn/68/2004,
3Sž/85/2007, 8Sžo/28/2007, 8Sžo/147/2008) je jednotná v tom, že tieto princípy sa v správnom trestaní v plnom rozsahu aplikujú, a že trestanie za správne delikty (priestupky,
správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí
podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Z tohto hľadiska treba
vykladať aj všetky záruky, ktoré sa poskytujú obvinenému z trestného činu. Hranice medzi
trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne
orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi 5Sž/21-22/2011
princípmi. Z týchto dôvodov nemožno akceptovať ani námietku odporkyne (uvedenú
v jej vyjadrení z 13. decembra 2011 podanom k veci sp. zn. 6Sž/19, 23 a 27/2011),
že na porušenie zásad správneho trestania súd môže prihliadnuť len na námietku
navrhovateľa.
V administratívnom trestaní treba rešpektovať Odporúčanie výboru ministrov [Rady
Európy (91)] z 13. februára 1991 (relative aux sanctions administratives), podľa ktorého pre ukladanie administratívnych sankcií platia analogicky zásady ukladania sankcií trestných
s tým, že správny (administratívny) postih protiprávneho chovania možno uplatniť len v primeranej lehote.
Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny
charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného
zákona.
Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty
správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt.
Pri pokračovacom správnom delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť
„analogiae legis“ § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z..
Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie
trestných činov z časového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky
jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt.
Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých
každý napĺňa znaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých
rysoch aj ďalšie útoky, a že po objektívnej stránke sa jednotlivé útoky javia ako postupné
realizovanie tohto jediného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku
súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú súvislosť nemožno presne ohraničiť,
spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, či mesiacov. Spomenutá časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2Tz/32/2005).
5Sž/21-22/2011
Podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov
za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého
trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný
čin. Pokračovací trestný čin je charakterizovaný troma znakmi, ktoré musia byť splnené
súčasne:
1. rovnaká skutková podstata trestného činu (v uvedenom prípade porušenie § 33 ods. 4
písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.), 2. všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť (v uvedenom
prípade ochrana jednotlivca pred poškodením),
- v čase (v uvedenom prípade 07. januára 2011 o 20:32 hod.,18. decembra o 21:29 hod.,
22. januára 2011 o 21:53 hod.,13. januára 2011 o 21:29 hod.),
- v spôsobe ich spáchania (v uvedenom prípade navrhovateľ nezabezpečil, aby reklama
na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú výzvu na pozorné prečítanie poučenia
o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej informácii pre používateľov lieku
pribalenej k lieku),
3. subjektívna súvislosť najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin
(v uvedenom prípade odvysielanie navrhovateľom reklamné šoty).
Na základe analógie teda v danom prípade sa jedná o:
1. porušenie § 33 ods. 4 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. (rovnaká skutková podstata),
2. ochranu jednotlivca pred poškodením - 08. januára 2011 o 21:10 hod. a o 21:11 hod.
navrhovateľ nezabezpečil, aby reklama na liek obsahovala jednoznačnú a zrozumiteľnú
výzvu na pozorné prečítanie poučenia o správnom použití lieku obsiahnutého v písomnej
informácii pre používateľov lieku pribalenej k lieku (objektívna súvislosť, čas a spôsob
spáchania),
3. odvysielanie navrhovateľom reklamné šoty (jednotiaci zámer vysielateľa spáchať uvedený
správny delikt).
Podľa názoru najvyššieho súdu touto zásadou sa správny orgán pri rozhodovaní a ukladaní sankcií za nimi zistené správne delikty neriadil.
Konajúci správny orgán mal postupovať pri zistení, objasnení, konaní a sankcionovaní
v súlade s platnými ustanoveniami zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny
poriadok) v znení neskorších predpisov, na ktorý odkazuje § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 5Sž/21-22/2011
a pre prípad nedostatku špeciálnej zákonnej úpravy sankcionovanie je potrebné posúdiť
analogicky podľa § 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z..
Vychádzajúc z uvedeného, z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
(napr. rozsudok vo veci Beian v. Rumunsko č. 1 zo dňa 06. decembra 2007), ako
aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúcej sa predvídateľnosti súdnych
rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď (napr. nález sp. zn. III. ÚS 192/06 z 03. novembra 2006), treba prihliadnuť na skutočnosť,
že rozhodujúcu interpretáciu príslušných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zákona
č. 300/2005 Z. z. a vyhodnotenie doteraz „zisteného“ stavu veci vo vzťahu k prejednávanej veci a preskúmavaným rozhodnutím správneho orgánu stanovil už Najvyšší súd Slovenskej
republiky rozsudkom sp. zn. 8Sž/18, 22, 23, 24/2011 zo dňa 24. novembra 2011
a sp. zn. 6Sž/19, 23, 27/2011 zo dňa 14. decembra 2011 v právnej veci navrhovateľky M., s. r.
o. a M., s. r. o., v ktorých išlo o rovnakú skutkovú vec.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa
§ 250q ods. 2 OSP a § 250j ods. 2 písm. e/ a ods. 3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP zrušil
a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní bude hlavnou úlohou odporkyne spojiť príslušné správne konania
a na zistený skutkový stav vydať jedno rozhodnutie s dostatočne presným opísaním skutku
vo výroku rozhodnutia a uložiť jednu pokutu. Tiež bude úlohou odporkyne jasne určiť kritéria
používané pre stanovenie dostatočnej dĺžky zobrazenia informácie a určiť hranice, v ktorých
by sa mal trestaný vysielateľ v budúcnosti pohybovať.
Pokiaľ ide o „obavy“ odporkyne o zachovanie lehoty na uloženie sankcie,
či znemožnenie funkčnosti Rady, najvyšší súd poukazuje na zhora uvedenú charakteristiku
pokračovacieho správneho deliktu, z ktorej nesporne možno vyvodiť, ktoré čiastkové
porušenia zákona možno spojiť pod jeden pokračovací správny delikt (objektívna súvislosť v čase, spôsobe páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci
zámer páchateľa).
V súvislosti s námietkou rozhodovania viacerých senátov Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky najvyšší súd dáva do pozornosti ustanovenie § 246d veta prvá OSP,
podľa ktorého ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne, disciplinárne a iné správne 5Sž/21-22/2011
delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon rozhodnutia, tieto lehoty
počas konania podľa tejto časti neplynú. Z uvedeného je zrejmé, že plynutie prekluzívnej
lehoty ustanovenej v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. bolo prerušené počas konania
na najvyššom súde o opravnom prostriedku, ktorý navrhovateľka podala proti rozhodnutiu
odporkyne. Z ustanovenia § 246d veta prvá OSP, konkrétne z formulácie „lehoty pre zánik
jasne vyplýva, že prerušenie plynutia lehôt sa týka aj prekluzívnej lehoty, čo je jednoznačne
vyjadrené v slove zánik“.
Pri novom prejednaní veci je správny orgán viazaný právnym názorom súdu
(§ 250r OSP).
O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa § 151 ods. 1 a 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, nakoľko navrhovateľ si síce náhradu trov konania uplatnil
avšak ich výšku nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote. Keďže navrhovateľovi okrem trov
právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplynuli, najvyšší súd mu náhradu trov konania
nepriznal, pričom v takom prípade nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania navrhovateľovi vo vyhlásenom rozsudku.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková