Najvyšší súd

5Sž/18/2011

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej, v právnej veci navrhovateľa MAC TV, s r. o., so sídlom Brečtanová 1,

Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného advokátskou kanceláriou Bugala – Ďurček, s. r. o.,

so sídlom Drotárska cesta 102, Bratislava, v zastúpení advokátom Mgr. Petrom Ďurčekom,

proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/27/2011 zo 07. júna 2011, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/27/2011

zo 07. júna 2011   p o t v r d z u j e.

Navrhovateľ j e   p o v i n n ý   zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v sume 66 eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Navrhovateľovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím odporkyne č. RP/27/2011 zo 07. júna 2011 odporkyňa – Rada

pre vysielanie a retransmisiu (ďalej aj „Rada“) v správnom konaní č. 128-PLO/O-1240/2011,

ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/ zákona č. 308/2000 Z. z.

o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov postupujúc

podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú

v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 13. decembra 2010 o cca 22:12

hod. odvysielal v rámci televíznej programovej služby JOJ program Noviny Plus –

MARTINKA - KLEOPATRA Z TURCA, ktorý spôsobom svojho spracovania a svojím

obsahom zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho Mariána z programu Farmár hľadá

ženu, za čo mu uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/ sankciu – pokutu, určenú podľa

§ 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 5.000 eur. Ďalej vo výroku rozhodnutia

uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. „uložením sankcie nezaniká povinnosť,

za ktorej porušenie sa sankcia uložila“, a že v zmysle § 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné

ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS 271111, KS 6548.

Svoje rozhodnutie odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými

ustanoveniami, písomným prepisom príslušnej časti programu Noviny Plus - MARTINKA

KLEOPATRA Z TURCA, vzhliadnutím záznamu vysielania dotknutého programu,

z vyjadrenia navrhovateľa, zápisnice z ústneho pojednávania a neuznajúc argumenty

navrhovateľa, zotrvala na svojom názore, že navrhovateľ zaradením daného programu

do vysielania zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho Mariána z programu Farmár hľadá

ženu, čím porušil povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z..

Vo svojom rozhodnutí odporkyňa citujúc ustanovenia § 4 ods. 2 a 5 ods. 1 písm. g/

zákona č. 308/2000 Z. z. poukázala na to, že zákonodarca explicitne zveril Rade právomoc

dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich televízne vysielanie. Jednou

zo zákonných povinností vysielateľa je označovanie programov piktogramom vhodnosti

v zmysle pravidiel ustanovených JSO. V súvislosti s efektívnym vynucovaním dodržiavania

tejto povinnosti je Rada oprávnená, v prípade jej porušenia, ukladať vysielateľom sankcie.

Ďalej uviedla, že v zmysle základných zásad správneho konania je Rada povinná pri ukladaní sankcií vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Za týmto účelom

zákonodarca na jednej strane uložil vysielateľovi povinnosť uchovávať súvislé záznamy

vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania a poskytnúť ich Rade na jej vyžiadanie, na strane druhej zveril Rade právomoc žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade

potreby. Táto skutočnosť však podľa odporkyne neznamená, že Rada, ako zákonom

splnomocnený orgán dohľadu, nie je oprávnená vyhotoviť si záznam programu, najmä

v prípade, ak nastane situácia, ako v predmetnom správnom konaní, kde účastník konania

Radou požadovaný záznam vysielania na jej vyžiadanie nedodal. (Rada listom č. 6012/2010

zo dňa 15. decembra 2010 vyžiadala od účastníka konania súvislý záznam vysielania

programu MARTINKA – KLEOPATRA Z TURCA zo dňa 13. decembra 2010. Uvedené vyžiadanie bolo účastníkovi konania doručené dňa 17. decembra 2010. Do dňa

22. februára 2010 účastník konania záznam nedoručil, a teda Rada použila ako podklad

pre rozhodnutie záznam, ktorým disponovala z vlastného nahrávacieho zariadenia.)

Na základe vyššie uvedeného mala odporkyňa za to, že vyhotovenie záznamu

programu, najmä v prípade, ak Radou požadovaný záznam účastník konania Rade

neposkytne, je teda nevyhnutným predpokladom pre vykonávanie zákonnej právomoci Rady

– dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov a je nevyhnutným predpokladom pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu a v prípade porušenia zákonných ustanovení

udeľovať vysielateľom príslušné sankcie. Rada preto vyhotovením záznamu predmetného programu postupovala v plnej zhode so svojimi zákonnými kompetenciami a svojím

zákonným poslaním.

Poukázala na to, že vyhotovila záznam predmetného programu výlučne pre potreby

správneho konania, na základe svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie

právnych predpisov v oblasti vysielania a v zmysle ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967

Zb.. Preto považovala argumentáciu navrhovateľa za špekulatívnu a účelovú.

Na svoju podporu odporkyňa poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu

Českej republiky č. 7Afs 111/2009-64.

K navrhovateľovej námietke, že záznam vysielania programu účastníka konania

je predmetom autorského práva a použitie tohto záznamu podlieha autorsko-právnej ochrane,

odporkyňa uviedla, že zákon č. 618/2003 Z. z. upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi

majiteľom autorských práv a ostatnými subjektmi súkromného práva. Autorský zákon

poskytuje majiteľovi autorských práv ochranu pred neoprávneným zásahom do jeho

autorských práv. Záznamy predmetného programu boli vyhotovené iba pre potreby správneho

konania, tento záznam je po celý čas súčasťou administratívneho spisu a prístup k nemu majú

iba poverení pracovníci, alebo osoby zo zákona príslušné nahliadnuť do administratívneho

spisu. So záznamami predmetného programu sa manipuluje v rámci správneho konania, alebo v rámci konania predchádzajúcemu správnemu konaniu a vždy iba v miere nevyhnutnej

pre spoľahlivé zistenie skutkového stavu veci, pričom samotný záznam nie je ďalej

rozširovaný.

Na základe uvedeného dospela odporkyňa k záveru, že samotným vykonávaním

zákonného poslania na stavu veci nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do autorských práv

majiteľa autorských práv k predmetnému programu, a preto Rada považuje túto námietku

účastníka konania za neodôvodnenú.

Pre posúdenie, či sa odvysielaním predmetného programu účastník konania mohol

dopustiť porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. bolo podľa odporkyne

nevyhnutné okrem iného posúdiť, či došlo k protiprávnemu zásahu do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd dostatočne individualizovaného subjektu. Vyššie uvedené

vyjadrenia smerovali voči konkrétnej osobe – farmárovi Mariánovi, u ktorého Martinka

strávila niekoľko dní, počas ktorých v rámci šou Farmár hľadá ženu bojovala o jeho priazeň.

Osoba Mariána bola divákovi známa z vysielania televízie JOJ, jednak z programu Farmár

hľadá ženu, ale aj z dlhodobejšej propagácie tohto programu v rámci vysielania účastníka

konania, kde boli predstavovaní jednotliví farmári. Vzhľadom na tieto skutočnosti bola osoba,

do ktorej ľudskej dôstojnosti bolo obsahom predmetného programu zasiahnuté dostatočne

individualizovaná, aby mohlo z tohto pohľadu dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty podľa

§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z..

Rada sa uzniesla, že spôsob, akým účastník konania spracoval predmetný program

zámerne vyzdvihoval do popredia vyjadrenia, ktoré mali z hľadiska bežného vyjadrovania

neštandardný, v danom prípade miestami až dehonestujúci charakter voči osobe Mariána.

(citácie výpovedí „Martinky“ o dojmoch a čase strávenom na farme u Mariána, Rada

podrobne popisuje na str. 20 svojho rozhodnutia).

Odporkyňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedla, zo skutkového stavu

vyplýva, že zo strany navrhovateľa, ktorý je zároveň aj tvorcom predmetného programu

možno badať isté navádzanie účinkujúcich, aby sa vyjadrovali k témam, ktoré sú z hľadiska

prezentácie v médiách sporné, nakoľko sú citlivejšie na priame vyjadrovanie sa účinkujúcich

a kontroverznejšie pre bežné vnímanie diváka. V tejto súvislosti poukázala

napr. na skutočnosť, že účinkujúca Martinka viackrát namietala, že k istým veciam

sa vyjadrovať nebude a následne v zostrihaných záberoch sa nakoniec predsa len vyjadrila,

pričom i jej matka žiadala, aby štáb UŽ ukončil nahrávanie, pričom ten napriek tomu

jej vyjadrenia zaznamenával ďalej. Z uvedeného je podľa názoru Rady zrejmé, že spôsob

a forma spracovania programu ako aj dialógy a vyjadrenia v podobe, v akej boli odvysielané,

boli účastníkom konania odvysielané zámerne. Účastník konania navyše spracoval výpovede

Martinky a jej matky tak, že ich priebežne dopĺňal sprievodným komentárom. (uvedené

citácie Rada podrobne popisuje na str. 20 svojho rozhodnutia).

Pri určovaní sankcie a jej výšky odporkyňa prihliadla na skutočnosť, že u právnických

osôb sa zodpovednosť za správne delikty zakladá zásadne bez ohľadu na zavinenie

(objektívna zodpovednosť pre správny delikt), čo platí aj v prípade zákona č. 308/2000 Z. z..

Odporkyňa rozhodla o uložení sankcie podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou je podľa kogentného zákonného ustanovenia pokuta. Prihliadla na skutočnosť,

že účastník sa porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. dopustil už v minulosti,

poslednými rozhodnutiami vo veci porušenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona. č. 308/2000 Z. z.

bola účastníkovi konania rozhodnutím č. PR/279/2005 uložená sankcia – pokuta vo výške

30.000 Sk a rozhodnutím č. PR/10/2009 uložená sankcia – pokuta vo výške 3.500 eur. Rada pri určovaní výšky pokuty vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu (chrániť

právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, ako jedného zo základných ľudských práv a slobôd,

je Slovenská republika povinná v zmysle viacerých európskych a medzinárodných

dokumentov), rozsah a dosah vysielania (ide o multiregionálneho vysielateľa), mieru

zavinenia (išlo o opakované porušenie ustanovenia § 19 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.)

a trvanie a následky porušenia povinnosti (predmetný program bol odvysielaný dňa

13. decembra 2010 od cca 22:12 hod. do cca 23:22 hod.).

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej

republiky v zákonnej lehote opravný prostriedok [§250l a nasl. Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“)] namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce

rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť, jeho rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné, neurčité, nemá dostatok dôvodov,

a preto je nepreskúmateľné a nezákonné.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní v prvom rade namietol spôsob, akým si Rada

vyžiadala od neho záznam z vysielania, pretože nemá oporu v zákone č. 308/2000 Z. z., ktorý

vyslovene upravuje spôsob získania záznamu vyžiadaním od vysielateľa, pričom zákon na tento úkon dáva Rade právomoc (§ 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z.).

Poukázal pritom na to, že vo svojom podaní z 15. marca 2011, k vyžiadaniu záznamu

z vysielania číslo 6012/2010 (týka sa predmetného záznamu z vysielania) požiadal Radu

o rozhodnutie vo veci dodania záznamu, nakoľko právomoc žiadať záznam od vysielateľa

je vyššie uvedeným zákonným ustanovením zverená Rade, ako kolektívnemu orgánu. Takéto

rozhodnutie nebolo účastníkovi konania vôbec doručené a zo zápisníc Rady, ktoré Rada

zverejňuje na svojej internetovej stránke je zrejmé, že nebolo vôbec prijaté.

Ďalej navrhovateľ uviedol, že následne v priebehu samotného správneho konania

viacnásobne namietal nezákonný postup správneho orgánu pri zisťovaní skutkového stavu

a zabezpečovaní podkladov rozhodnutia. Vo svojom podaní, ktoré je súčasťou

administratívneho spisu a tiež na ústnom pojednávaní upozornil na nezákonnosť získania

záznamu z vysielania programovej služby JOJ. Okrem absencie zákonného rozhodnutia Rady,

ktorým by vykonala svoju právomoc v zmysle § 5 ods. 1 písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z.,

Rada získala a v správnom konaní použila ako dôkaz záznam z vysielania vyhotovený

pre účely správneho konania na nahrávacom zariadení Rady.

Takýto postup, ktorý Rada potvrdila v liste zo dňa 06. mája 2011, je v rozpore

s viacerými právnymi predpismi platnými v Slovenskej republiky a najmä s Ústavou

Slovenskej republiky (ďalej len,,Ústava SR“).

Citujúc článok 2 ods. 2 Ústavy SR, obsahujúcu ústavný príkaz, že „štátne orgány

môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví

zákon“, je ďalej rozvedený v § 3 ods. 1/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny

poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákona č. 71/1967 Zb.“ alebo „správy

poriadok“). Uvedená právna úprava podľa navrhovateľa nedovoľuje správnemu orgánu

postupovať spôsobom iným ako určeným zákonom a najmä nie zasahovať do práv

súkromných osôb bez zákonného dôvodu (základný predpoklad pre ochranu majetkových

práv je odvodený z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR).

Namietal, že zákon č. 308/2000 Z. z. na základe ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/, umožňuje Rade získať záznam z vysielania pre potreby správneho konania jedinou legálnou

cestou, a to na základe vyžiadania od vysielateľa „Vysielateľ je povinný uchovávať súvislé

záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite;

na vyžiadanie Rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči,

ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.“ Z vyššie uvedených dôvodov

vysielateľ Rade nezaslal záznam predmetného programu, a preto Rada nemohla získať

a použiť zákonne získaný záznam z vysielania, ako dôkazný prostriedok v správnom konaní.

Podľa navrhovateľa zákonný režim ochrany práv vysielateľov je upravený

v ustanovení § 68 ods. 1 a 2 zákona č. 618/2003 Z. z.. Spoločnosť MAC TV, s. r. o., však

Rade žiadny súhlas na akékoľvek použitie záznamu vysielania, a ani na jeho vyhotovenie

neudelila. Bez udelenia súhlasu je možné záznam z vysielania nahrať a použiť opätovne len

za podmienok upravených v § 24 až § 38 zákona č. 618/2003 Z. z.. Akékoľvek iné nakladanie

so záznamom z vysielania je nezákonným zásahom do práv vysielateľa a má okrem

súkromnoprávnej tiež verejnoprávnu rovinu, je porušením zákona a môže mať pre narušiteľa

trestnoprávne následky.

Argumentácia Rady v odôvodnení rozhodnutia na strane 17: „Táto skutočnosť však

neznamená, že Rada ako zákonom splnomocnený orgán dohľadu nie je oprávnená vyhotoviť

si záznam programu, najmä v prípade, ak nastane situácia ako v predmetnom správnom

konaní, kde účastník konania Radou požadovaný záznam z vysielania na jej vyžiadanie

nedodal.“, predstavuje podľa navrhovateľa bezprecedentný pokus o ospravedlnenie zjavne

programového protizákonného postupu správneho orgánu. Z textu odôvodnenia v spojení s vyššie uvedenými dokumentmi je zrejmé, že Rada systematicky nezákonne nahráva

vysielanie televíznej programovej služby, a nie ako by sa mohlo z úvodu vyššie citovanej vety

javiť, výnimočne nahrala vysielanie, potom čo jej vysielateľ nedodal záznam (takýto postup

nie je reálne uskutočniteľný).

Vykonanie dôkazu o obsahu predmetného vyššie uvedeného programu televíznej

programovej služby JOJ je vzhľadom na vyššie uvedené v rozpore s ustanovením § 34 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., a preto nie je možné naň, ako na nezákonne získaný dôkaz (nebol

získaný v súlade s právnymi predpismi), prihliadať. Dôsledkom vykonania dôkazu

z nezákonne získaného dôkazného prostriedku je vada rozhodnutia správneho orgánu, takéto

rozhodnutie nie je možné považovať za zákonné a v súlade s § 46 a 47 zákona č. 71/1967 Zb..  

Navrhovateľ tvrdil, že vzhľadom na skutočnosť, že rozhodnutie Rady je správnym

trestaním, je namieste tiež zohľadnenie systémovo rovnakej úpravy použitej v trestnom

procese (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2) zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Nezákonný dôkaz je pre konanie vždy neprípustný.

Podľa navrhovateľa vzhľadom na vyššie uvedený nezákonný postup a nezákonne

získaný dôkazný prostriedok nie je možné v konaní na tento dôkaz prihliadnuť,

čo má za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre jeho nezrozumiteľnosť a nedostatok

dôvodov, nakoľko správny orgán nevie iným, zákonným spôsobom dokázať tvrdenia uvedené

v odôvodnení rozhodnutia a výrok rozhodnutia sa stáva v celom rozsahu neodôvodneným.

Navrhovateľ považoval rozhodnutie okrem uvedeného za nepreskúmateľné tiež

z dôvodu absencie skutkovej vety vo výroku rozhodnutia, spôsobujúcej nezrozumiteľnosť

rozhodnutia. Je potrebné zabezpečiť realizáciu prevenčného účelu správneho trestania.

Vážnym a neurčitým určením skutku vo výrokovej vete nie je možné dosiahnuť,

aby sa vysielateľ v budúcnosti vyhol konaniu (odvysielaniu obsahu), ktorý je údajne v rozpore

so zákonom, pretože nevie, a ani mu neprislúcha určiť, čo v odvysielanom programe

predstavovalo zásah do ľudskej dôstojnosti. Rada neurčila, prečo presne považuje údajne

odvysielaný obsah za neštandardný a dehonestujúci, pričom to nie je možné určiť

ani z odôvodnenia rozhodnutia.

Taktiež vzhľadom na vyššie uvedené namietol právne posúdenie veci, keď nie je

možné vôbec zákonne preukázať obsah programu, za ktorý bol vysielateľ sankcionovaný,

a preto nie je možné považovať právne posúdenie veci za správne.

Na záver uviedol, že je potrebné poukázať na skutočnosť, že v posudzovanom prípade

nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré uvádza vo svojom rozhodnutí Rada. Dôvodom, pre ktorý nemohlo dôjsť k naplneniu skutkovej podstaty podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona

č. 308/2000 Z. z. je skutočnosť, že v posudzovanom prípade sa jedná o odvysielanie obsahu

vo vzťahu k sérii Farmár hľadá ženu, protagonisti tohto programu sú zmluvnými účastníkmi programu a sprievodných aktivít. Navrhovateľ bol toho názoru, že hranica pre posudzovanie

prípadného možného zásahu do práv účastníka uvedeného programu by mala zohľadňovať

skutočnosť, že osoba do ktorej práv mohlo údajne byť zasiahnuté je za svoju účasť

v programe honorovaná, bola si vedomá úlohy, v ktorej bude vystupovať, o účasť v programe

sa prihlásila, a preto nemôže žiadať o rovnakú ochranu ako osoba na programe

nezainteresovaná.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/27/2011 zo dňa 07. júna 2011 zrušil a vec

jej vrátil na ďalšie konanie.

V prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení na odvolanie k námietke navrhovateľa,

akým spôsobom si Rada vyžiadala od účastníka záznam z vysielania, a ktorý podľa neho

nemá oporu v zákone č. 308/2000 Z. z., ktorý vyslovene upravuje spôsob získania záznamu

vyžiadaním od vysielateľa, pričom zákon na tento úkon dáva Rade právomoc (§ 5 ods. 1

písm. m/ zákona č. 308/2000 Z. z.) uviedla, že povinnosť zaslať záznam nevzniká

rozhodnutím v správnom konaní, ale jej existencia vyplýva z § 16 ods. 3 písm. l/ zákona

č. 308/2000 Z. z.. Ide teda o jednoduchý administratívny úkon bez predpísanej formy a jeho

vnútroinštitucionálne zabezpečenie je preto otázkou vnútornej organizácie činnosti

odporkyne. Jedinou podmienkou platnosti takéhoto úkonu je jeho autentickosť. To znamená,

že z neho musí byť zrejmé, že ide o úkon odporkyne.  

Poukázala na to, že list č. 6012/2010 doručený navrhovateľovi bol opatrený podpisom

predsedu Rady. Vzhľadom na skutočnosť, že predseda Rady v zmysle § 11 ods. 1 zákona

č. 308/2000 Z. z. koná v mene Rady navonok, je akákoľvek pochybnosť o autentickosti

predmetného úkonu vylúčená.

Ako obdobný prípad administratívneho úkonu uviedol § 250f ods. 2 OSP pri výkone

kompetencie v ňom obsiahnutej súdna prax sa ustálila na forme listu (výzvy), ktorá

nie je rozhodnutím podľa OSP, ale tiež len jednoduchým administratívnym úkonom, ktorý

nie je podpísaný všetkými členmi senátu, ale len jeho predsedom, v niektorých prípadoch

dokonca súdnym tajomníkom.

K ďalšej námietke, v ktorej navrhovateľ namietal, že v priebehu samotného správneho

konania viacnásobne namietal nezákonný postup správneho orgánu pri zisťovaní skutkového

stavu a zabezpečovaní podkladov pre rozhodnutia, pri ktorom Rada získala podľa

navrhovateľa dôkaz - záznam z vysielania vyhotovený pre účely správneho konania

na nahrávacom zariadení Rady nezákonným spôsobom odporkyňa s poukazom na § 4 ods. 2

zákona č. 308/2000 Z. z., odporkyňa uviedla, že poslaním Rady je vykonávať dohľad

nad dodržiavaním právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie

audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonávať štátnu správu v týchto

oblastiach v rozsahu vymedzenom vyššie uvedeným zákonom. Ustanovenie § 5 citovaného

zákona vymedzuje rozsah pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy, kde v ods. 1

písm. g/ je uvedené, že Rada dohliada na dodržiavanie povinností podľa zákona č. 308/2000 Z. z..

Podľa odporkyne, zákonodarca jej explicitne zveril právomoc, a to dohliadať

na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie programových služieb. Jednou

zo zákonných povinností vysielateľa pri vysielaní programovej služby je zabezpečiť,

aby program, alebo iná zložka programovej služby, obsahom a spôsobom spracovania

nezasiahli do ľudskej dôstojnosti a základných práv a slobôd iných. V súvislosti s efektívnym

vynucovaním dodržiavania tejto povinnosti je Rada v prípade porušenia tejto povinnosti

oprávnená a povinná ukladať vysielateľom sankcie.  

Zdôraznila, že v zmysle základných zásad správneho konania je Rada povinná pri ukladaní sankcií vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. V prípade

vysielateľov je Rada oprávnená vyžiadať si od nich v 45 dňovej zákonnej lehote záznamy

vysielania. Už z porovnania zákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu

vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur do 66.387 eur) a pre výšku pokuty napr. za správny

delikt § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktorý bol navrhovateľ sankcionovaný

(3.319 eur do 165.969 eur) je zrejmé, že nedodaním záznamu vysielania na vyžiadanie Rady

je jednoducho možné vyhnúť sa sankcionovaniu za závažnejší správny delikt, a teda aj vyššej

pokute. Pre efektívne plnenie zákonných kompetencií Rady je teda nevyhnutné, aby mala

Rada k dispozícii záložný systém.

Potom nahratie záznamu vysielania programu, ktorý Rada v rámci svojej úradnej

činnosti preskúmava, je teda v rámci spoľahlivého zistenia skutkového stavu nevyhnutným

predpokladom pre vykonávanie zákonnej právomoci Rady – dohliadať na dodržiavanie

právnych predpisov v oblasti poskytovania vysielania televíznej programovej služby

a v prípade porušenia zákonných ustanovení udeľovať vysielateľom príslušné sankcie.

Povinnosť vyhotoviť záznam vysielania pre potreby správneho konania vyplýva Rade

ako správnemu orgánu z ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb., povinnosť zistiť

presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady

pre rozhodnutie; pritom nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania. Navyše, rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967

Zb., správny orgán. Uvedené oprávnenia umožňujú správnemu orgánu vykonať všetky úkony,

nevyhnutné na spoľahlivé zistenie veci. Nie každý úkon je však možné a nutné aj legislatívne vyjadriť expressis verbis.

V súvislosti s vyššie uvedeným odporkyňa uviedla, že vyhotovením záznamu

vysielania predmetného programu postupovala v plnej zhode so svojimi zákonnými

kompetenciami a svojím zákonným poslaním, a preto jednoznačne odmieta vyššie citovanú

argumentáciu navrhovateľa z dôvodu jej špekulatívnosti a účelovosti. Rada vyhotovila

záznam vysielania predmetného programu výlučne pre potreby správneho konania, na základe

svojej zákonnej kompetencie dohliadať na dodržiavanie právnych predpisov v oblasti vysielania televíznej programovej služby a v zmysle ustanovení § 32 ods. 1 a 2 zákona

č. 71/1967 Zb..

Takto potom odporkyňa považovala vyššie popísanú   argumentáciu navrhovateľa

za špekulatívnu a účelovú.

Na svoju podporu opätovne poukázala na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu

Českej republike č. 7Afs 111/2009-64.

K ďalšej námietke navrhovateľa, ktorá sa týka získania záznamu Radou s poukazom

na zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom

(autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 618/2003 Z. z.“ alebo,,autorský zákon“) a zákona č. 71/1967 Zb. odporkyňa uviedla, že nahrávanie, vysielanie

vybraných vysielateľov spadajúcich pod pôsobnosť zákona č. 308/2000 Z. z. sa uskutočňuje

automatickým systémom, ktorý následne v obmedzenom časovom trvaní (cca 30 dm)

umožňuje vyhotoviť konkrétny záznam vysielania. Konkrétny záznam vysielania sa vždy

vyhotovuje iba na základe odôvodnenej potreby a vždy iba v súvislosti so skúmaním možného

porušenia zákona č. 308/2000 Z. z. v rámci správneho konania alebo v rámci konania

prechádzajúcemu správnemu konaniu, ktoré je upravené osobitnými ustanoveniami zákona

č. 308/2000 Z. z.. Záznam sa vyhotovuje z vysielania, ktoré je vysielateľom určené na príjem

širokou verejnosťou a zaznamenáva sa to, čo má možnosť sledovať bežný recipient

vysielania.

Podľa odporkyne autorský zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi nositeľom

autorských práv a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného práva. Práva

použiť dielo, na ktoré poukazuje navrhovateľ, sú uvádzané v § 18 autorského zákona, ktorý

nesie nadpis majetkové práva. Ide o práva, ktoré súvisia s komerčným využitím diela

(či iného predmetu ochrany)‚ chrániť autora pred využitím jeho diela spôsobom, z ktoré

by vznikal komerčný prospech, ale toho, aby z toho profitoval sám autor, či iný nositeľ práv.  

Použitie diela v rámci vedenia správneho konania vo veci možného porušenia

zákonných povinností navrhovateľa tento majetkový rozmer evidentne nemá. Rovnako by ho nemalo ani použitie záznamu vysielania v rámci vyšetrovania trestné činu, či iného

deliktu. V uvedených prípadoch ide jednoznačne o konanie v rámci verejného záujmu, ktorý

vo výraznej miere prekračuje záujem nositeľa autorských, či iných súvisiacich práv na využitie diela, (či iného predmetu ochrany) podľa jeho vôle. Navyše, v rámci takéhoto

úradného využitia diela, nemôže nositeľovi práv vzniknúť žiadna majetková ujma

v autorskoprávnom zmysle. Jedinú ujmu, ktorá môže vo vzťahu k nositeľovi práv v tomto

prípade nastať, predstavuje sankcia, ktorá mu môže byť v rámci príslušného konania uložená.

Takáto ujma však nesúvisí s použitím diela v autorskoprávnom zmysle, ale s porušením

zákonnej povinnosti nositeľom práv.

Vyhotovenie záznamu voľne dostupného vysielania v rámci vykonávania zákonného

dohľadu, výlučne pre účely správneho konania teda v žiadnom prípade nie je možné podľa

odporkyne považovať za zásah do autorských práv. Záznam vysielania predmetného

programu bol vyhotovený iba pre potreby správneho konania. Tento záznam je po celý čas

súčasťou administratívneho spisu a prístup k nemu majú iba poverení pracovníci, alebo osoby

zo zákona príslušné nahliadnuť do administratívneho spisu. So záznamami predmetného

programu sa manipuluje v rámci správneho konania, alebo v rámci konania

predchádzajúcemu správnemu konaniu a vždy iba v miere nevyhnutnej pre spoľahlivé zistenie

stavu veci, pričom samotný záznam nie je ďalej rozširovaný.

Na základe uvedeného dospela odporkyňa k záveru, že samotným vykonávaním

zákonného poslania, na základe zákonnej kompetencie a v miere nevyhnutnej pre spoľahlivé

zistenie stavu veci nemohlo dôjsť k neoprávnenému zásahu do autorských práv majiteľa

autorských práv k záznamu vysielania predmetného programu. Z tohto dôvodu považuje

odporkyňa námietku o nezákonne získanom dôkaze za neodôvodnenú.

Z vyššie uvedeného odporkyňa považovala za irelevantnú námietku navrhovateľa

k skutočnosti, že rozhodnutie Rady je správnym trestaním a je na mieste tiež zohľadnenie

systémovo rovnakej úpravy použitej v trestnom procese (§ 2 ods. 12 a § 119 ods. 2 zákona

č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších predpisov), kde nezákonný dôkaz

je pre konanie vždy neprípustné.

K námietke smerovanej voči výroku rozhodnutia odporkyňa uviedla, že výroková časť

napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne dostatočne určito, spôsobom, ktorý

vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je uvedený,

resp. vymedzený:

- čas spáchania správneho deliktu - 13.12.2010 o cca 22:12 hod.,

- spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu NOVINY PLUS –

MARTINKA KLEOPATRA Z TURCA,

- správny delikt –   odvysielaním predmetného programu svojím obsahom a spôsobom

spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho Mariána z programu Farmár

hľadá ženu.

Výroková časť rozhodnutia tak podľa odporkyne exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho

deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Výrok rozhodnutia odporcu je formulovaný

správne a je v plnom súlade s požiadavkami, ktoré na výrokovú časť rozhodnutia kladie

nielen pozitívne právo, ale aj teória práva. Odporkyňa je preto presvedčená, že výroková časť

rozhodnutia je vymedzená precízne a z tohto dôvodu považuje argumentáciu navrhovateľa

za irelevantnú.

V tejto súvislosti odporkyňa poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 5Sž/8/2010, sp. zn. 5Sž/17/2010, sp. zn. 5Sž/22/2010, sp. zn. 4Sž/2/2010,

sp. zn. 8Sž/4/2010 a sp. zn. 2Sž/5/2010, 2Sž/9/2010, 8Sž/8/2010, 2Sž/4/2009, 8Sžo/112/2010,

6Sžo/12/2010, ktorými Najvyšší súd potvrdil rozhodnutia odporkyne, v ktorých boli obdobne

formulované výroky ako je tomu v napadnutom rozhodnutí.

K poslednej navrhovateľovej námietke, kde navrhovateľ namieta právne posúdenie

veci a skutočnosť, že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré

uvádza vo svojom rozhodnutí Rada, odporkyňa uviedla, že navrhovateľ je jediný subjekt,

ktorý je zodpovedný za obsah svojej programovej služby, ako aj za jej súlad s ustanoveniami

zákona č. 308/2000 Z. z.. Vzhľadom na objektívnu zodpovednosť právnických osôb a vzhľadom na povahu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. sa tejto

zodpovednosti navrhovateľ nemôže zbaviť zmluvnými vzťahmi s osobou, do ľudskej

dôstojnosti, ktorej bolo zasiahnuté. Zákon č. 308/2000 Z. z. nepozná takýto liberačný dôvod

na zbavenie za zodpovednosti za predmetný správny delikt. Predmetné ustanovenie ani iné

ustanovenia zákona č. 308/2000 Z. z. taktiež nerozlišujú medzi zásahom do ľudskej

dôstojnosti „osoby dobrovoľne sa zúčastňujúcej v programe“ a bežnej osoby. Naopak

z povahy predmetu ochrany tohto ustanovenia – ľudská dôstojnosť jedinca, je zjavné,

že predmetné ustanovenie sa vzťahuje práve aj na prípady, kedy dotknutá osoba

napr. z dôvodu nedostatočnej informovanosti a rozhľadu súhlasí so svojou prezentáciou

v programe určitého typu. V zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z.

je aj v takomto prípade navrhovateľ povinný zabezpečiť, aby program spôsobom svojho

spracovania a svojím obsahom nezasiahol do ľudskej dôstojnosti danej osoby.

Na základe vyššie uvedeného mala odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona. Ďalej mala za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené

v § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok v znení neskorších

predpisov (ďalej len „správny poriadok“), nevykazuje formálne ani logické nedostatky,

je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení

správneho poriadku, a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím, ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom.

Navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v súlade s § 250q ods. 2 OSP napadnuté

rozhodnutie odporkyne č. RP/27/2011 zo dňa 07.06.2011, ako právne správne potvrdil.

Na ústnom pojednávaní navrhovateľ uviedol, že osobitne považuje za potrebné

zdôrazniť, že odporkyňa v danom prípade nepostupovala zákonným spôsobom v tom smere, v akom si vyžiadala od navrhovateľa záznam z vysielania, nakoľko takýto spôsob vyžiadania si záznamu nemá oporu v zákone č. 308/2000 Z. z.. Podľa názoru navrhovateľa preto konanie

trpí vadou, ktorá má vplyv na jeho zákonnosť. Táto vada spočíva v tom, že Rada je kolektívny

orgán, a ako kolektívny orgán rozhoduje, avšak vyžiadanie si záznamu nebolo urobené

formou rozhodnutia, a preto navrhovateľ záznam Rade neposkytol. Napriek tomu si Rada

vyhotovila záznam z vysielania programovej služby JOJ, hoci na to podľa zákona č. 308/2000

Z. z. nemá oprávnenie. Podľa navrhovateľa ide o nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemôže byť

v správnom konaní použitý. Ďalej namieta neurčitosť skutku, a to, že výrok rozhodnutia nemá

zákonom predpísané náležitosti.

Odporkyňa sa na ústnom pojednávaní vyjadrila k jednotlivým námietkam

navrhovateľa, naďalej tvrdiac, že v danom prípade zo strany Rady nedošlo k porušeniu

právnych predpisov. Rada je síce kolektívny orgán, ale v jej mene koná predseda Rady,

a to i navonok a nikdy v minulosti neboli pochybnosti o tom, že pre vyžiadanie záznamu

nie je potrebné vydávať osobitné rozhodnutie. Ide o jednoduchý administratívny úkon

predpísanej formy a nikdy nebolo spochybňovaná autentickosť takéhoto úkonu. Poznamenala k tomu, že v ostatnom čase zo všetkých vysielateľov vznáša uvedenú námietku

iba navrhovateľ. Poukázala na to, že ak by sa prijal iný výklad, znamenalo by to, že vysielateľ

v prípade nedodania záznamu, za čo mu tiež hrozí sankcia, by ale zmaril celé správne

konanie, a ak by si Rada nemohla vytvoriť vlastný záznam z monitoringu stratila by svoju

opodstatnenosť. Poukázala pritom na povinnosti Rady, ktorej to vyplývajú priamo zo zákona

č. 308/2000 Z. z.. Pokiaľ ide o namietané porušenie autorského zákona, uviedol, že k tomu

tak isto nemohlo dôjsť, lebo záznam nebol Radou vyhotovený na súkromné účely ani

na rozširovanie „diela“, ale pre účely správneho konania. Poukázal aj na uznesenie Ústavného

súdu Českej republiky vo veci sp. zn. IV ÚS 2425/09 z 08.02.2010, pričom zdôraznil,

že monitoring bol vyhotovený z verejného konania na hmotný substrát a bez jeho vyhotovenia

by nemohlo vôbec prebehnúť správne konanie. V prípade ak sa navrhovateľ rozhodne,

že záznam nedodá, v žiadnom prípade podľa zástupcu odporcu nemôže ísť o nezákonne

získaný dôkaz. K námietke o nedostatočnosti výroku uviedol, že je presne vymedzené, kedy

a ako sa stal, a že skutok je vo výroku dostatočne popísaný a logicky nadväzuje

aj na odôvodnenie rozhodnutia.

Navrhovateľ k prednesu odporkyne uviedol, že tento popiera čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Pokiaľ ide o nesúkromné použitie záznamu poukázal na autorský zákon, v ktorom je presne

uvedené, čo môže byť použité bez súhlasu autora, pričom poukázal na české právne predpisy

a judikatúru s tým, že český autorský zákon umožňuje použitie diela na účely správneho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246

ods. 2 písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal vec z dôvodov

a rozsahu opravného prostriedku (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP)

v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP, opravný prostriedok prejednal na ústnom

pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 29.03.2012 a oboznámiac sa s vyjadreniami účastníkov

a s obsahom administratívneho spisu č. 128-PLO/O-1240/2011 dospel k záveru,

že opravnému prostriedku navrhovateľa nemožno priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).

Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky

tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd

zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa

13.12.2010 o cca 22:12 hod. odvysielal v rámci programovej služby JOJ program Noviny

Plus – Martinka Kleopatra z Turca.

Predmetom preskúmavaného konania v danej veci je rozhodnutie a postup odporkyne

- správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia podľa § 64

ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti podľa § 19 ods. 1 písm. a/

zákona č. 308/2000 Z. z..

Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) preto

v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť, či postup odporkyne v správnom konaní bol

v súlade so zákonom, či navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné

ustanovenia špecifikované odporkyňou v rozhodnutí, a či bola v súlade so zákonom uložená

sankcia.

Podľa § 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti

pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym

hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie

a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Zároveň Rada dbá

o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú

na základe zákona, alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie

právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych

mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie

a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom

týmto zákonom. Činnosť Rady vyplývajúcu z tohto jej poslania a pôsobnosti, upravenej v § 5

zákona č. 308/2000 Z. z., vykonávajú členovia Rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia

zamestnanci jej Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu.  

V oblasti výkonu štátnej správy zákon č. 308/2000 Z. z. v ustanovení § 5 ods. 1

písm. m/ v prípade potreby oprávňuje Radu vyžiadať si od vysielateľov záznamy

vysielania. Vysielateľom v ustanovení § 16 ods. 3 písm. l/ ukladá korešpondujúcu

povinnosť uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania

v zodpovedajúcej kvalite a na vyžiadanie Rady poskytnúť záznam vysielania

na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí Rada v licencii po dohode s vysielateľom.  

Na nariadenom pojednávaní, na otázku predsedníčky senátu, či v minulosti bolo

vyžiadanie si záznamu zo strany odporkyne robené rozhodnutím, a prečo to nenamietali

doteraz, právny zástupca navrhovateľa uviedol, „že to niekoľkokrát namietali, a že je to pre nich zásadná otázka, nakoľko neoprávneným vyhotovením si monitoringu bolo

neoprávnene zasiahnuté do vysielania v zmysle autorského zákona, ktorý vyžaduje súhlas

autora s uverejnením diela alebo osobitné zmocnenie v inom zákone. MAC TV Rade súhlas

nedal a zákon č. 308/2000 Z. z. takéto oprávnenie taktiež nedáva. Vyriešenie tejto otázky

je pre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci

občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.“.

Pokiaľ ide o samotnú žiadosť o poskytnutie záznamu najvyšší súd k argumentácii

navrhovateľa uvádza, že zákon síce výslovne neupravuje formu a náležitosti tohto úkonu,

ale vzhľadom na skutočnosť, že v podstate ide o výzvu na splnenie povinnosti vysielateľa

uloženej mu zákonom, považuje doterajší spôsob konania Rady za súladný s účelom tohto

ustanovenia zákona.  

Požiadavka navrhovateľa na vydávanie samostatných rozhodnutí Rady za účelom

vyžiadania záznamu vysielania v lehote do 45 dní od vysielania, vzhľadom na zloženie Rady

(§ 6 zákona č. 308/2000 Z. z.), možnú periodicitu jej zasadaní, prípadné námietky vysielateľa

proti dôvodom, resp. oprávnenosti žiadosti a potrebu rozhodnutia o týchto námietkach,

predstavuje zbytočnú formalizáciu postupov, ktorá nemá oporu v citovanom zákonnom

ustanovení. Preto jej uplatnenie v predmetnej veci prvýkrát ako odvolacieho dôvodu (osobitne

s poukazom na prednes navrhovateľa na ústnom pojednávaní dňa 29.03.2012), najvyšší súd

vychádzajúc jednak z citovaných ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z., jeho účelu a systematickej   súvislosti a jednak z doteraz ustálenej súdnej praxe a judikatúry vyhodnotil

ako zjavne účelové až špekulatívne.  

V tejto súvislosti najvyšší súd tiež upozorňuje na to, že tam, kde chcel zákonodarca

vyjadriť, že Rada koná vo forme rozhodnutia, výslovne to v zákona uvádza (napr. § 5 ods. 1

písm. a/ až d/ § 6 ods. 2 písm. a/ zákona 308/2000 Z. z.), pričom ani správny poriadok takúto

povinnosť neurčuje.

Nad rámec uvedeného najvyšší súd uvádza, že ani odlišný právny názor navrhovateľa

na formu žiadosti o poskytnutie záznamu (list Rady č. 6012/2010 zo dňa 15.12.2010),

nevysvetľuje jeho oneskorenú vecnú reakciu (námietku z 15.03.2011), urobenú s dostatočným

časovým odstupom od zániku jeho povinnosti na uchovanie záznamu spornej relácie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. g/ a h/, zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady

v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností vysielateľov podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov a v prípade ich porušenia ukladať

sankcie.

Zákon ani v ďalších ustanoveniach výslovne neupravuje spôsoby realizácie tohto

dohľadu. Z uvedeného ustanovenia je však zrejmé, že ide o výkon dohľadu ex offo, ktorý

musí zabezpečiť samotná Rada permanentne, i bez vonkajšieho podnetu (napr. sťažnosti

diváka) a   vlastnými prostriedkami.   Zo špecifík predmetu dohľadu (§ 3 písm. a/ cit. zák.)

a jeho rozsahu vyplýva, že pre   splnenie daného účelu musí mať odporkyňa možnosť

zabezpečiť sledovanie televízneho vysielania (monitoring) aj pomocou technických

prostriedkov. Z dôvodovej správy k zákonu č. 308/2000 Z. z. (jej všeobecnej časti kapitoly

o nárokoch na štátny rozpočet) je zrejmé, že zákon s touto činnosťou Rady počíta (zvýšenie

počtu pracovníkov v oblasti monitoringu + zakúpenie videotechniky pre monitorovanie).

Oprávnenie odporkyne v prípade potreby žiadať o poskytnutie záznamu vysielania

aj vysielateľa je teda len ďalším, nie však jediným spôsobom realizácie dohľadu,

resp. získania podkladov pre plnenie úloh ďalších úloh odporkyne v oblasti výkonu štátnej

správy.

Z obsahu stanoviska navrhovateľa z 15.03.2011 k vyžiadaniu záznamov z vysielania

(č. l. 7), odpovede odporkyne na toto stanovisko z 18.04.2011 (č. 1. 6) a listu odporkyne

zo 06.05.2011 jednoznačne vyplýva, že odporkyňa z vlastného automatického nahrávacieho

zariadenia na účely dohľadu, vytvorila kópiu (rozmnoženinu) spornej relácie až po tom,

čo navrhovateľ záznam zjavne úmyselne v rozpore s § 16 ods. 3 písm. l/ zákona č. 308/2000

Z. z. neposkytol.

Takto vytvorený záznam bol odporkyňou použitý výlučne na účely a potreby

správneho konania, ktoré jej vyplývajú z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. a zákon

č. 71/1967 Zb..

K námietke navrhovateľa, v ktorej poukazuje na autorský zákon, najvyšší súd v zhode

s vyjadrením odporkyne uvádza, že tento zákon upravuje súkromnoprávne vzťahy medzi

nositeľom autorských práv a práv s nimi súvisiacich a ostatnými subjektmi súkromného

práva. Takto potom uvedená námietka nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve podľa

tretej hlavy piatej časti OSP a najvyšší súd na ňu nemôže prihliadať.

Navyše podľa názoru najvyššieho súdu týmto postupom majetkové právo vysielateľa

podľa § 68 ods. 2 písm. c/ zákona 618/2003 Z. z. mohlo byť dotknuté len v nevyhnutnej miere, potrebnej pre splnenie zákonom stanoveného poslania a pôsobnosti Rady,

t. j. jej konanie na základe zákona.

Námietka navrhovateľa týkajúca sa použitia nezákonne získaného dôkazu je preto

podľa názoru najvyššieho súdu neopodstatnená.

Podľa najvyššieho súdu nemožno vylúčiť, že motív tohto konania vysielateľa

vychádza aj z porovnania zákonných rozsahov pre výšku pokuty za nedodanie záznamu

vysielania na vyžiadanie Rady (663 eur do 66.387 eur) a pre výšku pokuty za správny delikt

§ 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z., za ktorý bol navrhovateľ sankcionovaný (3.319

eur do 165.969 eur), kde je zrejmé, že nedodaním záznamu vysielania na vyžiadanie Rady

sa navrhovateľ chcel vyhnúť sankcionovaniu za závažnejší správny delikt, a teda aj vyššej

pokute. Uvedené konštatovanie najvyššieho súdu utvrdzuje aj vyjadrenie navrhovateľa, ktorý

na nariadenom pojednávaní, ako je uvedené vyššie uviedol, že ,,vyriešenie tejto otázky

je pre navrhovateľa zásadné aj v tom, že obdobným spôsobom Rada získala záznam vo veci

občianskeho združenia 99 % a aj za toto vysielanie bola navrhovateľovi uložená sankcia.

K ďalšej námietke, v ktorej prezentoval navrhovateľ vadnosť výroku napadnutého

rozhodnutia z dôvodu, že tento neobsahuje presný, jednoznačný, pravdivý a nezameniteľný

popis skutku, musí najvyšší súd konštatovať, že výroková časť napadnutého rozhodnutia

je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, a to spôsobom, ktorý vylučuje

zameniteľnosť skutku s iným.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane

ukladania pokút vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (správny poriadok).

Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa

ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,

podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel

obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,

je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad

na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc.

Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku

je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu

pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie

riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže

byť vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu

konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho

deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.

V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého

rozhodnutia zhora uvedené kritériá spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený,

resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 13.12.2010 o cca 22:12 hod., spôsob

spáchania správneho deliktu – NOVINY PLUS – MARTINKA KLEOPATRA Z TURCA

a je konkrétne uvedený i správny delikt – odvysielaním predmetného programu svojím

obsahom a spôsobom spracovania zasiahol do ľudskej dôstojnosti súťažiaceho Mariána

z programu Farmár hľadá ženu. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru najvyššieho

súdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Preto

námietku navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.

Podľa článku 10 Listiny základných práv a slobôd má každý právo na zachovanie

svojej ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.  

Podľa článku 19 ods. 1 Ústavy SR, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Treba poznamenať, že celý text článku 19 Ústavy SR vychádza z článku 10 Listiny

základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza LISTINA

ZÁKLADNÝCH PRÁV A SLOBÔD ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej

a Slovenskej Federatívnej Republiky).  

Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky

jej zložky nesmú spôsobom svojho spracovania a svojim obsahom zasahovať do ľudskej

dôstojnosti a základných práv a slobôd iných.

K poslednej navrhovateľovej námietke, kde namieta právne posúdenie veci

a skutočnosť, že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré uvádza

vo svojom rozhodnutí Rada, a to z dôvodu, že v posudzovanom prípade sa jedná

o odvysielanie obsahu vo vzťahu k sérii Farmár hľadá ženu, protagonisti tohto programu

sú zmluvnými účastníkmi programu a sprievodných aktivít, kde podľa navrhovateľa hranica pre posudzovanie prípadného možného zásahu do práv účastníka uvedeného programu

by mala zohľadňovať skutočnosť, že osoba do ktorej práv mohlo údajne byť zasiahnuté

je za svoju účasť v programe honorovaná, bola si vedomá úlohy, v ktorej bude vystupovať,

o účasť v programe sa prihlásila, a preto nemôže žiadať o rovnakú ochranu ako osoba

na programe nezainteresovaná najvyšší súd uvádza v zhode s vyjadrením odporkyne

a s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 4Sž/9/2006, že zákon ukladá povinnosť

nezasahovať do ľudskej dôstojnosti a základných práv slobôd iných a pri posudzovaní

porušenia § 19 zákona č. 300/2005 Z. z. nie je podstatné, či sa jedná o slobodné konanie

účinkujúcich alebo nie.

Verejný výsmech a verejné vyjadrenia voči osobe Mariána na obrazovke je preto

zásahom do ľudskej dôstojnosti.

K uvedenej námietke na záver najvyšší súd uvádza, že je nesprávne si myslieť,

že podpisom akejkoľvek zmluvy sa človek môže vzdať svojich základných práv a slobôd,

ktoré sú podľa Článku 12, ods. 1 Ústavy SR neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné

a nezrušiteľné.

Najvyšší súd vychádzajúc aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (pozri

k tomu bližšie rozhodnutia vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04,

III. ÚS 322/2011 - www.concourt.sk) v zhode s vyjadrením odporkyne neakceptoval

ani poslednú námietku navrhovateľa týkajúcu sa právneho posúdenia veci a skutočnosť,

že v posudzovanom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu zákona, ktoré uvádza vo svojom

rozhodnutí Rada.

Takto potom rozhodnutie odporkyne podľa názoru najvyššieho súdu má všetky

náležitosti ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické

nedostatky. Najvyšší súd taktiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo

vadami, ku ktorým musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľka takýto nedostatok

rozhodnutia namietala. Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Rady.

Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dospel k záveru, že opravný

prostriedok navrhovateľky neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť

alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí a to včítane výšky uloženej

sankcie, ktorú tiež považuje za primeranú a patrične odôvodnenú.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení najvyšší súd s poukázaním

na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2 OSP potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4

veta druhá a § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení

neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP

v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal, keďže

v konaní nemal úspech.  

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení účinnom od 01.05.2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. marca 2012

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková