Najvyšší súd

5Sž/18/2010

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu   JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľky M. - S. spol. s r. o., B., X., IČO: X., zastúpenej

Mgr. Z. Z., advokátkou spoločnosti A. Z. Z., s.r.o., so sídlom T., proti odporkyni Rade pre

vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova č. 8, 810 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia odporkyne č. RP/37/2010 z 06. júla 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/37/2010  

z 06. júla 2010   z r u š u j e   a vec jej   v r a c i a na ďalšie konanie.

Odporkyňa je   p o v i n n á   zaplatiť navrhovateľke náhradu trov konania v sume

302,68 eura k rukám JUDr. Z. Z., A. Z. Z., s. r. o., so sídlom T., do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Opravným prostriedkom napadnutým rozhodnutím č. RP/37/2010 zo dňa 06. júla 2010

odporkyňa – Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v správnom konaní  

č. 174PgO/0-2161/2009, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/

zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“)  

a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v znení

neskorších predpisov   postupujúc podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii, rozhodla,  

že navrhovateľka porušila povinnosť ustanovenú v § 31ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým,

že dňa 17. marca 2009 o cca 19:00 hod. odvysielala v rámci programu Televízne noviny

informácie týkajúce sa programu mimoriadna relácia Na telo, ktoré naplnili definíciu skrytej

reklamy podľa § 31 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. za čo jej uložila podľa ustanovenia § 64

ods. 1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a/

zákona č. 308/2000 Z. z. vo výške 10.000,- eur, slovom desaťtisíc euro.

Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.

„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a že v zmysle

§ 67 ods. 10 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: 7000088921/8180, VS 3710, KS 6548.

Rozhodla tak po tom, čo jej predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci bolo zrušené

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky(ďalej len,,Najvyšší súd“) z 20. mája 2009

sp. zn. 8Sž/6/2009 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že bolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení.

Svoje nové rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými

ustanoveniami, písomným prepisom príslušnej časti programu „Televízne noviny“,

vzhliadnutím záznamu vysielania dotknutého programu, neuznajúc argumenty navrhovateľky

uvedené v jej vyjadrení v správnom konaní.

V odôvodnení rozhodnutia odporkyňa uviedla, že z definície skrytej mediálnej

komerčnej komunikácie podľa § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplývajú kritériá, ktoré

musia byť kumulatívne naplnené na to, aby mohlo ísť o skrytú mediálnu komerčnú

komunikáciu. Ako už bolo uvedené, v záujme ochrany práv, chránených záujmov a ochrany

právnej istoty účastníka konania Rada zároveň skúmala aj naplnenie kritérií definície skrytej

reklamy podľa § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného v čase odvysielania

predmetného programu.

Rada opätovne skonštatovala, že v danom prípade predmetné informácie,  

aj s prihliadnutím na ich nepochybnú spravodajskú výpovednú hodnotu sa ako celok,

vzhľadom na ich spôsob spracovania primárne zameriavali na samotný program, jeho moderátorku a jeho špeciálny spôsob spracovania, čím v konečnom dôsledku upriamili

pozornosť recipienta na tento konkrétny program a jeho spôsob spracovania a teda recipienta

nepriamo nabádali, aby sledoval práve tento program. Rada s poukazom na tento fakt

s prihliadnutím na obsah, formu a spôsob spracovania týchto informácií dospela k záveru,  

že v tomto prípade prevažovala zložka propagačná nad zložkou informačnou,  

resp. spravodajskou a teda tieto informácie propagovali program Mimoriadna relácia Na telo

zo dňa 17. marca 2009, a teda plnili reklamný účel. Z tohto dôvodu je zrejmé, že toto

kritérium bolo v predmetnom programe naplnené tak z hľadiska definície skrytej reklamy,

ako aj definície skrytej mediálnej komerčnej komunikácie.

Zotrvala aj na svojom predchádzajúcom právnom názore, že dané informácie boli

využívané na reklamný účel zámerne a že bola daná možnosť uvedenia verejnosti do omylu

obsiahnutá v samotnej podstate informácie využívanej na reklamný účel.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala na to, že navrhovateľka bola od účinnosti

zákona č. 308/2000 Z. z. sankcionovaná za porušenie ustanovenia § 32 ods. 12 zákona  

č. 308/2000 Z.z. v minulosti a bola jej uložená pokuta 200.000,- Sk rozhodnutím  

č. RP/57/2008 zo dňa 23. októbra 2007, právoplatné dňa 06. februára 2008.

Rada pri určovaní pokuty za porušenie povinnosti ustanovenej v § 31 ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii vzala do úvahy najmä závažnosť správneho deliktu, trvanie

správneho deliktu, predmetný rozsah a dosah vysielania, mieru zavinenia a následky

porušenia povinnosti. Taktiež argumentovala objektívnou zodpovednosťou navrhovateľky  

za správny delikt.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na súde v zákonnej lehote opravný

prostriedok (§ 250 l a nasl. OSP) namietajúc, že Rada vydala rozhodnutie po uplynutí lehoty

stanovenej zákonom. Mala za to, že objektívna lehota na vydanie rozhodnutia vo veci

uplynula dňa 17. januára 2009 a subjektívna lehota na vydanie rozhodnutia vo veci uplynula

dňa 17. marca 2010. Poukázala na ustanovenie zákona č. 308/2000 Z. z., § 64 ods. 7, ktorý

síce ustanovuje trojmesačnú lehotu, v rámci ktorej od doručenia zrušujúceho rozsudku

Najvyššieho súdu je Rade povinná najneskôr opätovne vo veci rozhodnúť. Avšak toto

ustanovenie nestanovuje a ani nikde v zákone sa tak neukladá, že počas lehoty, v rámci ktorej

Najvyšší súd rozhoduje o opravnom prostriedku navrhovateľky vo veci samej neplynie alebo

prestáva plynúť po túto dobu lehota, ktorá stanovuje správnemu orgánu povinnosť rozhodnúť

v danej veci. Táto skutočnosť nevyplýva explicitne so žiadnych ustanovení zákona, preto

vychádzajúc z dôvery v zákon ako aj v jednotnosť v rozhodovacej činnosti správneho orgánu má navrhovateľka za to, že lehota na opätovné rozhodnutie vo veci v lehote uvedenej

v ustanovení § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. uplynula dňa 21. marca 2010, teda

v jednoročnej prekluzívnej lehote.

Navrhovateľka taktiež poukázala, že z odôvodnenia rozhodnutia odporkyne je zjavné,

že odporkyňa použila novú právnu úpravu, a to aj napriek skutočnosti, že program Televízne

noviny bol odvysielaný pred dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy zákona  

č. 308/2000 Z.z. Poukázala na neexistenciu prechodných ustanovení zákona č. 308/2000  

Z. z. v novej právnej úprave, umožňujúcich použitie novej právnej úpravy aj na konanie

a skutky subjektov, ku ktorým došlo pred dňom nadobudnutia účinnosti novej právnej úpravy.

Podľa navrhovateľky, uvedeným postupom Rada porušila základný princíp právneho štátu

zakotvený v článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,Ústava SR“), a preto  

je napadnuté rozhodnutie nezákonné.

Ďalej namietala, že aby došlo k naplneniu skutkového stavu vysielania skrytej

reklamy, musí dôjsť ku kumulácii nasledovného:

1. slovná alebo obrazová informácia o tovare, službe, obchodnom mene, ochrannej známke,

prípadne o činnostiach výrobcu tovarov alebo poskytovateľa služieb, 2. odvysielaná v programe,

3. zámerne využitá na reklamné účely,

4. informácia sa považuje za zámernú najmä vtedy, ak sa uskutočňuje za odplatu, alebo za

inú protihodnotu,

5. čím môže byť verejnosť uvedená do omylu o podstate tejto informácie.

Podľa názoru navrhovateľky posudzovaný príspevok zo dňa 17. marca 2009

odvysielaný v čase cca o 19:00 hod. v relácii Televízne noviny obsahoval výlučne skutočnosti

informačného charakteru. Navrhovateľka mala za to, že všetky použité výrazové prostriedky

boli výlučne výpovedného, informačného a spravodajského, aktuálneho charakteru  

vo verejnom záujme, neboli zámerne manipulované, zostrihané a podkreslené inými

výrazovými prostriedkami tak, ako je to bežné z reklamnej praxe, ktorá pre propagáciu

používa expresívnosť, nátlakovosť, farebnosť, zámernosť, prezentovanie výnimočnosti,

jedinečnosti, nezameniteľnosti a nutnosti vlastniť, získať, používať. Namietala, že príspevok

svojim spracovaním nesmeroval k propagácii iba informoval o skutočnostiach spravodajského

a publicistického charakteru, nebol dokreslený charakteristickými obrazovo vizuálnymi

znakmi následne vysielanej relácie, neobsahoval údaj o čase vysielania. Mala za to, že išlo

o bežný príspevok spravodajského charakteru a že divák nebol uvedený do omylu o podstate

informácie, pretože išlo o upozornenie diváka na relácie spojené s vecami všeobecného verejného záujmu, nie o reklamu na vlastné vysielanie. Ďalej poukázala na to, že ak má byť

takéto vysielanie, ako je napadnuté vysielanie zo dňa 17. marca 2009, považované  

za porušenie ustanovení § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z. musia byť kumulatívne

naplnené všetky podmienky definované v predmetnom ustanovení zákona a tieto musia byť  

aj relevantne navrhovateľom preukázané, pričom v zmysle platnej právnej úpravy ako  

aj judikatúry, treba trvať aj na tom, aby takéto správne uváženie rady bolo v odôvodnení

rozhodnutia o uložení sankcie konkrétne uvedené.

Preto podľa navrhovateľky z odôvodnenia rozhodnutia musí byť teda zrejmé nielen

to, čo v obsahu odvysielanej relácie považuje Rada za naplňujúcu definíciu skrytej reklamy,

ale predovšetkým z akých dôvodov to považuje za naplňujúcu definíciu skrytej reklamy.  

Ak má Rada zato, že je schopná sama posúdiť nielen povahu konkrétnej relácie,  

ale predovšetkým všeobecnú schopnosť posudzovaných televíznych programov napĺňať

definíciu skrytej reklamy, a tým naplniť reklamný účel a uviesť diváka do omylu o podstate

takejto informácie, potom musí v tomto smere nielen viesť riadnu a zrozumiteľnú

argumentáciu, t. j. tiež vyložiť, o aké premisy ohľadne schopnosti uviesť diváka do omylu o podstate informácie svoje závery opiera a akým poznaním tieto premisy odôvodňuje. Ide

teda o to, aby závery Rady neboli len špekuláciami, založenými na subjektívnych odhadoch,

pocitoch alebo dojmoch. Na nutnosti uviesť v odôvodnení rozhodnutia o sankcii takúto

presnú, náležitými skutkovými zisteniami opodstatnenú a logicky vystavanú argumentáciu  

je nutné trvať hlavne práve v prejednávanej veci, lebo Rada vo výroku napadnutého

rozhodnutia výslovne tvrdí nie to, že by odvysielaný príspevok mohol naplniť definíciu

skrytej reklamy, teda, že k takémuto negatívnemu následku už skutočne prišlo.

Taktiež poukázala na rozsudok Mestského súdu v Prahe, č. 8 Ca 297/2007-43.

Podľa navrhovateľky, keď zákon zakazuje skrytú reklamu, chráni predovšetkým

spotrebiteľa, teda diváka TV vysielania. Divák by teda nemal byť uvedený do omylu

o podstate takto podávanej informácie, nakoľko divák neočakáva informácie reklamného

charakteru v spravodajskej relácii. Uviedla, že z obsahu spisového materiálu v tomto konaní

je zrejmé, že rada pristúpila k správnemu konaniu a následnému sankcionovaniu na základe

sťažnosti divákov, ktorý namietali, že v programe s názvom Televízne noviny dňa  

17.marca 2009 bola odvysielaná vlastná propagácia vysielania navrhovateľky. Rada si toto

stanovisko osvojila a len ho bližšie konkretizovala vrátane právneho posúdenia. Predmetom

tohto konania je podľa názoru navrhovateľky príspevok spravodajského informačného

charakteru, ktorý v rámci žurnalistickej praxe vychádza z princípov a zásad žurnalistiky a žurnalistických postupov. Ničím nevymedzuje z rámca týchto zásad. Nie je v tomto príspevku zrejmá akákoľvek odplatnosť vzťahu medzi tým istým subjektom, ktorý je tak

vysielateľom spravodajskej relácie s názvom Televízne noviny, ako aj vysielateľom relácie

s názvom Mimoriadna relácia Na telo. Príspevok zásadným spôsobom nijak nereklamoval

niečo iné, nové, prevratné, výsadné, čo by už divák nemal možnosť v predchádzajúcom

vysielaní navrhovateľky zhliadnuť, spoznať, o čom by nemal predchádzajúcu informáciu.

Naopak opätovne uvádza, že v danom konkrétnom prípade sa jednalo výsostne o nanajvýš

aktuálne informácie, informácie vysielané vo verejnom záujme. Posudzovanie oprávnenosti

vysielateľ takéto informácie v relácii spravodajského charakteru, teda vysielať informácie

o ďalšom vysielaní vysielateľa nemožno posudzovať dogmaticky a paušalizovane, ale   vždy

v nadväznosti na konkrétny prípad, nakoľko zákon ani výkladová správa k zákonu neobsahuje

jednotné a exzaktné pravidlá ani výpočtom ani všeobecne. Preto navrhovateľka považuje

výklad Rady, ktorá má za to, že príspevok o relácii Mimoriadna relácia Na telo o jej obsahu

odvysielaný v rámci spravodajskej relácie s názvom Televízne noviny bol skrytou reklamou

vysielateľa na vlastné vysielanie za dogmatický a zúžený s ohľadom na definíciu skrytej

reklamy podľa zákona, na kumulatívne naplnenie všetkých zákonom stanovených podmienok

pre uplatnenie sankcií z dôvodu porušenia ustanovenia § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z..

Rovnako navrhovateľka namietala zámernosť svojho   konania a uvedenie verejnosti do omylu o podstate informácie, nakoľko je zrejmé, že divák v relácii spravodajského

charakteru očakáva alebo môže očakávať ďalšie informácie spravodajského alebo

publicistického charakteru, naopak mala za to, že informácie o programe Mimoriadna relácia

Na telo odvysielané v relácii Televízne noviny niesli jasné spravodajské rozlišovacie znaky

a informácie, ktoré v príspevku odzneli je možné považovať za informácie vysielané  

vo verejnom záujme.   Navrhovateľka sa domnieva, že rozhodnutie Rady č. RP/37/2010  

zo dňa 06. júla 2010 nedostatočne uchopila právnu podstatu rozdielu medzi propagáciou

v zmysle definície skrytej reklamy, tak ako ju definuje znenie zákona č. 308/2000 Z. z.

a informáciou z informačným charakterom tak, ako vyplýva z bežnej žurnalistickej praxe.

Zároveň má za to, že vysielaním zo dňa 17. marca 2009 neprišlo ku kumulatívnemu naplneniu

všetkých podmienok, ktoré pre zrejmé a nespochybniteľné porušenie ustanovení zákona

o vysielaní a retransmisii v časti definície skrytej reklamy, tak ako to zákon vyžaduje.

Na záver namietala výšku uloženej finančnej sankcie a jej odôvodnenosť. Túto

považuje vzhľadom na predchádzajúcu argumentáciu za vysokú a neprimeranú  

a má za to, že dôvody,   ktorými Rada odôvodňuje uloženie sankcie vo výške 10.000,- eur  

nie sú dostatočné, v podstate kopírujú rozsah dôvodov uvedených v pôvodnom rozhodnutí RP/39/2009 a ničím neprekračujú zbežný výpočet dôvodov uloženia sankcie, ktorý

vymedzuje zákon.

Na základe vyššie uvedených argumentov a dôkazov mala za to, že rozhodnutie  

č. RP/37/2009 zo dňa 6. júla 2010 bolo vydané oneskorene, na základe nesprávnej právnej

normy, je nedostatočne odôvodnené, čo do právneho, ako aj skutkového stavu. Žiadala preto

rozhodnutie odporkyne vo veci uloženia pokuty vo výške 10.000,- eur /slovom: Desaťtisíc

euro/ za porušenie § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. zrušiť a vec vrátiť odporkyni  

na ďalšie konanie.

Uviedla, že v prípade úspechu si uplatňuje náhradu trov konania.

Odporkyňa vo svojom obsiahlom písomnom vyjadrení k podanému opravnému

prostriedku, ktorý navrhovateľka podrobnejšie odôvodnila v troch dôvodoch, uviedla, že:

1. nesúhlasí s tvrdením navrhovateľky, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané

v jednoročnej objektívnej lehote. V tejto súvislosti s poukazom na ustanovenie § 246d OSP

uviedla, že plynutie lehoty bolo prerušené počas trvania súdneho konania. Uviedla, že skutok

vymedzený v pôvodnom rozhodnutí RP/39/2009 sa stal dňa 17. marca 2009 a opravný

prostriedok voči nemu bol na Najvyšší súd podaný dňa 29. októbra 2009, to znamená,  

že do tohto dátumu uplynulo z ročnej objektívnej lehoty 7 mesiacov a 12 dní. Rozhodnutie

Najvyššieho súdu o zrušení RP/39/2009 bolo odporkyni doručené dňa 11. júna 2010  

a tá následne vo veci vydala nové rozhodnutie – RP/37/2010, ktoré bolo navrhovateľke

doručené dňa 09. augusta 2010, čím z objektívnej lehoty uplynul ďalší 1 mesiac a 29 dní.

Podľa odporkyne spolu teda z objektívnej ročnej lehoty uplynulo 9 mesiacov a 11 dní.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že navrhovateľkou uvádzaná objektívna lehota počas

súdneho konania na Najvyššom súde neplynula, a preto odporkyňou vydané napadnuté

rozhodnutie bolo vydané v rámci 1 ročnej objektívnej lehoty. Uvedený argument

navrhovateľky je teda neopodstatnený.

2. zdôrazňuje, že si bola počas celého správneho konania vedomá zásady zákazu

retroaktívneho pôsobenia právnej normy v neprospech páchateľa, ktorá sa nepochybne

vzťahuje aj na oblasť správneho trestania. Dôvody, pre ktoré odporkyňa aplikovala

ustanovenia § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., namiesto § 32 ods. 12 sú podrobne

rozvedené v napadnutom rozhodnutí (strana 5 až 6). Odporkyňa zároveň dodáva, že v záujme

ochrany práv navrhovateľky skúmala naplnenie skutkovej podstaty predmetného správneho

deliktu tak z hľadiska „pôvodného“ ustanovenia § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009, ako aj z hľadiska „nového“ ustanovenia § 31a ods. 4 zákona

č. 308/2000 Z. z. účinného od 15. decembra 2009.

Odporkyňa bola toho názoru, že aplikovaním ustanovenia § 31a ods. 4 zákona  

č. 308/2000 Z. z. na predmetný skutkový stav neporušila princíp právneho štátu, konkrétne

princíp zákazu retroaktivity v neprospech „páchateľa“ a z neho vyplývajúci princíp právnej

istoty, hoci toto ustanovenie po formálnej stránke v čase spáchania predmetného správneho

deliktu ešte neexistovalo. Poukazuje pritom na fakt, že obsahová stránka, teda skutková

podstata predmetného správneho deliktu v čase jeho spáchania existovala, a to konkrétne  

v § 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009. Z uvedeného zrejme

vyplýva, že hoci sa ustanovenie § 32 ods. 12 „pôvodného“ znenia zákona novelou č. 498/2000

Z. z. zmenilo na ustanovenie § 31a ods. 4 a pojem v ňom obsiahnutý – skrytá reklama,  

sa zmenil na nový pojem skrytá mediálna komerčná komunikácia, obsahová stránka, teda

skutková podstata predmetného správneho deliktu ostala prakticky nezmenená a existovala

tak v čase spáchania správneho deliktu (počas účinnosti „pôvodného“ zákona), ako aj v čase

vydania napadnutého rozhodnutia.

Odporkyňa poukázala najmä na skutočnosť, že zákon č. 498/2009 Z. z., ktorým  

sa novelizoval zákon č. 308/2000 Z. z. spôsobil iba formálnu zmenu predmetného

ustanovenia, keď § 32 ods. 12 bol v novej právnej úprave systematicky zaradený  

do § 31a ods. 4, pričom povinnosť v ňom ustanovená ostala rovnaká. Jediná zmena, ktorá

touto novelou nastala, bolo rozšírenie povinného subjektu, a to aj na poskytovateľa

audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ktorá sa však predmetného konania netýka

a nie je teda v neprospech navrhovateľky. Z uvedeného vyplýva, že konanie, za ktoré

odporkyňa udelila navrhovateľke sankciu, bolo sankcionovateľné, tak v čase keď  

sa ho navrhovateľka dopustila, ako aj v čase vydania napadnutého rozhodnutia.

Odporkyňa tiež uviedla, že sa nemôže stotožniť s názorom navrhovateľky,  

že z dôvodu zmeny označenia § 32 ods. 12 na § 31a ods. 4 je aplikácia tejto normy porušením

zásady zákazu retroaktivity. Odporkyňa zastáva názor, že výklad, ktorý by znemožňoval

aplikovať uvedené ustanovenie len z dôvodu jeho „prečíslovania“, pričom obsah normy ostal

rovnaký, by bol príliš formalistický a nielen, že by jeho účelom nebola ochrana právnej istoty

sankcionovaného subjektu, ale ešte by aj znemožňoval postihovať konanie, ktoré bolo

sankcionovateľné, tak v čase jeho spáchania, ako aj v čase rozhodovania o ňom. Takýto

výklad by striktne formálny aspekt legality neodôvodnene a neúčelne nadraďoval  

nad materiálny aspekt legality, čo by bolo v rozpore s koncepciou materiálneho právneho

štátu, ktorým Slovenská republika nepochybne je.

Na základe uvedených dôvodov odporkyňa konštatovala, že sa s absenciou

intertemporálnej normy k zmenám účinným k 15. decembra 2009 vysporiadala zákonným

spôsobom, pričom rešpektovala základné princípy materiálneho právneho štátu. Pre úplnosť

odporkyňa uviedla, že v prípade správnych konaní, ktoré boli správnym deliktom iba podľa

„pôvodnej“ právnej úpravy účinnej do 14. decembra 2009, alebo iba podľa novej právnej

úpravy účinnej od 15. decembra 2009 tieto správne konania zastavila (retroaktivita v prospech

páchateľa) nakoľko udelenie sankcie by bolo v rozpore so všeobecnou úpravou správneho

práva, ako aj s ústavnými princípmi.

3. K tvrdeniu navrhovateľky, že v predmetnom príspevku odvysielané informácie boli

informáciami vo verejnom záujme odporkyňa uviedla, že v napadnutom rozhodnutí

nespochybnila skutočnosť, že informácie odvysielané o avizovanom programe Mimoriadna

relácia Na telo boli informáciami o programe vo verejnom záujme v zmysle § 3 písm. k/

zákona č. 308/2000 Z.z., zároveň však dodáva, že táto skutočnosť nemá žiadny vplyv  

na to, či tieto informácie naplnili definíciu skrytej mediálnej komerčnej komunikácie (skrytej

reklamy do 14. decembra 2009). Z ustanovení zákona č. 308/2000 Z. z. nevyplývajú žiadne

osobitné povinnosti alebo úľavy pre skrytú mediálnu komerčnú komunikáciu (skrytú reklamu do 14. decembra 2009), ktorá sa týka programu vo verejnom záujme.

Argument navrhovateľky, v ktorom uvádza, že obdobne postupovala aj v minulosti

bez vyvodenia sankčnej zodpovednosti zo strany odporkyne je z hľadiska rozhodnutím

RP/37/2010 sankcionovaného správneho deliktu bezpredmetný. Odporkyňa skúma

odvysielané programy buď z vlastného podnetu, alebo na základe podnetu vyplývajúceho  

zo sťažnosti. Z dôvodu obmedzených možností z hľadiska kapacity nie je odporkyňa schopná

skúmať všetky programy a v nich príspevky. Z hľadiska predmetného rozhodnutia a v ňom

posudzovaného skutkového stavuje rozhodujúce, že daným skutkovým stavom sa odporkyňa

zaoberala prvý krát, pričom dospela k záveru, že jeho odvysielaním došlo k porušeniu § 32

ods. 12 zákona č. 308/2000 Z.z. účinného do 14.12.2009, resp. § 31a ods. 4 citovaného

zákona účinného od 15.12.2009. Každý program, resp. príspevok má svoj osobitný skutkový

stav a odporkyňa ho skúma tak z hľadiska jeho obsahu, ako aj formy a spôsobu spracovania.

Aj z uvedeného dôvodu nemožno súhlasiť s vyššie uvedenou argumentáciou navrhovateľky

ohľadne nesankcionovania údajne obdobného konania z roku 2006 zo strany odporkyne.

Čo sa týka argumentu navrhovateľky o absencii prostriedkov z reklamnej praxe,

odporkyňa uvádza, že pri skrytej mediálnej komerčnej komunikácii je použitie

navrhovateľkou uvádzaných reklamných techník prakticky vylúčené, a to z dôvodu podstaty

tohto inštitútu. Podstatou skrytej mediálnej komerčnej komunikácie je skutočnosť,   že divákovi sú propagačné informácie podsúvane skrytou, nenátlakovou formou, pričom  

sú „zaobalené“ v rámci kontextu programu. Preto, ak by uvedený príspevok takéto reklamné

techniky obsahoval, nejednalo by sa už o skrytú mediálnu komerčnú komunikáciu,  

ale o klasickú reklamu. Z tohto dôvodu považuje odporkyňa uvedený argument

navrhovateľky za bezpredmetný.

Odporkyňa poukázala na to, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia venovala

náležitú pozornosť riadnemu zdôvodneniu záverov, ku ktorým počas správneho konania

dospela, uviedla skutočnosti a argumenty, ktorými sa riadila pri hodnotení splnenia

jednotlivých kritérií. Nesúhlasila s navrhovateľkou, že závery Rady sú len,,špekuláciami,

založenými na subjektívnych pocitoch a dojmoch“, nakoľko Rada sa pri odôvodnení

napadnutého rozhodnutia opiera o judikatúru najvyššieho súdu a správnu úvahu použila  

len v prípadoch, v ktorých to vyplýva z formulácií obsiahnutých v zákone, teda v prípadoch,

kde zákon používa pojmy bez uvedenia ich legálnej definície.

Tvrdenie navrhovateľky, že odporkyňa si len osvojila stanovisko sťažovateľa a bližšie

ho konkretizovala je podľa odporkyne nepravdivé a zavádzajúce. Podľa § 18 ods. 1 zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, správny orgán začne správne konanie buď na základe

návrhu účastníka konania alebo z úradnej moci. Zdrojom informácií pre Radu, ako sa dozvie

o dôvode pre začatie správneho konania ex offo, je buď vedomosť získaná z vlastnej činnosti,

alebo z oznámení a podnetov fyzických či právnických osôb, resp. iných subjektov. Je len  

na Rade, aby posúdila, či sú splnené zákonné podmienky na začatie konania, ak áno, do akej

miery. Sťažnosťou je Rade oznámené, že mohol byť porušený zákon. Až po zistení

skutkového stavu Rada vyhodnotí sťažnosť v súlade s § 14a zákona č. 308/2000 Z. z. buď ako

neopodstatnenú, nepreskúmateľnú, alebo začne správne konanie. Rada v prípade správneho

konania č. 174-PgO/0-2161/2009 po doručení sťažnosti zistila skutkový stav veci a dospela

k záveru, že existuje podozrenie z porušenia zákonného ustanovenia, pre ktoré je nutné začať

v danej veci správne konanie. V rámci správneho konania, na základe analýzy skutkového

stavu dospela odporkyňa správnou úvahou k záveru, že odvysielaným obsahom došlo k naplneniu skutkovej podstaty skrytej reklamy, resp. skrytej mediálnej komerčnej

komunikácie bez ohľadu na námietky uvádzané sťažovateľom v sťažnosti.

Námietku navrhovateľky, že daný príspevok spravodajského informačného charakteru,

ktorý v rámci žurnalistickej praxe vychádza z princípov a zásad žurnalistiky a žurnalistických

postupov, Rada nespochybnila. Skúmala však napadnutý komunikát z hľadiska naplnenia jednotlivých kritérií skrytej mediálnej komerčnej komunikácie a dospela k záveru, že došlo

ku kumulatívnemu naplneniu týchto kritérií, na základe čoho skonštatovala, že došlo

k porušeniu príslušného zákonného ustanovenia. Odplatnosť je jedným z pojmových znakov

reklamy, ktorá je definovaná v § 32 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. ako „akékoľvek verejné

oznámenie vysielané za odplatu alebo inú podobnú protihodnotu vrátane vlastnej propagácie,

ktorého zámerom je podporiť predaj, nákup alebo nájom tovaru, alebo služieb vrátane

nehnuteľností, práv a záväzkov, alebo dosiahnuť iný účinok sledovaný objednávateľom

reklamy, alebo vysielateľom“. Aj keď inštitút skrytej mediálnej komerčnej komunikácie  

je odlišný od inštitútu reklamy, je možné použiť definíciu reklamy podporne  

aj na vymedzenie pojmov odplatnosť, či reklamný účel. V zmysle definície reklamy nemusí

byť odvysielanie informácie nevyhnutne odplatné, v zmysle zákonnej definície reklamy

postačuje, ak je daná informácia odvysielaná za inú podobnú protihodnotu,  

napr., ak je zámerom vysielateľa dosiahnutie iného účinku, v tomto prípade zvýšenie

sledovanosti predmetným príspevkom propagovaného programu. Tvrdenie navrhovateľky,  

že príspevok zásadným spôsobom nereklamoval niečo nové, prevratné, je bezpredmetné z pohľadu naplnenia kritérií skrytej mediálnej komerčnej komunikácie. V zmysle definície

uvedeného inštitútu je rozhodujúce, že odvysielané informácie priamo alebo nepriamo

propagovali následne odvysielaný program, teda z hľadiska naplnenia jednotlivých kritérií

postačuje, ak ide len o „nepriamu“ propagáciu, resp. zámerné využitie odvysielanej

informácie na reklamné/propagačné účely. Ako už bolo uvedené vyššie, skutočnosť, že išlo

o aktuálne informácie a informácie vo verejnom záujme, je z pohľadu porušenia ustanovenia

§ 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. bezpredmetné.

Odporkyňa súhlasila s tvrdením navrhovateľky, že k posudzovaniu možného porušenia

zákonných ustanovení nie je možné pristupovať paušalizovane a dogmaticky. Ako už bolo

uvedené aj vyššie, Rada vždy podrobne skúma daný skutkový stav, ktorý v rámci správneho

konania vyhodnotí a svoju správnu úvahu vrátane záverov, ku ktorým dospela uvedie

v odôvodnení rozhodnutia. Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa postupuje ku každému

možnému porušeniu zákona vždy individuálne, na základe zisteného skutkového stavu.

Odporkyňa sa podrobne vysporiadala s navrhovateľkou vyššie namietanými kritériami skrytej

mediálnej komerčnej komunikácie, ktoré podrobne rozviedla na stranách 6 až 12 napadnutého

rozhodnutia. V rámci správnej úvahy posudzovala odporkyňa v predmetnom príspevku

odvysielané informácie z hľadiska ich obsahu, spôsobu a formy spracovania, t j. či tieto

informácie boli zvukovo-obrazovou informáciou odvysielanou v rámci programu, ktorá  

by bola navrhovateľkou zámerne využitá na priamu alebo nepriamu propagáciu avizovaného programu, čím by mohol byť respondent uvedený do omylu a dospela k záveru, že informácie

o pripravovanom programe Mimoriadna relácia Na telo odvysielané v programe Televízne

noviny zo dňa 17.03.2009 o cca 19:00 hod. naplnila všetky kritériá definície skrytej mediálnej

komerčnej komunikácie v zmysle § 31a ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. ako aj kritériá

definície skrytej reklamy v zmysle § 32 ods. 13 zákona č. 308/2000 Z. z. (účinného  

do 14.12.2009) a ich odvysielaním teda došlo k porušeniu povinnosti ustanovenej § 31a ods. 4

zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14.12.2009).

K námietke ohľadom výšky uloženej pokuty odporkyňa uviedla, že rozhodovala

o výške pokuty v rámci zákonom zverenej správnej úvahy a vysporiadala sa s taxatívne

vymenovanými kritériami pre určenie jej výšky uvedenými v § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000

Z.z. V napadnutom rozhodnutí uviedla výšky pokút naposledy uložených navrhovateľke

a vzhľadom na opakované porušenie § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., na ktoré

poukázala i pri hodnotení miery zavinenia a na zvyšné kritéria uvedené v § 64 ods. 3 zákona

č. 308/2000 Z.z., pristúpila k uloženiu vyššej pokuty, keďže doteraz uložené pokuty

nepôsobili dostatočne preventívne. Odporkyňa dospela k záveru, že závažnosť správneho deliktu – skrytej mediálnej komerčnej komunikácie spočíva v propagácií pripravovaného

programu tak, že je spôsobilý uviesť diváka do omylu o podstate programom

sprostredkúvanej informácie a následkom takéhoto správneho deliktu je potom nevyhnutne

možnosť, že divák bude uvedený do omylu o podstate informácií.

Odporkyňa mala teda za to, že pri zdôvodnení výšky sankcie postupovala v súlade  

so zákonom a zásadami logického myslenia a považuje napadnuté rozhodnutie za riadne

odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov, výšku pokuty

považuje tiež za plne odôvodnenú, v predmetnom správnom konaní sa riadne vysporiadala

s argumentmi navrhovateľky a napadnuté rozhodnutie nevykazuje žiadne vady, ktoré  

by mohli mať vplyv na jeho zákonnosť a rovnako ani postup odporkyne v predmetnom

správnom konaní nevykazuje žiadne vady, ktoré by mohli mať vplyv na zákonnosť

napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené odporkyňa navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej

republiky napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/37/2010 zo dňa 06. júla 2010 potvrdil.    

Najvyšší súd, ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP

a § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal v rozsahu opravného prostriedku v zmysle

ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP, napadnuté rozhodnutie odporkyne prejednal   bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250f ods. 3 OSP, oboznámil sa s obsahom

administratívneho spisu odporkyne č. 174-PgO/0-2161/2009 a so správou o šetrení sťažností

č. 1144/57-2009, č. 1138/56-2009 zo dňa 23. marca 2009   a č. 1157/58-2009 zo dňa  

24. marca 2009,   z administratívneho spisu pripojeného k spisu sp. zn. 8Sž/6/2009 a dospel

k záveru, že rozhodnutie odporkyne je potrebné opätovne zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie

konanie pre vážne procesné i hmotnoprávne pochybenia.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).

Podľa § 2501 ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije   sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP ak správny orgán podľa

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky  

tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani  

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové, či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) zistil, že skutkový stav - odvysielanie

príspevku obsahujúceho informácie o pripravovanom programe Mimoriadna relácia na telo   na M. v spravodajskej relácii Televízne noviny dňa 17. marca 2009 v čase cca o 19:00 hod. -

naďalej nie je medzi účastníkmi sporný.

Úlohou najvyššieho súdu preto v zmysle námietok navrhovateľky bolo opätovne

posúdiť, či navrhovateľka odvysielaním tohto programu porušila zákonné ustanovenia

špecifikované odporkyňou v rozhodnutí a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom.

Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku namietala skutočnosť, že napadnuté

rozhodnutie bolo vydané po uplynutí jednoročnej zákonnej lehoty.

Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009 Rada

o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa

odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená.

Podľa § 246d veta prvá OSP, ak osobitný zákon upravujúci priestupky, kárne,

disciplinárne a iné správne delikty určuje lehoty pre zánik zodpovednosti, prípadne pre výkon

rozhodnutia, tieto lehoty počas konania podľa tejto časti neplynú.

Z uvedeného je zrejmé, že plynutie prekluzívnej lehoty ustanovenej v § 64 ods. 3

zákona č. 308/2000 Z. z. bolo prerušené počas konania na Najvyššom súde o opravnom

prostriedku, ktorý navrhovateľka podala proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/39/2009 zo dňa

08. septembra 2009. Z ustanovenia § 246d veta prvá OSP, konkrétne z formulácie „lehoty  

pre zánik jasne vyplýva, že prerušenie plynutia lehôt sa týka aj prekluzívnej lehoty,  

čo je jednoznačne vyjadrené v slove „zánik“.

K tvrdenému porušeniu povinnosti došlo dňa 17. marca 2009. K prerušeniu plynutia

jednoročnej prekluzívnej lehoty došlo v čase konania o opravnom prostriedku navrhovateľa

proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/39/2009-30 zo dňa 08. septembra 2009, vedenom  

na Najvyššom súde pod sp. zn. 8Sž/6/2009, v čase od doručenia opravného prostriedku

Najvyššiemu súdu dňa 29. októbra 2009 do nadobudnutia právoplatnosti rozsudku

Najvyššieho súdu č. k. 8Sž/6/2009-30 zo dňa 20. mája 2009, t. j. do dňa 11. júna 2010.

Napadnuté rozhodnutie odporkyňa vydala dňa 06. júla 2010. Prekluzívna jednoročná lehota

plynula v období od 18. marca 2009 do 28 októbra 2009 (t. j. odo dňa nasledujúceho po dni,

keď došlo k porušeniu zákona do dňa predchádzajúcemu dňu začatia odvolacieho konania

proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/39/2009) a v období od 12. júna 2010 do 06. júla 2010  

(t. j. v čase odo dňa nasledujúceho po dni nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sž/6/2009-30 zo dňa 20. mája 2009 do rozhodnutia o uložení

sankcie).

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté rozhodnutie odporkyne bolo vydané

v jednoročnej prekluzívnej lehote podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.

Najvyšší súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku navrhovateľky, že odporkyňa

vydala napadnuté rozhodnutie po uplynutí trojmesačnej lehoty na uloženie sankcie, ktorá

začína plynúť odo dňa doručenia rozsudku Najvyššieho súdu č. k. 8Sž/6/2009-30 zo dňa  

20. mája 2009. Podľa § 64 ods. 6 veta druhá zákona č. 308/2000 Z. z. účinného  

do 14. decembra 2009, ak súd rozhodnutie rady zruší a vec vráti na nové konanie, Rada

rozhodne o sankcii najneskôr do troch mesiacov odo dňa doručenia rozhodnutia Najvyššieho

súdu. Rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 8Sž/6/2009-30 zo dňa 20. mája 2009 bol odporkyni

doručený dňa 11. júna 2010. Napadnuté rozhodnutie č. RP/37/2010 bolo vydané dňa  

06. júla 2010. Z uvedeného vyplýva, že Rada o sankcii rozhodla v lehote troch mesiacov,

v súlade s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.  

Rozhodnutie č. RP/39/2009 zo dňa 08. september 2009, ktorým odporkyňa za uvedené

porušenie zákona uložila navrhovateľke pokutu vo výške 10.000,- eur, bolo zrušené

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 8Sž/6/2009-30 zo dňa 20. mája 2010

a vec bola vrátená odporkyni na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo veci znovu rozhodla rovnako a napadnutým rozhodnutím  

č. RP/37/2010 zo dňa 06. júla 2010 opätovne uložila navrhovateľke za porušenie povinnosti

ustanovenej v § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. (§ 32 ods. 12 zákona č. 308/2000 Z. z.

účinného do 14. decembra 2009) pokutu vo výške 10.000,- eur.

Podľa § 250j ods. 3 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie

vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné  

pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné  

pre neúplnosť spisu správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Súd zruší

rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví, ak rozhodnutie vydal orgán, ktorý  

na to nebol podľa zákona oprávnený. Rozsahom a dôvodmi žaloby v týchto prípadoch súd

nie je viazaný.

Zákon o vysielaní a retransmisii v znení účinnom ku dňu 14. decembra 2009 obsahuje

nasledovnú právnu úpravu:

Podľa § 32 ods. 12 zákona o vysielaní a retransmisii (účinného do 14.12.2009):

„Vysielanie skrytej reklamy a skrytého telenákupu sa zakazuje“.

Podľa § 32 ods. 13 zákona o vysielaní a retransmisii (účinného do 14.12.2009):

„Skrytá reklama a skrytý telenákup na účely tohto zákona je slovná alebo obrazová

informácia o tovare, službe, obchodnom mene, ochrannej známke, prípadne o činnostiach

výrobcu tovarov alebo poskytovateľa služieb v programe, ak vysielateľ túto informáciu

v rámci programu zámerne využíva na reklamné účely, čim môže uviesť verejnosť do omylu

o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje za zámernú najmä vtedy,  

ak sa uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu“.  

Zákon o vysielaní a retransmisii v znení účinnom ku dňu 15. decembra 2009 obsahuje

nasledovnú právnu úpravu:

Podľa § 31a ods. 1 zákona o vysielaní a retransmisii: „Mediálna komerčná

komunikácia je na účely tohto zákona zvuková, obrazová alebo zvukovo - obrazová

informácia, ktorá priamo alebo nepriamo propaguje tovar, služby alebo dobrú povesť fyzickej

osoby alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť a

a) je poskytovaná, ako súčasť programu alebo program sprevádza za odplatu alebo  

za podobnú protihodnotu alebo na účely vlastnej propagácie alebo,

b) je programovou službou určenou výhradne na reklamu a telenákup alebo programovou

službou určenou výhradne na vlastnú propagáciu“.

Podľa § 31a ods. 2 zákona o vysielaní a retransmisii: „Mediálna komerčná

komunikácia zahŕňa najmä reklamu, telenákup, sponzorovanie, umiestňovanie produktov,

programovú službu určenú výhradne na reklamu a telenákup, programovú službu určenú

výhradne na vlastnú propagáciu a dlhšie reklamné oznámenie podľa § 35 ods. 8“.

Podľa § 31a ods. 3 zákona o vysielaní a retransmisii: „Skrytá mediálna komerčná

komunikácia je zvuková, obrazová alebo zvukovo-obrazová informácia, ktorá priamo alebo

nepriamo propaguje tovar, služby, ochrannú známku, obchodné meno alebo aktivity fyzickej

osohy alebo právnickej osoby vykonávajúcej hospodársku činnosť, ak vysielateľ alebo

poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie túto informáciu v rámci

programu zámerne využíva na propagačné účely a mohla by vzhľadom na svoju povahu

uviesť verejnosť do omylu o podstate tejto informácie. Táto informácia sa považuje  

za zámernú najmä vtedy, ak sa uskutočňuje za odplatu alebo za inú protihodnotu“.

Podľa § 31a ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.:,,Skrytá mediálna komerčná

komunikácia je zakázaná“.

Ako vyplýva z vyššie uvedeného, v prejednávanom prípade je spornou otázka, podľa

akého právneho predpisu mala odporkyňa o uložení sankcie rozhodnúť, teda či bolo potrebné

aplikovať zákon č. 308/2000 Z. z. účinný do 14. decembra 2009 (zákon účinný v čase

porušenia zákonnej povinnosti) alebo zákon č. 308/2000 Z. z. účinný od 15. decembra 2009

(zákon účinný v čase rozhodovania o porušení zákonnej povinnosti). Zákonom č. 498/2009

Z.z. bol s účinnosťou od 15. decembra 2009 zmenený a doplnený zákon č. 308/2000 Z.z., pričom prechodné ustanovenia upravili len niektoré špecifické právne inštitúty, ale neriešili

aplikáciu zákona č. 308/2000 Z. z. ako celku.

Aj keď táto generálna úprava spôsobu aplikácie zákona č. 308/2000 Z. z. účinného  

od 15. decembra 2009 v jeho prechodných ustanoveniach chýba, pravidlá postupu v takomto

prípade sú jednoznačne dané v právnej teórii, a tiež sú vymedzené aj platnými ústavnými

princípmi.

Podľa článku 152 ods. 4 Ústava SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,

zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto

ústavou.

Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Súd je v konaní podľa článku 46 ods. 2 Ústavy SR pri preskúmavaní zákonnosti

rozhodnutí orgánov verejnej správy zodpovedný za to, že preskúma zákonnosť uloženej

sankcie na základe princípov materiálneho právneho štátu.

Podľa článku 50 ods. 6 Ústavy SR trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá  

podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije,  

ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Na rozdiel od retroaktivity súvisiacej s trestným konaním, ktorú Ústava Slovenskej

republiky výslovne upravuje článkom 50 ods. 6, ochrana pred retroaktivitou právnych

účinkov v ostatných veciach podľa právneho názoru ústavného súdu je implikovaná

v princípe právneho štátu stanoveného článkom 1 ods. 1 Ústavy SR.

Ústava ustanovuje v čl. 1 ods. 1 právny základ pre uplatňovanie verejnej moci v Slovenskej republike, ako aj právny základ v spojení s čl. 1 ods. 1 pre správanie všetkých

osôb. Podľa prvej vety tejto ústavnej normy: „Slovenská republika je zvrchovaný,

demokratický a právny štát.“ Každé z použitých slov má za cieľ vyjadriť istú kvalitu

s konkrétnym obsahom.

Absolútnym základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je presadenie koncepcie

materiálneho, nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR požiadavku materiálneho

právneho štátu osobitne akceptoval v právnom názore, podľa ktorého: „V právnom štáte,

v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také princípy, ako sú právna

istota a spravodlivosť (princípy materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť

z čl. 1 ods. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom  

jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť  

ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané.“ (pozri k tomu napr. I. ÚS 17/1999).

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka, princíp

právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz

spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov. V podmienkach demokratického

štátu, kde vládnu zákony a nie subjektívne predstavy ľudí a z požiadavky právnej istoty

jednoznačne vyplýva záver, že právny predpis, resp. jeho ustanovenia pôsobia iba  

do budúcnosti a nie do minulosti. V prípade ich spätného pôsobenia by sa vážne narušila

požiadavka na ich bezrozpornosť, ďalej na všeobecnú prístupnosť (poznateľnosť),  

čím by nevyhnutne dochádzalo k situácii, že ten, kto postupuje podľa práva, by nemal žiadnu

možnosť zoznámiť sa s obsahom budúcej právnej normy, ktorá by napríklad jeho konanie

podľa platného práva v minulosti vyhlásila za protiprávne, resp. za právne neúčinne.  

To by teda znamenalo, že jednotlivé subjekty práva by nemali istotu, či ich konanie podľa

platného a účinného práva v dobe, kedy došlo k nemu, nebude neskoršie (po prijatí nového

právneho predpisu) ex tunc posudzované ako protiprávne alebo právne neúčinné, s vylúčením

ochrany nimi riadne nadobudnutých práv v minulosti (v súlade splatnou a účinnou právnou

úpravou).

Poukazujúc na uvedené, prihliadnuc aj na čl. 6 a 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v znení Protokolu č. 11, vyplýva, že odporkyňa mala o uložení sankcie

rozhodnúť podľa zákona platného a účinného v čase porušenia zákonnej povinnosti

navrhovateľom, teda podľa zákona č. 308/2000 Z. z. účinného do 14. decembra 2009.

Neskorší zákon mohla použiť len, ak by to bolo pre navrhovateľa priaznivejšie. Takýto dôvod

aplikovania neskoršej právnej normy však z napadnutého rozhodnutia nevyplýva.

K dôvodnosti správnej úvahy Rady v časti definície skrytej reklamy a vlastnej

propagácie Najvyšší súd vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu a zákonných ustanovení má za to, že výklad zákona, ktorý si osvojila odporkyňa treba považovať za príliš zúžený  

až dogmatický.

Za vlastnú propagáciu sa nepovažuje oznámenie vysielateľa, ktorým informuje

verejnosť o vlastnom programe. (§ 37a ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom  

do 14. decembra 2009).

Čas venovaný vlastnej propagácii vrátane oznámení vysielateľa o vlastnom programe

sa na účely § 36 a 37 do vysielacieho času vyhradeného reklame nezapočítava. (§ 37a ods. 1

písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom do 14. decembra 2009).

Podľa najvyššieho súdu, ide o vlastnú propagáciu vlastného programu, ktorá  

má za úlohu získanie pozornosti verejnosti na vlastný program.

Oznam vo verejnom záujme na účely tohto zákona je krátky oznam nepolitického

subjektu zameraný na šírenie osvety, najmä v oblasti zvyšovania právneho vedomia,

bezpečnosti na cestách alebo ochrany spotrebiteľa, zdravia, prírody, životného prostredia,  

či kultúrneho dedičstva (§ 37a ods. 4 zákona č.308/2000 Z. z. v znení účinnom   do 14. decembra 2009).

Ak bližšie nazrieme na spôsoby, akými sa dnes šíria poznatky a informácie medzi

ľuďmi, potom môžeme osvetu definovať ako činnosť na systematické oboznamovanie

verejnosti s novými a dôležitými poznatkami o spoločnosti a jej fungovaní.

Priama voľba prezidenta v Slovenskej republike je nepochybne spoločenskou

udalosťou, ktorá sa opakuje raz za päť rokov.

Odporkyňa sa podľa najvyššieho súdu stále nevysporiadala s ustanovením § 37a ods. 2

a 4 zákona č. 308/2000 Z.z.

Najvyšší súd sa nestotožňuje   ani s dôvodmi napadnutého rozhodnutia pokiaľ ide

o spôsobilosť uviesť diváka do omylu o podstate informácie. Túto časť skutkovej podstaty

správneho deliktu odporkyňa odôvodnila v podstate úvahou, že v spravodajskom programe

divák nepredpokladá výskyt informácií propagačného charakteru a že pri sledovaní spravodajského programu divák nie je pripravený na informáciu priamo propagujúcu program

vysielateľa, nakoľko od takéhoto programu očakáva predovšetkým spravodajské informácie.

Tu treba uviesť, že posudzovaný program uskutočnený z prezidentského

predvolebného štúdia navrhovateľky mal nesporne publicisticko-informačný charakter,

pričom v tomto smere mala informácia o programe jasné rozlišovacie znaky. Nemožno

nevziať do úvahy, že v čase konania volieb, v ktorých občania realizujú jedno zo svojich

základných ústavných práv, informácie charakteru, ako boli prezentované v spornej časti

relácie, nemôžu byť pre diváka prekvapivé.

Najvyšší súd informovanie o pripravovanej mimoriadnej relácie Na telo

(o predvolebnej diskusii s kandidátmi na prezidenta SR) nepovažovať nijak inak ako  

za program vo verejnom záujme.

A takto, potom nemohlo dôjsť ani k naplneniu skutkovej podstaty vysielania skrytej

reklamy a následnému sankcionovaniu zo strany odporkyne.

Najvyšší súd k tomuto názoru ešte považuje za potrebné dodať, že rozsudkom  

z 20. mája 2010 č. k. 8Sž/6/2009-30 nezrušil predchádzajúce rozhodnutie Rady v danej veci

č. RP/39/2009 z 08. septembra 2009 preto, aby odporkyňa polemizovala s jeho právnym

názorom tam vysloveným alebo aby svoje rozhodnutie viac odôvodnila, ale preto, že bolo

zistené pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení, čo znamená, že právny

názor odporkyne bol nesprávny; nie je pritom úlohou správneho orgánu podávať výklad

právnych predpisov; táto úloha správnemu orgánu neprináleží. Taktiež treba dať  

do pozornosti odporkyne, že dostatočnosť odôvodnenia nespočíva v jeho kvantite ale v jeho

presvedčivosti a v odôvodnení rozhodnutia odporkyne táto presvedčivosť chýba.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté rozhodnutie odporkyne podľa  

§ 250q ods. 2 OSP a § 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 OSP musel znova zrušiť a vec  

jej vrátiť na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní bude hlavnou úlohou odporkyne na zistený skutkový stav aplikovať

zákon o vysielaní a retransmisii v znení účinnom v čase, kedy sa posudzovaný skutok stal,  

t. j. ku dňu 17. marca 2009. Najvyšší súd taktiež dáva do pozornosti ustanovenie § 250r OSP, podľa ktorého, ak súd zruší rozhodnutie správneho orgánu, je správny orgán pri novom

prejednaní viazaný právnym názorom súdu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250l ods. 2  

a § 250k ods. 1 OSP tak že úspešnej navrhovateľke priznal právo na ich náhradu v sume

302,68 eura, ktorá suma pozostáva z náhrady za 2 úkony právnej služby (prevzatie a príprava

zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom 16.08.2010 a podanie opravného

prostriedku 20.08.2010) 1 úkon á 120,23 eura + 2 x režijný paušál á 6,95 eura (správne malo

byť 7,21 eura), t. j. spolu 254,36 eura + 19 % DPH, spolu 302,68 eura.

Najvyšší súd náhradu trov právneho zastúpenia priznal na základe ich vyčíslenia

navrhovateľkou (§ 151 ods. 1 OSP v spojení s § 211 ods. 2 a § 246c ods. 1 veta prvá OSP),

a v súlade s § 11 ods. 4, § 14 ods. 1 písm. a/ a d/, a § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 01.06.2010 a výškou

výpočtového základu na rok 2010, ktorým je podľa § 1 ods. 3 cit. vyhlášky priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka (ďalej len „výpočtový základ“).

V súlade s § 149 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP náhradu trov konania

zaplatí žalovaný na účet právneho zástupcu žalobkyne.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. novembra 2010  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková