5Sž/17/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľa M. T., s. r. o., B., IČO: X., zastúpeného

advokátskou kanceláriou B. – Ď., s. r. o., so sídlom D., proti odporkyni Rade pre vysielanie

a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

odporkyne č. RP/29/2010 z 08. júna 2010, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne z 08. júna 2010,

č. RP/29/2010   p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi   u k l a d á   zaplatiť súdny poplatok v sume 66 eur do 15 dní

od právoplatnosti rozhodnutia.

Navrhovateľovi náhradu trov konania   n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Opravným prostriedkom napadnutým rozhodnutím č. RP/29/2010 z 08. júna 2010

odporkyňa – Rada pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „Rada“) v správnom konaní  

č. 120-PLO/0-1809/2010, ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g a h/

zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“)

a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách o vysielaní a retransmisii v znení

neskorších predpisov postupujúc podľa § 71 zákona o vysielaní a retransmisii, rozhodla,

že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. tým,

že dňa 10. januára 2010 o cca 12:21 hod., odvysielal program Panenstvo na obtiaž, ktorý

označil ako nevhodný pre vekovú skupinu do 12 rokov, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu

jednotného systému označovania vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky

č. 589/2007 Z. z. (ďalej len,,JSO“), za čo mu uložila podľa ustanovenia § 64 ods. 1 písm. d/

zákona č. 308/2000 Z. z. sankciu – pokutu, určenú podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona

č. 308/2000 Z. z. vo výške 5.000 eur.

Ďalej vo výroku rozhodnutia uviedla, že podľa § 64 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.

„Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila,“ a že v zmysle

§ 67 ods. 16 zákona č. 308/2000 Z. z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia splatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet: X., VS X., KS X..

Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými

ustanoveniami, písomným prepisom príslušnej časti programu,,Panenstvo na obtiaž“,

vzhliadnutím záznamu vysielania dotknutého programu, neuznajúc argumenty navrhovateľa

uvedené v jej vyjadrení v správnom konaní s konštatovaním, že navrhovateľ zaradením

daného programu do vysielania s označením, ako program nevhodný pre maloletých do 12

rokov, nezohľadnila jeho vekovú vhodnosť pri zaraďovaní programu do vysielania, a taktiež

nesprávne uplatnila JSO. Predmetný program rozoberal situáciu hlavnej hrdinky, ktorá je ako

jedna z posledných vo svojej triede panna. Strata panenstva bola hlavným motívom celého

programu. Z popisu programu je zrejmé, že tento motív bol spracovaný z pohľadu hlavných

predstaviteľov programu, a teda mladistvých   navštevujúcich druhý ročník strednej školy

(cca 16 rokov). Prístup k tejto téme bol preto značne odľahčený a zjednodušený napr. „rada“

od priateliek hlavnej hrdinky, že o panenstvo nemôže prísť so svojím priateľom, lebo

by sa strápnila.

Rada preto skonštatovala, že 12, 13 a 14 roční maloletí sa síce s témou sexuality

v bežnom živote stretávajú, avšak v tomto veku ešte nie sú schopní pochopiť komplexnosť

tejto problematiky.

Na základe uvedeného Rada dospela k názoru, že spôsob spracovania hlavnej témy

programu nebol vhodný pre maloletých do 15 rokov. Predmetná scéna zapadala do kontextu

celého programu, a teda zobrazila danú problematiku nevhodným spôsobom pre maloletých

do 15 rokov. Predmetný program sa končí tzv. happyendom, z hľadiska morálneho posolstva

sa však v danom prípade nedá hovoriť o jasnom pozitívnom morálnom posolstve programu.

Program v konečnom dôsledku nedáva odpoveď na otázky sexuálnej aktivity mladistvých

najmä nie pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov.

Vychádzala z názoru, že predmetný program obsahoval okrem iného aj scénu, v ktorej

hlavná ženská predstaviteľka prichádza o panenstvo. Ako vyplýva zo záznamu programu daná

scéna zobrazila sexuálny akt medzi hlavnou ženskou predstaviteľkou a jej partnerom. Scéna

síce neobsahovala žiadne zábery, ktoré by zobrazovali pohlavné orgány, ale poskytovala

pomerne podrobný pohľad na emócie, ktoré obaja partneri prežívali pred, počas, ako

aj po sexuálnom akte. Takisto stvárnenie samotného aktu bolo reálne a hodnoverné

s prihliadnutím na vek a skúsenosti jednotlivých aktérov. Rada preto dospela k názoru,

že z charakteru danej scény jednoznačne vyplýva ambícia tvorcov filmu zachytiť najmä

emócie oboch partnerov ako napr. zjavnú nervozitu a obavy a z nej vyplývajúce „problémy“

pri prvom spoločnom sexuálnom styku, rozpačité vnímanie „priebehu“ sexuálneho styku

zo strany hlavnej predstaviteľky vzhľadom na fakt, že sa jednalo o jej prvú sexuálnu

skúsenosť, „vyvrcholenie“ partnera, prekvapenie nad „trvaním“ sexuálneho styku, ako

aj rozporuplné emócie partnerky po sexuálnom akte.

Vzhľadom na uvedené podľa Rady je zjavné, že uvedená scéna bola nepochybne

významná pre dejovú líniu daného programu, čomu odpovedalo aj jej trvanie a najmä

podrobný spôsob, akým zobrazovala emócie oboch partnerov najmä hlavnej hrdinky filmu.

Rada je kompetentná posudzovať označenie predmetného programu výhradne

cez prizmu platných a účinných právnych predpisov Slovenskej republiky. Podmienky

pre označovanie programov podľa vekovej vhodnosti sa môžu v jednotlivých krajinách

Európskej Únie značne líšiť. Uvedené potvrdzuje aj označenie vekovej vhodnosti

predmetného programu, ktorý bol koprodukčným dielom Švédska a Nórska, pričom

vo Švédsku bol označený s piktogramom 11 a v Nórsku bol označený ako nevhodný

pre maloletých do 15 rokov.

Ďalej dôvodila, že frekvencia výskytu hodnotiacich kritérií v danom programe bola

nízka, nakoľko sa v danom programe vyskytovala iba jedna sexuálna scéna, ktorá bola

súčasťou dejovej línie, ale podľa Rady ju možno označiť za vysokú. Taktiež uviedla, že hoci

daná scéna nezobrazovala pohlavné orgány aktérov, samotný sexuálny akt, ako aj téma

sexuality tvorili obsah tejto scény a táto téma bola v danej scéne spracovaná reálnym

a hodnoverným spôsobom.

Pokiaľ ide o výšku pokuty, poukázala na to, že navrhovateľ bol od účinnosti zákona

č. 308/2000 Z. z. v znení platnom a účinnom do 14. decembra 2009 v minulosti

sankcionovaný za porušenie ustanovenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. a poslednými

rozhodnutiami vo veci porušenia § 20 ods. 4 zákona. č. 308/2000 Z. z. (do 31. decembra 2007

bola predmetná povinnosť ustanovená v § 20 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z.) bola

účastníkovi konania rozhodnutím č. PR/51/2007 uložená sankcia – pokuta vo výške 100.000

Sk, rozhodnutím č. PR/62/2007 uložená sankcia – pokuta vo výške 100.000 Sk, rozhodnutím

č. PR/14/2008 uložená – pokuta vo výške 50.000 Sk a rozhodnutím č. PR/13/2008 uložená  

– pokuta vo výške 50.000 Sk.

Rada na základe vyššie uvedených skutočností po zhodnotení kvalitatívneho a kvantitatívneho hľadiska porušenia povinností ustanovených v § 20 ods. 4 zákona

č. 308/2000 Z. z. rozhodla o uložení pokút vo výške dolnej hranice zákonom stanoveného

rozpätia, ktoré sú vzhľadom na závažnosť správneho deliktu, rozsah a dosah vysielania, miery zavinenia a následkom porušenia povinnosti dostačujúce a ich uloženie považuje za plne

odôvodnené.

Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ na Najvyššom súde Slovenskej republiky

v zákonnej lehote opravný prostriedok podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“) namietajúc, že Rada vydaním napadnutého rozhodnutia porušila

práva odvolateľa garantované Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len,,Ústava SR“), najmä

garancie právneho štátu, a tiež práva na súdnu a inú právnu ochranu.

Navrhovateľ vzhľadom na priebeh správneho konania predchádzajúceho rozhodnutiu

vo veci a na skutočnosť, že sa k skutkovému stavu tak ako im bol prednesený kanceláriou

Rady písomne vyjadril, považoval za potrebné vyjadriť sa najmä k právnemu posúdeniu veci a postupu Rady v konaní predchádzajúcemu vydaniu rozhodnutia, najmä k spôsobu použitia

inštitútu správnej úvahy Radou.

Navrhovateľ Radou odôvodnené rozhodnutie, ktoré vyhodnotil v časti odvysielaného

obsahu ako sexuálnej scény, považuje za nepreukázané a nedostatočne odôvodnené. Z prepisu

vysielania, ktorý dala Rada účastníkovi k dispozícii nie je podľa navrhovateľa zrejmé, ktorý

zobrazený obsah má byť sexuálnou scénou a na základe akého kľúča a akým postupom

sa Rada rozhodla na základe svojej správnej úvahy určiť sexuálnosť zobrazeného obsahu,

keď odvysielaný obsah podľa prepisu poskytnutého Radou neobsahuje zobrazenie nahoty.

Taktiež považuje za nesprávne a v rozpore s úlohou správneho orgánu, ktorý

má posúdiť v správnom konaní všetky okolnosti za účelom vydania správneho rozhodnutia,

že Rada vyhodnotila ako irelevantný argument o označení predmetnej relácie piktogramom 11

vo Švédsku. V prípade, že Rada považuje takýto argument účastníka za irelevantný,

navrhovateľ má za to, že by mala ako správny orgán tvrdenie o irelevancii podoprieť

zdôvodnením a vysporiadaním sa s dôvodmi, prečo na takýto argument neprihliada.

Podľa navrhovateľa, postupom správneho orgánu mu bola odňatá možnosť konať

pred správnym orgánom a správny orgán postupoval v konaní v rozpore so zákonom. Ďalej

namietal, že konanie správneho orgánu, ktoré predchádzalo rozhodnutiu trpí takými vadami,

ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Taktiež uviedol, že rozhodnutie správneho

orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.  

Tiež namietal, že výroková časť rozhodnutia neobsahuje presný, jednoznačný,

pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená skutková podstata správneho

deliktu. Namietal, že vo výrokovej časti absolútne absentuje popis spáchania alebo popis

ďalších skutočností, na základe ktorých by daný správny delikt bol identifikovaný tak,

aby bolo z popisu zrejmé akým konaním, a akými výrokmi bol správny delikt spáchaný.

V tomto smere poukazoval na rozhodnutie Městského soudu v Praze v konaní

pod sp. zn. 7Ca/315/07.

Navrhovateľ namietal aj upretie práva vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam

a dôkazom rozhodným pre vydanie rozhodnutia (najmä tým, že vôbec neidentifikovala presne

skutok, pre ktorý začala správne konanie a pre ktorý uložila sankciu). Zároveň uviedol, pokiaľ

absentuje presná identifikácia skutku vo výroku rozhodnutia, tak podľa navrhovateľa ide

o nedostatok materiálnej stránky rozhodnutia a takéto rozhodnutie je treba považovať

za nezákonné. K tomuto argumentu poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vo veci sp. zn. 6Sžo/55/2010.

Mal za to, že rovnakým nedostatkom trpí tiež výrok rozhodnutia o udelení sankcie,

pričom Radou uložená výška sankcie - pokuty nie je uložená v súlade so zákonom, a že ide iba o prejav svojvôle pri výkone právomoci správneho orgánu, a preto ju považuje

za nezákonnú a žiadnym spôsobom zdôvodnenú.

S poukázaním na vyššie uvedené skutočnosti a postup odporkyne, ako správneho

orgánu, napadané rozhodnutie predstavuje porušenie základných zásad právneho štátu, najmä

zásady právnej istoty, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nezrozumiteľné,

neurčité, nemá dostatok dôvodov, a preto je nepreskúmateľné a nezákonné. Konanie

predchádzajúce rozhodnutiu trpí takými vadami, ktoré mali vplyv na zákonnosť rozhodnutia.

Vady konania správneho orgánu predchádzajúcemu rozhodnutiu správneho orgánu a vady

rozhodnutia správneho orgánu považujeme za natoľko závažné, že navrhujeme, aby Najvyšší

súd napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/29/2010 zo dňa 08. júna 2010 zrušil a vec

jej vrátil na ďalšie konanie.  

V prípade úspechu si navrhovateľ uplatnil náhradu trov konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku, ktorý

navrhovateľ v odvolaní proti rozhodnutiu Rady č. RP/29/2010 odôvodnil, uvádza nasledovné:

K námietke navrhovateľa ohľadom nedostatočného opisu skutku uviedla, že výroková

časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne určito, spôsobom,

ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným. Vo výrokovej časti rozhodnutia je uvedený,

resp. vymedzený:

a) čas spáchania správneho deliktu – 10.01.2010 o cca 12:21 hod.

b) spôsob spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu Panenstvo na obtiaž a jeho

označenie ako program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov,

c) správny delikt – nesprávne uplatnenie JSO.

Výroková časť rozhodnutia tak podľa navrhovateľa exaktne popisuje konanie, ktorého

sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho

deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Výroková časť rozhodnutia tak podľa odporkyne

exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku ktorého došlo

k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Poukázala

pritom na rozhodnutie Městského soudu v Praze č. 8 Ca/297/2007-4.

Odporkyňa argument navrhovateľa o tom, že mu nie je zrejmé, cit.:,,ktorý zobrazený

obsah má byť sexuálnou scénou...“ považuje za nepravdivý a zjavne účelný, keď tieto

sexuálne scény boli špecifikované spôsobom, ktorý vylučuje ich zameniteľnosť s inými

scénami programu. Taktiež argument navrhovateľa o skutočnosti, že predmetný prepis/popis skutkového stavu vypracoval pracovník   kancelárie Rady, a preto ho nemožno považovať

za relevantný pre posúdenie odvysielaného obsahu považuje odporkyňa za nedôvodný.

Pri svojom rozhodovaní, v zmysle zásady spoľahlivo zisteného skutkového stavu, vychádza

výlučne z reálneho skutkového stavu, tak ako bol odvysielaný, teda z predmetného záznamu

vysielania.  

Tvrdenie navrhovateľa, že mu bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1

zákona č. 71/1967 Zb., odporkyňa vo svojom vyjadrení považovala za zmätočné

a nepravdivé. Navrhovateľ bol v oznámení o začatí správneho konania poučený o jeho

právach plynúcich z citovaného ustanovenia, napriek tomu ich v priebehu celého konania

pred správnym orgánom neuplatnil. Tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť

sa k podkladom pre rozhodnutie č. RP/29/2010 je podľa odporkyne bezpredmetné.

Taktiež je odporkyňa presvedčená, že aj odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/55/2010 zo dňa 16. júna 2010 nepotvrdzuje navrhovateľov

argument o nedostatočnej identifikácii skutku v oznámení o začatí správneho konania

zo strany odporkyne, ale naopak tento argument vyvracia. Odporkyňa je presvedčená,

že v predmetnom správnom konaní postupovala v úplnej zhode so závermi Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktoré uviedol v rozsudku č. 6Sžo/55/2010 zo dňa 16. júna 2010.

Odporkyňa teda jednoznačne poskytla možnosť navrhovateľovi vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie pred vydaním rozhodnutia vo veci samej v zmysle § 33 ods. 2 zákona

č. 71/1967 Zb. a tiež postupovala v úzkej súčinnosti s navrhovateľom v zmysle § 3 ods. 2

zákona č. 71/1967 Zb..  

Odporkyňa k tvrdeniu navrhovateľa, že Rada nie je orgánom, plne kvalifikovaným

na posúdenie vnímania obsahu ako sexuálneho zo strany maloletých uviedla, že podľa zákona

č. 308/2000 Z. z. patrí do kompetencie odporcu, okrem iného tiež dohliadať na dodržiavanie

ustanovení tohto zákona, a teda medzi inými aj na dodržiavanie správne zaviesť a uplatňovať

JSO v navrhovateľovom vysielaní. Z uvedeného vyplýva, že odporkyňa je jediným orgánom,

ktorý má zákonnú kompetenciu posúdiť, či k porušeniu predmetného ustanovenia došlo alebo

nie. Ustanovenia JSO nedefinujú pojem „sexuálna scéna, ktorá je súčasťou dejovej línie“,

a teda sa jedná o tzv. „neurčitý“ pojem. Výklad neurčitých pojmov je vo výlučnej

kompetencii aplikujúceho správneho orgánu v rámci správnej úvahy a túto nie je možné

nahradiť znaleckým posudkom.  

Poukázala tiež na rozhodnutie Najvyššieho súdu č. 3Sž/4/2007.

Navrhovateľovu námietku k označovaniu relácií piktogramom v rámci Európskej únie

považuje odporkyňa za nedôvodnú s tvrdením, že sa s ňou v napadnutom rozhodnutí

vysporiadala.

K námietke navrhovateľa ohľadom neodôvodnenia výšky pokuty uviedla, že sa riadila

kritériami, ktoré v rozhodnutí aj uviedla. S viacerými kritériami, ktoré odporkyňa uviedla

na záver odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa odporkyňa obšírnejšie vysporiadala

v iných častiach odôvodenia rozhodnutia. Z odôvodnenia výšky pokuty jednoznačne vyplýva,

že nesprávnym uplatnením JSO pri tomto programe došlo k zmareniu účelu JSO, ktorým

je informovať rodičov o vhodnosti jednotlivých programov pre rôzne vekové skupiny

maloletých. Odporkyňa pri určovaní výšky pokuty prihliadla na skutočnosť, že účastník

konania už bol v minulosti viackrát právoplatne sankcionovaný za porušenie predmetnej

povinnosti a prihliadla aj na výšku udelených sankcií. Tiež prihliadla na celkový kontext

predmetného programu, ktorý vzhľadom na ústrednú tému predmetného programu nebol

adekvátny k emocionálnej a rozumovej vyspelosti vekovej skupiny maloletých do 15 rokov.

Odporkyňa dospela k záveru, že predchádzajúce sankcie nesplnili preventívny,

resp. výchovný účel a vzhľadom na závažnosť predmetného správneho deliktu považuje

výšku pokuty za plne odôvodnenú. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že odporkyňa

prihliadla na všetky kritériá, ktoré mohli mať vplyv na určovanie výšky pokuty, a tieto kritéria v napadnutom rozhodnutí uviedla.

Na základe vyššie uvedeného mala odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené

v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., a po oprave podľa § 47 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb.

nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne odôvodnené a vychádza zo skutkového

stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich

právach ukrátený rozhodnutím ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie

a postup je v súlade so zákonom a navrhuje, aby Najvyšší súd v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP)

napadnuté rozhodnutie odporkyne č. RP/29/2010 zo dňa 08. júna 2010 potvrdil.

Najvyšší sú Slovenskej republiky (ďalej aj,,najvyšší súd“) ako súd vecne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 2 písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.),

preskúmal v rozsahu opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP,

napadnuté rozhodnutie odporkyne prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1 OSP) dňa 10. marca 2011, oboznámil sa s ústnymi vyjadreniami zástupcov účastníkov konania,

ako aj s obsahom administratívneho spisu č. 120-PLO/0-1809/2010   a dospel k záveru,

že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.

Na pojednávaní dňa 10. marca 2010 zástupca navrhovateľa poukázal na neurčitosť

výroku napadnutého rozhodnutia, nakoľko v ňom nie je uvedené konkrétne porušenie zákona,

že nebol použitý piktogram do 15 alebo 18 rokov ako aj uvedenie schémy podľa JSO. Dodal,

že v zmysle zásad správneho trestania absentuje aj správny opis skutku. Súčasne si uplatnil

náhradu trov konania.

Zástupca odporkyne sa pridržal svojho písomného vyjadrenia nachádzajúcom

sa na liste č. 5A až 5E a uviedol, že skutok je určitý a nezameniteľný s iným skutkom.  

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).

Podľa § 2501 ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 2501 ods. 2 OSP ak správny orgán podľa

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky

tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom a ak pritom zistí

skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Podľa § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu vysielateľovi

televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66.387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19.916 eur,

ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby

(§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek

programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom

(§ 20 ods. 5).

Podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa

vekovej vhodnosti je vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie povinný na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný

systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém

označovania“).

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu najvyšší súd

zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľ nepoprel, že dňa 10. januára 2010 o cca 12:21 hod. odvysielal program Panenstvo na obtiaž.

Úlohou najvyššieho súdu v zmysle námietok navrhovateľa bolo posúdiť,

či navrhovateľ odvysielaním tohto programu porušil zákonné ustanovenia špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.

Najvyšší súd si neosvojil argumentáciu navrhovateľa majúc za to, že program svojím

obsahom bol nie len nevhodne označený kategóriou pre maloletých do 12 rokov, ale bol

aj spôsobilý vyvolať nesprávne morálne posolstvo maloletým.

Podľa názoru najvyššieho súdu nemožno opomínať, že maloletí sú najnáchylnejšou

skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní vlastného individuálneho

rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií, a preto má za to, že príspevok svojím obsahom bol

nevhodný pre maloleté deti.

Najvyšší súd považuje za potrebné zdôrazniť, že odvysielaný program „Panenstvo

na obtiaž“ a jeho morálne posolstvo predmetného programu označeného do,,12 rokov“ bolo

spôsobilé ohroziť fyzický, psychický alebo morálny vývin maloletých, lebo odvysielaná scéna a podľa najvyššieho súdu aj celý film   u maloletých do 12 rokov vyvoláva nebezpečenstvo

pochopenia takejto formy správania, ako niečo normálne a taktiež aj následného

napodobňovania, a že je nevyhnutné si uvedomiť, že pre maloletých sa môžu jednotlivé

postavy programu (,,Panenstvo na obtiaž“) stať akýmsi vzorom, a preto maloletí musia byť

chránení pred možnosťou stretu s takýmto správaním.

Podľa názoru najvyššieho súdu rodičia by mali mať možnosť spoľahnúť

sa na to, že ich deti nebudú vystavené možným negatívnym vplyvom pri sledovaní televízie

aspoň v tom časovom úseku, ktorý je presne vymedzený zákonom a vysielateľom odvysielané

programy budú správne označené JSO.  

Neobstojí ani argumentácia navrhovateľa, keď poukázal na označenie predmetnej

relácie piktogramom o kritériách vekovej vhodnosti v rámci iných krajín Európskej únie.

Najvyšší súd sa nemohol stotožniť ani s námietkou navrhovateľa ohľadom

nedostatočného opisu skutku vo výrokovej časti rozhodnutia. I podľa názoru Najvyššieho

súdu výroková časť napadnutého rozhodnutia je formulovaná presne, úplne a dostatočne

určito, spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť skutku s iným.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. sa na konanie o sankciách vrátane

ukladania pokút vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov).

Náležitosti výroku rozhodnutia sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa

ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania.

Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí

pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel

obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,

je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad

na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc.

Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť

existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu

pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie

riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia, a nie jeho odôvodnenie, môže byť

vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je vymedzenie predmetu

konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho

deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s konaním iným.

V preskúmavanej veci výroková časť opravným prostriedkom napadnutého

rozhodnutia zhora uvedené kritéria spĺňa. Je nesporné, že vo výrokovej časti je uvedený,

resp. vymedzený čas spáchania správneho deliktu – 10.01.2010 o cca 12:21 hod. spôsob

spáchania správneho deliktu – odvysielanie programu Panenstvo na obtiaž a jeho označenie

ako program nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov a je konkrétne uvedený i správny delikt – nesprávne uplatnenie JSO. Výroková časť rozhodnutia tak i podľa názoru

najvyššieho súdu exaktne popisuje konanie, ktorého sa navrhovateľ dopustil a v dôsledku

ktorého došlo k spáchaniu konkrétneho správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia.

Preto námietku navrhovateľa v tomto smere treba považovať za bezpredmetnú.

Rozhodnutie odporkyne podľa názoru Najvyššieho súdu má všetky náležitosti

ustanovené v § 47 správneho poriadku a nevykazuje formálne ani logické nedostatky.

Najvyšší súd tiež nezistil, že by odvolaním napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ku ktorým

musí súd prihliadať bez ohľadu na to, či navrhovateľ takýto nedostatok rozhodnutia namietal.

Najvyšší súd sa v tomto smere stotožnil s rozhodnutím Rady.

Rovnako bola obsahom administratívneho spisu vyvrátená i námietka   navrhovateľa,

že jej bolo upreté právo v súlade s ustanovením § 23 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. Preto

tvrdenie navrhovateľa, že nemala možnosť vyjadriť sa k podkladom pre rozhodnutie

č. RP/29/2010 z 08. júna 2010 nemá oporu v spisovom materiáli.

Rovnako ako odporkyňa aj najvyšší súd je presvedčený, že odkaz na rozsudok

Najvyššieho súdu 6Sžo/55/2010 zo dňa 16. júna 2010 nepotvrdzuje navrhovateľov argument

o nedostatočnej identifikácii skutku v oznámení o začatí správneho konania zo strany

odporkyne, ale naopak tento argument vyvracia.

Najvyšší súd neakceptoval ani námietku navrhovateľa týkajúcu sa nedostatočného

odôvodnenia výšky uloženej pokuty, nakoľko, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého

rozhodnutia, odporkyňa pri stanovení výšky pokuty zdôraznila predchádzajúce porušenia

zákona navrhovateľom podľa konkrétnych prechádzajúcich rozhodnutí, pričom ustálenie

výšky pokuty v rámci zákonom určeného rozpätia, či sadzby je zásadne otázkou správneho

uváženia a Najvyšší súd podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal

na základe povolenej voľnej úvahy (správneho uváženia), preskúmava iba, či takéto

rozhodnutie nevybočilo z rámca povolenej voľnej úvahy, a či je v súlade so zákonom.

Odvolanie navrhovateľa neobsahuje nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť

alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.

Keďže v rozsahu navrhovateľom vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej

republiky s poukázaním na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2

OSP potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4

veta druhá a § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení

neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k tomuto zákonu.

O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP

v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal keďže

v konaní nemal úspech.  

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 10. marca 2011  

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková