Najvyšší súd
5Sž/14/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľky M., spol. s r. o., so sídlom B., IČO: X.,
zastúpenej Mgr. Z. Z., advokátkou a konateľkou spoločnosti ADVOKÁT Z. Z., s. r. o.,
so sídlom T., proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8,
Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/21/2011 z 24. mája 2011,
takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/21/2011 z 24. mája 2011
p o t v r d z u j e.
Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v sume 66 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.
Navrhovateľke náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Rozhodnutím uvedeným vo výroku tohto rozsudku odporkyňa – Rada pre vysielanie
a retransmisiu (,,ďalej aj Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1
písm. g/ zákona č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.
o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon. č. 308/2000 Z. z.)
postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 5
písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložila navrhovateľke pokutu vo výške 20.000.- eur
za porušenie povinnosti uvedenej v § 19 ods. 2 písm. f/ zákona. č. 308/2000 Z. z. v platnosti
do 14. decembra 2009 tým, že dňa 07. októbra 2009 o 20:11 hod. odvysielala program
„Modré z neba“, ktorý nenáležitou formou zobrazil maloletého D., ktorý bol vystavovaný
psychickému utrpeniu.
Rozhodla tak po tom, čo jej predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci bolo zrušené
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,Najvyšší súd“)
z 16. marca 2011 sp. zn. 2Sž/9/2010-25 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu,
že Rada vo svojom rozhodnutí aplikovala právny predpis, ktorý nebol v čase porušenia
zákonnej povinnosti navrhovateľky platný a účinný. Neskorší zákon mohla použiť, len ak by to bolo pre navrhovateľku priaznivejšie. Takýto dôvod aplikovania neskoršej právnej
normy však z napadnutého rozhodnutia nevyplynul. V súlade s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku, Rada v novom
rozhodnutí aplikovala na posúdenie tohto skutku zákon č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom
v čase, kedy sa posudzovaný skutok stal.
Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými
ustanoveniami, písomným prepisom programu „Modré z neba“, vzhliadnutím záznamu
vysielania dotknutého programu a písomným vyjadrením navrhovateľky, zápisnice, rozsudku
najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/9/2010-25 neuznajúc argumenty navrhovateľky uvedené
v jej vyjadrení v správnom konaní s konštatovaním, že navrhovateľka zaradením uvedenej
scény daného programu do vysielania zobrazila maloletého, ktorý bol vystavený psychickému
utrpeniu, čím porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z..
V uvedenej scéne daného programu moderátor programu pokračoval v rozhovore
s maloletým D. na tému jeho samovražedného pokusu aj potom, ako bolo zrejmé, že je mu
táto téma nepríjemná, pričom tento rozhovor sa skončil emotívnou reakciou D., keď sa
rozplakal a vyšiel z izby.
Odporkyňa v rozhodnutí konštatovala, že nešlo o prekvapivú reakciu maloletého,
resp. o náhodne prejavené emócie. Odporkyňa nepovažovala za dôvodné ani námietky
navrhovateľky, že všetky otázky boli konzultované s matkou maloletého D.. Uviedla, že za
obsah programovej služby a za jej súlad so zákonom č. 308/2000 Z. z. je zodpovedná
navrhovateľka a tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť súhlasom zákonného zástupcu
maloletého. Odporkyňa uviedla, že nie je rozhodujúce, ako maloletý D. vnímal program ako
celok, ale či došlo k zobrazeniu maloletého, ktorý bol vystavený psychickému utrpeniu,
nenáležitou formou. K naplneniu tejto skutkovej podstaty prišlo podľa odporkyne konkrétne
v scéne, kde sa moderátor programu zhováral s maloletým D. o jeho samovražednom pokuse.
Pri určovaní sankcie a jej výšky Rada vo svojom rozhodnutí prihliadla na závažnosťou
správneho deliktu, keďže aj napriek tomu, že posudzovaný program bol pripravený redakčne
dopredu, navrhovateľka odvysielala scénu v podobe, ktorá vystavovala maloletého
psychickému utrpeniu za použitia sugestívnych prvkov, ktoré ešte zvýraznili zobrazené
psychické utrpenie maloletého, pričom odvysielanie predmetnej scény bolo z hľadiska obsahu
a dramaturgickej skladby programu samoúčelné.
Podľa ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu 07. októbra 2009: „Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ
retransmisie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 2 a 4 aj napriek
písomnému upozorneniu rady opakovane porušia povinnosť, na ktorej porušenie boli
upozornení. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila
povinnosť uložená v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z.. Rada môže uložiť pokutu
aj bez predchádzajúceho upozornenia ak sa porušila povinnosť uložená v § 16 písm. c/, h/ a i/,
§ 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj keď sa vysiela bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. b/) alebo
ak sa prevádzkuje retransmisia bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. c/). Pokutu rada určí podľa
závažnosti vecí, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia
a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania a retransmisie a získané bezdôvodné
obohatenie.“
Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na Najvyššom súde Slovenskej
republiky (ďalej len,,Najvyšší súd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok (§ 250l
a nasl. OSP) namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu
je nepreskúmateľné z dôvodu absencie odborných psychologických posudkov.
Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku uviedla, že relácia Modré z neba
sa snaží ľudí tešiť a vytvárať pre nich pozitívne zážitky, nikdy nie osudy obdarovaných zneužiť. Navrhovateľka uviedla stanovisko psychologičky Z. B. k odvysielanej relácii,
z ktorého vyplýva, že zásadou pri práci s ľuďmi, ktorí prežili traumu, je nehovoriť o udalosti,
ktorá by znamenala retraumatizáciu, pričom moderátor relácie sa priblížil k hranici,
prekročenie ktorej by mohlo vykazovať potenciálne znaky ohrozenia D., avšak svoje otázky
vždy skorigoval a nezačal otvárať to, o čom chlapec nechcel hovoriť. Navrhovateľka tiež
uviedla, že všetky témy a otázky boli vopred odkonzultované a odsúhlasené so zákonným
zástupcom maloletého D. – s jeho matkou, ktorá je kompetentnou osobou, ktorá nesie
zodpovednosť za prípadný emocionálny, či psychický dopad takéhoto konania, pričom sama
potvrdila, že maloletý D. netrpel žiadnymi bezprostrednými alebo následnými psychickými
traumami v súvislosti s nakrúcaním a vysielaním posudzovaného programu. Navrhovateľka
poukázala najmä na tú časť programu, v ktorej sa vyjadrovali D. spolužiaci, čo mu spôsobilo
radosť, ktorej emotívnym prejavom bol práve inkriminovaný plač, plač z radosti a nie plač
traumatizujúci.
Navrhovateľka namietala, že odporkyňa na základe postavenia a pôsobnosti, ktorú
jej vymedzuje zákon, nie je príslušná posudzovať možný psychický a emocionálny dopad
prežitého a odvysielaného programu na maloletého a ak, tak len výlučne na podklade
nezávislých pediatricko- psychologických odborných posudkov alebo na podklade sťažnosti dotknutých i subjektov podložených riadnymi dôkaznými prostriedkami. Na základe
uvedených tvrdení mala navrhovateľka za to, že v súvislostí s účasťou v posudzovanom
programe nebol maloletý D. vystavený psychickému utrpeniu, jeho ľudské práva a základné
slobody neboli nijakým spôsobom dotknuté, resp. porušené, a teda ani nemohlo prísť
k vyobrazeniu maloletého vystaveného psychickému utrpeniu nenáležitou formou.
Navrhovateľka v odvolaní uviedla aj stanovisko kreatívnej producentky projektu Modré
z neba a zároveň režisérky konkrétneho príbehu o D., p. M. H., ako aj stanovisko matky
maloletého D. p. Z. D., a stanovisko náčelníka polície v Banskej Bystrici, p. Ľ. P., pričom
všetci zhodne vyjadrili názor, že účasť maloletého D. v posudzovanej relácii mala preňho
pozitívny význam.
Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že odporkyňa posúdila vec právne nesprávne.
Pretože skutková podstata, z ktorej vychádzala, nemá oporu v spisoch, keďže
pred rozhodovaním a hlasovaním odporkyne nebol uskutočnený dôkaz – premietnutie
záznamu posudzovanej relácie. Je pritom nevyhnutné, aby hodnotenie bolo založené
na osobnej znalosti tých, ktorí rozhodujú. Písomná analýza relácie, uskutočnená pracovníkmi
Kancelárie rady, nemôže byť dostatočným podkladom pre rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu
preto považuje navrhovateľka napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia vidí navrhovateľka aj v absencii odborných
psychologických posudkov, nakoľko odporkyňa pri posudzovaní otázok, ako je psychické
alebo fyzické utrpenie maloletého, nemôže svoje rozhodnutie opierať len o vlastný
subjektívny názor. Pokiaľ spôsob zobrazenia maloletého nenamieta jeho zákonný zástupca.
považuje navrhovateľka tvrdenie odporkyne o opaku bez riadneho odborného posudku
za tendenčné a neodôvodnené.
Navrhovateľka uviedla, že odporkyňa rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými
v správe ošetrení sťažnosti č. 4152/188-2009 zo dňa 17. novembra 2009, v ktorej sa uvádza,
že „odvysielané príspevky v programe Modré z neba dňa 07. októbra 2009 nezakladajú
možný rozpor s § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z. sťažnosť navrhujeme posúdiť
ako neopodstatnenú“. Na základe uvedeného záveru navrhovateľke nie je známe, na základe
akých dôvodov odporkyňa rozhodla o porušení § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z..
Navrhovateľka nemala možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť. Čím došlo k porušeniu § 23
ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov.
Navrhovateľka tiež v odvolaní namietala, že výroková časť rozhodnutia neobsahuje
presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená skutková
podstata správneho deliktu. Z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, akým konaním, akými
výrokmi bol správny delikt spáchaný.
Na podporu tohto tvrdenia poukázala na rozsudok NS SR č. 2Sž/21/2010 zo dňa
18. mája 2011.
Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, navrhovateľka ju považuje za neprimerane
vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákon a nespĺňa výchovnú
ani preventívnu funkciu. V rozhodnutí taktiež absentuje zdôvodnenie výšky uloženej sankcie.
K uvedenej námietke na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 8Sž/8/2010, sp. zn. 3Sž/14/2008
a sp. zn. 6Sž/7/2010.
Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby Najvyšší súd napadnuté
rozhodnutie odporkyne č. RP/21/2011 zo dňa 24. mája 2011 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie
konanie. V prípade, ak najvyšší súd rozhodnutie č. RP/ 21/2011 potvrdí ako právne a vecne
správne, žiada o zníženie výšky finančnej sankcie.
V prípade úspechu si navrhovateľka uplatňuje náhradu trov konania.
Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku
navrhovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu Rady č. RP/21/2011 zo dňa 24. mája 2011,
uviedla, že moderátor kládol maloletému otázky týkajúce sa témy, ktorá bola preňho
traumatizujúca, pričom mu tieto otázky boli nepríjemné a odpovedal na ne s ťažkosťami.
Vyhrotenie situácie moderátorom až do emotívnej reakcie maloletého a jej zobrazenie
v spomalenom zábere doplnenom o sugestívnu hudbu predstavovali nenáležitú formu
zobrazenia. Pri posudzovaní, či išlo o psychické utrpenie, odporkyňa vychádzala z reakcií
maloletého a zo spracovania predmetného programu.
Pokiaľ ide o kompetenciu odporkyne posúdiť, či odvysielaným programom došlo
k porušeniu zákona, odporkyňa uviedla, že táto právomoc jej vyplýva priamo zo zákona
č. 308/2000 Z. z., pričom túto svoju zodpovednosť nemôže prenášať na znalcov.
K námietke navrhovateľky, že členovia rady sa pred hlasovaním neoboznámili
s obsahom posudzovaného programu premietnutím záznamu tohto programu, odporkyňa
uviedla, že toto tvrdenie je zavádzajúce, pričom nie je dôvodné pochybovať o tom,
že členovia rady sa s obsahom programu oboznámili prečítaním jeho prepisu a vzhliadnutím
jeho záznamu.
Odporkyňa vo vyjadrení ďalej uviedla, že správa o šetrení sťažnosti nie je podkladom
pre rozhodnutie. Jedná sa o interný materiál kancelárie rady, ktorý nemá pre členov rady
žiadnu záväznosť. Členovia rady rozhodovali na základe podkladov, ktorými sú záznam
vysielania, prepis príspevku a vyjadrenie účastníka konania. Navrhovateľke bola správa
o šetrení sťažnosti poskytnutá nie ako podklad rozhodnutia v zmysle správneho poriadku,
ale ako informácia vyžiadaná podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.
Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozhodnutia, odporkyňa uviedla, že tento bol
formulovaný presne, úplne a dostatočne určito, teda spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť
skutku. Výrok obsahuje čas spáchania správneho deliktu, spôsob jeho spáchania (odvysielanie
programu Modré z neba), ako aj samotný správny delikt (odvysielanie programu, ktorý
nenáležitou formou zobrazil maloletého D., ktorý bol vystavovaný psychickému utrpeniu.
Na podporu vyššie uvedeného v tejto súvislosti odporkyňa poukázala na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/2/2010 z 24. augusta 2010.
Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky smerujúcu voči výške pokuty za prvé porušenie
predmetného ustanovenia, odporkyňa túto považovala za účelovú. Poukázala na skutočnosť,
že podľa § 67 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu 07. októbra 2009 sa ukladá
sankcia – pokuta vysielateľom televíznej programovej služby v rozmedzí od 3.319 €
do 165.969 € za porušenie ustanovení zákona, ktoré upravujú obsahovo rôzne povinnosti a ktorými je v zákone č. 308/2000 Z. z. sledovaná ochrana viacerých rôznorodých záujmov.
Je nepochybné, že záujmy chránené v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu
07. októbra 2009 majú pre spoločnosť veľký význam. Medzi týmito záujmami
je zabezpečenie, aby psychické utrpenie maloletých nebolo zobrazované nenáležitou formou.
Odporkyni nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona, aby pri prvom porušení povinnosti
ukladala sankciu na najnižšej možnej úrovni. Preto, keď ide o ochranu tak významného
záujmu, ako je ten uvedený, je oprávnená uložiť aj pri prvom porušení povinnosti pokutu
vyššiu, ako na spodnej hranici zákonom stanoveného rozmedzia. Uviedla, že uloženú pokutu
na danej úrovni riadne zdôvodnila.
Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán
v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné
ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené
v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne
odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona
č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom
a navrhuje, aby Najvyšší súd v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP) napadnuté rozhodnutie
odporkyne č. RP/21/2011 zo dňa 24. mája 2011, ako právne správne potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd vecne príslušný
na konanie vo veci (§ 246 ods. 2. písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.)
preskúmal v rozsahu opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP
napadnuté rozhodnutie odporkyne, vec prejednal na ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1
OSP) dňa 08. novembra 2011, na ktorom sa účastníci pridržali svojich písomných podaní,
oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu
č. 383-PLO/O-5052/2009 a dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľky
nie je možné priznať úspech.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).
V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch
proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy
piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).
Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije
sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.
Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP ak správny orgán podľa
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej
z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo
rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým
stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho
orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať
dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky
tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní
nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd
zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľka nepoprela, že dňa
07. októbra 2009 o cca 20:11 hod. odvysielal program Modré z neba.
Úlohou najvyššieho súdu preto v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť,
či navrhovateľka odvysielaním tohto programu porušila zákonné ustanovenia špecifikované
odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.
Rozhodnutie č. RP/12/2010 zo dňa 23. februára 2010, ktorým odporkyňa za uvedené
porušenie zákona uložila navrhovateľke pokutu vo výške 20.000 eur, bolo zrušené rozsudkom
Najvyššieho súdu č. k. 2Sž//9//2010-25 zo dňa 16. marca 2011 a vec bola vrátená odporkyni
na ďalšie konanie.
Odporkyňa vo veci znovu rozhodla napadnutým rozhodnutím č. RP/21/2011 zo dňa
24. mája 2011 súc viazaná právnym názorom najvyššieho súdu na predmetné konanie použila
zákon č. 308/2000 Z. z. účinný v čase odvysielania predmetného programu dňa
07. októbra 2009, ktorým navrhovateľovi uložila pokutu vo výške 20.000 eur, za porušenie
povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z..
Podľa § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky
jej zložky nesmú nenáležitou formou zobrazovať maloletých, ktorí sú vystavovaný fyzickému
alebo psychickému utrpeniu.
Podľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti
uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:
a) upozornenie na porušenie zákona,
b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,
c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,
d) pokutu,
e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.
Podľa ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu podľa odseku 1
písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej
mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3
a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží
pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19
zákona č. 308/2000 Z. z..
Podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pokutu rada určí podľa
závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia
a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych
služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú
už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci
vlastného samoregulačného systému.
Podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu
vysielateľovi televíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi
rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona
č. 308/2000 Z. z..
Vzhľadom na to, že v predmetnej veci najvyšší súd zrušil rozhodnutie odporkyne
č. RP/12/2010 z 23. februára 2010 z dôvodu že Rada vo svojom rozhodnutí aplikovala právny
predpis, ktorý nebol v čase porušenia zákonnej povinnosti navrhovateľky platný a účinný
a ostatné námietky navrhovateľky v jej odvolaní odmietol ako nedôvodné a následne
odporkyňa opätovne vo veci rozhodla, kde na posúdenie vyššie uvedeného skutku použila
zákon č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom v čase, kedy sa uvedený skutok stal a navrhovateľka
vo svojom odvolaní uviedla identické argumenty, ktoré uviedla aj vo svojom
predchádzajúcom odvolaní voči rozhodnutiu odporkyni č. RP/12/2010 z 23. februára 2010,
Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP poukazuje
na svoje rozhodnutie sp. zn. 2Sž/9/2010-25 zo dňa 16. marca 2011, ktorého časť textu
odôvodnenia nižšie uvádza a s ktorou sa stotožňuje.
Moderátor uviedol príbeh o D. pripomenutím udalosti spred vyše roka. Keď sa vtedy 10-ročný D. pokúsil o samovraždu skokom do rieky Hron. V programe bola okrem iného
odvysielaná aj reportáž nakrútená doma u maloletého D., kde sa s ním moderátor zhováral
pričom v tomto rozhovore zaznelo nasledovné:
Moderátor: „A ako sa máš? Už sa máš trochu lepšie?“
D.: „No, trošku.“
Moderátor: „Bolo to aj horšie, že? Tebe sa aj stala taká škaredá vec, som počul. Hej?“
D.: „Aha.“
Moderátor,.Si pamätáš na to?“
D.: „Aha.“
Moderátor: „Ty si si chcel niečo urobiť vtedy?“
D.: „Zabiť sa.“ (pritom sa D. rozplakal a odišiel z miestnosti).
Po oboznámení záznamu posudzovaného programu najvyšší súd dospel k záveru,
že námietky, ktoré navrhovateľka uviedla v odvolaní, nie sú dôvodné. Najvyšší súd
sa stotožnil s názorom odporkyne, že odvysielaný program nenáležitou formou zobrazoval
maloletého, ktorý bol vystavovaný psychickému utrpeniu. Pokus o samovraždu zjavne nebol
pre maloletého príjemnou spomienkou, o ktorej by sa chcel rozprávať (práve naopak), a preto
bolo zo strany moderátora absolútne nevhodné sa k tejto udalosti vracať. Rozhovor na túto tému bol samoúčelný, so zámerom vyvolať emotívne reakcie u publika a divákov. Moderátor
nebral v tejto časti relácie ohľad na osobu maloletého D., pričom z jeho reakcií bolo zjavné,
že sa o tomto traumatickom zážitku nechce zhovárať.
Aj keď zákon č. 308/2000 Z. z. priamo nedefinuje, čo rozumie pod „nenáležitou
formou zobrazenia“, najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa pri posúdení odvysielaného
programu a aplikovaní zákonného vymedzenia skutkovej podstaty správneho deliktu
postupovala logicky a nevybočila z medzí zákona.
Najvyšší súd nepriznal úspech ani námietke navrhovateľky, že výrok rozhodnutia
nie je dostatočne určitý z dôvodu nevymedzenia skutku, ktorý mal naplniť skutkovú podstatu
správneho deliktu. Požiadavka na určitosť výroku rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje
o porušení zákona a uložení sankcie, je podmienená najmä tým, aby skutok. Za ktorý
sa sankcia ukladá, nebol zameniteľný s iným skutkom. K takému omylu v prejednávanom
prípade nemôže dôjsť, nakoľko konanie, ktorým navrhovateľka porušila zákon, je vo výroku
rozhodnutia vymedzené dostatočne určito, a to názvom odvysielanej relácie, ako aj presným
časovým údajom jej odvysielania, a tiež stručným popisom skutku v tom zmysle, že išlo o nenáležité zobrazenie „maloletého D.“.
Najvyšší súd tiež nedospel k záveru zhodnému s námietkami navrhovateľky
týkajúcimi sa nezákonnosti uloženej sankcie. Výška uloženej pokuty sa pohybuje bližšie
k spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, pričom odporkyňa v závere rozhodnutia
odôvodnila, akými kritériami a úvahami sa pri jej ukladaní riadila a tieto kritéria
sa nevymykali z medzí zákonnosti či logickosti.
Najvyšší súd musel konštatovať, že správna úvaha pri výške a druhu pokuty bola
použitá v súlade so zákonom.
Pokiaľ ide o správnosť výšky uloženej pokuty, odvolací súd v námietkach
navrhovateľky, ako ani v obsahu pripojeného spisového materiálu nevzhliadol dôvod,
pre ktorý by malo byť v zmysle § 250j ods. 5 OSP o výške pokuty rozhodnuté inak.
Odvolanie navrhovateľky neobsahuje ani nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé
vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.
Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej
republiky s poukázaním na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2
OSP potvrdil.
O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4
veta druhá a § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení
neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy
k tomuto zákonu.
O náhrade trov konania Najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP
v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže
v konaní nemala úspech.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 08. novembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková