Najvyšší súd  

5Sž/14/2011

Slovenskej republiky  

znak

ROZSUDOK

V   MENE   SLOVENSKEJ   REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny

Krajčovičovej v právnej veci navrhovateľky M., spol. s r. o., so sídlom B., IČO: X.,

zastúpenej Mgr. Z. Z., advokátkou a konateľkou spoločnosti ADVOKÁT Z. Z., s. r. o.,

so sídlom T., proti odporkyni Rade pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8,

Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne č. RP/21/2011 z 24. mája 2011,

takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/21/2011 z 24. mája 2011

p o t v r d z u j e.

Navrhovateľka   j e   p o v i n n á   zaplatiť súdny poplatok na účet Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v sume 66 Eur do 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Navrhovateľke náhradu trov konania   n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Rozhodnutím uvedeným vo výroku tohto rozsudku odporkyňa – Rada pre vysielanie

a retransmisiu (,,ďalej aj Rada“) ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1

písm. g/ zákona č. 308/2000 o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z.

o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon. č. 308/2000 Z. z.)

postupujúc podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z., podľa § 64 ods. 1 písm. d/ a § 67 ods. 5

písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. uložila navrhovateľke pokutu vo výške 20.000.- eur

za porušenie povinnosti uvedenej v § 19 ods. 2 písm. f/ zákona. č. 308/2000 Z. z. v platnosti

do 14. decembra 2009 tým, že dňa 07. októbra 2009 o 20:11 hod. odvysielala program

„Modré z neba“, ktorý nenáležitou formou zobrazil maloletého D., ktorý bol vystavovaný

psychickému utrpeniu.

Rozhodla tak po tom, čo jej predchádzajúce rozhodnutie v tejto veci bolo zrušené

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,Najvyšší súd“)

z 16. marca 2011 sp. zn. 2Sž/9/2010-25 a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie z dôvodu,

že Rada vo svojom rozhodnutí aplikovala právny predpis, ktorý nebol v čase porušenia

zákonnej povinnosti navrhovateľky platný a účinný. Neskorší zákon mohla použiť, len ak by to bolo pre navrhovateľku priaznivejšie. Takýto dôvod aplikovania neskoršej právnej

normy však z napadnutého rozhodnutia nevyplynul.   V súlade s názorom najvyššieho súdu vyjadreným v rozsudku, Rada v novom

rozhodnutí aplikovala na posúdenie tohto skutku zákon č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom

v čase, kedy sa posudzovaný skutok stal.

Svoje rozhodnutie Rada odôvodnila, okrem iného, vyššie uvedenými zákonnými

ustanoveniami, písomným prepisom programu „Modré z neba“, vzhliadnutím záznamu

vysielania dotknutého programu a písomným vyjadrením navrhovateľky, zápisnice, rozsudku

najvyššieho súdu sp. zn. 2Sž/9/2010-25 neuznajúc argumenty navrhovateľky uvedené

v jej vyjadrení v správnom konaní s konštatovaním, že navrhovateľka zaradením uvedenej

scény daného programu do vysielania zobrazila maloletého, ktorý bol vystavený psychickému

utrpeniu, čím porušila povinnosť ustanovenú v § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z..

V uvedenej scéne daného programu moderátor programu pokračoval v rozhovore

s maloletým D. na tému jeho samovražedného pokusu aj potom, ako bolo zrejmé, že je mu

táto téma nepríjemná, pričom tento rozhovor sa skončil emotívnou reakciou D., keď sa

rozplakal a vyšiel z izby.

Odporkyňa v rozhodnutí konštatovala, že nešlo o prekvapivú reakciu maloletého,

resp. o náhodne prejavené emócie. Odporkyňa nepovažovala za dôvodné ani námietky

navrhovateľky, že všetky otázky boli konzultované s matkou maloletého D.. Uviedla, že za

obsah programovej služby a za jej súlad so zákonom č. 308/2000 Z. z. je zodpovedná

navrhovateľka a tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť súhlasom zákonného zástupcu

maloletého. Odporkyňa uviedla, že nie je rozhodujúce, ako maloletý D. vnímal program ako

celok, ale či došlo k zobrazeniu maloletého, ktorý bol vystavený psychickému utrpeniu,

nenáležitou formou. K naplneniu tejto skutkovej podstaty prišlo podľa odporkyne konkrétne

v scéne, kde sa moderátor programu zhováral s maloletým D. o jeho samovražednom pokuse.

Pri určovaní sankcie a jej výšky Rada vo svojom rozhodnutí prihliadla na závažnosťou

správneho deliktu, keďže aj napriek tomu, že posudzovaný program bol pripravený redakčne

dopredu, navrhovateľka odvysielala scénu v podobe, ktorá vystavovala maloletého

psychickému utrpeniu za použitia sugestívnych prvkov, ktoré ešte zvýraznili zobrazené

psychické utrpenie maloletého, pričom odvysielanie predmetnej scény bolo z hľadiska obsahu

a dramaturgickej skladby programu samoúčelné.

Podľa ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu 07. októbra 2009: „Sankciu podľa odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ

retransmisie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 2 a 4 aj napriek

písomnému upozorneniu rady opakovane porušia povinnosť, na ktorej porušenie boli

upozornení. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak sa porušila

povinnosť uložená v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z.. Rada môže uložiť pokutu

aj bez predchádzajúceho upozornenia ak sa porušila povinnosť uložená v § 16 písm. c/, h/ a i/,

§ 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj keď sa vysiela bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. b/) alebo

ak sa prevádzkuje retransmisia bez oprávnenia (§ 2 ods. 1 písm. c/). Pokutu rada určí podľa

závažnosti vecí, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia

a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania a retransmisie a získané bezdôvodné

obohatenie.“

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka na Najvyššom súde Slovenskej

republiky (ďalej len,,Najvyšší súd“) v zákonnej lehote opravný prostriedok (§ 250l

a nasl. OSP) namietajúc, že konanie správneho orgánu predchádzajúce rozhodnutiu

je nepreskúmateľné z dôvodu absencie odborných psychologických posudkov.

Navrhovateľka v podanom opravnom prostriedku uviedla, že relácia Modré z neba

sa snaží ľudí tešiť a vytvárať pre nich pozitívne zážitky, nikdy nie osudy obdarovaných zneužiť. Navrhovateľka uviedla stanovisko psychologičky Z. B. k odvysielanej relácii,

z ktorého vyplýva, že zásadou pri práci s ľuďmi, ktorí prežili traumu, je nehovoriť o udalosti,

ktorá by znamenala retraumatizáciu, pričom moderátor relácie sa priblížil k hranici,

prekročenie ktorej by mohlo vykazovať potenciálne znaky ohrozenia D., avšak svoje otázky

vždy skorigoval a nezačal otvárať to, o čom chlapec nechcel hovoriť. Navrhovateľka tiež

uviedla, že všetky témy a otázky boli vopred odkonzultované a odsúhlasené so zákonným

zástupcom maloletého D. – s jeho matkou, ktorá je kompetentnou osobou, ktorá nesie

zodpovednosť za prípadný emocionálny, či psychický dopad takéhoto konania, pričom sama

potvrdila, že maloletý D. netrpel žiadnymi bezprostrednými alebo následnými psychickými

traumami v súvislosti s nakrúcaním a vysielaním posudzovaného programu. Navrhovateľka

poukázala najmä na tú časť programu, v ktorej sa vyjadrovali D. spolužiaci, čo mu spôsobilo

radosť, ktorej emotívnym prejavom bol práve inkriminovaný plač, plač z radosti a nie plač

traumatizujúci.

Navrhovateľka namietala, že odporkyňa na základe postavenia a pôsobnosti, ktorú

jej vymedzuje zákon, nie je príslušná posudzovať možný psychický a emocionálny dopad

prežitého a odvysielaného programu na maloletého a ak, tak len výlučne na podklade

nezávislých pediatricko- psychologických odborných posudkov alebo na podklade sťažnosti dotknutých i subjektov podložených riadnymi dôkaznými prostriedkami. Na základe

uvedených tvrdení mala navrhovateľka za to, že v súvislostí s účasťou v posudzovanom

programe nebol maloletý D. vystavený psychickému utrpeniu, jeho ľudské práva a základné

slobody neboli nijakým spôsobom dotknuté, resp. porušené, a teda ani nemohlo prísť

k vyobrazeniu maloletého vystaveného psychickému utrpeniu nenáležitou formou.

Navrhovateľka v odvolaní uviedla aj stanovisko kreatívnej producentky projektu Modré

z neba a zároveň režisérky konkrétneho príbehu o D., p. M. H., ako aj stanovisko matky

maloletého D. p. Z. D., a stanovisko náčelníka polície v Banskej Bystrici, p. Ľ. P., pričom

všetci zhodne vyjadrili názor, že účasť maloletého D. v posudzovanej relácii mala preňho

pozitívny význam.

Navrhovateľka v odvolaní uviedla, že odporkyňa posúdila vec právne nesprávne.

Pretože skutková podstata, z ktorej vychádzala, nemá oporu v spisoch, keďže

pred rozhodovaním a hlasovaním odporkyne nebol uskutočnený dôkaz – premietnutie

záznamu posudzovanej relácie. Je pritom nevyhnutné, aby hodnotenie bolo založené

na osobnej znalosti tých, ktorí rozhodujú. Písomná analýza relácie, uskutočnená pracovníkmi

Kancelárie rady, nemôže byť dostatočným podkladom pre rozhodnutie. Z uvedeného dôvodu

preto považuje navrhovateľka napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné.

Nepreskúmateľnosť rozhodnutia vidí navrhovateľka aj v absencii odborných

psychologických posudkov, nakoľko odporkyňa pri posudzovaní otázok, ako je psychické

alebo fyzické utrpenie maloletého, nemôže svoje rozhodnutie opierať len o vlastný

subjektívny názor. Pokiaľ spôsob zobrazenia maloletého nenamieta jeho zákonný zástupca.

považuje navrhovateľka tvrdenie odporkyne o opaku bez riadneho odborného posudku

za tendenčné a neodôvodnené.

Navrhovateľka uviedla, že odporkyňa rozhodla v rozpore so závermi konštatovanými

v správe ošetrení sťažnosti č. 4152/188-2009 zo dňa 17. novembra 2009, v ktorej sa uvádza,

že „odvysielané príspevky v programe Modré z neba dňa 07. októbra 2009 nezakladajú

možný rozpor s § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z. sťažnosť navrhujeme posúdiť

ako neopodstatnenú“. Na základe uvedeného záveru navrhovateľke nie je známe, na základe

akých dôvodov odporkyňa rozhodla o porušení § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z..

Navrhovateľka nemala možnosť sa s týmito dôvodmi oboznámiť. Čím došlo k porušeniu § 23

ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov.

Navrhovateľka tiež v odvolaní namietala, že výroková časť rozhodnutia neobsahuje

presný, jednoznačný, pravdivý, nezameniteľný popis skutku, ktorým bola naplnená skutková

podstata správneho deliktu. Z výroku rozhodnutia nie je zrejmé, akým konaním, akými

výrokmi bol správny delikt spáchaný.

Na podporu tohto tvrdenia poukázala na rozsudok NS SR č. 2Sž/21/2010 zo dňa

18. mája 2011.

Pokiaľ ide o výšku uloženej sankcie, navrhovateľka ju považuje za neprimerane

vysokú, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní ani v zákon a nespĺňa výchovnú

ani preventívnu funkciu. V rozhodnutí taktiež absentuje zdôvodnenie výšky uloženej sankcie.

K uvedenej námietke na podporu svojich tvrdení poukázala na rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. 8Sž/8/2010, sp. zn. 3Sž/14/2008

a sp. zn. 6Sž/7/2010.

Na základe vyššie uvedených dôvodov navrhuje, aby Najvyšší súd napadnuté

rozhodnutie odporkyne č. RP/21/2011 zo dňa 24. mája 2011 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie

konanie. V prípade, ak najvyšší súd rozhodnutie č. RP/ 21/2011 potvrdí ako právne a vecne

správne, žiada o zníženie výšky finančnej sankcie.

V prípade úspechu si navrhovateľka uplatňuje náhradu trov konania.

Odporkyňa vo svojom písomnom vyjadrení k podanému opravnému prostriedku

navrhovateľkou v odvolaní proti rozhodnutiu Rady č. RP/21/2011 zo dňa 24. mája 2011,

uviedla, že moderátor kládol maloletému otázky týkajúce sa témy, ktorá bola preňho

traumatizujúca, pričom mu tieto otázky boli nepríjemné a odpovedal na ne s ťažkosťami.

Vyhrotenie situácie moderátorom až do emotívnej reakcie maloletého a jej zobrazenie

v spomalenom zábere doplnenom o sugestívnu hudbu predstavovali nenáležitú formu

zobrazenia. Pri posudzovaní, či išlo o psychické utrpenie, odporkyňa vychádzala z reakcií

maloletého a zo spracovania predmetného programu.

Pokiaľ ide o kompetenciu odporkyne posúdiť, či odvysielaným programom došlo

k porušeniu zákona, odporkyňa uviedla, že táto právomoc jej vyplýva priamo zo zákona

č. 308/2000 Z. z., pričom túto svoju zodpovednosť nemôže prenášať na znalcov.

K námietke navrhovateľky, že členovia rady sa pred hlasovaním neoboznámili

s obsahom posudzovaného programu premietnutím záznamu tohto programu, odporkyňa

uviedla, že toto tvrdenie je zavádzajúce, pričom nie je dôvodné pochybovať o tom,

že členovia rady sa s obsahom programu oboznámili prečítaním jeho prepisu a vzhliadnutím

jeho záznamu.

Odporkyňa vo vyjadrení ďalej uviedla, že správa o šetrení sťažnosti nie je podkladom

pre rozhodnutie. Jedná sa o interný materiál kancelárie rady, ktorý nemá pre členov rady

žiadnu záväznosť. Členovia rady rozhodovali na základe podkladov, ktorými sú záznam

vysielania, prepis príspevku a vyjadrenie účastníka konania. Navrhovateľke bola správa

o šetrení sťažnosti poskytnutá nie ako podklad rozhodnutia v zmysle správneho poriadku,

ale ako informácia vyžiadaná podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozhodnutia, odporkyňa uviedla, že tento bol

formulovaný presne, úplne a dostatočne určito, teda spôsobom, ktorý vylučuje zameniteľnosť

skutku. Výrok obsahuje čas spáchania správneho deliktu, spôsob jeho spáchania (odvysielanie

programu Modré z neba), ako aj samotný správny delikt (odvysielanie programu, ktorý

nenáležitou formou zobrazil maloletého D., ktorý bol vystavovaný psychickému utrpeniu.

Na podporu vyššie uvedeného v tejto súvislosti odporkyňa poukázala na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/2/2010 z 24. augusta 2010.

Pokiaľ ide o námietku navrhovateľky smerujúcu voči výške pokuty za prvé porušenie

predmetného ustanovenia, odporkyňa túto považovala za účelovú. Poukázala na skutočnosť,

že podľa § 67 ods. 5 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu 07. októbra 2009 sa ukladá

sankcia – pokuta vysielateľom televíznej programovej služby v rozmedzí od 3.319 €

do 165.969 € za porušenie ustanovení zákona, ktoré upravujú obsahovo rôzne povinnosti a ktorými je v zákone č. 308/2000 Z. z. sledovaná ochrana viacerých rôznorodých záujmov.

Je nepochybné, že záujmy chránené v § 19 zákona č. 308/2000 Z. z. účinného ku dňu

07. októbra 2009 majú pre spoločnosť veľký význam. Medzi týmito záujmami

je zabezpečenie, aby psychické utrpenie maloletých nebolo zobrazované nenáležitou formou.

Odporkyni nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona, aby pri prvom porušení povinnosti

ukladala sankciu na najnižšej možnej úrovni. Preto, keď ide o ochranu tak významného

záujmu, ako je ten uvedený, je oprávnená uložiť aj pri prvom porušení povinnosti pokutu

vyššiu, ako na spodnej hranici zákonom stanoveného rozmedzia. Uviedla, že uloženú pokutu

na danej úrovni riadne zdôvodnila.  

Na základe vyššie uvedeného má odporkyňa za to, že ako príslušný správny orgán

v dostatočnej miere zistila skutkový stav veci, na ktorý správne aplikovala relevantné

ustanovenia zákona. Ďalej má za to, že jej rozhodnutie má všetky náležitosti ustanovené

v § 47 zákona č. 71/1967 Zb., nevykazuje formálne ani logické nedostatky, je riadne

odôvodnené a vychádza zo skutkového stavu zisteného v zmysle ustanovení zákona

č. 71/1967 Zb., a že navrhovateľ nebol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

ani postupom správneho orgánu, a že napadnuté rozhodnutie a postup je v súlade so zákonom

a navrhuje, aby Najvyšší súd v súlade s (§ 250q ods. 2 OSP) napadnuté rozhodnutie

odporkyne č. RP/21/2011 zo dňa 24. mája 2011, ako právne správne potvrdil.  

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd vecne príslušný

na konanie vo veci (§ 246 ods. 2. písm. a/ OSP a § 64 ods. 5 a 6 zákona č. 308/2000 Z. z.)

preskúmal v rozsahu opravného prostriedku v zmysle ustanovení tretej hlavy piatej časti OSP

napadnuté rozhodnutie odporkyne, vec   prejednal na   ústnom pojednávaní (§ 250q ods. 1

OSP) dňa 08. novembra 2011, na ktorom sa účastníci pridržali svojich písomných podaní,

oboznámil sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom administratívneho spisu

č. 383-PLO/O-5052/2009 a dospel k záveru, že opravnému prostriedku navrhovateľky

nie je možné priznať úspech.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP).

V prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch

proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov, postupuje súd podľa tretej hlavy

piatej časti OSP (§ 250l ods. 1 OSP).

Podľa § 250l ods. 2 OSP pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije

sa primerane ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

Podľa § 250i ods. 2 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP ak správny orgán podľa

osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej

z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo

rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým

stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho

orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať

dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.

Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky

tzv. „plnej jurisdikcie“ ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní

nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani

čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk

závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí

správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí

skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu

orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.

Porovnaním opravného prostriedku a obsahu administratívneho spisu Najvyšší súd

zistil, že skutkový stav medzi účastníkmi nie je sporný. Navrhovateľka nepoprela, že dňa

07. októbra 2009 o cca 20:11 hod. odvysielal program Modré z neba.

Úlohou najvyššieho súdu preto v zmysle námietok navrhovateľky bolo posúdiť,

či navrhovateľka odvysielaním tohto programu porušila zákonné ustanovenia špecifikované

odporkyňou v rozhodnutí, a či sankcia bola uložená v súlade so zákonom.

Rozhodnutie č. RP/12/2010 zo dňa 23. februára 2010, ktorým odporkyňa za uvedené

porušenie zákona uložila navrhovateľke pokutu vo výške 20.000 eur, bolo zrušené rozsudkom

Najvyššieho súdu č. k. 2Sž//9//2010-25 zo dňa 16. marca 2011 a vec bola vrátená odporkyni

na ďalšie konanie.

Odporkyňa vo veci znovu rozhodla napadnutým rozhodnutím č. RP/21/2011 zo dňa

24. mája 2011 súc viazaná právnym názorom najvyššieho súdu na predmetné konanie použila

zákon č. 308/2000 Z. z. účinný v čase odvysielania predmetného programu dňa

07. októbra 2009,   ktorým navrhovateľovi uložila pokutu vo výške 20.000 eur, za porušenie

povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z..

Podľa § 19 ods. 2 písm. f/ zákona č. 308/2000 Z. z. programová služba a všetky

jej zložky nesmú nenáležitou formou zobrazovať maloletých, ktorí sú vystavovaný fyzickému

alebo psychickému utrpeniu.

Podľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti

uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie:

a) upozornenie na porušenie zákona,

b) odvysielanie oznamu o porušení zákona,

c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti,

d) pokutu,

e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti.

Podľa ustanovenia § 64 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z. z., sankciu podľa odseku 1

písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej

mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3

a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží

pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19

zákona č. 308/2000 Z. z..

Podľa ustanovenia § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pokutu rada určí podľa

závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia

a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych

služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú

už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci

vlastného samoregulačného systému.

Podľa ustanovenia § 67 ods. 5 písm. e/ zákona č. 308/2000 Z. z. Rada uloží pokutu

vysielateľovi televíznej programovej služby od 3.319 eur do 165.969 eur a vysielateľovi

rozhlasovej programovej služby od 497 eur do 49.790 eur, ak vysiela programy a iné časti programovej služby, ktorých obsah je v rozpore s povinnosťami podľa § 19 zákona

č. 308/2000 Z. z..

Vzhľadom na to, že v predmetnej veci najvyšší súd zrušil rozhodnutie odporkyne

č. RP/12/2010 z 23. februára 2010 z dôvodu že Rada vo svojom rozhodnutí aplikovala právny

predpis, ktorý nebol v čase porušenia zákonnej povinnosti navrhovateľky platný a účinný

a ostatné námietky navrhovateľky v jej odvolaní odmietol ako nedôvodné a následne

odporkyňa opätovne vo veci rozhodla, kde na posúdenie vyššie uvedeného skutku   použila

zákon č. 308/2000 Z. z. v znení účinnom v čase, kedy sa uvedený skutok stal a navrhovateľka

vo svojom odvolaní uviedla identické argumenty, ktoré uviedla aj vo svojom

predchádzajúcom odvolaní voči rozhodnutiu odporkyni č. RP/12/2010 z 23. februára 2010,

Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP poukazuje

na svoje rozhodnutie sp. zn. 2Sž/9/2010-25 zo dňa 16. marca 2011, ktorého časť textu

odôvodnenia nižšie uvádza a s ktorou sa stotožňuje.  

Moderátor uviedol príbeh o D. pripomenutím udalosti spred vyše roka. Keď sa vtedy 10-ročný D. pokúsil o samovraždu skokom do rieky Hron. V programe bola okrem iného

odvysielaná aj reportáž nakrútená doma u maloletého D., kde sa s ním moderátor zhováral

pričom v tomto rozhovore zaznelo nasledovné:

Moderátor: „A ako sa máš? Už sa máš trochu lepšie?“

D.: „No, trošku.“

Moderátor: „Bolo to aj horšie, že? Tebe sa aj stala taká škaredá vec, som počul. Hej?“

D.: „Aha.“

Moderátor,.Si pamätáš na to?“

D.: „Aha.“

Moderátor: „Ty si si chcel niečo urobiť vtedy?“

D.: „Zabiť sa.“ (pritom sa D. rozplakal a odišiel z miestnosti).

Po oboznámení záznamu posudzovaného programu najvyšší súd dospel k záveru,

že námietky, ktoré navrhovateľka uviedla v odvolaní, nie sú dôvodné. Najvyšší súd

sa stotožnil s názorom odporkyne, že odvysielaný program nenáležitou formou zobrazoval

maloletého, ktorý bol vystavovaný psychickému utrpeniu. Pokus o samovraždu zjavne nebol

pre maloletého príjemnou spomienkou, o ktorej by sa chcel rozprávať (práve naopak), a preto

bolo zo strany moderátora absolútne nevhodné sa k tejto udalosti vracať. Rozhovor na túto tému bol samoúčelný, so zámerom vyvolať emotívne reakcie u publika a divákov. Moderátor

nebral v tejto časti relácie ohľad na osobu maloletého D., pričom z jeho reakcií bolo zjavné,

že sa o tomto traumatickom zážitku nechce zhovárať.

Aj keď zákon č. 308/2000 Z. z. priamo nedefinuje, čo rozumie pod „nenáležitou

formou zobrazenia“, najvyšší súd dospel k záveru, že odporkyňa pri posúdení odvysielaného

programu a aplikovaní zákonného vymedzenia skutkovej podstaty správneho deliktu

postupovala logicky a nevybočila z medzí zákona.

Najvyšší súd nepriznal úspech ani námietke navrhovateľky, že výrok rozhodnutia

nie je dostatočne určitý z dôvodu nevymedzenia skutku, ktorý mal naplniť skutkovú podstatu

správneho deliktu. Požiadavka na určitosť výroku rozhodnutia, ktorým sa rozhoduje

o porušení zákona a uložení sankcie, je podmienená najmä tým, aby skutok. Za ktorý

sa sankcia ukladá, nebol zameniteľný s iným skutkom. K takému omylu v prejednávanom

prípade nemôže dôjsť, nakoľko konanie, ktorým navrhovateľka porušila zákon, je vo výroku

rozhodnutia vymedzené dostatočne určito, a to názvom odvysielanej relácie, ako aj presným

časovým údajom jej odvysielania, a tiež stručným popisom skutku v tom zmysle, že išlo o nenáležité zobrazenie „maloletého D.“.

Najvyšší súd tiež nedospel k záveru zhodnému s námietkami navrhovateľky

týkajúcimi sa nezákonnosti uloženej sankcie. Výška uloženej pokuty sa pohybuje bližšie

k spodnej hranici zákonom ustanovenej sadzby, pričom odporkyňa v závere rozhodnutia

odôvodnila, akými kritériami a úvahami sa pri jej ukladaní riadila a tieto kritéria

sa nevymykali z medzí zákonnosti či logickosti.

Najvyšší súd musel konštatovať, že správna úvaha pri výške a druhu pokuty bola

použitá v súlade so zákonom.

Pokiaľ ide o správnosť výšky uloženej pokuty, odvolací súd v námietkach

navrhovateľky, ako ani v obsahu pripojeného   spisového materiálu nevzhliadol dôvod,

pre ktorý by malo byť v zmysle § 250j ods. 5 OSP o výške pokuty rozhodnuté inak.

Odvolanie navrhovateľky neobsahuje ani nijaké argumenty, ktoré by boli spôsobilé

vyvrátiť alebo spochybniť závery odporkyne uvedené v jej rozhodnutí.

Keďže v rozsahu navrhovateľkou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené

pochybenie pri aplikovaní relevantných zákonných ustanovení Najvyšší súd Slovenskej

republiky s poukázaním na vyššie uvedené napadnuté rozhodnutie Rady podľa § 250q ods. 2

OSP potvrdil.

O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4

veta druhá a § 5 ods. 1 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov v znení

neskorších predpisov a položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy

k tomuto zákonu.

O náhrade trov konania Najvyšší súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP

v spojení s § 250l ods. 2 OSP, tak že navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal, keďže

v konaní nemala úspech.

Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku   n i e   j e   prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 08. novembra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková