Najvyšší súd
5Szd/1/2011
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny
Krajčovičovej, v právnej veci žalobkyne MUDr. T., so sídlom L., IČO: X., zastúpenej JUDr.
Ondrejom Škodlerom, advokátom Advokátskej kancelárie ŠKODLER & PARTNERS, s. r. o.,
so sídlom Dobšinského 12, Bratislava, proti žalovanému Úradu pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, so sídlom, Žellova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu
a rozhodnutia žalovaného č. ZS 603/00031/2009/R z 01. októbra 2010, na odvolanie
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. júna 2011, č. k.
24S/109/2010-101, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 28. júna 2011, č. k. 24S/109/2010-101 p o t v r d z u j e .
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“)
zamietol podľa § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) žalobu
žalobkyne proti rozhodnutiu žalovaného č. ZS 603/00031/2009 (správne ZS 603/00031/2009/R) z 10. marca 2010 (správne z 01. októbra 2010), ktorým žalovaný zamietol
rozklad žalobkyne a potvrdil rozhodnutie vydané v prvom stupni pobočkou Banská Bystrica
č. ZS 603/00031/2009 z 10. marca 2010. Týmto rozhodnutím prvostupňový správny orgán
uložil žalobkyni pokutu 1.500 eur podľa § 50 ods. 2 písm. a/ a § 64 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 581/2004 Z. z.“) ako poskytovateľke zdravotnej starostlivosti za porušenie ustanovenia § 4
ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“ alebo „zákon o zdravotnej
starostlivosti“) na základe záverov ukončeného výkonu dohľadu dňa 03.11.2009 v zmysle
zákona č. 581/2004 Z. z. pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti J., pretože pacientovi
predpisovala od februára 2008 do júla 2008 lieky bez toho, aby objektívne zhodnotila
zdravotný stav pacienta a pri preventívnej prehliadke pacienta dňa 14.11.2008 nedôsledným
vyšetrením brucha nezistila tumor v dutine brušnej, predtým popisovaným ako hmatná
rezistencia lekárom Lekárskej služby prvej pomoci, čím sa oddialili ďalšie odborné vyšetrenia na spresnenie diagnostiky tumoru.
Krajský súd preskúmajúc rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a dôvodov uvedených v žalobe podľa druhej hlavy piatej časti
OSP vychádzajúc z ustanovení § 2 ods. 1, 2, 5, 6, § 4 ods. 3 a 5, § 19 ods. 2 písm. c/
a d/ a ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti ako aj zo skutočnosti, že administratívne
rozhodnutie viní žalobkyňu z porušenia § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti dvoma
odlišnými konaniami, pričom prvé z nich - predpisovanie liekov v konkrétnom časovom
období od februára 2008 do júla 2008 - nie je medzi účastníkmi sporné a žalobkyňa
nesprávnosť tejto časti výroku rozhodnutia, ani nenapáda, ale len v ospravedlňuje svoj postup.
K tejto námietke krajský súd konštatoval, že z takéhoto dôvodu žaloby – ospravedlnenie
nesprávneho postupu, nie je možné dospieť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia. Vo vzťahu
k ďalšiemu delikventnému konaniu - nedôsledné vyšetrenie brucha pacienta pri preventívnej
prehliadke 14.11.2008, v dôsledku ktorého nebol zistený tumor v dutine brušnej, predtým
popisovaný ako hmatná rezistencia lekárom Lekárskej služby prvej pomoci, čím sa oddialili
ďalšie vyšetrenia na spresnenie diagnostiky tumoru – mal krajský súd za úplne jednoznačné,
že z takto špecifikovaného konania je porušením povinnosti podľa § 4 ods. 3 zákona
o zdravotnej starostlivosti nedôsledné vyšetrenie brucha, pričom ďalšia časť popisu skutku
sa už týka len dôsledku takéhoto konania a následok takéhoto konania má vplyv len na výšku
ukladanej sankcie. Krajský súd k tomuto dodal, že samotný dôsledok nie je protiprávnym konaním, nakoľko len konaním alebo nekonaním možno porušiť zákonom uloženú povinnosť,
a to, že tak v prvostupňovom, ako i v druhostupňovom rozhodnutí správny orgán do skutku
okrem popisu konania, ktorým bol porušený zákon a spáchaný správny delikt uviedol
dôsledok tohto konania, nespôsobilo nezrozumiteľnosť výroku alebo zmätočnosť rozhodnutia.
Krajský súd poukázal i na to, že žalobkyňa v žalobe ani netvrdí, že by tomu tak bolo,
avšak okrem iného využíva aj tú skutočnosť, že žalovaný tento následok do popisu skutku
zapracoval, nakoľko uplatňuje argumentáciu, akoby jej bolo kladené za vinu,
že pri predmetnej preventívnej prehliadke nezistila tumor v brušnej dutine pacienta včítane
návrhu vykonať znalecké dokazovanie na otázku, či bolo možné dôsledným vyšetrením
pacienta dôjsť k skoršej diagnostike tumoru a jeho liečbe.
Skutkový stav veci mal krajský súd za náležite zistený a správnu úvahu obsiahnutú
v rozhodnutí za zodpovedajúcu zisteným skutočnostiam, keď hodnotenie vykonané správnym
orgánom považoval za komplexné bez uprednostnenia, či zanedbania niektorej z nich.
S poukazom na to, že žaloba je v podstate založená na tvrdení žalobkyne, že vyšetrila brucho
pacienta dôkladne, a preto, že nič nezistila, tak to nezapísala do zdravotnej dokumentácie
a že žalovaný nesprávne posúdil chýbajúci zápis v zdravotnej dokumentácii ako chýbajúce
vyšetrenie pacienta, krajský súd uviedol, že správny orgán (na rozdiel od žalobkyne) nezaložil
svoje rozhodnutia na tvrdení účastníka konania, ale výlučne na spoľahlivo zistenom
skutočnom stave. Tvrdenie o priebehu a výsledku vyšetrenia brucha pacienta prezentované
žalobkyňou krajský súd považoval za rozporné s tým, ako priebeh a výsledok vyšetrenia
brucha pacienta zaznamenala do zdravotnej dokumentácie. Naopak, závery žalovaného o tom,
že žalobkyňa nevenovala dostatočnú pozornosť záverom vyšetrení zo dňa 10.11.2008
v ambulancii Lekárskej služby prvej pomoci a počas pohotovostnej služby na chirurgickej
ambulancii, že závažný záver vyšetrenia z ambulancie Lekárskej služby prvej pomoci (tumor
v dutine brušnej) nebrala žalobkyňa do úvahy a pacient nebol kvôli objektivizácii a prípadnej
diferenciálnej diagnostike odoslaný na žiadne ďalšie prístrojové, pomocné laboratórne,
resp. iné odborné vyšetrenia, a že nález lekárky z Lekárskej služby prvej pomoci (ďalej
aj „LSPP“) bol závažný a bolo nutné ho potvrdiť alebo vylúčiť, logicky vyplývajú zo zápisov
uvedených zdravotnej dokumentácii. Z vyššie uvedeného krajskému súdu vyplynulo,
že nemožno považovať za nedostatočné zistenie skutkového stavu to, že správny orgán
nepreukázané tvrdenie žalobkyne do skutkového stavu nezahrnul a následne nemožno
považovať za nesprávne právne posúdenie, keď rozhodnutie nebolo založené
na nepreukázanom tvrdení.
K námietke žalobkyne k výške uloženej pokuty krajský súd uviedol, že nakoľko
žalobkyňa odmietala porušenie povinnosti podľa § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti,
neuviedla žiadny konkrétny dôvod, pre ktorý by výška uloženej pokuty nebola v súlade
so zákonom.
Návrhu žalobkyne na vykonanie znaleckého dokazovania za účelom získania
odpovede na otázku, či dôsledným vyšetrením pacienta žalobkyňou mohlo dôjsť ku skoršej
diagnostike tumoru, a tým aj ku skoršej liečbe pacienta a do akej miery by skoršia liečba
zamedzila neskorším následkom ochorenia, krajský súd nevyhovel z dôvodu,
že zodpovedanie týchto otázok by nemalo vplyv na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
z dôvodov uvedených v žalobe. Je tomu tak, ako je uvedené vyššie najmä z dôvodu,
že žalobkyni sa nekladie za vinu v predmetnom správnom konaní nezistenie tumoru,
ale nedôsledné vyšetrenie brucha. Krajský súd poukázal na to, že žalovaný v súlade
so zákonom konštatoval, že zdravotná dokumentácia je neoddeliteľnou súčasťou
poskytovania zdravotnej starostlivosti a je aj dôkazom o tom, ako bola táto starostlivosť
poskytovaná. Krajský súd zdôraznil, že zdravotná dokumentácia podľa § 19 ods. 2 písm. c/
zákona o zdravotnej starostlivosti obsahuje aj údaje o priebehu i výsledku vyšetrenia.
Zdravotná dokumentácia v tomto prípade obsahuje údaje o vyšetrení brucha pacienta a jeho
výsledku tak, že orgány nachádzajúce sa v brušnej dutine a zvyšné vyšetrenie vykonané
nebolo. Podľa názoru krajského súdu vyvrátiť tento dôkaz znaleckým posudzovaním nie je možné, a už vôbec nie zodpovedaním tých otázok, ktorých zodpovedania sa žalobkyňa.
Pokiaľ žalobkyňa uplatnila ďalšie dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia
na pojednávaní 28.06.2008, tieto uplatnila po uplynutí zákonnej lehoty na podanie žaloby
ustanovenej v § 250b OSP a keďže rozšíriť dôvody žaloby môže žalobca len v lehote
na jej podanie (§ 250h ods. 2 OSP) krajský súd preto na oneskorene uplatnené dôvody žaloby
neprihliadol.
O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k OSP, podľa ktorého žalobcovi
patrí náhrada trov konania len v prípade jeho úspechu v konaní; v tomto konaní žalobkyňa
úspešná nebola, preto jej súd náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie napádajúc
ho v plnom rozsahu považujúc ho za nezákonný, vyhlásený na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu.
S poukazom na ustanovenie § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ OSP, rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 2Sžo/106/2007 týkajúci sa vymedzenia predmetu
výroku rozhodnutia, ako aj záväznosť výrokovej časti rozhodnutia namietala, že krajský súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia iba v dvoch častiach výroku, a to vo vzťahu
k predpisovaniu liekov a vo vzťahu k údajnému nedôslednému vyšetreniu brucha,
ale nepreskúmal zákonnosť výroku rozhodnutia správneho orgánu v časti údajného nezistenia
tumoru v dutine brušnej a oddialenia ďalších odborných vyšetrení.
Nestotožnila sa s názorom krajského súdu, že delikventným konaním bolo
„nedôsledné vyšetrenie brucha“, nakoľko podľa jej názoru, ako delikventné konanie bolo
v rozhodnutí úradu označené tiež „nezistenie tumoru v dutine brušnej“ a „čím sa oddialili
ďalšie vyšetrenia“. Vytýkala krajskému súdu, že sa nezaoberal otázkou správnosti záveru
správneho orgánu, že žalobkyňa nezistila tumor, za ktorý podľa jej názoru bola tiež uložená
sankcia. Je nepochybné, že správny orgán opakovane vyslovil záver, že dôsledným
vyšetrením brucha pri preventívnej prehliadke mohol zistiť tumor v dutine brušnej predtým
popisovaný ako hmatná rezistencia lekárom LSPP. Tento záver je uvedený v oboch správnych
rozhodnutiach, pričom žalobkyňa je toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, že v čase
vykonania preventívnej prehliadky mal pacient J. tumor, a nebolo ani preukázané, že aj keby
tumor mal, že tento bol dňa 14.11.2008 zistiteľný palpačne.
S poukazom na ustanovenie § 43 ods. 6 zákona č. 581/2004 Z. z. zotrvala na svojej
námietke vznesenej na ústnom pojednávaní pred Krajským súdom v Banskej Bystrici dňa 28.06.2011 ohľadom odbornej spôsobilosti členov kontrolnej skupiny a bola toho názoru,
že v konaní nebolo vykonané dokazovanie v súlade so zákonom a správny orgán a následne aj krajský súd nerozhodol na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu,
ak sa rozhodnutie správneho orgánu a súdu opierali výlučne o zistenia uvedené v protokole
o vykonanom dohľade, nakoľko dohľad bol vykonaný osobami odborne nespôsobilými,
keď ani jedna osoba oprávnená na výkon dohľadu nemal príslušné odborné vzdelanie, teda
atestáciu v odbore všeobecné lekárstvo. Podľa názoru žalobkyne nebolo možné prihliadať
ani na odborné stanoviská nakoľko MUDr. M. nebola v súlade s § 43 ods. 5 zákona č.
581/2004 Z. z. „osobou prizvanou na výkon dohľadu“, ako to aj vyplýva zo samotného
protokolu o vykonanom dohľade, v ktorom ako prizvaná osoba nie je uvedená. Bola toho
názoru, že aj keď sme v žalobe nenamietala porušenie § 46 ods. 3 zákona 281/2004 Z. z.
nakoľko v čase podania o žaloby o tejto skutočnosti nevedela, súd musí prihliadať na túto
okolnosť, nakoľko mala bezprostredný vplyv na správnosť odborných záver vyslovených
v správnych rozhodnutiach, ktoré sme v žalobe namietali. Skutočnosť, že odborné závery boli
vypracovane osobami odborne nespôsobilými podľa žalobkyne sama zakladá nepoužiteľnosť
takýchto dôkazov v konaní, nakoľko takéto závery nie je možné považovať za odborné.
Za zásadne nesprávny považovala žalobkyňa záver súdu, že delikventným konaním
z jej strany bolo nedôsledné vyšetrenie brucha pacienta pri preventívnej prehliadke 14.11.2008, v dôsledku ktorého nebol zistený tumor v dutine brušnej, predtým popisovaný
ako hmatná rezistencia lekárom Lekárskej služby prvej pomoci, opätovne zdôrazňujúc,
že pacient sa nesťažoval ani nijako inak neoboznámil žalobkyňu, že by ťažkosti, s ktorými
bol na LSPP pretrvávali, že by bolo vyšetrenie na chirurgii nedostatočné, neuvádzal žiadne
okolnosti, ktoré by bolo dôvodom vykonať cielené vyšetrenie k zisteniu tumoru.
Nestotožnila sa so záverom krajského súdu, že je správna úvaha v otázke, či žalobkyňa
vykonala alebo nevykonala vyšetrenie dutiny brušnej tak, ako to sama uviedla, alebo
vykonala iba vyšetrenie sleziny a pečene, ako je uvedené v zdravotnej dokumentácii.
Poukazovala na to, že od počiatku v správnom konaní opakovane uvádzala, že vykonala
vyšetrenie brucha, ale s ohľadom na negatívny nález nevykonala zápis v zdravotnej
dokumentácii. Skutočnosť, že neuviedla do zdravotnej dokumentácie zápis o negatívnom
náleze v dutine brušnej nie je podľa žalobkyne relevantným dôkazom, že by vôbec
nevykonala vyšetrenie celej brušnej dutiny pacienta F. alebo, že by ho vykonala nedôsledne.
Uviedla, že nemôže akceptovať názor súdu, že správna úvaha správneho orgánu je komplexná
a správna, ak vychádza iba zo záznamu v zdravotnej dokumentácii a na druhej strane je
obrana žalobkyne založená iba na tvrdení žalobkyne a nie na zistenom skutkovom stave, z dôvodu, že sa jedná iba o tvrdenia žalobcu. S poukazom na to, že dokazovanie v správnom
konaní vykonáva správny orgán, a že žalobkyňa opakovane uviedla svoje tvrdenie, že
vykonala palpačné vyšetrenie brucha pacienta, ale s ohľadom na negatívny nález nevykonala
záznam v zdravotnej dokumentácii, vytýkala, že správny orgán tomuto tvrdeniu nevenoval
pozornosť a nevykonal žiadne dokazovanie, ktorým by potvrdil alebo vyvrátil pravdivosť
tvrdení žalovanej, rovnako postupoval aj súd. Pravdivosť tvrdení žalobkyne mohol správny
orgán zistiť svedectvom zdravotnej sestry žalobkyne. Správny orgán takéto dokazovanie
nevykonal, a preto nie je možné dospieť k záver, správny orgán rozhodol na základe
spoľahlivo zisteného skutkového stavu.
Žiadala preto rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zmeniť, rozhodnutia
správnych orgánov oboch stupňov zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala priznať i náhradu trov konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení na odvolanie žalobkyne stotožniac sa so závermi
Krajského súdu uvedenými v rozsudku zo dňa 28.06.2011 naďalej tvrdil, že uložil žalobkyni
pokutu za to, že v čase od februára 2008 do júla 2008 predpisovala pacientovi lieky bez toho,
aby ho vyšetrila a tiež za to, že dňa 14.11.2008 pacientovi pri preventívnej prehliadke
nedôsledne vyšetrila brucho. Zdôraznil, že v procese správneho, ale aj súdneho konania nikdy
netvrdil, že tumorózna rezistencia rovná sa nádor. Tumor je akékoľvek lokalizované zväčšenie alebo opuch tkaniva. Toto zdurenie môže byť spôsobené nádorovým onemocnením,
ale príčinou môže byť i lokalizovaná infekcia, alergická reakcia napr. uštipnutie hmyzom,
alebo tvrdá stolica, či zhluk parazitov v čreve. V klinike sa pojmom tumor môže označiť
akákoľvek hmatná rezistencia.
S poukazom na prednes svojej zástupkyne MUDr. Š. na súdnom pojednávaní pred
krajským súdom uviedol, že tumorózna rezistencia je v podstate podozrenie na existenciu
nejakého nádoru, ktorý sa ale nie vždy potvrdí. Tento názov sa používa najmä v súvislosti
s tým, keď sa pohmatom zistí niečo v brušnej dutine, vtedy sa uvádza, že ide o tumoróznu
rezistenciu. Žalovaný nežiadal od žalobkyne, aby urobila diagnózu, a to či sa jedná o zhubnú
alebo nezhubnú tumoróznu rezistenciu, ale vyčítal jej, že brucho dôsledne nevyšetrila.
V konaní bolo preukázané, že dňa 10.04.2011, t. j. štyri dni pred preventívnou prehliadkou
u žalobkyne lekárka LSPP zistila palpačne u pacienta tumoróznu rezistenciu o veľkosti 7 x 10
cm. Žalobkyňa mohla potvrdiť, alebo vyvrátiť nález vyšetrenia lekárky LSPP uvádzaný ako
tumorózna rezistencia v bruchu pacienta. Zistené údaje pozitívne alebo negatívne – mala
zapísať v zdravotnej dokumentácii. Vykonanie týchto zdravotných výkonov žalobkyňa
prostredníctvom zdravotnej dokumentácie nepreukázala. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením žalobkyne uvedeným v odvolaní, že chirurg dňa 10.04.2011 nezistil u pacienta
žiadnu tumoróznu rezistenciu. Chirurg len odpovedal na cielenú otázku lekára LSPP, a to, či
sa jedná u pacienta o náhlu brušnú príhodu. Chirurg náhlu brušnú príhodu vylúčil. Z medicínskeho hľadiska náhla brušná príhoda znamená náhlu silnú bolesť brucha trvajúcu
menej ako 6 hodín.
Pokiaľ žalobkyňa navrhovala dokazovanie súdnym znalcom, s touto námietkou
sa krajský súd vyporiadal, keď uviedol, že zodpovedanie otázok súdnym znalcom,
a to či dôsledným vyšetrením pacienta žalobkyňou mohlo dôjsť ku skoršej diagnostike
tumoru, a tým aj ku skoršej liečbe pacienta a do akej miery by skoršia liečba zamedzila
neskorším následkom ochorenia, by nemalo vplyv na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
z dôvodov uvedených v žalobe.
Žalovaný poukázal i na to, že v procese správneho konania požiadal o vypracovanie
odborného stanoviska MUDr. K., lekára v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo, ktorá
predložila odborný posudok žalovanému dňa 14.01.2009, ktorý doplnila dňa 15.01.2009.
K námietke žalobkyne, že dohľad vykonali osoby, ktoré nemali odbornú spôsobilosť tento
dohľad vykonať a spochybňovala odborné stanovisko MUDr. K., ktorá podľa žalobkyne
nebola osobou prizvanou na výkon dohľadu, žalovaný uviedol, že MUDr. K. vypracovala
odborné stanovisko v procese správneho konania a nie v procese výkonu dohľadu; MUDr. K.
nebola teda „osobou prizvanou na výkon dohľadu“ ako tvrdí žalobkyňa, ale správny orgán v procese dokazovania zabezpečil odborné stanovisko lekára v špecializačnom odbore
všeobecné lekárstvo, pričom postavenie lekára v príslušnom medicínskom odbore má
rovnakú odbornú váhu ako posudok súdneho znalca, ku ktorému záveru dospeli v rozsudkoch
krajské súdy a tiež Najvyšší súd Slovenskej republiky.
Citujúc ustanovenie § 19 ods. 1 písm. c/ zákona č. 576/2004 Z. z. žalovaný poukázal
na to, že údaje týkajúce sa tumoróznej rezistencie u pacienta zo dňa 10.04.2011 (správne
10.11.2008) boli dôležité informácie týkajúce sa zdravotného stavu pacienta, ktoré mali byť
žalobkyňou v zdravotnej dokumentácii komentované. Taktiež výsledky vyšetrení dňa
14.04.2011 (správne 14.11.2008), či už pozitívne alebo negatívne, mala žalobkyňa zapísať
v zdravotnej dokumentácii. Neobstojí preto tvrdenie žalobkyne, že brucho pacienta riadne
vyšetrila, ale nález nebol zapísaný v zdravotnej dokumentácii. Takéto tvrdenie považuje
žalovaný za účelové, pretože všetky dôležité údaje o zdravotnom stave pacienta majú byť
zapísané v zdravotnej dokumentácii.
Žalovaný konštatoval, že chorobopis – zdravotná dokumentácia je neoddeliteľná
súčasť poskytovania zdravotnej starostlivosti a je podkladom, čiže aj rozhodujúcim dôkazom
o tom, či sa postupovalo v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy a podmieňuje
aj správne rozhodovanie o ďalších liečebných a iných úkonoch.
Žalovaný zotrval na svojom tvrdení, že zdravotná starostlivosť dňa 14.04.2011
(správne 14.11.2008) pacientovi J. nebola poskytnutá v súlade s § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z a uloženie pokuty žalobkyni považuje za dôvodné na základe vyššie uvedených
skutočností. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky potvrdil napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici celom rozsahu.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a § 246c ods. 1 veta prvá) a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 2 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj orgánov
záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon
zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti
verejnej správy (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu“).
Základným cieľom, resp. poslaním konania v správnom súdnictve podľa V. časti
druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (v rámci ktorého bolo vydaný aj napadnutý
rozsudok krajského súdu) je preskúmavať „zákonnosť“ rozhodnutí a postupov orgánov
verejnej správy. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych
orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale preskúmať „zákonnosť“ ich rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali
príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Inými slovami povedané, treba vziať
do úvahy, že súd v správnom súdnictve nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý
posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
Výnimkou zo zhora uvedenej zásady je ustanovenie § 250i ods. 2 OSP, podľa ktorého,
ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci
vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia
nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať
zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym
orgánom, alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy.
Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky
tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní
nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a to ani
čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk
závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí
správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí
skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu
orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám.
Predmetom preskúmania je rozhodnutie žalovaného č. ZS 603/00031/2009/R
z 01.10.2010, ktorým zamietol rozklad žalobkyne a potvrdil rozhodnutie vydané úradom, pobočka Banská Bystrica č. ZS 603/00031/2009 z 10.03.2010 o uložení pokuty 1.500 eur.
Vo výrokovej časti prvostupňový správny orgán uviedol, že pokutu uložil „za porušenie
ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
na základe záverov ukončeného výkonu dohľadu dňa 03.11.2009 v zmysle zákona č. 581/2004
Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov pri poskytovaní zdravotnej J.
pretože, pacientovi predpisovala od februára 2008 do júla 2008 lieky bez toho, aby objektívne
zhodnotila zdravotný stav pacienta a pri preventívnej prehliadke pacienta dňa 14.11.2008
nedôsledným vyšetrením brucha nezistila tumor v dutine brušnej, predtým popisovaný ako
hmatná rezistencia lekárom Lekárskej služby prvej pomoci, čím sa oddialili ďalšie odborné
vyšetrení na spresnenie diagnostiky tumoru.“.
Podľa § 4 ods. 3 zákona o zdravotnej starostlivosti, poskytovateľ je povinný
poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne,
ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením
včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy.
Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z., na konanie a rozhodovanie úradu
sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní
(správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“)], ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku, správne orgány postupujú v konaní v súlade
so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti,
práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie
ich povinností.
Podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku, správne orgány sú povinné postupovať v konaní
v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých
sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať,
najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania,
zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní
ujmu.
Podľa § 3 ods. 3 správneho poriadku, správne orgány sú povinné svedomite
a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas
a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu
vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne
vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného
zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo
zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne
skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie
je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podkladom pre rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe
správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov
pre rozhodnutie určuje správny orgán.
Podľa § 33 ods. 1 správneho poriadku, účastník konania a zúčastnená osoba má právo
navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní
a miestnej ohliadke.
Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky
prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi.
Podľa § 34 ods. 2 správneho poriadku, dôkazmi sú najmä výsluch svedkov, znalecké
posudky, listiny a ohliadka.
Podľa § 34 ods. 3 správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť
na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe.
Podľa § 34 ods. 4 správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.
Z citovaných zákonných ustanovení nesporne vyplýva, že povinnosťou správneho
orgánu je zistiť všetky právne rozhodné skutočnosti bez ohľadu na to, v čí prospech svedčia.
Z povinnosti správneho orgánu zistiť úplný stav veci tiež vyplýva, že správny orgán
nie je viazaný návrhmi účastníkov konania na vykonanie dôkazov. Stav veci sa musí zistiť
súčasne presne, čo znamená, že musí čo najviac zodpovedať reálnej skutočnosti. Zistenie
úplného a presného stavu vecí je základným predpokladom zákonnosti a správnosti
rozhodnutia správneho orgánu. Dôkazy, ktoré sú základom správneho rozhodnutí musia mať
taký charakter, aby nebolo možné pochybovať o ich hodnovernosti a objektívnom posúdení
skutočného stavu veci. Dôkazom v konaní o posúdenie správnosti poskytnutia zdravotnej
starostlivosti sú predovšetkým odborné nálezy, odborné posudky, znalecké posudky
a stanoviská.
Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku, správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.
Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi
a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať
zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán
uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe
ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania
a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v preskúmavanej veci
dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v predmetnej veci postupovali v intenciách
citovaných právnych noriem, vo veci zistili skutkový stav dostatočne a správne a ani konanie
netrpí takou vadou, ktorá by mohla ovplyvniť zákonnosť ich rozhodnutí, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného (ani rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu) nemožno
považovať za nezákonné.
Najvyšší súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi odvolania proti napadnutému
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní odvolaním napadnutého
rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu vychádzajúc
z ustanovenia § 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP nezistil žiaden dôvod
na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov
obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu. Tieto závery spolu
so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská
pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním najvyšší súd stotožňuje v celom
rozsahu, považujúc právne posúdenie veci krajským súdom za správne, a aby nadbytočne
neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci, sa svojom odôvodnení v zásade
obmedzil na právne vyhodnotenie odvolacích námietok žalobkyne.
K námietke žalobkyne k neurčitosti skutku vo výroku prvostupňového správneho
rozhodnutia najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že náležitosti výroku rozhodnutia
sú uvedené v § 47 ods. 2 správneho poriadku, podľa ktorého výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne
aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi
konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia
než ustanovuje osobitný zákon.
I keď citované ustanovenie explicitne neustanovuje, že by výrok rozhodnutia musel
obsahovať vecné, časové a miestne určenia konania, z ktorého správny delikt vyplýva,
je nespochybniteľné, že iba výroková časť správneho rozhodnutia je schopná mať dopad
na práva a povinnosti účastníkov konania a iba ona môže nadobudnúť právnu moc.
Bezchybne formulovaný výrok je preto nezastupiteľnou časťou rozhodnutia; len z výroku
je možné zistiť, či a aká povinnosť bola uložená, iba porovnaním výroku je možné usúdiť
existenciu prekážky veci rozhodnutej, vylúčenie prekážky litispendencie, dvojakého postihu
pre totožný skutok, je dôležitý pre určenie rozsahu dokazovania, ako aj na zabezpečenie
riadneho práva na obhajobu, len výrok rozhodnutia a nie jeho odôvodnenie, môže byť
vynútiteľný správnou exekúciou a pod.. Z uvedených dôvodov je potrebné vymedzenie
predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, ktoré spočíva v špecifikácii správneho deliktu takým spôsobom, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné
s konaním iným.
V preskúmavanej veci výrok prvostupňového správneho rozhodnutia podľa názoru
najvyššieho súdu uvedené požiadavky spĺňa, pričom už krajský súd správne konštatoval,
že z vo výroku špecifikovaného konania je porušením povinnosti žalobkyňou podľa § 4 ods. 3
zákona o zdravotnej starostlivosti nedôsledné vyšetrenie brucha a ďalšia časť popisu skutku
sa už týka len dôsledku takéhoto konania. Ak teda žalovaný v prvostupňovom,
ako i v druhostupňovom rozhodnutí do skutku okrem popisu konania, ktorým bol porušený
zákon a spáchaný správny delikt, uviedol dôsledok tohto konania, táto skutočnosť nespôsobila
ani neurčitosť ani nezrozumiteľnosť výroku ani jeho zmätočnosť a uvedenie dôsledku
pochybenia žalobkyne nemožno považovať za vadu konania, ktorá by mala vplyv
na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP).
Najvyšší súd vychádzajúc z obsahu spisového materiálu mal za to, že skutočnosť,
že nález vyšetreného brucha pacienta J.F. nebol žalobkyňou riadne zapísaný v zdravotnej
dokumentácii, nie je už konečnom dôsledku spornou, avšak žalobkyňa naďalej tvrdí, že neuvedenie zápisu o negatívnom náleze v dutine brušnej do zdravotnej dokumentácie nie je
relevantným dôkazom, že by vôbec nevykonala vyšetrenie celej brušnej dutiny pacienta F.
alebo že by ho vykonala nedôsledne.
K tomuto tvrdeniu žalobkyne najvyšší súd dáva do pozornosti, že podľa § 4 ods. 5
zákona o zdravotnej starostlivosti neoddeliteľnou súčasťou poskytovania zdravotnej
starostlivosti je vedenie zdravotnej dokumentácie (§ 2 ods. 6). Vedenie zdravotnej
dokumentácie je teda súčasťou poskytovania zdravotnej starostlivosti. Riadne vedenie
zdravotnej dokumentácie umožňuje kontrolu zdravotnej starostlivosti a „chráni“
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti pred tvrdením, že určité úkony urobené neboli.
K námietke žalobkyne, že sa správne orgány dostatočne nezaoberali jej tvrdeniami,
najvyšší súd považuje za potrebné dodať, že aplikácia zásady spoľahlivého zistenia
skutočného stavu správnym orgánom musí byť taká, aby sa súčasne neprimerane nezvyšovali
trovy konania, a aby nedochádzalo k prieťahom v konaní. Práve riadne objasnenie taktov,
resp. skutočností súvisiacich s predmetom konania prispieva veľkou mierou k správnosti
rozhodnutia aj po právnej stránke. Zásada materiálnej pravdy potom podľa slovenskej právnej
úpravy nemá charakter absolútny, t. j. správne orgány nemajú povinnosť zistiť všetku a absolútnu pravdu, ale stav veci majú zistiť „len“ spoľahlivo, teda tak, aby bolo možné
riadne, včas a spravodlivo rozhodnúť. Zásada materiálnej pravdy podľa slovenskej právnej
úpravy je kompromisom medzi striktným chápaním absolútnej pravdy a ďalšími zásadami,
ktoré má správny orgán v rámci správneho konania dodržiavať (napr. primeranosť konania
z hľadiska časového, primeranosť konania z hľadiska ekonomického a pod.).
Nemožno preto opomenúť, že žalobkyňa na podporu svojich tvrdení nepredložila
správnemu orgánu ani súdu žiaden dôkaz, ktorý by spochybnil alebo vyvrátil závery zistené
v správnom konaní (§ 34 ods. 3 správneho poriadku), takýto dôkaz nepredložila ani v konaní
pred krajským súdom (§ 120 ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 250i ods. 2 veta druhá OSP)
a nepredlžila ho ani v konaní odvolacom (§ 205 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 OSP).
Tým námietky žalobkyne skutočne zostali iba v rovine jej ničím nepodložených tvrdení.
Najvyšší súd k uvedenému ešte zdôrazňuje, že v danej veci ide o odborné právne
otázky, pri ktorých je úrad ako orgán dohľadu kompetentný vysloviť svoj odborný právny
názor v rámci správnej úvahy.
Podľa § 245 ods. 2 OSP pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe
zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také
rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť
a vhodnosť správneho rozhodnutia.
Posúdenie, či zdravotná starostlivosť bola poskytnutá správne, patrí do správnej úvahy
Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Szd/8/2009 z 26.11.2009 -www.nsud.sk).
V preskúmavanej veci na základe obsahu spisu nebol nijako vyvrátený ani relevantne
spochybnený záver žalovaného, že v danom prípade údaje týkajúce sa tumoróznej rezistencie
u pacienta J.F. bolo treba pri vyšetrení dňa 14.11.2008 považovať za dôležité informácie
týkajúce sa zdravotného stavu pacienta, ktoré mali byť žalobkyňou v zdravotnej dokumentácii
komentované, keď správna úvaha žalovaného je v spisovom materiáli včítane rozhodnutí
zrozumiteľne vysvetlená i pre neodborníka.
Pokiaľ žalobkyňa namietala nevykonanie znaleckého dokazovania, táto námietka
neobstojí, nakoľko nariadenie znaleckého dokazovania i najvyšší súd považoval za nadbytočné vzhľadom na závery preukázané v správnom konaní a skutočnosť,
že žalobkyni sa nekladie za vinu nezistenie tumoru, ale nedôsledné vyšetrenie brucha,
ako správne konštatoval i krajský súd. Pritom odborný posudok, ktorý správny orgán
zadovážil, možno prirovnať k znaleckému posudku, keďže jeho zmyslom je ozrejmenie
skutkových okolností, na ktorých posúdenie treba odborné znalosti a skúsenosti.
Nedôvodná bola i námietka žalobkyne, že dohľad vykonali osoby, ktoré nemali
odbornú spôsobilosť tento dohľad vykonať, a spochybňovala odborné stanovisko
MUDr. M.K., ktorá podľa žalobkyne nebola „osobou prizvanou na výkon dohľadu“, keďže
k spochybneniu odbornosti členov kontrolnej skupiny žalobkyňa taktiež nepredložila nijaký
dôkaz a podľa obsahu spisového materiálu MUDr. M. vypracovala odborné stanovisko pre
účely správneho konania a nie v procese výkonu dohľadu; MUDr. M. nebola „osobou
prizvanou na výkon dohľadu“, ale osobou, ktorá v procese dokazovania podala odborné
stanovisko lekára v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo. Neopodstatnené bolo
i poukazovanie žalobkyne na to, že túto námietku nevzniesla v žalobe, pretože „o nej
nevedela“. Najvyšší súd k tomuto „ospravedlneniu“ uvádza, že správne orgány v správnom
konaní so žalobkyňou riadne konali, táto mala možnosť oboznamovať sa so spisovým
materiálom, na jej námietky bolo náležite reagované a v súdnom konaní je zastúpená
kvalifikovaným právnym zástupcom - advokátom.
S poukazom na zhora citované zákonné ustanovenia § 4 ods. 3 a ods. 5 zákona
o zdravotnej starostlivosti nebola právne relevantná ani námietka žalobkyne, že pacient J. sa
nesťažoval ani nijako inak neoboznámil žalobkyňu s pretrvávajúcimi ťažkosťami, ani žiadosť
o výsluch zdravotnej sestry.
Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne neobsahuje nijaké právne relevantné argumenty, ktoré by preukázali, že neboli
splnené zákonné podmienky pre postup podľa ustanovenia § 50 ods. 2 písm. a/ a § 64 ods. 2
písm. a/ zákona č. 581/2004 Z. z. a § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., a že by správne
orgány v konaní o uložení pokuty a hodnotení dôkazov porušili ustanovenia správneho
poriadku, ani také právne relevantné argumenty, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť alebo
spochybniť závery správnych orgánov uvedené v ich rozhodnutí, a to včítane výšky uloženej
sankcie, ktorú tiež považuje za primeranú a patrične odôvodnenú (a ktorú žalobkyňa osobitne
nenamietala), ani spôsobilé vyvrátiť alebo spochybniť závery krajského súdu uvedené v jeho
rozsudku. Právne relevantnou námietkou, ktorá by mohla niečo zmeniť na skutkových a právnych záveroch krajského súdu, nemôže byť ani nesúhlas žalobkyne s právnym názorom
krajského súdu a jeho neprijateľnosť pre žalobkyňu.
Keďže v rozsahu žalobkyňou vymedzených odvolacích dôvodov nebolo zistené
pochybenie pri aplikovaní relevantných právnych noriem a keďže podľa názoru najvyššieho
súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom na podanie žaloby žalobkyne o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného, nerozhodol svojvoľne ani protizákonne Najvyšší súd
Slovenskej republiky s poukázaním na vyššie uvedené napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky žiadosti žalobkyne o nariadenie odvolacieho
pojednávania nevyhovel.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla
bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania
nariadi pojednávania, ak to považuje za potrebné alebo ak vykonáva dokazovanie.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací rozhodol o odvolaní žalobkyne bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, pretože prejednanie
odvolania na pojednávaní nepovažoval za nevyhnutné ani za potrebné, keďže to nebolo
v rozpore s verejným záujmom a ani vo veci nevykonával dokazovanie. Vec preskúmaval
na základe predloženej dokumentácie spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého
tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu. Najvyšší súd považoval
za postačujúce preskúmanie danej veci na základe spisovej dokumentácie, keďže v tomto
štádiu konania sa mali vyriešiť iba právne otázky a (rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Varela Assalino proti Portugalsku z 25.04.2002 č. sťažnosti 64336/0)
a možnosť vyjadriť sa vo veci ústne bola žalobcom dostatočne daná nariadením
pojednávania krajským súdom (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 16.10.2008
sp. zn. I. ÚS 54/08).
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd SR podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnej žalobkyni
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Žalovanému náhrada trov konania neprináleží
zo zákona.
V zmysle § 222 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP najvyšší súd
nariaďuje krajskému súdu postupom podľa § 164 OSP opraviť záhlavie rozsudku tak,
že predmetom preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného je rozhodnutie
č. ZS 603/00031/2009/R z 01.10.2010, nie rozhodnutie č. ZS 603/00031/2009 z 10.03.2010.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01.05.2011).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 23. augusta 2012
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková