5Svzn/2/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Baricovej a členiek senátu JUDr. Eleny Krajčovičovej a JUDr. Jarmily
Urbancovej v právnej veci navrhovateľky Okresnej prokuratúry Bratislava II, so sídlom
Kvetná 13, Bratislava, proti odporkyni Mestskej časti Bratislava – Ružinov, so sídlom
Mierová 21, Bratislava, v konaní o nesúlade Všeobecného záväzného nariadenia Mestskej
časti Bratislava – Ružinov č. 8/2009 so zákonom, o odvolaní odporcu proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 28. júla 2011, č. k. 1S/143/2010-36, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave
z 28. júla 2011, č. k. 1S/143/2010-36 p o t v r d z u j e.
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v konaní
podľa § 250zfa Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) rozhodol, že Všeobecne
záväzné nariadenie (ďalej aj „VZN“) Mestskej časti Bratislava – Ružinov č. 8/2009 zo dňa
24. novembra 2009, ktorým sa určujú protihlukové pravidlá pri stavebných, rekonštrukčných a udržiavacích prácach alebo činnostiach je v nesúlade s ustanovením § 27 ods. 1 písm. a/
zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a preto ho zrušuje;
účastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.
Svoje rozhodnutie krajský súd právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 3 písm. n/
a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon o obecnom zriadení“), § 27 ods. 1 písm. a/ a § 62
písm. m/ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007
Z. z.“) ako aj § 1 ods. 1 a 2 a § 4 ods. 1 a 2 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 549/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prípustných hodnotách hluku,
infrazvuku a vibrácií a o požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií
v životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 549/2007 Z. z.“),
keď dospel k záveru, že odporkyňa sa citovanými zákonnými ustanoveniami, ako orgán
územnej samosprávy pri vydávaní VZN dôsledne neriadila a obsah ustanovení § 2 a 3 VZN
je v rozpore s vyššie uvedenou vyhláškou.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že v rámci plnenia úloh
samosprávy malo miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava – Ružinov oprávnenie
prijať vyššie uvedené VZN, avšak v takom znení, ktorý by rešpektovalo zákonnú požiadavku
uvedenú v § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb.. Vyhláška je normatívny právny akt, ktorý je vykonávacím právnym predpisom zákona č. 255/2007 Z. z., ktorý v ustanovení § 27 ods. 1
písm. a/ ukladá povinnosť neprekročiť prípustné hodnoty hluku, infrazvuku alebo vibrácií.
Uvedená vyhláška ustanovuje vo svojej prílohe prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku
vo vonkajšom prostredí a prípustné hodnoty určujúcich veličín hluku a infrazvuku
vo vnútornom prostredí budov pre deň, večer a noc, pričom ochrana zdravia pred hlukom
a infrazvukom je zabezpečená vtedy, ak posudzované hodnoty určujúcich veličín hluku
a infrazvuku nie sú vyššie ako prípustné hodnoty. To znamená, že primeraná ochrana zdravia
pred hlukom a infrazvukom je zabezpečená dodržiavaním prípustných hodnôt pre deň, večer
a noc v zmysle vyhlášky ako vykonávacieho predpisu a nie vymedzením konkrétnych dní
a hodín tak, ako je to uvedené v ustanovení § 2 a 3 VZN.
Krajský súd sa stotožnil s názorom navrhovateľky, že nakoľko vo VZN je vymedzený
aj maximálny možný rozsah stavebných, rekonštrukčných a udržiavacích prác alebo činností,
z obsahu VZN jednoznačne nevyplýva, aké práva a povinnosti majú subjekty pri vykonávaní
jednotlivých druhov prác a činností. Taktiež z obsahu VZN nie je zrejmé, pod aký druh práce
alebo činnosť spadá údržba zelene, a teda nie je celkom jednoznačné, kedy túto činnosť možno, resp. nemožno vykonávať. Takisto v ustanovení § 2 ods. 4 VZN sa neuvádza, akým
spôsobom je potrebné obyvateľov oboznámiť s výkonom tejto činnosti (napríklad písomným
oznámením na úradnej tabuli miestneho úradu alebo písomným oznámením na vchodových
dverách príslušnej obytnej budovy a podobne). Z obsahu § 2 ods. 4 VZN vyplýva,
že nepretržité betonárske práce alebo činnosti možno vykonávať len od pondelka od 08:00
hodiny do soboty do 13:00 hodiny, najviac však maximálne počas dvoch nocí v jednom
týždni za sebou. Z tohto ustanovenia nie je zrejmé, čo v prípade, ak sa tento druh činnosti
vykonával dve noci v jednom týždni za sebou, t. j. dokedy (do ktorej hodiny nasledujúceho
dňa) je možné ešte vykonávať tento druh práce.
Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave konštatoval, že predmetné VZN
nie je v súlade s ustanovením § 27 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z. a vykonávacím
predpisom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 549/2007 Z. z. a návrhu
okresnej prokuratúry vyhovel.
O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP a nepriznal úspešnej
navrhovateľke náhradu trov konania, nakoľko jej podľa obsahu spisu žiadne trovy konania
nevznikli.
Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie odporkyňa namietajúc
nesprávne právne posúdenie veci.
Mala za to, že Miestne zastupiteľstvo mestskej časti Bratislava – Ružinov na svojom
rokovaní dňa 24. novembra 2009 schválilo Všeobecne záväzné nariadenie č. 8/2009, ktorým
sa určujú protihlukové pravidlá pri stavebných, rekonštrukčných a udržiavacích prácach alebo
činnostiach v súlade s ustanovením § 27 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z.. Zároveň mala
za to, že postupovalo v súlade s ustanovením § 4 odsek 3 písm. n/ zákona o obecnom zriadení,
podľa ktorého obec pri výkone samosprávy najmä zabezpečuje verejný poriadok v obci;
nariadením môže ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené
na určitý čas alebo na určitom mieste.
Navrhla, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil. Zároveň žiadala
priznať náhradu trov odvolacieho konania.
Navrhovateľka vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu poukázala
na to, že odporkyňa v odvolaní proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave 1S/143/2010-36
zo dňa 28. júla 2011 neuvádza žiadne právne relevantné skutočnosti, má iba za to, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci bez toho, aby uviedla
v čom vidí toto nesprávne právne posúdenie. Odporkyňa vo svojom odvolaní iba
bez bližšieho odôvodnenia uvádza, že pri schvaľovaní napádaného VZN postupovala v súlade
s ustanovením § 27 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov ako
aj v súlade s ustanovením § 4 ods. 3 písm. n/ zákona č. 369/1990 Zb. v znení neskorších
predpisov.
Uviedla, že Okresná prokuratúra Bratislava II nikdy nespochybnila, že by odporkyňa
pri prijímaní napádaného VZN porušila ustanovenie § 4 ods. 3 písm. n/ zákona č. 369/1990
Zb. v znení neskorších predpisov. Okresná prokuratúra Bratislava II však trvá naďalej na tom,
že napádané VZN nie je v súlade s ustanovením § 27 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z.
v znení neskorších predpisov a vykonávacím predpisom Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky č. 549/2007 Z. z., a to z dôvodov uvedených v proteste prokurátora
Pd 9/10-6 zo dňa 04. marca 2010 ako aj v návrhu podaného podľa § 250zfa ods. 1 OSP zo dňa
03. júna 2010.
Pokiaľ odporkyňa v odvolaní žiada, aby jej súd priznal náhradu trov odvolacieho
konania, s poukazom aj na ustanovenie § 146 ods. 1 písm. d/ OSP navrhovateľka je toho
názoru, že odporkyňa nemá právo na náhradu trov konania.
Na základe vyššie uvedených skutočností navrhovateľka žiadala Najvyšší súd
Slovenskej republiky, aby rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave vydané pod č. k. 1S/143/2010-36 zo dňa 28. júla 2011 potvrdil a náhradu trov odvolacieho odporkyni
nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 212 ods. 1
OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), odvolanie prejednal bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol
zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke najvyššieho
súdu www.nsud.sk (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211
ods. 2 OSP) a po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že odvolaniu
odporkyne nemožno priznať úspech.
Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov
orgánov verejnej moci a rozhodujú o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej
samosprávy vo veciach územnej samosprávy so zákonom a pri plnení úloh štátnej správy
aj s nariadením vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev
a ostatných ústredných orgánov štátnej správy, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú
a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 250zfa ods. 1 OSP ak obec alebo vyšší územný celok nezruší alebo nezmení
na základe protestu prokurátora svoje všeobecne záväzné nariadenie, môže prokurátor vo veciach územnej samosprávy podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne
záväzného nariadenia so zákonom. Vo veciach pri plnení úloh štátnej správy môže prokurátor
podať na súd návrh na vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia aj s nariadením
vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy.
Ustanovenie § 250zfa OSP vychádza z čl. 125 ods. 1 písm. c/ a d/ Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej aj „ústava“), zo znenia ktorého je zrejmé, že Ústava Slovenskej republiky
pripúšťa možnosť, aby o súlade všeobecne záväzných nariadení orgánov územnej samosprávy
so zákonmi vo veciach územnej samosprávy (čl. 68 ústavy) a so zákonmi, s nariadeniami
vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy vo veciach prenesenej štátnej správy (čl. 71 ods. 2 ústavy) mohol
rozhodovať okrem ústavného súdu aj iný, t. j. všeobecný súd.
Úlohou krajského súdu bolo postupom podľa ustanovení siedmej hlavy Občianskeho
súdneho poriadku, a to konkrétne podľa jej ustanovenia § 250zfa, rozhodnúť v predmetnom
konaní o súlade všeobecne záväzného nariadenia mesta so zákonom.
Všeobecne záväzné nariadenie obce alebo vyššieho územného celku je normatívny
právny akt prijímaný orgánom obce alebo vyššieho územného celku, ktorým sú riešené
zásadné otázky týkajúce sa obce alebo vyššieho územného celku ako celku, alebo osobitne jej obyvateľov alebo upravujúce právne vzťahy vznikajúce a realizujúce sa na jej území,
a to tak na úseku prenesenej štátnej správy ako i územnej samosprávy.
Všeobecne záväzné nariadenie vydáva územná samospráva na plnenie úloh
samosprávy obce, mesta či vyššieho územného celku alebo ak to ustanovuje zákon; takéto
všeobecne záväzné nariadenie nesmie odporovať ústave ani zákonom. Vo veciach, v ktorých
obec, mesto či vyšší územný celok plnia úlohy štátnej správy, môžu vydať nariadenie len
na základe splnomocnenia zákona a v jeho medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať
ani inému všeobecne záväznému právnemu predpisu.
Z podkladov spisu v posudzovanej veci je zrejmé, že Miestne zastupiteľstvo Mestskej
časti Bratislava – Ružinov schválilo Všeobecné záväzné nariadenie č. 8/2009, ktorým
sa určujú protihlukové pravidlá pri stavebných, rekonštrukčných a udržiavacích prácach alebo
činnostiach, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 01. januára 2010. Účelom VZN v zmysle jeho
úvodného ustanovenia je určiť protihlukové pravidlá pri stavebných, rekonštrukčných
a udržiavacích prácach alebo činnostiach, a tým zabezpečiť primeranú ochranu obyvateľov
Mestskej časti Bratislava – Ružinov proti vzniku neprimeraného, alebo nadmerného hluku.
Podľa § 4 ods. 3 písm. n/ (do 31. marca 2010 písm. m/) zákona č. 369/1990 Zb. obec
pri výkone samosprávy najmä zabezpečuje verejný poriadok v obci; nariadením môže
ustanoviť činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo
na určitom mieste,
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. obec môže vo veciach územnej samosprávy
vydávať nariadenia: nariadenie nesmie byť v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky,
ústavnými zákonmi, zákonmi, medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.
Podľa § 27 ods. 1 písm. a/ zákona č. 355/2007 Z. z. fyzická osoba - podnikateľ
a právnická osoba, ktoré používajú alebo prevádzkujú zdroje hluku, infrazvuku alebo vibrácií,
správca pozemných komunikácií, prevádzkovateľ vodnej cesty, prevádzkovateľ dráhy, prevádzkovateľ letiska, a prevádzkovatelia ďalších objektov, ktorých prevádzkou vzniká hluk
(ďalej len „prevádzkovateľ zdrojov hluku, infrazvuku alebo vibrácií“), sú povinní zabezpečiť,
aby expozícia obyvateľov a ich prostredia bola čo najnižšia a neprekročila prípustné hodnoty
pre deň, večer a noc ustanovené vykonávacím predpisom podľa § 62 písm. m/.
Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení ako aj ustanovení § 1 ods. 1, 2 a 3,
§ 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 549/2007 Z. z. aj podľa jeho názoru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) napadnuté VZN odporkyne tým,
že nevymedzuje aj maximálne možný rozsah (limit hluku) stavebných, rekonštrukčných a udržiavacích prác alebo činností je v týchto častiach veľmi neurčité až nezrozumiteľné
a jednoznačne z neho nevyplýva, aké práva a povinnosti majú fyzické a právnické osoby
pri vykonávaní jednotlivých druhov prác a činností, nie je z neho zrejmé, pod aký druh práce
alebo činnosť spadá údržba zelene a teda nie je celkom jednoznačné, kedy túto činnosť
možno, resp. nemožno vykonávať(§ 2 ods. 6 VZN), ani sa neuvádza akým. Spôsobom
je potrebné obyvateľov oboznámiť s výkonom tejto činnosti (napr. písomným oznámením
na úradnej tabuli miestneho úradu alebo písomným oznámením na vchodových dverách
príslušnej obytnej budovy a pod.) a v prípade nepretržitých betonárskych práce alebo činnosti
nie zrejmé dokedy (do ktorej hodiny nasledujúceho dňa) je možné ešte vykonávať tento druh
práce (§ 2 ods. 4 VZN).
Takto nejednoznačne formulované práva a povinnosti aj podľa názoru najvyššieho
súdu môžu vnášať neistotu do právnych vzťahov vyplývajúcich z obsahu VZN.
Najvyšší súd po oboznámení sa s predloženým kompletným spisovým materiálom
krajského súdu, vrátane administratívneho spisu odporkyne zistil, že dôvody uvádzané
odporkyňou v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého
rozhodnutia. Krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal a vyvodil správne
skutkové aj právne závery, s ktorými sa najvyšší súd v zmysle § 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP v celom rozsahu stotožnil. V odvolacom konaní odvolateľka
nepredložila žiadne relevantné dôkazy, ktoré by tieto závery spochybnili.
Za tohto stavu vo veci Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok
Krajského súdu v Bratislave podľa 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd v konaní úspešnému navrhovateľke
nepriznal (§ 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a podľa § 250k ods. 1
OSP) nakoľko mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 15. decembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková