5Rks/2/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky obchodnej spoločnosti L., s. r. o., so sídlom L.Š., zastúpenej K.&P. advokátska kancelária, s. r. o, so sídlom N., proti odporcovi Mesto L., oddelenie životného prostredia a poľnohospodárstva, so

sídlom Štúrova 1989/41, L., v konaní o uložení pokuty, o negatívnom kompetenčnom

konflikte medzi orgánom verejnej správy a súdom, takto

r o z h o d o l :

Prejednanie a rozhodnutie veci   patrí   do   právomoci   Obvodného úradu životného

prostredia v Liptovskom Mikuláši.

O d ô v o d n e n i e :

Uznesením, č. k. 29Sp/46/2010-19 z 29. novembra 2010 Krajský súd v Žiline (ďalej

aj „krajský súd“) podľa § 104 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)

s poukazom na § 27 ods. 1 a 2, § 13 ods. 9 a ods. 10 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 369/1990 Zb.“ alebo „zákon

o obecnom zriadení“) a § 53 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), zastavil konanie o opravnom

prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, ktorým ako prvostupňový správny orgán uložil

navrhovateľke pokutu vo výške 300,- eur z dôvodu, že v jarnom a letnom období roku 2010

ponechala trávnikové plochy na pozemkoch C KN parc. X. a X. v kat. území L., zapísané na

LV č. X. neudržiavané a zarastené burinou, čo je porušením § 13 ods. 9 písm. b/ zákona č.

369/1990 Zb., a to: „neudržuje čistotu a poriadok na užívanom pozemku alebo na inej

nehnuteľnosti, a tým naruší vzhľad alebo prostredie obce“. Rozhodol tak v súlade s prijatou judikatúrou (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Rks/1/2010 z 27. júla

2010) súc s poukazom na ustanovenie § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č 525/2003 Z. z. o štátnej

správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 525/2003 Z. z.“) názoru, že nie je daná právomoc

súdu rozhodnúť o odvolaní v danej veci.

Ďalej rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá

OSP o náhrade trov konania.

Obvodný úrad životného prostredia v Liptovskom Mikuláši najskôr podaním

z 01. februára 2011 vrátil vec späť Krajskému súdu v Žiline s tým, že obec (Mesto L.)

nevykonávala v danej veci prenesený výkon štátnej správy, ale konala ako samosprávny

orgán, a preto Obvodný úrad životného prostredia v Liptovskom Mikuláši nie je príslušný

konať v danej veci ako druhostupňový orgán.

Krajský súd v Žiline predložil vec na rozhodnutie Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky majúc za to, že tu existuje spor o právomoc medzi krajským súdom a orgánom

štátnej správy. Po oznámení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 06. apríla 2011

sp. zn. 5Rks/1/2011, že krajský súd nepostupoval správne, pretože orgánom príslušným

na predloženie veci najvyššiemu súdu je orgán, ktorý nesúhlasí s tým, že mu vec bola

postúpená, v tomto prípade správny orgán, predložil Krajský úrad životného prostredia

v Žiline dňa 06. októbra 2011 vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky podľa § 8a OSP

na rozhodnutie v spore o právomoc medzi súdom a správnym orgánom majúc

za to, že vo veci rozhodnutia o správnom delikte Mesto L. vykonávalo samosprávnu

pôsobnosť, a teda je nutné postupovať v súlade s ustanovením § 27 ods. 2 zákona č. 369/1969

Zb., a to tak, že o opravnom prostriedku proti danému rozhodnutiu obce rozhoduje súd,

ktorým je v danom prípade Krajský súd v Žiline.

Podľa § 8a OSP Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje spory o právomoc

medzi súdmi a orgánmi štátnej správy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzujúc kompetenčný konflikt medzi orgánom

štátnej správy a súdom sa s názorom Obvodného úradu životného prostredia v Liptovskom

Mikuláši z 01. februára 2011, ktorým nesprávne a neprípustne vrátil po právoplatnosti

uznesenia súdu o postúpení veci spis Krajskému súdu v Žiline, nemohol stotožniť.

Ako vyplýva z obsahu pripojeného spisového materiálu predmetom rozhodnutia mesta

napadnutého opravným prostriedkom navrhovateľky je rozhodnutie primátora mesta o uložení

pokuty za správny delikt za porušenie § 13 ods. 9 písm. b/ zákona č. 369/1990 Zb..

Podľa § 1 ods. 1 veta prvá pred bodkočiarkou (v spojení s § 22 až 24) zákona

č. 369/1990 Zb. zo 06. septembra 1990 o obecnom zriadení, ktorý nadobudol účinnosť dňom

24. novembra 1990, obec je samostatný územný samosprávny a správny celok Slovenskej

republiky.

Podľa § 4 ods. 1 (v spojení s § 22 až 24) zákona č. 369/1990 Zb. obec samostatne

rozhoduje a uskutočňuje všetky úkony súvisiace so správou obce a jej majetku, všetky

záležitosti, ktoré ako jej samosprávnu pôsobnosť upravuje osobitný zákon, ak takéto úkony

podľa zákona nevykonáva štát alebo iná právnická osoba alebo fyzická osoba.

Podľa § 4 ods. 3 písm. n/ (v spojení s § 22 až 24) zákona č. 369/1990 Zb. obec

pri výkone samosprávy zabezpečuje verejný poriadok v obci; nariadením môže ustanoviť

činnosti, ktorých vykonávanie je zakázané alebo obmedzené na určitý čas alebo na určitom

mieste.

S účinnosťou od 01. januára 2002 podľa § 4 ods. 2 (v spojení s § 22 až 24) zákona

č. 416/2001 Z. z. o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce

a na vyššie územné celky v znení neskorších predpisov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 416/2001 Z. z.“) ak zákon pri úprave pôsobnosti obce alebo vyššieho územného

celku (samosprávneho kraja) neustanovuje, že ide o prenesený výkon pôsobnosti štátnej

správy platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce alebo vyššieho územného celku

(samosprávneho kraja).

Zákonodarca u obce (mesta) rozlišuje medzi preneseným výkonom pôsobnosti štátnej

správy a výkonom samosprávnej pôsobnosti obce (mesta).

Ustanovenie § 2 zákona č.416/2001 Z. z. obsahuje pôsobnosti, ktoré na jednotlivých

úsekoch prechádzajú štátnej správy prechádzajú na obce, pričom zo systematického

a logického výkladu tohto ustanovenia ako aj z účelu zákona je nesporné, že pri rozhodovaní

v sankčných veciach musí vždy ísť o prenesený výkon štátnej správy.

Podľa § 1 ods. 2 zákona č 525/2003 Z. z. štátnu správu starostlivosti o životné

prostredie vykonávajú obce v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi.

Podľa § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č 525/2003 Z. z. obvodný úrad životného prostredia

vykonáva v druhom stupni štátnu správu starostlivosti o životné prostredie vo veciach,

v ktorých v správnom konaní v prvom stupni koná obec.

Podľa § 13 ods. 9 zákona č. 369/1990 Zb. obec môže právnickej osobe alebo fyzickej

osobe oprávnenej na podnikanie uložiť pokutu do 6.638,- eur, ak:

a) poruší nariadenie,

b) neudržuje čistotu a poriadok na užívanom pozemku alebo na inej nehnuteľnosti, a tým

naruší vzhľad alebo prostredie obce, alebo ak znečistí verejné priestranstvo alebo odkladá

veci mimo vyhradených miest,

c) nesplní v určenej lehote bez vážneho dôvodu povinnosť uloženú starostom poskytnúť

osobnú pomoc alebo vecnú pomoc počas odstraňovania a pri odstraňovaní následkov

živelnej pohromy alebo pri inej mimoriadnej udalosti.

Podľa § 13 ods. 10 veta tretia zákona č. 369/1990 Zb. na konanie o uložení pokuty

sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

Týmto všeobecným predpisom o správnom konaní je zákon č. 71/1967 Zb.

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny

poriadok“).

Podľa § 53 správneho poriadku proti rozhodnutiu správneho orgánu má účastník

konania právo podať odvolanie, pokiaľ zákon neustanovuje inak alebo pokiaľ sa účastník

konania odvolania písomne alebo ústne do zápisnice nevzdal.

Právna úprava preskúmavania správnych rozhodnutí (najmä rozhodnutí sankčnej

povahy) je vybudovaná na zásade dvojinštančnosti správneho konania. Na preskúmanie

rozhodnutia je povolaný zásadne orgán druhého stupňa. V prvom rade formou podania,

ktorou sa účastník domáha zmeny alebo zrušenia prvostupňového rozhodnutia je odvolanie.

Možno ho uplatniť proti každému neprávoplatnému rozhodnutiu, a to tak meritórnemu, ako aj procesnému. Výnimky z tohto pravidla ustanovuje buď správny poriadok, alebo osobitný

zákon.

V zmysle § 70 správneho poriadku osobitné zákony ustanovujú, v ktorých prípadoch

súdy preskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, z uvedených zásad a z predmetu

konania, ktorým je rozhodnutie o pokute za porušenie povinnosti stanovenej právnym

predpisom, a teda rozhodnutie o zodpovednosti za iný správny delikt, treba k námietkam

vzneseným správnym orgánom uviesť, že ustanovenie § 27 ods. 2 veta za bodkočiarkou

zákona č. 369/1990 Zb., v zmysle ktorého o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu obce

pri výkone samosprávy o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach

fyzických osôb a právnických osôb rozhoduje súd, ak osobitný predpis neustanovuje inak,

sa v prípade deliktuálnej spôsobilosti nepoužije, nakoľko ukladanie sankcií obcou a konanie

o nich je osobitne upravené v ustanovení § 13 ods. 9 a 10 zákona č. 369/1990 Zb..

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje i na skutočnosť, že procesný postup

preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy o uložení sankcie za iný správny delikt musí

byť rovnaký ako pri preskúmavaní priestupkov, inak by nemohla byť zachovaná rovnosť

účastníkov konania (fyzických osôb a právnických osôb, resp. fyzických osôb - podnikateľov)

a keďže podľa § 83 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. návrh na preskúmanie rozhodnutia

o priestupku súdom možno podať až po vyčerpaní riadneho opravného prostriedku

v správnom konaní, treba takýto procesný postup zachovať aj pri prejednávaní iných

správnych deliktov.

Rozhodnutie obce o správnom delikte a o uložení sankcie zaň treba považovať

za individuálny správny akt vydaný v správnom konaní, ktorým sa zasiahlo do práv

a oprávnených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby, ktorý je preskúmateľný súdom

v správnom súdnictve podľa ustanovení piatej časti Občianskeho súdneho poriadku,

a to vzhľadom na právnu úpravu v zákone o obecnom zriadení v spojení s právnou úpravou

správneho poriadku, až po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov na základe žaloby

postupom podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku

(§ 247 a nasl.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné uviesť, že problematika

správneho trestania je veľmi zložitá, lebo subsumuje jednak priestupky fyzických osôb, ktoré

sú upravené v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,

ale aj rozsiahlu oblasť správneho trestania právnických osôb a fyzických osôb – podnikateľov,

základom administratívnej zodpovednosti ktorých je zodpovednosť za správny delikt.

Právny poriadok Slovenskej republiky v súčasnej dobe obsahuje vyše sedemdesiat

právnych predpisov, ktoré upravujú ukladanie sankcií právnickým osobám za porušenie

právnych predpisov. Zákonov zakotvujúcich skutkové podstaty správnych deliktov najmä

v poslednom období stále pribúda. Inštitút správneho deliktu vystupuje do popredia

v súvislosti s požiadavkou zabezpečiť riadne plnenie povinností, ktoré pre právnické osoby

vyplývajú zo zákona a iných všeobecne záväzných právnych predpisov alebo sú im uložené

na ich základe. Právna úprava správnych deliktov je nejednotná a roztrieštená.

Pojem správneho deliktu nie je všeobecne definovaný v žiadnom právnom predpise.

Pri vymedzení tohto pojmu vychádza teória aj prax zo všeobecných pojmových znakov

správneho deliktu, obsiahnutých v pozitívnej právnej úprave.

Na základe vyššie uvedeného možno ustáliť, že tak vo veciach priestupkov ako

aj vo veciach správnych deliktov je nesporne snahou zákonodarcu konať a rozhodnúť

urýchlene a hospodárne v správnom konaní s možnosťou súdneho prieskumu správneho

rozhodnutia až po právoplatnom skončení správneho konania. Takáto právna úprava zákonom

ustanovuje postavenie obce (mesta) nielen v konaní o priestupkoch, ale aj v konaní

o správnych deliktoch, ako správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy a súčasne

vylučuje jej postavenie samosprávneho orgánu.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na záver Ústavného súdu Slovenskej republiky

vyslovený v jeho náleze sp. zn. III. ÚS 70/2010 zo dňa 01. novembra 2010, podľa ktorého

nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných

právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu

a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu

prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť

k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne treba vychádzať najprv

z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný

absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť

v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo

požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych

predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň

vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť

na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia

ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo

v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého

jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným

gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2

ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného

gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy

nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“

(pozri k tomu aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 341/07

z 01. júla 2008 – www.concourt.sk).

Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru,

že v konaní o správnom delikte rovnako ako pri prejednávaní priestupku vystupuje obec

v úlohe správneho orgánu (nie samosprávneho orgánu), tzn. že v konaní o správnom delikte

má postavenie správneho orgánu pri prenesenom výkone štátnej správy, čím o odvolaní proti

jej rozhodnutiu v danom prípade rozhoduje príslušný správny orgán, v danom prípade

príslušný obvodný úrad.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol, že o odvolaní

proti rozhodnutiu obce, resp. mesta (starostu obce, primátora mesta) o inom správnom delikte

rozhoduje orgán štátu príslušný podľa osobitných predpisov, a tým je v danej veci Obvodný

úrad životného prostredia v Liptovskom Mikuláši podľa. § 5 ods. 3 písm. a/ zákona č. 525/2003 Z. z.. Až právoplatné rozhodnutie tohto druhostupňového správneho orgánu

je preskúmateľné súdom na základe žaloby (§ 70 správneho poriadku a § 247 a nasl. OSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).  

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave 10. októbra 2011

JUDr. Jana Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Petra Slezáková