5 Oboer 99/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného P., s. r. o., so sídlom v B., IČO: X., zastúpenej advokátskou kanceláriou V., s. r. o., so sídlom v B., proti povinnej E. P., nar. X., bytom v Š., o vymoženie 1 224,-- eur s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Košice - okolie pod sp. zn. 12 Er 3315/2011, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 23. novembra 2012 č. k. 9 CoE 2/2012-81, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor požiadal exekučný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene

a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov – ďalej len „Exekučný poriadok“)

na základe rozhodcovského rozsudku z 20. mája 2011, sp. zn. IDB0310036 Stáleho

rozhodcovského súdu, ktorý zriadila R., a. s. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Košice - okolie uznesením z 2. novembra 2011, č. k.

12 Er 3315/2011-34, uvedenú žiadosť súdneho exekútora zamietol.

Exekučný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na § 41 ods. 2 písm.

d/ a 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok");

§ 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK"); § 2

písm. a/, b/, § 3 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 ods. 1 až ods. 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5 a § 54 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Daný právny vzťah medzi právnym predchodcom oprávneného - bankou ako veriteľom a povinnou

ako dlžníkom posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o spotrebiteľskom práve

a zákona o spotrebiteľskom úvere, keďže vyššie uvedenú zmluvu posúdil ako zmluvu

o spotrebiteľskom úvere.

Rozhodcovskú doložku upravenú v článku 10, bod 10.2.2 všeobecných obchodných

podmienok (ďalej aj len „VOP") exekučný súd považoval za neprijateľnú podmienku, pretože

spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa a v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka ju preto považoval za neplatnú.

Vychádzal pri tom zo zistenia, že vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými

úverovými podmienkami spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej

doložky, že rozhodcovská doložka nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná, spotrebiteľ

mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam,

teda aj rozhodcovskej doložke, ktorá ho núti v prípade sporu podrobiť sa výlučne

rozhodcovskému konaniu a odoberá mu teda možnosť brániť svoje práva pred všeobecným

súdom, pretože ak by podľa nej začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa,

spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa tomuto konaniu. Z týchto dôvodov exekučný súd ex

officio v celom rozsahu zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Na odvolanie oprávneného vec prejednal Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací.

Po preskúmaní napadnutého uznesenia rozhodol uznesením z 23. novembra 2012, č. k.

9 CoE 2/2012-81 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 219

ods. 1 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že súd prvého stupňa daný skutkový

stav posudzoval podľa inej hmotnoprávnej normy ako odvolací súd, ale táto skutočnosť nemá

vplyv na vecnú správnosť výroku napadnutého rozhodnutia. Nesprávnosť v odôvodnení

rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd napravil odôvodnením svojho potvrdzujúceho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že bol zachovaný postup podľa § 213 ods. 2 O. s. p., nedošlo

tým k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom a odvolací súd mohol potvrdiť vecne

správne rozhodnutie bez nutnosti zmeny alebo zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa,

pretože jeho rozhodnutie pre účastníkov nie je prekvapivým.

Odvolací súd mal za to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, exekučný súd je oprávnený a zároveň

povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Odvolací súd sa z tohto dôvodu v prvom rade zaoberal otázkou, či

rozhodcovská zmluva bola uzavretá v písomnej forme, pretože inak je neplatná, a či teda bola

daná právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a vydať rozhodcovský rozsudok a v tej

súvislosti, či rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku.

Odvolací súd v odôvodnení uznesenia poukázal na ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 a ods. 2

ZoRK a dodal, že ak v určitej veci nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor

prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok.

Keby exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná

právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť rozhodnutia vydaného tým,

kto na to nemal právomoc. Išlo by o akceptáciu „rozhodnutia“ nevykonateľného, majúceho

účinky paaktu. Skutočnosť, že účastník rozhodcovského konania, ktorý v exekučnom konaní

vystupuje v procesnom postavení povinného, v rozhodcovskom konaní nenamietal

neexistenciu rozhodcovskej zmluvy, prevzal rozhodcovský rozsudok a nevyužil možnosť

domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súde, je tu

irelevantná. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd

s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil

rozhodcovský súd. Exekučný súd je oprávnený a povinný v každom štádiu exekučného

konania, a to i bez návrhu, teda ex officio skúmať, či sú splnené všetky predpoklady

na vedenie takéhoto konania a či neexistujú relevantné okolnosti, so zreteľom na ktoré je

(alebo v štádiu konania pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie by bol) nútený výkon

rozhodnutia neprípustný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že na takéto rozhodnutie sú dané

dôvody. Uvedené znamená, že exekučný súd v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania je

oprávnený a povinný zaoberať sa tým, či rozhodnutie, ktoré je v danej exekúcii exekučným

titulom, bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených

v príslušných právnych predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej,

ako aj materiálnej.

Podľa názoru odvolacieho súdu pre nedostatok podpisu oprávneného a povinnej

na VOP nie je možné dospieť k záveru, že účastníci úverovej zmluvy rozhodcovskú zmluvu

uzavreli v písomnej forme tak, ako to vyžaduje zákon (§ 4 ods. 2 ZoRK) a ako to vykladá

oprávnený. Úverová zmluva je obsiahnutá na jedinej strane a končí v mieste, kde sa

nachádzajú podpisy povinnej a banky, na spodku strany. V zásade platí, že podpisy

zmluvných strán sa nachádzajú v závere dokumentu, obsahom ktorého chcú byť viazané, a tak

tomu je aj v posudzovanej veci. Všeobecné obchodné podmienky ani obchodné podmienky

pre úver [verzia 1/2008], na rozdiel od úverovej zmluvy, teda už nie sú kryté podpisom ani

jednej zo zmluvných strán, preto platí, že rozhodcovská doložka v nich obsiahnutá sa

nenachádza v dokumente podpísanom zmluvnými stranami.

Odvolací súd v ďalšej časti poukázal na ust. § 273 Obchodného zákonníka a na ust.

§ 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka a uviedol, že podľa Občianskeho zákonníka je daná

možnosť, aby VOP boli súčasťou zmluvy, ale len pri poistných zmluvách (§ 788 ods. 3 Obč.

zák.), pretože pre iné prípady Občiansky zákonník nemá takéto ustanovenie všeobecného

charakteru a nepostačuje ani klauzula, ktorá odkazuje na úpravu VOP bez toho, aby tieto boli

podpísané. Preto potom, ak v posudzovanej veci rozhodcovská doložka pri spotrebiteľskom

úvere je obsiahnutá vo VOP, ktoré účastníkmi zmluvy nie sú podpísané, pričom pre platné

dojednanie rozhodcovskej doložky zákon vyžaduje písomnú formu, takéto dojednanie

rozhodcovskej doložky je neplatné.

Keďže rozhodcovská zmluva nie je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými

stranami, lebo uvedené VOP nie sú podpísané účastníkmi zmluvy, rozhodcovská zmluva

nespĺňa podmienku písomnej formy, a preto je neplatná. Inú platnú rozhodcovskú zmluvu

oprávnený nepredložil. Za tejto situácie rozhodcovský súd nemal právomoc vec prejednať

a vydať rozhodcovský rozsudok (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 3Cdo 146/2011 z 13. októbra 2011).

Ak rozhodcovský súd vydal rozhodnutie napriek tomu, že nemal na to právomoc,

takéto ním vydané rozhodnutie nie je exekučným titulom podľa § 41 Exekučného poriadku,

lebo ide o nulitný právny akt. Z vyššie uvedených dôvodov súd prvého stupňa rozhodol vecne

správne, ak zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preto odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. jeho rozhodnutie ako vecne správne potvrdil,

aj keď z iných dôvodov.

Odvolací súd uviedol, že vzhľadom na dôvody, pre ktoré potvrdil napadnuté uznesenie

(pre nedostatok písomnej formy neplatne uzavretá rozhodcovská doložka), nebolo potrebné

zaoberať sa odvolacími námietkami oprávneného, pretože všetky odvolacie námietky sú

právne irelevantné. Odvolanie oprávneného je preto nedôvodné.

Náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd nepriznal s poukazom na na ust. § 224

ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadol oprávnený dovolaním, v ktorom žiadal

napadnuté uznesenie buď zmeniť tak, že dovolací súd poverí súdneho exekútora vykonaním

exekúcie, alebo zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie, lebo súdy v danom prípade: a) rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov (§ 237 písm. a/ O. s. p.), b) rozhodovali napriek tomu, že v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.); c) rozhodovali napriek tomu, že sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.),

d) odňali oprávnenému možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.), e) konanie

zaťažili tzv. inou vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241

ods. 2 písm. b/ O. s. p.) a f) svoje rozhodnutia založili na nesprávnom právnom posúdení veci

(§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).

Oprávnený v dovolaní naviac uviedol, že podľa jeho názoru je tento jeho opravný

prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a

ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241  

ods. 1 veta druhá O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.)

skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon

pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je prípustné

dovolanie, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Dovolanie

oprávneného preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Oprávnený zastáva nesprávny názor, že jeho dovolanie je prípustné podľa § 238  

ods. 3 O. s. p. Prehliadol, že aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy len v prípade, že

dovolanie smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, uvedenému v tomto

ustanovení. Keďže dovolanie oprávneného smeruje proti uzneseniu, neprichádza do úvahy

použitie § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo, preto prípustnosť jeho dovolania

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jeho dovolania, podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý

oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, 14. mája 2013 sp. zn.  

3 Cdo 295/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 182/2012, 14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 6/2013,

14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 16/2013, z 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 9/2013, 12. júna 2013

sp. zn. 3 ECdo 37/2013, 12. júna 2013 sp. zn. 3 ECdo 8/2013, 27. júna 2013 sp. zn.

3 Cdo 237/2012, 27. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 227/2012, 3. júla 2013 sp. zn.

3 ECdo 106/2013, 25. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 42/2013, 25. júla 2013 sp. zn. 3 Cdo 62/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne

opodstatnené aj v preskúmavanej veci. S prihliadnutím na požiadavku procesnej ekonomiky

preto najvyšší súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí v podrobnostiach poukazuje s tým, že sa

s nimi v plnom rozsahu stotožňuje aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.)  

je daná iba, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Prekážku rozsúdenej veci (§ 237 písm. d/ O. s. p.) pre exekučné konanie netvorí

rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, lebo rozhodcovské konanie nemá

charakter exekučného konania.

Ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá len na tie prípady, v ktorých súd prejednal a meritórne rozhodol vec, hoci nebol podaný žiadny návrh na začatie konania vo veci, ktorá

nemôže začať bez návrhu (oprávnený ale podal návrh na vykonanie exekúcie).

Pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu, pričom oboznamovanie

s obsahom listín zamerané na posúdenie splnenia podmienok konania sa nemusí vykonávať

na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zamietnutím žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie sa oprávnenému neodopiera právo na výkon rozhodnutia.

Pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol

spor so spotrebiteľom prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať

rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

Nedôvodná a irelevantná je aj námietka oprávneného, že slovenský preklad Smernice

nie je správny.

K týmto záverom dospel najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Oprávneným namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených oprávneným, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O. s. p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O. s. p.

V dovolacom konaní úspešnej povinnej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd nepriznal povinnej náhradu trov dovolacieho

konania, lebo nepodala návrh na jej priznanie (§ 151 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 22. januára 2014

JUDr. Darina Ličková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová