5 Oboer 7/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., A., IČO: X., zastúpený: V., s. r. o., K., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., Š., o vymoženie 1 573,98 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 7 Er 235/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z

19. novembra 2012, č. k.: 8 CoE 182/2012-38, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Oprávnený podal súdnejmu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie

istiny 1 573,98 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnému zaplatiť mu túto sumu

preukazoval rozhodcovským rozsudkom z 25. novembra 2011, sp. zn.: IIC12100048, ktorý

vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s., so sídlom T., IČO: X. (ďalej

len rozhodcovský rozsudok). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 Zákona č. 233/1995 Z.

z.   o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a

doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Stará

Ľubovňa   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením zo 14. septembra 2012, č. k.: 7 Er 235/2012-19

žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.

Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmal či predložený

rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Súd

prvého stupňa zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom posúdil ako spotrebiteľskú (typovú, formulárovú)  

s poukazom na § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 2 Zákona č. 258/2001 Z. z.  

o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že v danom konaní sa oprávnený domáha vykonania

exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská

doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc prejednať spor, je

súčasťou typovej, formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej

činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd

prvého stupňa však dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej

zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka

neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,

pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie  

k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným

spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť

podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko táto bola spísaná  

na predtlačenom formulári a jej súčasťou boli obchodné podmienky a všeobecné obchodné

podmienky. Spotrebiteľ ju mohol buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah

rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovský súd je teda

vopred zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej

zmluvy. Svoj záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd oprel aj  

o stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 zo 04. júna 2009. Súd prvého stupňa

poukázal na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a uviedol, že v danej veci spotrebiteľ

mal síce možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto

rozhodcovskej doložky začalo konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel

rozhodcovskému konaniu zabrániť, čiže rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu

spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte  

pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Súd prihliadol aj na ustanovenie  

§ 93b Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“), ktoré ukladá bankám povinnosť

ponúknuť svojím klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky). Požiadavku

na takto ponúknutý návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka tento návrh začlení

medzi iné zmluvné podmienky, pričom v samotnej zmluve je iba odkaz na rozhodcovskú

doložku, ktorá sa nachádza vo všeobecných obchodných podmienkach, u ktorých je známe, že

sa s nimi spotrebiteľ v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne a často i vôbec neoboznamuje. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či

neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)

rozhodcovského rozsudku.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súd) potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací súd si osvojil náležité a

presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré poukázal. Vo vzťahu  

k uvedenej veci poukázal aj na závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozhodnutí z 21.

marca 2012, sp. zn.: 6 Cdo 1/2012. Ďalej uviedol, že neexistencia právoplatného a

vykonateľného exekučného titulu navyše predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky

konania, na ktorý musí súd prihliadať v každom štádiu konania. Ide o taký nedostatok

podmienky konania pre ktoré je exekučné konanie, ak už nie z dôvodu podľa § 45 ods. 1

písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o

rozhodcovskom konaní“), ale z dôvodu opierajúceho sa o ustanovenie § 104 ods. 1 /prvá veta/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zastaviť. Možnosť aplikácie ustanovenia

§ 104 ods. 1 /prvá veta/ O. s. p. i na exekučné konanie priamo vyplýva z ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. Ďalej uviedol, že nemožno súhlasiť s oprávneným, že išlo o naplnenie § 93b

Zákona o bankách. Banky a pobočky zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie

rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia

navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.

Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované poučenie

spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka

uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Uvedená norma vyžaduje

individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to

preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by zamestnanec banky najprv poučil povinného

a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že

nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli

vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že  

v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2

písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci a ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Vo svojom dovolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. septembra

2011, sp. zn.: 3 MCdo 11/2010, zo záverov ktorého vyplýva, že s poukazom na § 45 ods. 1

písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a

nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nakoľko

nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia  

s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje

alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný dôvod umožňuje exekučné konanie

zastaviť. Dovolateľ zaujal názor, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne

rozhodlo alebo prv začalo konanie, teda rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade

so zákonom. Tiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť

rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci

podľa zákona bol potrebný. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné

prejednanie veci a rovnako je právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí

lehoty na plnenie je aj vykonateľný - spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Dovolateľ má

za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského

rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Doručený

rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako

právoplatný rozsudok súdu. Teda je tu prekážka „res iudicata“. Súd svojím konaním išiel nad

rámec zákona nerešpektujúc ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval  

o správnosti rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prijatím Zákona o rozhodcovskom

konaní umožnil mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu

kontrolu rozhodcovského rozsudku. Účastník rozhodcovského konania má však iba zákonom

obmedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským rozsudkom. Exekučný súd v zmysle § 44

ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom, teda posudzuje predložené

dokumenty, ale nepreskúmava ich po hmotnoprávnej ani procedurálnej stránke, keďže   na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám

meritórne rozhodnúť. Ďalej uviedol, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje  

o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd

nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Rovnako v tomto

rámci vykladá vec aj súdny dvor, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť

exekučného súdu skúmať či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a

podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu, je alebo nie je nekalou

podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Súdny

dvor ES v žiadnom zo svojich rozhodnutí týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS

nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť môže byť

daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Absencia právomoci exekučného súdu rušiť či

meniť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s rozhodnutím o nevydaní poverenia alebo

zastavení exekúcie predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu  

v spojení s právom na ochranu vlastníckeho práva. Pre prieskum rozhodcovského rozsudku

zákon predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona

o rozhodcovskom konaní a redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. Konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať

sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil

bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom

za nevykonateľné, čím konal v rozpore so zásadou, že nikomu nie je možné odoprieť

spravodlivosť.

Poukázal na výrok Súdneho dvora EÚ v prípade P. (C243/08) a v prípade A. (C-

40/08). Ďalej uviedol, že pri porovnaní definície nekalých podmienok   vo

viacerých jazykoch vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993  

o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dospel k záveru, že slovenská

verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá ako keby sa atribút neupravenosti

právnymi predpismi vzťahoval k sporom. Ostatné verzie ukazujú, že atribút neupravenosti

právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie  

od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý

nie je upravený právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského konania.

Oprávnený má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v zmysle smernice nekalou

podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Uviedol, že treba brať na zreteľ povinnosť súdu

vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora   vo veci C-14/83 S. v L.). Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo

potvrdil svojím podpisom. Súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za

irelevantnú, zasiahol do zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju

pohľadávku, porušil základné princípy právneho štátu. Dovolateľ má zato, že rozhodcovský

súd postupoval   v súlade so zákonom. Dovolateľ v súvislosti so záverom súdu, že

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania na plnenie ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu

ČR z 30. októbra 2009,   sp. zn.: 33 Cdo 2675/2007. Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací

súd sa vo vzťahu   k námietkam oprávneného v napadnutom uznesení obmedzil

len na ich citáciu. Aj napriek zásady zákazu retroaktivity a riadneho odôvodnenia rozhodnutia

súdu, súd nezaujal   k tvrdeniam oprávneného žiadne stanovisko. Súd nepotvrdil

ani nepoprel opodstatnenosť tvrdení oprávneného uvedených v odvolaní. Uvedeným

postupom došlo podľa oprávneného   k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie

garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods.

1 Ústavy SR a k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.

s. p., keďže oprávnený nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu

prvého stupňa v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa ani

nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného.

Ďalej dovolateľ poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho

zákonníka, v zmysle ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni

dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na všeobecnom súde. Oprávnený je toho

názoru, že z ust. § 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky  

v spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu rozsudkom, pokiaľ ide o sporové

konanie. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže tam

rozhoduje súd uznesením. Uviedol, že Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému

podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie.

Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V podaní  

z 15. januára 2013, ktorým svoje dovolanie doplnil, poukázal na Nálezy Ústavného súdu  

z 03. novembra 2006, sp. zn.: III. ÚS 192/06, z 30. októbra 2007, sp. zn.: I. ÚS 335/06,  

z 29. septembra 2009, sp. zn.: II. ÚS 244/09, z 03. júla 2008, sp. zn.: I. ÚS 242/07.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho zmenil tak, že súdneho

exekútora poverí vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/

a písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1

a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až  

písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať  

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (§7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom

konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,

teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a

vydávať rozhodnutie vo veci samej.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.

233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,

Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/  

O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené

podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,

ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak  

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových

tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností.

K tejto vade namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po

vecnej stránke preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Uviedol, že

doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky

ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu. A len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského

rozsudku (ust. § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní) za splnenia zákonom

požadovaných náležitostí, je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej stránky

rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť

či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona  

č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že

nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť

právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., A., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., Š., o vymoženie 1 573,98 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 7 Er 235/2012, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 25. novembra 2011, sp. zn.:

IIC12100048, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s.,

nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.

Prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný

titul je materiálne vykonateľný.

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237  

písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.  

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.  

Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide   o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu

správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania  

o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie

exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( § 4 1 ods. 2 O. s. p.)

nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle

ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe  

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.

Námietka dovolateľa preto o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie

je preto opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

K tejto námietke dovolateľ uviedol, že právo na výkon rozhodnutia je súčasťou práva

na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa

svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil

právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím

oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal i v rozpore so zásadou, podľa ktorej nikomu nie je

možné odoprieť spravodlivosť. Ďalej namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí

nezaujal žiadne stanovisko k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní. Nepotvrdil a ani

nepoprel opodstatnenosť tvrdení oprávneného v odvolaní. Ďalej uviedol, že nemal možnosť

podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku

nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani uvedenými

odvolacími dôvodmi.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky dovolací súd prihliadal iba v súvislosti  

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú  

v tomto ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia.

Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/  

O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a  

v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo

na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,  

II. ÚS 251/03).

V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku z 25. novembra 2011, sp. zn.: IIC12100048, ktorý vydal STÁLY

ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť

súdneho exekútora   o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu,

že právomoc rozhodcovského rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom

úkone (rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka), tým bol exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom.

Podľa názoru do volacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu) odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.

oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto

oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide

o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa

predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej

judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011,

pozri aj 3 Cdo 122/2011, 3 Cdo 146/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto

súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. Aj keď spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd

oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a  

v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto

postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď

uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Obchodné podmienky pre úver, ktoré v článku 11.2 odkazujú na uplatnenie

rozhodcovskej doložky upravenej v predtlačenom formulári Všeobecných obchodných

podmienok v   č l.   10.2. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom

konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12,   § 29, H. c. Š.

z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.

Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a

právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že odôvodnenie dovolaním

napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2, § 219 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v č1. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto do volacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu

prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému n i e   j e tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 14. augusta 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková