5 Oboer 7/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., A., IČO: X., zastúpený: V., s. r. o., K., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., Š., o vymoženie 1 573,98 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 7 Er 235/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z
19. novembra 2012, č. k.: 8 CoE 182/2012-38, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnejmu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
istiny 1 573,98 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinnému zaplatiť mu túto sumu
preukazoval rozhodcovským rozsudkom z 25. novembra 2011, sp. zn.: IIC12100048, ktorý
vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s., so sídlom T., IČO: X. (ďalej
len rozhodcovský rozsudok). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 Zákona č. 233/1995 Z.
z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a
doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Stará
Ľubovňa o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Stará Ľubovňa uznesením zo 14. septembra 2012, č. k.: 7 Er 235/2012-19
žiadosť súdneho exekútora JUDr. R. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že súd prvého stupňa skúmal či predložený
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor. Súd
prvého stupňa zmluvu o úvere uzavretú medzi právnym predchodcom oprávneného ako veriteľom a povinným ako dlžníkom posúdil ako spotrebiteľskú (typovú, formulárovú)
s poukazom na § 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka a § 2 Zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že v danom konaní sa oprávnený domáha vykonania
exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská
doložka, na základe ktorej rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc prejednať spor, je
súčasťou typovej, formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej
činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Súd
prvého stupňa však dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej
zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka
neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení,
pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným
spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť
podstatným spôsobom obsah predmetnej zmluvy ovplyvniť, nakoľko táto bola spísaná
na predtlačenom formulári a jej súčasťou boli obchodné podmienky a všeobecné obchodné
podmienky. Spotrebiteľ ju mohol buď prijať ako celok alebo odmietnuť. Obsah
rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený. Rozhodcovský súd je teda
vopred zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej
zmluvy. Svoj záver o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky súd oprel aj
o stanovisko Súdneho dvora ES vo veci C-243/08 zo 04. júna 2009. Súd prvého stupňa
poukázal na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka a uviedol, že v danej veci spotrebiteľ
mal síce možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto
rozhodcovskej doložky začalo konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel
rozhodcovskému konaniu zabrániť, čiže rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Súd prihliadol aj na ustanovenie
§ 93b Zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len „Zákon o bankách“) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o bankách“), ktoré ukladá bankám povinnosť
ponúknuť svojím klientom návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy (doložky). Požiadavku
na takto ponúknutý návrh nemožno považovať za splnenú, ak banka tento návrh začlení
medzi iné zmluvné podmienky, pričom v samotnej zmluve je iba odkaz na rozhodcovskú
doložku, ktorá sa nachádza vo všeobecných obchodných podmienkach, u ktorých je známe, že
sa s nimi spotrebiteľ v čase pred uzavretím zmluvy dostatočne podrobne a často i vôbec neoboznamuje. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či
neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť)
rozhodcovského rozsudku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Prešove, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súd) potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že odvolací súd si osvojil náležité a
presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa, na ktoré poukázal. Vo vzťahu
k uvedenej veci poukázal aj na závery Najvyššieho súdu SR uvedené v rozhodnutí z 21.
marca 2012, sp. zn.: 6 Cdo 1/2012. Ďalej uviedol, že neexistencia právoplatného a
vykonateľného exekučného titulu navyše predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky
konania, na ktorý musí súd prihliadať v každom štádiu konania. Ide o taký nedostatok
podmienky konania pre ktoré je exekučné konanie, ak už nie z dôvodu podľa § 45 ods. 1
písm. c/ Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o
rozhodcovskom konaní“), ale z dôvodu opierajúceho sa o ustanovenie § 104 ods. 1 /prvá veta/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zastaviť. Možnosť aplikácie ustanovenia
§ 104 ods. 1 /prvá veta/ O. s. p. i na exekučné konanie priamo vyplýva z ustanovenia § 251 ods. 4 O. s. p. Ďalej uviedol, že nemožno súhlasiť s oprávneným, že išlo o naplnenie § 93b
Zákona o bankách. Banky a pobočky zahraničnej banky sú pri predložení návrhu na uzavretie
rozhodcovskej zmluvy tiež povinné preukázateľne poučiť klienta o dôsledkoch uzavretia
navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov z obchodov.
Dodávateľ tak musí postupovať spôsobom preukázateľným. Zákonom vyžadované poučenie
spotrebiteľa a jeho voľba nenapĺňa taký postup dodávateľa, ak sa rozhodcovská doložka
uvedie len ako súčasť všeobecných obchodných podmienok. Uvedená norma vyžaduje
individuálne rozhodnutie spotrebiteľa o tom, že si vymieňuje rozhodcovské konanie, a to
preukázateľne. Z obsahu spisu nevyplýva, že by zamestnanec banky najprv poučil povinného
a nechal mu priestor na rozhodnutie a voľbu. Naviac kvalifikačným kritériom pre záver, že
nejde o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli
vopred pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že
v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ust. § 241 ods. 2
písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci a ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Vo svojom dovolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. septembra
2011, sp. zn.: 3 MCdo 11/2010, zo záverov ktorého vyplýva, že s poukazom na § 45 ods. 1
písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a
nie iba na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nakoľko
nie každá skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia
s dobrými mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje
alebo neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný dôvod umožňuje exekučné konanie
zastaviť. Dovolateľ zaujal názor, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo alebo prv začalo konanie, teda rozhodcovským rozsudkom bolo rozhodnuté v súlade
so zákonom. Tiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho zrušení, hoci
podľa zákona bol potrebný. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou pre opätovné
prejednanie veci a rovnako je právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu, po uplynutí
lehoty na plnenie je aj vykonateľný - spôsobilý byť podkladom pre exekúciu. Dovolateľ má
za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný. Doručený
rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu. Teda je tu prekážka „res iudicata“. Súd svojím konaním išiel nad
rámec zákona nerešpektujúc ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval
o správnosti rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prijatím Zákona o rozhodcovskom
konaní umožnil mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu
kontrolu rozhodcovského rozsudku. Účastník rozhodcovského konania má však iba zákonom
obmedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským rozsudkom. Exekučný súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom, teda posudzuje predložené
dokumenty, ale nepreskúmava ich po hmotnoprávnej ani procedurálnej stránke, keďže na takýto postup nemá právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám
meritórne rozhodnúť. Ďalej uviedol, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje
o opravných prostriedkoch voči exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd
nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia, ktoré je exekučným titulom. Rovnako v tomto
rámci vykladá vec aj súdny dvor, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť
exekučného súdu skúmať či dohoda (rozhodcovská doložka) medzi spotrebiteľom a
podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského súdu, je alebo nie je nekalou
podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne procesné pravidlá. Súdny
dvor ES v žiadnom zo svojich rozhodnutí týkajúcich sa výkladu smernice 93/13/EHS
nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale naopak trvá na tom, že jeho nekalosť môže byť
daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Absencia právomoci exekučného súdu rušiť či
meniť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s rozhodnutím o nevydaní poverenia alebo
zastavení exekúcie predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu
v spojení s právom na ochranu vlastníckeho práva. Pre prieskum rozhodcovského rozsudku
zákon predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu postupujúceho podľa § 37 Zákona
o rozhodcovskom konaní a redukovanú kontrolnú jurisdikciu pre súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. Konaním súdu mu bolo odňaté právo domáhať
sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil
bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom
za nevykonateľné, čím konal v rozpore so zásadou, že nikomu nie je možné odoprieť
spravodlivosť.
Poukázal na výrok Súdneho dvora EÚ v prípade P. (C243/08) a v prípade A. (C-
40/08). Ďalej uviedol, že pri porovnaní definície nekalých podmienok vo
viacerých jazykoch vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dospel k záveru, že slovenská
verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá ako keby sa atribút neupravenosti
právnymi predpismi vzťahoval k sporom. Ostatné verzie ukazujú, že atribút neupravenosti
právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý
nie je upravený právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského konania.
Oprávnený má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v zmysle smernice nekalou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve. Uviedol, že treba brať na zreteľ povinnosť súdu
vykladať vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83 S. v L.). Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo
potvrdil svojím podpisom. Súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za
irelevantnú, zasiahol do zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju
pohľadávku, porušil základné princípy právneho štátu. Dovolateľ má zato, že rozhodcovský
súd postupoval v súlade so zákonom. Dovolateľ v súvislosti so záverom súdu, že
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania na plnenie ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, resp. odporuje dobrým mravom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR z 30. októbra 2009, sp. zn.: 33 Cdo 2675/2007. Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací
súd sa vo vzťahu k námietkam oprávneného v napadnutom uznesení obmedzil
len na ich citáciu. Aj napriek zásady zákazu retroaktivity a riadneho odôvodnenia rozhodnutia
súdu, súd nezaujal k tvrdeniam oprávneného žiadne stanovisko. Súd nepotvrdil
ani nepoprel opodstatnenosť tvrdení oprávneného uvedených v odvolaní. Uvedeným
postupom došlo podľa oprávneného k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie
garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods.
1 Ústavy SR a k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.
s. p., keďže oprávnený nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu
prvého stupňa v dôsledku nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa ani
nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávneného.
Ďalej dovolateľ poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni
dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na všeobecnom súde. Oprávnený je toho
názoru, že z ust. § 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky
v spotrebiteľskej zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu rozsudkom, pokiaľ ide o sporové
konanie. Uvedené ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže tam
rozhoduje súd uznesením. Uviedol, že Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému
podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie.
Povinný však nevyvinul žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv. V podaní
z 15. januára 2013, ktorým svoje dovolanie doplnil, poukázal na Nálezy Ústavného súdu
z 03. novembra 2006, sp. zn.: III. ÚS 192/06, z 30. októbra 2007, sp. zn.: I. ÚS 335/06,
z 29. septembra 2009, sp. zn.: II. ÚS 244/09, z 03. júla 2008, sp. zn.: I. ÚS 242/07.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho zmenil tak, že súdneho
exekútora poverí vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom
potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/
a písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1
a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až
písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania. Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (§7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a
vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom
konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a
vydávať rozhodnutie vo veci samej.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona č.
233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,
Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten
istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových
tvrdení, z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
K tejto vade namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po
vecnej stránke preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Uviedol, že
doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu. A len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku (ust. § 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní) za splnenia zákonom
požadovaných náležitostí, je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej stránky
rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že
nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., A., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., Š., o vymoženie 1 573,98 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod sp. zn.: 7 Er 235/2012, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 25. novembra 2011, sp. zn.:
IIC12100048, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s.,
nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul je materiálne vykonateľný.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu
správnosť rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania
o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska ( § 4 1 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Námietka dovolateľa preto o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie
je preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ uviedol, že právo na výkon rozhodnutia je súčasťou práva
na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa
svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím
oprávnenému spôsobil ujmu, teda konal i v rozpore so zásadou, podľa ktorej nikomu nie je
možné odoprieť spravodlivosť. Ďalej namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí
nezaujal žiadne stanovisko k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní. Nepotvrdil a ani
nepoprel opodstatnenosť tvrdení oprávneného v odvolaní. Ďalej uviedol, že nemal možnosť
podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani uvedenými
odvolacími dôvodmi.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú
v tomto ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak preto neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/
O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a
v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo
na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozhodcovského
rozsudku z 25. novembra 2011, sp. zn.: IIC12100048, ktorý vydal STÁLY
ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R., a. s. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu,
že právomoc rozhodcovského rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom
úkone (rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka), tým bol exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom.
Podľa názoru do volacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu) odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto
oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide
o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej
judikatúry Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011,
pozri aj 3 Cdo 122/2011, 3 Cdo 146/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto
súvislosti dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry
Najvyššieho súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Aj keď spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a
v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto
postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď
uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, ktoré v článku 11.2 odkazujú na uplatnenie
rozhodcovskej doložky upravenej v predtlačenom formulári Všeobecných obchodných
podmienok v č l. 10.2. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na
tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, H. c. Š.
z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery.
Prijatý záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a
právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a
nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a že odôvodnenie dovolaním
napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia
(§ 157 ods. 2, § 219 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v č1. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto do volacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu
prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému n i e j e tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 14. augusta 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková