5 Oboer 39/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: B., nar. X., B., o vymoženie 378,21 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 9 Er 841/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.
októbra 2012, č. k.: 16 CoE 227/2012-61, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 19. novembra 2007
požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 11 394,- Sk
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a
exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že
exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 06. júla 2007, sp. zn.: SR
4215/07, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).
Okresný súd Lučenec poverením z 19. novembra 2007 poveril súdneho exekútora JUDr. R.
vykonaním exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 05. januára 2012, č. k.: 9 Er 841/2007-17 exekúciu
vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. pod sp. zn.: EX 4942/07 vyhlásil za
neprípustnú a zastavil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere z 25. apríla 2006 uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“) v bode 17 ustanovili
rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a. s. alebo alternatívne
pred všeobecným súdom, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh. V
prebiehajúcom konaní súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku nejednotného
výkladu ustanovení Exekučného poriadku vo vzťahu k rozsahu oprávneniu súdu preskúmavať
exekučný titul pred vydaním poverenia. V dôsledku toho, k preskúmaniu materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až po vydaní poverenia, a to v
zmysle § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon
o rozhodcovskom konaní“). Uviedol, že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej
činnosti oprávneného a aj z obsahu Zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o zmluvu
o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom
na strane druhej. Poukázal na čl. 3, ods. 1, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice Rady
93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora - rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo
Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, rozsudok Cofidis C473/00). Uviedol, že
rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej
zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej Zmluvy
o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne nenapĺňa podmienku
uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy ku Smernici 93/13/EHS, že rozhodcovské konanie nebolo
dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo Zmluvy. Z povahy samotnej Zmluvy je
zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi
rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv
k dlžníkovi v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu
veriteľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedeného
je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky od začiatku sledoval, aby
v prípade vzniku sporov zo Zmluvy, tieto boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho
sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.
Rozhodcovskou doložkou dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade
podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie
na súde v mieste svojho bydliska ako je to v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa
podpisom takejto Zmluvy s rozhodcovskou doložkou reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia strán zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný
v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku
toho považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti
za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd exekúciu
v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vec správne posúdil,
keď pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že daný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je
nutné posudzovať ako spotrebiteľský. Odvolací súd poznamenal, že vyslovené stanovisko je
plne konformné s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05...) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práv a ochrany práv spotrebiteľa.
Ďalej uviedol, že exekučný súd je v každom štádiu vedenia exekúcie povinný dôsledne skúmať,
či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. V tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 1997, sp. zn.: 3 Cdo 164/1996, ako aj
na uznesenie Ústavného súdu SR z 23. novembra 2011, sp. zn.: I. ÚS 456/2011-19, rozhodnutie
Súdneho dvora ES vo veci P. C-76/10 zo 16. novembra 2010. Uviedol, že oprávneniu súdov v
exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou
rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/). To
znamená, že aj keď spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor
rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto
exekučného titulu. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý
nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že je irelevantná
námietka oprávneného, že povinný v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu
rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.
Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku
rozhodcovského súdu. Ďalej uviedol, že ani vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, pretože poverenie nemá charakter súdneho rozhodnutia. Uviedol, že
Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 bola prevzatá do nášho právneho poriadku
Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe
nepriameho účinkuje táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju využívať ako
interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské
právne vzťahy. V tejto súvislosti poukázal aj na závery Súdneho dvora (ES) uvedené
v rozsudkoch vo veciach C-334/92 z 16. decembra 1993, 106/89 Marleasing v La Comercial
Internacional de Alimentación 1990 ECR 1-4135, 14/83 z 10. apríla 1984, 79/83 z 10. apríla
1984. Navyše po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, že exekučný
súd vo svojom rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu úpravu dotýkajúcu sa
spotrebiteľského práva a len podporne poukázal na znenie Smernice. Nedôvodná je i námietka
oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal
náležité dokazovanie, pretože v exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového
stavu nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre záver o vyslovení
neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením
zmluvy. Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú, a tým
absolútne neplatnú zmluvnú podmienku. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom
individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal možnosť obsah predloženej Zmluvy ovplyvniť,
resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom
konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a
povinný po tomto výbere nemal faktickú možnosť podať návrh pred všeobecným súdom, čím
došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Takouto rozhodcovskou doložkou bolo
povinnému odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia práva. Odvolací súd súhlasil
zo záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ právomoc bola založená na absolútne neplatnom
zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.
Uviedol, že dovolateľ podaním z 26. júla 2012 navrhol, aby odvolací súd konanie podľa
109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p“) a čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EU prerušil a Súdnemu dvoru ES predložil prejudiciálne otázky, ktoré v podaní
špecifikoval. K tomuto návrhu odvolací súd uviedol, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie
v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie a nie uplatňovať právo
na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru EÚ
neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach v konaní vo veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Odvolací súd
poukázal na skutočnosť, že výklad a aplikácia úniového práva (Smernica Rady č. 931/13/EHS
z 05. apríla 1993) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu
dvoru EÚ v súlade s doktrínou acte clair. Dovolateľom navrhované posúdenia bol odvolací súd
spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,
bez potreby prejudiciálneho výkladu Súdneho dvora EÚ, preto návrh oprávneného
na prerušenie konania zamietol.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd
rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už
právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť
konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav,
pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
K dôvodu dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. uviedol, že súdy oboch
stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť.
Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd
rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd.
Ďalej uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len
s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom
na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby
porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú
domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že
obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb
(bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia
v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná
podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady
93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe
všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely
splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej
lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EU z 26. februára 1986, Marshall, samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti
nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich
nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a
uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný
prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj
o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej
aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu
prvého stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú
uvedené v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V predmetnej veci odvolací súd prvým
výrokom napadnutého uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239
ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady
upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239
ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až písm. g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť
dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd dospel k záveru, že súdy
rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1
a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom
konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ
ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých
bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného: P.,
s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: B., nar. X., B., o vymoženie 378,21 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 9 Er 841/2007, na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. zo 06.
júla 2007, sp. zn.: SR 4215/07, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a
vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle
ustanovenia namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí
právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský
rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s.
p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu
adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať
vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať
exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného
poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Z obsahu tejto
námietky (§41 ods. 2 O. s. p.) vyplýva, že nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie
konania v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p., ale námietku inú, ktorou dovolateľ napáda vecnú
správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K naplneniu tejto vady podľa dovolateľa malo dôjsť tým, že súdy nevytýčili vo veci
ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť, čím porušili ustanovenie § 57
ods. 5 Exekučného poriadku. Ďalej dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje
rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky.
Súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a
skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania,
dokazovania). Dovolateľ namietal aj nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov
oboch súdov. K naplneniu tejto vady a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa
názoru oprávneného dôjsť aj tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre
takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však
ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Námietka dovoláte ľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj
keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal
oprávnený Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého
súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju
zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je
dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko
v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 05. januára 2012 a uvedené ustanovenie
nadobudlo účinnosť až 09. augusta 2012, resp. exekučný súd bol povinný podľa tohto
ustanovenia postupovať až od 09. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval
v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia
pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle
§ 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214
ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy
nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto
súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo
exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza
z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.
V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú
rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane
do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom
posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní
za prítomnosti oprávneného a povinného.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov oprávnenému ako účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom v z mysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú
vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to
neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne
posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie).
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. US 456/2011).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, (pozri aj 6 Cdo 105/201 l, 3 Cdo 122/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť
aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď uznesenie
NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka
obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal, a s akými skutkovými závermi, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý
záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a
v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 211 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho
procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne
otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru
EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne
v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri
priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky
oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby
prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy
priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne
normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu
rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým
záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. septembra 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková