5 Oboer 39/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E  

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., P., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: B., nar.   X., B., o vymoženie 378,21 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 9 Er 841/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 25.

októbra 2012, č. k.: 16 CoE 227/2012-61, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 19. novembra 2007

požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 11 394,- Sk  

s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a

exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že

exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 06. júla 2007, sp. zn.: SR

4215/07, zriadeného zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“).

Okresný súd Lučenec poverením z 19. novembra 2007 poveril súdneho exekútora JUDr. R.

vykonaním exekúcie.

Okresný súd Lučenec uznesením z 05. januára 2012, č. k.: 9 Er 841/2007-17 exekúciu

vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. pod sp. zn.: EX 4942/07 vyhlásil   za

neprípustnú a zastavil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia

úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere z 25. apríla 2006 uzatvorenej medzi

oprávneným a povinným (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“) v bode 17 ustanovili

rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere budú

riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a. s. alebo alternatívne

pred všeobecným súdom, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh. V

prebiehajúcom konaní súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku nejednotného

výkladu ustanovení Exekučného poriadku vo vzťahu k rozsahu oprávneniu súdu preskúmavať

exekučný titul pred vydaním poverenia. V dôsledku toho, k preskúmaniu materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až po vydaní poverenia, a to   v

zmysle § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon  

o rozhodcovskom konaní“). Uviedol, že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej

činnosti oprávneného a aj z obsahu Zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o zmluvu  

o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom  

na strane druhej. Poukázal na čl. 3, ods. 1, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice Rady

93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora - rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo

Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, rozsudok Cofidis C473/00). Uviedol, že

rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej

zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej Zmluvy  

o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne nenapĺňa podmienku

uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy ku Smernici 93/13/EHS, že rozhodcovské konanie nebolo

dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo Zmluvy. Z povahy samotnej Zmluvy je

zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi

rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv  

k dlžníkovi v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu

veriteľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc z uvedeného

je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky od začiatku sledoval, aby  

v prípade vzniku sporov zo Zmluvy, tieto boli riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho

sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv spotrebiteľa.

Rozhodcovskou doložkou dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi

zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade

podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie

na súde v mieste svojho bydliska ako je to v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa

podpisom takejto Zmluvy s rozhodcovskou doložkou reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo

bez riadneho zmocnenia strán zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný  

v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku

toho považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti

za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd exekúciu  

v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a návrh oprávneného  

na prerušenie konania zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa vec správne posúdil,

keď pri rozhodovaní vychádzal zo skutočnosti, že daný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je

nutné posudzovať ako spotrebiteľský. Odvolací súd poznamenal, že vyslovené stanovisko je

plne konformné s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05...) dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práv a ochrany práv spotrebiteľa.

Ďalej uviedol, že exekučný súd je v každom štádiu vedenia exekúcie povinný dôsledne skúmať,

či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. V tejto súvislosti

poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. januára 1997, sp. zn.: 3 Cdo 164/1996, ako aj

na uznesenie Ústavného súdu SR z 23. novembra 2011, sp. zn.: I. ÚS 456/2011-19, rozhodnutie

Súdneho dvora ES vo veci P. C-76/10 zo 16. novembra 2010. Uviedol, že oprávneniu súdov v

exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou

rozhodcovskej zmluvy nebránia ustanovenia Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní“), (napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/). To

znamená, že aj keď spotrebiteľ nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť

rozhodcovskej zmluvy, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný skúmať existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku konštatovať rozpor

rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto

exekučného titulu. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý

nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Uviedol, že je irelevantná

námietka oprávneného, že povinný v rozhodcovskom konaní nenamietal neexistenciu

rozhodcovskej zmluvy a nevyužil možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku.

Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej správnosti rozsudku

rozhodcovského súdu. Ďalej uviedol, že ani vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je prekážkou res iudicata, pretože poverenie nemá charakter súdneho rozhodnutia. Uviedol, že

Smernica Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993 bola prevzatá do nášho právneho poriadku

Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, pričom na základe

nepriameho účinkuje táto záväzná aj pre Slovenskú republiku, a treba ju využívať ako

interpretačné pravidlo k ustanoveniam vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské

právne vzťahy. V tejto súvislosti poukázal aj na závery Súdneho dvora (ES) uvedené  

v rozsudkoch vo veciach C-334/92 z 16. decembra 1993, 106/89 Marleasing v La Comercial

Internacional de Alimentación 1990 ECR 1-4135, 14/83 z 10. apríla 1984, 79/83 z 10. apríla

1984. Navyše po preskúmaní uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd dodal, že exekučný

súd vo svojom rozhodnutí aplikoval v prvom rade vnútroštátnu úpravu dotýkajúcu sa

spotrebiteľského práva a len podporne poukázal na znenie Smernice. Nedôvodná je i námietka

oprávneného, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

náležité dokazovanie, pretože v exekučnom konaní sa dokazovanie na objasnenie skutkového

stavu nevykonáva, ale sa len overuje existencia exekučného titulu. Pre záver o vyslovení

neplatnosti rozhodcovskej doložky bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením

zmluvy. Rozhodcovskú doložku súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú, a tým

absolútne neplatnú zmluvnú podmienku. Táto podmienka nebola so spotrebiteľom

individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal možnosť obsah predloženej Zmluvy ovplyvniť,

resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom

konaní uskutočnil výber predpokladaný v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru a

povinný po tomto výbere nemal faktickú možnosť podať návrh pred všeobecným súdom, čím

došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Takouto rozhodcovskou doložkou bolo

povinnému odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia práva. Odvolací súd súhlasil

zo záverom súdu prvého stupňa, že pokiaľ právomoc bola založená na absolútne neplatnom

zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Uviedol, že dovolateľ podaním z 26. júla 2012 navrhol, aby odvolací súd konanie podľa

109 ods. 1 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p“) a čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní EU prerušil a Súdnemu dvoru ES predložil prejudiciálne otázky, ktoré v podaní

špecifikoval. K tomuto návrhu odvolací súd uviedol, že úlohou Súdneho dvora Európskej únie

v rámci prejudiciálneho konania je poskytnúť výklad práva Únie a nie uplatňovať právo  

na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru EÚ

neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach v konaní vo veci samej, ani rozhodovať   o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Odvolací súd

poukázal na skutočnosť, že výklad a aplikácia úniového práva (Smernica Rady č. 931/13/EHS  

z 05. apríla 1993) je natoľko zrejmá, že nie je potrebné predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu

dvoru EÚ v súlade s doktrínou acte clair. Dovolateľom navrhované posúdenia bol odvolací súd

spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ,

bez potreby prejudiciálneho výkladu Súdneho dvora EÚ, preto návrh oprávneného  

na prerušenie konania zamietol.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už

právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť

konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav,

pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. uviedol, že súdy oboch

stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť.

Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd

rozhoduje podľa ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia  

o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením

vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57  

ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd

nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd.

Ďalej uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve

uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami

svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode

spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva   v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len

s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom

na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby

porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú

domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že

obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb

(bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia

v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná

podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady

93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako

nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa

judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované  

do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe

všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely

splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej

lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá  

do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu

úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EU z 26. februára 1986, Marshall, samotná

smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti

nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou

Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady

93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv

v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich

nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a

uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne  

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z. z.   o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať  

o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej

únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie  

v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný

prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť

exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového

práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj

o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu

„neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej

aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a

Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci  

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu

prvého stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú

uvedené v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak

a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)  

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V predmetnej veci odvolací súd prvým

výrokom napadnutého uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239

ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady

upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239

ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy  

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až písm. g/

O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a

rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je

významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona  

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona  

č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd dospel k záveru, že súdy

rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané  

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1

a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/  

O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom

konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní.  

O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ

ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké

alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok

alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých

bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného: P.,

s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: B., nar. X., B., o vymoženie 378,21 eur  

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 9 Er 841/2007, na základe

exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. zo 06.

júla 2007, sp. zn.: SR 4215/07, nepredchádzalo žiadne iné konanie   na exekučnom súde a

vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú   v zmysle

ustanovenia namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí

právoplatný rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský

rozsudok ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na

vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3   O. s.

p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame

právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu

adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať

vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať

exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.  

Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný

nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho  

v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom

konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie  

v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Z obsahu tejto

námietky (§41 ods. 2 O. s. p.) vyplýva, že nejde o námietku nedostatku návrhu na začatie

konania v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p., ale námietku inú, ktorou dovolateľ napáda vecnú

správnosť právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade

založili svoje rozhodnutia.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako

účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

K naplneniu tejto vady podľa dovolateľa malo dôjsť tým, že súdy nevytýčili vo veci

ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť, čím porušili ustanovenie § 57

ods. 5 Exekučného poriadku. Ďalej dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje

rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky.

Súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a

skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania,

dokazovania). Dovolateľ namietal aj nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov

oboch súdov. K naplneniu tejto vady a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa

názoru oprávneného dôjsť aj tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre

takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však

ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol  

pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva  

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom

všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Námietka dovoláte ľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj

keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal

oprávnený Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju

zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je

dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko  

v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 05. januára 2012 a uvedené ustanovenie

nadobudlo účinnosť až 09. augusta 2012, resp. exekučný súd bol povinný podľa tohto

ustanovenia postupovať až od 09. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval  

v súlade s ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia

pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle  

§ 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214  

ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy

nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto

súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo

exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza  

z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.  

V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú

rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane

do neho založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom

posúdenia predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní  

za prítomnosti oprávneného a povinného.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti  

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov oprávnenému ako účastníkovi konania

odňatá možnosť konať pred súdom v z mysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú

vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to

neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému

odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.

Dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci odvolací súd i exekučný súd správne

posúdili splnenie podmienok pre zastavenie exekučného konania (po predchádzajúcom vydaní

poverenia na vykonanie exekúcie).

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu

v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia  

na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. US 456/2011).

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak

exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné

nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej

vykonateľnosti, (pozri aj 6 Cdo 105/201 l, 3 Cdo 122/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci

sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok

materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa  

v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to

spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a

povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia

Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.

Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť

aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,

ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a

zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy, a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom

znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom

exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď uznesenie

NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy

v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto

súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je

pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz

Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.

Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou

obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa

preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal, a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a  

v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 211 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať

to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho

procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a  

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil prejudiciálne

otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ  

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru

EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne

v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je

zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri

priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva,

prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade

procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná

rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky

oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby

prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy

priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne

normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem

Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu

rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto

súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým

záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj   vo veciach 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;  

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli

dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,  

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému

nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. septembra 2013

  JUDr. Anna Marková, v. r.  

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:   Mgr. Monika Poliačiková