5 Oboer 35/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., B., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., B., IČO: X., proti povinnému: L. E., nar. X., S., B., o vymoženie 963,95 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.: 3 Er 1356/2007, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 20. júna 2012, č. k.: 2 CoE 549/2011-47, takto
r o z h o d o l :
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Banská Bystrica 11. júla 2007
požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 29 040,- Sk
s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a
exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že
exekučným titulom je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu z 05. januára 2007, sp. zn.:
SR 6947/06, zriadeného zriaďovateľom S.S., a. s., K., B., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský
rozsudok“). Okresný súd Banská Bystrica poverením zo 17. júla 2007 poveril súdneho
exekútora JUDr. R. K. vykonaním exekúcie.
Okresný súd Banská Bystrica uznesením z 31. mája 2011, č. k.: 3 Er 1356/2007-19
exekúciu a zastavil a oprávneného zaviazal uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie
vo výške 15,94 eur.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z pripojených listinných dôkazov, najmä
z rozhodcovského rozsudku, Zmluvy o úvere č. 62011955 (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo
„Zmluva“) a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zistil, že oprávnený a povinný
uzavreli 02. augusta 2006 Zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému
úver vo výške 531,10 eur. V bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je upravená
rozhodcovská doložka, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere budú
riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S.S., a. s. alebo
alternatívne pred všeobecným súdom, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá návrh.
Uviedol, že je nesporné, že predmetná Zmluva je zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka. Poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS/o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 05. apríla 1993 (ďalej len „smernica“) a uviedol,
že smernica bola do nášho právneho poriadku prebratá Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorý
novelizoval Občiansky zákonník. Má tzv. nepriame účinky a slúži aj ako interpretačné
pravidlo pre výklad spotrebiteľských právnych vzťahov. Ďalej poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veciach C-40/08, C-473/00, C-168/05. Uviedol, že pokiaľ je zmluvná
podmienka v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa v spotrebiteľskej zmluve, niet
žiadnych pochybností o tom, že taká zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom. V
prípade ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná rozhodcovská
doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práva v rozpore s
dobrými mravmi. Rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu
pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym
súdom, ak by vystupoval na strane žalovaného. Dodávateľ v nej uviedol konkrétny
rozhodcovský súd. Spotrebiteľ si rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na
výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým obchodným podmienkam, a teda aj
rozhodcovskému konaniu. Dospel k záveru, že nakoľko neprijateľná rozhodcovská doložka sa
prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, v danej veci boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie podľa § 45 ods. 1
písm. c/ a ods. 2 Zákona č. 244/2002 o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon
o rozhodcovskom konaní“) v spojení s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.
Na námietku oprávneného, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil Zmluvu
o úvere, ktorá je podľa dovolateľa úverovou zmluvou a riadi sa výlučne Obchodným
zákonník uviedol, že posúdenie či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je vzťahom
o spotrebiteľskom úvere, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a
od postavenia jeho účastníkov. Je nepochybné, že v danom prípade oprávnený poskytol úver
v rámci svojho podnikania a druhou zmluvnou stranou bola fyzická osoba nepodnikateľ.
Takýto vzťah je v zmysle § 2 písm. a/ a § ods. 1 a ods. 2 Zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch nepochybné spotrebiteľským úverom. Exekučný súd preto
správne posúdil vzťah medzi oprávneným a povinným ako vzťah spotrebiteľský a preskúmal
exekučný titul aj bez návrhu v súlade s § 44 Exekučného poriadku a § 45 Zákona
o rozhodcovskom konaní. K dôvodu odvolania, že exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už
raz právoplatne rozhodol, poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
na rozhodnutie z 27. januára 2007, sp. zn.: 3 Cdo 164/1996. Ďalej odvolací súd poukázal
na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-40/08. Uviedol, že rozhodcovský rozsudok má
pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Rozhodcovskému súdu kompetencia
rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale získa ju až na základe dohody
medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z toho dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol
alebo nebol predložený exekučný titul nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy. Pokiaľ rozhodcovská
zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko
rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na jeho vydanie. Predmetnú rozhodcovskú doložku
súd správne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmluve. Podstatné je, že táto
podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia
do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru Zmluvy o úvere. Odvolací súd poznamenal, že
už samotná forma zmluvy napísaná drobulinkým ťažko čitateľným textom podstatne sťažuje
reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom dojednaní. Takto vnútená podmienka je
neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda absolútne
neplatný právny úkon. Ďalej uviedol, že takéto dojednanie vyvoláva hrubý nepomer na ťarchu
spotrebiteľa, a preto ide o dojednanie v rozpore s dobrými mravmi. Záverom odvolací súd
poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. februára 2011, č. k.:
IV. ÚS 55/2011-19.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p., že
sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania, oprávnený poukázal
na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu k do volacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom
odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom čase súdu predloží doplňujúcu právnu argumentáciu
k jednotlivým do volacím dôvodom. Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra
2012 oprávnený doplnil dôvody dovolania. Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie
na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne
posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery
odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a
povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je
uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu
na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý
následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti
a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú
zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ
v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a
spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené
na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť.
Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá oporu
v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Uviedol, že podľa
právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná
iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa judikatúry súdneho dvora EÚ
ustanovenia smernice musia byť transponované do vnútroštátneho právneho poriadku
s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe všeobecného záväzného právneho predpisu
a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely splnenia požiadavky právnej istoty. Právo
členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej lehoty v súlade s ustanoveniami smernice.
Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ
z 26. februára 1986, Marshall, samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani
odvolací súd sa najmä s judikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo
priamo aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje
riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie
neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou. Ďalej
dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej prílohy
v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a uviedol, že
ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne v rozhodujúcom
slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi
predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút „neupravenosti právnymi
predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že spotrebiteľská zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá
nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa dovolateľa nie je prípad rozhodcovského
konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Text úniového
predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať
do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Pokiaľ je výklad
ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto
ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá
zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť
prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa č1. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký
vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že
Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa
záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo
právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie
vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad č1. 17 a č1. 47
Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná
podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými
súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Dovolací súd preskúmal návrh oprávneného na prerušenie konanie, ktorým navrhol
dovolacie konanie postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušiť. Žiadal, aby
dovolací súd predložil Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy
o fungovaní Európskej únie prejudiciálne otázky, ktoré v podanom dovolaní špecifikoval. Ide
o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS a č1. 17 a č1. 47 Charty základných
práv EU. Dovolací súd k tomuto návrhu uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu
dvoru EU na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď
prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,
do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia
predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť
určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe
výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu
nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi, a či
predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej
námietky oprávneného a j ej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu
vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa
vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený
obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola
pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci
v Slovenskej republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú
judikatúru, kde dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle
§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel aj vo veciach 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012,
3 Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,
ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V predmetnej veci odvolací súd
napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom
potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2
písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady upravené
v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 1
a ods. 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až
písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je
postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,
spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie
je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť
dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku; jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ neuviedol, akým konaním súdov nižších stupňov došlo k naplnenie tejto
vady konania. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak
v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom
konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom
už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.
Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní
rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten
istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,
z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností. Dovolateľ namietanú
vadu bližšie nešpecifikoval.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:
P., s. r. o., P., B., IČO: X., proti povinnému: L. E., nar. X., S., B., o vymoženie 963,95 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn.: 3 Er 1356/2007, na
základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok S. spoločnosti S.S., a. s. z 05. januára 2007,
sp. zn.: SR 6947/06, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo
predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného
oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný
rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na
vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len
voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým
súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp.
zn.: 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide
o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,
treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Rovnako ani v prípade tejto procesnej vady dovolateľ neuviedol akým konaním súdov
došlo k jej naplneniu. Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh
na začatie exekučného konania podaný.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému
ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Dovolateľ namietal aj
nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov. K naplneniu tejto
vady a k porušeniu práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ačl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd malo podľa názoru oprávneného
dôjsť aj tým, že súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil, hoci pre takéto rozhodnutie
neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu
hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03).
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov oprávnenému ako účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom v z mysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú
vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to
neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Dovolací súd dospel k záveru, že exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky
na zastavenie exekúcie posúdili správne. Je potrebné uviesť, že v danom prípade nemalo byť
vydané ani poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní
nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje
oprávnenie vyplývajúce zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j.
oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto
oprávnenia tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti, (pozri aj 6 Cdo 105/201 l, 3 Cdo 122/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto
interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy
premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné
odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy
v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia
ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/
tohto predpisu. Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu
alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je
exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského
rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv
spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými
súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi
základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.
Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12,
§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a
zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré
sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý
záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a
v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 211 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno
považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali
by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.
neboli dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
V Bratislave 21. októbra 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Monika Poliačiková