5 Oboer 33/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., A., IČO: X., zastúpený: V., s. r. o., K., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., Z., o vymoženie 1 130,37 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.: 8 Er 106/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z
20. decembra 2012, č. k.: 2 CoE 448/2012-25, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Oprávnený podal súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na vymoženie
istiny 1 130,37 eur s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť mu túto sumu preukazoval
rozhodcovským rozsudkom z 15. júla 2011, sp. zn.: IDA0610070, ktorý vydal STÁLY
ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený pri R.R., a. s., so sídlom T., IČO: X. (ďalej len
rozhodcovský rozsudok). Súdny exekútor následne v zmysle § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) požiadal Okresný súd Považská Bystrica o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Považská Bystrica uznesením z 01. októbra 2012, č. k.: 8 Er 106/2012-17
žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že z predloženej Zmluvy o úvere z 21. júna 2006
(ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“) vyplýva, že právny predchodca oprávneného –
P., a. s. poskytla povinnému úver vo výške 60 000,- Sk. Súčasťou Zmluvy o úvere boli
Obchodné podmienky pre úver, kde v č1. 9 bode 9.2 je obsiahnutá rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory budú rozhodované pred Stálym
rozhodcovským súdom pri R.R., a. s., rozhodnutie ktorého bude pre obe strany konečné a
záväzné. Súd dospel k záveru, že predmetná Zmluva je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
Zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Súd konštatoval, že v Zmluve je
obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka. Poukázal na rozhodnutia
Súdneho dvora EÚ vo veciach C-240/98 - C-244/98, C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98,
C-244/98. Uviedol, že v danom prípade rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi
(povinnému) vyriešiť prípadný spor medzi účastníkmi inak, ako v
rozhodcovskom konaní. Túto doložku si povinný nedojednal individuálne a pri jej akceptácii
nemal na výber vzhľadom na jej spojenie s ďalšími podmienkami Zmluvy. Zmluvu mohol ako
celok prijať a podrobiť sa týmto podmienkam alebo odmietnuť. Doložka bola do úverových
podmienok vsunutá oprávneným ešte pred vznikom samotnej zmluvy. Uvedený záver
potvrdzuje aj skutočnosť, že od 01. januára 2008 bolo do Občianskeho zákonníka zakotvené
ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je neprijateľná
podmienka, ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne
v rozhodcovskom konaní. Keďže súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v danej veci je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností znej
je taktiež v rozpore s dobrými mravmi a princípmi ochrany spotrebiteľa, akékoľvek plnenie
priznané rozhodcovským súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením, ktoré je
v rozpore s dobrými mravmi.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa (exekučného súdu) potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa v zmysle § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa,
na ktoré v podrobnostiach poukázal a zároveň dodal: Exekučný súd v rámci svojho postupu pri
preskúmavaní listín podľa § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2
Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom
konaní“) posudzuje, či rozhodcovský rozsudok, nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom,
resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a písm. b/. Ak zistí tieto
nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Exekučný súd v danej veci správne
posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť. Exekučný
súd pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov uvedených v ustanovení § 45 ods. 1 písm. c/
Zákona o rozhodcovskom konaní správne vychádzal z ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 a § 54 ods. 1
a ods. 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva,
na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému neobsahuje takú podmienku, ktorá má
nekalý charakter, a preto je absolútne neplatná. Správne dospel k záveru, že rozhodcovská
doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach
zmluvných strán značnú nerovnováhu, a to v neprospech spotrebiteľa, teda povinného.
Rozhodcovskú doložku upravenú v č1. 9.2 Obchodných podmienok pre úver správne
považoval súd za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti. Smernica podľa č1. 1
písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní
za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ,
ako druhá strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie dané tým,
že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných
podmienok. Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci,
ktorá je súčasťou obchodných podmienok pre úver, ktoré predkladal oprávnený povinnému
na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinný nemohol ani ovplyvniť. Odvolací súd poukázal tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora C-168/05.
Odvolací súd uzatvoril, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil
rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc
na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol.
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje
dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej istej
veci sa už právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci a už prv začalo konanie, ustanovením
§ 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť
konať pred súdom. Ďalej svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.
Vo svojom dovolaní poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011,
sp. zn.: 3 MCdo 11/2010, zo záverov ktorého vyplýva, že s poukazom na § 45 ods. 1 písm. c/
Zákona o rozhodcovskom konaní rozpor s dobrými mravmi je viazaný na plnenie a nie iba
na to, či samotná spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľnú podmienku, nakoľko nie každá
skutočnosť hodnotená ako neprijateľná podmienka spôsobuje aj rozpor plnenia s dobrými
mravmi. Rozhodujúcim bude len, či plnenie, ktoré má byť vykonané odporuje alebo
neodporuje dobrým mravom. Len tento zákonný dôvod umožňuje exekučné konanie zastaviť.
Poukázal na Nálezy Ústavného súdu z 03. novembra 2006, sp. zn.: III. ÚS 192/06, z 30. októbra
2007, sp. zn.: I. ÚS 335/06, z 29. septembra 2009, sp. zn.: II. ÚS 244/09, z 03. júla 2008,
sp. zn.: I. ÚS 242/07. Dovolateľ zaujal názor, že súd rozhodoval vo veci, v ktorej sa už
právoplatne rozhodlo alebo prv začalo konanie, teda rozhodcovským rozsudkom bolo
rozhodnuté v súlade so zákonom. Tiež je neprijateľné, aby súd poprel právoplatnosť a
vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, nakoľko sa nepodal návrh na začatie konania o jeho
zrušení, hoci podľa zákona bol potrebný. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou
pre opätovné prejednanie veci a rovnako je právne záväzný ako rozsudok všeobecného súdu,
po uplynutí lehoty na plnenie je aj vykonateľný - spôsobilý byť podkladom pre exekúciu.
Dovolateľ má za to, že exekučný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol vydaný.
Doručený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky
ako právoplatný rozsudok súdu. Teda je tu prekážka „res iudicata“. Súd svojím konaním išiel
nad rámec zákona nerešpektujúc ust. § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní a rozhodoval
o správnosti rozhodcovského rozsudku. Zákonodarca prijatím Zákona o rozhodcovskom
konaní umožnil mimosúdne riešenie sporov s tým, že za určitých podmienok pripustil súdnu
kontrolu rozhodcovského rozsudku. Účastník rozhodcovského konania má však iba zákonom
obmedzenú možnosť brániť sa proti rozhodcovským rozsudkom. Exekučný súd v zmysle § 44
ods. 2 Exekučného poriadku po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska súladu so zákonom, teda posudzuje predložené dokumenty, ale
nepreskúmava ich po hmotnoprávnej ani procedurálnej stránke, keďže na takýto postup nemá
právomoc, nakoľko by otváral konanie, ktoré nie je oprávnený sám meritórne rozhodnúť. Ďalej
uviedol, že exekučný súd nie je súdom, ktorý rozhoduje o opravných prostriedkoch voči
exekučnému titulu, a že v exekučnom konaní súd nepreskúmava vecnú správnosť rozhodnutia,
ktoré je exekučným titulom. Rovnako v tomto rámci vykladá vec aj súdny dvor, ktorý vo veci C-40/08 vyslovil úradnú povinnosť exekučného súdu skúmať či dohoda (rozhodcovská
doložka) medzi spotrebiteľom a podnikateľom, ktorou je založená právomoc rozhodcovského
súdu, je alebo nie je nekalou podmienkou, a to v rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá. Súdny dvor EÚ v žiadnom zo svojich rozhodnutí týkajúcich sa výkladu
smernice 93/13/EHS nevyslovil nekalosť takéhoto dojednania, ale naopak trvá na tom, že jeho
nekalosť môže byť daná len pri splnení konkrétnych podmienok. Absencia právomoci
exekučného súdu rušiť či meniť rozhodcovský rozsudok v kombinácii s rozhodnutím
o nevydaní poverenia alebo zastavení exekúcie predstavuje zásah do práva oprávneného
na súdnu a inú právnu ochranu v spojení s právom na ochranu vlastníckeho práva. Pre prieskum
rozhodcovského rozsudku zákon predpokladá plnú kontrolnú jurisdikciu pre rozhodcu
postupujúceho podľa § 37 Zákona o rozhodcovskom konaní a redukovanú kontrolnú
jurisdikciu pre súd, konajúci o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe žaloby. Konaním
súdu mu bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky
v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné
rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím konal v rozpore so zásadou, že
nikomu nieje možné odoprieť spravodlivosť.
Poukázal na výrok Súdneho dvora EÚ v prípade Pannon GSM (C-243/08), a v prípade
Austurcom (C-40/08). Ďalej uviedol, že pri porovnaní definície nekalých podmienok
vo viacerých jazykoch vychádzajúc zo smernice Rady 93/13/EHS z 05. apríla 1993
o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách dospel k záveru, že slovenská
verzia je zavádzajúca. Podľa slovenskej verzie sa zdá ako keby sa atribút neupravenosti
právnymi predpismi vzťahoval k sporom. Ostatné verzie ukazujú, že atribút neupravenosti
právnymi predpismi sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že zmluva nesmie
od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý
nie je upravený právnymi predpismi, to však nie je prípad rozhodcovského konania. Oprávnený
má za to, že predmetná rozhodcovská doložka nie je v zmysle smernice nekalou podmienkou
v spotrebiteľskej zmluve. Uviedol, že treba brať na zreteľ povinnosť súdu vykladať
vnútroštátne právo vo svetle znenia a účelu smernice (rozsudok Súdneho dvora vo veci C-14/83
S.). Voľbou spotrebiteľa bolo uzavrieť zmluvu s uvedenou doložkou, čo potvrdil svojím
podpisom. Súd svojím rozhodnutím vyslovil vôľu zmluvných strán za irelevantnú, zasiahol do
zmluvnej voľnosti strán, odňal oprávnenému právo uspokojiť svoju pohľadávku, porušil
základné princípy právneho štátu. Dovolateľ má za to, že rozhodcovský súd postupoval v
súlade so zákonom. Dovolateľ v súvislosti so záverom súdu, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka konania na plnenie ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, resp.
odporuje dobrým mravom poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 30. októbra 2009, sp.
zn.: 33 Cdo 2675/2007. Ďalej má dovolateľ za to, že odvolací súd sa vo vzťahu k námietkam
oprávneného v napadnutom uznesení obmedzil len na ich citáciu. Aj
napriek zásady zákazu retroaktivity a riadneho odôvodnenia rozhodnutia súdu, súd nezaujal k
tvrdeniam oprávneného žiadne stanovisko. Súd nepotvrdil ani nepoprel opodstatnenosť tvrdení
oprávneného uvedených v odvolaní. Uvedeným postupom došlo podľa
oprávneného k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a k odňatiu
možnosti oprávneného konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., keďže oprávnený
nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku
nedostatočného odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa ani nezaoberal odvolacími
dôvodmi oprávneného.
Ďalej dovolateľ poukázal na dôvodovú správu k ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka, v zmysle ktorej je rozhodcovská doložka v súlade so zákonom, keďže nebráni
dlžníkovi, aby svoje práva voči veriteľovi uplatnil na všeobecnom súde. Oprávnený je toho
názoru, že z ust. § 153 ods. 3 O. s. p. vyplýva, že o neprijateľnosti podmienky v spotrebiteľskej
zmluve môže rozhodnúť súd aj bez návrhu rozsudkom, pokiaľ ide o sporové konanie. Uvedené
ustanovenie nie je možné aplikovať v exekučnom konaní, keďže tam rozhoduje súd uznesením.
Uviedol, že Zákon o rozhodcovskom konaní umožňuje povinnému podať v lehote 30 dní odo
dňa doručenia rozhodcovského rozsudku žalobu na jeho zrušenie. Povinný však nevyvinul
žiadnu aktivitu za účelom ochrany svojich práv.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho zmenil tak, že súdneho
exekútora poverí vykonaním exekúcie alebo alternatívne, aby napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti
ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd napadnutým
uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom potvrdzujúcom
uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke
zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.
Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1 a ods. 2 proti
napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust. § 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až písm. g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/, ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;
jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok
zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní neumožňuje exekučnému súdu skúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku,
teda hodnotiť skutkovú a právnu stránku prípadu a vykonávať k tomu potrebné dokazovanie a
vydávať rozhodnutie vo veci samej.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia (ich právne posúdenie veci).
Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,
Exekučného poriadku.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p.,
t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom
konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ
ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých
bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Namietal, že súdy v danom prípade v rozpore so zákonom po vecnej stránke
preskúmavali rozsudok rozhodcovského súdu - exekučný titul. Uviedol, že doručený
rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok všeobecného súdu. A len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova. Tvrdil, že iba v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku (ust.
§ 40 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní) za splnenia zákonom požadovaných náležitostí,
je možné pristúpiť k preskúmavaniu vecnej stránky rozhodcovského rozsudku. Bol toho
názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je
exekučným titulom.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci. Z obsahu tejto námietky sa javí, že
nejde o námietku dovolateľa v zmysle § 237 písm. d/ O. s. p., ale napáda vecnú správnosť
právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili
svoje rozhodnutia.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného: P.,
s. r. o., A., IČO: X., proti povinnému: J., nar. X., Z., o vymoženie 1 130,37 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn.: 8 Er 106/2012,
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok z 15. júla 2011, sp. zn.:
IDA0610070, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri R.R., a. s., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým
rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.
Prekážku veci rozsúdenej pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský
rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul
je materiálne vykonateľný.
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
Ďalej dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237 písm. e/
O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že v danej veci súd preskúmaval materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku bez toho, aby bol podaný návrh na začatie konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, čím poprel jeho právoplatnosť a vykonateľnosť.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. V tomto prípade z obsahového hľadiska (§ 41 ods. 2 O. s. p.)
nejde zo strany oprávneného o námietku nedostatku návrhu na začatie konania v zmysle
ustanovenia § 237 písm. e/ O. s. p., ale o námietku inú, ktorú oprávnený uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu a právnych záverov súdov (ich právneho
posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutie.
Námietka dovolateľa preto o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je
preto opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K tejto námietke dovolateľ uviedol, že právo na výkon rozhodnutia je súčasťou práva
na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu bolo oprávnenému odňaté právo domáhať sa
svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní, nakoľko súd vyslovil
právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné, čím
oprávnenému spôsobil ujmu. Ďalej namietal, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaujal
žiadne stanovisko k námietkam oprávneného uvedeným v odvolaní. Nepotvrdil a ani nepoprel
opodstatnenosť tvrdení oprávneného v odvolaní. Ďalej uviedol, že nemal možnosť podať kvalifikované odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa v dôsledku nedostatočného
odôvodnenia jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal ani uvedenými odvolacími
dôvodmi.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237
písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako
účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú
v tomto ustanovení ide tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia.
Dovolateľ v súvislosti s tvrdením procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. namieta porušenie jeho práva podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a č1. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však
ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa č1. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa č1. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). V danom prípade súdny exekútor požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
na základe návrhu oprávneného na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku
z 15. júla 2011, sp. zn.: IDA0610070, ktorý vydal STÁLY ROZHODCOVSKÝ SÚD zriadený
pri R.R., a. s. Exekučný súd napadnutým uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietol z dôvodu, že právomoc
rozhodcovského rozsudku bola založená na absolútne neplatnom právnom úkone
(rozhodcovskej doložke ako neprijateľnej podmienke v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/
Občianskeho zákonníka), tým bol exekučný titul vydaný v rozpore so zákonom.
Podľa názoru do volacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR
(uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011, pozri aj 3 Cdo 122/2011,
3 Cdo 146/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. V tejto súvislosti
dovolací súd uvádza, že vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry Najvyššieho
súdu SR (uznesenie z 10. októbra 2012, sp. zn.: 6 Cdo 105/2011).
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu. Aj
keď spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu ne vykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Obchodné podmienky pre úver, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v článku
9.2 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom
konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Preto správnym
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súdy neodňali oprávnenému možnosť konať pred súdom.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto ustanovenie sa primerane použije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý
záver o nesplnení podmienok pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne
závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia
odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p. a
§ 219 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by
súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému nie je tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnému
nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. septembra 2013
JUDr. Anna Marková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková