5 Oboer 29/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P.,   s. r. o., P., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnej: N., nar. X., D., o vymoženie 426,87 eur   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.: 11 Er 247/2006,   o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej

Bystrici zo 14. augusta 2012, č. k.: 14 CoE 271/2012-54, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnej sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenou  

na Okresný súd Žiar nad Hronom 27. apríla 2006 požiadal o udelenia poverenia na vykonanie

exekúcie na vymoženie istiny 12 860,- Sk s príslušenstvom v zmysle s ust. § 44 Zákona  

č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok") na základe návrhu oprávneného

na vykonanie exekúcie. Uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 5547/2005,

NZ 51289/2005, NCRLs 50644/2005 z 30. októbra 2005 spísaná notárom JUDr. O. so sídlom

v P. (ďalej len „notárska zápisnica“). Okresný súd Žiar   nad Hronom poverením zo

04. mája 2006 poveril súdneho exekútora Bc. J. vykonaním exekúcie na základe notárskej

zápisnice.

Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením z 02. apríla 2012, č. k.: 11 Er 247/2006-34

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Oprávneného zaviazal zaplatiť súdnemu

exekútorovi JUDr. J. trovy exekúcie vo výške 167,80 eur.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený a povinná uzavreli 30. marca

2005 Zmluvu o úvere (ďalej len „zmluva o úvere“ alebo „zmluva“). Súčasťou tejto zmluvy

bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná splnomocnila advokáta Mgr. T.   na

spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t. j., aby v jej mene uznal záväzok  

z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon

rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a jej

príslušenstva. Notárom bola spísaná notárska zápisnica, kde za povinnú konal a zápisnicu

podpísal advokát Mgr. T. na základe uvedenej plnej moci. Ten za povinnú uznal dlh voči

oprávnenému v celkovej výške 552,77 EUR, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 430,19

eur, pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne od 30. júla

2005 do zaplatenia. Ďalej splnomocnený zástupca vyhlásil, že tento dlh, ktorý je opísaný v

notárskej zápisnici splatí povinná k rukám oprávnenej osoby v lehote do 30. novembra 2005,

v opačnom prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Súd

prvého stupňa s poukazom na ust. § 31 ods. 1 a § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka uviedol,

že zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy   o úvere v čase keď žiadny

dlh neexistoval. Ďalej súd poukázal na rozpor záujmov povinnej a zástupcu. Pri uzatváraní

zmluvy povinná nemala možnosť voľby výberu zástupcu, pretože   zo zmluvy je zrejmé, že

v zmluve bola použitá predtlač, ktorá sa používala pri uzatváraní zmlúv, a teda obsahovala

meno splnomocnenca Mgr. T.. Uvedeným bol spochybnený základný predpoklad pri udelení

plnej moci, že splnomocnenec bude jednoznačne hájiť záujem povinnej, ako aj slobodnú

voľbu pri voľbe splnomocnenca. Uviedol, že uznať záväzok alebo dlh je právom dlžníka,

ktorý v budúcnosti môže alebo nemusí realizovať. V zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, ktoré má kogentnú povahu, nie je prípustné, aby sa niekto vzdal práva, ktoré

vznikne až v budúcnosti. Takáto dohoda je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, t. j.

ak v čase uzavretia zmluvy   o úvere a o splnomocnení Mgr. T. neexistoval dlh a

nebola známa ani jeho výška, v tomto čase nemohla povinná realizovať svoje právo dlh uznať

a taktiež nemohla splnomocniť Mgr. T. na takéto právo. Súd prvého stupňa dospel k záveru,

že uznanie dlhu, ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré

splnomocnený zástupca povinnej urobil v rozpore s jej záujmami. Tým svojím účelom

odporovali zákonu, a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Keďže dohoda o plnomocenstve uzatvorená medzi povinnou a Mgr. T. podľa § 31

Občianskeho zákonníka je absolútne neplatná, tak i uznanie záväzku spolu   s

udelením súhlasu s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú neplatné, chýba jeden  

z predpokladov na to, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom, súd

prvého stupňa preto v súlade s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,

napadnutým uznesením uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení svojho

rozhodnutia poukázal na ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 a ods. 2 Exekučného poriadku a uviedol,

že súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie skúmať či sú splnené formálne i

materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor

žiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je spôsobilým exekučným titulom  

v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Uviedol, že námietka oprávneného, že exekučný súd

prekročil rámec svoje preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného

titulu - notárskej zápisnice so zákonom, neobstojí. Uvedené zákonné ustanovenia poskytujú

exekučnému súdu zmocnenie v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého

exekučného konania. Pri notárskych zápisniciach sa vykonateľnosť skúma rovnako ako  

pri iných rozhodnutiach, ktoré sú exekučnými titulmi. Formálna stránka spočíva v dodržaní

náležitostí uvedených v § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je predpísaná v § 41

ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Na argument oprávneného o nedostatku právomoci

exekučného súdu preskúmavať notársku zápisnicu poukázal na závery o povinnosti

exekučného súdu skúmať formálnu a materiálnu stránku notárskej zápisnice ako exekučného

titulu ktoré vyplývajú z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu SR napr. 4 Cdo 267/2007 ako

aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: I. US 5/2000. Uviedol, že neobstoja ani tvrdenia

oprávneného spochybňujúce postup súdu s dôrazom na porušenie ústavne garantovaných práv

oprávneného ako účastníka konania na spravodlivý súdny proces a zásady rovnosti  

pred súdom. Exekučný súd dospel k správnemu záveru o neprípustnosti vedenia exekúcie  

na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným. Rovnako nemá

opodstatnenie ani námietka oprávneného o vylúčení dvojinštančnosti konania, nakoľko voči

uzneseniu exekučného súdu v danom prípade je odvolanie prípustné a preskúmavanie vecnej

správnosti a zákonnosti rozhodnutia exekučného súdu ako súdu prvého stupňa je predmetom

odvolacieho ako druhostupňového konania. Pokiaľ ide o argumenty oprávneného

poukazujúce na neprípustnosť aplikácie smernice Rady ES a judikatúry Súdneho dvora odvolací súd sa s nimi nezaoberal, nakoľko sú z hľadiska preskúmania správnosti

napadnutého uznesenia bezpredmetné. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa

právnu úpravu Európskeho spoločenstva ani judikatúru Súdneho dvora ES neaplikoval.

Exekučným titulom je v danom prípade notárska zápisnica. Podstatnou z hľadiska posúdenia

správnosti úvahy exekučného súdu je, že splnomocnenie, ktoré udelila povinná v zmluve  

o úvere je koncipované široko a všeobecne. Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v j ej

mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa povinná

vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok, ktorý vznikne alebo nevznikne  

v budúcnosti. Povinnej bolo v tom čase, keď ešte záväzok neexistoval, odňaté právo namietať

výšku uznaného dlhu v čase uznania. Zástupca povinnej navyše určil lehotu, dokedy má byť

dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinnou, navyše dlžníka tým zaviazal k lehote,  

o ktorej nemohol mať dlžník vedomosť. Súd prvého stupňa predmetné splnomocnenie

správne považoval za neplatné. Uviedol, že exekučný súd poukázal aj na rozpor záujmov

povinného a „ním zvoleného“ zástupcu s poukazom na § 22 Občianskeho zákonníka, s čím sa

odvolací súd takisto v plnom rozsahu stotožnil. Ani argument o nezávislom postavení

advokáta neobstojí. Súdu je z vlastnej rozhodovacej činnosti známe, že oprávnený  

vo všetkých zmluvách o úvere mal priamo v predtlačí už vopred zakomponované udelené

plnomocenstvo dlžníka len tomuto jedinému advokátovi, čo spochybňuje predpoklad o jeho nestrannosti a objektívnosti pri hájení záujmov dlžníka pri výkone právnych úkonov  

z udeleného plnomocenstva. Zmluvná voľnosť povinnej pri zvolení si splnomocneného

zástupcu bola zjavne obmedzená. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli

z neskorších právnych úkonov uskutočnených splnomocneným zástupcom nadobudnúť

právne účinky pre osobu v mene ktorej konal. Ak teda z neplatne udeleného plnomocenstva

nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinnej, ani predložená

notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom,   na základe ktorého by oprávnenému

voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Súd

po zastavení exekúcie správne vyhodnotil procesné zavinenie oprávneného, ktorý sa

nezákonne domáhal vedenia exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu a uložil

mu povinnosť nahradiť trovy pôvodného súdneho exekútora s poukazom na ust. § 203 ods. 1

Exekučného poriadku.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie.

Dovolanie podal prostredníctvom dvoch podaní doručených na súd prvého stupňa 07.

novembra 2012. Z obsahu oboch podaní vyplýva, že svoje dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p. a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej

právomoci, ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. § 237

písm. f/ O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 237  

písm. g/ O. s. p., že súd bol nesprávne obsadený, ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., že konanie

je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, najmä súd

nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, ust. § 241 ods. 2

písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

K dôvodu dovolania v zmysle ust. § 237 písm. f/ uviedol, že súdy oboch stupňov

nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť. Podľa  

§ 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd rozhoduje

podľa ods. 1 písm. g/ a písm. k/ nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia o vyhlásení

exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57 ods. 5

Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd nenariadil

ústne pojednávanie a tento nedostatok nekorigoval ani odvolací súd. K naplneniu uvedeného

dôvodu došlo podľa oprávneného aj tým, že súd nerešpektoval návrh oprávneného  

na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní

EÚ a neumožnil mu tak uplatňovať právne argumenty na podporu svojej pozície. Súdy  

do skončenia exekučného konania nerozhodli o návrhu oprávneného na prerušenie konania.

Odvolací súd rozhodol priamo o odvolaní oprávneného a v danom rozhodnutí sa nezmienil  

o procesnom návrhu oprávneného. Súd porušil základné právo oprávneného na súdnu

ochranu, keď vôbec neuviedol dôvody, pre ktoré sa návrhom na prerušenie konania postupom

podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nezaoberal. Rozhodnutie odvolacieho súdu je

neodôvodnené, a preto vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a

nepochybne k tomu, že návrhom oprávneného sa nie je potrebné zaoberať. Svoj návrh  

na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odôvodnil aj  

s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.: I. ÚS 120/2012-12  

v súvislosti s argumentáciou oprávneného týkajúcej sa porušenia povinnosti súdu prvého

stupňa skúmať notársku zápisnicu z pohľadu hmotného práva. Z odôvodnenia uvedeného

uznesenia vyplýva, že v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vydaniu poverenia

predchádza preskúmanie exekučného titulu exekučným súdom ako aj žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrhu na vykonanie exekúcie. Podstatou tohto preskúmavania je preverenie materiálnej a formálnej stránky vykonateľnosti exekučného

titulu. V prípade notárskej zápisnice formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej

zápisnice, tak ako je upravená v ust. § 47 Notárskeho poriadku. Materiálna stránka je priamo

predpísaná v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorými sú vyznačenie oprávnenej a povinnej

osoby, právny dôvod, predmet a čas plnenia a súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.  

V uvedenom prípade Ústavný súd SR uviedol, že notárska zápisnica obsahovala všetky

náležitosti uvedené v spomenutých ustanoveniach, vrátane výslovného súhlasu povinnej

osoby s vykonateľnosťou. Žiadne ďalšie podmienky formálnej ani materiálnej vykonateľnosti

notárskej zápisnice z Exekučného poriadku nemožno vyvodiť. Ďalej z toho uznesenia

vyplýva, že exekučný súd nepreskúmaval právny vzťah účastníkov z hľadiska hmotného

práva, pretože je to nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu. Ďalej oprávnený poukázal na Zákon č. 384/2008 Z. z., ktorým bol

novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý bol doplnený o nové ust. § 41 ods. 3. Na notárske

zápisnice vyhotovené pred 15. októbrom 2008 sa tento zákon, resp. novelizované ustanovenie

nevzťahuje. Exekučný súd uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku  

v zmysle § 53 ods. l Občianskeho zákonníka, resp. podľa ust. § 23a ods. 2 Zákona č.

634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený záver podľa oprávneného neobstojí a súd ho

nijako nezdôvodnil. Povinná na seba neprevzala žiadne nové povinnosti, či záväzky,

oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinná

dobrovoľne preniesla na tretiu osobu oprávnenie uznať dlh vo forme notárskej zápisnice ako

exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, a preto toto plnomocenstvo nemohlo

spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu. Navyše povinná mohla plnomocenstvo  

v zmysle § 33b ods. 1 písm. b/ Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať a tohto práva sa

nemohla ani platne vzdať. Vzhľadom na uvedené, udelenie plnomocenstva tretej osobe  

na zastupovanie spotrebiteľa nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, ktorá

spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými

pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil prečo považuje  

za neprijateľnú podmienku splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník

dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Podľa dovolateľa exekučný súd vo svojom rozhodnutí neuviedol, na základe čoho zistil

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Predmetné splnomocnenie

sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľa je v danom prípade nutné

požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“. Poukázal

na nález Ústavného súdu SR z 12. apríla 2012, sp. zn.: IV. ÚS 95/2012-80. Uviedol, že

Súdnemu dvoru Európskej únie by mala byť daná príležitosť komplexne posúdiť exekučné

konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby

účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového

práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy  

o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikoval.

Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci  

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu prvého

stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú

uvedené v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné,

ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)

na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V danej veci odvolací súd

napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd vo svojom

potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239 ods. 2 písm. b/

a písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania nie je v zmysle § 239 ods. 1

a ods. 2 proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa

zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až  

písm. g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu

(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je

postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh   na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať  

pred súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže

namiesto samosudcu rozhodoval senát).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. f/ a písm. g/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť

dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ustanoveniach § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku;

jej nedostatok sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá má za následok

zastavenie konania a (prípadné) postúpenie veci inému orgánu.

Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc  

v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne

nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona

o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné

preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným

súdom neprináleží. Bol toho názoru, že exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť

obsah notárskej zápisnice, ktorá je exekučným titulom.

Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona  

č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších

zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.

Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,

ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili

svoje rozhodnutia (ich právne posúdenia veci). Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali  

vo veci, ktorá patrí do ich právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom

konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr.  

z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1, § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/

O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak  

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o formálnych a materiálnych podmienkach

vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním

poverenia na vykonanie exekúcie.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnej: N., nar. X., D., o vymoženie 426,87 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žiar nad Hronom pod sp. zn.:   11 Er

247/2006, na základe exekučného titulu, ktorým je notárska zápisnica č. N 5547/2005, NZ

51289/2005, NCRLs 50644/2005 z 30. októbra 2005 spísaná notárom JUDr. O. so sídlom v

P., nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým

rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159

ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý

má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide   o procesný úkon

exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor

môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie

vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Naplnenie vady konania že odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako

účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p. dovolateľ

vyvodzuje z toho, že súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným

o jeho právnych a skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie  

bez nariadenia pojednávania, dokazovania). Namietal, že súdy oboch stupňov nevytýčili  

vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli povinné urobiť. Odvolací súd nerešpektoval návrh

oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a o tomto návrhu

nerozhodol. Oprávnený namietal, že exekučný súd pri preskúmavaní notárskej zápisnice išiel

nad rámec formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a namietal aj nesprávne

právne posúdenie veci. Ďalej z obsahu dovolania vyplýva, že namietal nesprávne a

nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať  

pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia

ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu

hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II.

ÚS 251/03).

Námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj

keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal

oprávnený Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný

Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého

súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ

namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne

ju zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie

je dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko  

v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 02. apríla 2012 podľa právnej úpravy účinnej

do 08. augusta 2012, ktorá exekučnému súdu neukladala povinnosť nariadiť pojednávanie ak

rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/ Exekučného poriadku. Taktiež ani

odvolaciemu súdu nevyplývala zo zákona povinnosť nariadiť pojednávanie. Odvolací súd

danom prípade postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez

nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie

v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov

(§ 214 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí

vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe

odvolacieho súdu. Rovnako dovolací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné

nariadiť pojednávanie, či už pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto

súvislosti dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie

alebo exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa

vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu.  

V tomto štádiu súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú  

v ustanoveniach § 122 až § 124 O. s. p.) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti

dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín.

Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia predpokladov  

na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného a

povinného.

Z obsahu dovolania vyplýva, že oprávnený namietal aj nesprávne posúdenie notárskej

zápisnice ako nespôsobilého exekučného titulu, následné nesprávne zastavenie exekúcie. Táto

námietka oprávneného sa z jej obsahu (§ 41 ods. 2 O. s. p.) viaže na správnosť interpretácie

ustanovení zákona, teda na správnosť právneho posúdenia veci. Dovolací súd na túto

námietku prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov

nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania uvedenú v tomto

ustanovení ide totiž tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené predpoklady; takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Notárska zápisnica, ktorá nemá náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku, nieje spôsobilá byť podkladom pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Aj podľa

názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky je z ústavného hľadiska akceptovateľný právny

záver vychádzajúci z toho, že ak neexistuje notárska zápisnica, ktorá je spôsobilá byť

exekučným titulom buď z hľadiska formálneho alebo z hľadiska materiálneho, exekúcia je

neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (porovnaj I. ÚS 151/2011 a  

I. ÚS 155/2011).

Tak, ako exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je

exekučným titulom a nemôže naprávať chyby alebo nedostatky exekučného titulu (porovnaj

tiež R 47/2012), nemôže ani - z hľadiska hmotného práva - preskúmavať právny vzťah

účastníkov založený prejavmi vôle urobenými vo forme notárskej zápisnice, lebo by to bolo

nad rámec preskúmavania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu (viď  

IV. ÚS 20/06 a tiež I. ÚS 120/2012). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného

poriadku) je právny úkon, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy  

(I. ÚS 5/2000). Ak oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul

notársku zápisnicu, neznamená to, že by exekučný súd nebol povinný skúmať, či na jej

podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997).

V prípade notárskej zápisnice formálna stránka jej vykonateľnosti spočíva v dodržaní

formy notárskej zápisnice upravenej v § 47 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej

činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov. Materiálna stránka je predpísaná  

v ustanovení § 41 ods. 2 Exekučným poriadkom, podľa ktorého nevyhnutnými náležitosťami

notárskej zápisnice ako exekučného tituluje (o. i.) súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou.

Práve tento súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je najdôležitejšou

náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu - až tento prejav vôle povinnej osoby

robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti

uvedenej v jej obsahu. Uvedeným prejavom vôle povinnej osoby sa teda završuje vznik

exekučného titulu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinnej osoby,

ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva

exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky aké priznáva vykonateľnému

rozhodnutiu súdu. Tento súhlas udeľuje buď ten, kto je osobne prítomný pri spísaní notárskej

zápisnice, alebo ten, kto je ako zástupca oprávnený konať v mene zastúpeného (účastníka

notárskej zápisnice, ktorý robí právny úkon, o ktorom sa spisuje notárska zápisnica). Ak

niekto ako zástupca koná pri spisovaní notárskej zápisnice za povinnú osobu napriek tomu, že

nie je oprávnený za ňu konať, nemožno „súhlas“ s vykonateľnosťou notárskej zápisnice

udelený „zástupcom“ považovať za súhlas povinnej osoby.

Podľa § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zástupcom je ten, kto je oprávnený konať

za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Podľa

§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý  

na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného.

Dovolací súd za konanie, ktoré obchádza zákon považuje aj konanie, v rámci ktorého

určitý nebankový subjekt robí rôzne dvojstranné právne úkony (zmluvy o úvere, záložné

zmluvy, dohody o zastúpení a pod.) tak, že má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej

zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Záujmy zástupcu a zastúpeného sa v takom prípade

dostávajú do rozporu.

Stručná charakteristika priebehu konaní pred krajskými súdmi Slovenskej republiky,

na ktoré poukázal Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach IV. ÚS 151/2011,  

I. ÚS 155/2011, IV. ÚS 125/2011, I. ÚS 410/2012, III. ÚS 312/2010, I. ÚS 395/2011,  

IV. ÚS 431/2011, IV. ÚS 229/2011, IV. ÚS 575/2012 (sťažnosť oprávneného bola nimi

odmietnutá ako zjavne bezdôvodná), vyplýva, že postup oprávneného a Mgr. T. v

preskúmavanej veci bol v zásade identický s ich postupom, ktorý opísal Ústavný súd  

v týchto rozhodnutiach. Aj v danom prípade bola „slobodná voľba" povinného pri „výbere“

advokáta zastupujúceho záujmy povinného vylúčená, lebo advokáta, ktorý bude zastupovať

dlžníka (povinnú) pri uznaní záväzku z úveru poskytnutého veriteľom (oprávneným), ako aj

pri spísaní notárskej zápisnice a pri udelení súhlasu s jej vykonateľnosťou (§ 41 ods. 2  

písm. c/ Exekučného poriadku) „vybral“ vopred veriteľ (oprávnený) tým, že ho uviedol  

v predtlačí úverovej zmluvy predloženej dlžníkovi na podpis. Za týchto okolností dovolací

súd súhlasí s názorom, že záujmy zástupcu (Mgr. T.) boli v rozpore   so

záujmami zastúpeného (povinnej), v dôsledku čoho je dohoda o zastúpení neplatná (§ 22 ods.

2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 39 Občianskeho zákonníka). Absolútna neplatnosť

právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a pôsobí voči každému. Na absolútnu neplatnosť

prihliada súd aj bez návrhu (ex offo). Absolútna neplatnosť sa nemôže napraviť dodatočným

schválením. Keďže dohoda o zastúpení povinnej advokátom Mgr. T. je v zmysle § 39

Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, neplatný je aj právny úkon, ktorým tento advokát

za povinnú udelil súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice.

Z uvedených dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru zhodnému

so záverom odvolacieho súdu, že ak za týchto okolností Mgr. T. v notárskej zápisnici udelil za

povinnú „súhlas“ s jej vykonateľnosťou, chýba podstatná náležitosť materiálnej

vykonateľnosti notárskej zápisnice v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku.

Námietka oprávneného, že súdy do skončenia exekučného konania nerozhodli  

o návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nie je

dôvodná. Aj keď oprávnený podaním doručeným na súd prvého stupňa 09. augusta 2012

navrhol prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ a odvolací súd rozhodol  

o odvolaní oprávneného až uznesením zo 14. augusta 2012, t. j. 5 dní po podaní uvedeného návrhu v danom prípade nedošlo k odňatiu oprávneného možnosti konať pred odvolacím

súdom. Oprávnený podal uvedený návrh na nepríslušný súd - súd prvého stupňa, v čase keď

bola vec už na odvolacom súde, kde sa rozhodovalo o odvolaní oprávneného. Aj keď odvolací

súd nerozhodol o tomto návrhu dovolací súd tento nedostatok v danom prípade nepovažuje  

za vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Oprávnený v podanom dovolaní opätovne

navrhol postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. prerušiť dovolacie konanie. Tento

návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania je identický s návrhom na prerušenie

konania doručeným na súd prvého stupňa 09. augusta 2012. Dovolací súd o tomto návrhu

rozhodol, preto považoval túto námietku oprávneného za neopodstatnenú.

K návrhu oprávneného na prerušenie dovolacie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/  

v spojení s § 243c O. s. p. a článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie dovolací súd

uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá povinnosť súdu prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke,

pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie  

v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru EÚ na vydanie rozhodnutia  

o predbežnej otázke.

Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia

zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem

Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad

komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitami

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva, prejednanie a

rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade procesnú vadu

konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť notárskej zápisnice a posúdenie predmetného splnomocnenia,  

na základe ktorého bola notárska zápisnica spísaná, ako neprijateľnej podmienky. Posúdenie

predmetnej námietky oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EU.  

Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže   na danú vec sa vzťahujú právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol

prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva

nebola pre riešenie daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej

veci v Slovenskej republike.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol

Dovolateľ v dovolaní ďalej namietal, že v danom prípade rozhodol nesprávne

obsadený súd v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.

K tejto námietke dovolateľ poukázal na poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR  

sp. zn.: IV. ÚS 206/08, v zmysle ktorého zákonným sudcom vo veci začatej  

pred vnútroštátnym súdom nie je len sudca určený rozvrhom práce, ale komunitárny sudca,

lebo jeho povinnosť rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj

jeho oprávnením. Ak sa v spore v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľal svojím

výkladom práva spoločenstva komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný  

na rozhodnutie vo veci samej, potom vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním

nesprávne obsadený.

Právne závery vyplývajúce z uvedeného uznesenia Ústavného súdu SR nemožno  

na daný prípad aplikovať. Na rozhodnutie v predmetnom konaní nebol potrebný výklad práva

európskeho spoločenstva komunitárnym sudcom, preto je uvedená námietka dovolateľa

nedôvodná. Súdy boli v danej veci správne obsadené a rozhodovali zákonní sudcovia. V danej

veci súd prvého stupňa a rovnako aj odvolací súd neboli povinné konanie prerušiť podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a požiadať súdny dvor Európskej únie o výklad práva

európskeho spoločenstva - komunitárneho práva. Dovolací súd k tejto námietke oprávneného

poukazuje aj na svoje odôvodnenie uvedené vyššie, týkajúce sa návrhu oprávneného  

na prerušenie dovolacieho konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dovolacím súdom.

Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a

odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je  

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12,  

§ 29, Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie

rozhodnutí v zmysle uvedených zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, ktoré oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými

skutkovými závermi, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a  

z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a

následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a

právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a

nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a že odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia

(§ 157 ods. 2, § 211 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Vzhľadom na uvedené namietaným postupom súdov nebola oprávnenému

znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho

súdneho poriadku.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie  

vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnej zmysle § 243b ods. 5,  

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však žiadne trovy dovolacieho konania povinnej nepriznal

z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. septembra 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.  

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková