Najvyšší súd Slovenskej republiky 5Oboer/277/2014-
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., so sídlom v B., na ul. P. proti povinnému: I. L., nar.X., bytom: Š., A., o vymoženie 443,44 eura s príslušenstvom vedenom pred Okresným súdom Senica sp.zn.10Er/543/2010, o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa
28.mája 2013, takto
r o z h o d o l :
Návrh dovolateľa na prerušenie dovolacieho konania sa z a mi e t a
Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa
28. mája 2013 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie
konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Uznesením č. k. 10Er/543/2010-33 zo dňa 15. 08. 2012 okresný súd zastavil exekučné
konanie a uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov
exekúcie v sume 39,83 eura.
Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z z., § 45
ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 52, § 53 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol,
že súdny exekútor JUDr. R. K. žiadal okresný súd listom doručeným dňa 15. 07. 2010 o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinném, a to
základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. v Bratislave, sp. zn. SR 21519/09 zo dňa
11. 01. 2010. Uznesením č. k. lOEr/543/2010-9 zo dňa 15.10.2010, v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trnave č. k. 9CoE/89/2011-27 zo dňa 17. 01. 2012, bola jeho žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie zmenkového úroku 2 5Oboer/277/2014
prevyšujúcej zákonný 9 % ročný úrok z omeškania stanovený podľa § 3 Nariadenia vlády
Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Vo zvyšku súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie. Následne však prvostupňový súd z úradnej povinnosti opätovne
preskúmal zmluvu o úvere č. 2280727, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi exekučného
konania dňa 23. 12. 2008, ako aj všeobecné obchodné podmienky a zistil, že v bode 18.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveruje obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by
vystupoval na strane žalovaného, a teda dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,
pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom
a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho
zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný
a ako exekučný titul neúčinný. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle
vyššie citovaných ustanovení exekučné konanie zastavil. O trovách exekučného konania
rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods.2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením č. k.:
3CoE/26/2013-52 zo dňa 28. mája 2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219
ods. 1 O. s. p. potvrdil a povinnému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa správne zistil skutkový
stav a vec aj správne právne posúdil.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť,
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný
titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda
exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá
nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými
mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto
nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44
ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už 3 5Oboer/277/2014
vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu
v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného
súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže
a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný
súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala
v súlade so zákonom.
Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi
konania z predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský, nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd
prvého stupňa mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje
rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Odvolací súd
sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné podmienky posúdené súdom
prvého stupňa ako neprijateľné považoval aj odvolací súd za neprijateľné, pretože tieto
zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných
zmluvných podmienok, povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd
prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie. V prípade, ak je neprijateľnou
podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko
táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. Neprijateľnou podmienkou
je jednoznačne rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť
rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, a nejde pritom
o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola
platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z.,
nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Preto
rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený prvostupňovému súd ako podklad pre
vykonanie exekúcie je nulitný a ako exekučný titul neúčinný, v dôsledku čoho boli splnené
podmienky pre zastavenie exekúcie.
O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3
a § 151 ods. 1 O. s. p.
4 5Oboer/277/2014
Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa 28.mája 2013
napadol oprávnený dovolaním.
V dovolaní namietol, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci" (§ 237
písm. a/ O. s. p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1, 2 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne
rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne
posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, 3. sa nepodal návrh na
začatie konania, hoci bol potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), 4. oprávnenému odňali možnosť
konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že konali bez pojednávania a dokazovania
a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola rozhodovaná na základe
správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, a že
ignorovali záväznú interpretáciu práva EU založenú na rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa
21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), lebo nesprávne zistili skutkový
stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 O. s. p.).
Z týchto dôvodov žiadal zrušiť obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátiť
súdu prvého stupňa; zároveň žiadal prerušiť do volacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
z dôvodu, aby dovolací súd požiadal Súdny dvor Európskej únie na základe článku 267 tretí
odsek Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady
93/13/EHS a čl. 17 i čl. 47 Charty základných práv EÚ.
Podľa dovolateľa z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 02. 2013 sp. zn. C-472/11
vyplýva, že uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať na základe spravodlivého
konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom
konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ.
Podľa dovolateľa v danom prípade exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie a pokiaľ svoje rozhodnutie založil na aplikácii smernice
93/13/ES mala byť založená na jej správnej interpretácii, ktorá neodporuje interptretácii
uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.
Dovolateľ namietol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci
podľa zákona bol povinný tak urobiť a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd. Súdy 5 5Oboer/277/2014
neupovedomili povinného na zámer posúdiť zmluvnú podmienku ako neprijateľnú a nevyzval
ho, aby vyjadri, že nemá zámer dovolávať sa vylúčenia aplikácie dotknutej podmienky.
Dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 18. 04. 201 sp. zn.
II.ÚS 140/2010, v súvislosti s argumentáciou o výklade a aplikácii komunitárneho práva
v konaní o prejudiciálnej otázke, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
zo dňa 12. apríla 2012 sp. zn. IV.ÚS 95/2010-80, a to v súvislosti s jeho námietkou o nutnosti
požiadať o výklad pojmu nekalá zmluvná podmienka súdny dvor Európskej únie, ako aj
o výklad č. 17 a 51. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu
neprijateľná zmluvná podmienka. Z toho dôvodu navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého
uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej
únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,
ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní.
Podľa dovolateľa právnu podstatu napadnutého uznesenia odvolací súd založil na
nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej (nekalej) podmienke
v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. V odôvodnení sa
odvoláva na nekonkrétne „ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS" a „vnútroštátne právne
normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv", ako aj svoje tvrdenia, závery riadne
nezdôvodňuje, preto je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné a arbitrárne.
V podaní zo dňa 30. 07. 2013 ( podané na pošte dňa 31. 07. 2013) označenom ako
dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa 28. mája
2013, oprávnený doplnil dovolacie dôvody, keď namietol, že 1. odvolací súd svojim
postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.
v spojení s ust. § 237 písm. f) O. s. p.), keď v súdnom konaní nerešpektoval procesný návrh
oprávneného na to, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)
O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU a neumožnil mu tak v konaní uplatňovať právne
argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov; 2. že rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 241 ods 2 písm. c)
O. s. p.), keď súd opomenul aplikovať ust. § 167 ods. 1 veta druhá O. s. p., podľa ktorého súd
rozhoduje uznesením o prerušení konania; 3. súd bol nesprávne obsadený (ust. § 241 ods. 2
písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. g) O. s. p.), keď v rozsahu výkladu práva EÚ
je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený
rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť 6 5Oboer/277/2014
rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré
nemožno zásadne obísť, a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Ak sa v spore
v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľa svojim výkladom práva spoločenstva
komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom
vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 206/08).
Podľa dovolateľa je potrebné obrátiť sa s požiadavkou o výklad pojmu nekalá
zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu na Súdny dvor Európskej únie. Súd sa
s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS nevysporiadal
a nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve
o úvere.
Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal
najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1
písm. c/ O. s. p.
K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší
súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých
ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza
najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3ECdo 46/2013, 3Co 44/2013, 3. júla 2013
sp. zn. 3ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach
poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej
veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie
o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov
inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup
súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,
má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V danom prípade sa rozhodnutiach súdov v tomto konaní nespomína Smernica Rady
93/13/EHS a z určujúceho hľadiska tak ako postupovali súdy nižších stupňov, bolo potrebné 7 5Oboer/277/2014
aplikovať a interpretovať len vnútroštátne právne predpisy (Občianskeho zákonníka
a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie
konania zamietol.
Následne sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zaoberal otázkou, či
dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré ním možno napadnúť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu
prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je
dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide
o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského
rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení
§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
So zreteľom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta
O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia,
skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia
je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu, 8 5Oboer/277/2014
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát.
Existenciu vád konania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. oprávnený netvrdil
a existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania
preto z týchto ustanovení nevyplýva.
K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného v zmysle § 237 písm. a/,d/,f/, e/ a g/
O. s. p., z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného
v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne
obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom
postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 28. februára 2013
sp. zn. 2Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn. 2ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.
2ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2ECdo 63/2013,
z 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3ECdo 46/2013, 3Co 44/2013,
3. júla 2013 sp. zn. 3ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo 34/2013, 6. augusta 2013
sp. zn. 3Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3Cdo 45/2013 a konštatuj e, že právne závery,
ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.
V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:
1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je
daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov
v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a
§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku),
2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto
nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.
(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo 205/2011 a tiež
Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),
3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal
a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania 9 5Oboer/277/2014
- nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez
návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,
4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je
exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva
dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až
§ 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,
5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie
s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený
exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za
prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania,
vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť
k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)
v neskorších štádiách exekučného konania, 6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade
rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho,
zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje
oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej
veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať
rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok
(R 46/2012).
Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.
Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka -
z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov - je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej
zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná
rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený
rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.
Osobitne k námietke oprávneného, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne)
v znení účinnom v čase zastavenia exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1
písm. g/ a k / nariadil pojednávanie, do volací súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu
zastavil uznesením z 15.augusta 2012, teda v čase, keď bol povinný nariadiť pojednávanie
(túto povinnosť mal súčinnosťou od 9. augusta 2012 do 31. 12. 2012, pričom od 1. 1. 2013 10 5Oboer/277/2014
podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku má súd možnosť, nie povinnosť, nariadiť v takomto
prípade pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci).
I keď súd prvého stupňa nenariadením pojednávania pochybil, má do volací súd za to,
že zrušením rozhodnutí súdov nižších stupňov by sa nedosiahol všeobecný účel dovolania,
keďže v ďalšom konaní by súd už pojednávanie nariadiť nemusel (odsek 5 § 57 bol zákonom
č. 335/2012 Z. z., účinným od 01. januára 2013, z Exekučného poriadku vypustený).
Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s u s t. § 214 ods. 2 O. s. p., keď
o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné
zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený
ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b) a c) O. s. p.), pre ktoré predseda
senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo
nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.
Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,
nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť
právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania
v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.
Prípustnosť dovolania pre existenciu vyššie uvedených a oprávneným tvrdených vád
konania sa nepotvrdila, preto tieto vytknuté vady nezaložili prípustnosť dovolania.
Oprávnený však v dovolaní ako jeden z do volací ch dôvodov uviedol, že napadnuté
uznesenie krajského súdu je postihnuté takou vadou, v dôsledku ktorej mu bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), pretože odvolací súd vôbec
nerozhodol uznesením podľa §167 ods. 1 O. s. p. o jeho návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.
Procesná vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dôsledkom porušenia práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces (či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Dochádza
k nej vtedy, ak súd v priebehu konania neumožní účastníkovi vykonať práva priznané mu
Občianskym súdnym poriadkom, okrem iného i právo predniesť (doplniť) svoje návrhy.
Tomu zodpovedá povinnosť súdu o týchto návrhoch rozhodnúť.
11 5Oboer/277/2014
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.
Podľa § 167 ods. 1 O. s. p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.
Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania,
o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri,
o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.
Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu
prvého stupňa navrhol prerušiť súdne konanie podľa § 109 ods. 1 O.s.p.
O uvedenom návrhu oprávneného odvolací súd nerozhodol a nevysporiadal sa s ním
ani vo svojom rozhodnutí konečnom rozhodnutí - v uznesení č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa
28. máj a 2013. Dovolacia námietka oprávneného je preto dôvodná.
Nerozhodnutím o návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd zaťažil
konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolanie oprávneného je teda nielen
prípustné, ale zistená vada konania je súčasne dôvodom, pre ktorý musí do volací súd
rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 243b O. s. p.), pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť považované za správne.
V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nieje prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave, 20.októbra 2014
JUDr. Anna Markova, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: H.