Najvyšší súd Slovenskej republiky   5Oboer/277/2014-

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného:   P., s. r. o., so sídlom v B., na ul. P. proti povinnému: I. L., nar.X., bytom: Š., A., o vymoženie 443,44 eura s príslušenstvom vedenom pred Okresným súdom Senica sp.zn.10Er/543/2010, o dovolaní

oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa

28.mája 2013, takto

r o z h o d o l :

Návrh dovolateľa na prerušenie dovolacieho konania sa   z a mi e t a

Napadnuté uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa

28. mája 2013 sa z r u š u j e   a vec sa v r a c i a Krajskému súdu v Trnave na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Uznesením č. k. 10Er/543/2010-33 zo dňa 15. 08. 2012 okresný súd zastavil exekučné

konanie a uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie v sume 39,83 eura.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z z., § 45

ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z., § 52, § 53 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uviedol,

že súdny exekútor JUDr. R. K. žiadal okresný súd listom doručeným dňa 15. 07. 2010 o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného proti povinném, a to

základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu

spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s. v Bratislave, sp. zn. SR 21519/09 zo dňa

11. 01. 2010. Uznesením č. k. lOEr/543/2010-9 zo dňa 15.10.2010, v spojení s uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. 9CoE/89/2011-27 zo dňa 17. 01. 2012, bola jeho žiadosť

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti o vymoženie zmenkového úroku   2   5Oboer/277/2014

prevyšujúcej zákonný 9 % ročný úrok z omeškania stanovený podľa § 3 Nariadenia vlády

Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. Vo zvyšku súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie. Následne však prvostupňový súd z úradnej povinnosti opätovne

preskúmal zmluvu o úvere č. 2280727, ktorá bola uzatvorená medzi účastníkmi exekučného

konania dňa 23. 12. 2008, ako aj všeobecné obchodné podmienky a zistil, že v bode 18.

Všeobecných podmienok poskytnutia úveruje obsiahnutá rozhodcovská doložka, ktorá

znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by

vystupoval na strane žalovaného, a teda dospel k záveru, že takáto rozhodcovská doložka je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka,

pretože spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom

a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, a preto je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho

zákonníka neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, a preto rozhodcovský rozsudok je nulitný

a ako exekučný titul neúčinný. Na základe týchto skutočností súd prvého stupňa v zmysle

vyššie citovaných ustanovení exekučné konanie zastavil. O trovách exekučného konania

rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods.2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trnave ako súd odvolací uznesením č. k.:

3CoE/26/2013-52 zo dňa 28. mája 2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219

ods. 1 O. s. p. potvrdil a povinnému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pretože súd prvého stupňa správne zistil skutkový

stav a vec aj správne právne posúdil.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť,

exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný

titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda

exekučný súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá

nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými

mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto

nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, musí v zmysle § 44

ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný súd už   3   5Oboer/277/2014

vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu

v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného

súdu, ktorý predmetné poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže

a musí exekučný súd odstrániť len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný

súd musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala

v súlade so zákonom.

Podľa odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi

konania z predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský, nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu

svojej podnikateľskej činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd

prvého stupňa mal povinnosť preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje

rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných zmluvných podmienok. Odvolací súd

sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné podmienky posúdené súdom

prvého stupňa ako neprijateľné považoval aj odvolací súd za neprijateľné, pretože tieto

zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných

zmluvných podmienok, povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Pretože neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd

prvého stupňa správne rozhodol o zastavení exekúcie. V prípade, ak je neprijateľnou

podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko

táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného titulu. Neprijateľnou podmienkou

je jednoznačne rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť

rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, a nejde pritom

o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Keďže medzi zmluvnými stranami nebola

platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č. 244/2002 Z. z.,

nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Preto

rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený prvostupňovému súd ako podklad pre

vykonanie exekúcie je nulitný a ako exekučný titul neúčinný, v dôsledku čoho boli splnené

podmienky pre zastavenie exekúcie.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3

a § 151 ods. 1 O. s. p.

  4   5Oboer/277/2014

Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa 28.mája 2013

napadol oprávnený dovolaním.

V dovolaní namietol, že súdy: 1. rozhodli „nad rámec zverenej právomoci" (§ 237

písm. a/ O. s. p.), lebo nesprávne interpretovali § 44 ods. 2 a § 45 ods. 1, 2 zákona č.

244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, 2. konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne

rozhodlo (§ 237 písm. d/ O. s. p.), lebo vykonateľnosť exekučného titulu už bola právoplatne

posúdená pri poverení súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu, 3. sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci bol potrebný (§ 237 písm. e/ O. s. p.), 4. oprávnenému odňali možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) tým, že konali bez pojednávania a dokazovania

a nerešpektovali jeho právo na to, aby jeho právna vec bola rozhodovaná na základe

správneho právneho základu, súčasťou ktorého je aj výklad práva Európskej únie, a že

ignorovali záväznú interpretáciu práva EU založenú na rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa

21. 2. 2013 sp. zn. C-472/11, 5. sa v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), lebo nesprávne zistili skutkový

stav a nevykonali dokazovanie, 6. napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 O. s. p.).

Z týchto dôvodov žiadal zrušiť obe rozhodnutia súdov nižších stupňov a vec vrátiť

súdu prvého stupňa; zároveň žiadal prerušiť do volacie konanie (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)

z dôvodu, aby dovolací súd požiadal Súdny dvor Európskej únie na základe článku 267 tretí

odsek Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady

93/13/EHS a čl. 17 i čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Podľa dovolateľa z rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21. 02. 2013 sp. zn. C-472/11

vyplýva, že uplatnenie smernice 93/13/ES sa musí uskutočňovať na základe spravodlivého

konania, čo znamená dôsledné uplatňovanie záruky kontradiktórnosti tak v základnom

konaní, ako aj v exekučnom konaní, všetko v zmysle čl. 47 Charty základných práv EÚ.

Podľa dovolateľa v danom prípade exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania

viesť kontradiktórne konanie a pokiaľ svoje rozhodnutie založil na aplikácii smernice

93/13/ES mala byť založená na jej správnej interpretácii, ktorá neodporuje interptretácii

uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie.

Dovolateľ namietol, že súd prvého stupňa nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci

podľa zákona bol povinný tak urobiť a tento nedostatok neodstránil ani odvolací súd. Súdy   5   5Oboer/277/2014

neupovedomili povinného na zámer posúdiť zmluvnú podmienku ako neprijateľnú a nevyzval

ho, aby vyjadri, že nemá zámer dovolávať sa vylúčenia aplikácie dotknutej podmienky.

Dovolateľ poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 18. 04. 201 sp. zn.

II.ÚS 140/2010, v súvislosti s argumentáciou o výklade a aplikácii komunitárneho práva

v konaní o prejudiciálnej otázke, ako aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky

zo dňa 12. apríla 2012 sp. zn. IV.ÚS 95/2010-80, a to v súvislosti s jeho námietkou o nutnosti

požiadať o výklad pojmu nekalá zmluvná podmienka súdny dvor Európskej únie, ako aj

o výklad č. 17 a 51. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu

neprijateľná zmluvná podmienka. Z toho dôvodu navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutého

uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a Súdnemu dvoru Európskej

únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky,

ktoré bližšie špecifikoval v podanom dovolaní.

Podľa dovolateľa právnu podstatu napadnutého uznesenia odvolací súd založil na

nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej (nekalej) podmienke

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. V odôvodnení sa

odvoláva na nekonkrétne „ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS" a „vnútroštátne právne

normy, ktoré upravujú režim spotrebiteľských zmlúv", ako aj svoje tvrdenia, závery riadne

nezdôvodňuje, preto je napadnuté uznesenie nepreskúmateľné a arbitrárne.

V podaní zo dňa 30. 07. 2013 ( podané na pošte dňa 31. 07. 2013) označenom ako

dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Trnave č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa 28. mája

2013, oprávnený doplnil dovolacie dôvody, keď namietol, že 1. odvolací súd svojim

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (ust. § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p.

v spojení s ust. § 237 písm. f) O. s. p.), keď v súdnom konaní nerešpektoval procesný návrh

oprávneného na to, aby došlo k prerušeniu konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c)

O. s. p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU a neumožnil mu tak v konaní uplatňovať právne

argumenty na podporu svojej pozície a ochranu legitímnych nárokov; 2. že rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 241 ods 2 písm. c)

O. s. p.), keď súd opomenul aplikovať ust. § 167 ods. 1 veta druhá O. s. p., podľa ktorého súd

rozhoduje uznesením o prerušení konania; 3. súd bol nesprávne obsadený (ust. § 241 ods. 2

písm. a) O. s. p. v spojení s ust. § 237 písm. g) O. s. p.), keď v rozsahu výkladu práva EÚ

je zákonným sudcom vo veci začatej pred vnútroštátnym súdom nielen sudca určený

rozvrhom práce podľa osobitných predpisov, ale aj komunitárny sudca, lebo jeho povinnosť   6   5Oboer/277/2014

rozhodnúť o otázkach interpretácie komunitárneho práva je súčasne aj jeho oprávnením, ktoré

nemožno zásadne obísť, a ak, tak len úniovým právom určenými spôsobmi. Ak sa v spore

v konaní pred vnútroštátnym súdom nepodieľa svojim výkladom práva spoločenstva

komunitárny sudca, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej, potom

vnútroštátny súd bol v tejto časti konania pred ním nesprávne obsadený (Uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 206/08).

Podľa dovolateľa je potrebné obrátiť sa s požiadavkou o výklad pojmu nekalá

zmluvná podmienka v kontexte tohto sporu na Súdny dvor Európskej únie. Súd sa

s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS nevysporiadal

a nezdôvodnil, prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve

o úvere.

Povinný a ani súdny exekútor sa k podanému dovolaniu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal

najskôr, či je dôvodný jeho návrh na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1

písm. c/ O. s. p.

K podobnému návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých

ten istý oprávnený vystupoval v procesnom postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia zo 14. mája 2013 sp. zn. 3ECdo 46/2013, 3Co 44/2013, 3. júla 2013

sp. zn. 3ECdo 76/2013 a 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo 34/2013, na ktoré v podrobnostiach

poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej

veci, pre účely ktorej opakuje, že Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcii, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup

súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.,

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danom prípade sa rozhodnutiach súdov v tomto konaní nespomína Smernica Rady

93/13/EHS a z určujúceho hľadiska tak ako postupovali súdy nižších stupňov, bolo potrebné   7   5Oboer/277/2014

aplikovať a interpretovať len vnútroštátne právne predpisy (Občianskeho zákonníka

a Exekučného poriadku). Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie

konania zamietol.

Následne sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací zaoberal otázkou, či

dovolanie smeruje proti takému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktoré ním možno napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie

prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu

prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je

dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide

o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského

rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto podľa ustanovení

§ 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

So zreteľom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta

O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia,

skúmal dovolací súd prípustnosť dovolania aj podľa § 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia

je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (rozsudku a uzneseniu) odvolacieho súdu,   8   5Oboer/277/2014

ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát.

Existenciu vád konania podľa § 237 ods. 1 písm. b/ a c/ O. s. p. oprávnený netvrdil

a existencia týchto vád ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania

preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávneného v zmysle § 237 písm. a/,d/,f/, e/ a g/

O. s. p., z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jeho dovolania podaného

v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne

obdobných právnych veciach, v ktorých ten istý oprávnený vystupoval v procesnom

postavení dovolateľa. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 28. februára 2013

sp. zn. 2Cdo 17/2013, z 30. apríla 2013 sp. zn. 2ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.

2ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2ECdo 63/2013,

z 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo 58/2013, 14. mája 2013 sp. zn. 3ECdo 46/2013, 3Co 44/2013,

3. júla 2013 sp. zn. 3ECdo 76/2013, 3. júla 2013 sp. zn. 3Cdo 34/2013, 6. augusta 2013

sp. zn. 3Cdo 2/2013 a 6. augusta 2013 sp. zn. 3Cdo 45/2013 a konštatuj e, že právne závery,

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že:

1. prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O. s. p.) je

daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a

§ 44 ods. 1 Exekučného poriadku),

2. vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle v § 237 písm. d/ O. s. p.

(viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5Cdo 205/2011 a tiež

Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012),

3. ustanovenie § 237 písm. e/ O. s. p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania   9   5Oboer/277/2014

- nebol podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez

návrhu; v danom prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie,

4. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd pri skúmaní, či je

exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až

§ 124 O. s. p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu,

5. nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní a za

prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne - teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného - môže exekučný súd dospieť

k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)

v neskorších štádiách exekučného konania, 6. ak sa exekúcia navrhuje na podklade

rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý nemal právomoc vydať ho,

zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia a neznemožňuje

oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.); pokiaľ v určitej

veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok

(R 46/2012).

Tieto právne závery (viď 1. až 6.) zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci.

Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka -

z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov - je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej

zmluvy (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná

rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený

rozhodcovský rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

Osobitne k námietke oprávneného, že § 57 ods. 5 Exekučného poriadku (údajne)

v znení účinnom v čase zastavenia exekúcie ukladal súdu, aby pri postupe podľa § 57 ods. 1

písm. g/ a k /   nariadil pojednávanie, do volací súd uvádza, že súd prvého stupňa exekúciu

zastavil uznesením z 15.augusta 2012, teda v čase, keď bol povinný nariadiť pojednávanie

(túto povinnosť mal súčinnosťou od 9. augusta 2012 do 31. 12. 2012, pričom od 1. 1. 2013   10   5Oboer/277/2014

podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku má súd možnosť, nie povinnosť, nariadiť v takomto

prípade pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci).

I keď súd prvého stupňa nenariadením pojednávania pochybil, má do volací súd za to,

že zrušením rozhodnutí súdov nižších stupňov by sa nedosiahol všeobecný účel dovolania,

keďže v ďalšom konaní by súd už pojednávanie nariadiť nemusel (odsek 5 § 57 bol zákonom

č. 335/2012 Z. z., účinným od 01. januára 2013, z Exekučného poriadku vypustený).

Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s   u s t. § 214 ods. 2 O. s. p., keď

o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a rovnako nebol splnený

ani jeden z ostatných dvoch dôvodov (§ 214 ods. 1 písm. b) a c) O. s. p.), pre ktoré predseda

senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie. Z uvedeného dôvodu bolo

nariadenie pojednávania na úvahe odvolacieho súdu.

Dovolateľom namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení súdov,

nepreskúmateľnosť ich rozhodnutí (R 111/1998 a tiež III. ÚS 551/2012) a nesprávnosť

právneho posúdenia, na ktorých tieto rozhodnutia spočívajú (R 54/2012), nie sú vady konania

v zmysle § 237 O. s. p. a prípustnosť dovolania nezakladajú.

Prípustnosť dovolania pre existenciu vyššie uvedených a oprávneným tvrdených vád

konania sa nepotvrdila, preto tieto vytknuté vady nezaložili prípustnosť dovolania.

Oprávnený však v dovolaní ako jeden z do volací ch dôvodov uviedol, že napadnuté

uznesenie krajského súdu je postihnuté takou vadou, v dôsledku ktorej mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 243f ods. 1 písm. c/ O. s. p.), pretože odvolací súd vôbec

nerozhodol uznesením podľa §167 ods. 1 O. s. p. o jeho návrhu na prerušenie konania podľa

§ 109 ods. 1 písm. c) O. s. p.

Procesná vada konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je dôsledkom porušenia práva

účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces (či. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Dochádza

k nej vtedy, ak súd v priebehu konania neumožní účastníkovi vykonať práva priznané mu

Občianskym súdnym poriadkom, okrem iného i právo predniesť (doplniť) svoje návrhy.

Tomu zodpovedá povinnosť súdu o týchto návrhoch rozhodnúť.

  11   5Oboer/277/2014

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada

Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Podľa § 167 ods. 1 O. s. p. ak zákon neustanovuje inak, rozhoduje súd uznesením.

Uznesením sa rozhoduje najmä o podmienkach konania, o zastavení alebo prerušení konania,

o odmietnutí návrhu na začatie konania, o zmene návrhu, o späťvzatí návrhu, o zmieri,

o trovách konania, ako aj o veciach, ktoré sa týkajú vedenia konania.

Z obsahu spisu vyplýva, že oprávnený v podanom odvolaní proti uzneseniu súdu

prvého stupňa navrhol prerušiť súdne konanie podľa § 109 ods. 1 O.s.p.

O uvedenom návrhu oprávneného odvolací súd nerozhodol a nevysporiadal sa s ním

ani vo svojom rozhodnutí konečnom rozhodnutí - v uznesení č. k.: 3CoE/26/2013-52 zo dňa

28. máj a 2013. Dovolacia námietka oprávneného je preto dôvodná.

Nerozhodnutím o návrhu oprávneného na prerušenie konania odvolací súd zaťažil

konanie vadou v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Dovolanie oprávneného je teda nielen

prípustné, ale zistená vada konania je súčasne dôvodom, pre ktorý musí do volací súd

rozsudok odvolacieho súdu zrušiť (§ 243b O. s. p.), pretože rozhodnutie vydané v konaní

postihnutom touto procesnou vadou nemôže byť považované za správne.

V novom rozhodnutí krajský súd rozhodne aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania v zmysle § 243d ods. 1 O. s. p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nieje prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 20.októbra 2014

  JUDr. Anna Markova, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: H.