Najvyšší súd Slovenskej republiky
5 Oboer 27/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: M., nar. X., Z., o vymoženie 751,15 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 12 Er 497/2008, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 26. septembra 2012, č. k.: 2 CoE 381/2012-64, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.
Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.
Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.
O d ô v o d n e n i e :
Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Lučenec 09. júna 2008 požiadal
o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 22 629,- Sk s príslušenstvom
v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti
(exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Uviedol, že exekučným titulom je
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo 07. januára 2008, sp. zn.: SR 9350/07, zriadeného
zriaďovateľom S., a. s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd
Lučenec poverením z 10. júna 2008 poveril súdneho exekútora JUDr. R. vykonaním exekúcie.
Okresný súd Lučenec uznesením z 27. januára 2012, č. k.: 12 Er 497/2008-16 exekúciu
vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. R. pod sp. zn.: EX 3309/08 vyhlásil za
neprípustnú a zastavil.
2
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere č. 6461329 zo 06. mája 2007
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo „Zmluva“)
v bode 17 ustanovili rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy
o úvere budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S., a. s.
alebo alternatívne pred všeobecným súdom, v závislosti od toho, kde žalujúca strana podá
návrh. V prebiehajúcom konaní súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku
nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vo vzťahu k rozsahu
oprávneniu súdu preskúmavať exekučný titul pred vydaním poverenia. V dôsledku toho, k
preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil súd až po vydaní
poverenia, a to v zmysle § 45 Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len
„Zákon o rozhodcovskom konaní“). Poukázal na § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a uviedol,
že z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti oprávneného a aj z obsahu
Zmluvy o úvere je zrejmé, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere, a teda o vzťah medzi
spotrebiteľom na jednej strane a dodávateľom na strane druhej. Poukázal na čl. 3, ods. 1, čl. 6
ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice Rady 93/13/EHS, judikatúru Európskeho súdneho dvora - rozsudok z 27. júna 2000, Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až
C 244/98, rozsudok Cofidis C473/00).
Uviedol, že rozhodcovská doložka v Zmluve o úvere nieje dojednaná individuálne, čo
zjavne vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti
formulárovej Zmluvy o úvere. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná
formálne nenapĺňa podmienku uvedenú v písm. q/ bodu 1 Prílohy ku Smernici 93/13/EHS, že
rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo Zmluvy.
Z povahy samotnej Zmluvy je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku
právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko
miera jeho práv k dlžníkovi v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú
dominanciu veriteľa a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Vychádzajúc
z uvedeného je zrejmé, že veriteľ takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky od začiatku
sledoval, aby v prípade vzniku sporov zo Zmluvy, tieto boli riešené na súde, ktorý sa nachádza
v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv
spotrebiteľa. Rozhodcovskou doložkou dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy
medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ vzhľadom na vzdialenosť
miesta konania, ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery sa nemôže relevantne proti 3
návrhu brániť a zúčastniť sa konania. Spotrebiteľovi nie je daná možnosť v prípade podania
žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde, domáhať sa možnosti uskutočniť konanie na súde
v mieste svojho bydliska ako je to v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľ sa podpisom
takejto Zmluvy s rozhodcovskou doložkou reálne vopred vzdáva práva na účinnú procesnú
obranu. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo
bez riadneho zmocnenia strán zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný
v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie. V dôsledku
toho považoval súd exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti
za neodstrániteľnú prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd exekúciu
v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací,
napadnutým uznesením, návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol a uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdil.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci oprávnený navrhol
predmetné exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O. s. p.“) pre nesúlad § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s č1. 1 ods. 1
Ústavy SR a tiež podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
SR z 29. marca 2012, sp. zn.: 3 Cdo 33/2012, v ktorom Najvyšší súd SR riešil otázku prerušenia
konania súdom, ak rozhodol, že požiada podľa č1. 267 Zmluvy o fungovaní EU Súdny dvor
Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Uviedol, že povinnosť
vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke, ktorá je zakotvená v č1. 267 Zmluvy o fungovaní EU nemožno vykladať absolútne.
V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EU predpokladom povinnosti začať konanie
o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je skutočnosť, či otázka
komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného
prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor,
ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva. Prejudiciálna otázka nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná
vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 06. októbra 1982 vo veci
C-283/81, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ nepredstavuje
ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda 4
tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva
Spoločenstva. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v rámci konania podľa čl. 267 Zmluvy
o fungovaní EÚ Súdny dvor EÚ nie je oprávnený uplatniť právne predpisy EÚ na konkrétny
prípad, ale môže sa vyjadriť iba k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami EÚ.
K predloženým prejudiciálnym otázkam uviedol, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok
umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov
v rozhodcovskom konaní podľa Zákona o rozhodcovskom konaní. Preto oprávneným
navrhované predbežné otázky považoval za zjavne neopodstatnené a irelevantné, ich
zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Poukázal na doktrínu acté clairé,
ktorá je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné
v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné
obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ. Poukázal na § 36 ods. 5 Exekučné
poriadku, v zmysle ktorého ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno
prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt apo skončení exekučného konania nemožno podať
návrh na jeho obnovu. Vzhľadom na uvedené, návrhy na prerušenie konania zamietol.
Ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3 Cdo 164/1996 a uviedol,
že exekučný súd je povinný v každom štádiu vedenia exekúcie dôsledne skúmať, či sú splnené
formálne i materiálne predpoklady na vedenie exekúcie. K námietke oprávneného, že exekučný
súd predmetnú Zmluvu nesprávne posúdil ako Zmluvu o spotrebiteľskom úvere, odvolací súd
poukázal na ust. § 23a ods. 1 Zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „Zákon
o ochrane spotrebiteľa“). Uviedol, že povinný vykazuje znaky spotrebiteľa vymedzené v ust.
§ 2 uvedeného Zákona o ochrane spotrebiteľa a nepochybné aj podľa § 3 ods. 2 Zákona
č. 258/2001 Z. z. Exekučný súd na Zmluvu správne aplikoval ustanovenia Občianskeho
zákonníka týkajúce sa úpravy neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej
odvolací súd poukázal na rozhodnutie Súdneho dvoru Európskej únie pri výklade Smernice
Rady 93/13/EHS vo veci C-40/08.
K námietke dovolateľa, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci odvolací súd
uviedol, že rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 Zákona o rozhodcovskom konaní
pre účastníkov účinky ako právoplatný rozsudok. Rozhodcovskému súdu kompetencia
rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale získa ju na základe dohody medzi
účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z toho dôvodu je nevyhnutnou súčasťou prieskumu
zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy ako 5
osobitnej zmluvy alebo doložky. Pokiaľ rozhodcovská doložka trpí absolútnou neplatnosťou,
ide o právny úkon, ktorý neexistuje a rozhodcovský rozsudok vydaný na základe takéhoto
právneho úkonu trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc
na vydanie rozhodnutia. Predmetnú rozhodcovskú doložku exekučný súd správne posúdil ako
neprijateľnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Táto podmienka nebola
so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, čo vyplýva z jej zaradenia do Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej Zmluvy o úvere a spotrebiteľ nemal reálnu
možnosť obsah predloženej formulárovej Zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných
dojednaní vylúčiť. Uviedol, že už samotná forma, v akej sú zmluvné dojednania napísané, a to
drobulinkým ťažko čitateľným, resp. takmer nečitateľným husto napísaným písmom už sama
o sebe podstatne sťažuje reálne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom týchto dojednaní.
Takto vnútená podmienka, ktorá sa priamo netýka predmetu Zmluvy a zvyšuje nerovnováhu
medzi dodávateľom a spotrebiteľom je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, a teda absolútne neplatný právny úkon. Ďalej dodal, že v tomto
prípade je nepochybné, že rozhodcovská zmluva bola spotrebiteľovi vnútená tak, že bola ako
doložka zapracovaná do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Spotrebiteľ ak teda chcel
získať predmet Zmluvy, nemal inú možnosť, než túto podmienku prijať. Nemohol ovplyvniť
výber rozhodcov, resp. rozhodcovského súdu uvedeného v predtlačí Zmluvy. Spotrebiteľovi
bol tak vnútený spôsob rozhodovania budúcich sporov, ako aj subjekt, ktorému má byť táto
kompetencia zverená a ktorý je súkromnou osobou, bez toho, aby mal možnosť akejkoľvek
úpravy či zmeny. Exekučný súd preto správne vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka neplatnú. Odvolací súd poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
z 24. februára 2011, sp. zn.: IV. ÚS 55/2011.
K námietke oprávneného, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol potrebný,
odvolací súd poukázal na ust. § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a uviedol, že návrh na začatie
konania nebol potrebný, nakoľko exekučný súd konal ex offo, tak ako mu to umožňuje zákon.
Ďalej uviedol, že tvrdenia oprávneného, že v predmetnej Zmluve nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá o. i. aj ročná percentuálna miera nákladov, tak ako to nesprávne uviedol
súd prvého stupňa a tiež tvrdenie odvolateľa o nesprávnom posúdení neprimeranosti úrokov
z omeškania považuje odvolací súd za irelevantné, nakoľko takéto tvrdenia odôvodnenie
exekučného súdu neobsahuje.
6
Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu vo výroku, ktorým bolo uzneseniu súdu
prvého stupňa potvrdené, podal oprávnený dovolanie. Svoje dovolanie odôvodnil ustanovením
§ 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci,
ust. § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa už právoplatne rozhodlo, ust. § 237 písm. e/ O. s. p.,
že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ust. § 237 písm. f/
O. s. p., že súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom, ust. § 241 ods. 2 písm. b/
O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,
ust. § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
K dôvodu dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. uviedol, že súdy oboch
stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď tak boli podľa zákona povinné urobiť.
Podľa § 57 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 09. augusta 2012, ak súd
rozhoduje podľa ods. 1 písm. g) ak) nariadi pojednávanie. Po právoplatnosti uznesenia
o vyhlásení exekúcie za neprípustnú súd exekúciu zastaví. Súd prvého stupňa uznesením
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju zastavil. Nedodržal teda postup podľa § 57
ods. 5 Exekučného poriadku, atak dovolateľovi odňal možnosť konať pred súdom. Súd
nenariadil ústne pojednávanie, a tento nedostatok nenapravil ani odvolací súd.
Ďalej uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom
posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve
uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne posúdenie trpí základnými vadami
svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje právo na súdnu ochranu podľa č1. 46
ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery odvolacieho súdu, že rozhodcovská
doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode
spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva
v zásade len veriteľ úverového vzťahu na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len
s ťažkosťou mohol byť vedomý následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom
na jeho úroveň informovanosti a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby
porozumel jej významu, nie sú zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú
domnienku súdu, ktorá nemá základ v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že
obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb
(bankovníctvo, energetika...) založené na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia 7
v zásade nie sú schopný pozmeniť. Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná
podmienka je neplatná, nemá oporu v ust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady
93/13/EHS. Uviedol, že podľa právnej doktríny smernica nemá všeobecnú záväznosť ako
nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom a nie všetkým fyzickým osobám. Podľa
judikatúry súdneho dvora EÚ ustanovenia smernice musia byť transponované
do vnútroštátneho právneho poriadku s jednoznačnou záväznou právnou silou v podobe
všeobecného záväzného právneho predpisu a s presnosťou a jasnosťou požadovanou na účely
splnenia požiadavky právnej istoty. Právo členského štátu musí byť po uplynutí transpozičnej
lehoty v súlade s ustanoveniami smernice. Podľa dovolateľa, ak bola smernica prebratá
do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára 1986, Marshall, samotná
smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti
nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa najmä s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo aplikovali ust. smernice Rady
93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv
v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.
Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej
prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a
uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne
v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút
„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi
osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa
dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Text líniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho
úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ
samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových
verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa
právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej
únie. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy 8
o fungovaní EÚ platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie
v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný
prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby
účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového
práva a následnej aplikácie vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj
o výklad č1. 17 a čl. 47 Charty základných práv EU, a to v súvislosti s výkladom pojmu
„neprijateľná zmluvná podmienka" v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej
aplikácii exekučnými súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.
Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu
prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil
náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení
vykonateľnosti napadnutého uznesenia.
Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a
Súdnemu dvoru Európskej únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.
Povinný sa dovolaniu oprávneného nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci
v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom
výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci
dovolanie smeruje proti výroku uznesenia odvolacieho súdu, ktorým bolo uzneseniu súdu
prvého stupňa potvrdené. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú
uvedené v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.
9
Podľa § 239 ods. 1 O. s. p., je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak
a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.)
na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p., je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje
znaky uznesení uvedených v citovaných ustanoveniach. V predmetnej veci odvolací súd
druhým výrokom napadnutého uznesenia potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd
vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239
ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady
upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239
ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.
V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy
na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutia
odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.
§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie
podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa
zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až písm. g/
O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu
(rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti 10
účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a
rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát).
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania
významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné
(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je
významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej
v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Dovolateľ vo svojom dovolaní uviedol, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.
§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.
Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté
niektorou z uvedených procesných vád.
Odvolací súd vo svojom rozhodnutí dal odpoveď na všetky podstatné námietky uvedené
v odvolaní oprávneného.
Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.
Právomoc súdu je upravená v ust. § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto
ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a
iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a
hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné
orgány (7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú
súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
11
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a
vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je
daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
Dovolateľ v danom prípade procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzoval z toho, že súdy vôbec nemali právomoc konať a rozhodovať. Ich právomoc
v exekučnom konaní nepopieral. Namietal, že súdy v danom prípade nesprávnou a ústavne
nesúladnou interpretáciou § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona
o rozhodcovskom konaní sa postavili do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmanie exekučného titulu, metódou, ktorá v rámci zverenej právomoci ako exekučným
súdom neprináleží.
Z uvedeného je zrejmé, že dovolateľ namietal nesprávnu aplikáciu a výklad Zákona
č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších
zákonov a Zákona o rozhodcovskom konaní, resp. namietal nesprávne právne posúdenie veci.
Z obsahu tejto námietky sa javí, že nejde o námietku dovolateľa nedostatku právomoci súdov,
ale napáda vecnú správnosť právnych záverov súdov, na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia (ich právne posúdenia veci).
Dovolací súd dospel k záveru, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich
právomoci. Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie
súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44
ods. 1, § 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.
Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/
O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie.
Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
12
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia
vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak v novom
konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom konaní.
O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo
právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb. Pokiaľ
ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní rovnaké
alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok
alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, z ktorých
bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakých skutkových okolností.
Dovolateľ namietal, že súdy rozhodovali o materiálnych a formálnych podmienkach
vykonateľnosti exekučného titulu v čase, keď už bolo o nich právoplatne rozhodnuté vydaním
poverenia na vykonanie exekúcie.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného: P.,
s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: M., nar. X., Z., o vymoženie 751,15 eur
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn.: 12 Er 497/2008 na základe
exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti S., a. s. zo
07. januára 2008, sp. zn.: SR 9350/07, nepredchádzalo žiadne iné konanie na exekučnom súde
a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec rozsúdenú v zmysle ustanovenia
namietaného oprávneným. Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný
rozhodcovský rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako
exekučný titul je materiálne vykonateľný. Rovnako ani vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame
právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu
adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať
vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie vykonávať
exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).
Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou
uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.
13
Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237
písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.
Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh.
Bez návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide o neodstrániteľný
nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha, treba ho
v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.
Dovolateľ k tejto vade namietal, že ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje konanie bez návrhu iba v prípade nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie
v rozsudku rozhodcovského súdu.
Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tzn., že v danej veci bol návrh na začatie
exekučného konania podaný. Po vydaní poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex
offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Zákona o rozhodcovskom
konaní. Z obsahu tejto námietky vyplýva, že dovolateľ napáda vecnú správnosť právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v ust. § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto
opodstatnená.
Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému ako
účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
K naplneniu tejto vady podľa dovolateľa malo dôjsť tým, že súdy nevytýčili vo veci
ústne pojednávanie, aj keď boli podľa zákona povinné tak urobiť, čím porušili ustanovenie § 57
ods. 5 Exekučného poriadku. Ďalej dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje
rozhodnutie na nesprávnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky.
Súdy oboch stupňov nevyzvali a ani inak nekomunikovali s oprávneným o jeho právnych a 14
skutkových návrhoch (námietky proti prejednaniu veci, konanie bez nariadenia pojednávania,
dokazovania). Dovolateľ namietal aj nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov
oboch súdov.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať
pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí však
ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník mohol
pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.
Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia
vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom
všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
Námietka dovolateľa, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj
keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, nie je dôvodná. Tak ako správne poznamenal
oprávnený Zákonom č. 230/2012 Z. z. účinným od 09. augusta 2012 bol novelizovaný
Exekučný poriadok, ktorý ust. § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého
súd nariadi pojednávanie ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a písm. k/. Dovolateľ
namietal, že súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú, a následne ju
zastavil, preto mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľa však nie je
dôvodné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko
v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 27. januára 2012 a uvedené ustanovenie
nadobudlo účinnosť až 09. augusta 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade
s ust. § 214 ods. 2 a o odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej
veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. a
rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov ( § 2 1 4 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ 15
O. s. p.), pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie.
Z uvedeného vyplýva, že nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu. Rovnako
do volací súd nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné nariadiť pojednávanie, či už
pred súdom prvého stupňa alebo pred odvolacím súdom. V tejto súvislosti dovolací súd
považuje za potrebné uviesť, že v štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú
v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného
uvedených v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (§ 122 až § 124 O. s. p.), postačujúce je, ak sú rozhodujúce
skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho
založených listín. Vzhľadom na to oboznamovanie sa obsahom listín za účelom posúdenia
predpokladov na zastavenie exekúcie nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti
oprávneného a povinného.
Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex
offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti
so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov oprávnenému ako účastníkovi konania
odňatá možnosť konať pred súdom v z mysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú
vadu konania uvedenú v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to
neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému
odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia.
Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu
v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).
V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo 07. januára
2008, sp. zn.: SR 9350/07, poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie
uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne
skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, resp. zákonnosť exekučného
titulu. Exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka. Rozhodcovské konanie sa tak uskutočnilo bez riadneho zmocnenia 16
strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným
titulom na vykonanie exekúcie. Preto súd exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.
Dovolací súd dospel k záveru, že exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky
na zastavenie exekúcie posúdili správne.
Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy
(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že ak
exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné
nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti, (pozri aj 6 Cdo 105/201 l, 3 Cdo 122/2011).
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci
sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa
v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to
spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy v právach a
povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu
v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia
Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť 17
aj iné subjekty než spotrebiteľ. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a
zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom
znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom
exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa (viď uznesenie
NSSR sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a
tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere
uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený
formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka
obsiahnutá v bode 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými súdy
v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky.
Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa
nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí prvostupňového a
odvolacieho súdu.
Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je
pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz
Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, § 29, Hiro Balani c.
Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997,
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou 18
obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov
a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto
ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa
uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia
v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali
sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa
preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených
zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré
oprávneným predložené listiny preskúmal, a s akými skutkovými závermi, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý
záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a
v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom
prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a
rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 211 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva
zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať
to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.
Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho
procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku.
Oprávnený v podanom dovolaní opätovne navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil
podľa § 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS a č l. 17 a č l. 47 Charty základných práv EÚ a predložil
prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.
19
K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá
povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ
o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,
ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť
každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru
EÚ na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne
v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol
prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je
zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá
žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd
pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva,
prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá v takom prípade
procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f / O. s. p.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je
oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či predmetná
rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej námietky
oprávneného a jej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby
prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy
priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú právne
normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah právnych noriem
Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie daného prípadu
rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej republike. V tejto
súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde do volací súd
k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. dospel
aj vo veciach 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012.
Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie do volacieho
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie
dovolacieho konania zamietol.
Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je
procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá 20
zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii
tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;
o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust. § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce
relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,
mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by
súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo
do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci
nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p. neboli
dovolacím súdom zistené.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218
ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému n i e j e tento opravný prostriedok prípustný.
Právo na náhradu trov do volacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,
§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal
z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. septembra 2013
4 MCdo 25/2012 5
JUDr. Anna Marková, v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Mgr. Monika Poliačiková