Najvyšší súd  

5 Oboer 1/2013

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: P., s. r. o., P., IČO: X., zastúpený: F., s. r. o., G., IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., S., B., o vymoženie 967,42 eur   s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.:   3 Er 260/2009, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu Krajského

súdu v Trenčíne z 28. júna 2012, č. k.: 19 CoE 19/2012-47, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania sa z a m i e t a.

Dovolanie oprávneného sa o d m i e t a.

Povinnému sa náhrada trov dovolacieho konania n e p r i z n á v a.

O d ô v o d n e n i e :

Súdny exekútor žiadosťou doručenou na Okresný súd Bánovce nad Bebravou 17. júla

2009 požiadal o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie na vymoženie 967,42 eur  

s príslušenstvom v zmysle ust. § 44 Zákona č. 233/1995 Z. z. osudných exekútoroch a

exekučnej činnosti (exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len

„Exekučný poriadok") na základe návrhu oprávneného spísaného vo forme zápisnice pred

súdnym exekútorom. Uviedol, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu z 11. mája 2009, sp. zn.: SR 00312/09, zriadeného zriaďovateľom S.

a.s., K., IČO: X. (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Okresný súd Bánovce nad Bebravou

poverením z 13. augusta 2009 poveril súdneho exekútora JUDr. R. vykonaním exekúcie na

základe rozhodcovského rozsudku.

Okresný súd Bánovce nad Bebravou uznesením zo 14. decembra 2011, č. k.:  

3 Er 260/2009-34 exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil, vstup Združenia na

ochranu finančného spotrebiteľa OFS do konania ako vedľajšieho účastníka nepripustil a návrh na Zduženia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS na vylúčenie súdneho exekútora

JUDr. R. zamietol.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd má v ktoromkoľvek štádiu exekúcie

skúmať jej prípustnosť a v prípade, že zistí existenciu dôvodov, pre ktoré je exekúcia

neprípustná, môže exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a zastaviť ju. V danom prípade je

dôvodom neprípustnosti exekučný titul, ktorý je podkladom pre exekúciu a ktorý bol vydaný

v rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá je neprijateľnou

podmienkou spôsobujúcou jej neplatnosť. Oprávnený ako dodávateľ a povinný ako

spotrebiteľ uzavreli 06. februára 2008 Zmluvu o úvere (ďalej len „Zmluva o úvere“ alebo

„Zmluva“), ktorá má povahu spotrebiteľskej zmluvy. Súčasťou Zmluvy o úvere sú aj

Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v článku 17 upravujú rozhodcovskú doložku,

v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté zo Zmluvy o úvere budú riešené pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou S. a.s. alebo pred príslušným súdom SR, ak

žalujúca strana podá žalobu. Exekučný súd poukázal na § 52 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 53 ods.

1, ods. 2, ods. 4 písm. r/, ods. 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na čl. 2 písm. a/, 3 ods.

3, čl. 6 ods. 1, bod 1 písm. q/ Prílohu smernice Rady 93/13/EHS, čl. 169 ods. 1 Zmluvy o

fungovaní Európskej únie, rozsudky Súdneho dvora (ES) vo veciach C-240/98, C-168/05.

Uviedol, že ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje neuzavretý výpočet

neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. V tomto výpočte je s účinnosťou od

1. marca 2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v

rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v

rozhodcovskom konaní. Len zo samej skutočnosti, že uvedená podmienka sa   v

tomto výpočte v čase uzavretia zmluvy nenachádzala nemožno vyvodiť, že v tom čase nebola

neprijateľnou podmienkou. Ďalej uviedol, že dojednanie rozhodcovskej doložky   v

spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka neplatná. Spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza  

v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a

táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho,

aby podstatným spôsobom mohol ovplyvniť ich obsah, nakoľko jej súčasťou sú aj všeobecné

obchodné podmienky. Ich povaha je adhézna tzn., že spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako

celok, resp. odmietnuť. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený.

Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky sú

ustanovenia smernice Rady 93/13/ES. Svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky súd opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08. Ďalej uviedol, že

rozhodcovský rozsudok síce nadobúda účinky rozsudku súdu, ale zákonodarca upravil postup

ako zabrániť, aby sa plnenie priznané arbitrom nevymáhalo, ak o. i. odporuje dobrým

mravom. Účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je

viazaný súd, ktorý ho preskúmava na základe žaloby podľa § 40 Zákona č. 244/2002 Z. z.  

o rozhodcovskom konaní (ďalej len „Zákon o rozhodcovskom konaní"). Vo vyššie uvedenom

zmysle treba vykladať aj ust. § 15 Zákona o rozhodcovskom konaní (pravdepodobne § 45),

ktorý v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného

súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní oprávnený

hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol, nie je ním teda v

zmysle § 159 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) viazaný a môže ho

preskúmavať z hľadísk uvedených v tomto ustanovení. Ďalej uviedol, že nie každá zmluvná

podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej zmluve v neprospech spotrebiteľa, je

neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom nepomere v neprospech

spotrebiteľa, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči

dobrým mravom. Ak by takouto neprijateľnou podmienkou bola samotná rozhodcovská

doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými

mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský

rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval  

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy. Súd dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej

doložky v predmetnej Zmluve o úvere je neprimeranou podmienkou a spotrebiteľ ňou nie je

viazaný.

Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým

uznesením, uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd poukazom na § 219 ods. 2

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) stotožnil s právnymi závermi súdu

prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti dodal.

Udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by

vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu  

so zákonom. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania ex offo skúmať,

či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie. Zákonodarca jednoznačne

uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému

rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. a/, písm. b/ alebo ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Odvolací súd

dospel k záveru, že v danej veci súd prvého stupňa opodstatnene konštatoval, že predmetná

rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal, javí ako absolútne nevyvážená, a

preto nekalá. Rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými

zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998. Aj keď toto

odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad dôležitých pre

zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré  

z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V rámci spotrebiteľských úverov je

zvyčajne veriteľ, kto dáva návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi. Veriteľ na základe

predmetnej rozhodcovskej doložky môže vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému

orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Pre prípad vyvolania

rozhodcovského konania dodávateľom sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému

konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku preto

je treba vykladať tak, že neodporuje uvedenému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva

v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa vyvodil

správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo  

vo všeobecných obchodných podmienkach, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne

dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne  

v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na

návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie. O takúto podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa nej má možnosť si vybrať

medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo

rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa

rozhodcovskému konaniu alebo ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu, podať návrh

na štátnom súde.

Proti napadnutému uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Svoje

dovolanie odôvodnil ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ a § 237 písm. a/ O. s. p., že súd

rozhodol nad rámec zverenej právomoci, ustanovením § 237 písm. d/ O. s. p., že v tej veci sa

už právoplatne rozhodlo, ustanovením § 237 písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ustanovením § 237 písm. f/ O. s. p., že súd svojím

postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/

O. s. p., že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, najmä súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie,

ustanovením § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza  

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vo vzťahu k jednotlivým dôvodom dovolania, ktoré

bližšie nešpecifikoval, oprávnený poukázal na argumentáciu použiteľnú vo vzťahu  

k dovolacím dôvodom, ktorá je uvedená v podanom odvolaní. Zároveň uviedol, že v krátkom

čase súdu predloží doplňujúcu právnu argumentáciu k jednotlivým dovolacím dôvodom.

Podaním doručeným na súd prvého stupňa 16. októbra 2012 oprávnený bližšie

špecifikoval a doplnil dôvody dovolania. Uviedol, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie

na nesprávnom právnom posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky  

v spotrebiteľskej zmluve uzatvorenej medzi oprávneným a povinným. Takéto právne

posúdenie trpí základnými vadami svojej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, čím porušuje

právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa názoru dovolateľa, závery

odvolacieho súdu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a

povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa, že žaloby, ktorých cieľom je

uspokojenie nárokov z úverových zmlúv podáva v zásade len veriteľ úverového vzťahu  

na ním zvolený rozhodcovský súd, a že spotrebiteľ si len s ťažkosťou mohol byť vedomý

následkov uzavretia rozhodcovskej doložky, a preto vzhľadom na jeho úroveň informovanosti

a vyjednávaciu silu nemožno spravodlivo požadovať, aby porozumel jej významu, nie sú

zdôvodnené a preukázané, predstavujú nepreukázanú domnienku súdu, ktorá nemá základ  

v právnych a skutkových súvislostiach. Uviedol, že obchodné vzťahy medzi podnikateľmi a

spotrebiteľmi sú v rôznych sektoroch služieb (bankovníctvo, energetika...) založené  

na formulárových zmluvách, obsah ktorých spotrebitelia v zásade nie sú schopný pozmeniť.

Argument, že akákoľvek individuálne dojednaná zmluvná podmienka je neplatná, nemá

oporu vust. § 53 Občianskeho zákonníka, ani v smernici Rady 93/13/EHS. Podľa dovolateľa,

ak bola smernica prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné

aplikovať slovenskú právnu úpravu. V zmysle rozsudku Súdneho dvora EÚ z 26. februára

1986, M., samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako

takú nemožno proti nemu odvolávať. Uviedol, že súd prvého stupňa ani odvolací súd sa

najmä sjudikatúrou Súdneho dvora EÚ nevysporiadali a nezdôvodnili, prečo priamo

aplikovali ust. smernice Rady 93/13/EHS. Smernica podľa dovolateľa nepovažuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané a

opačné závery oboch súdov sú ich nepreukázanou domnienkou.

Ďalej dovolateľ poukázal na znenie smernice Rady 93/13/EHS ust. ods. 1 písm. q/ jej

prílohy v slovenskom, anglickom, českom, poľskom, nemeckom a francúzskom jazyku a

uviedol, že ustanovenie slovenskej verzie uvedeného ustanovenia smernice je nesprávne  

v rozhodujúcom slovnom spojení „najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory

neupravené právnymi predpismi“. Všetky ostatné jazykové verzie ukazujú, že atribút

„neupravenosti právnymi predpismi“ sa týka rozhodcovského konania. To znamená, že

spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi

osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi, to však podľa

dovolateľa nie je prípad rozhodcovského konania upraveného Zákonom č. 244/2002 Z. z.  

o rozhodcovskom konaní. Text úniového predpisu je potrebné skúmať vo všetkých jeho

úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ

samotného predpisu. Pokiaľ je výklad ustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových

verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa

právnej úpravy, ktorej je súčasťou.

Dovolateľ má za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá

zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Povinnosť predložiť

prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ platí pre taký

vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore, t. j. súdom, proti

ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Ďalej je nutné dodať, že

Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa

záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv tak, aby účastníkov konania zbavilo

právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácie

vnútroštátnymi súdmi SR. Je potrebné požiadať Súdny dvoru EÚ aj o výklad čl. 17 a čl. 47

Charty základných práv EÚ, a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná

podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS, a jej následnej aplikácii exekučnými

súdmi a dopadom na existujúce právne vzťahy.

Navrhol, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu

prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil

náhradu trov dovolacieho konania a navrhol, aby dovolací súd rozhodol o odložení

vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

Taktiež navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe č1. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie v dovolaní špecifikoval.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania v zmysle § 240 ods. 1 O. s. p. a po preskúmaní veci  

v zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. dospel k záveru, že v danej veci dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý je prípustný len proti zákonom

výslovne určeným právoplatným rozhodnutiam odvolacieho súdu. V predmetnej veci

dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti

ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré je napadnuté dovolaním oprávneného nevykazuje

znaky uznesení uvedených v ustanoveniach § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. V predmetnej veci

odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa. Odvolací súd  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení nevyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide  

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, nejde ani o uznesenie uvedené v § 239

ods. 2 písm. b/ a písm. c/ O. s. p. Rovnako na danú vec nemožno aplikovať ani prípady

upravené v § 239 ods. 1 O. s. p. Vzhľadom na uvedené, prípustnosť dovolania v zmysle § 239

ods. 1 a ods. 2 O. s. p. nie je proti napadnutému uzneseniu daná.

V zmysle § 242 ods. 1 O. s. p. /druhá veta/ je dovolací súd povinný prihliadnuť vždy

na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. Iba v prípade, že by rozhodnutie

odvolacieho súdu alebo predchádzajúce konanie vykazovalo procesnú vadu uvedenú v ust.  

§ 237 O. s. p. by bolo dovolanie prípustné. Dovolací súd sa neobmedzil iba na skúmanie

podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal sa aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 písm. a/ až  

písm.   g/ O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou z uvedených procesných vád (ide o nedostatok právomoci súdu,

spôsobilosti účastníka konania, riadneho zastúpenia procesné nespôsobilého účastníka,

prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, odňatia možnosti účastníka konať pred

súdom a rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 O. s. p. nie je predmet konania

významný, ak je konanie postihnuté niektorou z vád v tomto ustanovení uvedených, teda

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesné neprípustné  

(R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie

je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej  

v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Dovolateľ vo svojom dovolaní namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust.  

§ 237 písm. a/, písm. d/, písm. e/ a písm. f/ O. s. p., ktorými odôvodňoval prípustnosť dovolania.

Dovolací súd nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté

niektorou z uvedených procesných vád.

Dovolateľ namietal, že v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p.

Právomoc súdu je upravená v ust § 7 a § 8 Občianskeho súdneho poriadku. Z tohto

ustanovenia vyplýva, že v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a

iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a

hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné

orgány (§7 ods. 1 O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť

rozhodnutí orgánov verejnej správy.... (§ 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú

súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť a

vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu je

daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

Dovolateľ namietanú vadu bližšie nešpecifikoval.

Dovolací súd má za to, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona napr. z ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1,  

§ 57 Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 a ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní.

Vzhľadom na uvedené, námietka dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ O. s. p. nie je dôvodná.

Dovolateľ ďalej namietal, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 písm. d/ O. s. p., t. j. že sa v tej istej veci už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie.

Podľa § 159 ods. 3 O. s. p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa

prejednávať znova.

Prekážka veci právoplatne rozhodnutej patrí k procesným podmienkam a jej existencia

vedie v každom štádiu konania k zastaveniu konania. Táto prekážka je daná vtedy, ak  

v novom konaní ide o tú istú vec, resp. o to isté, čo sa prejednávalo v právoplatne skončenom

konaní. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom

už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb.

Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké osoby majú v novom konaní

rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten

istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení,

z ktorých bol uplatnený, ak vyplýva z rovnakého skutkových okolností.

Dovolateľ namietanú vadu bližšie nešpecifikoval.

Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade konaniu v exekučnej veci oprávneného:

P., s. r. o., P., IČO: X., proti povinnému: A., nar. X., S., B., o vymoženie 967,42 eur s

príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou pod sp. zn.:   3 Er

260/2009, na základe exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského  

z 11. mája 2009, sp. zn.: SR 00312/09, spoločnosti S., a. s., nepredchádzalo žiadne iné

konanie na exekučnom súde a vo veci nebolo predtým rozhodnuté, preto nejde o vec

rozsúdenú v zmysle ustanovenia namietaného oprávneným.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský

rozsudok, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma či rozhodcovský rozsudok ako exekučný

titul je materiálne vykonateľný.

Rovnako vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej

v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-

aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide o

procesný úkon exekučného súdu adresovanému súdnemu exekútorovi, na základe ktorého

súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu, a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje

oprávnenie vykonávať exekúciu (viď uznesenie NSSR sp. zn.: 5 Cdo 205/2011).

Vzhľadom na uvedené, konanie nie je zaťažené dovolateľom namietanou vadou

uvedenou v ust. § 237 písm. d/ O. s. p.

Ďalej je dovolateľ toho názoru, že konanie je postihnuté vadou uvedenou v ust. § 237

písm. e/ O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný.

Občianske súdne konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa na návrh. Bez

návrhu možno začať konanie vo veciach uvedených v ust. § 81 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. Ak

nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, ide  

o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Ak takéto konanie napriek tomu prebieha,

treba ho v ktoromkoľvek štádiu konania zastaviť.

Dovolateľ namietanú vadu bližšie nešpecifikoval.

Exekučný súd v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, o ktorej aj rozhodol v zmysle § 44 Exekučného

poriadku tzn., že v danej veci bol návrh na začatie exekučného konania podaný. Po vydaní

poverenia súd prikročil k preskúmaniu materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu v zmysle

§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. V zmysle tohto ustanovenia exekučný súd môže

exekučné konanie zastaviť aj bez návrhu (ex offo) ak zistí nedostatky uvedené v ust. § 45

ods.1 písm. b/ a písm. c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. V danej veci bol exekučný súd  

v zmysle § 58 ods. 1 a § 57 ods. 1 písm. g/ oprávnený exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Námietka dovolateľa o existencii vady uvedenej v § 237 písm. e/ O. s. p. nie je preto

opodstatnená.

Dovolateľ v dovolaní tiež namietal, že odvolací súd svojím postupom oprávnenému

ako účastníkovi konania odňal možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

Dovolateľ namietal, že odvolací súd založil svoje rozhodnutie na nesprávnom

posúdení rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky. Namietal nepreskúmateľnosť

a nesprávne a nedostatočné odôvodnenie právnych záverov oboch súdov čím došlo k

porušeniu práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých v dôsledku nesprávneho postupu súdu bol vylúčený.

Na námietku oprávneného, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex

offo skúmať povahu rozhodcovskej doložky, dovolací súd prihliadal iba v súvislosti  

so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k vade uvedenej v ust. § 237

písm. f/ O. s. p, resp. či v konaní pred súdmi nižších stupňov nebola oprávnenému ako

účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom. O procesnú vadu konania uvedenú   v tomto ustanovení ide tiež v prípade zastavenia exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom

stanovené podmienky. Takým zastavením sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon

vykonateľného rozhodnutia.

Exekučný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného

titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na

vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo

potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (I. ÚS 456/2011).

V danom prípade exekučný súd na základe žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu z 11. mája

2009, sp. zn.: SR 00312/09, poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie

uloženej povinnosti z uvedeného rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd následne opätovne

skúmal, či exekučný titul je formálne a materiálne vykonateľný, resp. zákonnosť exekučného

titulu. Pri tomto preskúmavaní exekučný súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka  

v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, teda spotrebiteľ ňou nie je

viazaný. Preto exekučný súd exekúciu v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a  

s poukazom aj na § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní, zastavil. Dovolací súd dospel

k záveru, že exekučný súd, a následne aj odvolací súd podmienky na zastavenie exekúcie

posúdili správne. V danom prípade nemal byť ani súdny exekútor poverený vykonaním

exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku.

Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok

rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený, a zároveň povinný riešiť otázku, či

rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. platnej) rozhodcovskej zmluvy

(rozhodcovskej doložky) (3 Cdo 146/2011).

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky súdy v exekučnom konaní

nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje

oprávnenie vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku t. j. oprávnenie

posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Význam tohto oprávnenia tkvie

v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie

ničotné nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti. Vyššie uvedené závery vyplývajú z ustálenej judikatúry

Najvyššieho súdu SR (sp. zn.: 6 Cdo 105/2011, pozri aj 3 Cdo 122/2011, 3 Cdo 146/2011).

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto

interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy

premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa tvoriacich samostatné

odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie značnej nerovnováhy

v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.

Oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu  

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia

ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/

tohto predpisu. To znamená, že aj keď spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu

alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení Zákona o rozhodcovskom konaní, je

exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského

rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu,

(pozri aj sp. zn.: 5 Cdo 230/2011).

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť a

tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná, a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávneným takýto záver umožňovali. Zo Zmluvy o úvere

uzavretej medzi oprávneným a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže jej súčasťou sú (ako predtlačený

formulár) Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, a teda aj rozhodcovská doložka

obsiahnutá v článku 17 týchto podmienok. Dovolací súd sa stotožnil aj s dôvodmi, ktorými

súdy v exekučnom konaní odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Dovolací súd dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľa týkajúca sa

nepreskúmateľnosti a nesprávneho a nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia

rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu.

Skutočnosť, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi

základné zásady spravodlivého súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o

argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na

tento argument (R. c. Š. z 09. decembra 1994, séria A, č. 303- A, s. 12,   § 29, H. c. Š. z

09. decembra 1994, séria A, č. 303-B).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.  

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. US 115/03).

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., toto

ustanovenie sa primerane požije aj na uznesenie (§167 ods. 2 O. s. p.). Toto ustanovenie sa

uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia  

v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a

zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré

sa preskúmava v odvolacom konaní (II. US 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle uvedených

zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, ktoré

oprávneným predložené listiny preskúmal a s akými skutkovými závermi, citoval právne

predpisy, ktoré aplikoval na prejednávanú vec, z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijatý

záver o nespôsobilosti exekučného titulu, a následné zastavenie exekúcie zrozumiteľne a  

v potrebnom rozsahu vysvetlil. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a

rovnako aj odôvodnenie napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre

zákonného odôvodnenia (§ 219 ods. 2 a § 157 ods. 2 O. s. p.). Za porušenie základného práva

zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv oprávneného.

Namietaným postupom súdov nebola oprávnenému znemožnená realizácia jeho

procesných oprávnení, ktoré mu vyplývajú z Občianskeho súdneho poriadku.

Oprávnený v podanom dovolaní navrhol, aby dovolací súd konanie prerušil podľa  

§ 109 ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243c O. s. p. a požiadal Súdny dvor Európskej únie a  

na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie o výklad písm. q/ ods. 1 prílohy

smernice Rady 93/13/EHS a čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a predložil

prejudiciálne otázky, ktorých znenie v podanom dovolaní špecifikoval.

K tomuto návrhu dovolací súd uvádza, že ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ukladá

povinnosť súdu prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru, že požiada Súdy dvor EÚ  

o rozhodnutie o predbežnej otázke, pretože je potrebné podať výklad komunitárneho práva,

ktorý je rozhodujúci pre riešenie v danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť

každému návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu

dvoru EU na vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď

prípadne v určitej veci aplikuje ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike,  

do ktorého bol prenesený obsah právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť

určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu

členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe

výkladu komunitárneho práva, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu

nezakladá v takom prípade procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.

V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal či exekučný súd je

oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky uzavretej medzi účastníkmi a či

predmetná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou. Posúdenie predmetnej

námietky oprávneného a j ej vyriešenie patrí do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez

potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EU. Z obsahu spisu vyplýva, že súdy priamo neaplikovali normy komunitárneho práva, keďže na danú vec sa vzťahujú

právne normy platné na území Slovenskej republiky, do ktorých bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Otázka výkladu komunitárneho práva nebola pre riešenie

daného prípadu rozhodujúca, vzhľadom na dostatočnú úpravu predmetnej veci v Slovenskej

republike. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, kde

dovolací súd k rovnakým záverom v otázke prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/

O. s. p. dospel aj vo veciach 3 Cdo 108/2012, 3 Cdo 33/2012, 3 Cdo 118/2012.

Dovolací súd dospel k záveru, že v danej veci nie je dôvod na prerušenie dovolacieho

konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., preto návrh oprávneného na prerušenie

dovolacieho konania zamietol.

Dovolateľ v dovolaní ďalej tvrdil, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p). Iná vada konania je

procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p. nezakladá

zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto tvrdenia o existencii

tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie z určitého zákonného dôvodu prípustné;

o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.

K námietke dovolateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci podľa ust.  

§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd dodáva, že nesprávne právne posúdenie veci je síce

relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené,

mohli mať za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali

by súčasne prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie, či

rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, by prichádzalo

do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné, ale o taký prípad v danej veci

nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O. s. p. a iné vady konania v zmysle § 237 O. s. p.

neboli dovolacím súdom zistené.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného odmietol podľa § 218

ods. 1 písm. c/ v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p., ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému nieje tento opravný prostriedok prípustný.

Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo povinnému zmysle § 243b ods. 5,

§ 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p., t. j. podľa úspechu účastníkov v dovolacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však trovy dovolacieho konania povinnému nepriznal z

dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. júla 2013

JUDr. Anna Marková, v. r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková